Vyhľadávanie
Za posledné roky Martin Vladik potvrdil, že patrí k mimoriadne agilným a produktívnym slovesným umelcom. Jeho bilancia – päť kníh poézie za desať rokov – hovorí o neúnavnej tvorivej energii básnika, ktorá si žiada nové knižné realizácie výsledkov práce. A tak po Túžbe (1993), Sovích ľuďoch (1995), Vesmírnej orchidei (1998) a Štyridsiatich básňach (2000) práve uzrela svetlo sveta najnovšia zbierka Psie časy (2003).
Básne z najnovšej knihy M. Vladika majú niekoľko spoločných znakov. Obsahujú množstvo konkrétnych časových a miestnych údajov, viaceré nesú v podtitule venovanie niektorej zo známych osobností kultúrneho a spoločenského života. Už to naznačuje, že veľkú časť textov zbierky Psie časy môžeme priradiť k poézii príležitostného charakteru. Literárna komunikácia tu však netvorí uzavretý okruh, ale vzhľadom na demonštratívne určenie adresáta, ktorý je aj všeobecne známy, sa otvára širšiemu publiku.
Okrem toho Vladik variuje tzv. „večné“ témy poézie, spracované básnikmi bez rozdielu príslušnosti k literárnej skupine alebo historickej epoche. V ich motivickej štruktúre hrá dominantnú úlohu poézia a žena. Básnik sa snaží nastaviť nový uhol pohľadu a inovovať spracovanie témy, nie vždy sa mu to však darí uskutočňovať. Používaním básnického klišé nezriedka skĺzne do banálnej výpovede: „nahej nahosti“, „hriešnych hriešností“, „v sobotných sobotnostiach“ atď. Všeobecné úvahy nie sú Vladikovou parketou. Oveľa pôsobivejšie spracúva motív ženy. Básnicky cennejšie sú jeho jemné dotyky s konkrétnym, ktoré nikdy definitívne nespoznáme. Decentné vnímanie ženy z exteriéru navyše dáva tušiť tajomstvo.
Pomerne ťažkopádny je básnik vtedy, keď chce predviesť svoju prácu so slovom, trochu sa s ním pohrať. Ak sa snaží svoju výpoveď modifikovať, básnicky štylizovať a ohurovať slovnou ekvilibristikou, svojím „umením básnickým“, nemieri presne. Slovnými hrami typu: „Osud osudový / Odsúdený Čakáš“ nedosahuje tú správnu iskru, ktorá by pomohla osvetliť problematiku z iného aspektu, či ešte objaviť ďalší odtieň, význam, ktorý by priniesol intímnu správu o udalosti, zážitku. Oveľa lepší výsledný efekt dosahuje v zachytávaní prchavých momentov. Tu sa prejavuje Vladikov postreh a reflex, na základe ktorého dokáže videné, počuté okamžite glosovať. Silný je aj vo vytváraní paradoxov, zaujímavo spája fakty a domnienky, zručne posúva vnímanie reality: „V hlbokej noci / som sedel pri poézii / Zrazu / si ma zavolala / Zo sna // Ponáhľal som sa za tebou / ale som ťa / Nedobehol...
Básnikovi sa darí vytrhávať úseky života v momente vrcholiacich individuálnych osudov, ktoré vypovedajú o celku lepšie než detailný záznam. Do Vladikovej poézie cez okamihový zážitok preniká atmosféra prírody. Takisto sa v nej objavuje záujem o problémy bezprizorných, na pomoc odkázaných ľudí. Sociálne cítenie je na rozdiel od hry na básnika nefalšované, prejavuje sa trpkou iróniou, presahujúcou individuálne vedomie lyrického hrdinu a dotýka sa i ďalších ľudí.
Martin Vladik vo svojej najnovšej knihe Psie časy kolíše, ako celok dosahuje zbierka štandardnú úroveň.
Jaroslav Vlnka In: Knižná revue, roč. XIII, 17. 9. 2003, č. 19, s. 5.
