Zbojníčka

Dokonca sa chystal zachytiť jej príbeh v románovej podobe. Nakoniec to nestihol, no tento jeho zámer uskutočnil taliansky spisovateľ Giuseppe Catozzella, ktorý o historickej postave napísal román s názvom Talianka. Názov knihy nie je ani zďaleka taký jednoznačný, ako môže pripadať slovenským čitateľom. Je skôr otázny a plný pochybností než by bol konštatovaním. Spisovateľ a vlastenec Massimo D´Azeglio to zhrnul vetou: „Taliansko sme vytvorili, ešte treba vytvoriť Talianov.“ Keď pred niekoľkými rokmi Taliansko oslavovalo 150. výročie vzniku svojho štátu, viacerí novinári vyjadrili pochybnosti, či sa jeho obyvatelia cítia viac Talianmi alebo, povedzme, Lombarďanmi či Benátčanmi.

Na severe už mali vládu v Turíne, ale keď jej splnomocnenec Farini prišiel do Neapola, zmohol sa iba na zvolanie: „Akéže Taliansko! Toto je Afrika.“ Neapolské kráľovstvo bolo najzaostalejšou časťou vznikajúceho štátu a nová moc nepriniesla širokým masám chudobných roľníkov nijaké zlepšenie. „Sedemnásteho marca vzniklo Taliansko a čoskoro si všetci uvedomili, že to, čo na prvý pohľad vyzeralo ako revolúcia, bolo obyčajné divadlo.“ Sme v roku 1861, ale v malej dedinke v Kalábrii, kde sa Mária narodila, ešte panovali pomery strnulého polofeudálneho sveta. Chudobní rodičia nevedeli uživiť početnú rodinu a lepší život deťom vedeli zabezpečiť iba tak, že ich dali na adopciu. Máriina sestra Tereza už v takej rodine žila a teraz sa k nej mala pripojiť aj Mária. Pri nepokojoch v Neapole však nádejní adoptívni rodičia zahynuli a Mária nikam neodišla. Naopak Tereza sa musela vrátiť k vlastnej rodine. Takí, čo nič nemajú, si hovoria, že chudoba cti netratí, ale bohatí to vidia inakšie. Tereza okúsila blahobyt iba nakrátko, no chudobou svojej rodiny opovrhovala z celej duše.

Catozzella sa síce opiera aj o archívne materiály a zasadzuje Máriin príbeh do širšieho rámca talianskych dejín v polovici devätnásteho storočia, no detstvo a dospievanie chudobného dievčaťa určujú pomery v uzavretom svete malej dediny. Prežíva svoje radosti i starosti, dostávajú sa k nej aj chýry z veľkého sveta, no oveľa väčšmi ju ovplyvňuje okolitá príroda a každodenná potreba zabezpečiť, aby rodina mala čo jesť. Aj city jej členov sa musia prispôsobiť tejto situácii. Ona sa síce vydá za chlapca, ktorý sa jej páči, ale musí si priznať, že vlastne nevie, čo je to láska, lebo v jej svete pre ňu zostáva málo miesta a veľa sa o nej nehovorí. Tereza vidí svet inakšie. Vydá sa za škaredého a nesympatického potomka bohatej rodiny, ktorý jej umožní odísť do sveta, zatiaľ čo Mária skončí po boku svojho manžela v lese medzi zbojníkmi. 

Jej skupina je len nepatrnou čiastkou oveľa širšej vzbury, ktorú sa pokúšajú využiť aj prívrženci zosadeného neapolského kráľa. Väčšina zbojníkov nie je na strane nikoho, len nechce trieť biedu ako predtým. Aj Mária len tak, z nerozhodnosti, odpovie na otázku, či je na strane Viktora Emanuela II. alebo na strane Františka II., že je na strane toho druhého a dostane po ňom prezývku Ciccilla, čo je ženská podoba posmešného pomenovania posledného neapolského kráľa. S menom „Talianka“ sa stane následne súčasťou dejín.