Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011
Pre toho, kto verí na povery viažuce sa k číslam, môže byť 13. kniha nešťastím. Trinásta kniha Dominika Dána za sedem rokov je však okrem svedectva o násilí a nešťastí aj dôkazom o autorovej usilovnosti a tvorivej plodnosti. Názov Žiješ iba dvakrát odkazuje na bondovku z roku 1967, ktorá sa v kinách premietala pod názvom Žiješ len dvakrát. Táto stopa je však falošná, rovnako ako anotácia, ktorú používajú niektorí internetoví predajcovia Dánovej detektívky. Vraj ide o príbeh profesora Puskailera, matematického génia... Kdeže! Puskailerov príbeh opísal Dominik Dán už v roku 2007 v diele Cela číslo 17. Na Celu... najnovší slovenský detektívny román nadväzuje iba časovo, začiatkom roku 1997, čo autor v úvode novej knihy dovetkom k Puskailerovmu príbehu aj naznačí. A tým nekončia autorove prefíkané slepé uličky a zavádzania... Tak bývajú štruktúrované kvalitné detektívky. Ibaže Dán vykrúca pátranie vraždárov (teda detektívov z oddelenia vrážd) do skutočnej vývrtky: z domnienok upletie prípad ako remeň, ktorý vzápätí spľasne ako vyfučaný balón, aby hneď nato zapadol do stavebnice príčin bujnejúceho skrytého nádoru, trestnej činnosti, ktorej sa Dánovi protagonisti zatiaľ ani okrajovo nevenovali. Je tak trochu na pováženie, že ani nepočuli, nečítali, lebo nad novým motívom otvárajú oči ako Alenka v ríši divov. Taktiež sa možno zamyslieť nad účelnosťou vtipnosti na úrovni vulgárnejších bonmotov stále v tej iste schéme využívajúcej na charakteristiku prehovorov opozitá.
Akýmsi vedľajším príbehom, a bystrý čitateľ tuší, že si ním autor pripravuje pôdu na niektorý z ďalších románov, je osobná anabáza mladého detektíva oddelenia vrážd Pavla Kukučku alias Kukyho. Dán v nej rozohral citlivý part zomierania nevyliečiteľne chorého človeka a etickosti eutanázie, pochopiteľne, v závere s príslušným otáznikom nad konkrétnou trestnou zodpovednosťou.
Spestrením lineárne fabulovaného deja je tiež zobrazenie hyenizmu súkromne ovládaných bulvárnych médií, ktoré autor precízne a na konkrétnych postupoch práce nekompromisne odhaľuje. Na slovenskú prostonárodnú strunu zase trochu klišéovito brnká v prípade poukazovania na odbornú neschopnosť vyšších šéfov. Ako aj pri iných prípadoch, ani tu si neodpustil rozšírenie okruhu dejotvorcov o niekoľkých fundovaných akvaristov – nuž, každý má nejaké svoje hobby, bývalý džokej Dick Francis práve na prostredí súťaží s koňmi vybudoval svoju úctyhodnú detektívkarsku kariéru.
Komu doteraz nie je jasné, čomu sa Richard Krauz, Jozef Fischer, Edo Burger, Petra Pergnerová a ďalší detektívi v recenzovanom príbehu venujú, tomu nech napovie záverečná veta: Každý človek žije nielen sám pre seba a svojich blízkych za svojho života, ale aj po ňom v... spomienkach.
