KK Bagala 2015
Poznáte ten pocit, keď sa vám sníva sen a všet-
ky miesta v ňom sú vám akosi zvláštne pove-
domé, hoci ste na nich nikdy neboli? Ten istý
pocit sa vás môže zmocniť pri čítaní debutovej
knihy Sone Urikovej. No okrem miestneho vám
možno bude blízke i časové zaradenie príbehov,
ktoré znie napríklad aj takto: „Bol to deň, kedy
sa dejú veci.“ Dávajte si pri čítaní dobrý pozor,
toto je kniha, v ktorej sa tie veci dejú.
Jej dizajn, pripomínajúci antistresové oma-
ľovánky (postreh doktorandky SAV L. Macsa-
liovej), spolu s príjemnou kombináciou zelenej
a fialovej na prebale z nej činí (nielen) vizuálne
nadpriemerne vydarené dielo. Absencia kapi-
tálok v názvoch jednotlivých poviedok síce už
nie je v slovenskej literatúre ojedinelá, ale stále
príjemne prekvapí, rovnako ako originálny
font písma (kniha je sádzaná písmom z dielne
Ondreja Jóba).
Autorka nazvala svoju zbierku poviedok Živé
ploty. A živosti či autentickosti je v jej príbe-
hoch naozaj dostatok na to, aby ste sa s nimi
stotožnili, ostro sa voči nim vyhranili alebo za-
ujali akýkoľvek iný postoj. To je totiž prednos-
ťou Urikovej písania – nenechá vás chladnými,
privedie vás k zamysleniu a pripomenie vám,
že to, čo je živé, zvykne bolieť. Bolesť je akoby
prirodzenou súčasťou každodennej reality hr-
dinov týchto poviedok, vyrovnávajú sa s ňou
svojsky, nekričia ju do sveta, ale spracúvajú
sami v sebe. Dôležitú úlohu pri tom zohráva
verejná mienka, resp. názor nekonkretizovanej,
priam až tajomnej väčšiny („nemal rád, keď sa
mu všetci vysmievali“, „Polovica dediny vedela, že
stratila panenstvo asi o deň skôr, než to došlo jej
samotnej.“). Tá vládne mocou ovplyvňovať osudy
protagonistov, resp. prinútiť ich z času na čas
k osobnej, nie vždy navonok okázalej vzbure.
Dedina, do ktorej je zasadených viacero
príbehov, je archetypálny priestor. V zásade
spĺňa parametre univerzálneho rámca prí-
behov, ktoré ukrývajú ťaživé tajomstvo. To
ale pre pochopenie príbehu nepotrebujeme
nevyhnutne odhaliť. Život plynie aj bez od-
halenia tajomstiev, Urikovej postavy to dobre
vedia. Ich zväčša klasické mená (Kata, Božka,
Jano) sa snúbia s jednoduchými činnosťami,
ktoré vykonávajú – sledujeme ich napríklad
pri kŕmení sliepok, vykopávaní zemiakov či
vysedávaní v krčme. Nič prekvapivé, nič vý-
nimočné, ale predsa len sa nad tým vznáša
často už od začiatku poviedky opar podozrenia,
že niečo nie je v poriadku. Dynamika príbe-
hov spočíva práve v tejto nenásilnej gradácii
napätia – čitateľ sa postupne zoznamuje so
situáciou, je mu dovolené nahliadnuť pod po-
vrch, ak zvládne to, s čím bude konfrontovaný.
Urikovej postavy vyprovokované okolnosťami
konajú inštinktívne, vedené túžbou zbaviť sa
vlastnej bolesti neváhajú bolesť samy spôsobiť.
Možno to je dôvod, prečo sú Urikovej Živé
ploty živšie ako živé a prečo tak tnú do živého…
A také knihy treba. Udržiavajú nás nažive.
