Vyhľadávanie
Ján Milčák (1935) pracoval ako lekár, od 70. rokov sa venuje najmä tvorbe pre deti, rozhlasovým a divadelným hrám a krátkym prózam pre dospelých. K jeho najnovším dielam patria zbierka poviedok Pocit úľavy (2013) a knihy pre deti Rozprávka o oslíkovi (2012) či Jonatán malý ako omrvinka (2014). Za tvorbu získal Cenu Združenia rozhlasových tvorcov, ocenenie Fra Angelica i zápis na Čestnú listinu IBBY. Je čestným občanom mesta Levoče.
Najnovšia rozprávková kniha Jána Milčáka, ktorý tento rok oslávil okrúhle životné jubileum, nesie názov Starec, ktorý lietal (Trio Publishing). Nielen o nej viac prezrádza v rozhovore – otázky mu kládol jeho syn Marián Milčák.
Existujú isté domnienky o tom, ako sa v autorovi rodí projekt textu. Začnime prvým krokom, keďže táto fáza tvorby je pred čitateľom skrytá. Je pre teba zakaždým iná alebo vždy rovnaká, bez ohľadu na to, či vzniká rozprávka, próza pre dospelých, rozhlasová alebo divadelná hra? Vieš si už celkom na začiatku predstaviť celý svoj text? Čo sa odohráva vo vedomí autora, ktorý chce osloviť čitateľa, poslucháča, diváka?
Každý, kto sa chystá vykročiť, musí sa najprv rozhodnúť. Prvý krok je neobyčajne dôležitý, je ako včielka, čo pokojne a trpezlivo čaká na pohyb. Až potom začne zbierať med. Prototext je vlastne včelia kráľovná v úli. Spisovateľ si nemusí uvedomiť jeho význam, pretože má vo svojom vedomí to, čo chce tlmočiť každá jeho veta. Čitateľovi stačí prečítať jedinú vetu. Ak je skúsený, môže uhádnuť, kto ju napísal. Potom ho láka prečítať si nasledujúci text, stáva sa spoločníkom spisovateľa.
Vykročiť sa dá viacerými smermi. Neviem hneď posúdiť, či som si vybral ten správny, aká bude moja cesta a kedy sa dočkám jej konca. Nechcem zablúdiť, ale ak treba, viem sa vrátiť. Vtedy väčšinou vytvorím úplne iné vety, pre mňa vlastnejšie. Ak sa autor pomýli, dospelý čitateľ zatvorí knihu, ale dieťa zostane sklamané. Pokladám za prečin sklamať dieťa.
Hovorme teda o textoch pre deti. V knihe Starec, ktorý lietal, umrie rozprávkar. S jeho smrťou sa nevie vyrovnať iná postava – starý muž s bielymi krídlami. Je to trochu nečakané, starí muži by mali rátať so smrťou, alebo je to inak? Starec prosí maliara, aby namaľoval nového, živého rozprávkara. Maliar tvrdí, že aj keby to urobil, rozprávkar neožije. Ty si lekár a autor – lekárom sa niekedy podarí človeka oživiť, autorom azda len metaforicky. Ako sa v lekárskej praxi i v písaní vyrovnávaš s faktom smrti? A čo myslíš, ako túto epizódu o smrti vnímajú deti?
Ako lekár smútim za každým pacientom, ktorý zomrel. Som starý muž, rátam so smrťou, ale nie v rozprávke. Život v rozprávkach, čo som napísal, je iný ako skutočný, je rozdielny v každom svojom záhybe. Deti by mali vedieť o smrti ako o logickom vyústení života. Smrť sa vyskytuje v slovenských folklórnych príbehoch ako prirodzený jav. Rozprávkar však nesmie umrieť, stále žije v knihe. Neumrel ani v príbehu Starca, ktorý lietal.
Na chvíľu sa vrátim do minulosti. Folklórna rozprávka ma sprevádzala, keď som bol dieťaťom. Spomínam si, že na našom stole býval chlieb a rozprávková kniha. Vždy, keď zaspávam, aj v horúcom lete, si predstavujem zimný večer s blikotajúcim svetlom ohňa, pri ktorom si dospelí rozprávajú rozprávky, hovorí postupne každý z nich a zakaždým iný príbeh. Ak sa deti do nich započúvajú, v teple drevenice usnú a prisnije sa im možno inakšia rozprávka... Bolo to kedysi dávno, v domčekoch medzi smrekovými lesmi Zamaguria alebo listnatými horami Gemera. Dnes bliká v izbách studené svetlo televíznej obrazovky, bledé, chudokrvné, také, čo rozprávke nepristane. Kedysi bola rozprávka uspávankou, ale aj nočným vtáčikom, čo prinášal do domu pokoj. Ten bol v každej miestnosti cennou mincou, z ktorej bolo treba vydať, aj keď bola očakávaným darom pre každého obyvateľa domu. Rozprávka je jednostaj najlepšou uspávankou, hviezdou, čo žiari aj vtedy, keď je zatiahnutá obloha...
V rozprávke, ktorú spomínaš, je najväčšou túžbou starca s bielymi krídlami lietanie. Čitateľ sa však dozvie, že sa zriekol svojej neobyčajnej vzácnosti – krídel, aby rozprávkar, ktorého ani nepozná, mohol žiť. Toto je dôležitý odkaz pre detského čitateľa. Nejde mi o to, aby sa deti pri čítaní rozprávok báli, i keď práve to možno očakávajú. Neraz odo mňa malí čitatelia pri stretnutiach žiadajú, aby som napísal horor. Nepresvedčili ma. Smrť v rozprávke Starec, ktorý lietal, nie je kostlivec s kosou, ale pekné ryšavé dievča s vrkočom po pás. Rozprávka má cennosti, ktoré rozprávkar úmyselne postráca na svojej ceste, aby ich mohol nájsť ten, kto listuje v jeho knihe.
V rozhlasových a divadelných hrách používaš postupy, ktoré tvoju poetiku nielen odlišujú od iných autorov, ale ju aj v istom zmysle vymedzujú. Dialóg dvoch postáv neraz vyzerá, akoby sa každá z nich rozprávala skôr so sebou – akoby šlo o prepojenie dvoch monologických prejavov, v ktorých každá postava aj niekoľko replík za sebou hovorí „divergentne“, až kým nedosiahne hranicu, za ktorou by už komunikácia stratila zmysel. Je tento postup len „pokusom“ o ozvláštnenie alebo sa tu zároveň naznačuje istý ľudský deficit (nemožnosť dosiahnuť vzájomné pochopenie), čím sa poukazuje aj na vysokú hodnotu komunikácie?
Spôsoby, akými sa ľudia stretávajú v rozhovore, majú mnoho podôb. Dokonca aj monológ možno v istom zmysle pokladať za rozhovor. Aj pri dialógu viacerých ľudí každý hovorí o sebe, nie za seba. Tak vzniká príbeh, inak v dramatickom texte a inak v próze. Komunikácia spája, približuje ľudí, ale nie je iba ich vymoženosťou. Je vzrušujúce pozorovať, ako sa dorozumievajú zvieratá. A koľko variácií pri tom používajú, aby ich vzájomná komunikácia mala význam.
Keď tvorím, nevnímam nič iné, iba pokoj, všetko okolo je nečujné. Poetika je slobodný vták, lieta v tichu, patrí v tejto chvíli iba mne. Je majetkom, ktorý čoskoro začnem rozdávať. Neviem, odkiaľ prilieta, ani to nemusím a možno ani nechcem vedieť. Ak nie som so vznikajúcim textom spokojný, vyjdem do záhrady. V jej tichu počúvam psí brechot, ktorý akosi patrí k tme. Potom nasleduje návrat z ticha do ticha. Vtedy si uvedomím, že ticho nebýva vždy rovnaké. Začnem uvažovať o texte, ktorý sa mi núka. Zisťujem, že rytmus je neobyčajne dôležitý, je hudbou, ktorá má znieť pri čítaní alebo počúvaní textu. V rozhlasovej dráme rytmus vytvára atmosféru.
Pri písaní nemám náčrt ako stavbár, ktorý pracuje presne podľa plánu. Všedné dni nevnímam ako obyčajné, sivé. Aj oni môžu byť zaujímavé, ibaže si ich výnimočnosť treba uvedomiť, všimnúť. Nezaujíma ma to, čo je vzdialené niekde za obzorom, cenné je pre mňa to, čo je blízko, s čím sa môžem bezprostredne stotožniť. Maliar má vlastný pohľad na objekt, ktorý ho zaujal. Je to istý spôsob transcendencie. Rovnaké je to u spisovateľa.
Každý spisovateľ sa rodí z čitateľa. Možno je spisovateľ len čitateľom, ktorý sa rozhodol písať. Vynára sa tu nevdojak stará známa otázka, aké sú dôvody takého rozhodnutia...
Je autor čitateľom, ktorý zatúži čítať samého seba? Za akého čitateľa sa považuješ? Čo čítaš, keď času je čoraz menej? Nie je spisovateľ tak trochu podobný mytologickému Narcisovi, ktorý sa zamiloval do svojho obrazu na vodnej hladine tak intenzívne a osudovo, že sa mu svet stal ľahostajným? Menej známa (a pre mňa prijateľnejšia) verzia tohto mýtu hovorí, že Narcis a jeho sestra boli dvojčatá. Po jej smrti hľadel Narcis do vody preto, že chcel vidieť tvár milovaného, navždy strateného človeka. Pomáha literatúra nejako svojmu autorovi, pomáha aj svojmu čitateľovi?
Začnem tým, čo práve teraz čítam: sú to dve dosť objemné knihy, majú cez päťsto strán. Také knihy nazývam „obézne“ – je to jediná užitočná obezita. Okrem toho čítam ešte dve „chudšie“, ale rovnako zaujímavé knihy. Sú to Haruki Murakami a jeho Kafka na pobřeží, Citara svätých, ktorú zostavila Timotea Vráblová, tie tenšie sú Aspekty piesňového textu od Mariána Andričíka a knižka Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Čítam podľa toho, na čo ma navedie čas a nálada. Takéto striedanie štyroch kníh skúšam po prvý raz. Zapáčilo sa mi to, akoby som sa vďaka mojej netrpezlivosti ocitol vždy s odlišným spisovateľom, s ktorým sa držíme za ruky.
Spisovateľ zostáva čitateľom, ale nie samého seba. Sú knihy, čo som prečítal aj desaťkrát, pravdaže, v rôznych fázach života. Nečítam však sám seba, možno by som bol prekvapený, čo som napísal. Bolo by to kritické čítanie ex post. Nečítam ani v posteli pred spaním. Nepáči sa to mojej kamarátke, sučke Dejzi, akoby mi chcela povedať, že s knižkou sa nemá zaspávať. Dôležitá pri čítaní je atmosféra, ktorá oblažuje, treba ju hľadať a vážiť si ju. Radosť mi robí aj to, keď spoznám niekoho, čo prečítal moju knižku. Dozviem sa to napríklad tak, že na besede s malými čitateľmi spomeniem čierneho kocúra a deti spontánne zvolajú: Kilimandžáro!
V literatúre si prítomný celé desaťročia. Takmer paralelne (príležitostne ešte aj v týchto dňoch) pôsobíš ako lekár. Podľa niektorých autorov skutočná, veľká literatúra neučí človeka žiť, ale umierať. Kým literatúra a umenie, ako na to upozorňuje napríklad Stanislav Rakús, sa nevyvíja, medicína len v posledných dvoch storočiach zaznamenala prudký vývoj. Nezdá sa však, že by ľudia boli zdravší, šťastnejší, spokojnejší. Je zdravie naozaj tou najvyššou hodnotou? Je perspektíva chorého človeka iná? V kníhkupectvách sú plné police kníh s literatúrou, ktorá učí, ako zdravo žiť, ako eliminovať rôzne duševné či telesné deficity. Môže niečo človeka naučiť choroba?
Viackrát som spomínal, že som žil v dvoch domoch, jedným je medicína, druhým literatúra. Viem, že sa od seba líšili. Nemal som dosť času zamýšľať sa nad tým, ktorý z nich bol pre mňa užitočnejší. Krátky čas života, ktorý takí ako ja nazývajú „dlhý“, je dobre ukrytý v čarovnej skrinke naplnenej spomienkami. Nedávno som dostal list. Poslal mi ho vnuk z New Yorku, kde študuje maľbu. Píše v ňom: „Ahoj, dedko, prajem Ti všetko najlepšie, veľa zdravia a chuti do života. V poslednom čase často spomínam, ako sme ležali v tvojej izbe. Potichu hralo rádio, hladkal si ma po hlave a rozprával príbeh, ktorý si práve vymýšľal. Úzka a dlhá izba plná kníh a novín. Na to nikdy nezabudnem.“
Nemusel som otvárať čarovnú skrinku, bolo to krásne blahoželanie k narodeninám. Potešilo ma (starí ľudia sa tešia takmer rovnako úprimne ako deti), že nežijem iba zo svojich spomienok, ale radosť mi prinášajú aj spomienky iných. Nemyslím si, že literatúra učí žiť, ani tie dôležité knihy, kto ré si spomínal. So smrťou je to iné, vyžaduje si, aby človek prežil istý čas a aby si ho pamätal. Literatúra naozaj približuje čitateľovi to, na čo predtým nepomyslel. A teraz nehovorím iba o smrti. Podobu pekného dievčaťa má nielen v mojej rozprávke, ale aj v próze pre dospelých, a pritom zostáva smrťou.
Áno, umenie sa nevyvíja, len hľadá nové podoby. Všemožnou paňou v tejto oblasti je kniha, nedokáže ju nahradiť rozhlas ani televízia, stáva sa pokladom v rukách čitateľa. Často cestujem vlakom a rád si sadnem do takého kupé, kde aspoň dvaja čítajú knihu.
A aká je perspektíva chorého človeka? Je neraz dlhé hodiny sám. Samota ho často trápi viac ako choroba. Potrebuje takého spoločníka, v očiach ktorého nevidí netrpezlivosť, ale pokoru a pokoj. V tom má medicína blízko k umeniu. Neviem, či umenie, alebo medicína majú k človeku bližšie. Jedno aj druhé je pre ľudí dôležité.
