Vyhľadávanie
Rozhovor so spisovateľkou Svetlanou Žuchovou
Atmosféra vašej novej knihy Dni matiek mi pripomína naladenie debutu Dulce de leche. Dajú sa v prízračnosti a tajomne, ktoré v istých okamihoch postavy oboch kníh obklopujú, naozaj nájsť paralely?
Je zaujímavé, že to tak vnímate. Možno je to tým „nadprirodzenom“, ktoré sa v oboch textoch mihne. Pravdupovediac, pre mňa sú obe knihy vzdialené od seba celé svetelné roky. Akoby ich napísali dve rôzne verzie mňa, ale možno sú menej rozdielne, ako by som si priala. Teda, tie knihy aj tie moje verzie.
Tematicky sú Dni matiek prepojené aj s Obrazmi zo života M. V čom je však zobrazenie vzťahu matka – dcéra v novej knihe špecifické?
Obrazy som napísala z pohľadu dcéry, ktorá sa ešte na matku obracia z pozície dieťaťa, teda ako k určitej autorite. V novšej knihe je dcéra už sama dospelá žena. Na jednej strane sa usilujem zamyslieť nad vzťahom matky a dieťaťa z pohľadu matky, na druhej strane z pohľadu už dospelej dcéry, ktorá sama za starnúcu matku čiastočne preberá zodpovednosť. Hoci, pravdaže, pri starostlivosti o vlastného rodiča ten aspekt, že to bol kedysi kompetentný rodič, nezmizne asi nikdy. V tejto životnej fáze sa domnievam, že preberanie zodpovednosti za rodiča je (asi pre oboch) dôležitý míľnik a je šťastím, ak nám je dopriate ho zažiť.
V knihe nemožno prehliadnuť vnútorné monológy postáv spojené s vysokou mierou obáv a strachu z rôznych životných situácií, v ktorých sa ocitajú. Prečo bolo pre vás ako autorku kľúčové tieto pocity v diele takto zachytiť?
Utkvel vo mne výrok mojej obľúbenej rakúskej spisovateľky Marlene Streeruwitz, ktorá v rozhovore kedysi povedala, že je zaujímavejšie zobrazovať človeka v náročnej situácii ako v situácii, keď je šťastný. To by bola teraz taká prvoplánová odpoveď na vašu otázku. Napísať o matkách, ktoré sa vždy radostne a bez pochybností starajú o vydarené deti a medzitým, napríklad, budujú materské centrum, by vlastne bola poriadna výzva.
Čo ma však zaujímalo špecificky, bola neistota oboch hlavných protagonistiek. Pre mňa je zaujímavé vnímať reakcie čitateľov. Niektorí vnímajú hrdinky ako „hysterické ženy“, čo je presne to, čo sa ženám v takejto situácii deje. Veď aj ony o sebe pochybujú, samy si nemôžu byť isté, „kde je pravda“. Takáto neistota je neraz oveľa horšia ako nejaký nepriaznivý verdikt.
Ženy sú vo vašom texte opakovane uvádzané prostredníctvom svojho krstného mena. Súvisí takéto vytyčovanie mien postáv s krízou ich identity alebo plní inú funkciu?
Premýšľam, ako ináč možno postavy uvádzať. Dni matiek sú mojím prvým textom v tretej osobe, s tým ma baví experimentovať. To, že postavy nejako pomenujem, sa mi zdalo prirodzené, aby som o nich mohla hovoriť, iný zámer som nemala.
Povaha vzťahov v knihe je determinovaná aj tým, že sa stretávame s dieťaťom, u ktorého sa pravdepodobne vyskytol autizmus, či s dôchodkyňou, ktorej „choroba likviduje mozog“. S akým zámerom ste zvolili predstaviteľov takýchto zraniteľných skupín?
Zdá sa mi, že špecifikom duševnej choroby, teda aspoň niektorých duševných chorôb, je, že nám blízkeho človeka vezme. Ak sa u dieťaťa, ktoré sa vyvíja typicky, usmieva sa a učí prvé slová, okolo osemnástich mesiacov prejaví autizmus, okolie o toto konkrétne dieťa naozaj prichádza, aj keď, pravdaže, zároveň získava iné dieťa, ktoré si vyžaduje veľmi odlišné zachádzanie. Rovnako demencia pripraví rodinu o príbuzného, ten sa vlastne stáva niekým iným. Netrúfam si hodnotiť, či je to ľahšie alebo ťažšie v porovnaní so situáciou, keď vám pred očami telesne chradne milovaný človek, ale je to iné. A mňa zaujímal práve ten aspekt.
Postava Tamary pociťuje úľavu, keď s ňou prestanú „zaobchádzať v rukavičkách“ a veci sa začnú „pomenúvať pravým menom“. Je to niečo, čo by nám občas prospelo aj v neliterárnom svete?
Potreby ľudí sú v rôznych situáciách rôzne. Niekto to zaobchádzanie v rukavičkách potrebuje, niekto znesie viac priamosti a aj to sa mení podľa kontextu. Konkrétne Tamara potrebovala v tej danej špecifickej situácii priamejšie zaobchádzanie, ale asi by som to nezovšeobecňovala.
Rozhovor pripravila Jaroslava Šaková.
Svetlana Žuchová (1976)
Knižne debutovala zbierkou poviedok Dulce de leche (Drewo a srd, 2003). Novela Yesim (KK Bagala, 2006), román Zlodeji a svedkovia (Marenčin PT, 2011) a kniha Obrazy zo života M. (Marenčin PT, 2013) boli nominované na cenu Anasoft Litera. Jej Obrazy zo života M. získali v roku 2015 Cenu Európskej únie za literatúru. Minulý rok jej vyšla nová kniha Dni matiek (Slovart).
Foto: Tchovi Erler
