Fascinácia dobrom, zlom a násilím

Dva týždne po tom, ako slovenské vydanie legendárneho Killing Joke opustilo tlačiarne a zamierilo do kníhkupectiev, sa v Prahe konal nefalšovaný Comic-Con. V rámci neho dorazili do stovežatého mesta aj mnohí zahraniční tvorcovia, medzi nimi aj ilustrátor Brutálneho vtipu Brian Bolland. Ako kritik, recenzent, nadšenec komiksov a Batmana som využil túto príležitosť vyspovedať ho.

Brutálny vtip je starý takmer 40 rokov. V slovenskom preklade vychádza až teraz...
Kedy bol publikovaný?

V čase nahrávania rozhovoru sú to ledva dva týždne. Pre slovenských fanúšikov je to naozaj veľká vec. Brutálny vtip je známy, kultový komiks. Myslíte si, že aj po toľkých rokoch má čím osloviť hlavne nových čitateľov?
Ak Batmana nikdy nečítali, viem si to predstaviť. Predpokladám, že komiksy s ním tu máte. Je slovenčina a čeština veľmi rozdielna?

Nie veľmi. Dokonca Brutálny vtip vyšiel v niekoľkých českých edíciách. Mladí Slováci však nečítajú v češtine toľko ako staršie generácie. Väčšinou čítajú v slovenčine alebo angličtine. Aspoň podľa mojej skúsenosti.
Takže tie jazyky sú rozdielne?

Svojím spôsobom, áno.
Och, to som nevedel, ďakujem.

Ako som spomínal, je to kultový komiks. Pomerne temný, desivý a depresívny. Je ťažké si predstaviť, že by po ňom siahli mladší čitatelia. Alebo je to inak?
Poviem vám príbeh. Na konci knihy je poviedka Nevinný muž. Raz som dostal list od jednej matky. Písala, že komiks kúpila pre jej sedemročného syna k narodeninám. Prečítala si ho. Bola ním taká vydesená, že si myslela, že by som už nemal nikdy pracovať s komiksmi. Že som hrozný človek. A to je len krátky príbeh na záver.

Preto sa pýtam. Slovenská kniha obsahuje Brutálny vtip, Nevinného muža a Muža, ktorý sa smeje od Eda Brubakera.
Ten príbeh som nikdy nečítal.

Všetky tri príbehy majú v sebe nádych reálnych zločinov. Zaujímajú vás skutočné prípady? Je podľa vás vhodné mixovať ich so superhrdinami?
Zločin ma až tak nezaujíma, ale fascinuje ma dobro a zlo a vzťah medzi nimi. Som relativista. Nemyslím si, že je medzi nimi pevná hranica, podľa mňa každý má v sebe oboje. V USA je momentálne obrovský problém so streľbou na školách.  V mojich príbehoch je aj streľba. Je tam len ako umelecké poňatie, no ľudia sú schopní urobiť to v realite. Je to veľmi alarmujúce.

Zároveň v populárnej kultúre prebieha akási fetižisácia Jokera. Nie je to zvláštne? Joker je psychopatický charakter.
Mierne sa s ním identifikujem. Teda, nezabíjam ľudí na ulici. Je to takto. Batman má masku. Vidíte ho len ako tieň. No Joker má tvár a niekoľko výrazov. To je to, čo sa mi na ňom zdá zaujímavé – dáva najavo svoje pocity. Moment, aká bola otázka?

Oslavovanie Jokera v popkultúre...
Je tu s nami už dlho. Videli ste niekedy Muža, ktorý sa smeje? (The Man Who Laughs je adaptácia príbehu Victora Huga režisérom Paulom Lenim z roku 1928 – pozn. JB) Je to nádherný nemý film. Conrad Veidt hral hlavnú rolu. Pre mňa je najlepší Joker, aký kedy bol.  Veidt bol inšpiráciou aj pre Jerryho Robinsona, keď vytváral Jokera. Veidtova postava mala také smutné oči, ale permanentný strašidelný úsmev. Desivý úsmev vidieť aj na mnohých hororových klaunoch. Na tom úsmeve jednoducho niečo ľudí priťahuje.

Spomínali ste, že ste Brubakerov príbeh nečítali.
Nie. Popravde, toto vydanie vidím prvýkrát a nevedel som, že je v ňom aj iný príbeh. (Zahraničné vydania Brutálneho vtipu bežne obsahujú Brubakerov príbeh – pozn. JB)

Škoda, zaujímal ma váš názor na ten komiks a na to, že je spárovaný s vaším.
Ed Brubaker je scenárista alebo ilustrátor?

Scenárista. Píše hlavne detektívky a kriminálne príbehy.
Kto to kreslil? Možno ho poznám.

Doug Mahnke.
Toho nepoznám, budem si ho musieť vyhľadať.

Ide o to, že váš komiks je seriózny a temný. Aj Brubakerov je temný, ale iným spôsobom, má v sebe viac komiksového gýču. Párovanie týchto dvoch príbehov sa mi vždy zdalo zvláštne.
Budem si musieť zohnať kópiu, aby som si to prečítal alebo sa aspoň pozrel na výtvarnú stránku. Existuje napríklad verzia Jokera, ktorú kreslil Lee Bermejo a napísal Brian Azzarello. A ten obal je úžasný. (Spomínaná kniha sa volá Joker – pozn. JB) A to mi pripomína jednu vec. Jokera môžete poňať ako hororové monštrum. No jednoducho to nie je ono. Treba mu dať nejaký ľudský rozmer, aby bol zaujímavý.

Vy ste pracovali v osemdesiatkach s Alanom Moorom. Musím sa spýtať. Vždy bol taký bláznivý čudák alebo je to vec posledných rokov? Aký bol vtedy na začiatku?
Alan je úžasný chlapík. Strávili sme spolu mnoho času. Komiksové festivaly, rôzne miesta, domy našich známych... Úžasný chlapík. Výborný rozprávač. Raz som s ním bol na festivale vo Francúzku. Sedel pri mne a za hodinu mi prerozprával príbeh Z pekla. Poznáte ten jeho komiks Z pekla? O Jackovi Rozparovačovi?

Ako hovorím, úžasný rozprávač. A má zaujímavé predstavy o mágii. Vtedy bol mojím dobrým priateľom. Postupne sa však odpojil od DC Comics, rozišiel sa s Davom Gibbonsom (ilustrátor Moorovho komiksu Strážci – pozn. JB). Bolo to asi preto, že DC využilo Gibbonsa ako nárazník medzi nimi a Moorom, ale nefungovalo to. Alan odvtedy s nikým odtiaľ nehovorí. Nedokázal som ho kontaktovať už roky.

Ako na váš komiks reagovala Comics Code Authority?
(Comics Code Authority bola inštitúcia, ktorá pod zámienkou vhodnosti pre deti cenzurovala komiksy. Založená bola v päťdesiatych rokoch, v osemdesiatich rokoch začala strácať svoj vplyv a zanikla po roku 2010 – pozn. JB)

Jáj, CDA. Hej, nejaký čas museli mať komiksy ich logo v rohu ako znak, že boli schválené. Brutálny vtip ho nemal. Mám pocit, že vtedy už neexistovali.

Ale áno. Zanikli až začiatkom nového milénia. Je to fascinujúci kúsok komiksovej histórie. Keď sme pri histórii, váš posledný komiks vyšiel okolo roku 2011. Robíte teraz na niečom, alebo ste na umeleckom dôchodku?
Mám párik charakterov, volajú sa Herečka a Biskup. Čítali ste ich? Pracoval som na nich v osemdesiatych rokoch a len pred mesiacom som sa dohodol na ich kompletnom vydaní. Pred dvoma rokmi som vytvoril s nimi nový štrnásťstránkový príbeh nazvaný Herečka a Biskup idú k moru. Bolo to pôvodne určené len na Facebook, no pracujeme na knižnom vydaní. A ešte na mojich memoároch. Inšpiroval som sa Daveom Gibbonsom, ktorý tiež jedny napísal. Majú komiksový formát, ale sú prevažne zložené z fotiek. Je tam všetko. Dal som tam aj moju obľúbenú postavičku. Pochádza zo stripu Jeff Hawk, ktorý tvoril Sydney Jordan. Volá sa Kolvorok. (Boland mi ukáže v už hotovej vytlačenej knihe stránku so skicou jednookého mimozemšťana, ktorý pripomína medúzu – pozn. JB)

Texty v knihe sú robené tak, aby pripomínali písmo, ktoré sa používalo v stripoch v šesťdesiatych rokoch. Bolo to náročné urobiť. Takže to je to, čomu sa venujem v poslednom čase. Netvorím komiksy, ale kreslím pamäti.

Keď kreslíte, čo počúvate?
Čo počúvam? Prevažne podcasty, ale mám aj skvelú zbierku platní. Milujem avantgardnú hudbu, napríklad Fuck Buttons. Počuli ste o nich? Mnoho kapiel, ktoré mám rád, sú staré dvadsať alebo tridsať rokov. Moja prvá hudobná láska bol Frank Zappa a The Mothers of Invention. To bolo v šesťdesiatych rokoch. V sedemdesiatych rokoch som mal rád Krautrock, Can a nemecký experimentálny rock. Neskôr to boli Swans. Prípadne mám veľmi rád britskú kapelu Half Man Half Biscuit. Celkom ma baví aj sláčiková hudba z dvadsiatych rokov minulého storočia. Jimmy Rogers, Carter Family a mnoho iných obskúrnych hudobníkov.

A ktorá z vašich prác je vaša obľúbená?
Bude to Nevinný muž. Všetko, scenár i kresba, na ňom je moja práca. Užíval som si prácu aj na Herečke a Biskupovi, no nemám úplného favorita.

Foto: Lucia Lackovičová