Vyhľadávanie
Ivana Gibová (1985, Prešov) je originálna mladá spisovateľka, živí sa literatúrou v rôznych formách. Vstúpila do nej provokačnou knihou poviedok Usadenina (2013). V rovnakom vydavateľstve Marenčin PT jej nedávno vyšla novela „o hraničnej poruche a bezhraničných pokusoch o nápravu“ s názvom Bordeline.
V jednej zo svojich poviedok Ivana Gibová napísala: „Vtedy si Ivana dala predsavzatie, že sa definitívne vyserie na všetkých šéfredaktorov sveta...“ Viem, že text je text a skutočnosť je inde, no predsa ma pochytila mierna obava, že s touto autorkou asi rozhovor nemám šancu urobiť. Napokon som ho vlastne neurobil. A tu je ten rozhovor.
Inšpirácia
Väčšina mojich poviedok vznikla tak, že som niekde začula vetu a okolo nej som potom vymyslela príbeh. Mojou najväčšou inšpiráciou sú asi len tak mimovoľne započuté slová, vety, no aj videné či zažité situácie. Inšpiratívne je pre mňa kaviarenské prostredie, kam chodím písať a kde vznikla prakticky celá kniha Bordeline. Pri písaní potrebujem mať strechu nad hlavou a niekedy aj zvukovú kulisu, ktorú ale, paradoxne, veľmi rýchlo prestanem vnímať, lepšie povedané, stane sa z nej zmes zvukov bez významu a v tomto zhluku sa často vynorí slovo, veta, niečo, čo zachytím a použijem. Inokedy ma inšpiruje úplné ticho, v ktorom počujem len vlastné myšlienky. Inšpiratívne je pre mňa chodiť po lese, bicyklovať sa popri Dunaji, ležať na tráve a pozerať do slnka, ležať a mlčať vedľa niekoho, vedľa koho chcem ležať a mlčať, pozerať sa ľuďom do očí. Inšpirujú ma starí ľudia, ktorí vedia, ale nepoučujú, inšpiruje ma moja deväťdesiatročná babka, ľudia, ktorí sa mentálne odchyľujú od „normálu“, skromní, pokorní ľudia, vyšinutí, cynickí, vtipní ľudia, smiech, zvieratá, filmy, divadlo, hudba, knihy, krása, láska, vesmír... A najviac zo všetkého ma inšpirujú ohyzdné gramaticky alebo štylisticky alebo typograficky či akokoľvek inak skomolené nápisy, ktorých je plný svet.
Barthes
Roland B. bol moja veľká láska, ale už to pominulo, no... Napriek tomu si občas z nostalgie zalistujem v jeho knihách, hoci mám pocit, že im už nerozumiem (vlastne, asi som im nerozumela nikdy, ale v istom období môjho života ma fascinovali a trávila som dosť času snahou pochopiť, o čo v nich ide). Teraz si v nich čítam sporadicky, nesystematicky a bez snáh.
Duševné zdravie
Pre mňa fascinujúca kategória, hranice (ne)normality ma vždy zaujímali, hoci pojem „duševné zdravie“ je asi trochu skresľujúci... Duša ako taká je podľa mňa zdravá a za nič nemôže, problém obyčajne býva v mozgu. Už vyše sto rokov sa šialenstvo chápe tak, že spočíva v poznaní: Ja je niekto iný. Šialenstvo je skúsenosť depersonalizácie, povedal práve Roland B., a ja si myslím, že je to presne naopak.
Intelektuálka
Chcela som byť, kedysi, a už nechcem.
Feministka
Nikdy som nechcela byť. Mnou málo preskúmané vody feminizmu ma akosi nelákali, možno aj preto zostali málo preskúmanými. Ani nevyužívam svoje volebné právo, ani politike nerozumiem. Nie je mi ani celkom jasné, prečo by sa mali ľudia kategorizovať podľa primárnych či, nedajbože, sekundárnych pohlavných znakov. Falokratická spoločnosť je podľa mňa archaizmus a ako žena som sa nikdy necítila byť menejcenná ani diskriminovaná. Ale je dosť možné, že vôbec neviem, o čom hovorím a čo si vlastne pod slovom „feminizmus“ mám predstaviť. Radšej varím a pečiem, než by som sa zamýšľala nad takýmito zložitými podnetmi.
„súlož s prozaikom Ballom“
V roku 2010 ma posadol diabol a hneď potom vznikla bezbožná poviedka o predstavách o súloži s prozaikom Ballom, čo je vlastne ešte ten lepší a celkom neškodný prípad, lebo som poznala človeka, ktorého posadol diabol a on hneď potom zomrel.
Hravosť
Napriek tomu, že som už dosť stará na to, aby som sa vedela správať, neviem sa a hravosť je pre mňa jedna z najdôležitejších vecí. Hrám sa rada a pri čomkoľvek, s hravosťou sa mi spája zábava a humor, teda veci, bez ktorých neviem byť. Najradšej sa asi hrám so slovami.
Poviedky a novela
Kedysi som si myslela, že dokážem napísať len krátke poviedky, a vlastne som sa o iné ani nepokúšala, lebo ma bavilo skôr redukovať rozsah textu, než naťahovať, rada škrtám, vyhadzujem a osekávam (to ma baví doteraz) a snažím sa čo najnižším počtom slov povedať to, čo potrebujem. (Preto ma aj znepokojuje tento rozhovor, ktorý má stanovenú spodnú hranicu počtu znakov vrátane medzier, ku ktorej sa aj prostredníctvom tejto nič nehovoriacej vsuvky snažím priblížiť). „Potrebujem“, lebo pre mňa písanie vždy bolo nevyhnutnosťou, niečím, čo prosto musím robiť. Bordeline nebola pôvodne zamýšľaná ako novela, začala som ju písať ako poviedku, ale keď mala poviedka dvadsať strán, zistila som, že sa mi v mysli vyvíja ďalej. Dá sa povedať, že text si sám vyžiadal svoj rozsah a žáner (hoci nemám rada škatuľky a vymedzovania) a od určitého okamihu to išlo akoby mimo mňa. V zásade si ale stále myslím, že doma som skôr v kratších žánroch (niežeby som svoje doterajšie poviedky považovala za vydarenejšie ako novelu, skôr naopak).
Mrkva
K mrkve som nikdy nemala špeciálny vzťah rovnako ako k akejkoľvek inej zelenine. Normálne ju využívam pri varení ako asi každý druhý variaci človek. Nakupujem ju každú sobotu v malých množstvách stále u tej istej tety na trhu na Žilinskej, lebo má najlepšiu, je to jeden z mojich obľúbených stereotypov. Na obálke mojej knihy sa zelenina ocitla viac-menej z recesistických dôvodov. Mohol tam byť aj tatarák, akurát, že ten neviem nakresliť, ani štylizovaný.
Hranica
Hranice sú všade a narážam na nejaké neustále, no veľmi ma baví ich rúcať, stierať, skákať po nich, lebo, ako som už spomenula, neviem sa správať. Pravda, nie pri všetkých ma to baví rovnako, nie so všetkými je to jednoduché a nie so všetkými to ide. Niektoré dokonca rešpektujem a považujem ich za opodstatnené. Vlastne aj v skúmaní opodstatnenia konkrétnych hraníc vidím zmysel.
Prešov
Prešov mám rada najmä zo sentimentálnych dôvodov. Myslím taký ten Prešov môjho detstva, keď na Sídlisku III. ešte nebol Kaufland, ale stromy, po ktorých sme liezli a na ktorých som si roztrhala žltý sveter, čo mi uplietla mama, boli na ňom farebné motýle. V Prešove som si rozbila koleno na parkovisku na Sabinovskej ulici, keď sme sa s bratom naháňali, v Prešove som chodila do tej školy, kde mi učitelia vtĺkali do hlavy, ako sa nemám správať, čo mám robiť a prečo zo mňa nič nebude a ešte, že nemôžem byť večná rebelka. V Prešove som sa naučila čítať, kresliť a fajčiť. V Prešove sa narodilo niekoľko ľudí, ktorých si veľmi vážim, a v Prešove som spoznala bývalého spolužiaka Martina Kičku, s ktorým sme na stužkovej do mikrofónu na celú sálu z pódia zvrieskli: „Prúšá je úchýl“ a nikto to nepochopil. Prešov je mesto, ktoré mám rada, ale nikdy v ňom už nebudem žiť.
Láska
Láska je najviac. Myslím to vážne, a preto aj odpúšťam všetok pátos tohto vyjadrenia sebe, ako aj Dostojevskému, ktorý to síce v závere Sna smiešneho človeka inak napísal, ale myslím, že tým myslel presne to isté a presne tak isto vážne a hlavne to napísal pekne: „Hlavná vec je – miluj iných ako seba samého, to je to najdôležitejšie a to je všetko, nič viac nie je potrebné, hneď prídeš na to, ako sa zariadiť. Ale to je predsa stará pravda, ktorú ľudia biliónkrát opakovali a čítali, a predsa sa neuskutočnila. Poznanie života stojí vyššie než život, znalosť zákonov šťastia vyššie než šťastie – proti tomu je nutné bojovať. A ja budem bojovať. Vo chvíli, keď budú všetci chcieť, sa všetko uskutoční.“ No a teraz, aby si aj cynik prišiel na svoje: „Láska je, keď muž kvôli žene vypije niečo, čo by nikdy nepil, napríklad čaj.“
Táranie
Až pri zamyslení sa nad touto otázkou, resp. podnetom som si uvedomila, že táraním som strávila asi tretinu svojho života. Ale obyčajne príjemným. Nedialo sa to nijako programovo. A niekedy dokonca z tárania vzišli aj vety, ktoré nie sú celkom na zahodenie. Rada počúvam táranie iných, teda nie všetkých iných, iba tých, ktorých táranie je pre mňa zaujímavé. A v takých prípadoch ja sama využívam najväčšiu moc reči – nerozprávať, lebo s rečou sa dá robiť všeličo, dokonca (a predovšetkým): nič nehovoriť.
Myšlienka
Denne sa mi v hlave premelú milióny banálnych aj nebanálnych myšlienok, z nich vznikajú obrazy, sny... Veľmi dobré sny mám.
Súčasnosť
Súčasnosti celkom nerozumiem a neviem sa v nej dobre orientovať, možno aj z toho vyplývajú moje sklony k sentimentu a fakt, že nechodievam voliť. Vždy sa mi páčili tridsiate, štyridsiate roky minulého storočia, tá doba mi je omnoho bližšia než súčasnosť. Na druhej strane je zaujímavé žiť v čase, o ktorom viete, že doň nepatríte – vidíte veci cez inú optiku. Viac ako k súčasnosti mám vzťah k prítomnosti.
Knihy
Zaľúbila som sa do nich, keď som mala asi tri roky, a doteraz ma to neprešlo. Najradšej mám také, ktoré som si vďaka niečomu pre mňa silnému zapamätala, také, ktoré sa mi chce čítať aj po sedemnásty raz. V detstve to bola jedna kniha, ktorá ma fascinovala ilustráciami, netuším, ako sa volala, hoci som ju mala v rukách asi stokrát a doteraz mi je ľúto, že sa niekam stratila. Milujem Zlaté teľa Iľfa a Petrova, lebo keby som tú knihu čítala aj neviemkoľkýkrát, stále by som sa na nej rovnako rehotala. Silný vzťah mám napríklad k Ballovej Outsiderii, lebo je podľa mňa geniálna, k Dostojevského Zápiskom z podzemia, lebo ma extrémne rozčuľovali, k Vilikovského Večne je zelený..., ani neviem prečo a k Mannovej Smrti v Benátkach, lebo ma dojímala. Mojím zatiaľ posledným objavom je debut Richarda Pupalu Návštevy – výborná kniha.
Cigareta
To je vec, ktorá mi v roku 1998 prirástla k pravej ruke a doteraz je tam. Občas ju vystrieda ceruzka či pero, akurát z ceruzky či pera pravdepodobne nedostanem rakovinu pľúc, ani neoslepnem, ani nebudem impotentná, ani sa mi neupchajú cievy a tepny.
Zapaľovač.
..mi prirástol k ľavej ruke. Ale inak, ktorý ako, samozrejme, niekedy aj „spomienkový predmet“, pamiatka... Ohavné slovo – pamiatka...
Gibová
Gibová slovami tých, čo poznajú Gibovú, bez cenzúry: „Anjeliček, psychicky narušená krava!“ „Najdistingvovanejšia ultrapankáčka, akú som stretol.“ „Stelesnenie perverznosti.“ „Glamour pankáčka, čo brzdí pivo vodou.“ „Má utešené tetovanie a inherentnú afinitu k poľskému undergroundu.“ „Pekná.“ „Má ohavné tetovanie.“ „Gibová je Kalmusová.“ „Musíš ju milovať alebo nenávidieť.“ „Pedantná pankáčka fajčiaca Marsky, talentovaná a osudová žena s rodokmeňom plným silných príbehov, ktorá má dar priam terapeutickej úprimnosti. Je to podivný prípad Dr. Jekylla a pána Zubára, dokonale upravená a zmyselná, s citom pre humor, nezmysly a nuansy.“ „Lámačka sŕdc, ale nemôže za to.“ „Trafená a slobodná.“ „Korigovaná autodeštrukčná provokácia.“ Gibová slovami Gibovej, v zmysle snahy o čo najpresnejšiu definíciu: Gibová je Gibová je Gibová je Gibová.
