Vyhľadávanie
Kam by ste sa v literatúre zaradili? Ste skôr rozprávkar, básnik alebo románopisec?
Som obyčajný rozprávač. Snažím sa tlmočiť príhody a príbehy, ktoré ma oslovili. Mám rád zvieraciu metaforiku a zvierací – čistý pohľad na svet. Je to svet, ktorý nepotrebuje vysvetlenia ani zdôvodnenia. Veci sa dejú a my ich musíme prijímať. Chcel by som písať romány, ale veľký rozsah ma desí, strácam sa.
Vaša literárna cesta sa začala básnickými zbierkami. Ako by ste opísali vlastnú poéziu?
Báseň je dokonalá forma. Na minimálnej ploche povie maximum. Mám rád čistý – hovorový jazyk. Som tradicionalista, čo sa týka obsahu. Odmietam však viazané formy, v tom som anarchista. Samozrejme, obdivujem majstrovstvo machrov, akými sú Turčány, Buzássy či Feldek. Ja však staviam na piedestál obsah!
Prichádzajú k vám témy samy alebo ich chytáte „za pačesy“?
Básnická múza už nekope ako prv. Skrkvaný stredným vekom, nenaplnenými ambíciami, podrazmi a neúspechmi – v mojom vnútri kvitne strom cynizmu. Jeho plody však odmietam vynášať na svetlo sveta, aby som neotravoval okolie. Preto sa básňam vyhýbam a ony sa vyhýbajú mne. Keď sa stretneme, len na seba nedôverčivo gánime. Je to kto z koho. Odohnať nadobro ich však nechcem, preto z času na čas niečo zaznamenám. Ale žiadne terno to nie je, poslednú básnickú zbierku som vydal asi pred ôsmimi rokmi.
Vaše básne sú živé a silné. Vyvierajú z túžby po pravde?
Pravda je pevný bod, murovaný dom. Ak ju máte, môžete sa pohnúť ďalej. Pre mňa je to Boh. V mnohom sa to zrkadlí aj v textoch.
Poézia je dnes takmer vymretým žánrom. Čím si to vysvetľujete?
Avantgardy zabili poéziu. Niekto vraví, že sú prínosom, ja sa prikláňam k názoru, že je to zhmotnená kríza myšlienok i obsahov. Ak máš pohár divných tvarov, môže byť na okrasu, ale piť sa z neho nedá. Preto veľa ľudí odmieta poéziu, lebo im nič nedáva. Boja sa jej. Najčastejšie počuť výkrik: „Básnička? Tomu ja nerozumiem!“
Je možné, že prídu básne opäť raz „do módy“?
Ony v móde sú, akurát sa nenazývajú básňami. Nie sú to verše bardov, ale zlátaniny textárov a ich rýmov „čas / raz / zas / v nás“. Ľudia si to spievajú, aj ja si to pospevujem, ale keď sa nad tým zamyslím, tak je mi trápne. Pozrite sa na hiphoperov. To je poézia, ktorá oslovuje ľudí, takže je v kurze. Okrem toho veľmi veľa ľudí poéziu píše. Ako vydavateľ sa stretávam s desiatkami rukopisov. Len málo z nich stojí za to. Potom vzniká problém – čo s nimi? Vyjdú knižne, dáte do toho svoje peniaze, ale ani pes po nich neštekne, nik si básne nekúpi. Tak nimi zásobujete svoje okolie i známych, ktorí o ne nestoja.
Založili ste vydavateľstvo limerick. Aká bola vaša motivácia?
Boli časy, keď som mal veľkú potrebu svoje básne publikovať. Samozrejme, všetci vydavatelia ohŕňali frňáky a boli, povedzme si na rovinu, nenažratí až hrôza. Tak som si povedal: „Načo sa doprosovať, znášať odmietnutia a platiť im výlety. Vydám to sám a bude.“ Toto bol prvotný impulz. Ako hudobník sa dlhé roky pohybujem v punkovej scéne a tá funguje na princípe „urob to sám“. Autori si myslia, že niekto urobí niečo za nich. Ale nič také sa nedeje. Ak ty sám na svoje veci kašleš, prečo by sa mal o ne starať niekto iný? Fakt si myslíš, že si taký génius?
Splnili sa vaše očakávania?
Samozrejme. Chcel som vydávať knihy a to sa deje. Nič viac som neočakával.
Čo vám na vydávaní kníh prináša najväčšiu radosť a čo by ste najradšej odložili bokom?
Milujem vôňu kníh. Kvôli nej som si dokonca pred rokmi zohnal aj starý tlačiarenský stroj, ale potom som ho dal preč. Celý som bol od farby a tlačil som odporne rozpité stránky. Bokom by som dal administratívnu prácu. Tá vraždí ducha!
Zmenil sa váš pohľad na slovenský knižný trh, odkedy ste vydavateľom?
Iba sa mi potvrdilo, že ak si malý a bezvýznamný, každý si na teba dovolí, lebo ti vlastne preukazuje službu. Šialené rabaty, nesplácanie faktúr, ignorovanie vašich titulov.
Stotožňujete sa so všetkými knihami, ktoré v Limericku vyšli? Dá sa uživiť vydávaním pre vlastné potešenie?
Dnes sa Limerick pretransformoval na eseročku Agentúra Limerick. Starý Limerick je mŕtvy. V ňom vyšlo zopár vecí, ktoré vyjsť nemuseli. Vyplýva to z mojej povahy, že mi je každého ľúto a neviem povedať nie. Teraz sme traja spoločníci (spolu máme aj kapely Vandali a ČAD) a moji kumpáni nie sú romantickí blázni, takže dúfam, že už žiadne „chcíplé krávy“ nehrozia.
Vaše knihy pre deti nie sú typickými uhladenými rozprávkami, ale skôr príbehmi pre malých nezbedníkov. Ako na ne reagovali malí čitatelia?
Deckám sa páčia. Sú deti, ktoré majú všetko tip-top, ale sú aj šráci, ktorí robia neplechu. Tým sú určené naše knižky. Napríklad syn jedného kamaráta, ktorý je veľký lump, sa len vďaka knižke Havinkovo hovienko naučil čítať. Dovtedy všetky knihy odmietal. To je veľká pocta.
A ako na rozprávky reagujete vy?
Napríklad v televízii sledujem iba rozprávky. Žena sa chytá za hlavu, či som malé decko. Ona chce psychologické trilery a umelecké snímky francúzskej produkcie. Samozrejme, také filmy majú svoje čaro, ale chýba im hravosť a rozmer absurdnosti, ktorý na rozprávkach milujem.
Nedávno vám vyšla kniha Prototyp Eva. Na stránke vydavateľstva píšete, že ide o apokalyptický román. Prečo?
Dej románu sa odohráva v Sakrajeve. Je to mesto, v ktorom zúrila strašná vojna. No keď skončila, začalo sa obdobie nezmyselnosti a prázdna. Vďaka tomu mohol na Zem vstúpiť satan, aby so všetkým skoncoval.
Román sa dotýka hlbín ľudskej duše, kladie provokatívne otázky o Bohu a o zmysle života. Sám netajíte, že ste veriaci. Čo vám dáva viera?
Viera je pre mňa všetkým. Je to láskyplné objatie, zdvihnutý prst, ale aj buchnáty po chrbte či lámanie kostí. Viera mi dáva silu ísť ďalej a vstať, keď padnem. Viera je super! Ale nie je to tak, že teraz verím a všetko je hotovo, už len krídla mi narastú a frčím do neba. Viera je plná záludných otázok, mlčania, prekvapujúcich odpovedí a bojov.
Prototyp Eva otvára tému boja dobra a zla. v čom vidíte najväčší vnútorný konflikt súčasného človeka?
Nevieme rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. To je desivé. Ospravedlňovanie a odôvodňovanie zločinov nás celkom zaslepilo a teraz nevieme k mnohým zásadným veciam zaujať postoj.
Odhalilo vám písanie knihy nejaké nové poznanie?
Bolo to poznanie, že najhoršie zo všetkého je zatváranie očí pred zlom. Aj pred tým najmenším.
Donedávna ste prednášali literárnu vedu na Univerzite Komenského. Prečo ste odišli? Nechýba vám práca pedagóga?
Odísť som nechcel, no ak stretnete šialencov, ktorí vedia pracovať iba s klamstvom, ponižovaním a zastrašovaním, nakoniec nemáte na výber. Chystám o tom zbierku poviedok – Akademická zdochlina. Je zarážajúce, že niektorí ľudia, ktorí sa honosia mnohými titulmi, dokážu byť tak hlboko nekvalitní, banálni a prázdni. Študenti mi chýbajú, to je jasné, aj slušní kolegovia.
Jednou z vašich aktivít je aj práca v rozhlase. Nie je pre vás rozhlasová pravidelnosť zväzujúca?
Pravidelnosť má svoje výhody. Núti nás byť v strehu a nepoľaviť. Práca redaktora mi dáva dostatok príležitostí stretávať sa so skutočnými ľuďmi.
A aby sme nezabudli, dôležitú súčasť vášho sveta tvorí hudba a pôsobenie v rockových kapelách ČAD a Vandali. Nemáte toho na ramenách priveľa?
Je toho tak akurát. Ramená sú dve, preto aj kapely sú dve. Vydavateľstvo je radosť, rozhlasová práca tiež. Ako hovoril don Bosco: „Na spánok budeme mať dosť času v hrobe“.
Aké sny má vydavateľstvo a aké máte vy ako autor?
Chceli by sme vydávať dobré knihy. Také, o ktorých si poviete: „Fúha, toto by som chcel raz napísať.“ Dnes je veľa kníh takých, že ich človek prečíta a povie si: „Veď to by som napísal aj ja,“ a napíše. Potom to tak vyzerá (smiech).
