Nerobíš nám za hranicami hanbu?

Zásadný rozdiel medzi Márquezom a vami spočíva v tom, že kým Márquezove knihy pôsobia beznádejne deprimujúco, kniha Z neba spadli tri jablká je, naopak, posolstvom nádeje a viery v ľudské dobro, ktoré pretrvajú ako dary z neba – toto je úryvok jednej z reakcií čitateľov na knihu. Všetci vyzdvihujú práve vašu schopnosť obrátiť aj tú najväčšiu tragédiu na príbeh, ktorý prináša dobro...

Ďakujem za porovnanie s Márquezom, je jedným z mojich najobľúbenejších spisovateľov. Má však úplne iný talent ako ja. On je génius, je to silný človek, ktorý hovorí zložitým jazykom o zložitých veciach. V tom som iná, snažím sa hovoriť o ťažkých veciach jednoduchým jazykom, takým, ktorému rozumiem ja sama. Viem, že žijeme neľahké časy a vôbec nie je jednoduché odtrhnúť sa od bezútešnej reality útekom do sveta kníh. Som rada, ak sa mi podarí čitateľa rozosmiať, trošku si poplakať a uveriť v to, že zajtrajšok príde bez ohľadu na to, čo sa deje.

Myslíte, že na váš štýl vplýva aj miesto, z ktorého pochádzate?

Áno. Zdá sa mi, že hoci som z Berdu odišla, predsa som v ňom navždy ostala. Berd je moje rodisko. Keď sa pozriete na mapu Arménska, môžete si všimnúť, že svojím tvarom pripomína ženu – ja som sa narodila niekde na jej temene. Pochádzam z veľmi zaujímavého regiónu a jeho zvyky či tradície nájdete aj v mojich knihách. V Jablkách rozprávam príbeh o topánkach, ktoré sa prostredníctvom druhého nebožtíka dostávajú na onen svet. Ak u nás niekto umrie a potom sa pozostalým sníva, že si žiada, aby mu niečo poslali, pozostalí čakajú, kým v dedine umrie niekto iný, aby mu to mohli pribaliť do hrobu. Takto sa posielajú balíky na večnosť.

Je to tak aj v prípadoch, že si zosnulý vyžiada niečo veľké? Niečo, čo sa nezmestí do rakvy?

Predstavte si, u nás sa už tak posielal šijací stroj Singer s kovovými pedálmi, ktorý vážil vyše stopäťdesiat kilogramov. Alebo šesťdesiatpercentná vodka. Alebo krištáľový servis pre dvanásť ľudí. Ktovie, čo si o nás pomyslia archeológovia, keď o tristo rokov rozkopú región. A viete, čo je na tom najhoršie? Napríklad v prípade človeka, ktorý má pri sebe pochovanú vodku. Otvoria jeho hrob, nájdu pálenku a pomyslia si, že bol alkoholikom – a on ju chudák iba bral do neba pre suseda! Myslím si, že práve kultúra, v ktorej som vyrástla, zo mňa urobila spisovateľku.

Odlišujú sa rôzne arménske regióny aj po kultúrnej stránke? Ak áno, sú tieto rozdiely reflektované vo vašich knihách alebo v nich „ostávate v Berde“?

Ostávam vo svojom. Arménsko má mnoho tvárí, dokonca aj mnoho dialektov – niekedy majú dve susedné dediny natoľko odlišný dialekt, že si navzájom takmer nerozumejú. Nie som preto taká smelá, aby som písala o Araratskej doline, náhodou o nich napíšem niečo nesprávne a prídu mi dať po papuli. Radšej budem písať o svojich.

Takže keď hovoríte, že arménska nátura je špecifická pre svoju tragikomickosť, týka sa to celej krajiny alebo len vášho rodiska?

Môj starý otec bol historikom, prirodzene preto výborne ovládal dejiny národa a hovorieval, že Arméni prežili práve vďaka svojej tragikomickej náture. Znamená to, že sa dokážu smiať cez slzy a tragickým nastavením vedia pokaziť hocijakú radosť. Zlúčenie nezlučiteľného nám pomáhalo prežiť aj v tých najhorších životných podmienkach. Nazdávam sa však, že to nie je výlučne špecifické pre Arménsko, týka sa to každého národa, ktorý si prešiel dostatočne náročnou cestou a dožil sa 21. storočia.

To nás opäť trocha vracia k príbehom z vašich knižiek. Dá sa v každom z nich nájsť moment, na ktorom sa dá zasmiať?

Áno. Veď aj pre spisovateľa by bolo nudné, keby písal len o smutných príbehoch. Preto sa snaží vymyslieť aj niečo smiešne, chce utešiť sám seba. Keď čítate knihu, môžete sa jej prostredníctvom dozvedieť aj niečo o autorovi, aj niečo, o čom inak zaryto mlčí. Všimnite si, že v románe Z neba spadli tri jablká je množstvo jedál, popisujem tam aj, ako sa pripravujú. Také niečo môže znamenať aj to, že autor je pri písaní hladný. Keď som písala Jablká, bola som na diéte, a preto sa mi stále chcelo – ospravedlňujem sa za výraz – žrať. Čitatelia sa ma teraz pýtajú, kedy vydám kuchársku knihu. Nuž, keď budem zas na diéte, pokúsim sa o to.

Pri preklade tejto knihy som sa nazdávala, že tým chcete sprostredkovať arménsku kultúru...

Myslím, že keď ju číta niekto z Arménska, vidí v príbehu paralely s dejinami krajiny. Západná časť dediny, ktorá sa prepadla do priepasti, symbolizuje západné Arménsko, ktoré sme stratili. Východná časť dediny, ktorá chráni celý Maran, predstavuje Náhorný Karabach, baštu arménskeho boja za nezávislosť. Každý čitateľ nájde v knihe niečo iné. Keď sme prehrali 44-dňovú vojnu, strašne som sa obviňovala, mala som dojem, že keby som tento motív nespracovala, neprišli by sme o Karabach. Na druhej strane treba povedať, že tieto knihy neskutočne vplývajú aj na môj osobný život. V roku 2022 mi vyšiel román Simon a o dva mesiace neskôr som sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Tiež sa volá Simon. Myslím, že práve preto som si ho zobrala. Je to moje prvé manželstvo, vždy som sa vydávania bála, všetkých papierovačiek a ceremónií. Pri Simonovi som si však povedala, že asi zasiahla ruka osudu, a vydala som sa.

Vyzerá to tak, že tragikomických príbehov máte na rozdávanie. Dočkáme sa niekedy, povedzme, zbierky poviedok, ktorá by ich zachytila?

Už dávno o tom snívam, chcela by som napísať zbierku smiešnych príbehov o starých ľuďoch. Keď som sa o to pokúsila prvýkrát, vznikli z toho Tri jablká.

Ako sa to stalo?

Je to živý príklad toho, že si môžeme plánovať, koľko chceme, ono sa to aj tak zmení a nič sa s tým nedá robiť. Keď som dokončila Jablká, povedala som si, že to nič, nepodarilo sa, teraz si nad to už naozaj sadnem a napíšem tú zbierku o starých ľuďoch. A napísala som Simona. Ale aj táto knižka sa najprv začala podobným príbehom, dokonca takým, ktorý sa reálne stal – prerozprávala mi ho mama. Raz nám umrel sused, dostal mŕtvicu. V takých prípadoch sa stáva, že mŕtvemu zmodrejú uši a zátylok. Mama šla na rozlúčku do domu zosnulého, kde našla hŕstku ľudí pri veľmi živej debate o tom, ako by asi mohli zakryť tie modré uši, aby nenarúšali smútočnú atmosféru. Niektoré návrhy boli vyslovene idiotské: uši treba zatrieť tónovacím krémom, zalepiť cestom, nasadiť na ne klapky. Keď sa mama vrátila z rozlúčky a rozprávala mi o tom, cítila som sa ako vo filme Woodyho Allena. Príbeh som si spísala, povedala som si, že bude prvý do zbierky, ale nevedela som sa od neho odpútať. Rozmýšľala som o tom, že keď tie pozostalé ženy natoľko prežívali, ako zosnulý vyzeral, určite ho mali rady. A tak vznikli ďalšie postavy, ktorých príbeh som chcela rozpovedať. Chystám sa k tomu znova sadnúť a dúfam, že tentoraz sa mi to už podarí a napíšem ju.

Možno sa jej nakoniec dočkáme.

Veľmi v to dúfam.

Nemáte strach z toho, že by sa vo vašich knihách mohol niekto spoznať? A nebodaj by sa vám chcel za to pomstiť?

Nemám. Narodila som sa v maličkom meste, prakticky v dedine, a keď o ňom píšem, obyvateľom sa to páči. Sú hrdí na to, že o nich čítajú v Poľsku, na Slovensku, v krajinách, o ktorých nič nevedia. Má to však aj druhú tvár. Starší obyvatelia Berdu sa ku mne stavajú, akoby som bola ich vlastné dieťa; na ulici sa ma môže kedykoľvek prísne opýtať storočná babička na to, ako žijem v zahraničí, čo o nich píšem. A ja len stojím ako malé dievča a uisťujem ju, že sa správam dobre, že o nich píšem iba dobré veci, že nerobím hanbu. Raz ma tak zastavila starena, musela mať aspoň dvesto rokov, už takmer nevidela, ale mňa uvidela. A povedala mi, že som v knihe Z neba spadli tri jablká urobila hroznú chybu. V jednom príbehu som vraj opísala, ako sliepky znášali vajcia, keď snežilo, a sliepky nikdy neznášajú vajcia, keď sneží. Strašne som sa hanbila, lebo som o tom nevedela. Na druhej strane ma potešilo, že si taká starenka prečítala moju knižku. Keď som sa jej za to poďakovala, odbila ma: „Nie, čo si, nečítala som ju, čo si myslíš, že nemám iné na robote? Moja pravnučka si ju prečítala a povedala mi o tom vajci, tak som ti to musela povedať.“ Tak vidíte, tragikomika je súčasťou môjho života.

Foto: Mišenka Plantážnik