Rozhovor o rozhovoroch s JÁNOM ŠTRASSEROM

Cítiť a ctiť silu slova

Rozhovor o rozhovoroch s JÁNOM ŠTRASSEROM

Ján Štrasser je predovšetkým básnik, textár, aj medzinárodne oceňovaný prekladateľ z ruštiny i nemčiny. V posledných rokoch sa však s mimoriadnym ohlasom stretávajú jeho knihy rozhovorov s poprednými osobnosťami nášho umenia, ktoré vychádzajú v špeciálnej edícii vydavateľstva Forza Music. Sú to rozhovory s hercami Milanom Lasicom Lenže ja som iba komik... (2005), Zdenou Studenkovou Som herečka (2006), s Mariánom Labudom Herec je vždy na očiach (2007), s básnikom a textárom Kamilom Peterajom Aby to fungovalo (2008) a s hercom Ladislavom Chudíkom Žijem nadstavený čas (2009). Vo vydavateľstve PT Alberta Marenčina mu v roku 2007 vyšla kniha rozhovorov so spisovateľom a humoristom Tomášom Janovicom Humor ho! Rozhovory a iné texty.

Inšpiráciou k nasledujúcim otázkam boli tie, ktoré kladie on sám.

• Zvedavosť je vraj základná ľudská vlastnosť a aj preto kladieme od útleho detstva otázky a hľadáme odpovede, v ktorých sa skrývajú zárodky ďalších otázok. Myslíte si, že v tom spočíva vzrastajúci čitateľský záujem práve o knihy rozhovorov s osobnosťami?

– Je to možné, ale vidím to aj trochu inak. Ak ľudia radi čítajú rozhovory s osobnosťami (ale ešte skôr s rýchlokvasenými celebritkami), tak najmä preto, že tu pôsobí efekt nakúkania cez kľúčovú dierku. Je to tak trošku nám všetkým vrodené voyerstvo. A to sa dá uspokojiť lacno, aj seriózne. Ja sa usilujem o to druhé. Pred mikrofón si usádzam ľudí, o ktorých si myslím, že sú skutočné osobnosti v slovenskom umeleckom svete, že majú, ako sa hovorí, nažité na to, aby sa so svojimi životnými osudmi a životnými postojmi mohli podeliť s verejnosťou.

• Čím vás osobne fascinuje rozhovor, tobôž knižný, čo vás k nemu priviedlo a ktorú jeho fázu považujete za najťažšiu ?

– Knižný rozhovor je celkom špeciálny subžáner interview, pretože s partnerom sa stretávate relatívne dlho a máte dosť času na to, aby ste sa dobre spoznali. Pre mňa sú najzaujímavejšie práve tie dlhé hodiny, keď sa rozprávame pri zapnutom magnetofóne. Je úžasné „nahodiť“ tému, môcť v nej ísť do šírky i do hĺbky, odbočiť od nej a opäť sa k nej vrátiť, niekedy sa dostať až do sporu, inokedy si len tak nezáväzne „pokecať“, ale predovšetkým nemať strach, že sa niečo vynechá, alebo nedopovie – pri ďalšom stretnutí sa to dá doplniť. A pokiaľ ide o „ťažkosť“ jednotlivých fáz, každá má svoje čaro i problémy: myslím si, že najťažšie je nájsť tie správne témy, motívy a otázky „na telo“. V ostatných fázach to už človeku uľahčí (no niekedy aj skomplikuje) partner svojimi odpoveďami. Skôr, ako sa pustíme do práce, svojim partnerom hovorievam zhruba toto: Nebude to kniha proti vám, ale o vás. Ale nebude to podstavec pod váš pomník. A ešte: to, čo robíme, je vlastne inscenácia divadelnej hry, bude to trochu dráma, trochu komédia... ale na jednom sa musíme dohodnúť: vy ste jediná a hlavná postava, ja som dramaturg a režisér.

• Aký kľúč používate pri výbere partnerov na rozhovor a pri triedení materiálu?

– Už som to naznačil v odpovedi na prvú otázku. Orientujem sa na osobnosti v pravom zmysle tohto slova, najmä z oblasti divadla. Má to možno trošku zvláštny dôvod: divadlo (film, televízia, rozhlas) je oblasť, o ktorej dosť veľa viem, ale zďaleka nie toľko, ako povedzme o literatúre. Mimochodom, toto je aj moje základné kritérium pri výbere konkrétneho „hrdinu“ mojich kníh: musím ho poznať, ale nie až tak dobre, aby som sa ho nemal na čo opýtať. Kľúč k triedeniu materiálu? Prezradím vám tajomstvo: nemám taký kľúč. Presnejšie povedané: nemám ho vopred stanovený. Jednoducho aj preto, že každý z tých, s ktorými som sa zhováral (tých kníh je doteraz šesť), je svojskou osobnosťou: niekto formuluje vecne, niekto skôr asociatívne, iný útržkovito... Keď je to, čo sme počas dlhých spoločne strávených hodín narozprávali, nahrané, zo samotného materiálu vyplynie, čo je dôležité, čo menej, čo treba vypichnúť, čo potlačiť a čoho sa vzdať. Túto fázu práce – editovanie – mám azda najradšej.

• Raz ste mi povedali, že ideálne by bolo, keby ste otázky i odpovede mohli písať sám. Znamená to, že pri osobných stretnutiach vás niečo zaskočilo alebo prekvapilo ?

– Bol to, samozrejme, žart, no vychádzal z istej skúsenosti, že niekedy si musím pri formulovaní znenia odpovedí aj trošku domýšľať. Živý rozhovor je predsa len iný druh komunikácie než to, čo sa objaví v písanej podobe. Sú ľudia, ktorí formulujú presne, a sú aj takí, ktorí rozprávajú útržkovite, odbiehavo a rozbiehavo, ale tým nechcem povedať, že to, čo hovoria, je menej zaujímavé, menej kvalitné, to vôbec nie! Len treba ich odpovede doformulovať a takpovediac „dialogizovať“. Za tie týždne a mesiac, čo sa rozprávam s partnerom, postupne dokážem intuitívne vycítiť, čo chcel povedať. Sformulujem to a je na ňom, či sa s tým pri autorizácii stotožní. Spravidla áno.

• Z vlastnej novinárskej skúsenosti viem, že v niektorých prípadoch jestvuje značný rozdiel medzi rozhovorom, ktorý sa udial a jeho vytlačenou podobou. Stretávate sa s tým pri autorizácii?

– To je pochopiteľné, že medzi živým rozhovorom a jeho textovou podobou je rozdiel. A pri knižnom rozhovore to platí ešte viac. Ja vlastne ten náš rozhovor celý napíšem, samozrejme, na základe nahraného materiálu. Počas rozhovoru (ale veľkú rolu tu hrá aj to, že človeka s ktorým sa zhováram už dlhšie poznám) si pozorne všímam štýl, akým ten človek rozpráva, ako sa prejavuje, ako reaguje, aký má humor... A pri písaní odpovedí sa usilujem tak trochu vymodelovať jeho charakter. Pred chvíľou som povedal, že ja som ten, ktorý formuluje definitívnu podobu odpovedí. Samozrejme, ten, s kým sa zhováram, celý text autorizuje. Musím povedať (a zaklopať na drevo, aby to tak bolo aj ďalej), že všetky autorizácie doteraz prebehli hladko a harmonicky, moji respondenti vždy prijali knihu ako celok a sústredili sa najmä na korigovanie vecných chýb a kazov, ktoré sa do môjho spracovania rozhovoru vlúdili.

• Adolf Hoffmeister v svojej knihe rozhovorov Píš, ako počuješ upokojoval partnerov tvrdením, že interview nie je to, o čom ste sa rozprávali, ale to, o čom ste sa dohodli, že ste sa rozprávali. Sú vaše knihy rozhovorov tiež akousi formou dohody, alebo hrou na súboj?

– Vidíte, ja sa tu celý čas usilujem poodhaliť svoje know-how a vôbec mi nedošlo, že pán Hoffmeister to tak presne sformuloval. S použitím vašej formulácie dodám: Moje knihy rozhovorov sú akousi formou dohody o hre na súboj. A platí to aj pre tento náš rozhovor.

• Máte pri interview svoj autorský vzor, prípadne obľúbenú knihu rozhovorov?

– Tento typ rozhovorov – nazval by som ich biograficko-názorové – som sa naučil tvoriť v rokoch 1997 – 2004 v týždenníku Domino fórum, kde ich skvele robili Štefan Hríb s Martinom Šimečkom, po Šimečkovom odchode sme na nich pracovali viacerí, vždy vo dvojiciach, mal som účasť na niekoľkých desiatkach z nich. Čítam veľa knižných rozhovorov v češtine – najinšpiratívnejšie sú pre mňa tie, ktoré robí novinár Karel Hvížďala. Azda najradšej mám jeho knihu s kniežaťom Schwarzenbergom.

• Stalo sa vám, že ste niekomu ponúkli možnosť urobiť s ním knižný rozhovor a dotyčný to odmietol?

– Stalo. Dôvody sú v zásade dva a oba sú plne legitímne: buď ten-ktorý človek jednoducho nechce byť účastníkom takejto knihy, alebo zásadne odmieta robiť rozhovor tým spôsobom, ako to robím ja: nahrávaním živého dialógu a jeho následným literárnym spracovaním. Sú osobnosti, ktoré dôverujú len svojmu vlastnému písanému prejavu. Vyskúšal som si aj inú formu takzvaného veľkého rozhovoru: respondent dostane vopred sformulované otázky a odpovedá písomne. V šesťdesiatych rokoch robil v Slovenských pohľadoch takéto rozhovory so slovenskými literátmi Július Vanovič – jeho kniha Antidialógy je dodnes veľmi inšpiratívna. Ale dnes by som už takto rozhovory robiť nechcel – v živom dialógu je čosi, čo sa výmenou napísaných otázok a odpovedí nedá dosiahnuť. Samozrejme: ak po nahrávaní nasleduje seriózna editorská práca.

• Ako si predstavujete pokračovanie edície rozhovorov, ktoré pripravujete a aké máte plány?

– Moje knihy rozhovorov vychádzajú vo vydavateľstve Forza Music, kde mám od začiatku vytvorené veľmi dobré podmienky. Zatiaľ sa nám podarilo dodržať interval jedna kniha ročne. Pokiaľ mi Forza Music zachová priazeň a neopustí ma zdravie a pohoda, rád by som v tom ešte nejaký čas pokračoval. Urobili sme ďalšiu knihu rozhovorov s Milanom Lasicom – volá sa Rok Lasicu a je celkom iná ako naša kniha Lenže ja som iba komik z roku 2005. Mala by vyjsť v marci. Ďalšie mená máme aj s vydavateľom v talóne – môžem prezradiť, že tohto roku budem pracovať na knihe rozhovorov s hercom a politikom Milanom Kňažkom. Myslím, že to bude zaujímavé.

• Keby ste mali napísať knihu rozhovorov sám so sebou, čo by tam nesmelo chýbať a čo by ste si vybrali ako pracovný názov?

– Kniha rozhovorov samého so sebou je celkom legitímna vec a dokonca je veľmi častá. Akurát rozhovor nie je v dialogickej podobe. Hovorím samozrejme o pamätiach, memoároch, autobiografiách – zaplaťpánboh za ľudí, ktorí ich napísali a poskytli nám tak vzácne osobné svedectvá nielen o sebe, ale najmä o dobe, v ktorej žili. Ja sa zatiaľ na nič také necítim, ani nechystám. Ale nejaké poznámky si píšem... Ak by nebodaj k tomu malo dôjsť, dúfam, že sa mi podarí vyvarovať sa toho, čo sa mi stáva, keď čítam pamäti niektorých svojich starších súčasníkov zo sféry slovenskej kultúry (ale aj politiky) – občas sa pristihnem pri pocite, že ja si to, o čom píšu, pamätám trochu inak, niekedy až celkom naopak...

• Ste výborný autor i prekladateľ, ktorý cíti a ctí silu slova. Aký vzťah máte k mágii slov?

– Cítiť a ctiť silu slova – je to pekná slovná hračka, pekná metafora a z vašej strany vzácny kompliment. Ale na mágiu slov sa ma nepýtajte – ja som robotník slova, možno technik slova, mágiu rád prenechávam kúzelníkom.

• Zmena je vraj život a vy meníte žánre – raz sú to rozhovory, inokedy preklady, poézia alebo niečo úplne iné. Čo na vás čaká v najbližšom čase?

– Začínal som v šesťdesiatych rokoch ako básnik a literárny kritik. Písanie lyriky generovalo môj vzťah k piesňových textom, napokon, v tom čase (na rozdiel od tých dnešných) písali piesňové texty najmä básnici (Skukálek, Janovic, Feldek, Peteraj, Turan... ale aj neskôr Hevier, Urban...) Po nástupe normalizácie začiatkom sedemdesiatych rokov som bol z literárneho života „vypudený“, oprášil som svoju rusistickú kvalifikáciu a tak trochu z núdze (i pre živobytie) som začal prekladať detské knihy pre Mladé letá, od toho času vlastne s raz väčšou, raz menšou intenzitou prekladám stále. Mojou ďalšou „nohou“, na ktorú som sa postavil, bolo písanie textov piesní pre muzikály. V tejto oblasti som sa naozaj, ako vravia bratia Česi, „vyřádil“ – z pôvodných muzikálov spomeniem Cyrana z predmestia a Neberte nám princeznú, z prekladov aspoň Niekto to rád horúce, Hair, Klietka bláznov, Kabaret, Hello, Dolly, Producenti... A čo ma čaká v horizonte roku 2010? Ďalšie preklady ruskej prózy – končím preklad knihy Jurija Poľakova Kráľ dubákov (od tohto autora vyšiel v mojom preklade výborný satirický román Kozľa v mlieku) a potom sa pustím do veľmi zaujímavej knihy prozaika a známeho scenáristu Eduarda Volodarského Denník samovraha. A hádam dôjde aj na novú knihu rozhovorov.

* Čo považujete za mimoriadny čitateľský literárny zážitok z minulého roka?

– Ako som už naznačil, v posledných rokoch čítavam prevažne vecnú literatúru – históriu, rozhovory, memoáre. Akoby som podvedome túžil zaplniť si niektoré medzery v poznaní, ktorého sa nám až do novembra 1989 dostávalo málo a ideologicky regulovane. Vlani ma mimoriadne oslovila kniha z pozostalosti literárneho vedca, prekladateľa, a ako vysvitlo, žiaľ až po jeho smrti, aj skvelého prozaika Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Zaujala ma aj memoárová esej Petra Pitharta Devětaosmdesátý. A niekoľko nových ruských próz – dúfam, že z nich aspoň jednu-dve budem môcť preložiť pre slovenských čitateľov.

* Čo ste sa naučili za tých päť rokov čo sa venujete písaniu kníh rozhovorov?

– Ťažká otázka. Azda väčšej empatii. Čo nie je zlé ani v živote bez kníh rozhovorov.

            Elena Ťapajová