Rozhovor s básnikom a prozaikom Miroslavom BIELIKOM

Pred skutočnosťou niet úniku

Rozhovor s básnikom a prozaikom Miroslavom BIELIKOM

Miroslav Bielik sa narodil 15. apríla 1949 v Ostrom Grúni, študoval na Strednej knihovníckej škole v Bratislave a na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, postgraduálne na Vysokej škole ekonomickej. Pôsobil v Matici slovenskej v Martine ako bibliograf, riaditeľ Slovenskej národnej knižnice MS, vedecký tajomník, správca a v súčasnosti je prvým podpredsedom MS a riaditeľom Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry. Je autorom početných odborných štúdií a článkov z oblasti knižnej kultúry, knižničnej a informačnej vedy a publicistických textov spojených s Maticou slovenskou a jej dejinami. Je spoluautorom  dvojzväzkovej vedeckej monografie R. W. Seton-Watson a jeho vzťahy k Čechom a Slovákom (1995, 1996). Ako básnik debutoval v roku 2003 zbierkou Čas je tichý posol mysle. V roku 2005 vyšla jeho ďalšia básnická zbierka Nepatrný pohyb po naklonenej rovine a na sklonku roku 2007 prekvapil – teraz ako Miro Bielik – slovenskú literárnu verejnosť rozsiahlym románom Skutočnosť. Benátsky diptych I.

* Čitateľské prekvapenie z tvojho románu narastalo vo mne pomaly (lebo je to román na pomalé čítanie), ale ako sa postupne začali jasnejšie črtať a sceľovať jednotlivé rozprávačské roviny, zvykol som si na premyslené a sternovsky pôvabné spomaľovanie príbehu a prijal jeho rozprávačský „biorytmus“, mal som z neho čoraz väčší a verím, že trvalý čitateľský zážitok. Vďaka nemu som lepšie pochopil tvoje „básnické premýšľanie“ v zbierkach Čas je tichý posol mysle a Nepatrný pohyb po naklonenej rovine,  ktoré si v Benátskom diptychu premenil na prozaické premýšľanie. Ako a kedy sa udiala tvoja premena z lyrika na epika, na autora viac ako tristostranového románu, ktorý je zároveň tvojím prozaickým debutom.

– Premena sa deje neustále, aj preto v románe uvádzam ako motto citát Rainera Maria Rilkeho: „Aká iná úloha než premena ťa súri?“ U mňa je poézia nerozlučne spojená s prózou. Ak mi aj časopisecky vychádzali občas básne, v zborníkoch sem-tam poviedky, dokonca prvá próza mi vyšla v Slovenských pohľadoch v máji 1971. Štúdia – taký názov má táto experimentálna poviedka – je dokonca v istom kontexte nanovo zasadená do príbehu v románovej Skutočnosti. Najväčšiu zásluhu na mojej premene má profesor Viliam Marčok. Počas jeho pôsobenia v Banskej Bystrici rozvinul sa talent vari dvoch desiatok autorov, takpovediac od Balleka k Bielikovi. Každý má však iné biologické i tvorivé hodiny. Keby som neprežil Švantnerov fyzický čas, ťažko by sa dalo čosi rekonštruovať z mojej priečinkovej tvorby. Potreboval som a potrebujem duchovne prežiť doslova storočie, aby som sa zmohol na Vajanského výzvu: ,,U nás musí sa ozývať vek náš – ináč sme mleli naprázdno.“ V básni Dilema (zo zbierky Čas je tichý posol mysle) venovanej práve V. Marčokovi som napísal: „Na román si treba nažiť / Báseň tým môžeš / i zabiť / Ale svet unavený je už / zo slov / a neverí rýmu...“ A predsa sa ani uprostred prozaickej tvorby, veď druhú knihu Benátskeho diptychu mám v pracovných verziách, nevzdávam „dopovedať“ o skutočnosti aj ako básnik a dvíham „Rilkeho rukavicu“ v pripravovanej zbierke Devínske elégie. Najskôr dokončím románový diptych. V ňom, pravda, rozprávač miestami až pochybuje, ironizuje alebo znejasňuje možnosť lyricky zvládnuť dnešný stav sveta zaplavený „hluchými slovami“, polemizuje aj so mnou (ako Slavom) a ponecháva mi prozaickú výpoveď (preto Miro), ale od počiatku do konca sa vinie niť veľkej poézie sveta: Goethe, Kollár, Rilke, Cvetajevová, Pasternak, Krasko ... Brodskij. A paralelne s nimi Dostojevskij, Turgenev, Tolstoj, Thomas Mann, Max Frisch, ale aj naši – Urban, Hronský, Švantner, Sloboda, Šikula... (spomínam len nežijúcich, lebo so žijúcimi sa stretávam najmä v druhom zväzku). A či to všetko nie sú aj lyrickí myslitelia?

 * Príbeh románu sa začína novoročným precitnutím polygrafa Iľju Píša, riaditeľa Grafomédie, citovaním Apollinairovho verša o plynutí času a miznutí ľudských pokolení,  nedokončeným milovaním s manželkou Paulou, malou manželskou hádkou, koncipovaním novoročného príhovoru k zamestnancom fabriky a zahĺbením sa do starých cestopisov o Benátkach od Vajanského a Kollára. Chcem tým len veľmi stručne ilustrovať štruktúru románového rozprávania, plynulé vstupovanie a vystupovanie z časopriestoru skutočnosti, ktorá sa v stratenom benátskom zrkadle rozprávačovho detstva zároveň stáva obrazom neskutočnosti, „keďže skutočnosť je za ním“. Je tvoj románový príbeh úniku pred skutočnosťou do Benátok zároveň aj príbehom návratu skutočnosti (nielen bežnej životnej reality) do slovenskej prózy?

– Na takúto otázku ťažko odpovedať inak ako – áno! Azda len spomeniem, že úvodné Vstupovanie do časopriestoru som označil veršom Cvetajevovej „Novým rokom – svetom – krajom – domovom!“ Brodskij napísal o tom celú esej, ja aspoň náznakovo poukazujem na celý masív otázok. A či sme my, dnes žijúci, iní – ako pred storočím... A vzápätí si priznávam – isteže, na povrchu a najmä v maskách (komunikácie, transportu z miesta na miesto, z času do času, preparácie tela atď.) iní... Ale v tom „oblomovsky“ nepriznávanom kútiku duše – tí istí: zraniteľní, ba dokonca zraniteľnejší, neistí a ešte viac zneisťovaní fatamorgánou skutočnosti. Všade dookola nás sa reklamne ponúka bezstarostný život – ži, máš na výber realitu x, y, z... Od rána do noci sa okolo nás odohráva telenovela života, realitné spoločnosti sľubujúce kariéru, blaho/byt, služby od „výmyslu sveta“, okrem zdravotníctva. Niečo nás práve „tne“ a my obalamutení farmaceutickým bajpasom sveta, ilúziou, že človek zmôže Božie tajomstvá života, načahujeme opäť ruky do vysnívaného raja. Isteže, človek je dnes taký, veď chytá revolučné nástroje meniace svet a samého seba. Píš – metaforické meno románového človeka dneška – neuniká ako Goethe či Kollár, totiž nemá kam uniknúť. V prvej knihe Neistý čas, isté miesto sa mu (viac v zložitom 20. storočí) javilo ako isté miesto doma – v rodisku, domovine. Lenže, Matuškom povedané, domov je náš svet..., istý je len dej. A tak už je nad slnko jasnejšie, že hlavný problém je v otázke – čo je dnes Skutočnosť. Pred pravou skutočnosťou niet úniku ani do Benátok.  

* V románe nezaprieš nielen trvalú fascináciu Rilkeho tvorbou, najmä jeho Duinskými elégiami, ale ani svoje matičiarske zdroje, ktoré tu majú podobu citovania objavných cestopisov o Benátkach nielen u Vajanského a Kollára, ale prostredníctvom dnes jazykovo pôvabne pôsobiaceho Škultétyho prekladu Turgenevovho románu V podvečer, kde sa o Benátkach píše: „Vyžitý, rozbitý životom nemá načo navštíviť Veneciu: ona bude mu horká...“ Budeš z tohto dnes už zväčša nevyužívaného či zabúdaného matičného bohatstva „ťažiť“ aj v druhej časti románu?

– Románový diptych vypovedá v prvej časti najmä o mojej generácii a dvadsiatom storočí. V druhej časti hľadím viac do budúcnosti, ale optiku mám brúsenú mnohými majstrami, vrátane Rilkeho. V prvej časti som poznamenal: Minulosť láka svojimi tajomstvami, ale budúcnosť ma priťahuje čoraz viac novými a novými svetielkami, ktoré sa mihajú súčasnosťou ako svätojánske mušky. Rilke sa od začiatku príbehu zjavuje ako tieň za rozprávačom, akoby sa ním naznačovalo, že „všetko pozostáva z množstva samostatných podrobností, ktoré sa nedajú predvídať...“ V Benátkach sa Píš a náš čitateľ nemôže stratiť ani v novom storočí, a to aj vďaka dávnej a neuveriteľnej ďalekozrivej vízie ich obdivovateľov Kollára, Vajanského a ... dajme sa, prosím, prekvapiť.

* V jednej reflexívnej časti uvažuje rozprávač o generácii autorov, ktorí môžu aj nepísať: „Potrebu či dar písania sme si osvojili ako určitú – s odpustením – nadstavbovú možnosť sebavyjadrenia.“ Prihlasuješ sa ku generácii, „ktorá síce nezažila dve vojny, ale zato sa ocitla bezprostredne medzi dvoma spoločenskými systémami, na rozhraní industriálnej a informačnej epochy“. Koho by si teda zaradil do tejto generácie a s kým z nich cítiš najväčšiu autorskú príbuznosť?

– Skutočnosť je románový diptych takpovediac viacgeneračný, resp. preniká časom generácii, ktoré síce nezažili na vlastnej koži hrôzy vojny, ale zato sa ocitli pred novými civilizačnými výzvami, a to na mnohokrát zradnej ceste či na morálno-mínových poliach, dokonca v istom čase aj s uisťujúcim nápisom „min net“. Generácia, ku ktorej vlastne obaja patríme, mala iste aj šťastie. Šťastím pre nás bolo určite aj to, že sme priamo poznali tých, čo prežili vojnové hrôzy (nielen rodákov z ťažko skúšaných dolín spod Vtáčnika), ale aj autorov, ako napríklad majster Ťažký, aj tých, ktorí kliesnili obrodné sily spoločnosti, najmä nám blízkych autorov, literárnych vedcov, umelcov,  mysliteľov. Nepochybne k našej generačnej vrstve ako starších bratov som vždy bral Laca Balleka, Petra Jaroša, Rudolfa Slobodu, Vincenta Šikulu, Štefana Moravčíka, ale aj teba a Antona Hykischa, Blažeja Belláka i „bežcov“ Mladej tvorby. Iste aj Stanislav Rakús, Dušan Mitana, v poézii Ján Švantner, nech sa nikto neurazí, lebo ctím si mnohých a mnohých, ktorých nemôžem pre limitovaný počet riadkov rozhovoru vymenovať. Verím, že o generačnú výpoveď sa pokúsi Bystrík Šikula, Peter Mišák, Dušan Mikolaj. Aby som to okorenil – nespomenul som žiadnu autorku, i keď si ich vážim a rovnako ctím ako plejádu spomenutých autorov, a to od Pavly Kováčovej, Etely Farkašovej, Rút Lichnerovej až po Svetlanu Žuchovú. Druhým dychom sa miešam do literatúry 21. storočia – ocitli sme sa v úplne inom svete a môžeme nielen dúfať, že nám dnešní a budúci mladí budú rozumieť, ale najmä máme možnosť ešte sa aj o to pričiniť.

* Epilóg románu Z dôverných rozhovorov je datovaný v Benátkach 7. apríla 2007. Do akého obdobia chceš čitateľom predložiť druhú časť románu? A čo chceš zaradiť do jeho deja, ak sa nájdu vzácne obrazy, ktoré ukradli rozprávačovej manželke aj s jeho autom? Bude tvoja románová hra na skutočnosť pokračovať?

– Druhá časť románu je rámcovaná letom – zimou, teda príbeh nadväzuje na rozohranú „románovú hru“ z prvej časti. Dátum bude dokumentovať „imprimátur“ a určite pôjde o rok 2008. Vždy musíš niečo stratiť a niečoho sa vzdať, aby si to našiel. Bol by som rád, ak by z malých tajomstiev prvej časti vzišlo malé zjavenie: Človeče, naozaj máš v sebe viac, ako poznáš, ak môžem parafrázovať slávny výrok André Gida.

* Ako väčšina slovenských spisovateľov nežiješ len literatúrou, ako prvý podpredseda Matice slovenskej si poverený zároveň aj vedením novozriadeného Inštitútu slovenského jazyka a literatúry. Aké je poslanie inštitútu, v čom spočíva ťažisko jeho činnosti a aké projekty chce uskutočniť už tento rok?            

– Epický svet sa u mňa musí často a na dosť dlho utiahnuť, aby vytvoril miesto iným povinnostiam, aj preto sa radšej pohrávam „s orieškami básne“. Od Valného zhromaždenia MS z novembra 2007 je formovaný nový program MS a v ňom mi pripadla úloha viesť Národný inštitút slovenského jazyka a literatúry. Je to celý komplex edičnej činnosti, výskumné i prezentačné aktivity ústavov, redakcií a pracovísk MS v oblasti jazyka a literatúry. Chcem zdôrazniť, že nezačínam na zelenej lúke, ale na doterajšom „stavenisku“ s cieľom chrániť, zveľaďovať náš jazyk, literatúru, kultúrne dedičstvo – a to v úzkej súčinnosti s osvedčenými vedeckými ústavmi, akademickými pracoviskami, ústrednými inštitúciami rezortu kultúry i školstva, samozrejme s osvedčeným a spolupracujúcim Literárnym informačným centrom.  

Pripravil Anton BALÁŽ

Foto Peter PROCHÁZKA