Rozhovor s Irenou Brežnou

O neobyčajných ľuďoch a extrémnych podmienkach

Rozhovor s Irenou Brežnou

Irena Brežná sa narodila roku 1950 v Bratislave, ale detstvo prežila v Trenčíne, v dome starých rodičov, kam sa jej rodičia uchýlili po násilnom vysťahovaní z bratislavského bytu. V Bratislave vyštudovala gymnázium a po augustovej okupácii roku 1968 odišla s rodičmi do emigrácie do Švajčiarska. Na univerzite v Bazileji vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pracovala ako psychologička, publicistka a spisovateľka, dvanásť rokov aktívne pracovala pre Amnesty International, realizovala a podporovala viaceré humanitné a ženské projekty, najmä v Guinei a v Čečensku. Jej nemecké texty vychádzajú od roku 1980 v prestížnych švajčiarskych a nemeckých časopisoch. Od roku 1990 sa vracia na Slovensko,  v Aspekte jej vychádzajú knihy Psoriáza, moja láska (1992, preklad z nemčiny), autobiografické príbehy Tekutý fetiš (2005) a Na slepačích krídlach (2007, preklad z nemčiny). Túto novú knihu predstavila v apríli slovenskému publiku na početných čitateľských besedách.

* Aký ste mali vzťah k slovenskej literatúre v maturitnom ročníku, keď ste opustili Slovensko?

– Už ako dieťa som písala rozprávky a na gymnáziu sme so spolužiačkami založili časopis Lux, do ktorého som prispievala. Do písania ma pobádal najmä časopis Mladá tvorba, tam som nachádzala tajuplné texty a veľmi som si priala patriť k ľudom, čo pracujú so slovom.

* Vo Švajčiarsku vám v nemčine publikovali prvý text Slovenské fragmenty roku 1985. Získali ste zaň prvú cenu v súťaži cudzineckej literatúry v Berne a slovenský čitateľ sa s jeho skrátenou verziou mohol zoznámiť o dve desaťročia neskôr v knižnom výbere Tekutý fetiš. Vychádzate zo spomienok na Slovensko, ale literárne (keďže bol písaný v nemčine) sa už zrejme napojil na to, čo by som nazval „nemecký literárny kontext“. Ako sa vyvíjal po emigrácii váš vzťah k nemeckej či švajčiarsko-nemeckej literatúre – keď ste najskôr museli prekonať „vyhnanie z rodného jazyka“.

– Najskôr to bola to smrť: stratila som to najdôležitejšie – materiál na tvorbu. Potom prišlo vzkriesenie: keď som sa odvážila písať po nemecky. Uvedomila som si, že keď si chcem prečítať knihu o tom, ako sa cíti emigrantka, tak si ju sama musím napísať, hoci aj v cudzom jazyku, nemôžem čakať, kým to urobí za mňa niekto iný. Bolo úžasné, keď mi ľudia z rôznych krajín hovorili, že sa v mojich textoch našli, že som napísala o nich, vraj ani netušili, že emigrantské pocity sa dajú vyjadriť slovom.

* Na Slovensku vyšla  vaša útla knižka Psoriáza, moja láska roku 1992, v nemeckom origináli roku 1990. Nastolili ste v nej, s využitím svojej praxe psychologičky, tému fyzickej inakosti. Ako vnímate túto tému po takmer štyridsaťročných skúsenostiach  života mimo domova?

– Nevidím multikulturalitu ako tragédiu, je to rôznorodosť životných štýlov, má svoje problémy, ale nevyhneme sa tomu. Aj Slovensko bolo pred vojnou mnohonárodné. Jedna moja stará mama vyrástla ako Slovenka v Budapešti, druha stará mama bola Nemka zo Sliezska. Počula som v detstve pravidelne tri reči, popri slovenčine maďarčinu a nemčinu a prvé básne som napísala po česky, v túžbe po novom jazyku. Iných kultúr, ani pokožiek inej farby sa netreba báť, ale vyjsť im v ústrety. Obohacuje to. Samozrejme, že si pritom musíme zachovať aj samých seba.

* Vaša skvelá reportáž Vlčice zo Sernovodska, dokumentárny príbeh o zbombardovanej čečenskej dedine, pôsobí veľmi silne nielen obrazom skazy, ale aj nezmyselne barbarským správaním ruských vojakov. Priblížte nám vznik svojich reportáží a ich ohlas vo verejnosti.

– Ruská koloniálna vojna v Čečensku bola otrasná a zároveň inšpirujúca práve zvláštnosťou čečenského civilného obyvateľstva. Rozprávanie dedinčaniek som počúvala, akoby som čítala Shakespeara – o smrti, materstve, o láske k svojmu národu, boji, o zrade – bol v tom abstraktný pátos aj prežite najstrašnejších zážitkov. Keď sa píšuci človek pozorne započúva a nebojí sa citov, musí to zapísať, pritom si netreba nič vymýšľať, nič štylizovať. V Čečensku som našla veľké témy, silných a neobyčajných ľudí, extrémne podmienky, z toho sa ľahšie robia texty ako z pokojného života. Samozrejme, zanechalo to vo mne aj stopy, dlho som sa nemohla z tých hrôz oslobodiť. Písanie mi poskytovalo terapiu. Zaplatila som svoju cenu za také silné texty, ale, našťastie, nezostali nepovšimnuté. Dostala som za ne ocenenia,  najprestížnejšou je Cena za publicistiku Theodora Wolffa, ktorú mi udelili roku 2002 v Berlíne za prítomnosti nemeckého prezidenta. Napísala som vyše 80 textov odhaľujúcich brutálnu ruskú kolonizáciu na severnom Kaukaze, ale popritom sa už od samého začiatku zaoberám aj humanitnými projektmi, ktoré sme realizovali spolu s čečenskými aktivistkami ľudských práv – detský dom pre vojnové siroty, ženské centrum, jedáleň pre základnú školu, vydanie Andersenových rozprávok po čečensky, lebo aj čečenský jazyk je ohrozený. Aktivistky z Grozného pozývam na vystúpenia, robím pre ne networking, založili sme veľa ženských skupín na západe.

* Slovenské fragmenty sú životopisným záznamom z obdobia, keď ste žili v Trenčíne. Vaša najnovšia kniha Na slepačích krídlach je novým, už literárnym návratom k týmto rokom. V príbehu je už prítomná irónia, jazyková hra a fabulačná štylizácia. Rozprávanie mladej hrdinky je prestúpené „oceľovým“ komunistickým slovníkom jej detstva, jeho dnes groteskne pôsobiacou metaforikou a „timurovským“ hrdinstvom, s ktorým sa stotožňuje nielen rozprávačka, ale stotožnila sa s ním celá jedna generácia slovenských detí a preto (chceme či nie) zostáva svedectvom doby a našich „revolučných ilúzii“. Kritika prijala knihu priaznivo. Ako ju prijímajú čitatelia – medzi prvými boli práve vaši Trenčania...

– Veľmi dobre. Ľudia mi hovoria: To ste napísali o mne, o nás. V Trenčíne knihu ani nepokladajú za beletriu, berú ju ako knihu o meste, opisujem v nej hrad, plaváreň, vojenský súd, kasárne, motorkárske preteky, námestie, na ktorom sme bývali, náš dom, svojich rodičov a starých rodičov. Aj tak sa to dá brať, nakoniec knihu si môže každý vyložiť po svojom. Pre mňa to je literatúra s autobiografickými črtami, lebo napísať čistú autobiografiu ma vôbec nezaujíma, musela by som sa pridržiavať akejsi povrchnej pravdy, obrať sa o predstavivosť, o literárnu dimenziu. A ukázalo sa, že kniha je pravdivejšia, lebo postavy sú vyostrené, príhody dovedené do absurdna, a tým jasnejšie vystupuje do povedomia atmosféra doby.

* Novela Na slepačích krídlach vyšla najskôr v slovenskom preklade, až potom v nemčine. Medzitým ste začali písať po slovensky stĺpčeky do istého slovenského denníka. Sú to signály vášho návratu do rodného jazyka?

– Dá sa to tak nazvať, že je to návrat, hoci tých návratov už bolo veľa. To, že píšem stĺpčeky po slovensky, ma teší, nevedela som ani predstaviť, že by to mohlo byť možné, zareagovala som iba na ponuku. Raz sa ma jeden slovenský novinár opýtal, či by som to ešte dokázala, a ja som mu odpovedala, že moja slovenčina sa zastavila vo veku 18 rokov. Keď som si prečítala jeho článok o sebe, tak som pochopila, že aj moja nedokonalá slovenčina je stále omnoho lepšia ako jeho. Môj objav zrelého veku je, že život a my sme takí nedokonalí a že roky sa míňajú a už sa dokonalosti asi nedožijeme, tak je lepšie čo najrýchlejšie sa pustiť robiť nedokonalé veci. Takže možno v najbližšej dobe naozaj napíšem niečo po slovensky. 

Anton Baláž        

   Foto Peter Procházka