Vyhľadávanie
Je toľko „literatúr“, koľko je čitateľov
Rozhovor s literárnym vedcom a kritikom Petrom DAROVCOM
Peter Darovec (1970) vyštudoval slovenský jazyk, literatúru a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1993 prednášal na Filozofickej fakulte Ostravskej univerzity, o rok neskôr absolvoval študijný pobyt na University of Warwick vo Veľkej Británii. Od roku 1995 pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1996 – 2000 bol šéfredaktorom literárneho časopisu Revue aktuálnej kultúry RAK. Zostavil a vydal antológiu slovenskej poviedky Miesto v príbehu (Ars Litera 1995), ktorá vyšla aj v poľštine. Je autorom literárnovednej práce Násmešné rozmlúvanie o štyroch knihách, ktoré sa zjavili v dejinách slovenskej literatúry (L. C. A. 1996 – získal za ňu prémiu Literárneho fondu za rok 1996 v kategórii vedeckej a odbornej literatúry), monografie Pavel Vilikovský alebo Prepísať sa k citu, prečítať sa k zmyslu (Kalligram 2007) a spoluautorom mnohých literárnovedných a literárnokritických publikácií, slovníkov, monografií a učebníc: Mladá tvorba 1956 – 1970 – 1996. Časopis po čase (spolu s Vladimírom Barboríkom, L. C. A. 1996), Portréty slovenských spisovateľov 1 (Univerzita Komenského v Bratislave 1998), Slovník slovenských spisovatelů (Libri 1999), Slovackaja literatura. XX vek. (Izdateľstvo Moskovskovo universiteta 2003), Portréty slovenských spisovateľov 3 (Univerzita Komenského 2003), Slovacicum. Kapitoly z dejín slovenskej kultúry (AEP 2004), Slovník slovenských spisovateľov (Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV 2005), Panoráma slovenskej literatúry III. Literárne dejiny od roku 1945 po súčasnosť (SPN – Mladé letá 2006). Štúdie a recenzie publikuje v slovenskej i zahraničnej tlači. Zasadol do porôt viacerých literárnych súťaží (napr. Anasoft litera 2006 a Poviedka 2008). Popri pedagogickej práci sa venuje aj reklame. Žije v Bratislave.
• Vladimír Sorokin definuje dobrého spisovateľa ako autora, ktorý dokáže vytvoriť vlastný svet, sebestačný mystický kozmos, kým ten zlý používa svety iných. Aká je vaša subjektívna definícia dobrého a zlého spisovateľa? Dajú sa vôbec obe tieto kategórie striktne vymedziť?
– Fíha, ťažká otázka takto na úvod. V literatúre treba s definíciami narábať veľmi opatrne, zväčša jej viac škodia, než pomáhajú. Čo však neznamená, že nad literatúrou netreba uvažovať. Keď teda uvažujem nad tým, aký má byť dobrý spisovateľ, dostávam sa k záveru, že... neviem. A hovorím si, že našťastie, že neviem. Ak by som mal totiž dobrého spisovateľa už dnes definovaného, vzdával by som sa nádeje na budúce prekvapenia. A práve tie sú v literatúre – a v akejkoľvek inej tvorivosti – to najzaujímavejšie a najcennejšie. Z toho by teda malo vyplývať, že dobrý spisovateľ je ten, ktorý ma vie prekvapiť a zaujať, ktorý mi ponúkne vstup do sveta, ktorý by som si ja sám nikdy nedokázal predstaviť. Asi to tak nejako bude.
• Akú úlohu v procese literárnej komunikácie prisudzujete príjemcovi autorského textu? Súhlasíte s názorom V. Huga, že k dobrej knihe treba aj dobrého čitateľa?
– Mnohí dobrí spisovatelia – keď už o nich hovoríme – si uvedomujú, že oni svojím písaním textu vlastne ešte nevytvárajú literatúru. Tá vzniká až následne, vo vedomí človeka čítajúceho text. Je teda toľko „literatúr“, koľko je čitateľov literárnych textov. A je toľko „kvalitných literatúr“, koľko je diskurzívnych čitateľov, schopných zaujímavo prečítať literárny text. Úlohou spisovateľa v takomto kolektívnom literárnom podnikaní je „iba“ ponúknuť čitateľovi text natoľko inšpiratívny, aby literatúra, vznikajúca v čitateľovom vedomí, mala aspoň šancu byť kvalitná. Či ňou naozaj bude, záleží už skutočne len na miere múzickosti, rozhľadenosti, skúsenosti, ale povedzme aj talentovanosti daného čitateľa. Nikto nepochybuje o potrebe talentu pre spisovateľa, málokto si však uvedomuje, že talent je potrebný aj pre čitateľa. Tento talent sa napokon dá aj demonštrovať. Pre mňa osobne sú napríklad rozličné nápadité interpretácie literárneho textu – napríklad vo forme literárnej kritiky – často zaujímavejšie ako pôvodný literárny text. Ale to je možno už len choroba z povolania.
• Akým čitateľom ste vy?
– Toto je asi priestor na samochválu, že? Tak to musím odpovedať opatrne, aby to tu príliš nesmrdelo... Čítanie je do istej miery mojou prácou, takže by som mal byť vlastne čitateľom profesionálnym. Miera profesionality však ani zďaleka nemusí byť priamo úmerná miere vnímavosti, otvorenosti voči textu, ktorá je pre čítanie napokon aj tak najpodstatnejšia. Takže sa usilujem byť čitateľom vnímavým. Musím nerád konštatovať, že sa mi to darí čím ďalej tým menej. Postupom času sa stávam čitateľom čoraz netrpezlivejším a nervóznejším. Dávam textom menej šancí zaujať ma. Keď sa im to však podarí, hádam vo mne ešte môžu nájsť dobrého „kolegu“, ktorý ich dokáže prečítať naplno a azda aj trochu originálne. Inými (jednoduchšími) slovami: baví ma čoraz menej kníh. Ale tie, čo ma bavia, ma naozaj bavia...
• Nazdávate sa, že aj zle napísaná kniha má v literatúre svoje opodstatnenie?
– Zlé knihy sú vhodné napríklad na to, aby sme si lepšie uvedomili kvalitu tých dobrých. Zlé knihy sú vhodné napríklad aj na to, aby o nich talentovaný kritik napísal zábavnú literárnu kritiku. A zlé knihy sú napríklad vhodné aj na kúrenie – i keď za tieto slová ma skutoční bibliofili iste prekľajú. Je iste ešte veľa ďalších opodstatnení existencie zlých kníh, len mi už žiadne takto narýchlo nenapadajú. Mimochodom, mnohé z týchto zlých kníh sa veľmi dobre predávajú. Dokonca sa nájde aj dosť ľudí, ktorí o nich píšu a hovoria v médiách ako o dobrých knihách. Až si napokon musíme znova položiť prvú otázku, čo je vlastne tá dobrá a zlá kniha...
• Na katedre vediete kurzy zo slovenskej literatúry 20. storočia, literárnej kritiky a českej literatúry. Akou vývojovou etapou (etapami) prechádza súčasná slovenská a česká literatúra?
– Veľmi ťažko pomenovateľnou. Vyplýva to napríklad aj z prostého historického faktu, že na rozdiel od tých predošlých, túto etapu sami žijeme, a preto jej paradoxne oveľa menej rozumieme. Nemáme ešte odstup, preto ju nevidíme v komplexnosti. Ďalší, trochu menej zjavný dôvod ťažkostí s pomenovaním súčasnej literatúry je v tom, že dejiny literatúry sa smerom od dávnej minulosti k dnešku čoraz viac zrýchľujú a zároveň pluralizujú. Literárne obdobia, poetiky či smery mohli kedysi trvať celé desaťročia (klasicizmus, romantizmus, realizmus...) a mohli zahŕňať celé generácie spisovateľov. Dnes už nič také nie je možné. Takže hádam jediné, čo o súčasnej literatúre (českej či slovenskej) možno súborne povedať, je to, že je najviac v dejinách literatúry vnútorne diferencovaná, rôznorodá, alebo – ak chceme – nesúrodá. Neviem, či je to pre literatúru dobre, ale aspoň to nie je nuda.
• Ktoré obdobia a smery (príp. autorov) považujete z pozície literárneho vedca a kritika za obzvlášť zaujímavé a podnetné – a naopak?
– Moderná, súčasná literatúra sa zrodila v rokoch tesne pred a tesne po prvej svetovej vojne. Takmer všetko, čo v literatúre dodnes funguje, má svoj vystopovateľný pôvod práve v týchto prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Môžeme to nazývať modernizmom, expresionizmom, avantgardou či dokonca existencializmom, alebo to nemusíme nazývať nijako, len to znova čítať, aby sme pochopili, že za tých pomaly sto rokov, ktoré odvtedy prešli, sme sa zasa až tak nezmenili ani my, ani okolnosti.
• Na začiatku monografickej práce o Pavlovi Vilikovskom si kladiete otázku: „Načo písať túto knihu o Vilikovského prózach, keď môže byť iba záznamom jedného z mnohých realizovaných a ešte mnohejších potenciálnych čítaní autorových textov?“ Ako by ste na ňu odpovedali teraz – s odstupom času?
– Vidí sa mi, že som si na túto otázku znovu odpovedal v predošlých častiach tohto rozhovoru. Moja dnešná odpoveď je veľmi podobná tej, ktorú som dal už do knihy. Interpretovať literatúru (ale nielen ju, aj všetko ostatné, s čím sa na tomto svete stretávame) je potrebné, ale zároveň si netreba myslieť, že práve naša interpretácia je jediná správna, vyčerpávajúca, naveky platná. Každá, aj tá najlepšia interpretácia je len pokračovaním pluralitného rozhovoru, v ktorom sa pravda síce stále hľadá, ale nikdy nevlastní.
• Zmieňujete sa aj o istých limitoch a obmedzeniach, ktoré sa vynorili počas práce na spomínanej publikácii. Môžete ich bližšie špecifikovať?
– Celkom jednoducho – tá kniha je o stále ešte neuzavretom (našťastie!) diele Pavla Vilikovského. Nemôže si teda nárokovať žiadnu komplexnosť. Zároveň jej celkom pochopiteľne chýba odstup od veci – veď sa v nej píše o knihách nášho súčasníka. No a napokon, hovorí sa tu o knihách, ktorých autorom je živý človek, ktorého súkromie treba rešpektovať a nešpekulovať priveľmi o nejakých väzbách medzi literárnym textom a autorovým životným príbehom. Dosť obmedzení na jednu obyčajnú literárnovednú knižku, nie?
• V Násmešných rozmlúvaniach... konfrontujete názory Optimistu a Pesimistu na štvoricu kníh (Bajzove René mládenca príhody a skúsenosti, Záborského Faustiáda, Chalupkov Bendeguz a Vilikovského Večne je zelený). Neuvažujete o ich pokračovaní?
– Vysokým vysvetlením toho, prečo som v knihe Násmešné rozmlúvania... použil pre literárnovedný text netradičnú formu dialógu dvoch „postáv“, je ambícia, aby forma korešpondovala s obsahom. Hovorilo sa tu totiž o osvietenskej línii v slovenskej literatúre, ku ktorej takáto dialogická štylizácia odborného textu odkazuje. Obyčajným vysvetlením toho istého je zasa to, že som v tom veku prosto túžil po originálnosti, akože: ukázať tej literárnej vede, že to ide aj takto. Hádam aj pre túto (iste trochu silenú) inakosť mala knižka vo svojej dobe relatívne dosť pozitívnych ohlasov, takže som v zápale boja hneď uvažoval o jej pokračovaní (či vlastne rozšírení) z rozprávania o štyroch knihách na komplexné rozprávanie o osvietenskej tradícii v slovenskej literatúre. Ten bojový zápal však už dávno vychladol.
• Pri hodnotení diel súčasných autorov sa vy sám staviate skôr do pozície optimistu alebo pesimistu?
– Dajme tomu, že skeptika – teda ak hovoríme o súčasnej slovenskej literatúre. Lebo ak otázka smerovala celkovo k súčasnej literatúre, tak sa necítim kompetentný akokoľvek odpovedať – o súčasnej svetovej literatúre toho, samozrejme, neviem skoro nič. Niežeby som o tej slovenskej vedel všetko, ale to, čo viem, ma žiadnym úžasom nenapĺňa. Skôr mi pripadá, že aj v slovenskej literatúre platí to známe tvrdenie Rádia Ararat, že „dobre už bolo“. Po silnej a zaujímavej generácii autorov začínajúcich v šesťdesiatych rokoch, z ktorých niektorí, našťastie, dobre píšu dodnes, prišlo ešte pár zaujímavých autorov začiatkom rokov deväťdesiatych a potom už – skoro nič. Samozrejme, dôležité je to „skoro“ – niečo zaujímavé tu teda predsa len stále je. Preto som len skeptik, nie pesimista.
• Ste kreatívnym riaditeľom známej reklamnej agentúry. Ako hodnotíte reklamnú stratégiu knižných vydavateľstiev u nás a v zahraničí? Do akej miery môže vhodne, resp. nevhodne zvolená reklamná (marketingová) stratégia ovplyvniť dianie na knižnom trhu?
– Na Slovensku číta kvalitnú (slovenskú) literatúru iba niekoľko tisíc ľudí. Robiť kampaň pre týchto pár ľudí nie je rentabilné. Všetkých ostatných zasa tento spôsob trávenia voľného času nezaujíma a žiadna kampaň na tom nič nezmení. Marketingovú podporu teda zväčša dostávajú „ľudové“ tituly, určené širokému publiku (spomienky slávnych, kuchárky, návody na úspešnú kariéru a skvelý sex...). Tu už, samozrejme, platia rovnaké zákonitosti ako pri predaji jogurtov, telekomunikačných paušálov či bankových služieb. Aj s rovnakým efektom – dobrá reklama pomáha ich predaju, zlá nie. Pri týchto tituloch je to však z čisto literárneho pohľadu úplne jedno.
Jitka Rožňová
