Vyhľadávanie
Rozhovor s prozaikom Antonom Marcom
Spisovateľ zmúdrieva písaním
Prozaik Anton Marec (11. 8. 1953) sa po štúdiu slovenčiny a angličtiny v Banskej Bystrici a kratšom pobyte v Žiline usídlil vo Vysokých Tatrách, kde prešiel viacerými zamestnaniami. Po niekoľkoročnom publikovaní v časopisoch debutoval novelou Na hrebeni víchrica (1982). Z vysokohorského prostredia sú aj jeho ďalšie prózy: Stopy túlavej zveri (1983), Za vrcholom vrchol (1986), trojnovela Kroky proti vetru, Kruté safari, V doline dlhých tieňov (1996) a Len popol vo vetre (2000). Slovenskú umeleckú spisbu obohatil aj knihami povestí Zlato pod Kriváňom (1991), Zakliaty vrch v Tatrách (1993), Jánošík, Jánošík (1994) a Hnali sa veky nad hradbami (2000). Anton Marec je aj autorom rozhlasových hier Posledná šanca (1984), Pilier Fréney (1986) a Povinnosť hovoriť, právo mlčať (1987). Okrem toho napísal aj novelu z prostredia boxu Až ťa odpočítajú (1990). Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov mu práve vyšla novela o majstrovi Pavlovi z Levoče V dreve umiera noc.
* Vo svojom celoživotnom zápase mi tak trochu pripomínaš Prometea, ktorý sa podujal na takmer neriešiteľnú úlohu. Aj ty ustavične čosi zachraňuješ, čosi hľadáš a vylepšuješ, no ľudia akoby ti celkom nerozumeli. Ba neraz majú sto chutí pribiť ťa o skalu za tvoje čudáctvo a chúťky meniť svet.
– Mňa o tú skalu skôr pribilo poznanie. Človek istý čas dozrieva, žije s istými predstavami a snami. Myslel som si, že všetko, čo v Tatrách robím, ako konám a zmýšľam, či už na chatách alebo v horskej službe, kde som pracoval, je istým vkladom do budúcnosti. Bolo to celkom prirodzené, veď veľa vecí robíme s výhľadom na to, čo príde. Vložil som do tohto prostredia veľa pozitívnej energie s vedomím, že to má nejaký zmysel. No a teraz mi v hlave rezonuje práve opačné príslovie: Všetko ostáva zabudnuté, a nič nie je odpustené. To, čo som budoval pre budúcnosť s úmyslom, že sa mi raz nejako vráti, sa kamsi prepadlo. Mnoho ráz som rozmýšľal o tom, prečo je to tak, čo je hnacím motorom našej ľahostajnosti, nevšímavosti a nevďačnosti. Odpoveď je zložitá a neurčitá. Napríklad ľudia, ktorí mi kedysi boli vďační, že som ich na vysokohorskej chate privítal, že som im podal čaj, lebo na ten čaj vtedy možno nemali, ma ani nepozdravia. Dnes sú z nich veľkí obchodníci, boháči, ktorí si o sebe namýšľajú, že sú dôležití. Toto je poznanie, čo ma pribilo o skalu. Musím s ním žiť. Chvalabohu, už nebolí, ako kedysi, lebo som nad vecou, ale nie je jednoduché vyrovnať sa s ním. Staré myšlienky sa vracajú, najmä keď denne vídam známe prostredie a známe tváre.
* Väčšinu svojho života žiješ a tvoríš vo Vysokých Tatrách. Bol si členom horskej služby, chatárom, lyžiarskym inštruktorom, horským sprievodcom, vlastnými rukami si postavil niekoľko vlekov a v súčasnosti podnikáš v oblasti cestovného ruchu. Takmer dokonale si spoznal prostredie, v ktorom sa odohráva väčšina tvojich príbehov. Ja ich vnímam ako reflexiu tvojej skúsenosti. Väčšmi ma však zaujíma miera fantázie v tvojej tvorbe. Aké miesto si jej vyhradil, do akej miery vstupuje do tvojho života a dotvára tvoje dielo?
– Fantázia možno u mňa funguje ako prvok, čo niektoré veci dopovedúva s istým zámerom, aby poviedka či novela vyjadrila isté poznanie. Spisovateľ pri písaní totiž istým spôsobom zmúdrieva, poznanie a zážitky si usporadúva, dáva ich do konkrétneho celku, hľadá ich zmysel, a tým hľadá aj zmysel iných príbehov. Fantázia moje skúsenosti rámcuje, dáva im inú podobu, dáva im literárny rozmer. Okrem próz pre dospelých sa venujem aj žánru, ktorý v mnohom hraničí s rozprávkou. Sú to povesti, v ktorých fantázia zohráva významnú úlohu. Pri ich písaní už nechávam naplno pôsobiť to, čo sa v mojej duši a pamäti ukladá vo chvíľach pohody, mnohé podnety, postrehy, myšlienky. Chcel by som, aby sme Tatry nevideli len ako hŕbu mŕtvych skál, plesá len ako nejakou morenou prehradené vody a vodopády len ako potenciálny zdroj vodných elektrární, ale aby sme tie hory vnímali ako svet so svojím vnútorným životom, vnútornou dynamikou a zákonitosťami, aby pred nami ožili. K všetkému, čo žije, má potom človek iný vzťah. V rozprávkach a povestiach žijú aj tie veci, ktoré sa pred našimi očami javia ako neživé, preto ich vďaka nim môžeme inak posudzovať.
* Píšeš už celé dve desaťročia. Čo znamená pre teba tvorba? Je pre teba väčšmi naplnením nejakej potreby alebo je za ňou ambícia nechať po sebe nejakú stopu, vlastné posolstvo?
– Obidvoje. Pokiaľ ide o posolstvo, ostávam realistom. Je to posolstvo určené predovšetkým ľuďom, ktorí sú so mnou duchovne spriaznení, ľuďom na takej istej vlne. Nemôžem sa prihovoriť jedincom, ktorí ku knihe či umeleckému slovu nemajú nijaký vzťah. Preto viem, že moje myšlienky v mojich príbehoch sa dostanú len k niekoľkým vyvoleným. Prirodzene, aj tento fakt ma teší a z tohto hľadiska vnímam svoju prácu ako zmysluplnú. No a pokiaľ ide o potreby písať, tiež nie je jednoduché vysvetliť to pár slovami. Veľa ráz som o tom uvažoval, tvorba je pre mňa ako prechádzka po mojom vnútri, akýmsi pokusom nepodľahnúť tomuto svetu, tejto virtuálnej realite.
* V tvojich posledných dielach som zaznamenal viaceré tematické, obsahové i štylistické posuny v porovnaní s tatranskými príbehmi, s ktorými si začínal a s ktorými si vstúpil do povedomia čitateľskej obce. V súčasnosti už nemáš ambíciu písať príbehy so silnou dejovou zápletkou, skôr sa primkýnaš k filozofujúcim, úvahovým, reflexívnym tendenciám. Dospel si k názoru, že filozofia v literatúre ti odpovie na otázky, čo ti víria v hlave?
– Neodpovie mi, ale pomôže mi ich sformulovať, usporiadať a možno klásť nové otázky, lebo ktosi múdry raz povedal, že dobre položená otázka znamená viac ako priemerná odpoveď. Majster Pavol, hlavná postava novely V dreve umiera noc, ktorá mi v týchto dňoch vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, je v istej chvíli postavený pred otázku, akú podobu mala jeho viera. Či ju vôbec pochopili tí, ktorým svoju predstavu opísal a predostrel svojimi sochami. Lebo to, ako sa k nemu zachovali, nepotvrdzuje, že sa k jeho predstave čo i len priblížili. Levoča akoby posolstvo, myšlienku alebo výraz, ktorý do svojich sôch vložil, neprijala. Majster Pavol odrazu ostal pred krutým poznaním, že je sám a a nepochopený. Nazdávam sa, že každý, kto verí v Boha, hľadá svoju podobu viery. Nikto z nás neverí rovnakým spôsobom. A možno príbeh, o ktorom hovoríme, je istým podnetom k novšiemu, netradičnému, originálnemu, alebo naopak ku klasickému vnímaniu viery. Každý z nás to inak cíti a inak vníma.
* Do akej miery ti hory pomáhajú riešiť tento závažný problém? Myslíš si, že máš v horách k Bohu bližšie ako v meste?
– Vrátim sa k tomu, o čom sme hovorili na začiatku. Do hôr som prišiel s istou predstavou o dobrých ľuďoch, o čistých vzťahoch, no toto všetko sa rozsypalo a prinútilo ma hľadať trvácnejšie hodnoty. Po tridsiatke som si viac ako intenzívne začal uvedomovať, že všetko, čo nás obklopuje, je naozaj len dočasné a vôbec mi neprinieslo to, čo som očakával. Uvedomil som si, že musím hľadať niečo trvácne, a tu musím položiť dôraz na to slovíčko hľadať, nie prijať, ale hľadať. A preto tie moje posledné knižky sú úvahovejšie, filozofickejšie. Viera je v mojom ponímaní hľadanie, proces. A navyše próza o majstrovi Pavlovi sa odohráva mimo hôr, aj v tom by som videl istú zákonitosť, že hory pre mňa akoby prestali byť hlavnou témou a dostal som sa k téme, ktorá je z úpätia Tatier, hovoríme o Levoči, o téme, ktorá sa v náznakoch zjavovala aj v mojich predchádzajúcich prózach, no až teraz naplno zarezonovala, lebo som našiel spôsob, ako sa jej zmocniť.
* Ako pre tvorcu je pre teba výhoda žiť a tvoriť mimo centra kultúrneho diania, alebo skôr naopak? Určite si o tom uvažoval a dospel k nejakému názoru.
– Prirodzene, že som o tom uvažoval, a nie raz. Som realista. Život, ktorý vediem, a aktivity, čo vyvíjam, mi umožňujú ostať nezávislým, dokonca aj finančne. Nebuďme idealisti, dnes je to dosť dôležité. Možno fakt, že som dlhodobo mimo centra, mimo rozličných kultúrno-personálnych vzťahov, priniesol do mojej tvorby originálny, hoci pre niekoho možno naivný pohľad na život. Ale predsa si myslím, že svojský. Na druhej strane sa priznám, že sú chvíle, keď si poviem, že možno by stálo za to žiť v nejakom centre, stretávať sa s ľuďmi, zhovárať sa s nimi, konfrontovať svoje názory a v tých debatách pokročiť o nejaký krok ďalej. To mi v Tatrách chýba. Možno to je ďalší dôvod mojej samoty, nielen isté trpké poznanie či zápas so sebou samým. Sú chvíle, keď si uvedomujem, že som zapustil korene na najvhodnejšom mieste, lebo zrejme najlepšie napĺňa moje predstavy o tom, čo chcem a kadiaľ sa chcem uberať. Prirodzene, musím v tejto súvislosti dodať, že písanie nie je pre mňa činnosťou, ktorá by ma vedela uspokojiť bezo zvyšku. Rád manuálne pracujem, takže vysedávať v knižniciach a za počítačom by som vedel len čiastočne. Mesto by ma určite nevedelo naplniť tak, ako to vedia hory.
Zhováral sa Roman Brat
Foto Peter Procházka
