Rozhovor s prozaikom, prekladateľom a publicistom Michalom Hvoreckým

Keď svetu chýba tretí rozmer

Rozhovor s prozaikom, prekladateľom a publicistom  Michalom Hvoreckým

V novom doplnenom vydaní Slovníka slovenských spisovateľov (Kalligram 2005), ktorý s kolektívom autorov vytvoril a zostavil Valér Mikula, pribudlo okrem iných aj heslo prozaika, prekladateľa a publicistu  Michala Hvoreckého (1976). Z charakteristiky jeho tvorby vyberáme: ,,Debutoval zbierkou próz Silný pocit čistoty (1998), ktorá upútala kritiku najmä tzv. poetikou coolness, prvkami cyberpunku a sci-fi či generačnou výpoveďou prezentovanou jazykom ovplyvneným elektronickými médiami. Druhú zbierku próz Lovci a zberači (2001) prispôsobil požiadavkám cieľovej skupiny mladých čitateľov – tematizuje tu aktuálne problémy doby (globalizácia, hypermarkety, reklama, závislosť od sitcomov atď.), čím sa zároveň nepriamo potvrdzuje komerčnosť knihy, redukovanej na tovar. Podobne orientovaný je aj román Posledný hit (2003), pre ktorý je charakteristický napínavý, akčný príbeh, informačná nasýtenosť a vizualizácia postáv i prostredia. Vo svojich prózach využíva postupy popkultúry, ktorú sa usiluje prekonať ironickým a sarkastickým modelovaním motívov a intertextuálnou nadväznosťou najmä na postmodernú filozofiu." Koncom minulého roka mu vo Vydavateľstve Alberta Marenčina PT vyšiel román Plyš. Na príbehu fotografa Irvina vyjadruje pocit súčasníka, ako prežiť v spoločnosti, keď je všetko choré a od niečoho závislé.

Michala Hvoreckého poznajú čitatelia aj v zahraničí, v českom preklade mu vyšli zbierky Lovci & zberači (2003) a Silný pocit čistoty (2005), v poľštine Silný pocit čistoty (2002) a tento rok v nemeckom preklade Mirka Kraetscha jeho najnovší román Plyš ako City: Der unwahrscheinlichste aller Orte. Pri tejto príležitosti mu pripravilo nemecké vydavateľstvo Tropen Verlag sériu prezentácií vo viacerých nemeckých mestách a vo Viedni od marca do mája.

* Michal, prečo píšeš?

– Začal som s tým úplne prirodzene asi v pätnástich rokoch a odvtedy som písať neprestal. Písanie pre mňa predstavuje svet, v ktorom sa cítim najslobodnejší. Je to tak trocha aj rodinná tradícia. Moju prácu isto podmienilo aj to, že svojho otca a starého otca som najčastejšie videl, ako sedia za písacím stolom a píšu. Písané slovo, noviny, knihy, knižnice, mali v mojom živote odjakživa veľkú váhu. Nebol som však dieťa, ktoré má v dvanástich v zásuvke tri romány a hŕbu poviedok. Začal som písať až v puberte. Napísal som kopu nezmyslov, denníkov, pseudobásničiek a potom som prešiel k poviedkam.

* Prvýkrát si publikoval v zborníku Poviedka ‘96?

– Nie, najprv v rôznych fanzínoch. Vyrastal som totiž na žánroch populárnej literatúry, na science fiction. Zúčastňoval som sa na súťažiach o Cenu Karla Čapka a Cenu Gustáva Reussa, tam som získal aj prvé ohlasy na svoje práce. Do súťaže Poviedka som sa zapojil až vtedy, keď som mal pocit, že by som niektoré texty rád zverejnil aj mimo geta žánru. Nikoho som v literárnej brandži nepoznal, nemal som kontakty, takže súťaže boli dobrým štartom.

* Slovenské, najmä intelektuálne, alebo povedzme vedecké prostredie neprikladá žánrom populárnej literatúry veľkú vážnosť, v mnohých prípadoch ich ani neberie do úvahy. Literárni vedci ich považujú za podradné, poklesnuté formy umenia. Neprekáža ti to?

– Neprináleží mi to hodnotiť, ale nikdy som to tak nevnímal. Uvedomujem si však, že takéto chápanie tu funguje dlhé roky. Bohužiaľ, to nie je iba špecificky slovenský problém, v Nemecku je to veľmi podobné. Prísť na trh s komiksom alebo fantasy románom znamená automaticky získať nálepku nižšej kategórie a zaradenie do istej podceňovanej škatuľky. A podobne som to vnímal aj v Amerike, ale tam sú svety subkultúr a mainstreamu trochu inak štruktúrované. Nedávno sa však podarilo do nových dejín slovenskej literatúry vôbec prvý raz zaradiť kapitolu aj o fantastike, čo je veľmi cenný prínos. V komunistickom Československu podľa mňa science fiction zohrala veľkú úlohu, dá sa povedať, že to bol paralelný disent, v komunite sa prejavoval aj silný politický podtext. Prvý raz som čítal Asimova v českom samizdate. Keď som mal devätnásť, podrobne som poznal dielo Williama Gibsona či Neala Stephensona, vlastne celú postmodernú science fiction, ale svetový kánon prózy dosť málo. Odvtedy to neustále dobieham. Pri vydávaní science fiction za socializmu niekedy dochádzalo až k absurdným situáciám. V slovenčine vyšiel roku 1987 napríklad drsný, psychedelický román Temný obraz od Philipa K. Dicka o jeho drogovej skúsenosti zo 60. rokov, a u nás ho predávali ako protidrogovú literatúru. Dnes som poučený populárnou literatúrou, ale hľadám aj oveľa viac. Myslím si, že autori ako Chuck Palahniuk takisto veľa čerpajú aj z trilerov alebo hororov. To je aj moje obľúbené teritórium.

*Dá sa naučiť písať? Čo človek musí vedieť, aby mohol dobre vystavať zápletku, ktorá čitateľa pritiahne?

– Stále sa učím písať. Je to dlhodobý proces, pri každej knihe sa naučím niečo nové, Plyš je iný a kniha, ktorú pripravujem teraz, bude zasa úplne iná. To učenie sa nikdy neskončí. Často ma teraz pozývajú na podujatia, aby som rozprával o procese písania, aby som učil, ale väčšinou odmietam: sám si stále kladiem otázky, takže nemôžem druhým dávať odpovede.

*Ako sa cíti mladý spisovateľ na Slovensku?

– Ja sa cítim veľmi dobre. Som spokojný so svojím vydavateľom a s ľuďmi, s ktorými pri tvorbe spolupracujem. S románom Plyš som urobil krok novým smerom, uzavrel som istú kapitolu a vykročil som inam. Môj život v Bratislave je dôstojný, no momentálne je mi tak príjemne možno aj preto, že som nadlho preč.

*Dôstojný život sa spája s predajnosťou tvojich diel?

– Žiaľ, neživím sa iba literatúrou, hoci by som chcel. No už štvrtý rok žijem v slobodnom povolaní, čo je najväčšie prekvapenie môjho života. Stále sa sčasti živím reklamou, ale čoraz menej, a chcel by som túto oblasť postupne opustiť úplne. Píšem aj publicistické články, občas reportáže. Literatúre sa nevenujem pre peniaze, ale z celkom iných dôvodov. Navyše písanie mi prinieslo oveľa cennejšiu vec: cestovanie. Na základe prekladov som získal niekoľko štipendií v zahraničí a občas ma pozvú aj na medzinárodný festival. Precestoval som už kus sveta a spoznal veľa inšpiratívnych ľudí, čo si veľmi vážim.

*Aký je pocit mať preložené a vydané dielo v zahraničí?

– Samozrejme, je to príjemný pocit. Teší ma hlavne nemecké vydanie Plyšu v renomovanom vydavateľstve, ktoré sa zameriava na súčasnú európsku literatúru. Absolvujem tam aj veľké čítačkové turné od Hamburgu až po Viedeň, bol som zasa v úlohe debutanta. Veľkou oporou je pre mňa aj to, že sa môžem spoľahnúť na naozaj prvotriedneho prekladateľa.

*Ktorých súčasných slovenských autorov čítaš?

– Snažím sa čítať veľa slovenskej literatúry, ale nestíham sledovať všetko. Keďže som často v zahraničí, viac dnes čítavam v nemčine a v angličtine. V domácej tvorbe si odjakživa rád všímam aj okrajové žánre, veľmi ma zaujal Branko Jelinek, mladý slovenský autor, ktorý vydal komiksový román Oskar Ed – paradoxne v Čechách.

*Vieš, prečo ťa mnohí kritici hodnotia ako „servilného“, komerčného? Ak mám parafrázovať, tak tvoje diela vraj vyjadrujú prispôsobenie sa systému, pričom využívaš svoje schopnosti vo svoj vlastný prospech...

– Na svojom čítačkovom turné po Slovensku som sa na akademickej pôde stretol aj s názorom, že literatúra, ktorá sa predáva, je zlou literatúrou. Akoby sa dalo položiť znamienko rovnosti medzi úspech a nekvalitu?! To mi pripadá až choré. Keby bol Plyš prepadák na trhu, tak by som hľadal chybu aj u seba. Odjakživa som písal tak, ako som chcel, a to, že sa kniha predáva, je asi pre každého autora to najpozitívnejšie. Najlepšou reklamou je zakaždým šuškanda medzi ľuďmi, čo je dobré a čo si treba kúpiť. Ak je nejaká kniha mizerná, nepredá ju ani bombastická reklamná kampaň. U nás je tabu hovoriť v súvislosti s umením o peniazoch. V tunajšej kultúre je to dlhá tradícia, pozostatok z komunizmu, ktorý v ľuďoch vzbudil mylný dojem, že umenie je pre všetkých a zadarmo. Žiaden autor v minulosti nebol nútený zamýšľať sa nad tým, koľko výtlačkov jeho knihy sa predá. Aj dnes sa mnohí oháňajú snobizmom, že im stačí predať päťdesiat výtlačkov, hlavne, že je to takzvané vysoké umenie – a pritom vlastne pohŕdajú svojimi čitateľmi. Ja s takýmto prístupom nesúhlasím a ak by sa mi také dačo prihodilo, minimálne by som uvažoval nad tým, čo som v knihe urobil zle, keby sa nepredávala.

*Takže odmietaš nejaké delenie, uprednostňovanie vysokej kultúry, umenia, literatúry, pred nízkou.

– Absolútne. Píšem populárnu literatúru a nehanbím sa za to. Keď si vezmeme trebárs hudbu, tak pop sú pre mňa rovnako Nina Simone, New Order, The Smiths alebo Aphex Twin. Je to pop, ale zároveň je v tom aj autentická umelecká výpoveď vytvorená istými prostriedkami v istom historickom období  v istom žánri. U nás sa nálepka populárna literatúra spája s označením braková literatúra, čo je nepochopením princípu veci.

*Vo svojej tvorbe narábaš so cyberpunkovými prvkami. Priblíž nám trochu toto tvoje pozadie, z čoho vychádzaš? A mieniš sa týmto smerom ďalej uberať?

– Určite ma veľmi ovplyvnili Thomas Pynchon, William Bourroughs a hlavne William Gibson. Jeho román Neuromancer mi otvoril oči a ukázal nový literárny svet. Prvýkrát som čítal niečo, čo ma totálne osobne zasiahlo, čo hovorilo o mojej skúsenosti so svetom mojím jazykom. Obdivujem jeho odvahu, punkový štýl revolty, ignoráciu kánonu. Niekoľkými poviedkami a jedným románom vytvoril nový subžáner science fiction: cyberpunk. Dnes je súčasťou kánonu a pohltil ho mainstream.

*A čo s internetom, ktorý je témou tvojej najnovšej knihy? Hovorí sa, že internet zabíja hudbu, je to podľa teba tak aj s čítaním? Skúsenosť s ukrajinskou literatúrou je taká, že na internete sa dá nájsť od prvých literárnych diel 9. storočia po súčasnosť všetko.

– No súvisí to aj s autorskými právami a o Ukrajine dobre vieme, že je rajom pirátstva. V tomto smere by som bol s nadšením skôr opatrný. Práva autorov na Slovensku sú také zaznávané, autorstvo je v takej mizernej pozícii a podhodnocované, že keby literárne diela ešte boli zadarmo prístupné na webe, tak by hrozila katastrofa. Chvalabohu, že sa knihy nedajú napaľovať, lebo hudobný trh je vlastne už mŕtvy. Literárny, dúfam, nie.

*A paradoxne súčasný slovenský román takmer neexistuje...

– Stále sa volá po románe. Robím, čo môžem, napísal som už dva romány a pripravujem tretí. Čím bude románových príbehov od autorov mladej generácie viac, tým lepšie. Čakám na novú tvorivú vlnu dnešných tínedžerov, ktorí nás, dúfam, s punkovou vervou zmetú zo stola. Ale stále sa nič nedeje, moja autorská generácia sa de facto rozpadla. Koľko tu vyjde ročne nových románov od mladých autorov? Tri? Päť? Na to, aká sme krajina, je to obrovský nepomer napríklad oproti Česku či Maďarsku.

*Líšilo sa písanie Plyšu od predchádzajúcich kníh?

– V prvých troch knihách som často používal textové sample, metódou „copy and paste“ – vystrihni a vlož. Ale Plyš je napísaný inak, mojím autorským jazykom, v ktorom je minimum cudzích textov. S kompozičnou a štylistickou stránkou mi pomáhala aj moja výborná editorka Inge Hrubaničová. Cennými postrehmi prispel aj vydavateľ Albert Marenčin a ďalší.

*Si spisovateľom súčasnosti, neraz opisuješ pretechnizované, mechanizované fenomény, v ktorých sa topia aj ľudské vzťahy.

– Často sa dnes diskutuje o tom, ako písať o povrchnom svete tak, aby to nebolo povrchné. Niekedy, keď sa rozhliadnem po ulici, naozaj vidím síce plnofarebné, pestré figúrky, ale akoby im chýbal tretí rozmer. Dnešnou pózou je úspech a permanentná zábava, no ja v tom cítim aj strašné prázdno, sklamania a beznádej. Hrdina Irvin z Plyšu má spočiatku pomerne vysoký životný štandard, žije vo vyspelej spoločnosti, ale vlastnou vinou sa stáva troskou. Je absolútne nespokojný so svojím životom, je veľmi nešťastný a rieši to únikom najprv na web a potom cestovaním do tretieho sveta. Bol to príbeh, ktorý som chcel a potreboval vyrozprávať, lebo sa ma bytostne týka.

*Prečo je Plyš práve o pornografii?

– Plyš je kniha o pornografii bez pornografie. Hrdina Irvin Mirsky hovorí, že pornografia je zvláštna aj tým, ako mocne priťahuje pozornosť ľudí, ako ich dokáže ovládať. Sú to vlastne útržky snov, niekedy hrané, niekedy autentické, je to nahliadnutie do fantázií iných ľudí, do ich tajných predstáv. No je to tiež silná a nebezpečná manipulácia, často aj klišé. Bola to pre mňa fascinujúca literárna látka.

*Je prekvapivé, koľko priestoru si venoval vnútornému boju Irvina Mirského so svojou závislosťou. Irvin sa síce stále trápi, tápa, točí sa v kruhu, no na rovine abstraktnej, halucinačnej, nikdy nezachádza ku konkrétnostiam.

– To súvisí s jeho vnímaním. Irvin už toho videl toľko, že sa mu to zlialo do jedinej obrovskej šmuhy, filmy a obrázky sa preňho stali zameniteľnými, čo je pri žánri pornografie bežné. Bol to môj autorský zámer, lebo ma nudí záplava akože škandalóznych románov o sexe. Chcel som sa na tému ľudskej telesnosti v dnešnom svete pozrieť z iného uhla. Ako sa mi to podarilo, to už musia posúdiť čitatelia.

Rozprávali sa Eva Ťapajnová a Patrik Oriešek