Vyhľadávanie
• V súčasnosti ti po dlhšom čase vyšlo viacero kníh. Prečo tak nárazovo? Nie je tu už len ukladanie do počítača, ale aktívne publikovanie. Sú aktívnejší v tomto smere aj vydavatelia?
– Pred niekoľkými rokmi – keď som bol ešte ambicióznejší, haha – som si strážil tok publikovania. Aby ma nebolo ani priveľa, ale aby som ani neabsentoval. Môj „publikačný prietok“ bol 3 – 4 knihy ročne, pre dospelých i deti, okrem toho nejaký preklad, antológia... Časom sa však táto moja ctižiadostivosť vytráca, až sa mení na ľahostajnosť. Už pre mňa nie je dôležité, aby to bolo zverejnené, ale – ako som nazval jednu svoju knihu – „aby bolo napísané“. A napísaného mám toho toľko, že ešte dlho by bolo z čoho vydávať. A prečo sa zjavujem teraz zasa o čosi viditeľnejšie? Asi mám lepších a iniciatívnejších vydavateľov, ako som si bol sám sebe (Buvik, Kalligram, Trio Publishing). Tí ma vždy vyštuchajú z môjho zimného spánku.
• Mnoho ľudí sa ma pýtalo, či ešte vôbec píšeš, že si sa ako spisovateľ stratil z očí. Opak je však paradoxne pravdou....
– Niekedy je písanie ponorná riečka – text sa vynorí až po dlhom plynutí v skrytosti. Mám niekoľko takých knižiek, ktoré sú doteraz ponorené. Ale píšu sa. Alebo: píšu ma. A okrem toho: literatúra je iba jedna z mojich živností. Okrem toho sa venujem hudbe, intenzívne maľujem (čoraz viac), hrám divadlo, filmujem, príležitostne učím i učím sa, mám za sebou dizertáciu a jej obhajobu, stretávam sa s ľuďmi, pohybujem sa v rôznych spoločenstvách...
• Striedajú sa u teba obdobia hibernácie s prílišnou aktivitou?
– Aj áno – ja som totiž ex-trémista, bývalý trémista. Alebo nič, alebo všetko. Alebo čuším, alebo kričím. Alebo ležím, alebo bežím. Alebo čakám, alebo makám.
• Pred rokom ti vyšiel prvý román Kniha, ktorá sa stane. Bol to nedostatok času, alebo spisovateľské dospievanie, že si si naň trúfal až po toľkých rokoch?
– Neskúmam tieto okolnosti. Oddávna som chcel napísať väčšiu prózu, ale asi až teraz som do nej dorástol. Ako keď máš v skrini oblek po otcovi a ty si decko. Ale mňa si obyčajne knihy vyžiadajú. Zavolajú si ma, pozvú na casting a ja už dostávam hotové zadanie. Tá a tá látka, taká a taká téma. Takže: zrazu som vedel, že mám napísať román. Prvý bol názov, potom sa mi vyjavil rozsah a postupne ďalšie náležitosti: napríklad štyria rozprávači a písmeno F, ktorým sa všetci volajú. A tak som písal a bol som písaný.
• Bolo dovtedy prirodzenejšie pre teba písať kratšie útvary?
– Najmä bola vydavateľská objednávka. Časopisy, rozhlas, vydavateľstvá. Niekoľko rokov som týždeň čo týždeň písal rozhlasové rozprávky. Štyri strany, desať minút. Bol to dobrý tréning na napísanie prózy pre dospelých.
• Román má v sebe veľkú mystiku. Povedal si, že veľa vecí sa stalo, alebo prišli v podobe déjà vu udalostí. Nielen pri jeho písaní, ale aj pri jeho vydaní sa diali okolo neho čudné veci...
– Ja beriem mystiku esteticky. Neverím tým bosoráctvam, ale zdajú sa mi výtvarne zaujímavé alebo fascinujúce svojou obraznosťou a metaforikou. Veľa vecí, ktoré vyzerajú ako náhoda, sa po čase ukáže v inom svetle. A naopak – veľa súvislostí, ktoré vyzerajú mysteriózne, sú takými iba manipuláciou nášho videnia. V románe mám napríklad výmysel o človeku, ktorý chodí po uliciach a číta ešpé-zetky áut. Aj jeho taxík mal značku BA 444CH. Keď som tento výmysel napísal, vyšiel som z domu a prvé auto, ktoré som uvidel, malo číslo 444. A vedľa neho stálo ďalšie, ktoré malo moje iniciály – DH. Isteže, je to náhoda a zároveň je to zákonitosť. Viem, že keby som nebol pripravený a nastavený na takéto náhodičky, tak by som ich nevnímal. Ale ja som pomerne veľký citlivec.
• Postava Fictusa je autobiografická. Podobne ako on si tiež silne závislý od kníh. Neobávaš sa podobného konca, ako zažila tvoja postava?
– Odjakživa som sa nebál koncov, vždy som sa na ne tešil. A to vrátane toho najgrandióznejšieho konca, ktorý sa ma bytostne dotýka – odchodu z tohto tela a života. Ale čo je na tom, že vášnivý čitateľ oslepne hrdzou písmen, tragické? Takáto skúsenosť musí byť predsa úžasná.
• Tým, že si román presne ohraničil počtom strán, či presnou štruktúrou si bol silne limitovaný.
– Vždy som miloval limity, hranice, obmedzenia. Niekedy na to, aby som ich prekročil, ale častejšie preto, aby som ich rešpektoval a bol v ich rámci voľný a slobodný. Preto píšem texty piesní výlučne na hudbu, preto rád prekladám „nepreložiteľné“ predlohy, preto si kladiem obmedzenia pri maľovaní, skladaní, hraní divadla... Hranica hraničí s hrou – veď preto majú všetky hry svoje pravidlá a obmedzenia. Nemôžeš na šachovnici posúvať figúrky z Človeče...
• Ktorý žáner v literatúre je pre teba „uzavretý", buď že ťa neláka, alebo nemáš k nemu čo povedať? Odbornú verejnosť prekvapilo vydanie sonetov. P. O. Hviezdoslav zanechal akúsi príručku, vzor, ako ich písať, ale ty ich posúvaš iným – moderným smerom.
– Voľakedy bol sonet ideologickou zbraňou, ktorou stranícki školitelia kosili „obrazotvornú lúku“ slovenskej poézie. Mihálik je sám autorom majstrovských sonetov, ale u svojich zverencov pestoval rutinu, klišé, ideologické kliešte, formálnu vyprázdnenosť. Vtedy som si sonety zakázal písať. Začal som ich písať až vtedy, keď som sa zbavil tejto traumy. Ale vydaním veľkého „sonetoviska“ som si tento žáner povedzme vybavil na niekoľko desaťročí.
• Po dlhom čase ti vychádza prekladový titul, konkrétne preklad Brautigana V melónovom cukre.
– Je to asi moja najmilšia „brautiganovka“ a zároveň jeho najtemnejšia a najtajomnejšia kniha. Pod škrupinou nezáväzného fabulovania a fantazírovania sa odohráva deštruktívny dej až s apokalyptickým posolstvom.
• Svojho času si prekladal veľmi veľa. Málokto vie, že si medzi prvými v Československu prekladal Charlesa Bukovského. Ako si sa dostal k tejto práci?
– Keď som prostredníctvom českej Světovky objavil Bukowského, ihneď som sa začal zháňať po jeho origináloch. Napísal som do Black Sparrow Press, odkiaľ mi poslal pán Martin dobrých desať hrubizných zväzkov týchto „buks“. S prostoduchým dovetkom, že veľmi radi poskytnú materiál autorom spoza „iron curtain“. Z týchto zásob som urobil výber a pre(d)ložil ho pre slovenského čitateľa. Je pravda, že Bukowského agent nedával súhlas na výbery z jeho poézie, a nám dal výnimku, a je pravda, že české knižné preklady vyšli až dlho, dlho po nás.
• Kedy si začneš manažovať preklady svojich kníh? Chystajú sa nejaké?
– Ľubo Feldek raz na margo svojho prekladu do nejakého cudzieho jazyka povedal, sláva, doteraz som bol neznámy doma, odteraz budem neznámy aj v cudzine. Celé to „manažovanie“ vlastnej slávy, či už v zahraničí alebo doma, v našom milom „záprdákove“ je mi smiešne. Nechcem byť populárnym autorom, čísla o predajnosti ma vôbec nezaujímajú a už vonkoncom nemám ambície organizovať si svoju predajnosť v zahraničí. Ak sa niečo náhodne vyskytne, ide to mimo mňa.
• Veľa ľudí ťa má zafixovaného predovšetkým ako básnika, ale aj autora detských kníh. Prekáža ti inak takéto škatuľkovanie?
– Vlastne áno. Odjakživa som tvrdil, že nie som špecialista na detskú dušičku. Poznal som niekoľkých detských autorov, ktorí rozmieňali svoje predpoklady a pohodlne sa prerutinovali do spisovateľskej penzie. Ja som nikdy nechcel byť špecialista, ani ako autor pre deti, ani ako básnik. Písať celý život iba básne – veď to je skoro patologické až nemravné. Pravda, ak nie ste taký Vladimír Holan alebo... A na toho druhého si ani nespomeniem.
• V najnovšej knihe Vianočná pošta si spojil aj básnictvo aj tvorbu pre deti. Vianočná pošta je výrazne rytmizovaný básnický príbeh. Ako si si pritom pomáhal?
– Po Moravčíkovi a Feldekovi prišli húfy epigónov, ktorí rozmenili lyrickú básničku na tie najnehodnotnejšie drobné. Slovné hračky boli voľakedy inovatívne a progresívne, v súčasnosti je to už iba taký lyrický lekvár. A tak som sa pokúsil regenerovať epický nerv v poézii pre deti. Epická poézia totiž nemusí byť iba retardujúcim prvkom vo vývine poézie, môže byť aj veľmi produktívna.
• V novej reedícii vyšli aj niektoré tvoje staršie detské tituly (Básnička ti pomôže, Hovorníček, Heviho diktátor).
– Deti sa rodia, dorastajú, učia sa chodiť, písať, čítať... Ak je moja staršia knižka použiteľná aj do dnešných čias, som, prirodzene, rád.
• Po dlhom čase ti vyšli aj zozbierané poviedky v knihe Správca podstaty. Bol si „správcom“ svojich poviedok? Vyberal si ich ty, alebo vydavateľ?
– Pred rokmi som týždeň čo týždeň písal do denníka SME v rámci svojej autorskej strany poviedky. Bolo ich päťdesiat. Zoradil som ich podľa abecedy a ponúkol čitateľovi.
• Pre teba bol veľký zlom v živote, keď si začal maľovať. Maľuješ teraz dokonca intenzívnejšie než na začiatku tohto tvojho „objavu“.
– Áno, zlom, ktorý sa stal dobrom. Výtvarno silno vnímam od malička, rovnako ako hudbu či pohyb. Pred desiatimi rokmi som si už prestal iba kupovať farby a prestal iba hromadiť výtvarné monografie, začal som aj maľovať na vlastnej koži. Prvé dva roky to bolo ako horúčka, nerobil som nič iné. Dnes už maľujem miernejšie, ale toto leto sa mi napríklad podarilo spôsobiť si „maliarsky lakeť“; tak veľa a silno som maľoval, že som potom celé týždne nemohol pohnúť rukou.
• Aj v maľovaní u teba zohráva slovo veľkú úlohu. Už v názvoch vidno veľkú poetiku. Ale ako vznikajú? Je tam najprv slovný námet, alebo obraz pomenúvaš až dodatočne?
– Nechcem, aby moje obrazy boli literárne, teda v tom zlom zmysle slova. Ale chcem, aby moje obrazy boli „o niečom“, aby mali v sebe svoj príbeh. Názvy dávam zvyčajne dodatočne, a chcem, aby boli aj literárne zaujímavé. Ako verš z básne.
• Už veľmi dlho nevydávaš knihy. Chýba ti to?
– Vôbec nie! Teda nie že by mi to nechýbalo, ale že som neprestal. Vydavateľstvo HEVI je momentálne v hibernácii, ale vydávam si domáce tlače, čo je moje slovo pre samizdat. Robím si aj autorské knihy, artist´s books, rôzne objekty na pomedzi literatúry a výtvarna, autorské cédečka, kalendáre, bibliofílie, knižky v náklade 1 – 10 kusov.
• Aj keď si nebol na Slovensku medzi umelcami prvý, čo objavil čaro internetu, v tvojom živote zaujal zvláštne miesto. Nemyslíš však, že ťa v tom klasickom písaní obmedzuje?
– Internet je literatúra. Vymyslel som pojem internetúra. Som užívateľ internetu a čítam ho ako knihu. Na druhej strane ma internet naučil čítať literatúru inak ako dovtedy – sieťovo.
