Vyhľadávanie
Rozhovor s laureátkou Anasoft litera Soňou Urikovou
Dôvod na radosť je v súčasnosti na sociálnych sieťach jednou z najčastejšie sa objavujúcich kníh z domácej produkcie v spojitosti s Anasoft litera. Čitateľská komunita mimo poľa literárnej kritiky ju reflektuje pomerne rozporuplne. Ako dielo drsné, no zároveň vtipné. Lyrické, ale aj cynické. Trefné a explicitné, súčasne však metaforické. Inteligentné, no zároveň vulgárne... Ako vnímaš život svojej knihy práve vo virtuálnom svete a po ocenení?
V prvom rade by som chcela zareagovať na tie protiklady, ktoré považujem za svoju výsadu, pretože s nimi pracujem programovo. Je mi úplne jasné, že tak ako sa nájde v skupine sto ľudí päťdesiat takých, ktorí povedia jedno, tak päťdesiat povie druhé a môžu sa o tom hádať naveky. Autorsky mi na tom veľmi nezáleží, ľudsky ma to zaujíma. Reakcie na knihu skúmam online, občas sledujem knižné portály, na ktorých ľudia môžu zanechávať spätnú väzbu, niekedy sa pobavím, niekedy sa niečo nové dozviem, niekedy iba mrdnem plecom. Som veľmi rada, keď ma niekto „tagne“ na sociálnych sieťach; každú reakciu považujem za validnú, ale nereagujem na ne nad rámec toho, kde to považujem za potrebné. Som rada, keď sa o knižke hovorí, a neprekáža mi, že sa o nej nehovorí viac. Som s tým zmierená a verím, že si svoje čitateľstvo nájde.
V nadväznosti na to treba dodať, že niektorí píšu, ako sa pri tvojich poviedkach bavili, iní spomínajú smútok, hnev, bolesť, dojatie či šok. To je široké emocionálne spektrum na to, že ide o útlu zbierku poviedok oproti napríklad románu. Dá sa povedať, že si svojím písaním „hackla“ pozornosť generácie, ktorú stále zabáva a vyrušuje „veľký brat“?
Podľa mňa stojí za úvahu baviť sa o poviedke ako o literárnom útvare tejto doby. Sledujem bookstagram a aj tým, že som pracovala v kníhkupectve, viem, že čitatelia stále čítajú romány, ale je jasné, že sme zvyknutí čítať útržkovitejšie a kratšie veci, keď sme online. Preto sa mi poviedková tvorba javí ako niečo medzi... Je to literatúra, je to umenie, niečo ti prináša, ale zároveň sa môžeš na text sústrediť krátkodobo počas jazdy v električke alebo cez obed, keď čakáš, kedy ti vydajú menučko... Je to fenomén, o ktorom uvažujem: či to, že sme zvyknutí čítať kratšie texty, dopomôže teraz poviedke a potiahne ju do popredia čitateľského záujmu. Možno toto je cesta, že si kvalitnú literatúru nájdu aj takí ľudia, ktorí nie sú zvyknutí ju čítať.
Pýtam sa aj preto, lebo v niektorých príspevkoch sa objavila rovnaká formulácia, teda že „slovenskú literatúru sa oplatí čítať“...
Mám z toho rozporuplné pocity... Som rada, že to tak ľudia cítia, ale zároveň ma rozčuľuje, keď sa niektorí tvária, akoby objavili mokrú vodu. Slovenská literatúra nie je kvalitná iba pre ocenenie Anasoft litera. Myslím, že ten pohľad na ňu v zmysle „oplatí sa/neoplatí sa čítať“ súvisí asi s tým, že sa mnohým ľuďom slovenské texty spájajú s povinným čítaním a spomienkou na tie „nudné knižky“ v škole. Som teda rada, keď ľudia čítajú slovenskú literatúru a nájdu si k nej cestu, ale zdá sa mi minimálne zábavné, keď pri tom zvolajú „heuréka!“, pretože kvalitná slovenská literatúra existuje už desiatky rokov.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej decembrovej Knižnej revue!
