Vyhľadávanie
Rozhovor s autorkou Janou Karšaiovou
Prečo Slovenka napísala knihu v talianskom jazyku?
Práve toto je téma mojej knihy, kde sa čiastočne venujem aj jazyku. Odsťahovala som sa do Talianska, myslím, že už je to 20 rokov. Môj dospelácky život sa už odvíjal tam. Zažila som v Taliansku šťastné chvíle, narodili sa mi deti, ale aj nešťastné chvíle. Istá časť mojej osoby sa začala vyvíjať v cudzom jazyku. Takže keď som sa dostala k písaniu, v ktorom vytváram a hľadám určitú autenticitu, nemohla som ignorovať fakt, že jedna moja časť už žije a rozmýšľa v talianskom jazyku. To je jeden dôvod a druhý dôvod je, že taliančina – keďže ju úplne dobre neovládam, nie je môj materinský jazyk, mám k nemu úctu a odstup – sa vo mne mieša so slovenským jazykom. Tento mix vytvára pre mňa zaujímavý literárny pohľad na text, na jazyk. A dáva mi aj filter. V príbehu knihy Zamatový rozvod síce rozprávam o slovenských a českých ľuďoch, ktorí sú zakorenení a vychádzajú z prostredia bývalého Československa, ale vďaka talianskemu jazyku som si mohla zachovať určitý odstup. Dalo mi to akúsi jasnosť myslenia a nepohltili ma emócie, ktoré mám spojené s materinským jazykom. Ten vnímam ako veľmi intenzívny a vnútorný. Naopak, písať po taliansky ma emócií zbavilo a dodalo mi tú jasnosť v premýšľaní nad textom.
Pre prekladateľku, ktorá pracuje s umeleckým textom, je výhodné alebo nevýhodné, že autorka ten jazyk ovláda?
S Evou (prekladateľka Eva Mesárová, pozn. A. M. V.) sme mali na seba kontakt. Nechala som na ňu, či chce, alebo nechce, aby som k tomu niečo povedala. Ak chcela niečo konzultovať, potešilo ma to. Dala som jej moje návrhy na miesta, kde si nebola istá. Alebo mi dávala alternatívy, z ktorých som si mohla vybrať. Na niektorých miestach textu sme sa nezhodli, viem to, lebo sme spolu absolvovali pár besied a párkrát sme sa o tom rozprávali. Uvedomujem si, že sa cítila stiesnene, pretože musela verne kopírovať, čo v tej knihe je. Nemala úplnú voľnosť prekladateľa. Vyžadovala som, aby boli veci pomenované tak, ako podľa mňa sú. Celkový prístup bol však veľmi obohacujúci. Eva mala láskyplný drobnohľad, obdivovala som, ako precízne hľadala slová. Osobne si myslím, že preklad sa veľmi podobá originálu.
Vaša próza sa začína citátom Alexandra Hemona „bola povedzme beznádejou, zajatkyňou vlastných koreňov“
Alexander Hemon je spisovateľ z Bosny, ktorý odišiel do Spojených štátov amerických a píše po anglicky. V jeho knihách som našla veľa tém odídenia, vykorenenosti a toho, ako sa s tým človek vyrovnáva. Hemonove knihy sú mi veľmi blízke, a preto som do tej svojej zaradila jeho citát. Poukazuje na potrebu vyrovnať sa s nájdením samého seba v novom prostredí a so svojimi koreňmi. Niekedy si myslíme, že sme tie korene uťali. Niekto odíde a vyzerá to tak, že sa presadil do nového prostredia, ale to je podľa mňa ilúzia. Tie korene tam stále sú a niečo s nami robia.
Rámec, ktorý predznamenáva už názov knihy, je rozpad Československa. V knihe naznačujete dôvody rozchodu týchto dvoch krajín, potom tu je československé manželstvo hlavnej postavy Kataríny. Bolo už prvotným zámerom popísať okrem štátoprávneho rozpadu aj vzťahový rozpad?
To vyplynulo v procese písania. Veľmi ma zaujímajú vzťahy – aj v mojich skorších poviedkach som sa venovala vzťahovým záležitostiam. Jadro príbehu malo byť o vzťahu on a ona. Bolo mi jasné, že on ju nechal, lebo ju podviedol, ale bolo to len také matné. Keď som sa už do toho pustila seriózne, povedala som si, že tomu projektu dôverujem. Postupne sa začali vynárať ďalšie roviny a počas písania som pochopila, že historický kontext môže byť dôležitý. Symbolicky sa môže preniesť do vzťahu, do viacerých jeho úrovní. Ale tých podôb rozchodov je tam omnoho viac. Historická časť, vzťahová časť medzi partnermi, medzi rodičmi, rozchod s vlastnou krajinou, teda emigrácia, či rozchod s vlastným jazykom. Rozštiepení je tam oveľa viac – to je môj ústredný motív, ktorý sa v rámci písania vykryštalizoval.
S knižným debutom Zamatový rozchod ste sa dostali medzi finalistov talianskej ceny Strega. Mal veľký úspech. Bola práve téma vzťahov, ktorú ste zasadili do regiónu strednej Európy, a rozpad Československa to, čo zaujímalo talianskych čitateľov?
Áno, to bola jedna z vecí, jeden z prvkov, ktoré ich zaujali. Talianske publikum strednú Európu hádže do jedného veľkého vreca. Sme pre nich jeden východný blok. Nevidia rozdiel medzi Slovenskom, Českom. Prvé otázky, ktoré mi položili na besedách, boli – „naozaj sú to dva jazyky?“ Oni to vnímajú ako jediný jazyk. Vôbec nechápali, prečo sme sa rozdelili a ako sme sa rozdelili. Zamatový rozvod je beletria, nie je to historická esej. Takže som sa ich snažila takouto jednoduchou formou uviesť do kontextu; aj preto, lebo pri mojich postavách som potrebovala aj historický kontext. Z neho moje postavy vychádzali a pod jeho vplyvom sa aj nejako správali. Moja kniha je vzťahová, ale sú to úplne iné vzťahy, než nájdeme v talianskych románoch. Tí ľudia sa inak správajú, vzťahová dynamika je iná, sociálne vzťahy sú iné, čítanie tých situácií je iné. V tomto zmysle to bolo pre nich zaujímavé, sú veľmi zvedaví na ten – ako to oni volajú – „východný blok“. Doteraz ho nepochopili, nevedia si veľmi dobre predstaviť, čo presne a ako sa to tu udialo. Hlavne nevnímajú prechod z totality do demokracie, že to nebolo zo dňa na deň. V hlavách ľudí sa musia zmeniť mentálne vzorce. A to sú témy, ktoré ich zaujímajú.
V Taliansku je silný pocit rodinnej spolupatričnosti. V Zamatovom rozvode je scéna, ako sa dcéra vracia po dlhom čase domov na vianočné sviatky do rodiny, ktorá nie je kompletná, visia nad ňou nevypovedané veci, nezodpovedané otázky. Bol pre nich zaujímavý takýto obraz slovenskej rodiny, v ktorej sa niektoré témy neotvárajú, a naopak, to napätie sa zapuzdruje?
Taliani si často vysvetlili, že je to nefunkčná, disfunkčná rodina. Vtedy som im povedala, že nie, je to normálna rodina. Potom sme debatovali o tom, čo to znamená alebo ako je možné, že takto vyzerá normálna rodina. V Taliansku – aj tým, aký sú národ – je veľmi rozvinutá komunikácia nielen v rodinách, ale aj v školách, škôlkach. Už od detstva sú deti vedené, aby sa rozprávali, aby veci komunikovali, pomenovali svoje emócie, myšlienky. Už malé deti sa vedia veľmi dobre vyjadrovať. Videla som to na mojich besedách na stredných školách. Ako sa zaujímali, aké otázky kládli. Táto časť vzdelania je pre Talianov veľmi dôležitá. To, že sa v mojej knihe málo rozpráva, je pre nich zaujímavé. Vysvetľovala som im to tak, že tieto krajiny zažili totalitu ako napríklad rodičia hlavnej postavy. Ľudia si nemohli všade slobodne otvárať ústa a človek sa tak naučil, že niečo si môže či musí udržať pre seba. Často sme prišli k záveru, že je taký homo sovieticus, ako to pomenovala Svetlana Aleksijevič. V niektorých starších generáciách to prebýva a tie dôsledky sa potom odrážajú aj vo vzťahoch.
Hovorili sme o hlavnej hrdinke Kataríne, ale spomeňme aj ostatné literárne postavy – český manžel Evžen, najlepšia priateľka z mladosti Viera či sestra Dora, ktorá je v príbehu ako spomienka na detstvo. Majú tieto postavy svoje skutočné predobrazy?
Dora existuje, aj keď to nie je Dora. Mám sestru, ktorá odišla do Ameriky. To je jediný autobiografický prvok. Je to taký motor, okolo ktorého vystal celý príbeh. Osobne som zažila to náhle odtrhnutie sa. Bolo to niečo, čo ma veľmi poznamenalo a s čím sa musím konfrontovať. Sestra neodišla z dôvodu, ktorý je v knihe opísaný. Je v Amerike, pre vzdialenosť máme ťažší kontakt. Viera je určitá časť mňa; zážitok, skúsenosti z príchodu do Talianska, učiť sa tam žiť, snažiť sa zapojiť do spoločnosti a vytvárať si nové vzťahy v nových situáciách. A to myslím aj tie každodenné, ako ísť na poštu, do školy s deťmi, celkovo talianske rodičovstvo. To je už nové vytvorenie si seba samej v novom prostredí. Už aj bežné situácie sú mierne odlišné od tých, ktoré som poznala na Slovensku.
Bolo vám od začiatku jasné, že v závere nastane katarzný moment, hlavná hrdinka si zodpovie na svoje otázky a začne sa jej ďalšia životná etapa?
Dúfala som, že to nastane. Musím povedať, že počas písania som nevedela, ako to dopadne, ale dúfala som v to. Môj text je o určitej kríze; dej sa odohráva v priebehu niekoľkých dní. Potom sú tam rôzne flešbeky, prostredníctvom ktorých spoznávame Kataríninu a Vierinu minulosť. Popis nášho sveta 90. rokov. Dej je vlastne veľmi krátky a to je presne tá kríza. Prvý deň človek len sedí, rozmýšľa a nevie, čo s tým. Potom, ako dni plynú, postupne prichádza na to, aký bude ďalší krok. Verila som, že moja hlavná postava Katarína príde do stavu, v ktorom pochopí, aký je ten ďalší krok. A to podľa mňa pochopila.
Tento rok si pripomíname 30. výročie vzniku Slovenskej republiky. Zdá sa mi, že slovenská literatúra by mohla mať viac kníh, ktoré by cez prozaický príbeh reflektovali politicko-spoločenské zmeny. Je to tým, že autori sú v centre diania?
Myslím si, že ten odstup z diaľky pomáha. Človek si zvykne na to, v čom je. Keď po dlhšom čase prídem na Slovensko, som dva-tri dni v šoku, vnímam rozdiely a čo sa stalo medzitým. Vnímam zmeny v Bratislave, v slovenskej krajine, ak sa mi podarí vycestovať. Predpokladám, že človek, ktorý tu žije, zmeny tak nevníma. Talianska literatúra sa snaží reflektovať súčasnú dobu. Hlavne kvalitné literárne texty majú vždy politický podtón. To, čo sa mi deje, predsa nie je odstrihnuté od zvyšku sveta; preto je snahou mať väčší rozhľad a spájať súvislosti medzi osobným a verejným životom. Myslím si, že tu to trochu chýba. Zdá sa mi, akoby to bolo často až naschvál odpojené, aby sme nejako prežili. Uzavretý osobný život, každý si pestuje to dobré, to v láske, to dušičkovanie. To je taká naša tradícia, ale to prepojenie s verejným životom mi chýba.
Časť rozhovoru bola odvysielaná aj vo vysielaní Rádia Devín.
Foto: Zuzana Kallová
