Vyhľadávanie
Rozhovor s ruským spisovateľom Michailom Šiškinom
V roku 2013 ste v Bratislave uviedli slovenský preklad svojho románu Listovník. Táto próza, rovnako ako rozhovor s vami, vo mne vtedy zanechali veľmi silný dojem. S akými pocitmi sa po desiatich rokoch vraciate?
Za tých desať rokov sa svet veľmi zmenil. Aj ja som sa zmenil. Pred desiatimi rokmi sme sa rozprávali o literatúre a nikto si nevedel predstaviť, že sa začne vojna. Vo vojne literatúra prehráva. Veľká ruská literatúra nedokázala zabrániť gulagom. Veľká nemecká literatúra nezabránila Osvienčimu. Knihy, ktoré sme za posledných dvadsať rokov napísali s mojimi ruskými kolegami, takisto nedokázali zastaviť katastrofu v Ukrajine. Vždy som pod nohami cítil veľmi pevnú zem – ruskú kultúru. A dnes, po všetkom, čo sa udialo, cítim pod nohami prázdno. Lebo – ako môže súčasne existovať ruská kultúra aj Buča? Veľká ruská literatúra a každodenné bombardovanie ukrajinských miest, ktoré vidíme na videozáznamoch v aplikácii Telegram? Ako môžu tieto veci existovať súčasne? Ruský jazyk sa doteraz spájal najmä s Rachmaninovom, Buninom... Teraz je to jazyk nepriateľov. Čo sa s tým dá urobiť? V tejto súvislosti často myslím na Thomasa Manna. Pochopil som, čo cítil, keď musel odísť do Spojených štátov a študenti na univerzite mu povedali: „My sa nechceme učiť jazyk krajiny, ktoré vedie agresívnu vojnu proti celému svetu.“ Ocitol sa v rovnakej situácii ako predstavitelia súčasnej ruskej kultúry. Hitler ho pripravil o jazyk, ale nevzdal sa a ukázal ruským spisovateľom, čo treba robiť. Nesmieme si nechať ukradnúť svoj jazyk. Hitlerom ani Putinom. Mann sa vtedy prihováral Nemcom prostredníctvom rádia BBC a varoval ich: „Pozor, vraždíte Židov.“ Počúvať toto vysielanie bolo veľmi nebezpečné a mohlo znamenať trest smrti. A potom prišiel rok 1945 a Nemci sa ospravedlňovali: „Ale my sme o ničom nevedeli.“ Tak prečo to Mann robil? Bolo to volanie do vetra? Nie, robil veľmi dôležitú vec – zachraňoval dôstojnosť nemeckého jazyka a kultúry. Dôstojnosť Nemecka. Keď prišiel do Ameriky, už v prvom rozhovore povedal: „Ja som Nemecko a nie oni. Ja som nemecký jazyk a kultúra.“ Toto jediné nás môže zachrániť – my sme ruská kultúra. My sme teraz Rusko a nie Putin. Ak si ruský umelec a zostávaš žiť v Rusku, musíš buď spievať vlastenecké piesne, alebo mlčať. Alebo emigrovať. To je tiež spôsob protestu. Momentálne prakticky všetci predstavitelia súčasnej ruskej kultúry odišli. Našou úlohou je zachrániť dôstojnosť ruskej literatúry. Snažíme sa osamostatniť od diktátorskej čižmy súčasného Ruska a porovnávame sa s veľkou emigračnou vlnou, ktorá prebehla pred sto rokmi. Vtedy predstavitelia ruského umenia takisto odišli do emigrácie. Otázkou je, či môže kultúra existovať bez svojho domovského územia. Bunin písal po rusky a dostal Nobelovu cenu. Deti predstaviteľov tejto emigračnej vlny ešte hovorili po rusky, ale ich vnuci už nie. Naše deti takisto ešte hovoria po rusky, ale či nám budú rozumieť aj naši vnuci, je otázne. Samozrejme, dnes existuje internet a moderné technológie, ale nevieme, ako dlho bude tento stav trvať. Navyše, putinovská vojna vytvorila medzi Rusmi a Ukrajincami obrovskú priepasť naplnenú smrťou, krvou a bolesťou, ktorá sa s každým bombardovaním iba zväčšuje. Skôr či neskôr sa vojna skončí. Možno budúci rok, možno o desať či dvadsať rokov... A potom bude treba cez túto priepasť postaviť mosty. A ako prví ich budú vytvárať umelci – spisovatelia, hudobníci, divadelníci... Práve preto musíme hájiť dôstojnosť ruskej kultúry, aby mal tento most kto postaviť.
Svoju novú publicistickú knihu Moje Rusko: Vojna či mier ste už napísali po nemecky. Pokiaľ viem, umeleckú prózu píšete výlučne v ruštine... Prejdete aj tu postupne na nemčinu?
Vezmite si Nabokova, ktorý v emigrácii celkom úspešne prešiel z ruského jazyka, ktorý výborne ovládal, na nie príliš dobrú angličtinu. Nedá sa povedať, že to bolo šťastie, skôr to bola jeho tragédia. Nemal iné východisko, lebo odchodom z Ruska prišiel o čitateľov. Nezostalo mu teda iné, iba prejsť na angličtinu. Svoju prózu som vždy písal iba po rusky a chvalabohu, mám stále dostatok čitateľov na celom svete. Rusko za posledných 20 rokov opustili milióny obyvateľov, ktorí doma už nenachádzali budúcnosť pre seba a svoje deti. A to je veľká skupina ľudí čítajúcich knihy. Svoje romány preto píšem zásadne po rusky. Ale to nie je hlavný dôvod. Umenie prózy je pre mňa práca so slovom za hranicou jazykovej normy. Ak by som písal tak, ako sa má, podľa učebnice, nič by som nedokázal povedať, lebo samotné slová sú mŕtve. Jazyk sa vyprázdnil ako tuba zubnej pasty. Keď chceš povedať niečo o láske a povieš „Milujem ťa“, nedáva to zmysel. Sú to prázdne slová a musíš nájsť iný spôsob, ako vyjadriť svoj cit. A to sa dá iba v šedej zóne odchýlok od jazykovej normy, ktoré cítiš iba v materčine. V cudzom jazyku viem písať iba spisovne. Keď sa však deje táto tragédia, nedokážem písať vôbec. Nedá sa uvažovať o kráse slov a sledovať otrasné zábery z Charkiva, Odesy a Kyjiva. Nejde to. Ale stále píšem eseje a publicistiku, kde sa snažím objasniť západnému čitateľovi, čo sa v Rusku deje.
Chceli ste v nej ponúknuť svoj pohľad na súčasné Rusko?
Posledné roky som sa snažil čítať knihy západných expertov na Rusko, ktorí vysvetľujú čitateľom a politikom, ako treba budovať mosty k Putinovi. Títo ľudia Rusku absolútne nerozumejú a aj ich vinou momentálne prebieha vojenská katastrofa v Ukrajine. Chcel som napísať knihu pre západných čitateľov. Pre Rusov ju písať netreba. Sme vo vojne a ľuďom ako ja netreba nič vysvetľovať. Vyrástli sme v ruskej realite a veľmi dobre jej rozumieme. Pre tých na druhej strane to takisto nemá zmysel, aj tak to nebudú čítať. Pre nich som zradca a zahraničný agent. Navyše, oni knihy nečítajú. Na Západe však sú ľudia, ktorí chcú pochopiť, čo sa deje. Pre nich by som chcel byť užitočný. Súčasnú vojnu som opísal prostredníctvom dejín Ruska a mojej vlastnej rodiny. Pôvodne vyšla v roku 2019 a po vypuknutí vojny ju preložili do vyše dvadsiatich jazykov. Nemusel som v nej zmeniť ani slovo. Všetko, bohužiaľ, prebieha podľa scenára, ktorý som opísal. Doplnil som iba predslov a doslov. Som rád, že vychádza aj na Slovensku.
Napriek všetkému si stále myslíte, že v Rusku môže niekedy zavládnuť demokracia a nie iba striedanie diktatúr s novým cárom?
Som optimista. Verím, že ľudstvo sa vyvíja podľa ľudských zákonov. Tak ako príroda podľa prírodných. Všetky rieky sa končia v oceáne, tak aj všetky národy sa skôr alebo neskôr dopracujú k demokracii. Lebo v demokracii sa jednoducho žije lepšie. Diktatúra sa drží iba na základe zákona silnejšieho. A v demokracii slabých aj silných ochraňuje štát. Prečo si všetci ruskí oligarchovia nakúpili nehnuteľnosti na Západe? Pretože nechceli, aby im, tak ako bývalému oligarchovi Chodorkovskému, zo dňa na deň všetko vzali a posadili ich do väzenia. Niektorým národom trvá táto cesta kratšie, iným dlhšie. Je jasné, že ruská cesta bude dlhá. Zažili sme už pár pokusov, ktoré sa neskončili úspešne. Neboli na to podmienky – napr. dostatočné množstvo občanov, ktorí chápu, ako funguje právny štát a základné demokratické princípy. V Rusku bola doteraz demokracia synonymom chaosu. A občania chceli poriadok. Kedy sa to stane, neviem. V najbližšej budúcnosti najskôr nastúpi nový cár, potom príde opäť chaos a zasa nový cár... Keď sa začala ruská invázia, pochopil som, čo chcel vyjadriť Kazimír Malevič svojím obrazom Čierny štvorec. Umelec podvedome dokáže predvídať budúcnosť. Jeho budúcnosťou po Čiernom štvorci bola prvá svetová vojna, krvavá občianska vojna a gulag. Momentálne mám z Ruska pocit Čierneho štvorca. Neviem, čo presne sa stane, ale obávam sa, že to nebude nič dobré.
Takže rátate s tým, že sa do Ruska už nikdy nevrátite?
Často premýšľam o ľuďoch, ktorí ušli z Ruska pred sto rokmi a takisto boli presvedčení, že sa pravdepodobne už nikdy nevrátia. Na začiatku asi dúfali, potom čoraz menej a potom im možno zostala aspoň nádej, že sa do Ruska vrátia o dve generácie aspoň ich knihy a hudba. Mám smiešnu túžbu – aby ma pozvali do mojej základnej školy v Moskve. Chápem, že ma nemôžu pozvať, lebo som pre nich nepriateľ a zradca. Ale možno v školskej knižnici bude raz aspoň polička s mojimi knihami a nápisom Míša Šiškin bol žiakom našej školy a sme na neho hrdí.
Vaša škola bola na Arbate?
Áno, bola to 59. škola na Arbate, kde sa učil aj môj brat a kde bola istý čas naša mama riaditeľkou.
A máte kontakty s priateľmi alebo príbuznými, ktorí ešte žijú v Rusku?
Väčšinou už takmer všetci z Ruska odišli, ale, samozrejme, niekto zostal. Vďaka internetu si nejaké kontakty udržiavam, ale kto vie, ako to bude. Možno ďalší ruský cár zničí internet. V Rusku je možné všetko – dobré aj zlé a treba byť pripravený.
A ako vnímate vzťah súčasnej Európy k Rusku?
Byť Rusom teraz veľmi bolí. Pred sto rokmi emigranti asi necítili obavu hovoriť v cudzine po rusky. Teraz ruština zmizla z ulíc Európy. Samozrejme, vzťah Európy k nám je taký, aký si zaslúžime – pohŕdavý. Ale existuje našťastie veľa ľudí, ktorí si uvedomujú rozdiel medzi Ruskom Vladimíra Putina a Rusmi, ktorí sú proti jeho režimu. Ich podpora je pre mňa veľmi dôležitá. A o to väčšmi je dôležité, že západný demokratický svet podporuje Ukrajinu, ktorá s týmto režimom bojuje. Máme spoločného nepriateľa. A je jasné, že ak v tejto vojne nepodporuješ Ukrajinu, automaticky si na strane Putinovho režimu. Takže, keď mi niekto napr. v Taliansku začne hovoriť, že Putin prináša alternatívu a dôležité myšlienky, je mi jasné, že ten, kto to hovorí, je veľmi ďaleko od hrôz vojny. Hlavným nepriateľom je pre nich imperializmus a Amerika. A keďže Putin stojí proti Amerike, je to vlastne ich priateľ. Tomu ešte rozumiem. Ale keď sa v krajinách ako Maďarsko a Slovensko rozhodnú ďalej nepodporovať Ukrajinu, jednoducho to nechápem. Majú predsa svoju historickú skúsenosť. A ako môžu po päťdesiatom šiestom v Budapešti a šesťdesiatom ôsmom v Československu podporovať Putina? Tomu nerozumiem.
Vydali ste aj multimediálnu encyklopédiu Mŕtve duše, živé nosy. Čo bolo jej cieľom?
V posledných rokoch sa mi nazbieralo veľa publicistických materiálov o ruskom umení a histórii, ktoré vyšli v rôznych časopisoch a novinách, ale vždy v skrátenej podobe. Dostal som nápad napísať texty pre západných čitateľov aj s podrobnými komentármi, ktoré v Rusku pozná každý školák. A vymyslel som si elektronickú knihu, kde je šestnásť esejí a päťsto komentárov, ktoré dopĺňajú ukážky z filmov, hudba, video, obrazy... Ponúkol som ju svojmu nemeckému vydavateľstvu, ktoré zareagovalo: „No, je to skvelý nápad, ale nikdy sme nič také nerobili. Je to technicky pomerne náročné a naše obchodné oddelenie nám povedalo, že to bude nerentabilné. Ale keďže moja žena má maličké vydavateľstvo, povedala mi, to nič, túto knihu si vydáme sami. Malo to veľký úspech a momentálne pripravujem druhý diel. Encyklopédie zvyčajne ponúkajú objektívne informácie. Ja som však na princípoch románu napísal veľmi osobnú a emotívnu encyklopédiu ruskej kultúry. Nič som si nevymyslel, no číta sa to ako román. Mám tam napr. časť o Turgenevovi, ktorého veľmi dobre vystihuje jeho vzťah k matke. Takže, ak chcete, môžete kliknúť na slovo matka a prečítať si moju desať desaťstranovú esej o jeho mame. Kto chce, číta, kto nie, preskočí. Mám túto knihu veľmi rád.
Cítite sa vo Švajčiarsku, kde žijete od roku 1995, doma?
Cítim sa užitočný, keď môžem niekam pricestovať a pomôcť Ukrajine v boji proti nášmu spoločnému nepriateľovi. Cítim sa na svojom mieste, keď sedím a píšem. A čo znamená cítiť sa doma? Keď na toto všetko nemyslím? Každý deň sa v našej dedine na hraniciach s Francúzskom snažím prechádzať v lese. Pozerám na nebo a stále myslím na to, že musím niečo urobiť. Doma som tam, kde vediem svoj boj.
Aký svoj román by ste ešte odporúčali na preklad do slovenčiny?
Všimol som si, že v slovenčine ešte nevyšiel román Dievčenské vlasy (Venerin volos). Preložili ho do dvadsiatich piatich jazykov a bol by som rád, keby som na Slovensko mohol prísť znova. A nie o desať rokov, ale možno už o rok, o dva a uviesť jeho slovenské vydanie.
Michail Šiškin (1961) sa narodil v Moskve, vyštudoval Moskovský štátny pedagogický inštitút a v roku 1995 sa presťahoval s rodinou do Švajčiarska, kde v dedinke Kleinlützel žije dodnes. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších ruských súčasných spisovateľov a ako jediný získal všetky tri najvýznamnejšie ruské literárne ceny – Veľká kniha, Ruský Booker a Národný bestseller. Je otvoreným kritikom politiky Vladimíra Putina a vo svojej novej esejistickej knihe Moje Rusko. Vojna či mier objasňuje príbeh Putinovho autokratického režimu a jeho invázie do Ukrajiny.
Foto: Dado Nagy
Michail Šiškin: Listovník
Preklad: Ján Štrasser
Slovart, Bratislava 2013
Michail Šiškin: Moje Rusko. Vojna či mier
Preklad: Radka Smržová
Slovart, Bratislava 2023
