Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka



Obrázky kníh


Mátoha, neboj sa! - 2014
Mátoha, neboj sa! - 2014



  • Životopis autora

    Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Základnú školu vychodil v Oščadnici. Študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Čadci
    Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Základnú školu vychodil v Oščadnici. Študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Čadci (1959 – 1962). Roku 1968 abolvoval štúdium francúzštiny a slovenčiny na FF UK v Bratislave. Potom pracoval ako redaktor v Československej tlačovej kancelárii, neskôr pôsobil v Ústrednej knižnici SAV. V rokoch 1969 – 1979 bol zástupcom riaditeľa Strediska vedeckotechnických informácií, 1980 – 1981 zástupcom šéfredaktora vydavateľstva Veda, 1981 – 1992 vedúcim literárno-dramatického oddelenia a riaditeľom odboru knižnej kultúry na MK SR. V rokoch 1992 – 1996 bol šéfredaktorom časopisov Knižná revue a Literika, súčasne zástupcom šéfredaktora Slovenských pohľadov. Krátko bol aj redaktorom Literárneho týždenníka. Od roku 1997 do roku 2002 bol riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Od jesene roku 2002 do 31. decembra 2011 bol riaditeľom Literárneho informačného centra v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Rozprávky z tisíc a jednej noci (1994, autorské prerozprávanie klasickej orientálnej látky)
    • Svrbenie krvi (1996)

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Alexander Halvoník ako prozaik knižne debutoval až po päťdesiatke novelou Svrbenie krvi (1996). Napriek tomu je už po desaťročia trvalo prítomný v slovenskej

    Alexander Halvoník ako prozaik knižne debutoval až po päťdesiatke novelou Svrbenie krvi (1996). Napriek tomu je už po desaťročia trvalo prítomný v slovenskej literatúre ako jej komentátor, kritik a interpret. Jeho analýzy ročnej literárnej produkcie i jednotlivé kritiky či úvahy o čiastkových problémoch tvorby a vydavateľskej praxe, jeho sústavné rozhlasové hodinovky o aktualitách literárneho života vrhajú na literárny svet bohato členené analytické svetlo i tieň. Na prvom mieste však napriek tomu – po roku 1990 – stojí Halvoníkova zakladateľská úloha vo vzťahu ku Knižnej revue a najmä – dnes už nejestvujúcej – špičkovej literárnej revue Literika.
    Halvoníkov prozaický debut Svrbenie krvi (1996) rozohráva veľmi sľubne poetiku neštylizovanej nahoty možného, no nechceného zúfalstva, podobné Hannikerovým Krutým poviedkam z roku 2002. Ukazuje sa, že je to poetika charakteristická pre súčasnosť. Halvoník sa však dioptriou surového obnaženia ľudskej malosti a útrpnosti podujal stvárniť a pre dnešný čas "mimeticky adaptovať" (Adorno) minulosť. Práve tú tesne pred prevratom roku 1989. Takého návraty – zaiste, najmä na románových plochách – umožňujú využiť výhody odstupu. Dávajú perspektívu pre pochopenie jadra premeny. O novele Svrbenie krvi možno povedať ešte jedno: mala byť napísaná už v roku 1989 či nedlho pred ním. No rozhodne by v tom čase nenašla vydavateľa. Vyšla teda v pravý čas, ak ju vnímame nie len ako sujet, ale aj – v duchu zásad nového historizmu – ako doplnok, takpovediac "kurze Erläuterung" nášho dejinného poznania o príčinách strategických zmien na konci 20. storočia.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    HALVONÍK, Alexander: Napkeleti mesék [ (Príbehy z východu); preklad Márta Fábián; ilustr. Hedvika Vilgusová] (Budapest: Gemini, 1993)
    HALVONÍK, Alexander: Napkeleti mesék [ (Príbehy z východu); preklad Márta Fábián; ilustr. Hedvika Vilgusová] (Budapest: Gemini, 1993)
    HALVONÍK, Alexander: Strach  [(Strach) (Plamak, literatura o iztkustvo o publicistika, roč. 2004, č. 5-6/, (Bulharsko)
    HALVONÍK, Alexander:Von Boden- und anderen Schätzen. In: Wiener Zeitung, Sonderheft 2012, č. 1 (Rakúsko) /
    HALVONÍK, Alexander:Fear. In: In Search of Homo Sapiens: Twenty-five Contemporary Slovak Short Stories. (Strach); preklad Heather Trebatická, Bolchazy-Carducci Publishers, 2002 (USA)
    Příbehy z tisíce a jedné noci; (Bratislava: Matys, 2008), 2. vydanie
    HALVONÍK, Alexander: Pustyň (Pustovňa). In: Mecenat i mir, Moskva, 2008, preklad Petra Michajlovova (Rusko)
    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Preložil pätnásť knižných titulov z francúzštiny (Juliette Benzoniová, Nicole de Buron, Alain Quesnel, Franck Jouve, Michel Butor, Christian Jacq a

    Preložil pätnásť knižných titulov z francúzštiny (Juliette Benzoniová, Nicole de Buron, Alain Quesnel, Franck Jouve, Michel Butor, Christian Jacq a iných).

    Gidel, Henry: Picasso (2004), Rio, Michel: Mysliace džungle a Pohľad do priepasti (2009)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VLNKA, Jaroslav: Alexander Halvoník: Premeny II. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 288 – 292. ŠAH:

    VLNKA, Jaroslav: Alexander Halvoník: Premeny II. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 288 – 292.

    ŠAH: Pripomíname si. Alexander Halvoník – 70. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 3, s. 159.

    VALENTOVÁ-BELIČOVÁ, Zdenka: 55. medzinárodný veľtrh kníh v Belehrade. In: Knižná revue, roč. XX, 10. 11. 2010, č. 23, s. 9.

    MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXV.

    KENDRA, Milan: Sloboda a nevyhnutnosť premien. Alexander Halvoník: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 2, s. 48 – 50.

    BANČEJ, Maroš M.: Alexander Halvoník: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 119 – 120.

    VLNKA, Jaroslav: Spoľahlivý sprievodca. Alexander Halvoník: Premeny (Slovenská próza na rozhraní storočí). In: Knižná revue, roč. XVI, 1. 3.  2006, č. 5.

    ČÚZY, Ladislav: Čiastočné bilancovanie kritika. Alexander Halvoník: Premeny (Slovenská próza na rozhraní storočí). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 7 – 8, s. 252 – 254.

    FERKO, Miloš: Premeny a pretrvania. Alexander Halvoník: Premeny. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 2, s. 107 – 110.

    ŠAH: Alexander Halvoník – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, IV. + 121, 2005, č. 3, s. 159.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

    FERKO, M.: Podobenstvo bez konca (A. Halvoník: Pustovňa). In: Literika, 4, 1999, č. 1.

    SVETOŇ, Ľ.: Živý mŕtvy bod (A. Halvoník: Pustovňa). In: Literika, 4, 1999, č. 1.

    ČELKOVÁ, Lýdia – HALVONÍK, Alexander: S klasikou proti hluchote (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 1. 4. 1998, č. 7, s. 8.

    ČERVEŇÁK, A.: Nie je debut ako debut. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 15.

    LENČO, J.: Múdre a smutné svrbenie. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 15.

    ZBRUŽ, Kamil – HALVONÍK, Alexander: Krv v názve knihy... (Rozhovor + ukážka z novely Svrbenie krvi). In: Knižná revue, roč. VI, 25. 9. 1996, č. 19, s. 4.

    HALVONÍK, A. – HOLKA, P.: Čo naozaj cítime? (Rozhovor). In: Pravda, 3 (74), 31. 12. 1993.

    Živý svet kníh (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 36.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Halvoníkovo Svrbenie krvi nie je jednoduchým (už vôbec veselým, i keď pokus o humor tu je: „Vidíš, teraz sme si mohli vypiť a

    Halvoníkovo Svrbenie krvi nie je jednoduchým (už vôbec veselým, i keď pokus o humor tu je: „Vidíš, teraz sme si mohli vypiť a pofajčiť si a všetko by bolo iné.“) návodom na riešenie spoločenských i osobných krížoviek, je skôr zrkadlom pre nás všetkých, pohľadom, od ktorého by malo zasvrbieť; a nie vždy len na malíčku, ktorý možno tak ľahko odťať… Veď, napokon, sme vari v súradniciach tejto autorovej predstavy: „Zjavilo sa mi ľudstvo napnuté na kríži. Jedno rameno byť, druhé mať. Zjavila sa mi krvou spotená tvár unaveného Boha. V útrobách sa mu ľahostajne prevaľovali mračná dejín a z očí mu hľadela vyľakaná a večne posledná otázka: Človeče, prečo som ťa opustil?“

    Bohuš Bodacz

    Sila Halvoníkovho posolstva nie je v celku, ale v častiach. V ustavičnom návrate k jednotlivým skvelým obrazom, sentenciám, situáciám. Vnímateľným imanentne, bez ohľadu na okolie, ba často navzdory. Halvoník rozbíja víziu celistvosti, vytvára model jemných impresií, záchvevov zmyslu a rozumu. Jeho technika evokuje postupy anglického modernizmu, prózy Woolfovej či Joycea. Tak ako vo Woolfovej Záhradách v Kew, vzýva autor čaro okamihu, schopnosť zakúšať text tu a teraz, tak ako Joyce v Dublinčanoch či Ulyssessovi necháva presvitať spoza nesúvislého sledu príbehov vyššiu jednotu pevného podložia klasického žánru. Presne tak ako obaja spomenutí autori necháva text otvorený, včleňuje ho do súvislostí toku života, do nepretržitého prúdu vedomia človeka i spoločnosti, do prúdu, v ktorom má všetko relatívnu platnosť.

    Miloš Ferko

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za lit. pre deti  Mátoha, neboj sa! (2014) Prémia Slovenského literárneho fondu za preklad diela
    Cena Spolku slovenských spisovateľov za lit. pre deti  Mátoha, neboj sa! (2014)

    Prémia Slovenského literárneho fondu za preklad diela Psychoanalytický slovník 1996

    Prémia Spolku slovenských spisovateľov za knihu Svrbenie krvi 1996

    Cena Slovenských pohľadov za preklad za rok 2013
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SVRBENIE KRVI (úryvky)      Keď som sa dozvedel o jestvovaní bielych a červených krviniek, dostal som horúčku. Bol som

    SVRBENIE KRVI (úryvky)

         Keď som sa dozvedel o jestvovaní bielych a červených krviniek, dostal som horúčku. Bol som ešte malý chlapec a nevedel som pochopiť, ako je možné, že biele a červené krvinky tvoria červenú krv. Často sa mi snívalo o ich neľútostnom boji, v ktorom raz vyhrávali červené, inokedy biele.

         Prebúdzal som sa z úzkostných snov a v zúfalom strachu som si vreckovým nožíkom robil zárezy do prsta, aby som sa znova a znova presviedčal, že moja krv je naďalej červená. Ba niekedy sa mi zdala ešte červenšia aj napriek tomu, že biele krvinky vo sne na hlavu porazili červené. Toto poznanie ma však neuspokojovalo. Ba naopak, namýšľal som si, že všetko je voľajako ináč, že moje zmysly ma nehorázne klamú a že raz sa aj tak zobudím celkom iný, z prsta mi vytečie biela krv a vlastní rodičia ma vyženú ako cudzieho, ak sa nestane niečo oveľa horšie.

         Po čase som si zvykol na vlastnú červenú krv a bol by som celkom zabudol na jej ľahostajný a krutý rozpor, keby mi ho aj v hlbokej dospelosti neboli pripomínali drobné jazvičky na vnútornej strane ľavého malíčka, ktoré ma, nevedno prečo, začali v najvypätejších situáciách šteklivo iritovať.

         Krvinky ma už dávno prestali vzrušovať, noci mávam bezsenné, ale k týmto jazvičkám som nadobudol takmer nežný vzťah. Stali sa pre mňa takpovediac posvätné. A možno som ich mal zo všetkého na sebe najradšej.

         Nikdy som totiž nevedel rozoznať opravdivé nebezpečenstvo. Dnes si vlastne uvedomujem, že situácie, ktoré iných ľudí privádzajú do stavu nepríčetného vytrženia, na mňa nezapôsobili skoro nijako. Žil som si iba svoje dni bez pamäti a noci bez snov. Zmaturoval som, porobil som štátnice, oženil som sa, narodilo sa mi a zahynulo dieťa, narodilo sa druhé, stupienok po stupienku som bez radosti a zadosťučinenia vystupoval po spoločenskom rebríčku, potom som pochoval rodičov a rozviedol som sa, ale všetko to akosi jedno do druhého zapadalo, nič nebolo dôležitejšie ako iné a po chvíľach, keď som sa nútil uvedomiť si rozsah a dosah prežitých udalostí, prišli iné, doslova ma vtiahli do seba a ja som im bol vďačný, že prišli, že si ma vzali, že nedopriali môjmu rozumu čas, aby sa prehrabával vo franforcoch udalostí a citov, z ktorých sa aj tak nedalo už nič zlepiť. Iba jedno viem celkom isto. Vždy, keď sa so mnou niečo naozajstné dialo, prichytil som sa, ako si šúcham vnútornú stranu malíčka. V takýchto chvíľach som zažíval neurčitý pocit, že som tieň a z obrovskej diaľky sa vraciam k sebe. Aj keď som sa ani vtedy neponáhľal myslieť na niečo veľmi konkrétne, bol to vždy znepokojujúci odkaz, že sa naozaj niečo stalo a že by som pravdepodobne mal tomu venovať pozornosť. Na druhej strane mi to pomáhalo, lebo to bol signál, aby som sa ešte vášnivejšie vrhal do víru udalostí, aby som ešte horúčkovitejšie pracoval alebo vyhľadával ešte silnejšie zážitky či vzrušenia. A tak aj dnes neklamne viem, že sa so mnou niečo deje. Neviem čo, ale viem to už niekoľko mesiacov. Už dlhší čas ma z ničoho nič prepadne túžba pošúchať si malíček, a ak sa neprichytím, že si ho naozaj šúcham, tak aspoň cítim jeho nutkavé vytrvalé svrbenie, ktoré chvíľami prechádza až do halucinujúcej bolesti, chvíľami sa stráca a ostáva po ňom len hluchá ozvena pomiešaná s predtuchou čohosi zásadného, čohosi, čomu nebudem vedieť porozumieť ani tak, ako som rozumel tomu, čo sa už stalo.

         Ach, moje ranné posteľové minúty! Ach, život môj bezbolestný! Dnes bude zasa horúca jeseň, preletelo mi hlavou, keď som prekonal šok zo zobudenia a vytiahol roletu. Do mojej jedinej izby sa vlialo toľko nedočkavého svetla!

         Zaplavilo neporiadok na písacom stole, rozihralo farby na čínskom porceláne so zvyškami jazmínového čaju, presvietilo chrbty kníh vo vitrínach, vyzlátilo malého bronzového Lenina vedľa rádia. Bez jediného slova vykonalo svoj každodenný zázrak. Vzalo moc včerajšku a bez vysvetlenia hodilo aj prepotenú prikrývku aj rozhádzané šatstvo, aj nedojedené párky na krk novému dňu, o ktorom naisto viem len to, že bude horúci a plný strachu o nádej.

         Chvíľu som z okna pozoroval ranný sídliskový elán. Všetky tie farbami hýriace tričká, odhalené svižné lýtka, jamôčky nad hrudnými pahorkatinami, presne vymodelované oblinky a údolíčka kamsi pomedzi zvyšky stavebného materiálu a nezalistené stromčeky neodolateľne unášala akási neúprosná sila. Zhromažďovala ich na preplnených autobusových nástupiskách, porciovala ich do tesných autobusov, v ktorých definitívne doznievala nočná neha, a zahanbujúce dotyky upotených tiel sa postupne prekúvali na jedovaté šabličky, pripravené kedykoľvek pichnúť pod kožu, do oka, do srdca, kdekoľvek. Aká vzrušujúca je táto každodenná metamorfóza.

         Postavil som na čaj, do druhého hrnca som strčil klobásu a nedojedený kúsok včerajšieho párku. Zapol som rádio. Hlásateľov hlas hrmel správy o okružnom sťahovaní východných Nemcov. Nikdy som im nerozumel. Nemcom, prirodzene. Zasa musia prejsť pol Európy, aby sa naučili, kde sú doma. Vtáci sťahovaví! Čo ich to ťahá niekam, kde sa nenarodili, kde si nepostavili hniezdo a kde sú cudzí aj vlastnému tieňu? Vždy sa musím smiať, keď si predstavím ich cieľavedomé a príčinlivé vandráctvo naprieč Československom na trabantoch preplnených haraburdami, prečnievajúcimi cez otvorené okná. Alebo je to ináč? Narodili sa inde, alebo aspoň niečo z nich sa tam narodilo, a krv si žiada svoje? Vtáci sťahovaví! Bez pevného bodu chcú otočiť zemeguľou. Ale čo ak nič nechcú? Možno chcú len priestor na sťahovanie, bez ktorého vlastne ani hniezdo nemôže byť hniezdom. Človek však nie je vták! Iste, beda tomu, kto zakáže sťahovanie. Ktovie! Ale to vonkoncom nie je moja vec. Moje veci sú jasné! Ja sa nepotrebujem nikam sťahovať. Aspoň to viem naisto. Ja som doma a som tu rád. Rodný môj kraj...

         Moju pesničku nezastavila ani studená sprcha. Naopak, drala sa zo mňa naliehavo, nútila hlas spievať čoraz hlasnejšie, aspoň tak, aby prehlušil vlastnú hluchotu. Silnel, až kým sa z vedľajšieho bytu neozval vyľakaný hlas dieťatka a neprivalil ma pocitom, že som v tomto paneláku jedným z najstarších a najopustenejších, hoci som sa tam nasťahoval posledný.

         Zasadol som k raňajkám. Podľa mojich včerajších úvah som mal znova pociťovať nesmierne zadosťučinenie, že som si vyriešil život práve takto a že som sa oslobodil od toľkých zbytočností, keď som bez akýchkoľvek nárokov zanechal celý akurátny rodinný dom bývalej manželke. Lenže raňajšia slnečná záplava sa o chvíľu naplní toľkými drobnými hlúposťami, ktoré budú najprv v húfoch krúžiť vo vzduchu, akoby sa báli svetla, potom budú čoraz bezočivejšie, až sa napokon na človeka nalepia, že sa sotva vládze držať na nohách a nedoje ani klobásu. Také sú reálne vyhliadky tohto nového, prekrásneho dňa.

         Zazvonil telefón. Erika! Volala už včera. Predvolala ma do môjho bývalého domova. Chcela vraj so mnou prerokovať akési podľa nej neodkladné veci okolo dcéry. Malá sa možno opäť zamilovala, a ako vždy, nešťastne. Čo však mám s tým ja? Mám svoju robotu a dosť svojich starostí. Ako by som jej mohol pomôcť? Vyhovoril som sa teda na prácu, podarilo sa mi dosiahnuť jednodňový odklad. Naozaj som mal prácu, ktorú som pokladal za dôležitú. Myslel som, že finišujem, a zrazu som nevedel, ako ďalej. Mohol som ju síce odložiť, v tom by nebol problém, lebo som sa aj tak nepohol ani o piaď. Ale potrebujem sa sústrediť, potrebujem nabrať dych, nemôžem sa rozptyľovať taľafatkami. Veď ide o mňa! Možno som sa väčšmi bál – hoci toto musím kategoricky poprieť aj pred sebou samým! – že ma zasa prehovorí, aby som zostal na noc. Mal som už po krk tých neplánovaných nocí u nej, hoci ich zasa až tak veľa nebolo. Ale na to sme sa predsa nerozvádzali, aby som s ňou spával. Bola to zvrhlosť a za zvrhlosti sa platí. Platil som upotenými nocami, pozabúdanými vecami, prešvihnutými termínmi. S tým treba skoncovať! A čím skôr, najradšej hneď. Tak zneli moje každodenné skalopevné presvedčenia.

         – Tak prídeš? – spýtala sa bez pozdravu. Jej hlas sa netajil bojovým odhodlaním.

         – Dobré ránko, Erika, – povedal som bodro. – Veď som povedal, že prídem. Mám to aj zapísané.

         – Vždy si mal všetko zapísané! Ale nemusíš, ja ťa nenútim. Ak ti nezáleží, nechoď! Veď ti nikdy nezáležalo na ničom. Vždy ti išlo iba o seba a o svoju kariéru. Nechoď, ty kurevník nevykurvený!

         – Ale, Erika...

         – Vari si sa zasa nezamiloval? A s kým sa teraz vláčiš? Ktorej teraz brnkáš po pošteváku? A prečo by si to vlastne robil?! Však ty to nepotrebuješ! Prepáč! Zabudla som, že ty nepotrebuješ nikoho. Načo by si chodil?! Prepáč!

         – Erika, prídem. O tretej mám pojednávanie, nič zložité, za hodinu sme hotoví. O piatej som u teba ako na koni.

         – Pojednávanie! Ako na koni! Ty kretén spravodlivý! Vieš čo, ty zástupca ľudu? Nechoď! Kašlem na teba! Celý život si ma ničil, prečo to chcem ešte aj teraz?

         A zložila. Nezložila, tresla slúchadlom. Vôbec ma to neprekvapilo. Viac by ma bolo prekvapilo, keby to neurobila. Bol to jej štýl, ku ktorému sa prepracúvala dobrých dvadsať rokov nášho manželstva. Kategorické otázky a ešte kategorickejšie odpovede.

         Erika. Vždy ma najviac vzrušovalo jej meno. Vlastne nie jej. Meno malého dievčatka s holými, bucľatými stehnami a pyšným chvostom belavých vlasov. Meno dievčatka, ktoré som strašne miloval a ktoré sa muselo odsťahovať z nášho mestečka, keď jej otca vzali do PTP, lebo v dotazníku vraj zatajil členstvo v Hlinkovej mládeži. Ale to som sa dozvedel až oveľa neskôr. Nikdy som sa však nedozvedel, kam sa odsťahovala tá malá čarodejnica, hoci som celý život po nej usilovne pátral. Bola vo mne ešte aj vtedy, keď som si bral podnikovú krásavicu Eriku, ktorá onedlho porodila novú Eriku. Ani v jednej z nich som však nenašiel ani len závan tej voňavej krásy, ktorá mi vsiakla pod kožu tak, že mi už nič nebolo dosť dobré. A ako som sa o to usiloval!

         Telefón. Opäť Erika.

         – Počuješ ma, ty kretén spravodlivý? Ešte som ti chcela povedať, že ani tvoja dcéra ťa nepotrebuje. Neopováž sa prísť! Ty obetný baran! Bééé! Rozprávala som sa s ňou a odkazuje ti, že na teba kašle, že tvoj nevinný smrad jej lezie na nervy! Že kvôli tebe začala nenávidieť ľudí aj seba. Aj ju si zničil! Ak prídeš, spolu ti vyškriabeme oči! Teš sa!

         – Erika, počúvaj ma. Veď ti vravím, že o piatej som u vás. Dúfam, že bude slepačia polievka. Už som ju tak dávno nejedol. Vlastne ani nie tak dávno... Keď som bol naposledy u teba. Pamätáš sa, Erika? Erika, keby si to včera nebola prehnala s pitím, dohovorili by sme sa. Všetko by bolo jasné a jednoduché.

         – Jasné a jednoduché! Ty kretén! Kretén si, kretén, kretén...

         – Prepáč, nechcel som ti to povedať. Ale keď ma to tak žerie! Nevieš si predstaviť, ako ma to žerie.

         – Kretén, ty kretén, kretén, kretén... – a ďalej už nič, len vzlyky, prezrádzajúce Erikinu neľudskú bolesť.

         Položil som slúchadlo. Urobil som to opatrne a potichučky, lebo som sa bál, že každý môj pohyb vyvolá v Erike nové zúfalstvo a znásobí jej bolesť.

         Pozhŕňal som zo stola papiere a ponáhľal som sa do práce. Skutočne som sa ponáhľal. Celou cestou mi čosi vravelo, že dnes je práve ten deň, keď sa všetko rozhodne. Cítil som sa ako nabitý: stačilo stisnúť spúšť a vystrelím. Netrpezlivo som si porozkladal papiere po stole a zaprisahal sa, že sa nedám ničím vyrušovať. Na sekretariáte som povedal, že pre nikoho nejestvujem, a zdnuka som zamkol dvere. Sotva som si však sadol, oľutoval som, že som nevypol telefón. Volala Erika. Tá malá.

         – Ocko, – povedala, – však večer prídeš? Musíš prísť, lebo je to strašne dôležité.

         – Dobre, miláčik. Samozrejme, prídem. Ale nemôžeš mi povedať do telefónu, o čo ide?

         – Do telefónu? Nie, ocinko. Radšej potom... – moja malá ekologička naliehala, neberúc ohľad na to, že na mňa čaká moje nedokončené dielo, od ktorého závisí všetko.

         – Ako chceš, dcérenka. Ale teraz... mám súrnu prácu. Však to chápeš?

         – Škoda. Tak rada by som... Ale nič. Tak čao!

         Slúchadlo som nechal ležať na stole. Už ma naozaj nikto nesmie vyrušiť. Dychtivo som sa začítal do poslednej strany. Nič som tam nenašiel. Samé banality. Treba ju celú prepracovať! Potom som začal rukopis čítať odzadu, stranu po strane. Nechcelo sa mi veriť: akoby akási tajomná neviditeľná žaba vypila z neho všetko, čo som doň vložil. Bolo to neuveriteľné. Vety boli hladké a pekné, ale dohromady nedávali nijaký zmysel. Ale aj to sa stáva: človek nemusí byť práve naladený, treba pokračovať v písaní. Lenže ako? A čo? A o čom?

         Skúšal som napísať prvú vetu, potom by som sa bol uspokojil aj s prvým slovom. Doteraz mi to vždy vychádzalo. Teraz však nie. Kdesi je nejaká zrada. Čosi ma zradilo. Čo ak je to vo mne? Čo ak som naozaj neschopný?

         Začal som chodiť po miestnosti. Vedel som, že sa musím pozrieť na vec z nejakého nového uhla. Chodil som od okna k dverám a dúfal som, že objavím dajaký nový detail, ktorého sa budem môcť chytiť. Nenašiel som ho však ani pri dverách, ani pri okne, ba ani za ním. Nový pohľad neprichádzal. Začal som byť nervózny. Keď sa zvonka ozvali kroky, alebo nebodaj niekto zaklopal za dvere, zmätene som sa strhol, akoby ma prichytili prinajmenej pri onánii. Čo ak som naozaj neschopný? Bolo takmer poludnie, a ja som neurobil ani čiarku. Keby som však bol neschopný, už dávno by to na mňa voľakto vytiahol. Ale na moju prácu všetci netrpezlivo čakajú. Vedel som to, hoci som si nedokázal vysvetliť pôvod tejto istoty.

         O pol druhej ma zavolal šéf. Položil mi zopár otázok, bol mimoriadne bodrý, ale v podtónoch jeho hlasu som zacítil čosi úlisné. Prehrabával sa v papieroch, pozoroval som jeho ruky a čoskoro mi bolo jasné, že sa čosi deje. Treba si dávať pozor! Ani som si nestačil poriadne sadnúť a vo dverách sa bez zaklopania objavila Hájovníkova hlava.

         – Prepáčte, nevedel som, zastavím sa neskôr.

         – Nie, nie! Poď ďalej, súdruh Hájovník. Možno nám práve chýbaš do mariášu. Poď. Sadni si!

         Hájovník sa dlhým náhlivým krokom presunul k stolu a len tak nakrajíček si sadol na najbližšiu stoličku, akoby chcel naozaj odísť. Neviem prečo, ale mal som pocit, že sa priplazil. Šéf a jeho politruk! Čosi sa deje. Treba byť v strehu. Celé roky boli spolu pri všetkých svinstvách. Šéf rozhodol, on posvätil. Nikdy nie naopak. Čo nebolo posvätené, akoby ani nebolo. Ale vždy bolo, lebo bolo posvätené.

         – Sedíme tu...

         Šéfovu bodrú vetu prerušil Hájovníkov ťažký povzdych. Ale iba na chvíľu, kým sa jeho oči nezdvihli od ebenovej fólie zasadacieho stola a nezavesili sa na šéfove ústa. Začal sa hlásiť malíček. Zaumienil som si, že ho vytrestám. Ani sa ho nedotknem.

         – Počúvajte, – povedal šéf tvrdo a rozhodne. Plesol hranatou dlaňou po spisovom obale.

         – Počúvajte, nie sme nijakí šuplikanti. Kadečo sme spolu preskákali. Poriešime aj toto. Ernest, čo o tom vieš? — obrátil sa na mňa.

         – Ja? — spýtal som sa naozaj prekvapene. – A o čom?

         Šéf s Hájovníkom sa na seba začudovane pozreli.

         – Povedal som. Kadečo sme spolu preskákali. Poriešime aj toto. Nehraj sa na slepú babu.

         – Čo poriešime? Poriešime, pravdaže, poriešime, ale najprv musím vedieť čo. Naozaj sa nehrajme na slepú babu.

         – On to tuším nevie, – povedal Hájovník. Moju zlovestnú iróniu si nevšimol.

         – Nuž asi nevie, – šéf mykol plecom a neprestal sa mi dívať do tváre.

         – Nuž, tak mu to povedz, Ondro.

         Takto sme sa ešte chvíľu skúmali a oťukávali. Hájovník ešte raz vzdychol, šéfovi skameneli ústa.

         – Ver mi, naozaj ľutujem. Keby sa to stalo mne, nevydržal by som to, možno by som sa aj odbachol.

         – Čo ľutuješ?! – skríkol som na Hájovníka a uvedomil som si, že mnou prešla vlna naozajstnej zlosti.

         – Keby to mne dcéra, tak, tak... – obrátil sa ku mne a videl som, ako sa mu zabeleli hánky na červených pästičkách.

         – Nenaťahuj to, Ondro, – povedal šéf. – Môže sa to stať každému z nás.

         – Vyviedla ti peknú lapáliu, – prevzal velenie šéf. – Vystúpila zo strany. Zložila legitimáciu. Podpísala protištátnu a protisocialistickú rezolúciu. Sme v peknej kaši. Robila u nás predsa ročníkovú prácu. Ale čo je horšie, ty si jej otec a na tom záleží. Mimochodom, vieš, že si prvý významný vedúci pracovník, ktorému dcéra urobila takúto slávu?

         Po toľkých informáciách ma prešla aj zúrivosť. Dozvedel som sa, že som významný vedúci pracovník, a to nie je len tak. A že dcéra vystúpila zo strany. A to už vôbec nie je len tak! Situácia teda bola naozaj vážna. Musím začať rozmýšľať veľmi logicky. Veď som rozvedený, chcelo sa mi najprv zakričať, a nemám dcéru, súd i ja sme ju prisúdili bývalej manželke. Chcelo sa mi zavýjať, ale ja som musel logicky myslieť a hlavne rýchlo konať. Keby som nekonal tak, ako mi to kážu moje dlhoročné skúsenosti zo správania sa pri válove, vydal by som sa na milosť a nemilosť tým dvom. Potom by ma hodili do arény, nechali ma zohaviť divými klebetami, aby ma nemuseli poznať, a potom... potom by mi posielali tajné odkazy, aby som prišiel niekedy na partičku. Musel som konať. Mal som dve možnosti: alebo zaútočiť, aby som mohol byť pokorný, alebo byť pokorný, aby som mohol zaútočiť. Tak vot, už sa niečo deje! Ale malíček sa znova prestal hlásiť! Rozhodol som sa pre prvú alternatívu: útočiť. Pravdaže –s taktickými variantmi. Zároveň som si bolestne uvedomil, ako ľahko som zraniteľný.

         – Odkiaľ to viete? – spýtal som sa.

         – Z dobre informovaných kruhov, – odvetil šéf ironicky.

         – Že sa pýtam...! – Nemohol som ich oboch sledovať naraz. Keď som sa zadíval na šéfa, Hájovník mi bol za chrbtom, keď som študoval Hájovníka, unikal mi šéf. Malo to však aj svoje výhody, mohol som sa sústrediť na seba. A napokon – šéfovo husté obočie aj tak zahalilo nepreniknuteľným tieňom všetko, čo chcelo zabaliť, a na oblohe Hájovníkových modrých očí nikdy nezbadáš dokonca ani tieň. Ale ani im nebolo do reči. Očividne takticky vyčkávali. Poznali ma aspoň tak ako ja ich. Aj oni mali dobré nervy, keď bolo treba. Rozhodol som sa.

         Energicky som sa pozrel na hodinky. Bolo o päť minút dve. Treba útočiť.

         – Vážení súdruhovia, – povedal som. – Budú dve. Dovoľujem si vás upozorniť, že o pol tretej musím odísť. Mám dôležité pojednávanie.

         – Ernest, myslím, že to zľahčuješ. Nezľahčuj to. Prosím ťa o to.

         – Nezľahčujem. Mám pojednávanie. Musím tam byť. Tak povedzte, čo odo mňa chcete.

         – Si trápny! Povedz, Ondro...

         – Áno, volali z úvé. Aké pojednávanie? On je vari ešte stále tým sudcom z ľudu? – obrátil sa neveriacky na šéfa.

         – Nielenže je, on to ešte stále berie vážne. On je, prosím, sudca z ľudu! S dvoma titulmi pred menom a jedným za. S dvoma štátnymi vyznamenaniami. So sedemtisícovým platom! Sudca z ľudu! Komu sa vlastne chceš posmievať?

         – Rozhodne nie ľudu. Vy tomu tak rozumiete! Čo vy môžete vedieť o identite? Čo je pre vás osobnosť? A charakter? A vernosť, a korene a... výhonky. Pre vás je to riť. Riť na ritnú. S vami sa človek môže rozprávať akurát tak o riti!

         – Volal Dianiška... – takmer zašepkal Hájovník. – Pýtal sa...

         – Dianiška! Daj sa vypchať s tvojím Dianiškom!

         – Veď nejde o Dianišku. Ide o to, že to už hore vedia. Už to nezatajíš... Roznieslo sa to a...

         – Oni vedia všeličo! Len hlavné nie: že riť patrí do gatí, a nie pod klobúk.

         – No dobre, – zmenil šéf taktiku. – Zastrieľal si si, pourážal si nás, aj riť si použil, a ak ti ešte ostali nejaké frustrácie, môžeme ti poslúžiť. Ale nezabudni, že musíme hľadať východisko. Reálne, a hlavne pre všetkých prijateľné.

         Áno, mal pravdu. Ale o ňu už dávno nejde. Stojím pred holým faktom, že moja dcéra, hoci to už nie je moja dcéra, podpísala protistranícku rezolúciu, hoci možno ani nebola protistranícka, vystúpila z mojej strany, ktorá vlastne vlastní mňa, a nie naopak. Podpísala sa, chúďa, mojím menom, lebo iné nemá, a podpísala sa pod niečo, čo cez moje meno kompromituje moje pracovisko. Moje pracovisko je však seriózna a dôveryhodná inštitúcia, a keby taká nebola, nemusela by napríklad dostať devízy na zariadenia, ktoré nevyhnutne potrebuje na rozvoj svojho programu. Keby som chcel, mohol by som svoju dcéru brániť a aj by som ju ubránil. Získal by som dokonca sympatie – najmä u tých, pred ktorými ju budem brániť. Sympatie by mi síce nepomohli, ale rozhodne by sa s nimi lepšie žilo. Teda ani o mňa nejde. Celkom určite nejde o moju dcéru. Tá sa podpísala a viem si živo predstaviť, aká je na to pyšná, ako sa jej útla hruď nadúva radosťou, ako sa jej prsty chvejú túžbou pohladkať prvé dieťa, ktoré stretne na ulici, ako sa jej rozjasnilo sebavedomie, ako narástla sama pred sebou. Zažila tú slasť, na ktorú sa dlho a statočne pripravovala, a keď jej bude mať dosť, môžeme to všetko vygumovať a nikto si na to ani nespomenie. O čo teda ide? Znervóznel som. Ide predsa len o mňa? O podnik? O šéfa? Alebo vari naozaj o dcéru? Potreboval som oddychový čas.

         – O čo teda ide? – spýtal som sa takmer pokojne a môj vlastný hlas ma presvedčil, že šéf mal zasa pravdu: moja zúrivosť sa dala zastaviť veľmi ľahko.

         Šéf sa však s odpoveďou neponáhľal. Dalo sa to čakať. Vstal spoza stola, pokojne prešiel k dverám.

         – Marika, máme tam dajaký obväz? – spýtal sa cez odchýlené dvere sekretárky. A akoby aj cez chrbát videl moje a Hájovníkovo prekvapenie, obrátil k nám hlavu a s otcovským úsmevom povedal: – Dokatoval si si malíček. – Povedal to naozaj s úsmevom, ktorý sa nedal nazvať ináč ako otcovským. Zobral sekretárke z ruky obväz, zabuchol pred jej zvedavým nosom dvere, prikľakol si ku mne a riekol: – Ukáž, ty babrák. Ty nevieš, o čo ide? Ide predsa o teba. Však, Ondro? Ale neboj sa, my to poriešime.

         Nechal som si obviazať malíček a pochytila ma obava, že sa roztrasiem. Keď nie od iného, tak od strachu, že dostanem strach. Naozaj som babrák. Dal som tomuto starnúcemu štátotvorcovi príležitosť. Dal som mu ovoňať vlastnú krv. Zacítil jej pach skôr, než som si ja uvedomil štipľavú bolesť na rozodranej koži môjho vlastného malíčka a lepkavú slizkosť medzi palcom a ukazovákom druhej ruky. Hájovník to tiež neomylne pochopil. Hovel si na svojej stoličke a na albínskej tvári mu pohrával úsmev. Iste bol rád, že nemusí nič hovoriť, a iste si namáhal pamäť, aby z nej vylovil nejakú vhodnú srandičku na prekonanie komunikačnej bariéry. Ale popri tom si nepochybne turboval mozog, ako ma ešte väčšmi ponížiť, ako ma zmraziť a ako sa potom zúčastniť na mojej záchrane, aby ma mal v hrsti, keď bude treba.

         – Ty vieš, že vlastne o nič nejde, – pokračoval šéf. – Len musíme nájsť dajaké východisko. Keď sa to tak vezme, nikomu sa nemôže nič stať: ani tebe, ani dcére, ani podniku, ani mne, a dokonca ani Ondrovi. Však, Ondro? Aj keby sme mali vytiahnuť guľomety z pôjdu! Lenže – teraz musíme nájsť dajaké východisko. Ondro, poraď!

         – No... – povedal Hájovník a zahniezdil sa. – Východisko by tu bolo... Stačilo by, aby si zavolal tajomníkovi a všetko mu vysvetlil. Pochopí to, sme predsa ľudia. On na teba dá. Ty to máš u neho dobré, teba sa bojí.

         – Správne, Ondro. Lenže nie ja, ale Ernest, nie tajomníkovi, ale rovno prvému, a nie zavolať, ale zájsť osobne. Keď nejde o nič, vtedy treba ísť hodne zvysoka. Takúto abecedu vám predsa nemusím vysvetľovať. Hotovo! A už sa nedriap! Kožu máš len jednu.

         Tľapol ma po stehne a vstal. Ostal mi po ňom obviazaný malíček. Všetko, čo sa mi hemžilo v hlave a tlačilo sa na jazyk, sa kdesi zadrhlo. Bol to predsa len veľký hráč. Kým som sa utápal vo svojom ponížení, on určite stačil premyslieť niekoľko neočakávaných rafinovaných ťahov. Založil si ľavú ruku za chrbát, pravou si šúchal bradu a manifestačne sa hĺbavo prešiel okolo stola. Všetko, čo by som v tej chvíli urobil, by vyzeralo hlúpo. Neurobil som nič. Zahľadel som sa pod stôl. V sústredení mi prekážal práve on. Za chrbtom som cítil jeho vznešenosť, ktorá rozkladala moje úsilie na úbohý zmätok. Prichádzala odkiaľsi z hĺbky času, kde sa nemo vzdúvali závraty revolúcií a kŕče spoločností, ktoré bolestivo prebúdzali ľudstvo z ospalosti, aby sa kúsok po kúsku zmocňovali jeho nádejí a popierali zmysluplnosť jeho činov. Cítil som, ako sa zastavil pri okne, ako sa zadíval na podnikový dvor a ako ho niečo zaujalo. Nemohlo to nesúvisieť so mnou a s mojím prípadom. Človek sa zrazu stane stredom sveta a ani netuší ako. Prigniavený touto svetovosťou si zrazu nevie rady, cíti sa ako chrapúň, ktorý nemá dosť vôle, aby ju vnucoval iným, a dosť sily, aby ňou vedel zjednocovať živých i mŕtvych s tým, čo ešte nebolo ani živé, ani mŕtve. Cítil som za svojím chrbtom šéfovu telesnosť a zmocňovala sa ma úzkostná ľútosť, že nie som šialeným anarchistom, aby som túto telesnosť so všetkým, čo sa v nej nakopilo, premenil na duchovnosť, s ktorou by som sa určite dohovoril. Vzápätí som sa zhrozil vlastných myšlienok a v bezmocnom strachu som sa v sebe dovolával lásky a úcty k šéfovi. Bolo jej predsa vo mne vždy dosť. Vina sa mi opojne prevaľovala v žilách a podmaňovala si ma ako zlý sen.

         – Chlapci, poďte sa pozrieť! – vyzval nás šéf.

         Hájovník pohotovo, akoby už bol dávno čakal na túto výzvu, priskočil k oknu. Aj pre mňa bol šéfov rozradostený hlas vykúpením. Cez riedku záclonu sme videli nádvorie, po ktorom sa rozliezli pracovníci ústavu. S hrabľami a lopatami vyzerali obzvlášť komicky. Snorili usilovne za každým opadnutým listom, za každou smietkou, vyčesávali z trávnikov čosi, čo sa z okna ani nedalo vidieť. V horúcom bezvetrí mi ich veselé hlasy pripadali neskutočné. V aleji, ktorá vrúbila cestu k parkovisku, sa ktorýsi dobrák mocoval so stromom, aby z neho striasol listy, čo sa ešte len chystali zožltnúť. Uprostred dvora sa hrbila kôpka všakovakej špiny prichystanej na odvoz.

         – To je krása! – oduševňoval sa Hájovník. – Eroháci so zväzákmi naháňajú iniciatívu. Len neviem, či s tou brigádou nemali počkať do poriadnej jesene.

         – Veď to! – pridal som sa.

         – Ale, chlapci! – Šéf nás nežne pokarhal. – Je to ich iniciatíva. Nevidíte, ako ich to baví. Aspoň ja si viem dobre predstaviť, že by sa s tými lopatami vedeli oháňať, aj keby nešlo o lístie a špaky, ale povedzme o čosi oveľa vážnejšie. Stačí povedať. Ja som na takéto veci sentimentálny. Ernest, neoduševňuje ťa ten elán, nenabáda ťa mať rád tento kolektív? Myslím, že niet nad kolektív. A o to ide!

         – Ja mám radšej ľudí ako kolektívy, – vykĺzlo mi, až som sám seba prekvapil.

         – Ja zasa kolektívy zbožňujem, – zahlásil Hájovník. – Vždy sa v nich zrodí niečo, čo sa nemôže zrodiť v hlave jednotlivca. Kolektív, to je múdrosť vyššego káčestva. Komu to nedošlo, ten môže... Zo mňa v kolektíve spadnú všetky starosti. Keď mám kolektív, ničoho sa nebojím!

         – Vidíte, to je téma! – zaplesal šéf. – Chlapci, navrhujem vám, poďme si chvíľu v pokoji posedieť a zafilozofovať si o kolektíve. Kašleme na robotu a na celú operatívu. Súhlasíte?

         Vtedy sa vo mne opäť všetko zdvihlo. Nesmiem predsa pristať, aby sa zahovorilo to, na čo ma odsúdili! Chcel jednoducho bielym vápnom zatrieť dieru na boku mojej lode. Chcel odviesť pozornosť od nemoci, ktorej som momentálne podľahol. Chcel ma zachrániť, chcel mi dať príležitosť, chcel pokánie, ktoré som si vyslúžil celým svojím životom. Ale chcel to všetko za niečo celkom iné, ako bol môj život!

         – Nie! – skríkol som. Možno to ani nebol výkrik, to vyrazilo zo mňa ranené zviera. Zozbieralo posledné sily a prerazilo tú hrču v hrdle, z ktorej sa šírila do celého tela zvláštna slabosť, pripomínajúca tú pred súložou. Alebo pred smrťou, ak to nie je to isté. Zrazu mi boli ľahostajné moje nevinné nasratosti, šéfova vznešenosť i Hájovníkova cynická márnomyseľnosť. Zrazu som sa nebál ich očí, vydesených z môjho výkriku. Zrazu sa mi zazdalo, že práve v tejto chvíli ide o čosi nesmierne dôležité, od čoho závisí, či prežijeme, alebo nie. V tomto okamihu šialenstva som si jasnozrivo uvedomil, za čo všetko som zodpovedný. Aj za nich dvoch!

         – Nie, – povedal som zlostne, ako som len vládal. – My sa teraz musíme porozprávať o inom! Najprv o tebe, šéfe! Mohli by sme začať napríklad tým, ako si nám vyčistil kádrové materiály. Akým právom si nás zbavil minulosti?! Si boh alebo čo, keď si sa opovážil sňať z nás naše hriechy, vďaka ktorým sme sa mohli cítiť aspoň trocha ľuďmi? My s Ondrom sme boli naozaj protisocialistické živly. Naozaj sme chodili medzi tankami a kreslili sme im na rite hákové kríže. Bľabotali sme s vojakmi o štátnej suverenite, až kým ich to nenasralo a nezavreli nás do fakultnej pivnice. Boli sme normálni Jánošíci, aj keď nás Sovieti napokon nakopali do zadkov a pustili znova do ulíc. Mohli sme byť disidenti, ale ty si nás normálne udal. Zaručil si sa za nás všetkými svojimi vojenskými a povstaleckými metálmi. A my sme museli doštudovať. Bolo to naozaj preto, že sme boli dobrí chlapci z chudobných rodín a že sme mali šance polepšiť sa? Veď keď sme neskôr zmúdreli, či zmalomyseľneli, s úctou sme ti zobali z ruky. Aký si bol na nás hrdý! Vždy by si bol za nás strčil ruku aj priamo do ohňa.

         Začal som mať z rozprávania pôžitok. Prichádzali mi na um nové a nové podrobnosti a zdesené tváre mojich nedobrovoľných poslucháčov ma len pobádali k ďalším pokračovaniam. Určite ma pokladali za šialeného, ale už ma nič nedokázalo zastaviť. Okolo mňa sa rozložila akási závratná temná hĺbka, z ktorej ku mne doliehali tajomné, znepokojujúce hlasy. Môj pôvodný strach sa premenil na predtým nepoznanú slasť, ktorá ma vťahovala do seba a nedovoľovala mi vnímať nič len jej pálčivú príťažlivosť. Neurčito som si uvedomoval šéfovu a Hájovníkovu vydesenosť a chcel som, aby sa báli ešte väčšmi, aby sa uškvarili vo vlastnom strachu. A aby ich škvarenie napokon uškvarilo aj mňa.

         Áno, bol som v predpeklí a bolo to slastnejšie než čokoľvek, čo som si v tej chvíli vedel predstaviť. Každé vyslovené slovo ma unášalo ďaleko od šéfa a Hájovníka, hoci boli neodmysliteľnou súčasťou môjho poblúznenia. Každým slovom sa znásobovala moja prevaha nad nimi, každým slovom som bol od nich nezávislejší. Bol to však, žiaľ, iba chvíľkový pocit. Bol to len okamih, v ktorom ma ovial závan iného sveta. Áno, mýlil som sa.

         – Ernest, prosím ťa, prestaň blúzniť, – povedal šéf zamatovo pokojným hlasom, ktorého tón zrazu rozbil moju ilúziu a vrátil ma k šéfovskému stolu. Jeho pokoj hravo skoncoval s mojimi rozkošami. Nevedel som pochopiť, kde ho v tejto chvíli mohol vziať.

         – Ernest, vypúšťaš duchov a duchovia vedia byť hrozne zlí, – povedal takmer výhražne. – Ty nie si blázon, ty si idiot!

         Chcel som sa vrátiť k svojim pocitom a vykašlať sa na všetko, čo ma tu obklopovalo. Už sa to však nedalo. Urobil som zúfalý pokus pokračovať v útoku, dúfajúc, že ma vráti tam, skadiaľ ma uniesol šéfov pokojný hlas. Ale môj pokus ma viedol celkom inde. Zasa ma ovial dych dávneho priateľstva s tými dvoma. Zasa som pocítil za nich zodpovednosť, zasa sa mi videli ako krásne motýle v štádiu larvy a zasa som nesmierne trpel, že som ich poznal skôr ako motýle.

    Zobraziť všetko