• Pseudonym

    Fedor Tomšič, Matúš Meščerjakov
  • Životopis autora

    Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici, kde bol jeho otec hospodárskym úradníkom na veľkostatku. V desiatich

    Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici, kde bol jeho otec hospodárskym úradníkom na veľkostatku. V desiatich rokoch sa s rodičmi presťahoval do Banskej Bystrice. Po maturite na bystrickom Gymnáziu Andreja Sládkoviča študoval v rokoch 1928 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu a československý jazyk (dobové označenie pre český a slovenský jazyk a literatúru ako vzdelávacie predmety). Spomedzi jeho profesorov ho najväčšmi oslovil F. X. Šalda, ktorého esejistické dielo výrazne rámcuje Matuškove literárne začiatky formálne aj obsahovo. Prvé Matuškove literárnokritické state sa začali objavovať už od počiatku štúdií. V tom čase bol členom akademického spolku Detvan. Spolu s Chorváthom, Bezekom a Kostrom založil generačnú skupinu R 10. Publikoval v časopisoch Přítomnost, Legionářský týden, Slovenské hlasy (príloha Národního osvobození) a v DAV-e, neskôr v Tvorbe, Živene, Eláne. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor na Štátnom učiteľskom ústave v Leviciach, v Bratislave, v Michalovciach a v Banskej Bystrici. Do SNP sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR. Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici. Po vojne sa natrvalo usadil v Bratislave. V rokoch 1945 – 1947 bol pracovníkom tlačového a neskôr propagačného odboru Povereníctva informácií, 1947 – 1948 redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody, 1948 – 1951 lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, 1951 – 1952 pracovníkom Povereníctva školstva, 1953 – 1958 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Až do konca života pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zomrel náhle 1. apríla 1975.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literárna veda

    • Profily (1946)
    • Vajanský prozaik (1946)
    • Štúrovci (1948)
    • Nové profily (1950)
    • Vavríny nevädnúce (1953)
    • Pre a proti (1955)
    • Od včerajška k dnešku (1959)
    • Medailóny (1960)
    • Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka (1963)
    • Rudolf Jašík (1964)
    • Človek v slove (1967)
    • Jozef Cíger Hronský (1970)
    • Osobne a neosobne (1983)
    • Dielo I (2010, 1.vydanie, súborné dielo)
    • Dielo II (2011, V tomto výbere 1.vydanie, súborné dielo)
    • Medzi spisovateľmi našej minulosti (2015, 1.vydanie)
    • O duchovnom kolaborantstve (2015, 1.vydanie)

    Editorská činnosť

    • Jégé v kritike a spomienkach (1959, spoločné dielo: V. Petrík, A. Matuška)
  • Charakteristika tvorby

         Výnimočný esejista, literárny kritik a polemik, znalec európskych literatúr, ktoré mu poskytovali hodnotový

         Výnimočný esejista, literárny kritik a polemik, znalec európskych literatúr, ktoré mu poskytovali hodnotový rámec aj na vnímanie slovenskej literatúry a domáceho kultúrneho diania. V kritickom myslení sa opieral o syntézu klasickej i dobovej literárnej estetiky a občianskej etiky tvorby. Výrazne debutoval v pražskej Přítomnosti esejou Hra na fujaru a pokrok (1930), kde ostro – nielen z estetických, ale najmä z etických a širšie kultúrno-občianskych pozícií – kritizuje povrchný folklorizmus a tradicionalistickú nafúkanosť, ktorými si – dnešným jazykom povedané – robili reklamu niektoré literárne zoskupenia a kultúrne prúdy. Publikoval síce v liberálnej Přítomnosti, ale ako človek s nadhľadom vzdelanca sympatizoval aj s dobovou ľavicou. Teda práve s dnešným časovým odstupom nemožno nevidieť aj isté politicum či straníckosť jeho raných kritických vystúpení.

         Prvým knižným dielom A. Matušku bola esej Vajanský prozaik, kde iskrivým polemickým štýlom a podrobnou analýzou Vajanského prózy kriticky prehodnotil dobový mýtus o prozaikovi Vajanskom (ten bol predmetom kritiky a živých literárnych polemík medzi Slovenskými pohľadmi a Prúdmi už na konci 19. storočia). Táto matuškovská ideová investícia napokon neskôr viedla k plnému uvedomeniu si skutočného literárnohistorického významu Vajanského najmä ako organizátora literárneho, publicistického i kultúrneho života na Slovensku, literárneho kritika a prvého moderného esejistu v Slovenskom kultúrnom prostredí, ktorý programovým uplatňovaním esejistickej formy hodnotne oživoval najmä úvodníky Slovenských národných novín, a to práve v čase hluchoty a nemoty pred prvou svetovou vojnou.

         V dielach Profily Nové profily podal Matuška svojbytným čítaním širokého spektra starších aj dobových autorov a poetík košatý a ozdravujúco kritický obraz aktuálneho literárneho diania.

         Dôležitou knihou boli Matuškovi Štúrovci. Na prahu stalinského obdobia a surových perzekúcií proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu dielo vytvorilo nenápadnú literárnu protiváhu snahám eliminovať zo slovenskej kultúry dominantné energetické zdroje kultúrneho vývinu (napríklad aj zneužitím Marxovej žurnalistickej kritiky štúrovských revolučných výprav z roku 1848, ktoré bez hlbšej analýzy špecifických podmienok politického trojuholníka Bratislava – Viedeň – Budapešť v rokoch meru ôsmych, najmä kategorickej neochoty kossuthovcov postupovať koordinovane so slovenskými revolučnými silami, považoval Marx – očividne nesprávne – za „kontrarevolučné“). Podobný zmysel mali aj Matuškove Vavríny nevädnúce, ktoré vyšli v čase, keď sa stalinská diktatúra zrútila – hoci spočiatku len formálne – po generalissimovej neočakávanej smrti. O dva roky neskôr mohol práve preto Matuška znovu rozohrať svoj impozantný polemický register pro et contra v diele Pre a proti.

         Neskôr boli mladšie generácie matuškových znalcov i obdivovateľov do istej miery sklamané jeho posunom od „kosti drviacej polemiky (Šmatlákove slová v súvislosti s nadväzujúcou poetikou Mináčovej eseje) k – v pôdoryse tak trochu oficióznym, hoci materálovo i formálne brilantným – monumentálnym esejistickým monografiám Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka, Rudolf JašíkJozef Cíger Hronský. Túto matuškovskú skepsu dnes navyše živí aj istá rozpačitosť, ktorá obklopuje Matuškove postoje k udalostiam po roku 1971. Vyvrcholenia tzv. normalizácie v roku 1977 sa však už nedožil, a tak vývin názorov na politicum Matuškovho diela a občianskeho profilu sa zrejme bude postupne vyvíjať podobne, ako sa v českej kultúre formujú názory na básnické dielo a občianske krédo Jiřího Wolkera v súvislosti s jeho sympatiou ku komunistickému hnutiu na začiatku 20. storočia. Navyše uvedené Matuškove monografické pohľady na troch autorov sú podnes vysoko aktuálne osobnostne vyprofilovaným, vecne aj esteticky mimoriadne pôsobivým pohľadom nevšednej literárnej osobnosti na literárne osobnosti mimoriadneho významu.

         Posmrtne vydané dielo Osobne a neosobne je napokon popularizujúcim stručným prierezom Matuškovou celoživotnou tvorbou a podáva obraz autora kaleidoskopicky, cez množstvo ukážok z publicistiky, literárnej kritiky, monografickej tvorby i rozhovorov, kde sa Matuška – síce úsporne, ale výstižne a podnetne – vyjadril počas svojho tvorivého pôsobenia v slovenskej literatúre aj sám o sebe.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BÁTOROVÁ, Mária: Na pomedzí žánrov. Esej ako psychologicko-literárnovedno-spoločenský diskurz. In: Esej ako žáner. Reflexívna

    BÁTOROVÁ, Mária: Na pomedzí žánrov. Esej ako psychologicko-literárnovedno-spoločenský diskurz. In: Esej ako žáner. Reflexívna plocha udalostí 20. storočia. Bratislava: Univerzita Komenského, 2015, s. 97 – 104.

    ČERTÍK, Jozef: Alexander Matuška: Dielo IV. /Osobne a neosobne/. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 127 – 130.

    BYSTRZAK, Magdalena: Odhaliť sa, ale len sčasti. Alexander Matuška: Dielo IV. (Kniha týždňa). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 28.

    ČERTÍK, Jozef: Štúrovci Alexandra Matušku (z roku 1948). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 6, s. 9 – 11.

    MARKUŠ, Jozef: Štúr, Hurban, Matuška, Mináč, Winkler a tí iní.  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 74 – 82.

    BEŇO, Ján: Ako je mŕtvym na svete. Alexander Matuška: Dielo I, II, III. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 75 – 77.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava 2005.

    ŽABKOVÁ, S.: Radikálny kritik s citlivou dušou. In: Verejná správa, 59, 2004, č. 2.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    HEČKO, F.: Bonzovanie po slovensky. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 1.

    VANOVIČ, J.: Alexander Matuška znovunachádzaný. In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 6.

    GÁFRIKOVÁ, G.: Na tému Alexander Matuška. In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 10.

    WINKLER, T.: Matuškove za a proti. In: Slovensko, 24, 2000, č. 1 – 2.

    PETRÍK, V.: Esej u Matušku. In: Romboid, 33, 1998, č. 1.

    ČERTÍK, J.: Matuška a Hronský alebo Spor Alexandra (dobyvateľa) s Jozefom (zveľaďovateľom). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 11.

    GALLO, Igor: Odtajnená bohéma. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 6, s. 120 – 122.

    PAŠTEKA, J.: Alexander Matuška a Jozef Felix. In: Slovenská literatúra, 42, 1995, č. 5.

    PETRÍK, V.: Alexandra Matušku interpretuje Vladimír Petrík. In: Dotyky, 5, 1993, č. 1.

    PETRÍK, V.: Spory medzi otcami a synmi alebo Vajanský u Matušku. In: Romboid, 27, 1992, č. 1.

    VALČEK, P.: Archimedov bod. In: Romboid, 22, 1987, č. 6 – 7.

    PETRÍK, V.: Matuškove boje o zajtrajšok. In: Romboid, 21, 1986, č. 12.

    Alexander Matuška (1910 – 1975). Martin 1986.

    PATERA, L.: Alexander Matuška. Praha 1985.

     

    CHMEL, R.: Trvalé podnety. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 25.

    MARČOK, V.: Fenomén osobnosti. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 25.

    MATEJOV, F.: Zvýznamňovanie. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 25.

    PETRÍK, V.: Etos kritiky. In: Slovenská literatúra, 32, 1985, č. 4.

    ŠABÍK, V.: Duch spolupráce. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 25.

    ŠMATLÁK, S.: S ním – či bez neho? In: Nové slovo, 27, 1985, č. 25.

    ŠTEVČEK, J.: Poznanie a podanie. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 25.

    TOMČÍK, M.: Alexander Matuška – systematik nebo impresionista. In: Literární měsíčník 1985, č. 8.

    CHMEL, R.: Autoportrét kritika – tvorcu. In: Pravda, 65, 18. 5. 1984.

    ŠTEVČEK, J.: Písať o Matuškovi... In: Nové slovo, 26, 1984, č. 31.

    NOGE, J.: Hľadanie epickej syntézy. Bratislava 1980.

    PATERA, L.: Kritické juvenilie Alexandra Matušky. In: Slovenská literatúra, 27, 1980, č. 4.

    PATERA, L.: Matuškova neznáma práca o J. M. Hurbanovi. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 6.

    PETRÍK, V.: Matuškov zápas o súčasnosť. In: Slovenská literatúra, 27, 1980, č. 4.

    ROSENBAUM, K.: Literárny kritik a „veci národa“. In: Slovenská literatúra, 27, 1980, č. 4.

    TOMČÍK, M.: Matuškova interpretácia romantickej poézie. In: Slovenská literatúra, 27, 1980, č. 4.

    BAGIN, A.: Od literárnej kritiky k filozofii kultúry. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 9.

    BAGIN, A.: Kritická metóda. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 11.

    KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava 1979.

    VALČEK, P.: Esej Alexandra Matušku. In: Nové slovo, 21, 1979, č. 27.

    ŽÁRY, Š.: Snímanie masiek. Bratislava 1979.

    BAGIN, A.: Literatúra v premenách času. Bratislava 1978.

    ROSENBAUM, K.: Pamäť literatúry. Bratislava 1978.

    ŠTEVČEK, J.: Estetika a literatúra. Bratislava 1977.

    ŠMATLÁK, S.: Súčasnosť a literatúra. Bratislava 1975.

    BAGIN, A.: Priestory textu. 1971.

    DEDINSKÝNSKÝ, M. M.: Romantické elementy u Alexandra Matušku. In: Romboid, 5, 1970, č. 1.

    MIKO, F.: Výrazové konštanty štýlu A. Matušku. In: Slovenská literatúra, 1970, č. 1.

    ŠTEVČEK, P.: Istoty a perspektívy. In: Matuška, A.: Človek v slove. Bratislava 1967.

    MRÁZ, A.: Poznámky na okraj Matuškovej knihy o súčasnej slovenskej próze. In: Slovenská literatúra, 8, 1961, s. 307 – 315.

    PIŠÚT, I.: Alexander Matuška a jeho literárnokritické dielo. In: Matuška, A.: Pre a proti. Bratislava 1956.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Bola to zvláštna, zložitá a rozporuplná osobnosť, bohatá a tajuplná citlivá duša. Jeho súdy v literatúre

    Bola to zvláštna, zložitá a rozporuplná osobnosť, bohatá a tajuplná citlivá duša. Jeho súdy v literatúre patrili k tým, proti ktorým bolo zbytočné sa odvolať. Bol to kritik imperátor. Ale spravodlivý a nebojácny.

    Ladislav Ťažký

    Ak je niekto výraznou osobnosťou, získa obdivovateľov a nasledovníkov, zvyčajne však nájde viac odporcov. Alexander Matuška bol od mladosti vyhranenou osobnosťou s náročnými kritériami na seba aj svoje okolie, za čo si vyslúžil mnohé nelichotivé označenia ako čechofil, anarchista, boľševik. Korene jeho kritického pohľadu však spočívali v schopnosti jasne pomenovať skutočnosť, ktorá nebola a ani dnes nie je ideálna. Už na prahu profesionálneho pôsobenia si uvedomoval zaostávanie Slovenska v rámci Európy aj Československa, udieral do nášho zápecníctva, ľahostajnosti, neopodstatnenej glorifikácie minulosti, konfesionálnej nevraživosti či politickej skorumpovanosti. Predstavám na spoločenský život aj na kvalitu literatúry nasadil vysoké, európske kritériá. Akoby Matuška cítil, že jeho životným poslaním je prebojúvanie náročných kritérií do umenia aj života, napĺňal krédo človeka, ktorého ovládla túžba po morálnej spravodlivosti a ktorý preto nenecháva nič na pokoji.

    Soňa Žabková

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Štúrovci (úryvok)      Boj, ktorý sa odohral a odohráva, odrazí sa závratne v svete hmôt i

    Štúrovci (úryvok)

         Boj, ktorý sa odohral a odohráva, odrazí sa závratne v svete hmôt i v dušiach, určí na dlhé veky práve tak tvárnosť nášho myslenia a konania, ako vzťahy ľudí, národov, krajín a svetadielov. Mysle sa upierajú na to, čo bude a ako to bude; i my žijeme v tomto upriamení, ale naša história tak chcela, aby sme sa v týchto železných rokoch obracali aj do svojej minulosti; aby sme si sprítomňovali, ako to bolo. V rýchlom slede spomínali sme si na storočnicu spisovnej reči slovenskej, na storočnicu Slovenských národných novín, na storočnicu spolku Tatrín. A na tento rok pripadá sté výročie slovenskej revolúcie.

         Naša história to tak chcela. Tí, čo z našich mozoľov a často za veľkej pomoci nášho umu robili svoje dejiny, nám radi predhadzovali, že sme národ bez dejín – ak sme vôbec národ. Na javisku histórie sme vskutku dlho neboli: vždy prišiel niekto, kto nás z neho vysotil. Žili sme svoj osud nie v jase dní, lež v temnotách stáročí; nie pred tvárou časov, lež po zapadnutých dolinách; nie na výslní života, lež v jeho zákutí; nie stavitelia seba samých, lež materiál na stavbu iným; nie sami a samostatne, lež ako prívesok; v slabej nádeji, že sa niečo privalí, aby sa to zmenilo, a v silnej hrozbe, že nás pohltí priepadlisko.

         A jednako: máme históriu. Líši sa od histórií mnohých iných národov, lebo sme si ju nepísali sami, lež písali nám ju na náš účet iní; lebo sme nevplývali, lež vplývalo sa na nás; lebo sme neprepadali a nerobili výboje, lež sami boli prepadúvaní ako predmet výbojov; lebo v nej nieto dynastií, kráľov a vladárov. Ale daň sĺz a krvi, ktorá sa na tejto zemi odvádza za každý krok a krôčik: tú sme zaplatili aj my, my viac ako iní – ona je erbovým znakom dejín slovenských. Neskončili sme v priepadlisku, nepohltila nás ničota: žijeme a sme národ. Znoj a krv storočí, okyptené a zhanobené životy celých pokolení dávajú týmto faktom nezničiteľný mravný fundament.

         Spomínať si ideme. Možno si spomínať elegicky: s prízvukom na tom, že čo bolo, nevráti sa už; frázovito: slovami, ktoré vydávajú svedectvo len o tom, že spomínajúci nemá priamy a plodný pomer k svojej veci. Ako si chceme spomínať my? Dozaista s citovým zaujatím, ale tak, aby sme sa v spomienkach nestratili; tak, aby vedľa lásky, ktorú mienime preukázať, a úcty, ktorú chceme vzdať, prišlo k slovu i odhodlanie poučiť sa minulým. Neplodné by bolo naše spomínanie, keby zostalo slávnostným, keby nemierilo za poznaním a keby sa nestalo zároveň príležitosťou pre každého z nás ísť osobitne do seba.

         S dešpektom sa dívajú cudzí na všetky naše hodnoty. Zo zvláštneho aspektu sa však my sami dívame na svojich ľudí a na to, čo predstavovali: neopustili sme ho ani pri pokolení štúrovskom, ba práve pri ňom nie. Vo svojom celku sa nám štúrovci objavili ako ľudia s veľkými zásluhami – „zásluhy“: tak znie to slovo! – akoby ten, kto vie a môže, nemusel, akoby len ráčil; a štúrovskí básnici v tomto aspekte písali len akési veršíky, dnes zastarané, „prekonané“ a niečo v nich ospevovali. Zúžili sme týmto „hľadiskom“ dosah a zmysel ich odkazu v sociálne-národnom i básnickom ohľade; a hoci sme sa denne oháňali tradíciami, scvrkla sa nám i táto, štúrovská, najrýdzejšia a najplodnejšia, na niekoľko citátov.

         Osamostatnenie slovenčiny je hlavným činom štúrovcov, urobili sme však z neho bezmála ich čin jediný; a filologicky zaťažení nevyniesli sme na svetlo, aby to všetci vedeli, najpodstatnejšie štúrovské argumenty proti bibličtine a za slovenčinu, argumenty literárne vo svojom východisku, spoločensko-kultúrne vo svojom zacielení. Reč biblická je, podľa Štúra, v mladom slovenskom živote starožitnosť, lebo sa vzťahuje len na kostol a kostolnú literatúru; keďže je tu však okrem cirkevného života aj život školský, spoločenský a občiansky, „bude – napísal Štúr doslovne – „za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol bola obmedzená. Hurban dôvodil takisto: pokým Slováci spali, pokým ukazovali, že žijú iba v modlitbe a duchovnej piesni, dovtedy stačila bibličtina; keď však „mal kmeň náš už raz tej katechizmovej a postilovej literatúry na slobodnejšie výslnie vzdelanosti a slobody duchovnej vyjsť, musel sa dačoho takého lapiť, čo v ňom spôsobnejšieho bolo k životu“; teologickí spisovatelia nevedeli „prenikať všetky žilky národa a menovite vyvádzať ducha národa na pole činnosti pospolitej. Hodža videl v Slovákovi „rodeného bohoslovca“, náboženského človeka teda, jednako si však aj on prial, aby sa posvetštil. „Čas mu je a povinnosť – napísal – „i svetské knihy a spisy pre svoju osvetu čítať“. Volalo sa to slovenčina, malo to vzhľad literárny a mierilo to k prestavbe slovenskej duše, a tým i slovenského života a osudu.

         Zástancovia teórie o zásluhách často povedali, čo štúrovci vykonali. Vraj: rečnili, básnili, vydávali, budili. Ale len to? Len básnili a rečnili a budili a vydávali? A len organizovali? Nie i niečo viac? To všetko, čo sa vraví, a ešte niečo nadto? Štatistika a historická veda, ktoré sa dívajú na výsledky, ich môžu merať a premeriavať, ako sa len dá, a jednako povedia o nich len nižšiu pravdu a časť pravdy. Sú časoví a podmienení, no vytvorili niečo, čo prečnelo až k nám: vyrastajú z doby, no presahujú ju. Preto ich nemožno vystihnúť tým, že sa zráta a zbilancuje, čo vykonali. Preto o nich viac povie láska, najmä tá výsostnejšia, tá, ktorá sa díva i na úsilie, na to, aké človek v sebe prechováva zrno. Preto k nim bude spravodlivejší ten, kto sa prizrie, kam smerovali a na čo v nich bola látka.

         Tragické sú naše dejiny. Nie preto, že sme nemali vlastných kráľov, lež preto, že sme nemohli organicky rásť ako celok; že sa na nás vybíjala najradikálnejšia forma útlaku; že národ – naozaj podľa slov básnikových „tráva, šliapaná na všetkých chodníkoch, prach, zdvíhaný každým vetrom, sklený pohár, rozbitý na tisíc kusov – sa dal preniknúť presvedčením, že tak bolo súdené a že nemôže na svojom osude nič meniť. Tragické sú však u nás aj dejiny osôb, tých najmä, ktoré boli soľou tejto zeme. Čím je nejaký národ slobodnejší, čím viac má podmienok na rozvíjanie darov, ktoré mu boli zverené, tým viac je tých, ktorí spoločnými silami tieto dary rozvíjajú. U slobodných národov sa kultúrna práca a tvorba podobá orchestru, v ktorom má každý pridelenú úlohu, a tú môže plniť dokonale, lebo jej dáva svoju dušu, svoj čas a svoj talent. U malých, potlačených národov niet orchestra – bývajú len jednotlivci; úlohy, na nich kladené, sú veľké a mnohonásobné – plne sa nemôžu venovať ani jedinej.

         Mali sme pred štúrovcami spolky, učené spoločnosti a tovarišstvá, no ani jedna z týchto organizácií nevedela viac ako mechanicky spojiť niekoľko jednotlivcov. Čo i neúplný a nedokonalý, no jednako štúrovci prví tvoria orchester. Celé jedno pokolenie sa tu na niečo odhodláva, sleduje jasný zámer a plán. Nejde však o mechanickú súdržnosť. Z diaľky môžu ich hlasy splývať; z odstupu sa môže zdať, že boli v podstate rovnako ustrojení a že čo z nich nepovedal jeden, povedal druhý a tak, ako by to spravil ktorýkoľvek z nich. No bližšie prizretie ukáže, že ak styčné body aj prevládajú nad osobnými a osobnostnými črtami, nemožno predsa hovoriť o consensus omnium; ukáže boje a spory. I to je doklad, že až nimi sa začína u nás v hlbokom zmysle kultúrne tvoriť.

         Ak už predtým jednotlivci mrhajú intelektuálnu a mravnú energiu v zápase o ľudský život svojho rodu, o to, čo sa inde rozumie samo od seba, štúrovci ju premrhávali mierou najvrchovatejšou. Surovosť otrokárov spôsobila, že ani oni, naši najlepší, nemohli ukázať svoj opravdivý formát a pustiť sa za pasy s tým, na čo dorástli. V rozlete za svojím skutočným rozmerom si kaličili svoje duše, no nedokaličili úplne, lebo i keď sú necelí, zlomení a rozlomení, predstavujú jednako mocné osobnosti; lebo i keď mnohí z nich nevedeli, čo si počať so svojím životom, stvorili jednako niečo zo svojho života. Okolnosti mimo nich spôsobili, že ich práca nemala ráz harmonického rozvoja síl, lež charakter pohybu proti prúdu a pálenia si prstov. Ký div, že duch tiaže a ťažoby mnohých premohol! Ký div, že u väčšiny z nich stojíme pred nedotiahnutými líniami, zlomenými gestami a poborenými klenbami!

         Ako ich napriek tomu nemilovať? Ale ako – zároveň – neľutovať, so zaťatými zubami neľutovať, čo mohlo byť a nebolo?

         Ich medze? Poznáme ich. Predstavujú v našom živote nóvum, no majú črty, ktoré ich spájajú so starším duchovným ustrojením u nás. O tom, že v istom zmysle ani neboli mladí, že si kládli úlohy, aké nebýva zvykom klásť si v ich veku, že včas poznali „Ernst des Lebens“ – o tom rozhodli sami. To, že neboli prístupní opojeniu, že pociťovali nedôveru k životu zmyslov a že všade, kde šípili niečo z tejto oblasti, hovorili o „zmyslnosti , o „pôžitkoch , o „mizeráckom a bedárskom rozkošení – to mali spoločné s predchodcami. Práve tak bolo subjektívne i objektívne dané, že vlastnili nie natoľko filozofický, ako skôr teologický a teologizujúci rozum, v dôsledku čoho ich neviedol pátos myšlienky, lež viery a často len pobožnosti; radšej než by sa ufilozofovali, plávajú v teologických vodách, lebo nechcú zahynúť na myšlienku, chcú byť spasení.

         Ich omyly? Mýliť sa je rub medaily, ktorá má na líci napísané: hľadať; ale vieme aj o ich omyloch. V systéme náhľadov, ktorého sú autormi, sa vedľa dobrého nájde i horšie. Jeden z nich vedel a vyslovil, že „náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro samí teológovia len opatrovali , že „pokým Slováci nedostanú na čelo génia sociálneho, do toho času budú vždy v národnosti svojej len nedochúdčence“, že „z teológov nepovstane naše sociálne-národné šťastie“; a bol to práve on, ktorý toto vyslovil zaiste nielen za seba, bol to práve on, ktorý neskoršie najviac scirkevnil náš život a najviac steologizoval hodnoty. – Vykročili odvážne do sveta, europeizovali Slovensko, a potom sa od Európy vedome dištancovali. Na Západe, vtedy demokratickom a revolučnom, ktorý ostatne poznali len z druhej ruky, cez nemecké okuliare, videli neskôr len materializmus a bezbožnosť – ich kritika je tu z gruntu falošná, pretože skrz-naskrz starozákonná a staropanenská, pretože morálna a moralistická.

         Výhrady k nim? Máme ich, veď mnohé otázky, ktoré sa zadierali do myslí už im, kladieme dnes ináč a ináč ich chceme i riešiť. Výhrady sa však netýkajú ich samých; týkajú sa často viac tých, ktorí prišli po po nich a ktorí – sami netvoriví – chápali ich teórie staticky, nie dynamicky, ako formulky, a nie ako tendencie. – Sebaklamy, ktoré boli pre štúrovcov pracovnými hypotézami, stali sa u epigónov skôr zábranou činov ako podnetom na ne. Ako dlho pretrvalo v slovenských mysliach len presvedčenie o Tatrách ako kolíske Slovanov, o slovenčine ako jazykovom centre slovanskom! A ako táto epigónska viera bola netvorivá! – Štúrovci romanticky precenili svoj ráz, piesne a povesti, folklór v najširšom zmysle, ale ľud nebol pre nich výlučne estetickou hodnotou ako pre mnohých neskoršie; Štúr – a to urobilo málo romantikov! – pripravil pre svoj ľudový národ pokrokový program sociálno-kultúrny. – Štúrovci nemohli ináč, museli pracovať s pohľadom do dejín. Ak sa dnes tak vidí, že príliš historizovali, že chceli ísť dopredu, príliš sa obzerajúc nazad, neboli ich dedičia, bezprostrední i ďalší, oveľa lepší. Z diela samých štúrovcov sa donedávna zdôrazňoval a ešte stále zdôrazňuje len ich čin jazykový, čím sa hľadá historické odôvodnenie toho, čo sa medzitým skvele dokázalo v živote a čo nikto nikdy nebude môcť zvrátiť, nech by nazbieral koľkokoľvek dôvodov nielen pseudovedeckých, ale i vedeckých. Nech akokoľvek: zostávajú praví a substanciálni, lebo hoci mali mytologické prvky vo svojom myslení a hoci apriórne konštruovali a stavali veterné zámky – čo jedného z nich pohlo k výkriku: „Ak sú ideály šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli!“ – siahali v podstate nie po schémach a formulkách životných, ale po skutočnom živote a živej skutočnosti.

         Nejde iba o to, ako si kto veci konkrétne predstavoval, ako realizoval snené a myslené; záleží aj na tom, kam celkove mieril, a na príklade, ktorý dal napriek svojim osobným hraniciam.

         Ak majú slová ešte nejaký význam – a zdá sa, že majú – môžeme si povedať, čím štúrovci v skutočnosti boli, bez teórie o zásluhách. Lebo zásluhy nemajú naozaj nijaké – robili, čo bolo treba. Musíme si to povedať, lebo pre svoje prítomnostné úsilia potrebujeme historické uzemnenie. Ak ich dnes zašantročíme, ak dnes dopustíme, aby sa zo slovenského vedomia vytratilo to, čo sa nimi začalo, neobjavíme ich už nikdy a budeme oveľa chudobnejší na ceste za sebapoznaním a sebauvedomením, čo napokon v poslednej hlbine znamená aj za sebatvorením.

         Boli povedané slová o „hnilobe predkov (Bajza) a o „smrtnom spánku (Fándly). O dobe jozefinizmu, na ktorú sa tieto slová môžu najskôr vzťahovať, zisťuje dnešný historik, že sa vtedy za maďarizáciu škôl, a teda za uhorskú ideológiu zasadzovali sami slovenskí zemania a vzdelanci cirkevní i svetskí. A sociológ dokladá, že sa slovenská inteligencia dostáva do opozície proti maďarizácii len postupne; že slovenské národovectvo bolo spočiatku výhradne jazykové; že sociálne práva pre Slovákov žiadali až štúrovci; že však sociálna štruktúra a politická tradícia uhorská a konzervativizmus oboch cirkví hatili v praxi toto úsilie. Potvrdzujú to slová Hurbanove na sneme v Záhrebe: „Opustený je národ slovenský od svojej šľachty, opustený od meštianstva, opustený väčšej čiastky od kňazstva svojho…“ a potvrdzuje to Hodža v Slavomierskom: „Kňazstvo, učiteľstvo, šľachta, meštianstvo a všetko, čo len kus hlavy nad vrstvu pospolitosti ľudovej zdvihlo, všetko je od národa svojho a nášho slovenského, všetko je proti nemu.

         Hniloba predkov i súčasníkov, smrtný spánok minulých i prítomných je atmosféra, ktorú našli štúrovci. A čo urobili?

         Prví učili, ako chcel a vyslovil M. M. Hodža, že miesto samostatného zbierania žabíc treba spoločne hľadať jeden kameň mudrcov; oni prví ukuli Slovákom spoločný program kultúrny a sociálny. Vpísali si do znaku heslo nadosobnej služby a toho sa držali. Ich láska patrila ich povinnosti; a hoci mysleli v rozmeroch vekov a kontinentov, boli trpezliví. Bolestne pociťovali, že niet idey, ktorá by národ celistvo spájala, a že musia začínať od a. A jednako: boli trpezliví. Uvedomovať si a byť trpezlivý: to je v slovenskej duši nebývalé spojenie – v nich však existovalo. Mali chvíle zúfania, mal ich pred všetkými Janko Kráľ, ktorý napísal verš: „Načo som ja medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel“; a možno si predstaviť slzy zbesilej bezmoci na jeho tvári, keď ho písal. No nech sa mnohým miešala do prelesti zlovesť, nech u mnohých mala viera dramatického protihráča, ak nie v zúfalstve, aspoň v pochybách, nezahubila ich bezvýchodnosť, ktorá sa pred nimi črtala. Narodení pre veľké, konajú bez gest a výbuchov čiernu prácu a trpezlivo, ozrutne trpezlivo budia urny a svedomia. Tak ako im to povedal Kollár, keď sa vracal z cesty po Taliansku. „Nyní nám potřebí ne tak hlav, knih a učenosti jako raději srdcí, skutkův, charakterův… Chraňte se zoufání nad národem; chraňte se i při tuposti a nevděčnosti národu říkati, že on není hoden, aby se jemu anebo zaň i někdo obětoval…

         Vidia, že vzťahy medzi ľuďmi stvorili ľudia, a že sa všetko dá zmeniť; pozorujú, že národy začínajú hovoriť do svojho osudu ponad hlavy kráľov a záujmy dynastií. Boria preto legendu, že tak bolo súdené… „Keď ide komu do živa, i smrti sa chytí, povedal nezabudnuteľne jeden z nich; a oni učinili slovo telom, chopili sa smrti, išli do revolúcie, lebo chceli svoj národ vyviesť von zo zakliatia a povestí, von na pole dejov. Kontrarevolúciou sa slovenská revolúcia môže zdať iba pohľadu, ktorý sa díva na fakty, ale nevidí ich, lebo nevidí pružiny činov. Veď v hurbanovskom pohybe nechceli štúrovci chrániť rakúsky absolutizmus; veď nešli proti Maďarom preto, že by boli ľúbili Viedeň. Že urobili, ako sa stalo, to nie preto, že by boli bývali takí či onakí; urobili tak, lebo boli hnaní špeciálnou situáciou slovenskou, lebo vedeli, čím sa skončí maďarský boj za slobodu – pre Slovákov. Najpádnejším vyvrátením kontrarevolučnosti ich revolúcie je ich domáci program, z gruntu ľudový a pokrokový.

         Volalo sa to slovenčina, vyzeralo to filologicky a literárne, ale celou svojou podstatou to mierilo k činom, do života, k jeho zlepšeniu, k životovede, ako sami hovorili; malo to výsledky literárne a kultúrne, politické a sociálne, národné a mravné.

         A strojcovia toho? Praví európski ľudia svojím vzdelaním, a pôsobia po dedinách; žijú v klietke, a duše sa im rozpínajú vo vesmírnych koncepciách; zakúšajú zlobu otrokárov, a veria v ľudskosť; príslušníci malého národa, z ktorého až oni začínajú uvedomelo tvoriť národ, myslia na veľké spoločenstvo Slovanov, do ktorého patria; o holý život ide ich rodu, a oni už zdôrazňujú, že sa treba usilovať nie prosto o existenciu, lež o jej zmysel, nie prosto o život, lež o jeho akosť a plnosť; donútení obmedzovať sa na kultúru, pracovať s papierom a so slovom, chápu sa prvej príležitosti premeniť slovo na čin, opustiť papier pre život.

         V tom je heroický a prometeovský charakter tohto skvelého pokolenia.

         Zo zvláštneho aspektu sa my sami dívame na svojich ľudí i na to, čo po sebe nechali. Ani štúrovská poézia nie je výnimkou. Pretože vychádzali z ľudovej piesne, sfolklorizovali sme všetky nimi vytvorené hodnoty; vidí sa nám prostonárodným všetko, čo zaspievali. Uverili sme a učíme po školách, že štúrovci ako básnici len vlastenčili; že ponáškovo rýmovali životné obsahy, ktoré sa dali vyjadriť i prózou; a že sú zaťažení služobnosťou.

         Skutočne tak? Z romantizmu podržali myšlienku nacionálnu, ideu, že malý národ, ako to vyjadril Hurban, „má právo na intenzívnu veľkosť ako národ veľký“; vylúčili z neho anarchickosť a aristokratickosť a nahradili ich ľudovosťou a demokratizmom. Z poézie, ktorú Štúr chápal ako „vrchovisko všetkých umení, ako čosi „zavŕšeného a „celistvého“, vylučovali takisto všetko subjektívne; chceli byť a v teórii boli vedome protiromantickí v tom, že nepripúšťali osobné vzrušenia, city, žiale; chceli mať národ jediným inšpiračným ťažiskom. A tak básnili o národe, vlasti, slobode; spievali „bolo a bude, volali „in tyrannos – verše, hneď plné vzruchu, hneď žalmicky intonované; poézia služobná, musa pedestris, ktorá však má i svoje čísla výsostnejšie.

         Štúrovským básnikom prvým povedala príroda veci ako nikomu predtým a málokomu potom; oni prví vnikli do slovenského človeka i do hlbín národnej podstaty a vylovili odtiaľ hodnoty, ako môže len ten, kto sa vie započúvať do mlčania a čariť zo zlomkov tvar. Že pri tom idealizovali, že v náznakoch videli už záruky a v prísľuboch naplnenie? Obraznosť milujúce srdce a viera viedli ich génia; no kto by to musel byť, aby im vyčítal, že prichádzali na pomoc zhanobenej skutočnosti, zhanobenej pre ich duše i ľuďmi? Že dotvárali svojou tvorbou to, čo skutočnosti chýbalo? Taká, nie inakšia je podstata každého tvorenia.

         Márne sa usilovali pristrihnúť seba samých. Tí najrýdzejší z nich, rýdzi rýdzosťou, ktorá je človeku daná ako milosť či kliatba, alebo naveky odoprená, básnili okrem slovenskej vlasti i o pravlasti všetkých básnikov: o tom, čo nepomenovane existuje; o domove a spolu o vesmíre, o ktorom jeden z nich napísal: „môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá“; o blížnych i o sebe; o čujných a skôr ešte nečujných prameňoch kolektívneho života i o vlastnom osude a vlastnej láske; o čase, v ktorom žili, i o tam, ktorý plynie a nevracia sa; o utrpení zo zlého usporiadania života i o bolesti pre nič; o nevyhnutnosti ľudského úsilia i zmare všetkého.

         Máme po nich otrasný osobnostný monológ, v ktorom sa dvaja-traja z nich javia svojím hlbinným videním a žiarením svojej obraznosti rovnocennými partnermi v orchestri vtedajšej európskej poézie; a zanechali po sebe nie menej otrasný dialóg s národom, lebo ktože ich počúval? Janko Kráľ nielen o sebe povedal, že je „maják v čiernej noci, lampa v zapadnutej izbe, kriak na zabudnutom hrobe. Sládkovič nazval svoj národ hluchonemým; práve štúrovcami prestal byť tento národ nemým, ale hluchým zostal naďalej – práve k tým, ktorí rozviazali aj jeho jazyky… Život prešľahoval do ich poézie, no ich poézia prešľahovala do života len málo…

         Nezúčastnene sa azda niekedy dívame na svoje živorenie v minulosti; nemôžeme však ostať v rezerve, keď vidíme martýrium a bezozvennosť tých, ktorí náruživo, fanaticky bažia po ozvene a nedostávajú ju, tých, ktorí ako Sládkovič v smrteľnej clivote vravia mladému ctiteľovi: „Slovenský básnik slávy nemá.“

         Preceňujeme ich azda? Určite nie. Mnohé dohaslo, nepáli a nezapaľuje nás už. Dohaslo, čo bolo daňou dobe, čo bolo tvorené v prílišnej závislosti od ducha čias; nezapaľujú tie partie v ich básňach, kde výslovne vyhlasovali veci, ktoré sa majú len šeptať, ba pre ktoré – a najmä pre poéziu – je lepšie, keď sa o nich mlčí; tie, kde ospevovali. Trvá to, v čom sa uskutočňovali ako osobnosti, v čom a čím si pomáhali žiť; to, čo spievali.

         Zahúdli na svojich primitívnych nástrojoch melódie, že sa nám pri nich ešte dnes zviera srdce; našli verše z milosti Božej, ktoré sa nám zastavujú v hrdle ako vzlyky; sú tvorcami diel, ktoré svedčia o tom, že už oni boli schopní vidieť slovenskosť, ako to formuloval Kalinčiak, nielen v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ale i v skutkoch, v živote, v duši; diel, pri ktorých bezpečne cítime, čo by sme pochodili celý svet a živili sa pri najbohatších cudzích stoloch, že sú niečím naším, autentickým. Meno tohto faktu je triumf.

         Marína, Detvan, Smrť Jánošíkova, verše Janka Kráľa, Reštavrácia – ktoré pokolenie dalo viac? To zaiste nie sú relikvie, lež diela spontánneho vrhu, ktoré nám majú stále čo povedať. Ak je na nich povlak patiny, to preto, lebo – ako bolo povedané – „patina je odmenou majstrovských diel“.

         Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň a že ak sa aj nemožno v každodennom živote spravovať skúsenosťami vrcholných okamihov národných dejín, treba mať tieto skúsenosti uložené v tajných vrstvách, tam, kde na ne vždy pripravená fráza nedočiahne, kde sú mocné, pretože mlčanlivé. Toľká je špeciálnosť nášho osudu, že mnohé musíme zo svojej pamäti nie vyvrhovať, ale, naopak, podržať v nej, ak nechceme prísť o seba samých. Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam.

         Nemusíme si hľadať predkov; máme ich predo všetkým v štúrovcoch, ktorých vystúpenie znamená zárodok našej národnej kryštalizácie. Treba len, aby sme ich vo svojich mysliach dosadili na miesto, ktoré im patrí.

         Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme; z duchamorného a beznádejného zvyku ponímať väzbu s minulosťou ako podviazanie nových rozletov; z pomníkovej mánie, ktorá ustaľuje do meravého gesta i to, čo ešte žije a stále môže byť úrodnou prsťou.

         Pamätné tabule na domoch? Pomníky z kovu a granitu na námestiach? Áno. Ale aj pomníky v nás, ktoré čas zničí len s naším posledným výdychom.

         Potom sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár. Potom budeme národ.

     

     

    Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka (úryvok)

         Čapek začína horúčkovitým oboznamovaním sa so západnými smermi a zjavmi umeleckými, výtvarnými, literárnymi, filozofickými; zaujíma sa súčasne s praxou o teóriu.

         Všeobecná mienka je, že rozumovanie škodí umeniu, že sa básnik obíde bez teórií. Avšak básník skutečne lidský nechce se klamat, chce dosahovati pravdy; soustředěné vědomí této pravdy jest theorie, ať je to již theorie umění nebo theorie světa. Cestou programů, zásad a obecných názorů nedochází se ovšem umění, ale jakési jistoty, jež je pevnou basí spirituální konstrukce tvorby.

         Nie nevýznamnou časťou Čapkovej literárnej aktivity povedľa románov, drám, poviedok a fejtónov sú poznámky, recenzie, články, eseje, portréty, týkajúce sa literatúry a výtvarníctva i filozofie, z väčšej časti dosiaľ knižne nevydané. Vznikali v čase jeho nástupu, keď si ozrejmoval svoju pozíciu, neskôr z referentskej profesie i pasie. Patria k nim i teoretické partie či útržky z jeho diel umeleckých, počínajúc komédiou Lásky hra osudná a končiac románom o Foltýnovi; aj ony majú, ako jeho samostatné prejavy tohto druhu, ráz polemický i vyznavačský; zvlášť pozoruhodná v tomto smere je tretia básnikova poviedka v románe Povětroň, ktorá je poetikou poviedky v poviedke, pretože v procese rozprávania odhaľuje i postup tvorenia – to je v istom zmysle námet.

         Súhlasný i rozporný je vzťah medzi literárnym, výtvarným teoretikom i kritikom a literárnym praktikom Čapkom; zo súhlasu i rozporov je zložený literárny teoretik a kritik Čapek, t. j. jeho estetika je sama v sebe, bez ohľadu na jeho spisovateľskú prax nejednotná v ponímaní základných otázok umenia a literatúry: tradičného a nového, umeleckej osobnosti a originality, doby a skutočnosti atď.

         Rozpornosť vyplýva už z faktu, že Čapek nemienil predom nič vylučovať, že bol za rozmanitosť, že všetko chcel aj tu chápať a všetkému dať miesto; všetkému okrem bezprostredne predchádzajúceho umenia, t. j. naturalizmu a realizmu; bol pritom, prirodzene, výlučnejší vo svojich úvahách než vo svojich umeleckých realizáciách. Tento estetický relativizmus bol i plodom polemiky: brániac moderné umenie, bral ho do ochrany v jeho celku. V modernom umení je mnoho vzájomne si protirečiacich teórií a smerov. Ve skutečnosti vše to je krásný proces hromadné činnosti: nechtěl bych ztratiti jedinou ze současných „tendencí“, aby mi tato doba nebyla ochuzena o něco cenného a důležitého ... Vo filozofii a umení je veľa „izmov“, avšak: neznám nic hloupějšího než odsudzovati je všechny jako nesmysly…; každý z nich má mi co říci, i když s ním nebudu souhlasiti.

         Estetický relativizmus Čapkov sa stupňoval v súvise s jeho relativizmom filozofickým v dvadsiatych rokoch. Strašnejší než relativizmus času a priestoru je relativizmus kultúry a dejín; dielo človeka je neprekročiteľné, dokonalosť človeka je všade a nikde, je i na počiatku bytia. Umenie nie je výnimkou. Poznali jsme tolik vývoje, že jsme ztratili ješitnost pokroku v umění… Vedle Leonardovy Večere je dejme tomu oceánská, krví pomalovaná modla neco ůžasně divokého. Avšak vedie oceánské modly je také Leonardova Večeře neco ůžasně divokého. A zase: Čapek „nevie“, je-li vyšším a božštějším uměním malovati portrét královny Viktorie na plátně nebo portrét pinguina prsty ve vzduchu, jako činí domorodci Ohňové země…; „nevie“ ani, je-li portrét od Rembrandta dokonalejší než taneční maska ze Zlatonosného pobreží.

         To nebolo len teoretické vyznanie, a Čapek mohol o sebe oprávnene povedať, že sa „pára“ ve všech naukách a ve všech literaturách až po černošské povídačky.

         Tradícia či nové? Staré či moderné? Pre mladého literárneho revolucionára Čapka je úsilie o novosť, o nové látky a formy priam kritériom hodnoty; sám zmysel umeleckej tvorby je v hľadaní, skúšaní, experimentovaní. Moderné umenie chce se jinačiti, smysl pro jinakost, a umenie vôbec treba študovať v jeho ustavičném měnění a jinačení. Na množstvo toho, čo sa nazhromaždilo vekmi, odpovedá Čapek požiadavkou odlíšiť sa, striasť zo seba dedičstvo, ťažiace svojím bohatstvom a rozmanitosťou – na jednej strane; zároveň však pri bližšom prizretí sa novosť získava za pomoci starého, najstaršieho a archaického, voľným požičiavaním z neho, z jeho chaotického bohatstva. V aplikácii na domáce pomery to znamená nevracať sa ani k ľudovému umeniu a národnej histórii, ani k veľkým osobnostiam. Tradícia je stále pokračovat a nezastavovat se. To je pravá kontinuita umění, plynulý proud činnosti. Českej kultúre by nebolo na osoh, kdyby nám místo odvislosti od Evropy byla doporučena odvislost od historie. Mladý Čapek sa priam rozohnal po svete a dostával sa preto pred vojnou, ako sme videli, do sporov s tradicionalistami i novátormi. Po vojne poklesne v jeho očiach pojem novosti, nové sa ukazuje len ako relatívne nové a vlastne staré; nastupuje chvála starého. I učiňme díkůvzdání, my ostatní spisovatelé, kteří píšeme o starých věcech, ať se tváříme sebe moderněji… Staré veci jsou nevyčerpatelné, … a až budeme ůčtovati sami se sebou, shledáme, že i my jsme stará věc, ačkoliv jsme si před mnoha lety myslili, že jsme něco nového. Čo je vlastne literatúra? V úhrne krásná literatura je vyjadřování starých věcí věčne novým způsobem, kdežto noviny jsou vyjadřování večne nové skutečnosti způsobem ustáleným a neměnným. V novom aspekte vidí Čapek i domáce zdroje. Svetovosti sa nevzdáva, ale nechce ju dosahovať „doháňaním Európy“, a to ani v tom pojatí, aké si na to v začiatkoch vytvoril, ani tak, že by česká kultúra a literatúra sa zúčastnila na práci, konanej v Európe; chce svetové cez české. Teď teprve přichází čas, kdy bychom se už nemusili tak dychtivě dívat, co se dělá jinde, a mohli se oddávat svým vlastním nápadů… Zůstáváme si do značné míry dlužni i to, abychom prohrabali svou vlastní kulturní minulost.

         Po vojne európsky už spisovateľ Čapek nenachodí svoj pôvodný vzťah ku kultúrnej a literárnej práci v Európe; aspoň teoretická intenzita jeho záujmu o európske umelecké dianie poľavuje. Keď roku 1928 píše o návšteve J. Romainsa v Prahe, ktorý bol svojím unanimizmom jedným z jeho oporných bodov, spomína len jeho staršie, nie nové knihy.

         Prestal ho sledovať. Spätkuje od Apollinaira k Anatolovi Franceovi a Voltairovi; niektorí z moderných Francúzov nie sú mu viacej ako literatura borová. V anglickej literatúre zastal pri Shawovi a Chestertonovi, Kiplingovi, Wellsovi a Galsworthym, ba aj od nich sa vracia k Dickensovi; Joyce mu je znepokojivý a vulgární.

         A samo moderné umenie vo svojom celku? Perzifláž, ktorej je v románe Válka s mloky vystavených toľko vecí, neobišla ani umeleckú a literárnu avantgardu, ktorá v mene nového odmietla všetko staré v literatúre, hudbe, architektúre, filozofii, celej kultúre; dostáva tu svoje dadaizmus, futurizmus, konštruktivizmus, „trojtónová“ hudba; pro domo sa tu číta: ti pak, kdo opominuli včas nastoupit cestu příštího salamandrismu, cítili s hořkostí, že propásli svou dobu, a mstili se za to tím, že hlásali čisté lidství, návrat k člověku a k přírodě a jiná reakcionářská hesla.

         Krajné názorové rozdiely v tejto i v iných otázkach sú, prirodzene, podmienené vývinovo. Keby sme sa však pýtali, či vývinovo vzaté prebiehali veci tak, že Čapek spočiatku hľadal a nachodil spojencov von a potom sa postupne vracal viacej a viacej domov, jednoznačná odpoveď by nevystihla pravý stav. Od začiatku je v Čapkovi povedľa európskeho „české“, a vrcholenie jeho diela sa nesie v znamení toho, čomu hovoril vnitřní světovost.

         Počiatočné rozpory v pojatí umeleckej osobnosti sú dané jednak tým, že v čase, keď si ho Čapek ujasňoval, bol umelecký a literárny život viditeľne nesený viacej skupinami a smermi ako jednotlivcami, jednak tým, že sa špecifikujú v generačnom boji. Čapek povie, že v přítomné době nikdo nemá než to, co sám vyzíská a vymyslí, ale myslí to práve skupinovo. Moderná poézia nie je len vecou hesiel a programov, lež zcela zvláštních osob; které se nějak určite a rozhodne liší od minulých básníků svými požadavky a vírami, svou orientací, svými potřebami i zájmy, svým citovým i praktickým založením. A jenom toto osobní a jinaké, co je odlišuje, může positivně rozhodnouti ve volbě mezi hotovou formou a nalézáním nových forem, mezi tradicí a novostí, mezi poslušností a experimentací, mezi opatrností a risikem. Dejiny literatúry si možno myslieť bez mien a osôb. Důležitejší je společný způsob dění sveta, či spíše dění se ve světě. Isté cítenie sveta a cítenie sa vo svete, možné len raz, je nositeľom zmien v umení; schopné nesrovnatelně hlubších a základnějších přeměn než individualita sama, jest pravým životem a pravou hybností umení; … osobnost není tedy nic, co by samo osobě charakterisovalo umění.

         Skupinové či generačné chápanie osobnosti koriguje Čapek tým, že postulát osobného prežitia prenáša i sem. V umení potom nemusí ísť o nejaké tvorivé činy, stačí, že sa hľadá a že sa vyvíja iniciatíva; hodnotné a cenné je každé osobné úsilie, i keby nemalo väčší objektívny výsledok, a umelec, ktorý sa vyjadruje po svojom, je viacej ako ten, čo len koristí na cudzích majstrovských dielach. Básnikom je aj ten, kto po sebe nič nezanechal. Sú lidé marní, po kterých nezůstává žádné užitečné dílo, žádný positivní zisk, a přece… Taký je Don Quijote, vynálezcovia, kteří se po léta pachtí s perpetuem mobile, básnici, kteří nikdy nic nenapsali, politici, kteří sami sobě deklamují Dantonovy řeči… (ako solicitátor Vítek v prvom dejstve komédie Věc Makropulos). Pritom sa ten istý Čapek škriepi, ako sme videli, s Bergsonom, neuznávajúc umenie za produkt intuície, vnútorného zažitia, dôvodiac, že umenie sa nezačína intuíciou, ale jej realizáciou, t. j. prácou intelektu. Nie Čapek Foltýna, ten istý Čapek, Čapek hneď z nasledujúceho roku.

         Ten istý Čapek opravuje či preformúva svoju predstavu „skupinovej“ osobnosti v súvise s ústredným problémom umenia po svetodejnom víťazstve buržoázie nad stredovekom, totiž v súvise so vzťahom „medzi osobnosťou a spoločnosťou, medzi sférou individuálnou a kolektívnou“. Novou skutočnosťou veku sú „zástupy ľudí, veľká mechanika a pokrok“, „civilizačné činnosti, vynachádzavosť, civilná energia, ovládanie sveta a hromadný život“, „sociálne interesy a kolektívne duchovné otázky, myšlienky vedy, odhady budúcnosti, skutky techniky“. Tieto javy konstituují skutečnost stejně velkou a překypující, jako jsou květiny, hvězdy, ženy a příroda. Je vzácnejšie a záslužnejšie zmôcť básnicky sociálne problémy, ktoré sú dramatem mas …, jež formovali krásné vášně.

         V literatuře zbytečně utkvělo mínění, že individuální city, vášně a bolesti, že nitro jedinečné osobnosti je něco hlubšího, krásnějšího a lidštějšího, než hromadná hnutí, než myšlenky konkretně působící, než práce, než život dějící se pred očima všech … jisto je, že zájem moderní literatury se rozšířil tímto směrem a že je nutno překonati ůzkoprsost štítivého estétství, tak tuze oddaného vznešeným, „jedinečným“ věcem. Pod vplyvom týchto prevratných novôt sa situácia v literatúre zmenila Whitmanom a Verhaerenom; v poézii ztrácí se již intimní ráz lyrismu dřívějšího. Poesie se stává veřejnou … Látkou básníků se stává ohromná realita sveta lyrického a sociálního… Poézia nie je ľúbezná, nevydáva mäkký zvuk, jej výraz je prostý a energický, nezdobný a ostrý, pretože básník není již pěvcem v kouzelné noci, nýbrž světským duchem, mluvčím, poznavatelem a soudruhem lidí. I keď je tu veľa slovného siláctva a frenézie čisto vonkajškovej, je symptomatické, že veľká časť moderného básnictva opúšťa svou věž ze slonové kosti, svůj poetický esoterismus, jenž snadno stává se útočištěm duší negativních.

         Ale okrem tohto moderného sveta a jeho drsnej reči je tu infinitesimální struktura moderní duše so svojou rečou. Ako predznamenanie rozlomu v Čapkovom vlastnom diele znejú slová: stále cítíme v sobě to moderně disharmonické a bolestné, co je hlubinou díla Baudelairova, stejně jako Poeova; stále zůstává v nás živoucí impresivní cit, podivnost a hluboce iracionální charakter básní Verlainových, Laforguových nebo Rimbaudových. Máme zvláštní chuť pro zmatek neklidného nitra, pro … to nejasné psychické chvění dějící se ve slovech smyslu sotva tušeného.

         Formulácie sú presné a neklamné: objektívna lyrika a intímny lyrizmus, hromadné hnutia a vnútro jedinečnej osobnosti, kolektívne a individuálne; a predsa Čapek rozlišujúc takto ostro medzi oboma druhmi poézie a stavajúc ich proti sebe, neodlišoval v skutočnosti ich východiská: aj Baudelairovi bola východiskom „ohromná realita sveta fyzického a sociálneho“, s tým rozdielom, že čo z toho Baudelairovi a iným vyšlo, bolo „moderne disharmonické a bolestné“, pretože realita, ktorú objektívni básnici ponímali ako organickú, rodnú pôdu svojho dneška, javila sa baudelairovcom ako divoká půda dneška, alebo, opäť s Čapkom povedané, kým u verhaerenovcov prevládal způsob dlení světa, u druhých – historicky prvých – spíše dlení se ve světě; k tomu Čapek ešte doložil, že sa toto cítenie vo svete stává věcí zvláště naléhavou a témeř bolestnou jmenovitě ve chvíli přerodu… Cez nespoločenskú, protispoločenskú a jednako nie neobjektívnu subjektivitu Baudelairovu, Rimbaudovu, Laforguovu moderná poézia postihla a ešte viacej predtušila „disharmóniu“ v buržoáznej civilizácii, a Čapek to nemohol nevidieť; jeho umelecká prax pôjde týmto smerom, t. j. smerom „cítenia sa“ v zmechanizovanom svete; bude intimizovať a subjektivizovať objektívne, bude odrážať skutočnosť strojovej civilizácie nie tak v jej vlastnej váhe, ale radšej v jej pôsobení na človeka.

         Keď Čapek bilancuje svoju taliansku cestu, vyvodzuje si z talianskeho umenia dvojité poučenie: být osobností, jež každou částečkou díla podává o sobě svědectví praniterné a jedinečné, a zároveň: potlačit neřestnou osobitost a lajdáctví originality a nestoudný nárok být sám sebou. Poučenie nie úplne, ale do veľkej miery protikladné, lebo osobné síce znamená pravnútorné a jedinečné, nie však nerestne osobité, lajdácky originálne a nehanebne náročné. Odtiaľto vedie priama cesta k úvahám na túto tému v románe Život a dílo skladatele Foltýna, kde sa v protiklade s hrdinom a v myšlienke na skutočnú umeleckú osobnosť odmieta všetko honosenie sa látkou, originalitou nebo siláctvím, všetko velikášství a lajdáctví, kde sa nepokladajú za pravých tí, kteří považují umění za jakési sebevyjádření a sebeuplatnění, za prostředek, kterým neomezeně projevují své vlastní já, kde sa až príkro a s presahom do morálnej sféry hľadí na všetko osobné ako na znečištění umeleckého projevu; dielo ti nie je uložené, aby ses jim projevil, ale aby ses jim očistil, aby ses odpoutal od sebe sama. Takto sa o pol druha desaťročia dozvedáme, ak sme to nevedeli prv, ako si treba vykladať „pravnútorné a jedinečné“.

         „Sebavyjadrenie“ neoddeľuje, teoretik Čapek od „ostatného“, pretože aj v sebavyjadrení je nevyhnutne prítomné objektívno, nestelesnené však „vlastnou potenciou“, skôr zdôraznene videné cez subjekt a lyrizované, aj v „ostatnom“ je subjektívne, len zanikajúce v objektívnom a teda epizované.

         Plné lyrizmu, čara noci a zmätku nepokojného vnútra, hovorí Čapkovo dielo zároveň o mechanizme a pokroku, strojoch a hromadnosti; jedno sa rozžíha na druhom. Ale zložky sa svária, celok nie je rovnovážny. A Čapek vedel, že veľké umenie je len v celosti a plnosti a že – vše ostatní je jenom osobnost. Miloval Mikoláša Alša práve pre túto plnosť, preto, že sa jeho osobnosť v jeho umení zanonymizovala. Není a nemůže být národní umění bez takové celosti, která shrnuje nebe i zemi, přírodu i mythus, věky i vteřiny, věci největší i nejdrobnější v jednu skutečnost danou k vidění a lásce.

         Vzťah umenia k dobe nebola otázka, ktorú by si Čapek bol musel nastoľovať nejako umelo. Od počiatku svojej literárnej činnosti má intenzívny pocit, že sa čosi radikálne zmenilo a že v súlade s tým – nie teda len z literárneho revolucionárstva, hoci nie ani z revolučného literátstva – sa musí zmeniť aj umenie a literatúra. Na túto dobovú podmienenosť – vedľa determinácie nástupom mladých ľudí, nevyhnutným zápasom medzi starými a mladými, tradíciou a experimentom – poukazoval vo svojej obrane moderného umenia ustavične; je to z jeho presvedčení ono, ktoré je najmenej vynútené polemickými zreteľmi. História umeleckých foriem mu preto není jakýmsi samostatným proudem: nové formy nevznikají z předchozích forem, umění nepočíná z umění … Umění stále nově se rodí a vystupuje z neumění, ze života, z brutálních skutečností světa… Ak sa však to, z čoho sa umenie rodí, nazve tainovsky prostredím, tu prostredie je umeniu živnou pôdou, súčasne mu však – keďsa usiluje byť novým – kladie odpor. Kultúra (a s ňou umenie) je jen jedním koncem opřena o prostředí, z něhož vychází; druhý konec její směřuje však do budoucnosti a determinuje příští prostředí; umenie je autonomní tvořivost lidského ducha. Vulgárne sociologizujúcemu marxizmu (v osobe Hausensteinovej) odpovedá, že ekonomická štruktúra je jedným, nie jediným faktorom kultúry a umenia, umenie nepodlieha len ekonomickému zákonu boja, musí míti svůj vlastní zákon, svou podstatnou autonomii.

         V zásade drží Čapek tieto svoje východiskové tézy i neskôr a po celý život, niekedy v súhlase s tým, čo robí sám ako umelec, niekedy s tým v podivnom rozpore. Nemohu si pomoci, ale literatura, která se nestará o skutečnost a o to, co se opravdu děje se světem, písemnictví, které na to nechce reagovat tak silně, jak je dáno slovu a myšlence, taková literatura není můj případ. Tak hovorí, keď píše román Válka s mloky. O rok sa vyslovuje odmietavo o intelektuáloch, ktorí navádzajú literatúru, aby nechala takových zbytečností, jako je duše a sudba člověka, a raději zaznamenávala hromadná hnutí a dejinné faktory našich dnů, dokladajúc, že zrovna v tom nejsoukromějším a nejniternějším se naplňuje hlubší životní účelnost uměleckého tvoření. Ale odhliadnuc od prejavov takého rázu, proti ktorým možno citovať iné, opačné, ako i od toho, že aj tieto veci treba vedieť čítať: Čapek neupúšťa od požiadavky, aby literatúra vychodila z doby a života, nepripúšťa len, aby sa dobou a súčasnosťou rozumela nejaká módna, sezónna problematika; proti takémuto „duchu doby“ a „styku s dobou“ kladie styk s věčností, a proti takejto aktuálnej literatúre stavia tú, ktorá nehľadá dnešního človeka, nýbrž prostě a obecně člověka. Je ostatne pravda, že dobové a večné sa mu svária, aj keď tým prvým nemyslí práve niečo podenkového… S čím sa však najmä nechce zmieriť, je literatúra, ktorá si zaumienila byť dokumentom doby jako by každá kniha nebyla dokumentem své doby, ať chce nebo nechce; nevím věru, proč by si to zvlášť ještě měla brát do hlavy. Myslím, že si literatura může přát celkem něco lepšího, než být dokumentem své doby: být ve své dobe dokumentem jistých trvalých lidských hodnot… Vyrábět dokumenty je ipso facto cosi jako falšovat je. Nestačí, že literatúra dáva obraz; vždy aj revoltovala proti spoločnosti, proti jej pokriveninám a prázdnote; umění je řád i vzpoura…; tryská z hloubi své doby a zároveň překonává to, co v ní je malé, omezené a neživé…; pravé umení překračuje, co je dáno společností a dobou.

         Skladné rozpory Čapkove v tejto otázke sa zaujímavo odrazia na jeho umeleckej praxi, na aplikácii medzi jeho konkrétnosťou a abstraktnosťou, medzi lokálnym zasadením a absolutizáciou mimo času a priestoru.

         Pravé umenie prekračuje dobu a spoločnosť, pravé umenie presahuje mocou svojho umelectva skutočnosť.

         Nová skutočnosť, akokoľvek je vo svojej technickosti a hromadnosti čímsi nebývalým, a práve preto, že nebývalým, nemôže byť naturalisticky kopírovaná. Moderní skutečnost je neviditelna oku eklektickému… Není pouhým materiálem; je už jakousi duchovou koncepcí nebo organisací. Moderní umení je výslovnou a přímou snahou koncipoval jí; proto je typicky protinaturalistické a nemůže vůbec být opisováním, obkreslováním a konstatováním daných veci. Správny pomer k novým skutočnostiam storočia musí byť v tom, že sa začudovanie nad nimi a ich oslava premení ve vynalézavost a odvážnost umeleckou, která by se ve vnitřním světě vyrovnala oné zevní expansivnosti moderního človeka. Nové umenie je kladem ke skutečnosti ve smyslu přetváření jí, jako třeba technika je kladná k světu tím, že jej přeměňuje. Aby vynachádzavosť a odvážnosť umelecká bola adekvátna svojej látke, musí byť účastná na tom istom duchu, z ktorého vznikala a vzniká moderná skutočnosť: na duchu konštrukcie; jej ráz je utváračský a pretváračský, nie opisný. To je v základe trvalá koncepcia Čapkova, z ktorej možno nájsť viacej výchyliek v jeho praxi než v jeho teórii, tam, kde nejde o nové, ale o staré hodnoty životné; nikdy to však nebude priamy realizmus ani v takýchto prípadoch, a tam, kde sa k nemu vyskytnú nábehy, budú zvyčajne paralyzované náznakmi paródie.

         V estetickej teórii Čapkovej, najmä spočiatku, sa pravda umenia ostro vydeľuje z prírody a skutočnosti; skutečnost, aspoň v umění, je vždy to, co se z ní udělá; každé umění řešilo jí po svém, a bude jí stále řešiti … Kriterium umění je vždy v umění samotném a nikoliv v přírode, ve „skutečnosti“; „pravda umění je v něm samém a ne v přírodě. Kto maľuje a umelecky vytvára, nezdôvodňuje, tvrdí – tak jako většina lidského poznání je jenom tvrzení… Ani Tealismus v umení nemá svůj důvod v realitě, nýbrž v umělci. Skutočnosť umenia je skutočnejšia ako vlastná realita; po návšteve Bezručovho kraja, ktorý sa „nezhoduje“ s krajom v Bezručovej poézii, môže potom Čapek povedať, že tento kraj vždy budeme vidieť očami Bezručovými; tragická vise básníkova je silnejší než sama skutečnost. V tom je vrcholná magie pravého a velikého básnictví: že vytváří skutečnost nepomíjivější než to, čemu se říká skutečnost hmotná.

         Aj z tohto stručného a do značného stupňa schematického náčrtu estetickej teórie Čapkovej vysvitá nedostatočnosť výkladu, ktorý sa zastaví pri prvom zmysle, čo je po ruke a sám sa ponúka, ktorý nepostúpi od javu k podstate a neskonfrontuje doslovné znenie s hlbším značením.

         Estetické názory Čapkove nie sú, pravdaže, jeho osobným majetkom; je to niečo „vo vzduchu“, európskom, ale i českom, ako sa presvedčíme, keď ich napríklad porovnáme s článkami S. K. Neumanna z rokov 1913 – 1914, zhromaždenými v knihe Ať žije život! S. K. Neumann je už vtedy niekto iný ako Čapek, je tým, kým sa má stať; jeho ponímanie veku techniky, civilizácie a sociálnej problematiky nie je rozporné ako Čapkovo. Veci nemajú preňho len estetický aspekt, nenadchýna sa relativizmom, tým, že všetko je premiešané, že jeden a ten istý fakt sa vykladá z najrozličnejších stanovísk. „Vyzerá to, akoby všetci ľudia boli presvedčení, že je ich záujmom nie zjednotiť sa na tom, čo má byť vykonané, ale uplatňovať za každú cenu odlišnú mienku, aby sa nič nemohlo vykonať.“ Možno namietnuť, že keď dvaja hovoria to isté, nemusí to byť to isté; fakt je, že pri všetkých rozdieloch medzi materializujúcim Neumannom a idealizujúcim Čapkom je medzi nimi mnoho zhôd – idú až do skoro totožných formulácií. Aj S. K. Neumann je za teoretické uvedomenie umelcovo – „teoretizovanie neznamená nič iného, ako uvedomenie si toho, čo chcem a prečo to chcem“; jeho nedostatok sa prejavuje v tom, že namiesto veľkých umelcov je v Čechách veľa samorastlých talentov, ktoré rastú bez disciplíny. Aj Neumannovi je východiskom Bergson, Whitman, Verhaeren, Apollinaire, Marinetti; aj on polemizuje s F. X. Šaldom a s A. Novákom; aj on pokladá naturalizmus a symbolizmus za neadekvátne pre vystihnutie novej skutočnosti. Rovnako kladie Neumann otázku národnosti a svetovosti umenia, tradície a nového, modernosti a historizmu. České umenie dohonilo Európu a „musí s Európou poctivo žiť, to jest vzdať sa všetkého koketovania s národnou primitívnosťou a svoju národnú svojráznosť zachraňovať a udržovať tým, že to, čo s Európou máme prežívať, budeme žiť hlboko“. „Tradícia vzniká len vtedy, keď sa stále znova a znova intenzívne a poctivo žije prítomnosť, keď sa v krajine, ktorá ju nemá dosiaľ voľnú, dosiahne organickosť umeleckého vývinu. Tá sa však nemôže dnes uskutočniť bokom od svetového vývinu, ale len tesným priradením k nemu, splynutím s ním.“ Moderný básnik siaha po látke radšej „do občianskeho zhonu ako do kniežacieho archívu, do života, ktorý uplýva, než do histórie, ktorá je zaznamenaná.“ Talianski futuristi sú zvláštni, ale: „či nestoja napriek všetkým svojim reklamným kotrmelcom za vážnu pozornosť a či nebudia všelijaké úvahy v dieťati národa utopeného v historizme?“ „Moderna existuje, mozgom, srdcom, všetkými zmyslami dobre kontrolovateľná, ako existovala antika, gotika alebo renesancia…“; „modernosť brutálne si raziaca cestu vpred“ je v politike, v priemysle, vo vede, novinách. Modernosť je moderná civilizácia, stroj, sociálne problémy, kolektív, davy; toto je skutočnosť. „Meštiacke umenie sa nezaoberá skutočnosťou, ale človekom, ktorý s ňou zápasí, jeho víťazstvami alebo jeho porážkami. Takmer všetko sa v ňom rodí z tohto súboja… Len zriedka cítime v ňom neosobnú a akosi panteistickú silu vecí“ – zistenie, ktoré vystihuje i Čapkovu básnickú prax, ale – a tu sa s Neumannom zhoduje Čapek teoretik – „podobný pocit, aký mali prv alebo dosiaľ majú básnici pred jasným hviezdnatým nebom alebo pred neskrotenou prírodou, majú dnešní básnici aj pred lomozom veľkomesta a práce, pocit niečoho nesmierneho, obdivuhodného, plného hlbokého zmyslu.“ Vo výraze nie je podľa Neumanna moderna slávnostná, nepestuje kult umenia, nie je vznešená ani ľúbivá, má však svoj civilný pátos, svoju ostrosť, drsnosť, disonančnosť – presne ako u Čapka.

    Zobraziť všetko