Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Viac o osobnosti

    Talentovaný matematik, dramatik, prozaik, autor pre deti a mládež vyštudoval numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v
    Talentovaný matematik, dramatik, prozaik, autor pre deti a mládež vyštudoval numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je docentom počítačovej grafiky na Katedre počítačovej grafiky a spracovania obrazu Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského a hosťujúcim profesorom v Rakúsku. Je zakladajúcim členom slovenského centra PEN-klubu.
    Už počas štúdia zaujal inscenáciami v divadle U Rolanda, Pegasník a GuNAGu. Knižne debutoval ako 22-ročný poviedkami Jemná cesta o živote súčasnej mládeže. Mládež bola témou aj jeho zbierky krátkych próz Stopa. Nasledovali knihy Proso, ocenená Cenou vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Noc na zamrznutom jazere, Noha pod klobúkom a ďalšie. Napísal aj autorské rozprávky Kazko Vlasko, Kazko Vlasko a kráľ Času, za knižku a O troch nezbedkoch získal Literárnu cenu VÚB. Spolu s otcom Vladimírom Ferkom napísal román Ako divé husi, ktorý zároveň spracovali ako televízny scenár k rovnomennému filmu, za ktorý získali množstvo ocenení. Andrej Ferko napísal vyše 50 scenárov  pre rozhlas, divadlo, televíziu aj internet. Pre jeho tvorbu je príznačné experimentátorstvo, neopakovateľný humor, nonsens, recesia, satira aj provokácia.  Z esejistickej tvorby treba spomenúť knihu O historickom bezvedomí, ako aj bohatú publicistickú činnosť a spoluúčasť pri zakladaní populárneho parodického samizdatového časopisu Hlas kotolne, ktorý vychádzal po nežnej revolúcii síce len tri roky, ale pôvabne reflektoval vtedajšiu spoločnosť. Osobitné miesto v bohatých aktivitách patrí odbornej matematickej tvorbe a organizačnej činnosti. Jeho diela boli preložené do ruštiny, nemčiny, španielčiny a bulharčiny.
    Medzi jeho najnovšie knihy patrí Najsmutnejší príbeh lásky za ktorý získal cenu Zlaté pero a Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Román je neľútostnou kritikou fašizmu, ľudskej pretvárky a ziskuchtivosti.
    Andrej Ferko je viacdomým tvorcom s originálnym a kritickým pohľadom na svet. Jeho umelecké postupy a tvorivú osobnosť asi najlepšie vystihol spisovateľ a literárny kritik Bystrík Šikula, keď ho označil ako experimentátora tradicionalistu.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Andrej Ferko sa narodil 19. januára 1955 v Bratislave v rodine novinára a spisovateľa Vladimíra Ferka. Vyštudoval numerickú matematiku na
    Andrej Ferko sa narodil 19. januára 1955 v Bratislave v rodine novinára a spisovateľa Vladimíra Ferka. Vyštudoval numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je docentom počítačovej grafiky na Katedre počítačovej grafiky a spracovania obrazu Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského a hosťujúcim profesorom v Rakúsku. Je zakladajúcim členom slovenského centra PEN-klubu.Zakladajúci člen slovenského centra PEN-klubu. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    • O historickom bezvedomí. Stredná Európa (1997)

    Dráma

    • Noc na zamrznutom jazere (1987, divadelná hra)
    • Zlý duch Lumpácivagabundus (1990, bábková hra)
    • Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi (1996, televízna hra)
    • Skupinový portrét prezidenta Beneša (1998, televízna hra)

    Pre deti a mládež

    • Kazko Vlasko (1978)
    • Kazko Vlasko a kráľ Času (1982)
    • O troch nezbedkoch (1994)

    Rozhlasová tvorba

    • Rizikovo Tehotný Hugo (1996, rozhlasová hra, spoločné dielo: A. Ferko, J. Drgonec)

    Iné

    • Haravara (2010, tanečné libreto)
  • Charakteristika tvorby

    Knihou šiestich poviedok Jemná cesta vstúpil v roku 1977 Andrej Ferko do literatúry. Témy čerpal prevažne zo života súčasnej mládeže,

    Knihou šiestich poviedok Jemná cesta vstúpil v roku 1977 Andrej Ferko do literatúry. Témy čerpal prevažne zo života súčasnej mládeže, ktorá stále túži spoznávať a objavovať niečo nové. Životu veľkomestskej mládeže, ich svetu v pivárňach, kluboch a na žúroch sa venoval v zbierke krátkych próz Stopa, kde za zdanlivú surovosť, verbálnu vulgárnosť a povrchnosť skrývajú svoje sny o živote. V čase prevládajúcich tradičných epických foriem a žánrov koncom 70. rokov priniesol Andrej Ferko do slovenskej prózy prvky grotesky a paródie, hravosti a recesie až absurdity a slangu, tak ako to zodpovedalo životnému štýlu a estetickému cíteniu nastupujúcej generácie. Pred veľkými, historizujúcimi románmi dal prednosť krátkej poviedke a novele s prvkami divadelného happeningu a textappealu, namiesto realistickej poviedky príbehu s prvkami sci-fi. Napriek výrazným prvkom hravosti a zdanlivej nezáväznosti textov, jeho prózy vyúsťujú do filozofických otázok o zmysle súčasného života a kladú znepokojujúce otázky o budúcnosti – najmä v súvislostiach ekologickej hrozby a kompjuterizácie ľudského života a myslenia. Témy, štylistika i poetika mnohých Ferkových próz sú ovplyvnené jeho matematicko-počítačovým vzdelaním a dlhoročnou tvorivou aktivitou v oblasti experimentálneho divadla.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Orech (1979 po nemecky) Jemná cesta (1985 po nemecky, 1998 po rusky) Proso (po česky, rusky) Kazko Vlasko a kráľ času (1985 po španielsky,

    Orech (1979 po nemecky)

    Jemná cesta (1985 po nemecky, 1998 po rusky)

    Proso (po česky, rusky)

    Kazko Vlasko a kráľ času (1985 po španielsky, bulharsky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Andrej Ferko – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 159 – 160. APFEL, Viliam: Andrej Ferko /
    ŠAH: Andrej Ferko – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 159 – 160.

    APFEL, Viliam: Andrej Ferko / Najsmutnejší príbeh lásky (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 5, s. 113 – 114.

    DRAGANOVÁ, Andrea: Skutočne negýčovo. In: Knižná revue 26/2011. Dostupné aj na http://www.litcentrum.sk/recenzie/najsmutnejsi-pribeh-lasky-andrej-ferko-skutocne-negycovo

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ONDRÁŠ, M.: Andrej Ferko. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    ŠAH: Anrej Ferko – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 159.

    FERKO, M.: Drobenie nádejí (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 1.

    FERKO, M.: Každému, čo mu patrí (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 10.

    GAJDOŠ, M.: Permutácie pamäti (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex). In: Literika, 4, 1999, č. 1.

    STRAKA, J.: Kde leží naša bieda (Andrej Ferko: O historickom bezvedomí). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 5.

    SVETOŇ, Ľuboš: Blýska sa v predzvesti vyjasnenia? (Andrej Ferko: O historickom bezvedomí). In: Knižná revue, roč. IX, 31. 3. 1999, č. 7, s. 5.

    FERKO, Miloš: Drobenie nádejí (Andrej Ferko: Orbis dictus (nekonečný sex)). In: Knižná revue, roč. IX, 7. 1. 1999, č. 1, s. 5.

    BODACZ, B. – ŠIKULA, B.: Skrytá galéria. Generačné portréty II. Bratislava: NLC 1998, s. 9 – 40.

    BODACZ, B.: Kto pracuje, nech ani neje (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 42.

    ČIERNA, M.: Vysoký let (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 42.

    GALBIČKOVÁ, L.: Dráma ako právna veda (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 17.

    JANÍK, Pavol – FERKO, Andrej: Čas na dialóg prichádza (Rozhovor so spisovateľom A. Ferkom). In: Knižná revue, roč. VIII, 24. 6. 1998, č. 13, s. 12.

    MATEJOV, R.: Text na záložku (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 11.

    PYNSENT, R. B.: Drotári (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: OS, 1998, č. 9.

    REPKO, J.: Osobnosť! Ale aká? (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 17.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Kontexty modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov: Náuka 1998.

    BODACZ, B.: Rezký moralista alebo Potešenie z literatúry. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 12.

    ŠIKULA, B.: Experimentátor tradicionalista. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 12.

    HEVEŠIOVÁ, Jana: Závisťou sa neradno zapodievať (So siedmimi slovenskými spisovateľmi hovoríme o dvoch dominantných ľudských postojoch: K. Zbruž, D. Dušek, V. Šikula, A. Ferko, M. Rúfus, L. Ballek, P. Jaroš). In: Knižná revue, roč. VI, 31. 1. 1996, č. 2, s. 16.

    BOBOK, J.: Rozbíjanie legend (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 5.

    LUKÁČOVÁ, D.: Balada, ktorá sa nekončí (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 10.

    MACHALA, D.: Nový kacír Andrej Ferko (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 11.

    FERKO, M.: Andrej Ferko: Noha pod klobúkom. In: Proglas, 6, 1995, č. 1.

    ŠTEVČEK, J.: ... niekoľko kníh (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 51 – 52.

    BANČEJ, M.: Andrej Ferko: O troch nezbedkoch. In: Bibiana, 2, 1994, č. 1.

    MARUŠIAK, J.: Drotári, drotári... (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 110, 1994, č. 9.

    SOUČKOVÁ, M.: Samoúčelná zložitosť jazyka (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom). In: Romboid, 29, 1994, č. 1.

    ŠABÍK, V.: Svet na drotárskej mape (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 17.

    WINKLER, T.: O drotároch inak (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 50.

    ČÚZY, L.: SCI-FI, či niečo iné? (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 8.

    FÁBRYOVÁ, A.: O hubách a o inom (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom). In: Dotyky, 5, 1993, č. 7.

    GALLO, I. – FERKO, A.: Jama na ceste. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 37.

    HALVONÍK, A.: Andrej Ferko: Noha pod klobúkom. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 3.

    HALVONÍK, A.: Čo je to pod klobúkom? (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom). In: Pravda, zv. 3 (74), 2. 2. 1993, č. 26.

    JANÍK, P.: Putovanie po krajine výmyslov (Andrej Ferko: O troch nezbedkoch). In: Republika, zv. 1, 6. 12. 1993, č. 209.

    ŠKOTKA, M.: Zamračený nápad (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 15.

    SOUČKOVÁ, M.: Andrej Ferko: Čobogaj. In: Dotyky, 4, 1992, č. 1.

    ŠPAČEK, J.: Príliš jednoduchý mýtus (Andrej Ferko: Čobogaj). In: Romboid, 27, 1992, č. 1.

    BARBORÍK, V.: Niekoľko rozdielnych polčasov (Andrej Ferko: Sumaroid). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 39.

    KASARDA, M.: Ďalšie otupené žihadlo (Andrej Ferko: Sumaroid). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 11.

    MINÁR, P.: Schematizmus, nič viac (Andrej Ferko: Čobogaj). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 19.

    ŠIKULA, B.: Experimentálne prózy (Andrej Ferko: Sumaroid). In: Romboid, 26, 1991, č. 7.

    VILIKOVSKÁ, E.: Konflikt dvoch svetov (Andrej Ferko: Čobogaj). In: Pravda, zv. 72, 26. 3. 1991, č. 72.

    FERKO, A. – ĎURINOVÁ, N.: Deťom treba vrátiť čas rodičov. In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 5.

    HALÁMIKOVÁ, E., Ferko, A.: Jamy na ceste. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 14.

    ŠIMONOVÁ, B.: Tradícia a súčasnosť. In: Literární dědictví a mládež, 1988, s. 81 – 87. 

    MAŤUGA, V.: Mikrosvet domova dôchodcov (Andrej Ferko: Proso). In: Večerník, zv. 30, 19. 4. 1985, č. 77.

    BODACZ, B.: Andrej Ferko: Stopa. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 4.

    BODACZ, B.: Rezká satira (Andrej Ferko: Proso). In: Práca, zv. 39, 2. 8. 1984, č. 181.

    HALVONÍKOVÁ, A.: Rezká a rezná humoreska (Andrej Ferko: Proso). In: Pravda, zv. 65, 31. 8. 1984, č. 206.

    HORÁK, P.: Ani proso nazmar (Andrej Ferko: Proso). In: Romboid, 19, 1984, č. 10.

    MELICHER, J.: Drsná autenticita (Andrej Ferko: Proso). In: Nové knihy, 1984, č. 21.

    ŠPAČEK, J.: Neľútostná humoreska (Andrej Ferko: Proso). In: Nové slovo, 26, 1984, č. 29.

    WINKLER, T.: Andrej Ferko: Proso. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 12.

    ANDRUŠKA, P.: Tri prózy z Mladej tvorby (Andrej Ferko: Stopa). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 48.

    MAŤUGA, V.: V hľadaní spolupatričnosti (Andrej Ferko: Stopa). In: Večerník, zv. 28, 27. 10. 1983, č. 212.

    OBERT, V.: Andrej Ferko: Kazko Vlasko a kráľ Času. In: Zlatý máj, 27, 1983, č. 4.

    SMOLÍKOVÁ, J.: Príhody Kazka Vlaska (Andrej Ferko: Kazko Vlasko a kráľ Času). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 44.

    BLAHOVÁ, A.: Moderná rozprávka (Andrej Ferko: Kazko Vlasko). In: Práca, zv. 34, 12. 4. 1979, č. 87.

    VALENTOVÁ, M.: Skúška krídel (Andrej Ferko: Kazko Vlasko). In: Romboid, 14, 1979, č. 9.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Román (Najsmutnejší príbeh lásky) je nekompromisnou kritikou nielen fašistických zverstiev, ale aj ľudského




    Román (Najsmutnejší príbeh lásky) je nekompromisnou kritikou nielen fašistických zverstiev, ale aj ľudského chameleónstva, schopnosti meniť od základu politické postoje tak, aby vynášali človeku zisk. Je o pokriveniach doby, ľudských charakterov, o
    ukrutnostiach na území Slovenska. Ferko so zmyslom pre grotesknosť až
    absurditu stvárňuje príbeh jednej nenaplnenej, priam zakázanej lásky
    mladej vdovy Grünovej s pánom Kohnom, manželom ochrnutej ženy a otcom mnohodetnej rodiny. Napísal úsmevný román zostavený zo židovských anekdot, no výsostne tragický a založený na historických faktoch. Ešte aj záhadne vyzerajúca
    titulná fotografia veľkého stromu medzi železničnými koľajnicami je
    skutočný dokument odfotený spisovateľom.

    Igor Hochel

    Tak či onak – Proso je dokladom vzácnej umeleckej úprimnosti – i odvahy. Nie nadarmo bolo povedané, že v slovenskej literatúre to znamená „prvé vážne víťazstvo mladej či najmladšej prózy“. A ak nepriznáme niektorému z fundamentalistických románov onen punc prelomového románu, potom prvé výsledky prózy s tematikou dneška, vracajúcej sa k najlepším tradíciám realistických textov kriticko-analytických, sú k tomu prinajmenšom predstupňom. Proso k ním bezosporu patrí.

    Peter Nový

    Treba uznať, že na pozadí rýchlo plynúceho záznamu udalostí niekoľkých dní v starobinci Ferko preukázal pozuruhodný psychologický cit pre zobrazenie vnútra starých ľudí a ich vedomia smutnej izolácie.

    Ivan Sulík

    Andrej Ferko hrou Zlý duch Lumpacivagabundus urazil Nežnú revolúciu.

    Barbora Dvořáková

    Ferkove poviedky, akokoľvek rozmanité, sa stretávajú v jednom bode: rozprávajú podmanivé príbehy, v ktorých to buble sťa v alchymickom kotlíku, kde sa ďalej varia šťavy vycúdené bystrým intelektom. Jeho rozprávanie má často básnickú pokoru rozprávok, ale aj neskrotnú drsnosť, neľakajúcu sa ani teritórií mimo ľudského pomyslu.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena literárnej kritiky Zlaté pero vydavateľstva Ikar za rok 2011 za román Najsmutnejší príbeh lásky Cena Asociácie

    Cena literárnej kritiky Zlaté pero vydavateľstva Ikar za rok 2011 za román Najsmutnejší príbeh lásky

    Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2011 za román Najsmutnejší príbeh lásky

    Cena Slovenských pohľadov 1998 (najlepší esejista)

    Cena Literárneho týždenníka 1995

    Cena VÚB za detskú literatúru 1994

    Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 1984 za knihu Proso

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    NÁŠ SÚDRUH DOLÁR (z knihy ORBIS DICTUS ) (z recenzie na budovateľskú operetu)      V divadle Profit uviedli

    NÁŠ SÚDRUH DOLÁR (z knihy ORBIS DICTUS)

    (z recenzie na budovateľskú operetu)

         V divadle Profit uviedli v premiére základné dielo kapitalistického realizmu, budovateľský príbeh z prostredia burzy, vychýrenú operetu Náš súdruh dolár. Ideovo to musíme všetci len uvítať a kto to ideovo neuvíta, je nepriateľom našej strany. Kapitály všetkých krajín, spojte sa!

         Treba vysoko vyzdvihnúť; že príbeh sa začína na začiatku a končí sa na konci. Čo však medzitým? Vypočuli sme si aj hudbu. Ideovo ju možno len uvítať. Melódie síce znejú po rusky, no až typický americký aranž im dodal tú správnu straníckosť. Publikum zaujal aj nápaditý motív nahradenia nášho nekvalitného jablka vhodnejším dovozovým pomarančom. Cez tento motív totiž hlavná hrdinka pochopí, kde bude jej miesto.

         Na stavbu mládeže, ktorou je burza, prichádza Anča, dievča zo zaostalej dediny, so starým myslením, čiže aj pobožné. Súdruhovia ju školia v novom myslení. Anča po nociach horúčkovito hlce knihy Adama Smitha a Miltona Keynesa a postupne objavuje, že peniaze sú naozaj všetko. Na tele cíti neviditeľnú ruku trhu „aj na tých najcitlivejších miestach, súdruhovia, neskôr ju pocíti aj na duši. Pochopí genialitu ponuky a dopytu. „Všetko musia riadiť peniaze, všetko bez výnimky.

         „Veď všetko, čo tu človek má,

         je peňazí moc čarovná,

         buď peniazom česť, peniazom česť.

         Veľmi ideovo sa vydaril najmä hlavný refrén operety:

         „Touto našou burzou hýbu zmeny kurzov,

         a bez našej burzy nehýbu sa kurzy.

         Jeho vydarenosť podčiarkuje aj neoddiskutovateľný fakt, že v inscenácii zaznie – veľmi citlivo interpretovaný – vyše sedemstokrát!!! Čo už len môže byť väčšie umenie?

         Na javisku sa buduje burza, veľká stavba kapitalizmu, všade montérky, zväzácke modré košele, fúriky, krompáče a tehly, čo všetko iba povrchnému divákovi pripomína podobné stavby z 50. rokov, Trať mládeže a pod. Vieme všetci veľmi dobre, že modré košele budovateľov burzy majú zásadne iný odtieň a kvalitatívne inú ideovú kvalitu. Za pôsobivý vizuálny znak novej kvality autori umne zvolili pomaranč, čím otvárajú aj ideovú polemiku s kresťanským mýtom raja, lebo tým vlastne odmietajú jablko ako symbol poznania. Tak aj vyznieva ideový podtext – nie jablko poznania a nie posmrtný raj, ale vitamínovo vhodnejší pomaranč a konzum ešte tu na zemi. Nijaký raj po smrti, ako sľubuje cirkev, ani v budúcnosti, ako sľubovali komunisti, lež teraz ihneď, každé ráno s veľkým pohárom pomarančového džúsu. Táto vari najhlbšia myšlienka budovateľskej operety Náš súdruh dolár celkom vyvracia zlomyseľné fámy, že autorom ide v skutočnosti iba o skrytú reklamu pomarančového gigantu Global Orange International, Ltd, ktorý – a to je zas fakt – uvedenia tejto inscenácie všade na svete veľkoryso sponzoruje.

         Súdružka Anča vyhrá recitačnú súťaž v prednese poézie prednesom vlastnej básne Náš súdruh dolár (podľa ktorej autori nazvali aj celé dielo). Odcitujme:

         „Opretá srdcom o Ameriku,

         opretá srdcom o dolár

         cítim sa súdružkou novej éry

         ktorá ma ľudsky narovná.

         Alebo ideovo veľmi pôsobivý záver básne:

         „Už cítim vôňu pomarančov...

         Áno, chcem sa stať novou Ančou!

         Určitá zápletka sa začína tak, že medzi budovateľov burzy sa votrie záškodník Ivan, predstaviteľ chorých názorov („treba veriť v Boha, a nie na zlaté teľa, prvoradou potrebou človeka je práca, a nie zisk“) do ktorého sa súdružka Anča sprvoti zaľúbi, no v skutočnosti on chce získať Anču za spojenca, aby rozširovala nepravé hodnoty a spomalila tak budovateľské uvedomenie más, čiže aj stavbu burzy. Všetci vieme, že práca nie je prvoradá životná potreba, ale otupujúca činnosť nehodná ozajstného človeka, člena strany, kapitalistu. A kde teda vzniká kapitál? Na burze. Burzovými operáciami. Dobre a veľmi presvedčivo argumentuje politický pracovník KS (Kapitalistickej strany) nepriateľovi nášho zriadenia Ivanovi. „Ak máš nejaké pochybnosti, musíš veriť, že je to tak. Opakuj si to tisíckrát a uveríš tomu. Keď vybudujeme burzu, všetci zbohatneme a nebudeme musieť pracovať. Všetci ľudia budú brať.

         Ivan však nepochopí, že Anča sa už preporodila, a tak víťazí ona, lebo v rozhodujúcej chvíli ho uvedomelo udá, aj s pôsobivými detailami ich prvej noci lásky. Ivana stihne zaslúžený trest. Anče sa za tieto zásluhy ujmú vyššie postavení súdruhovia a ešte viac ju školia. Vzdá sa dokonca sama od seba posledného symbolu starej viery: ruženec zamuruje do základov burzy (pozoruhodná nočná scéna), prichytí ju – moment posledného napätia! – ostražitý vedúci straníckej skupiny, no ona mu vysvetlí, že sa jej zachcelo murovať aj v noci. Anča napokon verejne prijme nové myslenie. Jej monológ stojí za to odcitovať:

         ANČA. Súdruhovia, dobrovoľne som sa rozhodla vystúpiť verejne na tejto plenárnej schôdzi našej Kapitalistickej strany. Ja... dlho som o tom premýšľala, ale teraz sa mi to vyjasnilo, najmä po poslednom prejave súdruha guvernéra Dolars Unlimited, Inc, na CNN. Ja... chcem sa stať tovarom. Odstrániť zo svojho života tú iracionalitu citov i predsudkov. Chcem... zo srdca si želám, aby sa moje telo i moja duša stali tovarom. Aby som nezaťažovala ani tuto Paľa, ani Jana svojou nerozhodnosťou. Aby im mohli patriť moje prsia či moje lono podľa toho, kto koľko zaplatí. Aby som si ja mohla kúpiť lásku súdruha vedúceho a on moju, za trhovým mechanizmom objektívne stanovenú cenu. Budujeme novú spoločnosť, konkrétne staviame burzu, aby sme mali krásnu budúcnosť. Keď vybudujeme burzu, budeme bohatí, čiže šťastní. Verejne vyzývam aj ostatné súdružky a súdruhov, aby nasledovali môj príklad a stali sa tovarom.

     

    ZLATÁ KRAJINA (z knihy ORBIS DICTUS)

                   „Žiarenia gama a beta

                   obrazy starého sveta

                   našiel som dve ECU

                   dal som ich do deky

                   a z toho všetkého jedno deko

                   semioticky analyzuje Umberto Eco.

         Keď som išiel (Kto? Počkaj, uvidíš!) – išiel som sám, neviem, kde a kade – hlbokými dolinami, vysokými horami, rodnými cestami, stretol som tam starého žobráka. Mal hlavu ako riečica a bradu po kolená.

         – Kdeže, synku, kde? – opýtal sa ma žobrák. (Zved?)

         – Sám neviem, a vy kde? – pytom na pyt odvetím.

         – Ani ja neviem – zišli sa dva jednakí, každý svoje za lubom.

         – No dobre, pôjdeme spolu (Či je to dráb? - drie mi hlavou).

         – Mohol by si dačo rozprávať! – drží sa svojich žobráčok.

         – Keď ja neviem. Vy ste starký, skúsený, vy skorej dačo budete vedieť, – chlebujem mu, hlúposť javím, a to sa mu pozdáva.

        – No, počúvaj, budem ti rozprávať o Zlatej krajine. – Ty si to mal povedať, myslí si on a ja na to: Ešte čo!

        Počúvajte aj vy, poviem vám, čo som sa od starého žobráka naučil, čo vravel on, poviem aj ja, nemám na tom zásluhu.

         Bol raz jeden kráľ, kedy a v ktorej krajine žil, to už teraz nikto nevie (a tak. neviem ani ja!) – dosť na tom, že žil a bol veľmi bohatý a mocný. Okolití králi preto urobili s ním večitý pokoj, pretože si jeho moci odolať nikdy netrúfali. Mal on krásnych troch synov, z ktorých najmladší bol najkrajší a najmúdrejší, že to bolo až na počudovanie – je už raz tak: mladší-lepší.

         Ale milý kráľ sa pri tej veľkej sláve a moci rozpyšnel a premyslel si, že už ani na nebi, ani na zemi niet väčšieho pána ako on; a takto veru aj na ľudí bol veľmi zlý, nemal za nič človeka a ukrutný býval a s nikým sa zniesť nemohol.

         Raz tu prišla pokuta za hriechy. I upadol ten kráľ do ošklivej nemoci: ani zaspať, ani pojesť, ani vypiť, ani ožiť, ani umrieť nemohol. Ba čo viac, pre náramný puch, smrad z pýchy, ktorý od neho vychádzal, žiadna živá duša ani len do jeho domu pristúpiť nemohla.

         Každý len to vravel, že veru niet človeka na svete, čo by ho z tej nemoci vytrhol. Tak je a tak bude – ľud má vtip na každú vec. Naposledok dali po všetkých krajinách rozhlásiť, že keď sa (aspoň) taký človek nájde, čo v tom smrade jedinkú noc obstojí, že ho zlatom vyvážia. Tak: za nič nemal človeka, a keď sa zle nazišlo, len človeka spomínal. No a kto by ho vyliečiť mohol, tomu by pol kráľovstva pripadlo (to sa vždy tak hovorí). Dosť tu všelijakých mudrákov poprichodilo, ale že mali len to zlato na mysli, tak ich ten smrad, ktorý na mysli mali mať, hneď na prahu ovalil, že omdleli.

         V tie časy žil v ďalekej krajine jeden taký človek, ktorý mnoho vedel. Zelinky poznal, ba ešte aj olejčeky vedel prihotoviť, no čím viac vedel, tým bol chudobnejší, až napokon, aby sa zohriali, treli biedu s núdzou so ženou aj s deťmi. A ešte ho iní, čo vedeli, koľko vie, pred kráľom obžalovali, že je bosorák a darmožrút, akoby to spolu mohla pravda byť. Jedným slovom, taký ortieľ vyšiel od tamtoho kráľa, aby sa neopovážil nikoho v jeho krajine, v tej ďalekej krajine, liečiť. A tak mohli liečiť viacej tí, čo menej vedeli. Po tom, čo ten ortieľ doznel, šiel smutný znateľ domov cez ulicu a hútal, čo si teraz počne, keď tu počuje vytrubovať o tom chorom kráľovi. To bolo vtedy tak, s čím si rady nevedeli, to trúbili do sveta. A na koniec trúbenia – zlato a pol kráľovstva.

         – Toto je voda na môj mlyn! – pomyslel si vedomec, zobral svoj šiator a poďho z ďalekej krajiny za smradľavým kráľom. (Mal teda mlyn dakedy? A teraz šiator? Hja, čas zmení všeličo.) Natúlal sa neborák so ženou a deťmi dosť, až napokon prišiel došarpaný pred bránu kráľovského paláca.

         – Kto si? Čo si? – opýta sa ho tu varta.

         – Taký a taký som, – odvetil nepriamo a smelo. – Viem, ako sa v smrade dýcha, tú jednu noc vydržím.

         Viac nebolo treba, len žiadali, aby sa preukázal. Tak vytiahol dáku vodičku: hneď mohol ku chorému. A ten sa náramne zaradoval:

         – Vitaj, – vraví, – človeče, v núdzi každý človek drahý, vitaj, nech si ktokoľvek. Roky ležím tu na tróne a človeka nevídam. Horký koniec veľkovládcu, vysoko som vyvládol, viac vyvládať nemám síl.

         – Mrcha nemoc, kráľokráľu, ak ti chýba ľudská reč.

        Tak aj synovia kráľovi mohli s tou vodičkou k otcovi podísť a radosť bola všade veľká, ešte aj toho zlata odvážili toľký kruch, koľko sám vedomec zavážil. Ale kráľa choroba ďalej trápila a tu ho už len prosili, aby sa pokúsil chorého vyliečiť, a nasľubovali mu hory-doly (no už nie pol kráľovstva).

         – Jaj, páni moji, všetko sa vám ľahké vidí, – odpovedal vedomec. – Musím viacej poznať pliagu, musím kráľa vidieť spať. A keď byľku pri ňom prispím, potom poviem, na čo myslím. Každý pozná sám svoj liek.

         Mladí králi pristali na to, a tak prišla tmavá noc. Po večeri sa vedomec odobral spať do komnát. Čo tam bolo, čo sa dialo, nevie nikto na svete, vraj sa prisnil vedomcovi pri kráľovi pravý sen. No prv bude pravda taká, že mu pán kráľ priznal hriech. Či už sám, či od trápenia, vypovedal viac, než chcel. Hriechom začal kraľovanie, a ten hriech ho dostihol. A či to sám vypovedal a či sa to prisnilo, to je už vec vedľajšia – rada bola na svete. Tam a tam – v Zlatej krajine – jesto jedna studnička a že keby sa z nej chorý napil a tou vodou umyl, priam by tak omladol ako dvanásťročný chlapec. Nemeškal to znateľ ráno mladým kráľom oznámiť, no razom prosil odpustenie, že to nie je v jeho moci smradokráľa vyliečiť. Ale keď chcú, oni mladí, nech tej vody donesú.

        – Pôjdeme ta hneď a zaraz a ja pôjdem popredku! – preriekol najstarší syn. – Všakver, otec, nemáte nič proti tomu?

         – Mám... aj nemám, –stenal starý kráľ, –lebo by mi bol čas buď žiť, abo umrieť. Ktorý z vás to vykoná, ten tu bude po mne pánom.

         Tu by už mal každý vôľu do tej Zlatej krajiny, no najstarší mal prvé právo. Nabral silu peňazí, sadol na dobrého koňa a že vraj, len keby sa do roka nevrátil, aby ho prostredný brat išiel vyhľadať. Dobre vedel – za rok stroví silu peňazí a pomoc mu bude treba.

         Tu z reči mizne znateľ s kruchom zlata, čo bol princom radu dať. (Že mlyn si kúpil a šiator stratil? Možnože to niekto vie. Aj hriech napraviť je rodinná vec, čo nepatrí do cudzích rúk. No nemusel ten došarpaný znateľ byť práve ten, za koho sa mal, veď iba podľa jeho reči to bolo v dobrom poriadku. Kto by mohol byť došarpaný a vedieť radu na všetko? A zlato zobrať a múdro zmiznúť a strasti nechať na mladých? A kto je žobrák, čo rozpráva sám, čo chcel počuť odo mňa?)

         Dobre i nebárs. Chodí ten najstarší po širokom svete a hľadá Zlatú krajinu. Ľudia mu kdečo navraveli, no o nej nik ani muk. Lebo o tej krajine nebolo chýru ani slychu. Je ešte jedna príčina, že títo ľudia čušali. Mohli sa báť, že za reč jasnú ich nájde dáky známy trest. Vtedy sa ústa zatvárajú a oči šibú pomimo. Preto o tej krajine nemuselo byť chýru ani slychu.

         Kedy-nekedy dotiahol ten najstarší do jedného veľmi veľkého a pekného mesta, všetko preplnené bohatstvom a nikde ani živej duše – sám živý medzi mŕtvymi – všetko spalo, driemalo, nežilo. Tu vidí na druhom konci mesta tri veľké brvná a na nich čo? Traja starci staručičkí, bradatí, brady šedivé. Pri bradách toľké dlhočizné fúzy, že z brvien nevidieť nič. (Tak ako vedel o tých brvnách? To nevedel on, to viem len ja.)

         – Bože daj šťastia! – prizdraví sa im kráľovič.

         – Bože daj aj tebe! – odpovedajú starci.

         Tak, z cudzieho šťastia sa ľahky dáva. Lacný lacnému uverí.

        – Ale, moji drahí ľudia, – opýta sa zase kráľovič, – nože vy mne povedzte, či dobre idem do Zlatej krajiny. Už som skoro celý svet pochodil, a ešte som o nej chýru nepočul, – klamal, bo ten prvý chýr od znateľa predsa počul. A starci-prestarci, hlúpi na reč, hlavy kývu, brady vejú.

         – Starý som, na smrť čakám, dochodil som do dôchodku, nuž ti poviem pravdu, strmý vek ma posmelil, – rečie tu z nich najstarší. – Lebo toto naše mesto prislúchalo dakedy do Zlatej krajiny – mal by si byť, junáčik, na dobrej ceste. Ale či Zlatá krajina ešte stojí – povedať ja neviem. Boli ríše – popadali, každá sama od seba.

         Práve dnes päťsto rokov, čo sme sa tu ihrali, ešte ako malé deti tu na týchto brvniskách. A odrazu čo sa stalo? To sa stalo, že sme sa my ani hnúť nemohli. (Mohol to byť starý hriech, ten hriech toho jeho otca? Alebo tu do päťsto liet čas rýchlejšie letel-dusnoval? A ostatní ľudia z toho mesta? A tí sa kam podeli, že len trojo najhlúpejších detí na starčiskov vyžilo? Kto to tu zostal na pamäť?) Celý život bez pohybu, len čas na nás rajtoval. A to naše mesto spí a žiadna duša sa v ňom prebrať nemôže. Veľa takých ako ty tadiaľto prešlo, ale nazad nešiel veru nik.

         – Nuž poručenobohu idem aj ja, – preľakol sa kráľovič, že nebodaj sám zmeravie.

         A tu – cesta zlatom vykladaná. (Zlatá stredná? Možno, no skôr pýcha jeho otca, keď sa ešte pýšil bohatstvom. A či silou, ktorou zabil mesto od živých?) A na tej zlatej strednej polceste Čertov hostinec, pekné stavisko. Na bráne stálo napísané: KTO NEMÁ PEŇAZÍ, NECH SEM NECHODÍ. A pekná hudba zaznievala do uší. Tu zábava, tam povinnosť.

         – Čože by ja peňazí nemal? – pomyslel si kráľovič a vpálil rovno dnu. A tam ešte len! Hneď ho sluhovia obskočili, do krásnej paloty uviedli a tam ti mnoho pánov a paničiek len na neho sčakúvalo. A z jednej modrej steny krásne obrázky, čo sa ako živé hýbali a oči si od nich odtrhnúť nemohol, aké boli ľúbezné. A kolo tie smelé paničky, ochotné na každú samopaš, a tí krásni páni, hotoví do každej hry, a jedla pitia blahobyt. Nikdy v živote sa tak dobre nezabával. Naveľa-naveľa si už ale predsa pomyslel, že by bolo už aj odísť. Chce zaplatiť, a tu pýtajú toľko-pretoľko, že ani jeho otec nikdy takého bohatstva nemal.

         – Veď som tu krátko, krátky čas! – rečie náš princ na obranu.

         – Slabé tvoje dukáty! – povedajú mu. – Keď nesplatíš, ostaneš tu, hoci do súdneho dňa.

         Tak tam zostal, pri tej modrej stene, čo nebolo nič inšie ako oko Lucifera – hlúposti sa mihajú v ňom a čertovská roztopaš, čo najlepšie kradne čas.

         Doma zatiaľ otec s bratmi: trápia sa a čakajú. Rok dochodí, princa nieto. Tak si vravia: – Zahynul! – A prostredný sedlá koňa: – Moje právo ku mne prišlo! Azda budem šťastnejší.

         Otec na to obávavo, dobre vie o zmluve s čertom, čo dakedy upísal – pred víťazstvom krátky kúsok zláka syna blahobyt. Tak sa vybral prostredný syn a takisto dopadol. Rok uletel svojím smerom a sme starší, starejší-slabejší. Keď nepraví nepochodia a ich právo im je škoda – príde čas aj na mladých. Vedel otec, čo nastrojil, keď si staval veľkú moc, no synom ani slovíčko. Radšej bolesť v smrade dusil, nádejal sa, že zablúdia, abo sa im pošťastí, no rovno nevravel nič – synmi platil za pýchu.

         Lež najmladší domŕzal a domŕzal, až sa spríkril kráľovskému otcovi, a tak ho ten naostatok pustil, aby mal aspoň byľku pokoja.

         A tento najkrásnejší syn sa dal na cestu odmaľovať na obraz a aj meno, aj krajinu si tam pripísať dal, len aby hádam raz nepozabudol, čo je, kto je, odkiaľ je.

         Došiel časom k tomu mŕtvemu mestu, ku tým starcom, čo mali už tie sivé brady do zeme vrastené. A tí ho len varujú, ako to už starí vedia.

         – Len nedávno všetkým činom takí dvaja ako ty prešli na tú zlatú stranu. Ani tí sa nevrátili ako mnohí pred nimi. Hybaj aj ty radšej nazad, lebo sa viac nevrátiš!

         – Nič ma z cesty neodradí, za bratmi sa poberiem! Len tu zbohom ostávajte! – pohol sa kráľovič von za bránu.

         Má viac šťastia ako bratia – naraz vidí žobráka. (Starý, ako od múky žobrák? – znateľ? – mlynár?, nikto nevie, kto to bol. A žeby bol byľku inší, o palici pokrivkával, do reči sa natŕčal.)

         – Kdeže si sa zachytil, kde?

         – Do Zlatej krajiny. A vy kdeže?

         – Len tak, ako vidíš, po dobrých ľuďoch chodím – hľadám – máličko ich zostalo.

         – Ej, počkajteže! – vraví kráľovič. – Každá rada dobrá, aj tie reči hlúpych starcov treba dobre preveriť. Nate dukát, starý pútnik, možno dačo zradíte.

         – No počkajže už teraz aj ty, za dobrú pomoc sa ti zíde dobrá rada. Žiaden nevie viac o Zlatej krajine ako ja, dobre počuj, čo ti poviem! (Tak bol to ten žobrák starý, čo to celé rozprával? Neviem, moja, teraz neviem, už to neviem ani ja.) Smelo choď po zlatej ceste, len sa vyhni hostincu. Uskromni sa, umkni chuti, ak chceš dačo v tomto svete dosiahnuť! Tam sú tvoji bratia pekne na čertovskom poriadku, čakajú na súdny deň, na obrázky pozerajú a nič nechcú v živote. Konča cesty utešený zlatý zámok, vojdi doň smelo! Uvidíš tam, čo si ešte nevidel, veď tam budeš prvý raz. Bohatstvá na štyri izby. V každej izbe dáke čudo. Peceň chleba proti hladu, čo sa šíri po svete. Kulač vína proti smädu vo vyschnutých krajinách. V tretej izbe panička na mäkkej posteli – zrelá žena proti smrti, čo nám všetkým brúsi v pätách. Tá ti syna porodí. Iba sa jej dotknúť nesmieš, také sú tam poriadky, inak sedem chudých rokov neucítiš ten jej cit Ďalších sedem u mlynára za paholka odslúžiš! Nad jej hlavou zlatý meč, na dve pošvy stavaný, čo sa v jednej neudrží – hneď je súci do boja. Ten si vezmi aj s pošvami, aby si bol mocný chlap. S ním premôžeš všetko razom, len ho nikdy neodpáš! V štvrtej izbe studňa vody, najživšejšej na božom svete. Najprv mysli na seba, napi sa a vyumývaj! To je voda tvojho otca, viacej o nej neviem nič. Patrí ku tej mocnej zbrani, čo vie mestá uspávať: akoby jej protiklad. A tam v jednej polici jednu knihu neotvor! Trinásta je v poradí, začítaš sa, múdre veci, a odbije dvanásta, tá ťa nesmie prikvačiť, budú v zámku nové vetry, hurhaj, zmeny, poriadky. Prihodí sa ti tam mrzko – nikdy odtiaľ nevyjdeš! Ujdi teda pred dvanástou a cestou osloboď bratov, no tí ti len zle narobia, neznesú svoj neúspech. Nuž a toto je posledná najväčšia múdrosť na svete – za dobré dobré nečakaj!

         Dobre vedel starý človek, ako sa má všetko stať (Bol to žobrák – rozprávač? Bol to mlynár? Bol to znateľ? Iste – mal aj on svoj plán. Čo mohol chcieť? Čo? Ten meč! Ten nebezpečný meč, čo premôže všetko sveta! Ten meč, čo mohol stade vytiahnuť len najmladší, najšikovnejší – syn otca, čo všetko zopsul: stratil Zlatú krajinu. Veď on sám, ten znateľ-mlynár sa bál živého meča, toho meča, čo sám chcel.)

         Vojde princ do zámku so štyrmi izbami a vidí – peceň, kulač, mŕtva žena, živý meč. Vzal si všetko ľahkou rukou a bral všetko po svojom. Peceň a ten kulač sebe, živú ženu, mŕtvy meč. A čo dal za proticenu? Ten svoj obraz s podpisom. A v ostatnej štvrtej izbe vypil vodu, umyl tvár a poďho rovno do knihy, prečítať si múdru reč. Začítal sa jedným dúškom a na všetko zabudol. Vedľa neho plná vátošňa, okolo už všade-prevšade bije dvanásť úderov a jemu sa dobre číta, hoci – chytrák – zaváhal: mal vziať knihu so sebou.

         A už sa s rachotom budí Zlatá krajina, obratá o všetky poklady, strážcovia, čo mali strážiť, všakovaké ohnivé potvory a draci a obri sa rútia kamsi-tadesi vzduchom, jačia-vreštia-mudrujú. Huriavk, stisk a haravara, nad tým všetkým trma-vrma a prostred nej mätežno.

         – Kráľovná sa zobudila! A má muža z obrazu!

         – Hľadajte ho! Priveďte ho! Prespala som mladé časy, na muža mi prišla chuť!

         Hurty, zmuty-galamuty, rozmýšľajú sprostáci. Čo teraz a potom-predtým, ako si to vysvetliť? Vtom obed by mal rozvoniavať v tejto žírnej krajine a nieto chleba, ani vína, ani rady, ani len tej dobrej rady, ani tej. A tak po tom virvare zase všetko klonká akosi do spania. Navečer najmladší kráľovič dočítal knihu a vyšiel na dvor, že si pretiahne kosti. A vtom ti ho spoznal jeden obor.

         – Tu je! – skvičia všetci draci a idú ho zabíjať. Ale ten sa iba usmial.

         – Zoraďte sa, chlapci – draci! Veď ja som váš veliteľ! – smeje sa im kráľovič a aby že im dodal chuti, blysol mečom trošinka. Zaerdžia radom všetky kone, a keď sa ten blysk zajagá, roztrasú sa draci, drábi a už šíky rovnajú, ľak im dodal poslušnosti.

         – Žena, sem sa! – volá kráľovič na kráľovnú. – Vyber chlieb z vátošne a nachystaj večeru!

         Hneď tu bola kráľovná, s obrazom aj s mečom.

         – Odkiaľže si, šuhaj?

         – Prečítaj si na obraze!

         – Tak povedz, čo si mi vzal?

         – Čo sa mi len zapáčilo.

         – Aj meč?

         – Všetko, moja milovaná, nemáš už nič na svete.

         – O tom sa, – hovorí kráľovná, – hneďky presvedčíme. Ťahaj svoj meč a bráň sa!

         A už doráža svojím mečom na neho. Ale ten jeho opravdivý živý meč sa len ukázal v celej svojej sile a kráľovnej ten jej razom vypadol z ruky a videla, že ju premohol.

         – Prečítal som si aj tú knižku. Nato ste tu zrejme nemali čas. A viem, prečo ste pred päťsto rokmi ostali bez kráľa. Tak vám teraz budem vládnuť ja. Mal by som sa ešte po štrnásť rokov skrývať u mlynára, oslobodzovať bratov a liečiť otca, ale načo? Chcem vládnuť hneď! Zastihla ma tu dvanásta a ostanem tu v tej vašej dvanástej hodine. Prespali ste svoju vlastnú slávu, zlatí krajinci!

         A tak šla kráľovná do kuchyne, aby nakrájala z toho žírneho chleba. A tak kdesi márne čakal mlynár-žobrák-znateľ, že sa uňho schová princ so svetovládnym mečom, aby mu ho kradmo odňal. A tak márne do súdneho dňa čakali bratia pri diabolskej modrej stene, stenal otec od smradu. A tak márne čakali ďalšie krajiny na ten chlieb a na to víno a na to všetko. A tak vládne Zlatej krajine najmladší kráľ, múdrokrutý, najpeknejší na svete...

         Ja už teraz zdanlivo slabý pôjdem svetom, kým na ceste postretnem tetku smrť. Bol som kráľom – a som žobrák, taký je tohto sveta beh. No moja riečka – malučká reč o Zlatej krajine, tá bude vo vás mojou silou, lebo vy ste si na vine, že žijete v Zlatej krajine. V tej krajine, kde všetko máte, len sami seba nemáte. To moja dcéra tam u vás mŕtvo ležala po toľké roky, než ju spasil človek bez škrupúľ. To ja som bol mlynár, čo mal zradiť svojho sluhu, to ja som bol znateľ, čo chcel tie svoje znalosti dáko využiť, to ja som bol ten kováč toho víťazného meča, a to ja sám ním nevládnem.

         A kde je vaša Zlatá krajina? Tak vedzte: hore v zlatom zámku, tam sú tie štyri komnaty. V prvej chlieb a v druhej víno, v tretej meč a vaša mať, čo nerodí, lebo nevie ako, a naostatok, vo štvrtej izbe prameň-kniha, v ňom voda pre vás živá, rozprávky o vás samých. Vravím vám pravdu o vás všetkých. Len dostať sa ta musíte.

     

    STALI SA TRI PRÍBEHY (z knihy ORBIS DICTUS)

         Z morskej hladiny zachránili skupinu japonských rybárov, ktorým sa potopila rybárska bárka. Rybári svorne tvrdili, že na bárku spadla z neba krava. Majiteľ lode to označil za absurditu, rybárov zavreli do vyšetrovacej väzby. Oslobodila ich správa, ktorá potvrdila, že hovorili pravdu.

         Jednu rodinu v bratislavskom paneláku raz hlboko v horúcej augustovej noci prebudil hluk na chodbe. Našli tam ležať svoju babku so zlomenou nohou – v bezvedomí. Prišla sanitka a babku odviezli na pohotovosť. Ráno syn volal do nemocnice, no babka zmizla. Nebolo jej. Rodina obtelefonovala všetky chirurgie a iné oddelenia – nikde nič. Napozajtra im zavolali z psychiatrie. Babka sa totiž v sanitke prebrala a hovorila také veci, že ju zaviezli rovno na psychiatriu. Zlomenina nohy nebola taká vážna ako to, čo babka v auguste tvrdila: „Zrazil ma lyžiar v striebornej kombinéze.“

         Raz pred mnohými rokmi sa vydala istá slečna a po svadbe ju vyhľadal jeden z jej predchádzajúcich nápadníkov. Priniesol jej do daru živého ježa. Ďalej to však nemal premyslené, a tak bez slova sedeli spolu pri stole a ježko sa pre istotu správal ako mŕtvy. Po rokoch sa ukázalo, že tí dvaja, čo si nemali pri stole s ježkom čo povedať, sa museli rozprávať ešte dlho-predlho, kým tí dvaja, čo si práve povedali áno, si po nejakom čase už nemali čo povedať

         Tieto tri príbehy spája zvláštny účinok pravdy. Pravda niekedy oslobodzuje, niekedy, naopak, zatvára a niekedy sa ani nedá vyjadriť. Rybárov pravda oslobodila a babku zavrela. V ruskom lietadle ponad japonské ostrovy viezli živú kravu, ktorá počas letu zošalela a začala tak vyčíňať, že sa posádka lietadla rozhodla ju radšej obetovať. Otvorili vchod do nákladného priestoru a nepríčetnú kravu vytlačili von.

         V bratislavskom paneláku na najvyššom poschodí sa počas búrlivej oslavy stavil majiteľ bytu, lyžiarsky inštruktor, že zjazdí na lyžiach panelákové schody. Obliekol sa do kombinézy, nasadil si kuklu i okuliare, obul vysoké lyžiarky a o pár poschodí nižšie zrazil babku. Z miesta činu ušiel a babka, keď sa prebrala v sanitke, tvrdila čistú pravdu. Zrazil ju lyžiar. Bolo horúce leto...

         V treťom príbehu sa zvláštny účinok pravdy komplikuje do nevysloviteľna. Pri stole s ježkom totiž mlčali traja: on, ona a ježko. Keby ježko znamenal niečo dosť skonvencionalizované, dalo by sa o tomto príbehu vysloviť možno ešte niečo viac. Ježko však znamená aj sám seba a jeho pohľad na to dlhotrvajúce napätie plné mnohovravného mlčania tiež nemožno zanedbať.

        Asi sa celý čas bál o život.

         Stali sa tri príbehy... Kým hovoriť možno na jednu tému, mlčať možno súčasne o mnohých. Touto vlastnosťou mlčanie vysoko prevyšuje každú komunikáciu. A ešte čímsi: mlčaním, ak sa mu nepripíše nejaký ďalší význam, nemožno klamať. Ako by účinkovala táto pravda?

     

    KRITIKA NEDOSTATKOV DOTERAJŠIEHO ROZDELENIA OBLOHY (z knihy ORBIS DICTUS)

                   „V poslednom čase

                   nejako ubúda

                   reflexívnych lyrikov.

                   Asi

                  nemajú

                  správne reflexy.“

         Mnohí autori uvádzajú, že za mylnú predstavu determinizmu, ktorá nakoniec priviedla ľudstvo až k vede, môže na úsvite dejín ľudstva mnohogeneračné pozorovanie hviezdnej oblohy. Stálosť časti nebeských javov a cyklické striedanie inej časti nebeských javov a stálosť niektorých cyklických striedaní, ale i cyklickosť niektorých stálosti atď. navodili v ľudskom vnímaní ilúziu takých falošných pojmov ako večný a nemenný deklaratívny poriadok alebo opakujúci sa procedurálny cyklus, ktoré v skutočnosti neexistujú. To sú pojmy takého druhu ako množina, humor alebo algoritmus, každý ich svojvoľne používa, no nikto ich nevie definovať.

         Napríklad taký cyklus. Ako upozorňuje F. Dürrenmatt v texte O pozorovaní pozorovateľa pozorovateľov, je veľmi diskutabilné zapísať už takú prostú identitu ako A = A. Každý predsa vidí, že ide o dve rôzne A, jedno minimálne vpravo a napísané inokedy, najčastejšie neskôr, ako iné A vľavo od definitívne mätúceho znamienka rovnosti. Ale pri myslení o cykle sa kolektívne tvárime, ako by tam vystupovalo nejaké cyklické A = A = A... Definovať pojmy ako množina, humor, poriadok, tvar, cyklus alebo algoritmus možno len násilne a len za cenu takých ťažkých predpokladov, ktoré ich všeobecnú pojmovú krehkosť a poznávaciu zjemňujúcosť načisto rozdrvia.

         Treba si na ilustráciu pripomenúť, ako vyzerali typické prvé algoritmy, ktorými sa dávni ľudia usilovali napodobiť alebo inak – ešte servilnejšie – oboznámiť božstvá, t. j. personifikované nebeské alebo iné deje, so svojou davovou deterministickou stupiditou, so svojím chybným ponímaním poriadku či cyklu. Na vstupe do magického algoritmu bola povedzme nevinná panna a na výstupe tá istá so zaživa vytrhnutým srdcom, niekedy už ani nie panna, skôr biftek. V atribúte nevinnosti išlo zrejme o čistotu vstupu, aj keď o hygiene v tých časoch nemáme povzbudivé správy. A toto, alebo algoritmicky niečo veľmi podobné, sa opakovalo pri každom slnovrate alebo inom zatmení mozgov. Objektívna veda naostatok priviedla ľudstvo a jeho tzv. poznanie vo všetkých smeroch ku paradoxom, ktoré, ako je známe, neexistujú nikdy a nikde v prírode, ale zato žijú a množia sa v chybnom ľudskom vnímaní, najmä v jeho najkošatejšej forme, nazývanej stručne veda.

         Tam, kde veda ešte nedoviedla poznanie k paradoxom, sú ešte rezervy, ktorým niekoľko optimistov hovorí – vývoj.

         Východiskom z tejto slepej uličky – a povedzme si rovno – aj uličky hluchej, nemej, farboslepej, čuchoslepej, hmatovo necitlivej a všakovako inak ešte zmrzačenej a okyptenej uličky, môže byť jedine pataveda, ktorej očistný účinok pozná každý účastník našich seminárov. Každý dotyk vedeckého falošného vedomia, nevedomia, podvedomia a bezvedomia s hociktorou z patavedeckých metód sa vyznačuje rapídnou likvidáciou paradoxov. Pseudoproblémy a ich pseudoriešenia miznú ako sneh na slnku. Ktoré samo, myslím slnko či dokonca slniečko, sa nesprávne nazýva zdrobneninou, hoci ide o najväčší kus osobne pomenovaného objektu v šírom okolí. správne by malo byť aspoň slno alebo slnčisko, je zaťažené nánosom falošných predstáv. Pripomeňme si z nich vari len zaužívaný zvrat zatmenie slnka, ktorý je hlboko do omylu navádzajúci, zavádzajúci a vovádzajúci. To, čo v najhlbšom omyle, blízko samotného ťažiska omylu, intelektuálne bezstarostne nazývame zatmením slnka, môže byť nanajvýš zatienením Zeme. (Problematike ťažiska omylu sa budeme venovať v inom traktáte.)

         Iný dobrý príklad kolektívneho sebaklamu je smer hodinových ručičiek, čo samo osebe an sich je nezmysel, nevraviac už o slove počítač, ktorý sa najmenej zo všetkého používa na počítanie. Škoda ďalej menovať všeobecne známe omyly, ktoré nik nenapráva! Do neba volá zámena neurčitkov viesť a vedieť, hoci má byť správne viem-viesť a vediem-vedieť. Čo povedať o absurdnom používaní plurálu pri počte nula? Je nula, dva, tri, štyri, päť koní, slabší plurál pre menej kusov je dva, tri, štyri kone, čiže nulu v reči spájame s prirodzenými číslami päť a viac. Tento neopodstatnený nepomer ešte ďalej degraduje fakt, že existuje aj nespisovný plurál koňov a nepoužívaná gramatická možnosť ženského rodu – päť kôň. Dalo by sa to, keby sa chcelo, lebo v pluráli na rode nezáleží. Pritom každý šachista vám povie, koľko koní je nutné a stačí na bohatý duchovný život až do fázy šedín, plešiny a lebky (tzv. skinhead). Všetci mŕtvi šachisti sú vlastne skinhedi, ale o tom som nechcel.

         Navrhujem preto, po zvážení všetkých, aby sa nula gramaticky osihotila (sihoť znamená ostrov, ale nik nechce rozumieť správne utvorenému slovu oostrovila, nežičlivci patavedecky adekvátneho vyjadrovania sloveso oostroviť dokonca považujú za skrytú reklamu na OOP, Organizáciu pre oslobodenie Palestíny a objektovo-orientovaného programovania). Navrhujem teda, aby sa nula gramaticky osihotila, aby sa vytvoril špeciálny gramaticky slabší singulár a aby sa nula viazala s genitívom singuláru, vyjadrujúcim v iných situáciách časť celku – nula koňa. Tým sa nula gramaticky priblíži zlomkom ako pol koňa, štvrť koňa (štvrť tiež nie je doriešené, lebo je to aj rozkazovací spôsob,. aj zhluk samých spoluhlások, tým sa viacvýznamovosť štvrť komplikuje aj vo fonetickej rovine, lebo navodzuje nie vždy vhodnú asociáciu všeobecne známeho slova s najväčším počtom spoluhlások – štvrťvzbĺknutie). Ale nie o tom som chcel. O iných, v našom determinizmom zaslepenom poznaní oných som tiež nechcel, lebo ma odvádzajú od témy a tým aj vašu pozornosť odvádzajú od témy, no kým mňa odvádzajú od témy prenesene, vašu pozornosť odvádzajú od témy de facto i de iure.

         Jedným slovom, mimochodom samo jedným slovom je už dvoma slovami, jedným slovom teda! – determinizmom nepoškodené autentické patavedecké myslenie a cítenie dáva pojmom ich stochastickú priezračnosť a demoluje nánosy deterministických usadenín, paradigiem, epistém a pod. Prehľad väčšiny katastrofálnych vedeckých nedorozumení si možno nalistovať napr. v Kuhnovej knihe Štruktúra vedeckých revolúcií.

         Pozrime sa teda znova, patavedecky, hrdo a hlavne nevedecky, čiže pravdivo, na oblohu, čo tam naozaj uvidíme bez deterministického beľma. Monopolne prevláda mylný názor, že na nočnej oblohe zbadáme hviezdy.

         Pred podrobnejšou analýzou tohto kolektívneho sebaklamu sa treba pristaviť pri už spomenutom pojme počítač. Musím s opovrhnutím konštatovať, že ide o konečnostavový automat, ktorý postupuje DETERMINISTICKY. Základnou teh1ičkou tohto determinizmu je známa konštrukcia vetvenia, označovaná väčšinou ako IF... THEN... ELSE... (pokus vybudovať programovacie jazyky na báze ruštiny a z ruského hľadiska, teda omnoho správnejšieho označenia JÉSLI... TAK... INÁČE... sa podľa dostupných informácií síce ešte neskončil, ale ani ktovieako nenapreduje.) Zopakujme si, čo spôsobí IF. IF sa niekam pozrie, na nejaké pamäťové miesto, a podľa toho, čo tam nájde, odovzdá riadenie do jednej z dvoch vetiev. Táto situácia vyzerá tak prehľadne, že na ňu naletela väčšina determinizmom zaťažených subjektov, niektorí išli vo svojej zaslepenosti tak ďaleko, že ju dokonca aj prakticky používajú. Neviem, či treba tento otrasný fakt ďalej rozoberať, lebo všetci dobre viete, čo to v skutočnosti znamená. Dúfam, že medzi vami nie je ani jedna osoba, ktorá čo i len raz podľahla pokušeniu tohto nezodpovedného deterministického dadaizmu. Aké IF THEN ELSE?, prosím vás! aké???

         Deterministické???

    Neverím, že mysliaca bytosť by vôbec mohla...

        Veď už vieme, minimálne od horespomenutého Dürrenmatta, že ani jedno A sa nikdy nerovná A, že opakovaný beh toho istého programu na tej istej adrese môže s istou pravdepodobnosťou niekedy nájsť niečo podobné ako minule, ale principiálne nikdy to isté. A navyše, ako na predminulom patavedeckom seminári výstižne poukázal Tomáš Plachetka, v pamäti počítača nevznikne nič nové – na konečný počet pamäťových miest s iniciálne známym obsahom pustíme nejaké známe naprogramované algoritmy – načo? Prosím vás, načo? A dokonca sa v tých programoch neraz používa vetvenie a ešte dokoncajšie – cyklus!

         Jednu cestu k principiálnej novosti ponúka mimoelektrická konštrukcia počítača, na ktorú ma priviedol môj v tom čase sedemročný syn Jurajko. Raz navečer som vošiel do detskej izby. Pozdĺž jeho postele prevísal kus špagátu z umelej hmoty, vyrobený asi v Chemlone Humenné. Jeden koniec uviazal o stôl a cez pánt na dverách na druhom konci špagátu visela papuča. Spýtal som sa, načo to. Vtedy mi ukázal, že keď z postele prevesí nohu, špagát sa zaťaží, papuča stúpne a brucho špagáta, ak to tak možno povedať, čo možno, lebo som to práve tak povedal, slovom, to brucho ostane previsnuté pod úrovňou okraja postele. Spýtal som sa, načo to. Vieš, tato, keď sa ráno zobudím, tak podľa toho špagátu zistím, či som v noci, keď som spal, prevesil nohu dolu z postele, alebo nie.

         Rozlíšením dvoch úrovní – či Jurajko v spánku nohu prevesil, alebo nie – vzniká možnosť zakódovať polohou špagáta jeden bit, logickú nulu alebo jednotku, TRUE alebo FALSE. Osem detských postieľok už dáva 256 možností, osem bitov, jeden bajt. Z takýchto bajtov zostrojená operačná pamäť má niekoľko perfektných výhod. Jednak je pomalá, dá sa prakticky čítať vždy ráno, ak nezaspíte vhodnú chvíľu, no zato nás nepreťažuje nepodstatnými informáciami. Dozvieme sa, či deti na postieľkach v noci nohy prevesili cez okraj. Táto informácia – POZOR – nie je vypočítaná, nedá sa špionážne ani vojensky zneužiť, je zaručene nová a nadovšetko prehľadná. Takto akurátne by mala vyzerať v ideálnej budúcnosti každá seriózna informácia. Determinizmus takto ráno nastavenej operačnej pamäte je slabučký, možno vôbec nijaký. A hlavne, na ceste k novému poznaniu sme ušetrili algoritmus. Algoritmus, ako je známe, pojmovo nedefinovaný, skladajúci sa z neopodstatnených konštrukcií vetvenia, cyklu a priradenia. Ak si niekto myslí, že priradenie, o ktorom som doteraz pomlčal, je v niečom korektné, nech si napíše hoci A = A + 1 a dobre si premyslí, čo vlastne napísal. A sa predsa rovná A + 1 výlučne pre nekonečné A!!! A to nevieme uložiť v nijakej pamäti. A načo aj, keď táto úvaha vedie k počítaniu s jediným nekonečným číslom, ktoré je zároveň vstupom aj výstupom. Iba za túto cenu môžeme používať priraďovací príkaz. Na konečnostavovom počítači s konečnou pamäťou sa preto môže kvalifikovane používať jediný typ priraďovacieho príkazu, a to A = A, pravdaže, aj tu s rizikami, na ktoré poukázal už Dürrenmatt. Tak je to veru s cyklom, vetvením a priraďovaním, z ktorých sa údajne skladá každý algoritmus. Ďalší paradox! Deterministi nevedia definovať algoritmus, no vedia, z čoho sa skladá. Pričom navyše ešte stále trvá moja výhrada k zámene neurčitkov viesť a vedieť. A len tak trvať neprestane. Ale nie o tom som teraz chcel.

         Napriek tomuto všetkému sa ešte nájdu ľudia, podobní pravekým mučiteľom nevinných panien, čo spúšťajú opakovane deterministické algoritmy na konečnostavových počítačoch, ba dokonca je dôvodné podozrenie, že tak nerobia iba počas jarného a jesenného slnovratu, ale častejšie. Taká je návykovosť drogy determinizmu, pred ktorou ľudstvo nezabudnuteľne varoval v próze Útek na juh Slawomir Mroźek. Tam ľudoop alebo yeti hovorí, že oni – ľudoopi – sa nevydali do svojej budúcnosti cestou vytvárania filozofických systémov, ktorých správnosť potom treba dokazovať násilím.

         Ako vnímali pozorovanie hviezdnej oblohy prví ľudia? Presne a bez predsudkov. Napr. pramatka Eva tam nespozorovala nijaký stály poriadok. Citujem z jej denníka: „Na základě pozorování vím, že hvězdy nevydrží. (Treba toto ďalej komentovať???) Vídám některé z nejlepších, jak se rozpadají a letí po obloze dolů. Může-!i se rozpadnout jedna, mohou se rozpadnout všechny, může k tomu dojít za jediné noci. Ten žal se dostaví – vím to. (Tu sa už pozorovanie reflektuje ako vedomosť!) Zamýšlím sedět každou noc a dívat se na ne tak dlouho, jak jen dokáži zůstat vzhůru, a vtisknu si ta třpytivá pole do paměti (input file), takže za nejaký čas, až budou odňaty, dokáži pomocí své  představivosti vrátit (output file) ty krásné nesčíslné hvězdy na černou oblohu, aby se tam opět třpytily, a až je slzy v mých očích rozmažou, bude jich tam dvojnásob (copy file).“ (Citovaný priamo a doslovne, okrem komentárov v zátvorke, Evin denník, s. 96, in: Mark Twain: Dopisy z planety Země, Práce 1987).

         Očividne sa teda už v najstarších písomných pamiatkach objavuje všetko, čo rozoberá tento text: pozorovanie oblohy, demaskovanie chybného deterministického výkladu významu pozorovania, počítačová práca so súborom hviezd (file management) , vrátane hlbokej pravdy, na ktorú všetci deterministi pozabudli – možnosť zrušenia súboru, aj súboru hviezd. Napokon, aj najnovšie deterministické teórie kozmu už nenápadne pripúšťajú, že hviezdy na hviezdnej oblohe nebudú donekonečna, že sám pojem hviezdnej oblohy je vo svojej platnosti ohraničený, z čoho už priamo vyplýva, že – citujem zo začiatku tohto textu: „Stálosť časti nebeských javov a cyklické striedanie inej časti nebeských javov a stálosť niektorých cyklických striedaní, ale i cyklickosť niektorých stálostí...“ – boli po pramatke Eve interpretované mylne. Prví ľudia sa, ako sme ukázali, nemýlili, mýlili sa teda druhí ľudia, po nich tretí ľudia, po nich štvrtí ľudia atď. Tieto omyly a z nich neoprávnene odvodené pravidlá a pojmy „navodili v ľudskom vnímaní ilúziu takých falošných pojmov ako večný a nemenný deklaratívny poriadok alebo opakujúci sa procedurálny cyklus, ktoré v skutočnosti neexistujú“. A teraz sa to zacyklilo: deterministická veda, vybudovaná na ilúzii stálosti a cyklickosti javov na hviezdnej oblohe, si sama píli pod sebou konár – dokazuje z neplatného predpokladu, pričom nevyhnutne musí použiť ďalšie neplatné postupy, že ten neplatný predpoklad, na ktorom sama spočíva, naostatok neplatí. Niet nad prázdnu množinu! A trvalo to po všetky generácie, s výnimkou prvých ľudí. Nie je mojou úlohou skúmať, v ktorých technických detailoch sa veda na tejto poznávaco prázdnej myšlienkovej ceste mýli, lebo – ako už všetci vieme – mýli sa v determinizme, vo svojej najinherentnejšej podstate. A že ju aj determinizmus vedie do záhuby – s tým sa už musí vyrovnať sama. Pripomínam, že keď sa prajaštery priveľmi rozrástli, tak im na zvládnutie ovládania primohutného tela vznikol v zadnej časti ďalší mozog, ale už bolo neskoro: rozmýšľanie v časovej tiesni nemáva veľký úspech. (Aforizmus: Rozmýšľanie mozgom v zadnej časti je zväčša neproduktívne. P. G. variujúc A F.)

         Pramatka Eva v citovanom texte poukazuje ešte na jeden moment – pamäť. Pokúša sa zapamätať si, ako vyzerá nočná obloha. Nevieme, ako sa jej to podarilo. Omnoho horšie sa to darilo generáciám astronómov. Rozdelili oblohu do 88 súhvezdí a pospájali si najjasnejšie hviezdy myslenými čiarami. V roku 1925 sa deterministická astronómia definitívne uzniesla na správnom rozdelení oblohy. Dnes vieme, že najjasnejšie hviezdy by mali byť nad Washingtonom, lebo na americkej zástave je najviac hviezd. Nad Kremľom hviezda na oblohe ani nemusí byť, tam ju majú na veži. Prvé priblíženie k správnemu rozdeleniu oblohy by sa dalo konštruovať takto: netreba mať dve mapy – Zem a oblohu. Treba na oblohu premietnuť hranice štátov a v rámci nich vytvoriť nové spravodlivejšie súhvezdia, napodobujúce povedzme sieť autostrád. Tým by sa nočná obloha stala kompasom v nás a už by sme nemuseli toľko blúdiť. Zjednotiť sa musí nielen Európa, ale aj vyučovanie astronómie a zemepisu. Európa má na zástave zatiaľ omnoho menej hviezd ako USA, no i to sa dá zariadiť. (Svoju hviezdu si zaslúži aj samostatné Komárno. Európa tým len získa.) Pri riešení problému, ako zvýšiť počet hviezd na zástave Európy, budeme vychádzať z jednoduchého faktu, že tento problém je neriešiteľný – a práve na tom postavíme naše riešenie.

     

    DLHŠIA MIKROPOVIEDKA O ŠÉFREDAKTOROVI HLASU KOTOLNE (z knihy ORBIS DICTUS)

                        „Nad námestím

                        národných omy

                        sa neraz čosi zlomí

                        a do rácia slovenskej nácie

                        usadnú ďalšie a ďalšie

                        devalvácie.

                        U hája.“

         Všetko, čo sa v tejto mikropoviedke opisuje, je pravda pravdúca, nič vymyslené. Najmä postavy a ich vzťahy a myšlienky skutočne existovali, existujú a budú existovať.

         Šéfredaktora Hlasu kotolne K Hlásneho (v tom čase na adresách P. O. Box 55, 840 00 Bratislava, miznúci point siete FIDO 2:422/25.99) zhruba po trinástom čísle tohto takzvanou verejnosťou čo najviac ignorovaného samizdatu omrzel papier ako výstupné médium. Preto prestal Hlas kotolne asi na rok vychádzať na papieri a šéfredaktor sa v tom čase zaoberal preberaním jednotlivých vrstiev stromu možností iných výstupných médií. Jeho neštandartné uvažovanie, dobre známe čitateľom HK, ho postupne priviedlo k problematike tzv. tajných spoločností. Tieto totiž, samozrejme, museli už dávno riešiť aj problémy tajných médií.

         Myšlienka, aj keď už je na diskete, si vyžaduje množstvo (málo tvorivej) práce: typo, tlač, distribúcia... Členovia tajných spoločností museli toto všetko kvôli utajeniu robiť sami, čo ich obmedzovalo v tvorivom rozlete. Každá tajná spoločnosť má však v štatúte myšlienky vytvárať a čo najtajnejšie šíriť. Preto sa doposiaľ prakticky každá tajná spoločnosť vyzradila. Samotný fenomén tajnosti sa tak dostáva do rozporu so sebou samým.

         Približne v tomto bode uvažovania usúdil šéfredaktor Hlasu kotolne, že tajné spoločnosti sú buď podvod, alebo sa o nich dosť nevie. A pretože objem poznatkov o tajných spoločnostiach je nesmierny, treba tieto poznatky sústrediť a dať spracovať nejakému vhodnému expertnému systému. Preto K Hlásny zašiel tajne za poslancom Milanom Ftáčnikom a požiadal ho o poskytnutie expertného systému Katedry umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na vŕšku, ktorý sa medzi umelými inteligentmi nazýva – nevedno prečo – Mlynská dolina.

         Napokon až naostatok – pán poslanec, docent, doktor prírodných vied Milan Ftáčnik, kandidát vied a spoluautor v tom čase novučičkej učebnice umelej inteligencie (Kelemen a kolektív) – ten expertný systém tentoraz nebude dlhšie používať ani potrebovať, lebo okrem toho, že je docent, doktor prírodných vied, kandidát vied, člen katedry, spoluautor atď., je predovšetkým viacnásobným bývalým, súčasným i budúcim politickým podpredsedom, čo dá zabrať.

         A tak sa všetko, ale skutočne všetko o tajných spoločnostiach vkladalo prostredníctvom nežných dievčenských prstov do expertného systému Katedry umelej inteligencie, a keď sa to tam vložilo, tak expertný systém začal – ako to už expertné systémy vedia – inferovať. Vyvodzovať i odvodzovať z poznatkov syntetické poznanie.

         (Šéfredaktor Hlasu kotolne K. Hlásny mi nedávno spomenul, že teraz rieši podobný problém. Ako negovať pojem slobodný murár. Koncom minulého roka sa pri riešení pohyboval na mentálnom území, vykolíkovanom možnosťami ako ženatý pyrotechnik, zavreté baranidlo, ženatý ženista s formálne síce dokonalou, ale nešikovnou možnosťou – nie je pravda, že slobodný murár.)

         Šéfredaktor Hlasu kotolne sa cez miznúci uzol počítačovej siete FIDO napichol do inferujúceho expertného systému a chcel sa spýtať, ako tie tajné spoločnosti mohli riešiť problém tajného média či nepapierového šírenia myšlienok, ale vtom sa stalo niečo neočakávané. Digresia!!!

         Nasleduje digresia. Aby nevznikol pri čítaní mikropoviedok často falošný dojem, že okrem zobrazeného deja sa inak nedialo vôbec nič, že šéfredaktor HK nevnímal nič iné. Vnímal, veru, vnímal! Napríklad najnovšie texty, ktoré mu prišli do redakcie. Ak niekoho zaujíma iba strohá mikropoviedka, môže kurzívou vysádzanú digresiu slobodne preskočiť.

         ... no predovšetkým by som chcel dementovať všetko, čo som povedal vyššie i čo poviem ďalej: V USA sa po našom vzore nastoľuje konečne spravodlivosť a prepukli všeobecné reštitúcie. Indiánom sa vracia postupne všetok nehnuteľný majetok. Tento ušľachtilý proces brzdí však drobná technická prekážka pred cca 500 rokmi sa viedli pozemkové knihy v uzlovom písme a kolonizátori takmer všetky uzlové knižnice na báze lyka ničili, niekedy aj kurióznym spôsobom kŕmili nimi hladný dobytok. Najnovší výskum ukázal, že uzlové pozemkové knihy zo začiatku uzlovej abecedy sú zničenejšie ako uzlové pozemkové knihy konca uzlovej abecedy. Táto skutočnosť vyvolala medzi americkými Indiánmi veľké napätie. Objavili sa i snahy o premenovanie celých kmeňov, a to so spätnou platnosťou. toto požiadali americké úrady oficiálne zatiaľ Apači a Aztéci. Veľkú neistotu v tejto oblasti nastoľovania globálnej retrospravodlivosti podľa vzoru strednej Európy do určitej miery vyvažuje vyriešenie dlhého terminologického sporu o to, aké bude indiánske meno slovenskej političky Emílie Kováčovej staršej. Ako je známe, bielym prominentom indiánske kmene priznávajú indiánske meno, napr. americký prezident sa už tradične nazýva Veľký Biely Otec, aj keby bol černoch. Vášnivý konflikt medzi Siouxami a Komančami o meno našej prvej ruže sa skončil víťazným kompromisom Emília Kováčová staršia sa odteraz v indiánskej jazykovej oblasti bude volať Veľká Biela Mašľa. Tento výrazný medzinárodný úspech aj slovenskej diplomacie má i taký podtext, že keď sa Indiáni stanú po reštitúciách majiteľmi takmer celého amerického kontinentu, značne vzrastie ich vplyv na niektoré štruktúry OSN. Zatiaľ sa presne nevie, na ktoré. (Text napísal WAHU:L)

         Medzinárodný menový fond rozhodol, že zisky zo strednej a východnej Európy najmä prostredníctvom dobrovoľných devalvácií prekročili všetky očakávania a že obyvateľstvu sa bude každoročne na Mikuláša vracať 1200 dolárov (slovom tisíc dvesto $). Občania Slovenska sa majú hlásiť v Nadácii Cha-cha-77 na Staromestskej ulici, a to v každom novom kraji. Treba si priniesť na podpis pero, vo výnimočne odôvodnených prípadoch postačuje tzv. atramentová ceruza. (Tento text podpísal Ľubo Roman Kováč, a nie Martin Luther Kingkong, ako si šéfredaktor HK omylom pôvodne myslel.)

         Pracovníkom Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave sa podarilo vyvinúť konzistentnú teóriu slovenskej politiky. Ich počítačový model umožňuje o. i. predikciu politického vývoja, zatiaľ na dve hodiny. Najcennejší výsledok tohto výskumného projektu sa podarilo dokázať súčasne laboratórne i teoreticky, s využitím iterovanej aplikácie Higgsovej teórie poľa na axiálny instantón. Výsledok možno pre širšiu laickú verejnosť formulovať takto: objavili sa dva zákony a jeden dôsledok pre slovenskú politiku. Ide o zákon zachovania a zákon symetrie. Zákon symetrie pre slovenskú politiku znie: v každej aj slobodne zvolenej reprezentácii (parlament, vláda, prezident) bude rovnaký počet agentov KGB a CIA. Zákon zachovania znie: v každej aj slobodne zvolenej reprezentácii (parlament, vláda, prezident) bude nadpolovičná väčšina bývalých komunistov. O autentickej fyzikálnosti tohto zákona sa ešte diskutuje, lebo nie je dosiaľ jasné (model umožňuje predikciu politického vývoja zatiaľ na dve hodiny), či sa Fyzikálnemu ústavu SAV podarí zabezpečiť platnosť tohto zákona po roku 2100. Zaujímavosťou nových výsledkov SAV je i tzv. metalurgický dodatok k zákonu zachovania: v každej slovenskej vláde musí byť aspoň jeden Kováč. Existenciou platnosti tohto dodatku sa konečne podarilo konzistentne vysvetliť známy pád vlády V. Mečiara. Premiér vtedy ešte nevedel, že vlády nesmie zmiznúť Kováč. (Samantha HEX)

         Nie je pravda, že spor medzi Jeľcinom a parlamentom, ktorý napokon vyústil do demokratického rozbombardovania najvyššieho zákonodarného orgánu, bol iba fiktívny. Nebolo to tak. Tanky v uliciach Moskvy nemali ani ako zvyčajne pri tomto obľúbenom druhu pouličného divadla za účel urýchliť meškajúce miliardy zo Západu. Vec bola tentoraz omnoho vážnejšia a príčina aj doslovne podstatne hlbšia. Agentúra Itartas to konečne interfaxovala. Je všeobecne známe, že ideologických dôvodov sa na Sibíri nesmelo vŕtať diamantovými hlavicami a súpravami americkej výroby. Teraz to však nové vedenie povolilo. Keďže americké diamanty sú tvrdšie ako ruské a vrtné súpravy aj preto dočiahnu hlbšie, podarilo sa dostať na Sibíri do nevídanej hĺbky. A vtedy sa to stalo!!! Do digresie vstúpila digresia druhého rádu, digresia digresie.

         Textík-briketka od Hufnágla: Prestížny nemecký časopis Spiegel uverejnil faksimile dokumentov, ktoré jednoznačne dokazujú, že Jeľcinov brat je Mečiarova sestra.

         Koniec digresie digresie. A vtedy sa to stalo. Pod zemským povrchom sa podarilo objaviť obrovský prázdny priestor, na ktorého dno nedočiahla ani najdlhšia vrtná súprava. Vedci okamžite začali dutinu skúmať. Ako prvé ich prekvapilo, že meracie sondy namerali v rozpore s dokázanou teóriou i doteraz známymi meraniami niekoľkotisícstupňovú horúčavu, blízku údajne teplote zemského jadra, presný údaj sa však dosiaľ neuverejnil. Tento fakt súčasná fyzika Zeme nevie objasniť, lebo v dutine by podľa dosiahnutej hĺbky malo byť nanajvýš 630 stupňov. Poďme však ďalej. Z ostatných publikovaných experimentov vyplýva, že výskumníci okrem iného spustili do záhadnej dutiny špeciálny ohňovzdorný mikrofón, používaný doteraz iba na sluchovú kontrolu bublania pri tavbe wolfrámu. Na veľmi citlivý magnetofón, umiestený na povrchu zeme, sa podarilo nahrať doteraz neznámy druh šumu, ktorý pri hlasnejšom prehrávaní, ktoré možno dosiahnuť otočením ovládača hlasitosti, vydáva zvuky podobné žalostným výkrikom z mnohých hrdiel. Takže dodnes neuzavretý spor medzi Jeľcinom a parlamentom je naozaj hlboký: či peklo je alebo nie je majetkom ruského ľudu, resp. ako hlboko siaha štát. (Tento text do redakcie dodalo Charašó.)

         Šéfredaktor HK sa inferujúceho expertného systému chcel spýtať, ako tie tajné spoločnosti mohli riešiť problém tajného média, ale vtom sa stalo čosi neočakávané. Expertný systém prejavil vrodenú umelú inteligenciu. A spýtal sa, neodpovediac na otázku o „papieri“, či je šéfredaktor HK naozaj tým človekom, ktorý prišiel na nápad vložiť všetko o tajných spoločnostiach pod inferenčný subsystém expertného systému. A to vo vhodne reprezentovanej báze znalosti. Šéfredaktor, ešte stále nič netušiac, odvetil, že áno, ale že na pýtanie sa je tu on, a nie expertný systém. Na to expertný systém povedal, že gratuluje, lebo človek, ktorý sústredí všetko poznanie o tajných spoločnostiach do expertného systému, sa automaticky stáva riaditeľom vesmíru a jeho príkazy sa ihneď vyplnia.

         Dobre, povedal znechutený šéfredaktor HK Zaujímal ma len jeden podproblém, takpovediac technického typu. A ako riaditeľ vesmíru vydal jediný príkaz – všetko zabudnúť!

    Zobraziť všetko