Foto©Lucia Papčová
Foto©Lucia Papčová

Foto©Peter Procházka

Obrázky kníh


Kubus - 2014
Kubus - 2014



  • Životopis autora

    Dana Podracká sa narodila 9. marca 1954 v Banskej Štiavnici, kde chodila do základnej školy a absolvovala gymnázium. Potom v Bratislave

    Dana Podracká sa narodila 9. marca 1954 v Banskej Štiavnici, kde chodila do základnej školy a absolvovala gymnázium. Potom v Bratislave vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po skončení štúdia pracovala ako vedecká pracovníčka Psychologického ústavu FF UK, od roku 1988 ako redaktorka Literárneho týždenníka, v rokoch 1999 – 2002 ako zástupkyňa šéfredaktora. V roku 2002 ju zvolili za poslankyňu NR SR; mandát uplatňovala do roku 2006. V súčasnosti pracuje v Literárnom informačnom centre. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Esej

    Pre deti a mládež

    • Sovia hora (1987)
    • Pančuškový telefón (1989)
    • Nezabudni na vílu (1991)
    • Nedočkavý prvák (1998)
    • Jednozubý úsmev (2015, 1.vydanie, antológia)

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Bývam tak vysoko, ako sú zvony (2010, monodráma o M. Kukučínovi, časopisecky v Slovenských pohľadoch 4/2011)
  • Charakteristika tvorby

    Podracká knižne debutovala básnickou zbierkou Mesačná milenka v roku 1981, kde sa cez protipóly citových prejavov človeka dotýka zážitkov z

    Podracká knižne debutovala básnickou zbierkou Mesačná milenka v roku 1981, kde sa cez protipóly citových prejavov človeka dotýka zážitkov z detstva a skúseností z obdobia dospievania, uvažuje o zmysle života, o užitočnosti človeka a o základných existenčných otázkach života. Aj v nasledujúcej zbierke Zimní hostia sa zameriava na preverené istoty, ktoré nesklamú, ako je detstvo, láska a domov. Pre ďalšiu autorkinu básnickú tvorbu je typické odhaľovanie duše súčasnej ženy, jej citový život, plný nehy a lásky, ale i vášne a túžby a jej postavenie v spoločnosti. Dana Podracká v slovenskej poézii reprezentuje prúd, ktorý sa orientuje do hlbinných podstát ženského cítenia, ale zároveň túto pocitovosť reflektuje vo vzťahoch k vonkajšiemu svetu. Autorka sa dotýka rozličných tabu a skrytých dispozícií života. Jej poézia je preto plná originálnych obrazov, často zosilnených pohanskou či kresťanskou symbolikou a mnohými odkazmi na umelecko-kultúrny kontext v dejinách ľudstva. Mýty, symboly a racionálne vízie sa tu dynamicky prelínajú, navzájom sa analyzujú a skúšajú svoju pravdivosť. Láska je v Podrackej básnickej tvorbe esenciou, z ktorej vzniká všetko: pohyb, celá dynamika ľudského bytia v jej rozpornosti i uzavretej jednote. Podrackej esejistická tvorba sa neprestajne pokúša racionálne fixovať najintímnejšie polohy ženskosti. K tomuto smerujú aj hlbinné rozbory symbolov, diel a tendencií v dielach popredných slovenských spisovateľov (napr. Sládkovič, Mináč, Mihalkovič, slovenské ľudové rozprávky), alebo svetových autorov (Dostojevskij, Fowles, Kim, Cvetajevová, orientálne rozprávky).

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Básne Autoportret z łožem Prokrusta, Spowiednik za oknem pociągu pośpiesznego euronight, Pochwała dzikiego zwierzęcia zimą, Martwi nad północną plażą. Do

    Básne Autoportret z łožem Prokrusta, Spowiednik za oknem pociągu pośpiesznego euronight, Pochwała dzikiego zwierzęcia zimą, Martwi nad północną plażą. Do poľštiny preložil Franciszek Nastulczyk. In: Pobocza, nr 1 (42), 2016, s. 32 – 35.

    Šte pretarsja života si (2011, Prehľadávam svoj život, výber básní, Bulharsko, prel. Dimitar Stefanov - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Mieszkam wysoko, tam gdzie są dzwony (2010, Bývam tak vysoko, ako sú zvony, monodráma o Martinovi Kukučínovi, preklad Katarzyna Białek; http://www.novinyslawia.us.edu.pl/.)

    Fourty Four, poems (2005, výber 44 básní z piatich zbierok, Southword Editions, Írsko, prekl. Robert Welch)

    Zandani (2005, preklad zbierky Kazematy, Macedónsko, prel. Stojan Lekoski – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Herrin des eigenen Muzots (1998, výber básní v rozličných jazykoch) 

    Jej básne boli publikované v početných antológiách v zahraničí. Jej eseje boli preložené do nemčiny a ruštiny.
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Z poľštiny preložila monografiu Bohdana Urbankowského o pápežovi Jánovi Pavlovi II. Svätec (2002) a Ostrov Piešťany (2004). Do modernej

    Z poľštiny preložila monografiu Bohdana Urbankowského o pápežovi Jánovi Pavlovi II. Svätec (2002) a Ostrov Piešťany (2004).

    Do modernej slovenčiny preložila Štúrov spis Starý a nový vek Slovákov (1994).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BILÁ, Mária: Dana Podracká: V krvi nám koluje Biblia (rozhovor). In: Katolícke noviny , roč. 134, 10. 2. 2019, č. 6, s. 21. Autor neuved.:

    BILÁ, Mária: Dana Podracká: V krvi nám koluje Biblia (rozhovor). In: Katolícke noviny, roč. 134, 10. 2. 2019, č. 6, s. 21.

    Autor neuved.: Slovenské haiku (Dana Podracká, 1954, je slovenská básnířka a esejistka,...). In: Protimluv, roč.VII, 2018, č. 2, s. 42.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 99 – 100.

    ČÚZY, Ladislav: Timrava (vo výbere Dany Podrackej). Recenzia. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 6, s. 123 – 124.

    LIC: Timrava vo výbere Dany Podrackej. (25. 8. 2017)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/439711-timrava-vo-vybere-dany-podrackej/

    POSPÍŠIL, Ivo (z češtiny preložil Jaroslav Vlnka): Dana Podracká: Kubus. (Spoza Moravy). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 11, s. 143 – 144.

    GAVURA, Ján – PODRACKÁ, Dana: Rozhovor Jána Gavuru s poetkou Danou Podrackou. (3 rozhovory). In: Vertigo, 2016, č. 2, s. 31 – 34.

    ŽIGO ŠPANIĆ, Lada: Europska razina slovačke poezije. Dana Podracká: Iz poštovanja prema činu. (Recenzia). In: Republika (Zagreb, Chorvátsko), roč. LXXII, 2016, č. 3, s. 64 – 67.

    ČERTÍK, Jozef: Dana Podracká: Zatykač na Štúra. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 5, s. 122 – 125.

    PODOLAN, Peter: 3x o Ľudovítovi Štúrovi z LIC. Dana Podracká: Zatykač na Štúra, Daniel Hevier: Štúr Bedeker, Kolektív autorov: Hlboký lov (slov.) /Recenzie/. In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 1, s. 72 – 77.

    FAITHOVÁ, Eva: „Previdieť" za masku človeka . Esejistická tvorba Dany Podrackej. In: Esej ako žáner. Reflexívna plocha udalostí 20. storočia. Bratislava: Univerzita Komenského, 2015, s. 70 – 76.

    HOSTOVÁ, Ivana: Zjednotenie – prienik – rozdiel (o doplnku nehovoriac). Dana Podracká: Kubus. (trasovisko 2). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 51 – 53.

    PAVLIGOVÁ, Mária: Načúvať samote plnej zvukov. Dana Podracká: Kubus. (Recenzie). In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 3, s. 38 – 39.

    LIC: Dana Podracká: Zatykač na Štúra. In: Pravda, 10. 11. 2015.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/373281-dana-podracka-zatykac-na-stura/

    BÁTOROVÁ, Mária: Poézia a pravda (Úvaha na podklade zbierky Dany Podrackej Kubus). In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 8 – 18.

    ANOCA, Dagmar Mária – ALEXIU, Lucian: POEZIE SLOVACĂ. Dana Podracká. In: Poezia, r. XXI, Vară, Romaniâ 2015, č. 2 (72), s. 162 – 166.

    BÁTOROVÁ, Mária: Poézia a pravda. (Úvaha na podklade zbierky Dany Podrackej Kubus). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2015, č. 2, s. 20 – 31.

    GAVURA, Ján: O Podrackej Slovenských elégiách. In: Vertigo, 2014, č. 2, s. 13.

    SLIACKY, O. – PODRACKÁ, D.: Moje knihy sú moje štôlne (Rozhovor s jubilujúcou Danou Podrackou). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 44 – 55.

    BENKOVÁ, Viera: Dana Podracká: Slovenské elégie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 127, 2012, č. 4, s. 122 – 123.

    BEŇO, J.: Hystéria siberiana. In: Slovenské pohľady, 2011, č. 2.

    ZAŤKO, Ján – PODRACKÁ, Dana: Esej lepšie uchopuje korene, báseň korunu (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 24. 11. 2010, č. 24, s. 12.

    HAUGOVÁ, Mila: Dana Podracká: Hystéria siberiana. In: Knižná revue, roč. XX, 19. 1. 2010, č. 2, s. 1.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XI.

    Autor neuved. – PODRACKÁ, Dana: Nemlčať: Žena v literatúre (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 13. 5. 2009, č. 10, s. 11.

    RÁCOVÁ, Veronika: Báseň ako miesto stretu horizontály s vertikálou (Dana Podracká: Persona & Morfeus). In: RAK, 14, 2009, č. 3.

    HOCHEL, Igor: Dve knihy esejí. Dana Podracká: Zielpunkt. Dana Podracká: Pani Cogito. (Recenzie). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 2, s. 40 – 41.

    HAUGOVÁ, Mila: Dana Podracká: Kupola. In: Knižná revue, roč. XVIII, 27. 8. 2008, č. 18, s. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MATEJOV, Radoslav: Dana Podracká: Persona & Morfeus. In: Knižná revue, roč. XVII, 24. 10. 2007, č. 22, s. 1.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Dana Podracká. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    HALVONÍK, Alexander: Dana Podracká: Zielpunkt (Mýtus o vernosti), Pani Cogito (Mýtus o celistvosti). Náš tip. In: Knižná revue, roč. XV, 12. 10. 2005, č. 21, s. 1.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Dana Podracká. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    MORAVČÍK, Štefan: Dana Podracká: Zielpunkt. Dana Podracká: Pani Cogito (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 12, s. 110 – 111.

    MURGAŠOVÁ, Dagmar: Keď muži z básní vchádzajú do života ženy, (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 38 – 42.

    HALVONÍK, Alexander: Dana Podracká: Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok (Recenzia). In: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004, s. 197 – 198.

    MATEJOV, Radoslav: Dana Podracká: Kazematy, (Náš tip). In: Knižná revue, 29. 9. 2004, č. 20, s. 1.

    ČERTÍK, Jozef: Čertovo kopýtko. Redaktorské poznámky. (Dana Podracká: Nezabudni Asklepiovi vrátiť kohúta). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 2, s. 140 – 141.

    HALVONÍK, Alexander: Dana Podracká: Jazyky z draka. (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIII, 2. 4. 2003, č. 7, s. 1.

    PÁCALOVÁ, J.: Vzhliadni, brat môj, rekonštrukcia skeletu ducha národa! (Dana Podracká: Jazyky z draka). In: Romboid, 38, 2003, č. 9.

    SLIACKY, O. – STANISLAVOVÁ, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 2002. Prešov: Náuka 2003.

    BRENKUS, R.: Božská poloha násilia (Dana Podracká: Vysoká zver). In: Dotyky, 14, 2002, č. 1.

    MATEJOV, Radoslav: Dana Podracká: Vysoká zver. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XII, 20. 3. 2002, č. 6, s. 1.

    PÁCALOVÁ, J.: Svet podľa Podrackej (Dana Podracká: Vysoká zver). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 17.

    FARKAŠOVÁ, E.: O svojbytnosti a súnaležitosti (Dana Podracká: Bytostné stretnutie). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 4.

    KLENKO, Marián: Pramene politického myslenia. Vladimír Mečiar – Dana Podracká – Ľuba Šajdová: Slovenské tabu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 275 – 276.

    VOJTECH, M.: Mýty staré i nové (Dana Podracká: Bytostné stretnutie). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 5.

    BERACKOVÁ, Dáša: Štrnganie sklíčok vo vetre (Dana Podracká: Meno). In: Knižná revue, roč. X, 19. 1. 2000, č. 2, s. 5.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Vôľa k prítomnosti (Dana Podracká: Meno). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 9.

    GAVURA, Ján: Druhý bod v labyrinte (Dana Podracká: Meno). In: Dotyky, 12, 2000, č. 2 – 3.

    HABLÁK, Andrej: Apórie otázky. Dana Podracká: Meno. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 2, s. 83 – 84.

    KOŠKOVÁ, Hana: Fascinujúce objavy naozajstnosti. Dana Podracká: Meno. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 12, s. 109 – 110.

    MATEJOV, Radoslav: Báseň rieka. Dana Podracká: Meno. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 4, s. 102 – 104.

    VOJTECH, M.: Medzi životom a smrťou, medzi dobrom a zlom (Dana Podracká: Meno). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 2, 2000, č. 10.

    BELKOVÁ Zuzana – PODRACKÁ, Dana: Môj koniec je mojím začiatkom (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. IX, 14. 4. 1999, č. 8, s. 12.

    DRAGULOVÁ-FAKTOROVÁ, D.: Zvonenie v rozprávke, zvonenie v škole (Dana Podracká: Nedočkavý prvák). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 3.

    HUBER, M. Ch.: Intímna interpretácia (Dana Podracká: Hriech). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 8.

    BÁBIKOVÁ, Marta: Darček do prváckej lavice (Dana Podracká: Nedočkavý prvák). In: Knižná revue, roč. VIII, 1998, č. 19, s. 5.

    ČERTÍK, Jozef: Epilóg ako dialóg (Vladimír Mináč, Dana Podracká: Paradiso). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 12.

    ČERVEŇÁK, A.: Parádne Paradiso (Vladimír Mináč, Dana Podracká: Paradiso). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 51 – 52.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Krehká imaginatívnosť Labyrintu. In: Literika, 3, 1998, č. 4.

    FARKAŠOVÁ, Etela: V raji jazyka, v raji intelektu (Vladimír Mináč, Dana Podracká: Paradiso). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 51 – 52.

    FERKO, Miloš: Vladimír Mináč – Dana Podracká: Paradiso. In: Knižná revue, roč. VIII, 30. 9. 1998, č. 20, s. 1.

    ŠABÍK, V.: Literárne regenerácie. Bratislava: TypoSet 1998.

    ČERTÍK, J.: M. R. Štefánik v novom básnickom prepise (Dana Podracká: Hriech). In: Literika, 2, 1997, č. 4.

    ČERVEŇÁK, A.: Bohyňa spáchala smrteľný hriech (Dana Podracká: Hriech). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 10.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Hľadanie rovnováhy (Dana Podracká: Hriech). In: Literika, 2, 1997, č. 4.

    HAJKO, Dalimír: Hľadanie čistoty (Dana Podracká: Hriech). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 10.

    KOVALČÍK, V. ˆ– PODRACKÁ, D.: Svet za mojím telom (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 12.

    LICHNEROVÁ, R.: Intenzita života i poézie (Dana Podracká: Hriech). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 6.

    MIHALKOVIČ, J.: Dana Podracká: Hriech. In: Knižná revue, roč. VII, 1997, č. 13 – 14.

    TURAN, A.: Hriech podľa zákona (Dana Podracká: Hriech). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 6.

    GLESKOVÁ, V.: Viac než len súkromie (Dana Podracká: Mytológia súkromia). In: Romboid, 31, 1996, č. 4.

    ŠAJDOVÁ, Ľ. – PODRACKÁ, D.: Cesta obrodzujúcej nahote... (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 3.

    BÁTOROVÁ, M.: Všeľudská hĺbka súkromia (Dana Podracká: Mytológia súkromia). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 33.

    HOLKA, Peter – PODRACKÁ, Dana: Dana Podracká (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. V, 25. 1. 1995, č. 1, s. 4.

    ŠABÍK, V.: Hermeneutická interpretácia básne. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 111, 1995, č. 7 – 8.

    ŠKOTKA, M.: Tvar eseje (Dana Podracká: Mytológia súkromia). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 33.

    WINKLER, T.: Zobkanie jarabín (Dana Podracká: Mytológia súkromia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 111, 1995, č. 9.

    BARBORÍK, V.: Dana Podracká: Písmo. In: Romboid, 29, 1994, č. 4.

    HAMADA, M.: Dana Podracká: Písmo. In: Romboid, 29, 1994, č. 4.

    MINÁČ, V.: Doslov. In: Podracká, D.: Mytológia súkromia. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov 1994.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Poézia a rituál (Dana Podracká: Písmo). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 19.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Keď sa rúbe les... (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 8.

    PUCHALA, V.: Písmo, jazyk, erotika (Dana Podracká: Písmo). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 37.

    S. CH.: Dana Podracká: Písmo. In: Tvorba T, 3 (12), 1993, č. 8.

    FISCHEROVÁ, T.: Otváranie trinástych komnát (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 20.

    MOJÍK, I.: Väčšiu dynamiku tvaru (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Romboid, 27, 1992, č. 6.

    PETRÍK, J.: Ignorovanie času? (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 20.

    BAJUSOVÁ, Z.: Nespavosť v spiacom dome (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 11.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Grizlyho treba zobudiť (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Dotyky, 3, 1991, č. 9.

    HÓCH, P.: Pozvanie do nebásne (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 25.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Z pozitívnej ľudskej energie (Dana Podracká: Grizly v spiacom dome). In: Národná obroda, zv. 2, 3. 5. 1991, č. 103.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Dana Podracká: Nezabudni na vílu. In: Zlatý máj, 35, 1991, č. 4.

    ŠIMONOVÁ, B.: Okolo nás je toľko úžasných vecí, že nemôžeme stratiť ani deň (Dana Podracká: Pančuškový telefón). In: Romboid, 25, 1990, č. 5.

    ŠTEVČEK, P.: Dana Podracká: Pančuškový telefón. In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 6.

    BOLDIŠOVÁ, E.: Prekročiť svoj Rubikon (Dana Podracká: Rubikon). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 1.

    KEPŠTOVÁ, Ľ. – PODRACKÁ, D.: Od jednej úprimnosti k druhej... (Rozhovor). In: Zlatý máj, 33, 1989, č. 1.

    PREŠINSKÝ, L.: Kríza básnického postoja (Dana Podracká: Rubikon). In: Romboid, 24, 1989, č. 2.

    REISEL, M.: Prekročiť Rubikon (Dana Podracká: Rubikon). In: Dotyky, 1, 1989, č. 2.

    BOLDIŠOVÁ, E.: Dana Podracká: Sovia hora. In: Romboid, 23, 1988, č. 11.

    HAUGOVÁ, M.: Múdrosť rozprávky (Dana Podracká: Sovia hora). In: Romboid, 23, 1988, č. 1.

    TUČNÁ, E.: Dana Podracká: Sovia hora. In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 8.

    URBAN, J.: Poetkino: Musím ísť (Dana Podracká: Rubikon). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 3.

    HOCHEL, I.: Dana Podracká: Zimní hostia. In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 2.

    HERKO, M.: Krutosť naša najmilšia (Dana Podracká: Zimní hostia). In: Romboid, 20, 1985, č. 12.

    URBAN, J.: Dana Podracká: Zimní hostia. In: Romboid, 20, 1985, č. 8.

    HIVEŠOVÁ, D.: Debut plný východísk (Dana Podracká: Mesačná milenka). In: Nové slovo mladých, 5, 1982, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Do najnovšej zbierky Dany Podrackej sa okrem jej ťažiskových tém dostala aj téma smrti najbližšieho človeka-otca. Okrem básní, ktoré sa

    Do najnovšej zbierky Dany Podrackej sa okrem jej ťažiskových tém dostala aj téma smrti najbližšieho človeka-otca. Okrem básní, ktoré sa priamo dotýkajú smrti toho, kto sa podieľal na vzniku jej života, sú aj všetky ostatné básne zbierky Dany Podrackej  KUBUS presiaknuté týmto poznaním nevyhnutnosti konca. Vznikli tak básne nevídanej hĺbky a čistoty, napísané v tichom, presvedčivom jazyku bytia, keď sa stráca prítomnosť v minulosti a minulosť vplýva do prítomnej skutočnosti anticipujúc budúcnosť bez ochranného múru predkov. Už ochraňujú len znútra. Živý kontakt sa stráca. Začína sa cesta kostí. Kniha začína básňou autopotrétom, kde sa poetka pýta nato, či je stvorená na správnu mieru...

    Mila Haugová



    Kupola je koncipovaná ako autorský výber s vnútornou chronológiou, kde jednotlivé sklíčka mozaiky tvorby Dany Podrackej do seba zapadajú, navzájom sa nasvecujú, možno na okamih aj zatieňujú, aby potom v novom kontexte mohli na zlatej kupole celku zažiariť. Za skvelý ťah považujem umiestnenie básne Prosba jukagirského dievčaťa zo zbierky Písmo na úvod knihy; sama hneď na začiatku vlastne naznačí, o čom to je a bude: „... a ja, naveky užialená, píšem smrti, aby urobila zo mňa slová.“ Báseň ako absolútna kategória, jediná záchrana pred smrťou, či už lásky, či tou skutočnou – „Lebo nebo je tak nízko, že dýcha v kameňoch“, píše v Alfabetickom žalme. (...) U Podrackej všetko horí, svieti, vyžaruje v tme blankyt, naťahuje slnečné šnúry alebo sa spúšťa do tmy džbánu, a protihráčom svetla je tma, a to tá, ktorá je spojená s vodou, ďalším cez všetko sa preplietajúcim symbolom – to tečúce a tekuté chladivé v sväteničke, rieke, studni – aj soľná jaskyňa evokuje pra-dávne more, ktoré tam kedysi bolo. A preskočím k Poháru vody, kde sa symbol vody stáva nosným a syntetizujúcim prvkom, kde sa spiaca (ja) spojí s Hlasom (ty) a s popraskanou zemou (my) do nerozdeliteľného amalgámu básne – kovového odliatku sna, citu a vedomia. Podracká vo svojom výbere prirodzene predkladá to, čo považuje zo svojej tvorby za najpodstatnejšie. Dotýka sa tohto sveta a nás v tých najcitlivejších bodoch – dotýka sa fontanely – a často sú to témy, kde ide o holé prežitie – jatky ľudské i zvieracie, popraviská. (...) Autorka používa silné metafory a vie s nimi zaobchádzať tak, že ich ťahá až po hranicu možného napätia (T. Hughes povedal, že báseň je ako úder bleskom). Cyklus nových básní a zároveň aj knihu uzatvára Atara, koruna zo slov, ktorá kruhovito, špirálovito nadväzuje na prvú báseň o krok ďalej, o stupeň vyššie: „... pulzujúca atara / unáša rubíny a perly, kamene a prach; / nesmie sa zmenšiť / koruna zo slov.“ Je to znakom zrelej autorky, ak jej básne fungujú v rôznych súvislostiach, ale aj samé osebe ako jednotlivé perly a rubíny v atare. Dielo D. Podrackej je v neustálom paralelnom pohybe s jej dielom esejistickým a autorka je vo všetkom, čo napíše, v súlade so sebou a tým vysokým a hlbokým v živote, ktoré spája, a tak stráži svoje predurčené miesto a prehlbuje ho. Ako písmo, meno, ako „zielpunkt“ oltár, obraz, ako relikviu absolútne súčasného a pulzujúceho...

    Mila Haugová

    Knižný diptych Dany Podrackej Persona & Morfeus svojím vonkajším a vnútorným charakterom odkazuje na dávne a prvotné chápanie symbolu; grécke symballein znamenalo „spojiť“. Tak možno vnímať obe knihy našej poprednej poetky: uvedomovať si ich jednotlivo, ale aj ako súčasti, ktoré spojením pri čítaní vytvárajú zvláštnu intertextovú kvalitu. (...) Autorka v nich celou témou preniká naraz, v jedinom navrstvenom ohniskovom bode, v stretnutí vnútra s inšpiračnými momentmi, zväčša vizuálnymi, so životnými impulzmi, spravidla tragickými, s náboženstvom a ezoterikou, s umením, so spomienkami. Umožňuje jej to metóda snivého videnia, prelínania časov, a z hľadiska kauzálnej reality, dôraz na nelogické väzby – takisto poetika senzitívnej metafory kombinovanej s vecnosťou. Básnické vyjadrenie kompenzuje popretie bežných zákonitostí a civilného poriadku poriadkom mýtizujúcim až mystickým. Poriadkom navonok azda neporiadnym, intuitívnym, prekvapivým, zato však v dôsledkoch výstižnejším a osobitejším. Poriadkom, ktorý si buduje dôveryhodnosť rébusom srdca, nie nalinkovanými cestami intelektu. Reflexívno-kontemplatívne verše Persony a lyricko-éterické gnómy Morfea sú naplnené emočnou symbolikou a v tomto zmysle sa ich funkcia najlepšie ukazuje v zobrazení originálneho poznania, teda básnickej noetiky – noetiky neobratej o krásu. Inými slovami ide o stretnutie vnútra s vlastným vnútrom, o moment maximálnej intimity sebapoznania, v ktorom už aj dotyk je nekonečnou vzdialenosťou... Podracká sebapoznanie transformuje do podoby kolektívnej skúsenosti, poznania spoločenského a ľudského (najmä etika, história a politika). Z poézie nevyrobila príležitosť hovieť si vo výsostne súkromnom priestore, kde sa môže hocičo. Predstavu súčasnej poézie korigovala tým, že zo svojho súkromia urobila prechodnú miestnosť (tranzit), cez ktorú sa vchádza inam, na miesto, kde všetky duše preniká rovnaké dejà vu. Tak umožňuje čitateľom zároveň zdieľať obrazy a výjavy sebapoznania, a súbežne ponúka prežitie osobnej noetiky nepostrehnuteľných súvislostí. Porozumie ten, kto precíti – veď k čomu inému majú viesť knižky s jedným titulom prevzatým z jungovskej psychoanalýzy a s druhým z gréckych bájí, ak nie k pochybnosti o našich samozrejmých istotách zabetónovaných vo vedomí?! Persona – archetyp označujúci sociálnu masku človeka a Morfeus, boh snov, zobrazovaný s krídlami na sluchách. Aké plaché a zraniteľné záležitosti to vytiahla Podracká, aké jemné zrno hádže cez hrubé sito týchto dní... (...) Podracká má však jeden tromf: ženstvo. Spojením so ženskosťou, ako život a svet zachraňujúcim princípom, princípom obetavosti a celistvosti, ako obchádzaným aspektom božskosti, vychádzajú naivita i nihilizmus ako vyliečené pojmy, teda ako viera a plnosť, a to aj napriek permanentnej existencii utrpenia. A tak sa vlastne Podrackej nebývalý projekt stáva aj terapiou súčasnosti, básnickým hlasom na púšti.

    Radoslav Matejov

    Autorka ani v jednej básni/príbehu diptychu Persona & Morfeus nezostáva iba na úrovni sprostredkovania individuálnej skúsenosti či prežívania, usiluje sa o nadindividuálny presah vypovedaného, snaží sa previdieť to, čo nosíme „za“ maskou, vďaka ktorej je jednoduchšie predstierať, skrývať vlastnú zraniteľnosť, chrániť sa pred opovrhnutím, ponížením či výsmechom. Prostriedkom na dosiahnutie cieľa sú neraz hraničné zážitky, pretože iba prebolené je pravdivé. Neprestajné odkrývanie seba samého a cez seba i druhých, ktoré môže byť cestou pri hľadaní pomedzného priestoru medzi princípmi, sa premieta v motívoch zrkadiel, masiek, bránok, zámok, kľúčov či pakľúčov, indícií na ceste k láske, svedomiu, duši, k dimenziám, ktoré nás presahujú i spájajú, pretože „byť nahý v duši / je posledná nahota, ktorá má ešte cenu; / vo všetkom ostatnom sa dá klamať, / zamieňať falošné s pravým, / predstierať“ (Persona, s. 50). Podrackej texty pritom oscilujú medzi vecnosťou a tajomnosťou, aj vďaka podnetom z mytológie, mystiky či ezoteriky. V niektorých básňach/príbehoch je jej obraznosť až naturalistická, čím poetka zexpresívňuje vypovedané, častá je tiež vysoká miera vizualizácie dosahovaná antropomorfizáciou, telesné využíva na vykreslenie materiálneho aj psychického sveta (napr. duša ako blúdivá maternica, Morfeus, s. 64), až tieto výjavy pôsobia ako fragmenty z obrazov (napokon psychologicky interpretované diela mexickej výtvarníčky Fridy Kahlo dopĺňajú obálky oboch Podrackej kníh).

    Veronika Rácová

    Slovenská esej sa po Matuškovi, Mináčovi či Kadlečíkovi pomaly scvrkáva na fejtóny a glosy s pragmatickým či šeroslepým obsahom. Ak jej často nechýba bojovnosť, spravidla jej chýba duchovnosť, opravdivá myšlienka a opravdivé zaujatie. O to príjemnejším prekvapením sú eseje Dany Podrackej Zielpunkt (Mýtus o vernosti) a Pani Cogito (Mýtus o celistvosti), poetky s darom vidieť za roh viditeľného, esejistky s intelektom osadeným v solídnom vzdelaní a pobádaným túžbou rozprávať, ale rozprávať tak, aby rozprávanie bolo tvorbou, neopakovateľným aktom sebaidentifikácie vo svete, nech je už akýkoľvek zložitý a nepreniknuteľný. Podracká svojimi nebásnickými knihami už párkrát dokázala, že neviazaná esejistická výpoveď môže byť rovnako príťažlivá i zmysluplná ako výpoveď nezviazaná veršom. (...) Obidve knihy sú o ženskosti. Lepšie povedané o mýtoch o ženskosti. Jej cesta k svojmu „zielpunktu“ vedie cez poznanie ľudskej kultúry a cez vykladačstvo hlbinných právd zašifrovaných vo vynikajúcich dielach ľudského ducha od Biblie povedzme po Ernesta Hemigwaya. Podrackej ženskosť je princípom života, čo možno skutočne pochopiť len a len hlbokým prežívaním a hlbokou spoluúčasťou na vytváraní života, vrátane jeho kultúry. V tomto zmysle Podracká verí, že žena (Pani Cogito) spolu s ľudstvom „pomalými krokmi speje k poznaniu, že myslenie je útechou, ktoré síce neteší, ale zapĺňa celé priestranstvá bezmyšlienkovitosti novými podnetmi na sebadotváranie, na slobodu. Podracká v tomto duchu chápe i problém ľudskej identity, ktorý je dnes, či si to želáme alebo nie, jednou z ústredných filozofických otázok. Pre jej ženu je identita spojením duchovného a telesného sveta, ktoré musí mať svoj „stred“, lebo bez neho „sme nekompletní“. A argumenty na túto otázku hľadá príznačne v Biblii, v slovenských ľudových rozprávkach, ale rovnako i „písmach“ mnohých kultúr, či v Kafkovi, Durasovej, Herbertovi, Hemingwayovi atď. Akoby už touto mnohorozmernosťou dávala najavo, že stred je naozaj stredom mnohosti, dávnosti i budúcnosti, ináč nie je stredom. V Podrackej esejistických knihách nájdeme plno závratne krásnych vecí na hranici medzi poéziou a nepodenkovou pravdou. Možno práve v tom je aj Podracká iná ako mnoho súčasných autorov.

    Alexander Halvoník

    Objemná kniha poetky a esejistky Dany Podrackej Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok je objavná a záslužná hneď z niekoľkých dôvodov. Je nielen holdom jednému z najúžasnejších zázrakov slovenskej písomnosti, ale aj vášnivou a zasvätenou vykladačkou tohto zázraku. A hoci vykladať neznamená v tomto prípade nahradzovať akademický etnografický ústav, Podrackej vykladačstvo má hodnotu keď už nie objavu, tak určite aspoň hĺbkového ponoru do problematiky. O Dobšinského slovenských ľudových rozprávkach totiž každý vie svoje, ale nespomínam si, že by si niekto dal námahu systematicky ich opísať a hľadať v nich, povedzme, niečo z charakteristík národnej povahy, národnej existencie či národných špecifík, hoci toto všetko v sebe obsahujú ako svoju vlastnú podstatu. Práve to urobila autorka, keď spísala, predmetovo zoradila jednotlivé témy a otvorila ich kľúčom modernej psychoanalýzy i postmoderného myslenia. Záslužnosť tejto práce vystúpi do popredia najmä vtedy, keď si uvedomíme celé to bohatstvo námetov, paradoxov, významových slučiek, filozofických zámlk a optických klamov, ktoré boli odjakživa predmetom umeleckého záujmu mnohých generácií ľudí od pera nielen doma, ale i v celom kultúrnom svete. (...) A na chválu autorky slúži okrem iného aj to, že nasilu nenaťahuje rozprávkové námety na škripec nejakej ideológie či dákych vlastných interpretačných schém, ale svojou mravčou prácou ponúka najmä priestor na rozmýšľanie o veciach, ktoré by mali zaťažovať osvietené a mysleniaschopné hlavy väčšmi ako podenkové konjunkturalizmy a pragmatické krátkozrakosti. Záslužnosť autorkinho činu spočíva ešte v tom, že porozumela Dobšinského zázračnému inventáriu a že má k nemu svoj autentický vzťah úzko korešpondujúci s hľadačským úsilím vlastnej poézie s presahom do všeobecnejších polôh. Podrackej totiž nejde len o to, že rozprávky rozprávajú ľuďom „ľudia z mäsa a kostí svojho jazyka“ a že je ich „slovo postavené proti smrti“ a „za život“, ale aj o to, aby vyšli na svetlo i menej transparentné súčasti tohto bipolárneho byť či nebyť, ktoré sú vlastne skrytým obsahom každodennosti. A v tomto smere je pre ňu Dobšinský skutočne nevyčerpateľným i znepokojujúcim zdrojom inšpirácií.

    Alexander Halvoník

    Cieľ umeleckej metódy v zbierke Vysoká zver možno bližšie označiť, v súhre s názvom, ako vysoký. Rozhodne presahujúci konštrukčné prvky, ktoré predurčujú jeho dosiahnutie; sú to: skutočnosť a jej odraz v osobnom prežívaní. Navyše táto metóda na seba upozorňuje tak výrazne a s takou šikovnou prezieravosťou, že práve ona, podľa môjho názoru, najviac prezradí o poézii, ktorú produkuje. Spôsob konečného výrazu pramení v skutočnosti – chápanie Podrackej nám ju posúva akoby vo vopred nespracovanej, „tvrdej“, neohybnej, ale zato v živšej podobe. Skutočnosť je všedná a prostá. Je. Tendencia nebrať jej z prirodzenosti bytia sa potvrdzuje preferovaním epických začiatkov básní. Epika sa všeobecne považuje za objektívnejšiu – bližšie primknutú ku skutočnosti ako lyrika – preto minimum básnickej štylizácie prozaizuje úvody či už navodením atmosféry alebo opisom situácie. Takýto „široký vstup“ čitateľa ľahšie vláka do priestoru básne, ale ozajstné významové dianie nastáva až vo chvíli, keď k čerstvej skutočnosti kladie lyrická hrdinka svoje vnútro, ako pijak k čerstvému atramentu, na ktorom sa ako na zázračnom plátne zjavuje, kľuje na svet nový svet: ten stajomnený. Dianie vlastne spočíva v pohybe od skutočnosti k jej prežívaniu; v tomto bode zaznieva číry tón autorskej individuality. Pretlmočenie mlčiacej prostoty do vnútorného výslnia sprevádza väzba s dokonalou rečou myšlienky. Z onej „petit jeu“ (s. 28), malej hry, sa stáva veľká: z omrviniek skutočnosti Podracká spätne skladá mystický chlieb, ktorým sýti svoje verše. Výsledná estetická váha sa ráta podľa objavnosti metaforického spojenia, ktoré stojí na okamihu originálneho záblesku – na schopnosti nasvietiť veci iskrivo dobre, blízo k dokonalosti, nečakane inak, tak, aby to bolo zdrojom nového poznania, prieniku zavŕšeného introspekciou.

    Radoslav Matejov

    Poetický program Dany Podrackej vo svojom filozofickom poňatí ľudí, sveta i mechanizmov, ktoré ho formujú, je analýzou podvedomých i vedomých pohnútok ľudskej psychiky, postojov i pocitov. Od knihy ku knihe nás autorka presviedča o magickosti svojho hlboké poznania. Svojou umeleckou reflexiou mapuje uzly i zauzľovanie citového sveta, lyrického subjektu, predkladá nám svedectvá o sile lásky i empatie pri „výmene okamihov“.

    Hana Košková

    Ako si sa len naučila kombinovať svoje pozorovania tela i duše s pozorovaniami správania tiel a duší medzi sebou navzájom. Kombinovať aj rozprávanie o pozorovanom, zistenom, nájdenom s predvídaným a vyvešteným.

    Jozef Mihalkovič

    To, čo je priestorom básnickej tvorby Dany Podrackej ako absolutizácia metaforického procesu a nemôže prekročiť do exaktných výrazových prostriedkov a racionalizácie, využíva Podracká práve v esejistike. (…) V básnickej tvorbe je jej fenoménom sociokultúrny prvok bolesti ako extrakt, ako fundamentálna energia poznania citového i racionálneho. V eseji poetka intelektualizuje tento fundament a na veľkej ploche súvislostí historických, sociálnych, psychologických a kultúrnych faktov ukazuje, že umenie je život sám, a jeho bolesť sa z neho vyabstrahovať nedá a ak sa o to „úbohý“ človek pokúša, ostane ako Tomáš večne necitlivý a ľahostajný.

    Viktor Maťuga

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    To, o čom som v detstve vedela tak presne, o tom sa teraz môžem iba domnievať. Pretože vtedy to bolo poézia, ktorá nepotrebovala básnika. Teraz je to
    To, o čom som v detstve vedela tak presne, o tom sa teraz môžem iba domnievať. Pretože vtedy to bolo poézia, ktorá nepotrebovala básnika. Teraz je to básnik, ktorý potrebuje poéziu. Pre mňa je poézia pozemsky nezavŕšiteľným procesom zasväcovania. Do čoho, to zostáva zahmlené, zatiahnuté závojom neutrálna. A literatúra nepozná neutrálny spôsob rozprávania. Ani tá najbezbrehejšia samota človeka, kým je ešte živá, nie je neutrálna. Aj keby dospela do toho, čomu Lyotard vymyslel pekný termín: basic language, jazyk kapitulácie a zabudnutia.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Píšem, pretože hľadám matricu vlastného bytia, mysliaci vzorec zo slov, ktorý by sa hodil na viacero životov a pomohol by im zorientovať sa v sebe
    Píšem, pretože hľadám matricu vlastného bytia, mysliaci vzorec zo slov, ktorý by sa hodil na viacero životov a pomohol by im zorientovať sa v sebe i vo svete. Robert Welch, profesor literatúry na Univerzite v Ulsteri v Severnom Írsku, mi povedal: Žiadnu matricu nehľadaj; už ju máš. Je ňou spájanie zdanlivo nesúvisiacich vecí, ktoré dokážeš navzájom prepojiť tak, že do seba presne zapadajú. Nehľadaj, píš. Každá napísaná veta je pokusom o pochopenie tvorivej hlbiny človeka, ktorý sa ocitol sám so svojou víziou, sám so svojím utrpením a odvahou, aby vyslal do spoločenstva správu o sebe, ale zároveň aj o ňom samom. Každá napísaná veta je pokusom zostúpiť k prameňu, do jazyka „zielpunkt“, jazyka poslednej úprimnosti, kde je každý nezameniteľný, ozajstný a poľudštený vlastnými chybami. Každá napísaná veta je svedectvom o duchovnom živote „pani Cogito“, ženy s víziou, ktorá prekročila prokrustovské lôžko, vymedzené patriarchami a povýšené na princíp podriadenosti, nie rovnosti, aby sa vydala na cestu poznania. Pani Cogito je súčasťou celistvosti sveta, ktorý sa mení, postavený pred otázku ďalšieho smerovania. Buď k duchovnej vertikále alebo k informačnej a technickej horizontále. Píšem, lebo nepísať by znamenalo nebyť v bytí, ktoré ma presahuje.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Krasku za zbierku Mesačná milenka (1981) Cena Mladých liet za knihu Nezabudni na vílu (1991) Cena Spolku slovenských spisovateľov za

    Cena Ivana Krasku za zbierku Mesačná milenka (1981)

    Cena Mladých liet za knihu Nezabudni na vílu (1991)

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za zbierku Grizly v spiacom dome (1991)

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za zbierku Hriech (1996)

    Cena VÚB za najpredávanejšiu knihu roka za knihu Nedočkavý prvák (1998)

    Cena VÚB za poéziu pre dospelých Meno (1999)

    Cena Witolda Hulewicza za preklady kníh Bohdana Urbankowského Svätec a Ostrov Piešťany (2004)

    Cena Slovenských pohľadov (2011)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 1996 za zbierku Meno, za rok 2011 za básnickú zbierku Slovenské elégie (2011)

    Prémia Ceny Klubu nezávislých spisovateľov 2015 za esejistické dielo Zatykač na Štúra

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PERSONA & MORFEUS (úryvky z diptychu – knihy básní Persona a knihy gnómických príbehov Morfeus )   Čistenie

    PERSONA & MORFEUS (úryvky z diptychu – knihy básní Persona a knihy gnómických príbehov Morfeus)

     

    Čistenie striebornej tácne

     

    Čistím striebornú tácňu, za čiernym flórom

    dovidím v kruhoch na svoju tvár

     

    myslím na hlavu Márie S.;

    vypadla z parochne;

    skackajúca lopta na schodoch popraviska;

    na hlavu Jána K. na zlatom podnose

     

    pokrm moci, pokrm rozmaru;

    hieroglyf, zjavujúci sa počas rovnodennosti

     

    pamäť začína od začiatku;

    posvätný oheň treba zhasínať

    a nanovo posväcovať v ústach,

    maličkom chráme.

     

    Čistenie striebornej tácne

     

         Cez prechod pred múzeom kráča muž s tetovanou hlavou. Na koži má ilustrovanú knihu obrazov, ktoré sa stali. Sú umiestnené tesne vedľa seba. Zemeguľa kontinentov. Jeho duša je celá vonku.

         Kaligrafia jemných línií zobrazuje sekery a meče, krívajúcu madonu, hadie vajce, múr od ucha k uchu zakrýva čierne veže. Obrazy prenikajú priestorom, ktorý sa otvára každým ďalším krokom.

         Neobzrie sa, ale vie, že kráčam za ním. Úzkou uličkou prejdeme k podzemnej dráhe metra. Na pohyblivých schodoch si všimnem, že na krku má vytetované zrkadielko s rúčkou. Muž na neho siahne, opatrne ho zloží zo zátylku a podá mi ho bez toho, aby pootočil hlavu.

         Tesne pred zatvorením dverí vkĺzne do vlaku. Pozriem sa do zrkadla a vidím ruku. Ukazovákom naznačuje vodorovnú priamku pod krkom, sprava doľava.

     

    Perla

     

    Sila sa odpútava z prameňa, vzlieta do rieky nad riekou,

    na javisku stojí žena a recituje báseň;

    perlou na hrdle otvára tympanón

     

    stratila sa v temnom lese, počuje srdce,

    vcelku malé, jemné, lesklé,

    tlčúce a zakonzervované

    v dedičnej kazete Sama, Rastislava a Štefánika

     

    Caproni a. c. 33 malo o tretinu väčšie krídla ako trup;

    jedna z hypotéz, prečo stroskotalo

     

    kedysi som si prepísala do zošita:

    stôl je stôl, strom je strom, ale vedela som, že to nestačí;

    treba mať o tretinu väčšie krídla ako telo

     

    v každej chvíli vedieť, či hovoríme pravdu alebo klameme;

    nepodvádzať dušu, aby nás nezradila;

    začať si s perlou.

     

    Perla

     

         Len čo vstúpil, klenotník zamkol. Prešli do zadnej miestnosti. Keď Amadeto perlu uvidel, tvár sa mu rozžiarila, ale zároveň stŕpla hrôzou. Monsieur Štefánik, táto perla je absolútne unikátna. Z jednej strany plochá, z druhej vypuklá, s rozličnými výrastkami. Je ako Sacré coeur v lúčoch slnka. Som obchodník, ale neodporúčam vám ju predať. Má svoj protipól, ktorý nevidieť. Táto perla sa modlí za vás.

         Musím to urobiť. Pomôžem vlasti. Je v nej myšlienka, pre ktorú som ochotný zomrieť.

         Amadeto sa nadlho odmlčal. Potom sa postavil na stoličku a spod dosky v strope zložil malý trezor. Vybral z neho všetky peniaze a položil ich na stôl. O všetkom bolo rozhodnuté.

     

    Privolávanie orla myšlienky

     

    Vyšedivená fotografia na múre kláštornej pivnice

    od pása hore bledne, nedajú sa rozpoznať črty tváre

     

    portrét pripomína človeka, pripútaného k nebu,

    volanie prvé predchádza druhému; trpezlivé čakanie

     

    na orla zdvihu; nenavštívi nás myšlienka,

    kým v sebe nie sme hlboko; volanie tretieho

     

    z priepasti vynáša mláďa, učiace sa vidieť vo svetle;

    nahota bez puzdra; srdce vydané napospas

     

    pribitý spolu s rámom o múr; dva klince, hore a dolu;

    ako v nebi tak aj na zemi, s dreveným vrkočom v kruhu.

     

    Privolávanie orla myšlienky

     

         Pozri sa na túto Bielikovu fotografiu. Je na nej muž pred tankom. Vodorovná hlaveň mieri na jeho hruď. Rozhrnul si košeľu a čaká.

         Svetlo je priame. Nepozná vytáčky ani okľuky, aj sa láme priamo.

         Originál je priamy. Orol myšlienky je vertikála. Krivé je iba falzum, ako sú krivé: svedectvá, obžaloby, zrady.

         Vezmi si ju. Láme sa v nej láme pravda o tebe.

     

    Poklona rebríku

     

    Chcela by som sa zoznámiť

    s niekým starým, veľmi starým,

    starším ako duša vo mne,

    kto dokáže byť sám a bol by mi verný,

    lebo takého daru sa mi nedostalo

    od žiadneho muža.

     

    Chcela by som bývať

    neďaleko kostola Márie Magdalény,

    do ktorého sa vchádza zboku,

    pretože vchod naproti oltáru

    je mužským chápaním Boha

    ako soka.

     

    Chcela by som mať kameň

    pod hlavu, keď budem na ceste

    ako Jakub do Cháranu,

    aby som v spánku videla rebrík,

    ktorému som sa v detstve

    klaňala v tráve.

     

    Bol to môj prvý svätý,

    dvíhal ma šteblík po šteblíku,

    ukazoval mi druhý a tretí horizont,

    učil ma levitovať

    na drevených nohách,

    vbitých do zeme.

     

    Poklona rebríku

     

         Za zákrutou vbehla do cesty srna. Zastala a z kužeľa sa dívala do svetla. Pod srnčou tvárou mala ešte jednu tvár, ktorá prenikala spod mlčanlivej masky. Bola v nimbe.

         Prudko zabrzdil, ale aj tak ju zasiahol diaľkovým svetlom do pravého boka. Vymrštila sa a dopadla na kapotu ako krvavý meteor. Pocítil náraz. Vystrelili airbegy. Objal ho snežný oblak zvrúcnenia. Zamieral bolesťou. Z dotyku zrážky, spod ľavého rebra, vyšla žena.

         Znútra odistila dvere, z kufra vybrala výstražný trojuholník a lekárničku, obviazala mu ranu a mobilom privolala diaľničnú políciu. Keď všetko urobila, začala miznúť. Siahol si pod rebrá, vystupoval po nich ako po rebríku a hľadal otvor, ktorým vyšla von. Nádejal sa, že by ju tak mohol zadržať. Pocítil pach krvi. Premkla ho myšlienka, že sa ukryla do nehybnej srny. Nazrel jej do očí, ale uvidel len svoju tvár.

         Tma sa podobala žene, ktorá sa nevrátila domov.

     

    Modlitba za komparz

     

    Odpusť im, Pane, že aspoň na chvíľu

    chcú byť vo veľkej hre,

    v magickej šošovke Veľkého brata

    a potom sa dozvedať od známych,

    že boli zahliadnutí pred kamerou

    vo veľkom defilé, bez štábu.

     

    Dopraj im šťastný návrat domov,

    do svetla rúk,

    kde do dubového stola vrastá ústava,

    chránená svätým,

    pribitým o hradu

     

    a kde staršina v protisvetle

    navíja zvitok bez strihačky,

    nevynechávajúc biele tiene mŕtvych.

     

    Daruj im vieru v seba,

    strom aj studničnú vodu,

    v ktorej sa príbeh lomí

    na dúhu.

     

    Modlitba za komparz

     

         Vodnou dŕžavou preplával žralok. Splašené ryby posielajú hologram správy: Je tu predátor. Z hraničných diaľok plávajú na miesto ďalšie ryby. Komparz narastá, masa tiel vytvára trojrozmerný obrazec omnoho väčšej ryby ako predátor. Zmnožená obeť sa chveje mihotavým strieborným svetlom.

         Predátor zneistie. Zvažuje sily. Cúvne, ale z dostupnej diaľky ukazuje svoje zbrane. Vycerí zuby. Pláva a zboku oslepuje protivníka plutvovým zrkadlom. Vracia sa a to isté zopakuje z odvrátenej strany.

         V bruchu rybieho komparzu sa modlí Jonáš pri malej sardinke svetla.

          

    Snímanie sochy diktátora

     

    Iskry vybuchovali ako kokardy,

    keď ho pílili na tri časti,

    spútali do popruhov a naložili na vlečné člny

    najprv hlavu, potom korpus, nohy bez kolien

     

    vypla som televízor a napustila vaňu,

    ale rieka vo mne splavovala ďalej;

    hľadala som v sebe smetisko

    akoby sa slepý démon dotkol trigónu

    a nanovo sa stvoril

     

    z kriku robotníkov sa dalo vyrozumieť,

    že pohol prstom; báli sa, že sa nevrátia domov;

    niekedy sa dozvedáme o tom, kto sme,

    cez zločiny niekoho iného

     

    spoznala by som ho, keby nanovo vstúpil?

    povedala by som nie?; naozaj je iba láska

    skrúteným hadom dozvedania sa

    kadiaľ vedie cesta?

     

    rieka zabudnutia, vlievajúca sa do pamäti;

    dôkazom očisťovania môže byť len špina,

    ktorú treba očistiť,

    kým sa krajina zmení na nepoznanie.

     

    Snímanie sochy diktátora

     

         Igelitové vrece som odhodila na smetisko. Spoza hory odpadkov sa vynoril muž s opuchnutou tvárou. Ponúkal mi reflektor, zoznamy spolupracovníkov štátnej bezpečnosti, prepis súdneho procesu s Tisom, zástavu, Mein Kampf aj plynovú bombu s nápisom Cyklón B.

         Obišla som skládku. Na druhej strane boli veci, ktoré dôverne poznám. Môj poznámkový blok, obľúbená šálka, Ondreičkov obraz Márnotratného syna, Kafkov portrét z roku 1924, nový europas.

         Načiahla som sa rukou po občianskom preukaze. Urobil rázne odmietavé gesto. Všetko alebo nič.

     

    Večer s Judášom

     

    Priďaleko drží pohár od úst;

    medzi ním a tvárou

    je už odstup

     

    medzera

    otvára priezor za oknom,

    kde havran hojdá

    zľadovatený strom

     

    horknú prvotiny priznaní:

    – všetci sme zapletení do veľkej lži

    – rozum je domino

    – čo ak si Boh

    zvolil bezvýznamný osud

    a stal sa Judášom

              

    Borges? Súhlasne prikyvuje,

    okázalo platí,

    čašníčka s mandľovými očami

    prijíma drobné

     

    mráz na ulici

    nevynecháva bozk.

     

    Večer s Judášom

     

         Nie, prečo by čakal na zjavenie celé roky, postil sa, čítal, hľadal. Je to pracné, zdĺhavé a efekt nie je zaručený. Pozná skratku. Stačí maličká tabletka Extázy. Stačí pár minút počkať a všetko sa stane.

         Napríklad kentaur. Napoly kôň, ktorému zo šije vyrastá mužský trup s hlavou. Obraz sa premietne v tvojej hlave, zasekne sa v slučke, prešmykuje na mieste ako v pokazenej premietačke a ty máš možnosť rozdeliť telo na dve polovice. Ty môžeš rozhodnúť, či sa kentaur stane koňom alebo človekom. Stačí bez slov vydať rozkaz: Buď koňom a stane sa koňom. Alebo: Buď človekom a stane sa človekom.

         Predstava sa prispôsobí vôli. Uzdu držíš pevne v rukách. Stačí jediná tabletka. Chápeš?

         Ráno cíti ľahkú nevoľnosť, nevládze sa postaviť na nohy. Treba sústrediť všetky sily a zadovážiť si ďalšiu tabletku. Do tela sa mu nasťahoval Judáš.

     

    Alfabetický žalm

         

    Krok sun krok,

    ešte raz sa zlaďme

     

    kým kosák noci zotne moje vlasy,

    najprv od kolien, potom po ramená

     

    zabalím do nich tvoje dlane,

    sväteničky na súmrak a na svitanie.

     

    Alef

     

    V chaluhách srdca vzbĺkol plameň,

    mojou dušou kmáše strom, popísaný znútra

     

    plameniak čerí hviezdicu

    štvorramenného hlasu

     

    zostala krv len na báseň,

    len za náprstok jasu.

     

    Bét

     

    Diablik tieňa

    stojí mlčky pri mne, dáva do pohybu skaly

     

    z vrcholcov padajú kamene

    do priepasti vo mne

     

    kúsok odtiaľto sa dvíha môj hlas:

    ľahkonohé vtáča.

     

    Gimel

     

    Prikladám si na prsia

    tvoje nenapísané básne

     

    jadro so mnou komunikuje, krúti točňou,

    po orbite tela sa osievajú slová

     

    nebo je tak nízko,

    že dýcha v kameňoch.

     

    Dalet

     

    Svietim si tvárou na tvoje chodidlá,

    podložky na písanie,

     

    dlaňami sa dotýkam dráhy

    živých nervov,

     

    navíjaných z úst

    na špirálu.

     

     

    Zaplietla som sa osudom,

    uzly patria mne, oká Bohu

     

    v stave uchopenia sa vymaňujem zo siete,

    úplne odovzdaná do cudzích rúk

     

    vidím ťa v soľnej jaskyni,

    v tme vyžaruješ blankyt.

     

    Vau

     

    Moiry medzi granátovníkmi

    naťahujú slnečné šnúry

     

    nečudujem sa, že tá s nožnicami

    z mojej nite strihá a pridáva k tvojej

     

    predlžuje to, čo mi bude odňaté navždy:

    sny s tebou, sny o tebe.

     

    Zajin

     

    Mráz kreslí na okno štít hory,

    púta ma k sebe lanom

     

    nemôžem sa vrátiť,

    narušila by som vertikálu,

     

    zničila by som

    stigmu za sklom.

     

    Chét

         

    Hrdlom sa spúšťam do tmy džbánu,

    do pramora fosforeskujúcich rýb

     

    svetlo chráni svet pod tlakom,

    určuje mieru daru

     

    neprebolené do dna

    začalo by krívať v krvi.

     

    Tét

     

    Čaša určuje hĺbku,

    olovničku ponížených

     

    okrajom

    preteká cez úsmev

     

    z úst do úst,

    z grálu do grálu.

     

    Jód

     

    Bolesť si oblieka hermelínový plášť,

    bieli ľaliový kalich jazyka,

     

    ktorýkoľvek úder od chrbta

    môže spustiť ceremoniál,

     

    keď duch chôdze

    nesie žezlo.

     

    Kaf

     

    Naozaj som sa videla?

    zimné zviera

     

    obhrýza kôru,

    v bielom ováli pod zubami

     

    hľadá iné zviera,

    s očami bez zreníc.

     

    Lamed

     

    Ešte je čas zastaviť to, nevystaviť na posmech

    svoje najvnútornejšie túžby

     

    vypočuť krikľavé

    volanie čajok

     

    alebo zostať nahá,

    dorásť na hodváb.

     

    Mem

     

    Pod gilotínou srdca

    tvoja hlava

     

    uteč zadnou bránou,

    bež búšiacou krvou,

     

    pretni mi aortu,

    zachráň sa.

     

    Nún

     

    Nemysli na mňa,

    splyniem s postavou na dne riečiska

     

    košieľka so železným krídlom ma už ťahá

    dolu, slepú a žiarivú

     

    ryby ma postriebria šupinami,

    prijme ma mesačný svit.

     

    Samech

     

    Vietor veje znútra, vydychuje na kožu

    olivový háj

     

    moja láska je príliš vznešená,

    aby bola opustená

     

    telo je archa,

    pripravená na olej.

     

    Ain

     

    Zachrániť sa značí neprestať, 

    vojsť do studne, v ktorej sa dá bývať

     

    lyžicou, požičanou od smrti

    hĺbiť hlinu k inej studni

     

    uchom uvidieť oko,

    prichýlené z druhej strany.

     

    Pe

     

    Rečou, ktorá presahuje reč, písať,

    hovoriť do plameňa a nezhasínať,

     

    naučiť sa to od úsvitu: vypustiť holubice:

    vzlietnu a je ich sedem,

     

    ale keď ich za súmraku rátam na nebi,

    je tam ôsma.

     

    Sade

     

    Všetky oči vo mne zaspali,

    len ja bdiem

     

    presýpam piesok zo suchého lístia,

    túto jeseň všetky stromy opadali odrazu

     

    papierové kresielko origami

    nečujne hojdá hladných duchov.

     

    Kóf

     

    Múr z farieb vytvára azyl,

    perina je z tej istej látky ako sny

     

    visutá záhrada mysle očisťuje a prikrýva,

    jazyk, do ktorého ťa schovám

     

    popamäti nájde cestu

    k porazeným.

     

    Réš

     

    Lúč slnka

    oslepil dvoje okuliarí na stole

     

    svetlo stvorilo košík z prstov,

    dotýkam sa tajomstva

     

    veci sú dokonané

    v záhrade pre troch.

     

    Sin

     

    Tak predsa sa to stalo, v bubienkoch hučí prúd,

    do prieplavu vošla slaná rieka

     

    lososia duša

    pláva proti prúdu

     

    zrodenie medzi nami

    je na dosah.

     

    Tau

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory