Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Dušan Mitana sa narodil 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po roku
    Dušan Mitana sa narodil 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po roku však prestúpil na Vysokú školu múzických umení, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Po skončení štúdia pracoval dva roky ako redaktor literárneho časopisu Romboid. Od roku 1975 sa literatúre venuje profesionálne. Píše prózu, poéziu, eseje a venuje sa filmovej a televíznej scenáristike. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Psie dni (1970)
    • Patagónia (1972)
    • Nočné správy (1976)
    • Koniec hry (1984, 1984, 2., upr. vydanie, 2008)
    • Na prahu (1987)
    • Hľadanie strateného autora (1991)
    • Slovenský poker (1993)
    • Prievan (1996)
    • Návrat Krista (1999)
    • Môj rodný cintorín (2000)
    • Krst ohňom (2001)
    • Zjavenie (2005, 1.vydanie)

    Poézia

    • Krutohory (1991)
    • Maranatha (1996)

    Esej

    • Pocity pouličného našinca (1998)

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Škola lásky (1973)
    • Dynamit (1974)
    • Plukovník Chabert (1976)
    • A pobežím až na kraj sveta (1979)
  • Charakteristika tvorby

    Poviedky, novely a romány popredného slovenského prozaika Dušana Mitanu charakterizuje kontrastné až absurdné spojenie všedného

    Poviedky, novely a romány popredného slovenského prozaika Dušana Mitanu charakterizuje kontrastné až absurdné spojenie všedného príbehu či zážitku s prvkami napätia, hyperboly, tajomstva a snov. Postavy jeho textov sa pohybujú medzi zjavným, racionálnym a tušeným, iracionálnym a transcendentálnym rozmerom ľudského bytia; ale i medzi tým, čo sa v konvenčnej spoločnosti charakterizuje ako normálne“ a patologické“. Mitana – so svojím záujmom o sujet s tajomstvom alebo kriminálnou zápletkou, o erotiku a o metafyzické a náboženské problémy bytia – bol preto z hľadiska komunistického materialistického svetonázoru“ a vzornej morálky“ určite autorom pre režim nepohodlným. Svoje poviedky začal uverejňovať v generačnom časopise Mladá tvorba. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov spolu s Dušanom Dušekom a inými predstavoval novú vlnu v slovenskej próze: ... keď začali vychádzať prvé preklady južanov“ – Borgés, Cortázar, Márquez ergo literatúra tzv. magického realizmu, hneď nám bolo jasné, kde je sever – písali ako my.“ (In: Peter Darovec, Vladimír Barborík: Mladá tvorba. Časopis po čase, 1996). Knižne debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa prostredníctvom tematicky rôznorodých príbehov zamýšľa nad zmyslom ľudskej existencie a jej absurdným rozmerom. Novela Patagónia (1972) je príbehom mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Zdanlivá všednosť príbehov zo zbierky Nočné správy (1976) kontrastuje s ich tajomnou alebo iracionálnou pointou. V čitateľsky pútavom spoločensko-psychologickom románe Koniec hry (1984) Mitana na pozadí komorného príbehu o zločine a treste, vine a priznaní zasahuje individuálnu i spoločenskú morálku posledného desaťročia totalitného režimu. Príbeh úspešného režiséra, ktorý v afekte zabije svoju manželku, autor odvážne situuje do konkrétnych reálií a do zákulisia bratislavskej umeleckej society, ktorej nastavuje krivé zrkadlo. Poviedková zbierka Na prahu (1978) predstavuje charakteristický výber z viacerých knižne i časopisecky publikovaných próz. Literárny kritik Peter Zajac v súvislosti s ňou hovorí o dvoch druhoch mitanovských poviedok: 1. o smrtiacich“ poviedkach, v ktorých zlyháva racionálny, kauzálno-logický výklad javov alebo afektívno-citová integrita hrdinu a v ktorých dochádza k impulzívnemu až pudovému hodnoteniu situácií; 2. o životodarných“ poviedkach, v ktorých prevláda súlad medzi vnímajúcim rozumom a vnímaným afektom. Zbierka básní Krutohory (1991) a kniha esejí a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) vychádzajú už v postkomunistickom období. Tá druhá je autorovou výpoveďou o jeho poetických východiskách a filozofickom chápaní sveta. Zbierka Slovenský poker (1993) ponúka všehochuť poviedok, ktoré zjednocuje typicky mitanovské racionálno-iracionálne vnímanie skutočnosti, okorenené kvázi-naivnou autenticitou, metafyzikou, paródiou na súčasné spoločenské pomery a erotikou. Najnovšími knihami sú autorský poviedkový výber Prievan (1996) a básnická zbierka Maranatha (1996), v ktorej nadväzuje na svojráznu konfrontáciu rôznych náboženských predstáv o svete, bytí, dobre a zle, živote a smrti, a rôznych od seba vzdialených kultúr, ktorá dominuje i v jeho posledných prozaických textoch.

    Jana Fábryová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Koniec hry (1987 po rumunsky, po rusky, 1990 po litovsky, 2009 po srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Zem je guľatá (1978 po maďarsky)

    Koniec hry (1987 po rumunsky, po rusky, 1990 po litovsky, 2009 po srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zem je guľatá (1978 po maďarsky)

    Výber z poviedok (1986 po poľsky)

    Patagónia (1997 po chorvátsky, 2009 po srbsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Psie dni, Slovenský poker (2003 po slovensky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Môj rodný cintorín (2003 po chorvátsky, 2008 po slovinsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    PrievanO dupa-amiaza caniculara (výber z troch kníh, 2007 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Mitanove poviedky sú preložené do mnohých jazykov a vychádzali v literárnych magazínoch a antológiách.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    (rk): Pentalógia Dušana Mitanu. In: Sme , roč. 25, 6. 10. 2017, č. 230, príloha Magazín o knihách, s. XVII. KOTIAN, Róbert – MITANA,

    (rk): Pentalógia Dušana Mitanu. In: Sme, roč. 25, 6. 10. 2017, č. 230, príloha Magazín o knihách, s. XVII.

    KOTIAN, Róbert – MITANA, Dušan: Literatúru chápem ako meditáciu o nádeji. (Rozhovor). In: Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s.XI I. a XV.

    ŠAH: Dušan Mitana – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 156.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma. In: Pravda, roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 277, s. 33.

    HOCHEL, Igor: Mitanov osamelý jedinec stále aktuálny. Dušan Mitana: Nočné správy. (Recenzia). In: Romboid, roč I., 2015, č. 1 – 2, s. 85 – 87.

    RYBANSKÝ, P.: Návrat Mitanu (Dušan Mitana: Koniec hry). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 10.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MIHALKOVÁ, Gabriela: Dvaja v jednom. Dušan Mitana: Zjavenie. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 8, s. 38 – 40.

    HEVEŠI, Marián – KOPČA, Marek – POPOVIČ, Ivan  – ZELINKA, Milan: Najlepší žijúci slovenskí spisovatelia. In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 36 – 41.

    MARČOK, Viliam: Protichodnosť projekcií vedomia v prvých dvoch knihách Dušana Mitanu. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 2, s. 12 – 18.

    PROKEŠOVÁ, Viera (z laudatia): Cena AOSS za rok 2005. Dušan Mitana: Zjavenie. (Kronika). In: Rak, roč. XI., 2006, č. 7, s. 47.

    HALVONÍK, A.: Dušan Mitana: Zjavenie. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 1.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠPUROVÁ, Zuzana: Dve verzie Mitanovho Hrobu ako stvoreného pre svadobnú noc. In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 11 – 12, s. 61 – 69.

    VARGA, J.: Exorcizmus realizmu, alebo, Hľadanie strateného autora. In: Romboid, 38, 2003, č. 10.

    BIELIK, R.: Teológ s kladivom (Dušan Mitana: Krst ohňom). In: Romboid, 37, 2002, č. 2.

    ČÚZY, Ladislav: Mitanovo účtovanie. Dušan Mitana: Krst ohňom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 10, s. 125 – 126.

    HALVONÍK, Alexander: Dušan Mitana: Krst ohňom. In: Knižná revue, roč. XII., 3. 4.
    2002, č. 7, s. 1.

    ČÚZY, Ladislav: Portrét RAK-a (Dušan Mitana). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 9, s. 33 – 36.

    KATKIŇ, Róbert: Nerecenzia (Dušan Mitana: Krst ohňom). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 4, s. 44 – 45.

    NAHÁLKA, Peter: "Poetika" edície. Vladimír Barborík: Pavel Hrúz (... a dielo), René Bílik: Ľubomír Feldek, Tomáš Horváth: Dušan Mitana. (Recenzie). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 1, s. 44 – 46.

    VIGAŠOVÁ, M.: Palimpsestové autorstvo Dušana Mitanu. In: Filologická revue, 5, 2002, č. 2.

    ANDRÉE, Andrea: Mitanov Koniec hry. In: RAK, roč. VI., 2001, č. 3, s. 36 – 39.

    BALLA, V.: Zhasla fajka? (Dušan Mitana: Môj rodný cintorín). In: Romboid, 36, 2001, č. 1.

    MATEJOV, Radoslav: Tomáš Horváth: Dušan Mitana (Palce na pulze doby). In: Knižná revue, roč. XI., 7. 2. 2001, č. 3, s. 3.

    BŽOCH, A.: S najväčšími rozpakmi (Dušan Mitana: Môj rodný cintorín). In: Romboid, 36, 2001, č. 1.

    HOCHEL, Igor: Mitanov debut po rokoch. Dušan Mitana: Psie dni.  (Recenzia). In: RAK, roč. VI., 2001, č. 4, s. 63 – 64.

    KASARDA, M.: Rozpačité pamäti Dušana Mitanu (Dušan Mitana: Môj rodný cintorín). In: Národná obroda, zv. 12, 30. 1. 2001, č. 24.

    MAGOVÁ, G.: Vari sa nechystáte umrieť, majstre? (Dušan Mitana: Môj rodný cintorín). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 5.

    ŠAH: Dušan Mitana. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 12, s. 157.

    FERKO, M.: Jeden svet nestačí (Dušan Mitana: Návrat Krista). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 7.

    GAJDOŠ, M.: Biblia 2. Dušan Krist Mitana: Návrat Krista. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 110 – 111.

    HORVÁTH, T.: Dušan Mitana. Bratislava: Kalligram 2000.

    HORVÁTH, Tomáš: Možné príbehy. In: Slovenská literatúra, roč. 47, 2000, č. 1, s. 18 – 26.

    PIROŠ, Alexander: Mitanove „dobré víly“ (Dušan Mitana: Pocity pouličného našinca). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 2, s. 78 – 81.

    KUZMÍKOVÁ, Jana: Presná nedôvera v analógiu. Dušan Krist Mitana: Návrat Krista. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV,  2000, č. 2, s. 77 – 78.

    MATEJOVIČ, P.: „Mitana verí za vás“ (Dušan Mitana: Návrat Krista). In: RAK, 5, 2000, č. 2.

    ŠPAČEK, J.: Svet podľa Mitanu (Dušan Mitana: Návrat Krista). In: Slovo, 2, 2000, č. 12.

    FERKO, M.: Transparentné mystérium (Dušan Mitana: Pocity pouličného našinca). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 14 – 15.

    VLNKA, J.: Transpersonálne hľadanie. In: Romboid, 33, 1998, č. 2.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea – BIELIK, Robert: Taktik pútnik. Dušan Mitana: Maranatha. (Recenzia). In: RAK, roč. II., 1997, č. 1, s. 56 – 57.

    MILČÁK, M.: K poetike Mitanovho básnického textu (Dušan Mitana: Maranatha). In: Romboid, 32, 1997, č. 2 – 3.

    PETRÍK, V. – MITANA, D.: Päť otázok Dušanovi Mitanovi (Rozhovor). In: Tvorba T, 7 (16), 1997, č. 1.

    RÉDEY, Z.: Fiasko prozaikovho lyrického profetizmu (Dušan Mitana: Maranatha). In: Dotyky, 9, 1997, č. 6.

    ŽEŇUCH, P.: Modlitba boha nezmení – zmení človeka? (Dušan Mitana: Maranatha). In: Literika, 2, 1997, č. 3.

    DAROVEC, P. – MITANA, D.: Autor odchádza z príbehu iný, ako doň vchádzal (Rozhovor). In: Dotyky, 8, 1996, č. 6.

    HOCHEL, I.: Mitanova básnická pravda (Dušan Mitana: Maranatha). In: Knižná revue, 6, 1996, č. 24.

    CHMELÁR, E. – MITANA, D.: Dušan Mitana (Rozhovor). In: Knižná revue, 6, 1996, č. 3.

    KRNOVÁ, K.: Mnohotvárnosť formy. In: Mitana, D.: Prievan. Levice: L. C. A. 1996.

    MATEJOV, R.: Posledné slovo (Dušan Mitana: Maranatha). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 12.

    PETRÍK, B.: Čítavé poviedky (Dušan Mitana: Prievan). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 10.

    SULÍK, I.: V zlatom kráľovstve poviedky (Dušan Mitana: Prievan). In: Literika, 1, 1996, č. 2.

    KRNOVÁ, K.: Mnohotvárnosť formy (poviedky Dušana Mitanu). In: Slovenská literatúra, 42, 1995, č. 5.

    KRNOVÁ, K.: Prozaik Dušan Mitana. Bratislava: Metodické centrum 1995.

    PETRÍK, V.: Všetko zasahujúca kritika ako výraz autorovej skepsy (Dušan Mitana: Slovenský poker). In: Romboid, 29, 1994, č. 2.

    ŠPAČEK, J.: Chvála reedícií a stálic (Dušan Mitana: Patagónia). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 13 – 14.

    ČÚZY, L.: Dušan Mitana: Slovenský poker. In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    DAROVEC, P.: Autor sa našiel (Dušan Mitana: Slovenský poker). In: Fragment, 7, 1993, č. 4.

    HEVIER, D. – MITANA, D.: Dušan Mitana (Rozhovor). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 11.

    HOCHEL, I.: Dušan Mitana: Slovenský poker. In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    KASARDA, M.: Holé príbehy (na dovolenku) (Dušan Mitana: Slovenský poker). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 25.

    PODRACKÁ, D. – MITANA, D.: Je aj svetlo (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 28.

    SOUČKOVÁ, M.: Všetko a nič (Dušan Mitana: Slovenský poker). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 40.

    ŠKOTKA, M.: Človečenský poker (Dušan Mitana: Slovenský poker). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 40.

    VÁLEK, I.: Bez modrej stužky (Dušan Mitana: Slovenský poker). In: Slovenské národné noviny, 4 (8), 1993, č. 45.

    BAČA, P.: Postmodernistické tendencie v súčasnej slovenskej literatúre. In: Dotyky, 4, 1992, č. 3.

    BANČEJ, M. – MITANA, D.: Pocity pouličného našinca (Rozhovor). In: Dotyky, 4, 1992, č. 1.

    BARBORÍK, V.: Dozrelo? – alebo o hľadaní (tvaru) (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 17.

    ČÚZY, L.: Dušan Mitana: Krutohory. In: Romboid, 27, 1992, č. 8.

    HALVONÍK, A.: Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 5.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Dušan Mitana: Krutohory. In: Romboid, 27, 1992, č. 8.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Húishú alebo Mitanovo húkanie po slovensky (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Národná obroda, zv. 3, 26. 3. 1992, č. 73.

    JANÍK, P.: Maximálna miniaturizácia (Dušan Mitana: Krutohory). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 9.

    KMEŤKOVÁ, M.: Vážená slečna Lisáková (Dušan Mitana: Krutohory). In: Dotyky, 4, 1992, č. 3.

    KRNOVÁ, K.: O proklamáciách a činoch. In: Acta Universitatis Mathaei Belii. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela 1992.

    LÁBAJOVÁ, M.: Pútnik zo Slovenska (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Dotyky, 4, 1992, č. 10.

    LISÁKOVÁ, B.: Vážený pán Mitana (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Dotyky, 4, 1992, č. 3.

    MATEJOVIČ, P.: Pokus o rekonštrukciu (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Fragment, 6, 1992, č. 4.

    MINÁR, P.: Mystérium textu (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 8.

    MOJÍK, I.: Dušan Mitana ako básnik (Dušan Mitana: Krutohory). In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

    PETRÍK, V.: Pokus o Krutohory (Dušan Mitana: Krutohory). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 17.

    PRUŠKOVÁ, Z.: O literatúre až nabudúce (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 5.

    SOUČKOVÁ, M.: Našli sme Mitanu? (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Romboid, 27, 1992, č. 9.

    SULÍK, I.: Pozvanie na hostinu (Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 17.

    KASARDA, M. – MITANA, D.: Pokus o pokojné uvažovanie v hektickej dobe (Rozhovor). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 47.

    PASTIER, O. – MITANA, D.: Šesť otázok pre Dušana Mitanu (Rozhovor). In: Fragment K, 5, 1991, č. 10.

    MACHALA, Ľ.: Dušan Mitana – tu a teraz. In: Romboid, 25, 1990, č. 8.

    PRUŠKOVÁ, Z.: O dvoch možnostiach tematizácie konfliktu v krátkej próze D. Mitanu a J. Puškáša. In: Slovenská literatúra, 37, 1990, č. 3.

    ZAJAC, P.: Poviedky Dušana Mitanu. In: Mitana, D.: Na prahu. Bratislava: Tatran 1987.

    FORDINÁLOVÁ, E.: Dušan Mitana: Koniec hry. In: Romboid, 20, 1985, č. 10.

    HALVONÍK, A.: Román o kríze humanity (Dušan Mitana: Koniec hry). In: Pravda, zv. 66, 26. 3. 1985, č. 72.

    HOCHEL, I.: Dušan Mitana: Koniec hry. In: Romboid, 20, 1985, č. 1.

    MAŤUGA, V.: Trýznivý paradox veľkého „krimi“ príbehu (Dušan Mitana: Koniec hry). In: Večerník, zv. 30, 1. 2. 1985, č. 23.

    ŠTEVČEK, J.: Ján Števček číta Dušana Mitanu. In: Romboid, 20, 1985, č. 2.

    TRUHLÁŘ, B.: Dušan Mitana: Koniec hry. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 3.

    ŠABÍK, V.: Prečo smrť vycerila zuby (Dušan Mitana: Koniec hry). In: Nové slovo, 26, 1984, č. 37.

    ČÚZY, L.: Hľadanie nového človeka. In: Romboid, 16, 1981, č. 3.

    ČÚZY, L.: Výsledok skôr v jednotlivostiach. In: Romboid, 13, 1978, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zápas Mitanovho hrdinu sa rozbíja v nárazoch na neidentifikovateľnú realitu sveta do takej miery, že postava stráca istotu, či predstavy
    Zápas Mitanovho hrdinu sa rozbíja v nárazoch na neidentifikovateľnú realitu sveta do takej miery, že postava stráca istotu, či predstavy a fantázie nie sú skutočnejšie ako skutočnosť sama so všetkými jej vecami i hmotnými ľuďmi. Akoby sa postavy krok po kroku pohybovali od určitosti k neurčitosti, akoby brali na seba podoby, ktoré im vnúti jazyk rozprávania či písania a akoby začali skutočne existovať až vtedy, keď sa stali jazykom, obrazom, víziou interpretovateľnou na mnoho spôsobov. Preto nezriedka berú na seba symbolickú podobu iných literárnych hrdinov z iných diel. Preto sa skladajú z rozličných jazykových segmentov rozličného pôvodu, ale táto dekompozícia“ je súčasne jediným skladobným princípom, ktorý je schopný dať tvar neurčitosti. Za najpríznačnejšie v tejto interpretačnej línii sa dajú pokladať uvádzajúce citáty z H. E. Nosacka: Umelec nemá žiadne ja"Oslovujem bytosť, ktorá, ako verím, tu raz bude“. Umelec Mitana prostredníctvom svojich zástupcov“, postáv šalejúcich autenticitou, nastavuje hlavu i krk bezprízornej realite a preveruje ju ohňom, v ktorom sa stáva niečím, subjektom či objektom, ale v každom prípade substanciou, ktorá duchovným zápasom nadobudla nové rozmery nehodiace sa síce do starého sveta, ale pripravené poslúžiť svetu novému.

     

    Alexander Halvoník
     

    Medzi tie najlepšie knihy, ktoré som chcel napísať, patria aj knihy Dušana Mitanu.


    Dušan Dušek
     

    Neviem prečo, ale Dušan Mitana bol pre mňa vždy strašne serióznym (a vážnym – v dobrom!) autorom, nech by sa tváril ako najväčší srandista. Či sa už smeje sám sebe (parafrázujúc autora, je sám proti sebe, ale nie je osamelý bežec), svetu, alebo Čomusi?, Komusi?, Bohu?, Krišnovi?, Luciferovi?, Satanovi? a iným uctievaným božstvám (...), smeje sa predovšetkým čitateľovi (a s čitateľom), ktorý mu uveril, sadol nalep. (Kritici, nebzučte, chytajte sa!) Lebo čítať Mitanove prózy ako Písmo sväté – teda doslovne a do písmena, je nemožné, ba prísne zakázané!

    Marta Součková

    Psychologicko-spoločenský román s detektívnou zápletkou Koniec hry tvorí u Dušana Mitanu dokonalý podklad pre hru myšlienok a morálnych postojov. Pomocou reminiscencií podaných paralelne so súčasným dianím sa vracia do minulosti a predstavuje nám v prúdoch myšlienok psychologické (ale i fyzické) profily ostatných osôb. Tie medzi sebou majú tiež úzko špecifikovaný systém vzťahov, no základom zostáva ich väzba s hlavným protagonistom Slávikom. Pre Mitanu je próza akoby pitvaním, zaoberá sa kauzalitou všetkých udalostí okolo Slávika dovedených až do vyhrotenej situácie s manželkou Helenou, ktorú v afekte zabije. Ide vlastne o dokázanie dvoch vín: prvá je fyzická, nepopierateľná od momentu vraždy, druhá vyplýva z vlastného svedomia. Na Slávika nakoniec (hry) padá jeden z najväčších trestov: matka si odsedí jeho vinu, cíti sa zodpovedný minimálne za vraždu svojho dieťaťa a pod váhou týchto okolností prežíva začiatok konca svojho utrápeného života. Práve táto zmena je výsledkom rovnice rozdvojenia osobnosti počas niekoľkých dní prežitých v spoločnosti svedomia alebo matky, zastupujúcej v tomto prípade úlohu patrónky. Celým príbehom sa ťahá spor o Slávikovu vinu, lenže zatiaľ čo zvonka vyšetrovateľ zbiera dôkazy a argumenty na Slávikovo usvedčenie, zvnútra sa odohráva veľký boj a odmietanie vlastnej viny.

    Peter Rybanský

    Prívlastok nekorunovaný kráľ slovenskej poviedky si Mitana právom zaslúži(l). A keďže ešte chodí po tejto zemi, dýcha náš vzduch a nerozplynul sa v nirváne, v tomto výbere nemôže chýbať.

    Marek Kopča (Najlepší slovenskí spisovatelia. In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

  • Ocenenia

    Panta Rhei Awards 2016 – Sieň slávy Prémia Literárneho fondu za rok 2005 za román Zjavenie Hlavná cena Asociácie

    Panta Rhei Awards 2016 – Sieň slávy

    Prémia Literárneho fondu za rok 2005 za román Zjavenie

    Hlavná cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2005 za román Zjavenie

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TERRA INCOGNITA (Ľudovi Ondrejovovi)   Motto: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku

    TERRA INCOGNITA (Ľudovi Ondrejovovi) 

    Motto: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nezná nik, iba ten, kto ho berie.“

    Zjavenie 2, 17

         1

         Príde i taký čas, že človek nebude môcť spávať. Bude už neskorý večer, budú ho premáhať driemoty a človek bude sedieť pri stole a ako ďateľ klopkať jedným prstom na písacom nástroji. Ale vo chvíli, keď sa človek zvalí na posteľ, ospanlivosť sa stratí ako vtáča, čo vyletelo do nočnej tmy. I prebudia sa myšlienky storaké a nehanebne dotieravé. A človek bude vedieť, že nikdy už oka nezažmúri.

         Vtedy sa muž znepriatelí s bielym papierom, so ženou i s vlastnými deťmi. Udrie päsťou do stola a vykročí proti noci. A nikto ho neodprevádza ani nebedlí, aby sa mu nič zlé nestalo.

         Áno, tak som ich opustil.

         2

         A nad ránom, keď sa začínalo nebo belasieť, prechádzal som už horskou osadou. Vrchári ešte spali, iba v jedinej drevenici sa svietilo. Belaso. Znel odtiaľ anglický krik, streľba, erdžanie koní a plač dieťaťa. Zrejme ubytovali zahraničných turistov a teraz im tí nespratníci ani spať nedajú. A dieťa sa prebudilo, dieťa sa zľaklo, dieťa začalo plakať. Možno bolo choré.

         Mrzlo, až sa ťažko dýchalo, pri každom nadýchnutí človeka v pľúcach i srdci pichalo. Ale išlo sa mi ľahko; na zamrznutom snehu sa blyšťala hrubá vrstva srieňa, ktorý sa pod nohami neboril. Previsy na hrebeni stvrdli na kameň. Mohol som kráčať úžľabinou proti strmine; nezošuchnú sa. Dúfal som, že bude mrznúť aj cez deň, lebo ak príde odmäk, nehodno ísť popod previsy. Povieš len jedno zlé slovo alebo strmšie stúpiš a potom sa už nemusíš báť bezsenných nocí. Lavína ťa dostihne, nemôžeš pred ňou uniknúť...

         3

         Okolo poludnia som dohonil sedliaka; viedol na špagáte vlčiaka.

         Pes vliekol svojho gazdu s naklonenou hlavou, ako chodievajú choré zvieratá. Na chvíľu zdvihol hlavu a pozrel na mňa. V očiach mal hlboký zármutok.

         Chorý si? spýtal som sa vlčiaka.

         Nie, odpovedal. Ja som sučka a mám od gazdu choré mláďa. Idem s ním na hornú chatu popýtať chatára, aby gazdu zastrelil, lebo mi ublížil a v dedine nemáme zbrane.

         Klame, povedal gazda. Mláďa je zdravé. Idem ju dať zastreliť, lebo ma klame s vlčiakom a pravdu hovorí: v dedine nemáme zbrane.

         Pekne sa jej odsluhujete, povedal som gazdovi a poobzeral som si človeka, ktorý s ľahkým srdcom usmrtí verné zviera, keď ho obdarovalo vlastným dieťaťom. Nič čudné som nevidel. Zdravý štyridsiatnik, dobre vypasený, spokojný so svojím sedliackym životom.

         Rozčúlil som sa, vytiahol som nôž a priblížil som sa k odsúdenej sučke. Vlčiak ma objal okolo hrdla, ujúkal a plakal – ach – gazdovským hlasom, a pritom ma niekoľkokrát bozkal na čelo i na líce. Nie, nestretol som sa v živote s takým nárekom!

         Prerezal som špagátovú slučku, čo ich škrtila a pútala k sebe.

         Dali sa do výskotu, obehúvali ma okruhom a podchvíľou boli pri mne, aby ma objímali a žalovali sa tým zvláštnym ľudským hlasom.

         Tak nás našla noc i moja žena, pri víne a speve. Víno tieklo dolu úžľabinou. Dušan, nepi, prosila ma žena, ale márne. Potom sa mi stratila v hlbokej doline. S oboma dcérami.

         A o chvíľu ma opustili všetci.

         Hore na hrebeni navrstvené previsy belaso svietili a znel odtiaľ anglický krik, streľba, erdžanie koní a plač dieťaťa. Ako zvyčajne: rodičia pozerali western, dieťa sa prebudilo, dieťa sa zľaklo, dieťa začalo plakať. Iste bolo choré.

         Rodní, zakričal som. Rodní moji, čo by sa stalo, keby sa zošuchla lavína? Ja nemôžem spávať a vás odsúdili!

         Nič, gazda, nič by sa nestalo, odvetilo mláďatko. Začal som sa modliť z celej sily, aby sa lavína ani nepohla. A lavína sa nepohla – námraza ju nepustila.

         Nadránom sme doputovali na hornú chatu.

         Všetci.

         4

         Chatára náš príchod neprekvapil; čakal nás. Pozorne si nás poobzeral, akoby nás rátal, akoby kontroloval, či sa cestou niekto nestratil. Potom obrátil tvár k blednúcim hviezdam a zhlboka sa nadýchol. Znalecky vychutnal dúšok ľadového vzduchu, dnes bude odmäk, povedal a vošiel dnu. Poslušne sme išli za ním, ja som bol posledný.

         Keď som zatváral dvere, všimol som si, že horná chata stojí pod samým hrebeňom.

         Neboj sa, povedal chatár. Všetko je dobré.

         Vložil mi do dlane čiernu dominovú kocku a na kocke bolo bieloskvúcim písmenom napísané: ORTHON.

         Orthon?

         Áno, prikývol. Teraz sa volám Orthon.

         Podal mi kľúč: Zamkni. Už ste tu všetci.

         Okrem nás bolo v chate ešte deväť neznámych.

         S nevysloviteľným pokojom v duši som otočil kľúčom a zamkol som dvere na dva západy.

         Chata sa odpútala od zeme a vzlietla ako to vtáča na brieždení k jasnej hviezde rannej.

     

    IHLA

         OTCA som nepoznal. Opustil nás, keď som mal dva roky, opustil nás a nikdy viac som ho nevidel. Na matku sa nepamätám. Zomrela necelý rok po otcovom odchode, a pretože som ju nepoznal, vždy som si ju predstavoval ako krásnu a dokonalú, lebo zostala pre mňa tajomstvom, ktoré je jadrom každej krásy.

         Po matkinej smrti som šiel z rúk do rúk. Jej príbuzní sa správali ku mne vždy korektne a nevyžadovali za to dokonca ani vďačnosť; celkom im stačilo vedomie, že sa im darí roznecovať vo mne nenávisť k otcovi. Veľmi rýchlo som vycítil, o čo im ide, a zo slušnosti som im doprial toto zadosťučinenie; nenávisť k otcovi som predstieral tak úprimne, že mi z vďačnosti umožnili študovať na vysokej škole. Ich úsilie malo opačný výsledok – keby neboli z otca robili najväčšieho zločinca, akého zem nosila, bol by pre mňa ostal cudzím človekom, ktorého by som síce nebol nenávidel (nechápem, ako možno nenávidieť niekoho, koho nepoznám), ale bol by mi ostal celkom ľahostajný. Prosto, podarilo sa im vyvolať vo mne záujem o otca, záujem, ktorý časom prerástol v otvorené sympatie.

         Matkini príbuzní prišli na svoj omyl, až keď som študoval prvý rok na vysokej škole, presnejšie vo chvíli, keď zistili, že som začal písať poviedky. To bol medzi nami koniec, pretože som sa vlastne prihlásil k otcovi a potvrdil som ich skryté obavy, že som zdedil jeho bláznivé gény.

         Otec bol farárom, ale v tridsiatke začal zrazu piť a písať básne. Keď chcel recitovať svoje verše z kazateľnice, pobúrenie veriacich bolo také veľké, že cirkev bola nútená zriecť sa jeho služieb. Jedna z jeho básní sa zachovala; príbuzní mi ju často čítali ako výstražný príklad. Volala sa NÁDEJ VÝSKUMNÍKA a znela:

    Keď dožiješ,

    prenikneš do vnútrozemia,

    preplávaš aj cez tú najspodnejšiu vodu.

    Objavíš tajomstvo vnútrozemia

    a zistíš, že je jednoduché:

    Kotvia tam člny pre ďalších.

    Neboj sa, dožiješ.

         Nečudujem sa, že ho cirkev uvoľnila – nedáva veriacim veľa nádeje na bohatú odmenu po smrti. Raz večer odišiel do krčmy a viac sa nevrátil. Nasledujúcich sedemnásť rokov nedal o sebe vedieť, ale my sme o ňom aj tak mali správy. Niektorí chlapi z našej dediny sa s ním stretli v Ostrave: robil v bani a nechcel ani počuť o zmene zamestnania. Keď som mal devätnásť rokov, dostal som od neho list, ktorý si tu dovoľujem odcitovať.

         Chlapče, zrejme si myslíš, že ti nemám právo písať, ak len nepovažujeme za právo samotný fakt, že som ťa splodil. Ale to, že som sa celý život o teba nestaral, ešte neznamená, že som na teba nemyslel a že ťa nemám rád. Možno, že najlepším dôkazom mojej lásky a starostlivosti je práve to, že som sa o teba nestaral. Keby si ma poznal, prišiel by si na to, že predchádzajúca veta nie je, žiaľ, nijakým paradoxom. Ale nechajme to; nechcem, aby si si myslel, že som pocítil potrebu ospravedlnenia. Vybral som si to, čo som si vybral, a chcem to niesť sám až do konca, lebo dôslednosť je posledným útočiskom tých, čo sa mýlili.

         Píšem ti, lebo som v akomsi časopise čítal tvoju poviedku a chcem ťa varovať. Vycítil som, že aj teba ničí to, čo zničilo mňa spasiteľský komplex. Ten ma viedol na teológiu, na kazateľnicu, zbavil ma viery v boha, priviedol ma k písaniu básničiek, urobil zo mňa alkoholika, ten ma priviedol sem, do bane, kde som konečne našiel pokoj duše. Áno, chlapče, aj alkoholikom som sa stal cez spasiteľský komplex. Nezačal som piť z nejakej bezmocnosti, ale iba preto, aby som zachránil ľudstvo. Trápila ma jedna vec: Prečo boh stvoril všetko také dokonalé, iba človeka sfušoval? Prečo? Ako je to možné? Nikdy si o tom nepremýšľal? Ja áno. Často a dlho, veľmi dlho. A prišiel som na to: boh stvoril človeka v delíriu. Totálne ožratý. Chápeš, nie? To nám vysvetľuje aj siedmy deň, deň odpočinku. Načo by boh, taký dokonalý, potreboval odpočívať? Potreba odpočinku to vonkoncom nie je božský atribút. Ale on musel odpočívať vyspával opicu. Chápeš už, prečo som začal piť a písať? Chcel som sa priviesť do stavu Stvoriteľa, do delíria, lebo iba vtedy možno pochopiť, kde urobil chybu. Pochopiť a opraviť ju. To boli moje pohnútky, ale prerátal som sa. Tuším som mal radšej študovať matematiku, fyziku, chémiu alebo biológiu. Tak veru, chlapče. Predstav si napríklad len takúto vec: matematika je schopná podať matematicky presný dôkaz o svojej neexistencii. Chápeš? To je poézia. Teória relativity, teória antihmoty.

         Chlapče, to je poézia! Najexaktnejšie teórie sú najiracionálnejšie. Najexaktnejšia veda je mágiou. Najexaktnejší vzorec sa môže objaviť aj vo sne. To je poézia, chlapče, to je poézia. Veda je úžasná, ale urýchľuje koniec. Keď všetko vyrieši, bude koniec. Ľudia nebudú mať už prečo žiť, lebo svet bez tajomstva je neľudský. Bojím sa toho, ale chcel by som sa dožiť tej chvíle, až bude objavený vrcholný, záverečný vzorec. Akási vášnivá zvedavosť ženie ľudí dopredu, i keď si uvedomujú, že tam číha nebezpečenstvo, ktoré bude možno smrteľné. Zvedavosť a túžba po dokonalosti. (Možno, že dokonalosť je mierou slobody). Prinajmenšom je dokonalosť satisfakciou. Trebárs môj život: blúdil som v ňom ako v labyrinte, ale nikdy to vo mne nevyvolávalo pocit beznádejnosti. Naopak, vždy som sa cítil až akosi dokonalý nebolo z neho žiadneho východu. Teda zvedavosť, túžba po dokonalosti a odvaha. Odvaha plná strachu. Odvážny vie o priepasti, bojí sa jej, ale kráča k nej túži ju preskúmať a preklenúť. Asi v tom bude predsa len najviac zvedavosti. Najväčšia posadnutosť je posadnutosť zvedavosťou; keď to človeka chytí, skočí zo strechy, aby sa presvedčil, či predsa len nevie lietať.

         Poznám taký príklad:

         Môj dedo, tvoj pradedo, bol murár. Postavil náš dom vlastnými rukami, s láskou, od základov až po strechu, aby mal z čoho spadnúť, keď vztyčoval glajchu. „Zletel ako starý vták s ochrnutými krídlami,“ povedala moja matka, keď prikrývala deda plachietkou, v ktorej som priniesol ďatelinu. Odvtedy sa mi často snívalo, že lietam, a niekedy mám dojem, že človek nepochádza z opice, ale z vtáka. Myslíš si, že spadol z tej strechy len tak? Kdeže! Skočil, aby zistil, či mu nenarastú krídla. Áno, chlapče, tvoj pradedo bol veľ mi zvedavý, to máme po ňom.

         Môj otec, tvoj dedo, bol krajčír. Šil šaty tak, ako sa píše báseň – v extáze. Do každého vpichu ihly dával celé srdce, nad každým stehom dlho premýšľal ako básnik, ktorý hľadá to jediné správne slovo; zarábal veľmi málo, ale šaty, ktoré ušil, boli dokonalé. Keď mal šesťdesiat rokov, sadol si na ihlu. Navždy som si zapamätal slová, ktorými doktor Krištofík, otcov obdivovateľ a dlhoročný zákazník, určil príčinu smrti: „Skonal následkom prebodnutia srdca do zadku sa zapichnuvšou jeho vlastnou ihlou, ktorá sa dostala do jeho vlastného krvného obehu a putovala s krvou až do jeho vlastného srdca.“ Doktor Krištofík písal tieto slová a nechápavo krútil hlavou. Aj ja som to vtedy považoval za nespravodlivý výsmech, za zlú a zlomyseľnú iróniu. Ani ja som vtedy ešte nevedel, že to bolo prirodzené, nevedel som, že otcov zadok a ihla sa riadili odvekými zákonmi nášho rodu. Áno, chlapče, chlapi v našej rodine vždy zomierali na to, čo najviac milovali.

         Cítim, že ihla, ktorá sa zapichne do zadku každému hneď pri narodení, blíži sa k môjmu srdcu. Možno preto ti píšem. Nechce sa mi zomrieť, ale čo sa dá robiť, ihla je ihla.

         Vlastne som ti chcel napísať o celkom všedných veciach. Všetky moje predchádzajúce slová boli možno iba zahováraním, lebo sa bojím, ako prijmeš tie, čo prídu. Je to čisto praktická vec a ak môžeš, pristupuj k nej ako k takej, pokús sa morálne úvahy nechať bokom. Za tie roky som si našetril nejaké peniaze, ktoré som teraz previedol na tvoje meno do bratislavskej banky. Po právnej i formálnej stránke je to v poriadku, iba sa obávam, že v tebe vzkypí krv a odmietneš ich. Chápem tvoje pocity, ale pokúsil som sa ti vysvetliť, prečo som konal tak, ako som spomenul v predchádzajúcej časti tohoto prvého a posledného listu, ktorý ti píšem. Ak tie peniaze neprijmeš, zariadil som, aby ich dostali ľudia, ktorí ťa vychovali.

         V tme, prachu a horúčave dobývať uhlie to je tvoj údel, ak to myslíš s písaním vážne. A odmena je jediná: nádej, že niekto premení tvoje uhlie na popol, aby mu bolo za dlhých mrazivých nocí trocha teplejšie.

         Ži, ako chceš a musíš, to je môj jediný odkaz.

    Otec.

    P. S.

    Teraz mi napadlo, že ten vrcholný, záverečný vzorec nemusí objaviť práve vedec: Možno je už dávno skrytý v obyčajnej Shakespearovej replike.

     

         Otcov list vyvolal vo mne chaos. V prvej chvíli po prečítaní som ho chcel vložiť späť do obálky a poslať na spiatočnú adresu, ale v noci sa mi to rozležalo v hlave, v mysli sa mi vynorilo množstvo slov, ktoré by som mu mal napísať, a zrazu sa mi zdalo, že mu ich nebudem vedieť povedať v obyčajnom liste, aj keby mal stovky strán. Pocítil som neodolateľnú túžbu stretnúť sa s ním. Hoci sme si nikdy nepovedali ani slovo, zdalo sa mi, že po celý ten čas sme viedli nepretržitý, mlčanlivý dialóg. Musel som sa s ním stretnúť, musel som vidieť jeho tvár, musel som sa dotknúť jeho ruky, aby som sa presvedčil, že naozaj existuje.

         Ráno som hľadal spiatočnú adresu, ale nebolo jej. Ani v liste, ani na obálke.

         O dva týždne som dostal telegram: „Váš otec zomrel na infarkt.“

         Viac nič, znova bez spiatočnej adresy.

     

    Poviedka Terra incognita (In: MITANA, Dušan: Slovenský poker. Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2003) a poviedka Ihla (In: MITANA, Dušan: Nočné správy. Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2001) sú publikované so súhlasom Literárnej a kultúrnej agentúry LCA (www.LCA.sk).

    Zobraziť všetko