• Životopis autora

    Po stredoškolských štúdiách bola o. i. r. 1970 – 72 správkyňou pamätnika SNP v Nemeckej pod správou Horehronského

    Po stredoškolských štúdiách bola o. i. r. 1970 – 72 správkyňou pamätnika SNP v Nemeckej pod správou Horehronského múzea v Brezne, potom pôsobila v Banskej Bystrici: 1972 – 82 a 1985 – 89 ako kultúrna referentka Okr. osvetového strediska, medzitým r. 1982 – 85 bola riaditeľkou Závodného klubu ROH Slovenka, členka redakčných rád a kultúrnych komisií odborových organizácií, od 1989 na invalidnom dôchodku. Popri publicistických príspevkoch v literárnych časopisoch (Fragment K, Kultúrny život, Slov. rozhľady, Mosty, Výtvarníctvo a i.) bola jednou z kmeňových autoriek banskobystrického štúdia Slov. rozhlasu. R. 1993 vydala román Koláž s pod titulom Pocta Dominikovi Tatarkovi; od r. 2002 uverejňuje v pražských Slov. rozhľadoch na pokračovanie druhý diel Koláže s názvom Sprítomňovanie. R. 2003 vydala memoáre Viliama Nisterenka Po vlastnej ceste, roku 2006 výber z knižných a výtvarných recenzií so židovskou tematikou Sekvencie.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Koláž. Pocta Dominikovi Tatarkovi (1993, 2. vyd 2008, Praha)

    Esej

    Literatúra faktu

    • Po vlastnej ceste (2003)

    Scenáristika

    • Optimista (2008, Portrét Ľudovíta Wintera, budovateľa Piešťanských kúpeľov.)

    Rozhlasová tvorba

    • Nikdy neochabne plodná sila revolúcie ... (1979)
    • Osudy žien (2008, rozhlasový cyklus)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Erika Podlipná – 75 rokov (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 3, s. 156. GRENČÍKOVÁ, Ľubica:
    ŠAH: Erika Podlipná – 75 rokov (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 3, s. 156.

    GRENČÍKOVÁ, Ľubica: Písanie ako spôsob existencie. (Rozhovor so spisovateľkou a publicistkou Erikou Podlipnou). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 3, s. 78 – 88.

    Moje mesto stále žije vo mne. Rozhovor Františka Mihályho s Erikou Podlipnou. In: MY - Novohradské noviny, 2. 7. 2007

    MAŤOVČÍK, Augustín: Doplnky k Slovníku slovenských spisovateľov 20. storočia. In: Knižnica, roč. 4, 2003, č. 10, s. 511-512.
    dostupné  na: http://www.snk.sk/images/snk/casopis_kniznica/2003/oktober/511.pdf


    MOJÍK, Ivan: Som človek revolty a protestu... Na slovíčko s Erikou Podlipnou. In: Kultúrny život , roč. 29, 1995, č. 4, s. 5.

    MOJÍK, Ivan: Tatarkův autoportrét v dopisech ženě. In: Lidové noviny  5. mája 1994.

    SEDLÁKOVÁ, Lenka: Koho miloval spisovatel Dominik Tatarka. In: Denní Telegraf.  Roč. 3, č. 179, s. 13.

     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „...ide o dielo tak z námetového, ako aj tvárneho hľadiska širokospektrálne a viacvýznamové, v ktorom autorka originálnym spôsobom
    „...ide o dielo tak z námetového, ako aj tvárneho hľadiska širokospektrálne a viacvýznamové, v ktorom autorka originálnym spôsobom využíva prvky analytickej, existenciálnej až postmodernistickej prózy..."
    Zdenko Kasáč o knihe Koláž

    „KOLÁŽ je mimoriadna, neobyčajná kniha. Mimoriadna a neobyčajná nielen svojou autenticitou..., ale i vysokou literárnou a filozofickou hodnotou. V Terencii, ktorej Tatarka svoje listy adresoval, videl zosobnenie klasického ženského ideálu. Bola pre neho nielen dôstojnou intelektuálnou spoločníčkou, ale – prečo to nepovedať – i zosobnením ženskej krásy a ženského pôvabu. Hoci Tatarkove listy vznikali pod tlakom krajne nepriaznivých vonkajších okolností, hoci ich písal útržkovito a fragmentárne – poskytujú ucelený obraz ženy, videný cez prizmu básnikovho očareného zraku. Snáď nikto ešte v modernej slovenskej literatúre nevytvoril taký dynamický a sugestívny obraz ženy ako práve Tatarka v týchto svojich listoch. ...Tatarkove listy sú však aj autorovým autoportrétom svojho druhu. V mnohom a vo väčšej miere než banalitu vonkajšieho sveta zachytávajú umelcov bohatý vnútorný život, jatrený a inšpirovaný láskou a túžbou. Tatarka vložil do týchto listov všetko svoje majstrovstvo slovesného kúzelníka a mága, ktorý sa z hrôzy kataklizmy zachraňuje jediným preňho možným spôsobom: písaním.“
    Ivan Mojík o knihe Koláž
     

    CELKOM HUDOBNÁ ROMANCA
    (Doslov Ivana Kadlečíka k 2. vydaniu Koláže)
     
    Všetko, čo je čisté, možno pripodobniť muzike a piesni.
    Hudba je komponovaná do tvaru, zložená do ladnosti, súladu, je naladená, lebo napĺňa zákon. Je to paradox iba zdanlivý, keď ľudská bytnosť alebo jej dielo sú prísne komponované zákonmi etiky či estetiky – a zároveň  vrcholne slobodné.
    Takže slová: „Ale nech už skončím akokoľvek, v chudobinci alebo v žalári, chcem zostať až do konca duchom slobodný,“ by mohli byť mottom, motívom i krédom spisovateľa aj človeka, čo je v Tatarkovom prípade to isté. Je básnikom dvadsaťštyri hodín denne, každodenne. Básnik bez prestania, ustavične a neprerušovane.
    Tento gravitačný bod a centrálny nerv presne nahmatala Erika Podlipná v texte nazvanom Koláž, ktorý je budovaný na báze korešpondencie, pričom tento spôsob hovoru nemožno pokladať za neskladné skladisko fragmentov, polámaných zvyškov a útržkov.
    Ide o dobre naladenú skladbu, príbuznú Dominikovej jestvote. To znamená, že Podlipnej pocta Dominikovi Tatarkovi nie je len pietna. Ona tvorí z neho súčasníka, kriesi a duchom oživuje, podobne ako Tatarkov text Manifest o slobode nám živým a slepým vracia zrak.
    Mŕtvy Tatarka oživuje živých, otrokom pripomína možnosť voľnosti. Nie konzum a hmotné zajatia či ideologické závislosti, ale nadšená a vrelá tvorba oslobodzuje a vykupuje. A pozdvihuje nad nízkosť, ktorá tu vládne aspoň tak víťazne ako v časoch Tatarkovho fyzického bytia.
    „Písanie nie je pre mňa iba racionálna činnosť, ale aj pozdvihnutie ducha, čosi ako krásny, povznášajúci spev.“ Toto sa Tatarkovi podarilo. Aj Erika Podlipná priložila strunu k skutočnosti, že Tatarka sa stáva baladickou piesňou. Prispela k spevu.
    Spevom spevnieme.
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Som presvedčená, že sloboda nie je žiaden „výdobytok“, ale stav ľudskej duše. Každý jej má toľko, koľko jej potrebuje, koľko jej unesie, na
    Som presvedčená, že sloboda nie je žiaden „výdobytok“, ale stav ľudskej duše. Každý jej má toľko, koľko jej potrebuje, koľko jej unesie, na koľko z nej si sám trúfa. V takomto zmysle – a tomu verím – môže byť aj otrok slobodnejší ako jeho pán... Sloboda bez zodpovednosti je však anarchiou. Neoliberálny egoizmus, chamtivosť a honba za peniazmi a pôžitkami jej určite neprajú, skôr sú jej ohrozením. Práve z toho pramení moja skepsa, vrátane hlbokého rozčarovania z pomerov, ktoré u nás vládnu. Možno to bude aj tým, že otrocká mentalita sa nedá vyzliecť a hodiť kamsi do kúta, prípadne vymeniť za niečo iné, ale si ju treba najprv uvedomiť a potom v sebe poraziť. Nie každý je toho schopný... (2015)
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    ... prozaik by mal mať najprv niečo prežité a azda aj pretrpené, aby dokázal o živote písať a vydať o ňom svoje osobné a tým aj nezameniteľné
    ... prozaik by mal mať najprv niečo prežité a azda aj pretrpené, aby dokázal o živote písať a vydať o ňom svoje osobné a tým aj nezameniteľné svedectvo. Exhibovať, alebo si uplatňovať osobné ambície prostredníctvom literárnej tvorby sa mi vidí málo. (2015)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    1. miesto v kategórii Debut roka 1994 v čitateľskej ankete Knižnej revue za knihu Koláž
  • Ukážka z tvorby

                            Erika Podlipná: Koláž. Pocta Dominikovi
                            Erika Podlipná: Koláž. Pocta Dominikovi Tatarkovi
     
                                       LISTY STARÉHO KALENDÁRA
             I.
     
        Terencia,Terencia, Terence...
        Má slobodu ducha.
        S výslovným potešením niekoľkokrát povedala Slzičkovi:
    -To ste celý vy.
    Slzička celé roky žil v zabudnutí, až sa, napokon, sám zabudol. Zo spisovateľa, vášnivého diskutéra a rozprávača stal sa penzista, ktorý celé týždne neprehovoril, nevidel ľudskú tvár.
    Tu zčista-jasna prišla Terencia.
    Bolo to vo chvíli, keď sa bol práve zakutral do svojho pelechu, že prechrápe siestu.
    Prišla – a jemu hneď ožili oči. Uši sa mu nastražili, zachytiac v jej hlase prvotné tóny cukrovania. A pravdaže zatúžil hneď ponoriť si tvár do jej výstrihu a nadýchnuť sa. Tak sa v ňom prebudilo čosi – túžba dostať sa do Raja s ňou. Pamäť sa mu otvárala v nepamäti, v tušení Raja, ktorý v sebe nosíme...
    -To ste celý vy...
    Postupne bol, stával sa celý on.
    Vymýšľal si, rozprával, stváral – lebo ona naňho tak pôsobila. Na stupni víťazov, pod šibenicou, vo väzení je schopná povedať mužovi:
    -To ste celý vy! My sa teraz nedržíme v náručí, ale pre mňa, teraz, to ste celý vy. Konečne!
    Terencia je z rodu žien, ktoré to vedia. V ostatných prípadoch, v šťastných dvojiciach a či spojeniach, vedela by vymámiť z mužov veľké činy.
    Terencia vie byť rovnako satisfakciou, ako pohnútkou.
    Je žena.
     
    II.
    Terencia stretla raz na ulici Bartolomeja Slzičku.
    A povie mu, s povzdychom:
    -My sme sa odvtedy nevideli.
    Chytia sa navzájom za lakte a tak proti sebe stoja, tak na seba hľadia. Trvá to celú večnosť. Hľadia, ale nevidia. Aspoň Terencia nevidí Slzičku tak, ako sa vidí on sám. Vo vlastných očiach je už len zo spoločnosti vylúčený muž- rokmi a nútenou nečinnosťou spustošený penzista.
    Hľadia na seba pamäťou, nachodia sa pamäťou.
    Vtedy – to bol medzník. To boli udalosti, ktoré vo svete spomínajú ako Pražskú jar.
    Po chvíli Terencia pozrie na hodinky:
    -Čakajú ma. Žiaľbohu, čakajú ma... Už som tam mala byť. Ale na chvíľu, aspoň na chvíľočku musíme si kdesi sadnúť. Lebo musím, musím vám čosi povedať. Viete, musím!
    Oči Terencie zvlhnú, rozsvietia sa, roztvoria sa pred Slzičkom vlhnúcou temnotou ako vrúcne objatie.
    Tú chvíľu, čo sedia spolu v kaviarni, mlčia. Sústredení počúvajú sa pohľadom, ktorým v sebe a v pamäti hľadajú a nachodia čudesné veci.
    Sú spolu.
    Odrazu ich zaplaví stúpajúca blaženosť.
    -Tak veru, drahý Bartolomej, tak. Ale ak to ešte neviete, musím vám povedať, že vás milujem.
    „Dievča, prosím, ťa, kde máš oči?“ myslí si Bartolomej. „Dievča, prosím ťa, veď maj rozum!“
    Neskôr ju odprevadí na parkovisko.
    Tam, pri aute, z ktorého vystúpi pištoľník a dvaja mladí funkcionári, sa rozlúčia. Terencia priloží Slzičkovi na hruď svoje poprsie a nastaví mu s významnou zdĺhavosťou svoje ústa a oči.
    -Povedzte, Slzička, kedy sa uvidíme? – spýta sa nahlas pred nimi.
    Slzička pokrčí plecia:
    -Neviem. Asi zas tak o päť rokov.
    Ona však opraví jeho rezignujúcu váhavosť:
    -Uvidíme sa čoskoro. Prídem vám poblahoželať k šesťdesiatke.
    Povie to tak, ako by mal byť Slzička hrdý na svoju šesťdesiatku.
     
    III.
     
    Raz, jedného krásneho jarného dňa, prišla do domu k Slzičkovi. Poriadne sa prizrela jeho manželke, poriadne sa prizrela aj jeho smutnej izbe zapadajúcej prachom.
    Videla všetko, len jeho nie.
    Slzička sa rozosmial tichým, vnútorným smiechom. Smial sa, smial čudesnej slepote mladej, od neho aspoň o tridsať rokov mladšej ženy:
    -Ako to, že ma nevidí? Ako to, že ma objíma, že ma bozkáva? Ako to, že ma miluje?
    Vymyslel si pre toto všetko vlastnú teóriu. On „vtedy“ pre Terenciu vstúpil do večnosti, akoby bol umrel. Mužom, ktorí vstúpili do večnosti (alebo zomreli), ani rokov, ani vrások nepribúda. Nosia na sebe slová, činy, niečo, čo sa nazýva krásnym perím a pod čím sa roky, vrásky a toto všetko nevidí. Pre všetky ženy na svete s výnimkou Terencie je už dávno ujom, alebo dedom. Len pre ňu je stále ktosi. Ktosi ako charakter, ktorému roky nemôžu ublížiť. Terencia je preto božská, preto je bohyňa, že dokáže z jeho pliec sňať nielen ťarchu sveta, ale aj ťarchu porážky a straty priateľov. Terenciou dostáva sa mu viac, ako si zaslúžil.
    -Nič, nič také mi ani vo sne nemohlo prísť na um, - dumá Slzička.
    Terencia ho vyzýva:
    -Ale veď poďme kdesi!
    A tak idú.
    Vezú sa kus a zase idú.
    Nuž ale kde?
    Išli po hrebeni lesného horstva, až prišli na slnečnú polianku uprostred mladých dubov.
    -Čo poviete, Slzička, tu si ľahneme?
    Terencia prestrie na mach a materinu dúšku svoj parádny biely sveter a Slzička si naň položí hlavu. On – akože hrdina, lebo Terencia všetkými prejavmi cestou udelila mu privilégium cítiť sa tak.
    Terencia si ľahne k nemu. Schytí mu tvár do dlaní, nachýli sa ponad neho poprsím a povie, akoby žartom:
    -Ja budem fetovať.
    Takto Terencia vdychuje vôňu Slzičkových sivých vlasov a on zas vdychuje jej omamné poprsie a svoju predstavu o dvoch mliečnobielych oblakoch. Fetujú blažene, až sú obaja opití, až jej Slzička vyhrnie pruhovaný sveter, túžiac, aby sa mu po ústach a po tvári len tak premávala.
    Len tak.
    -Nie, čosi si nechaj aj na druhý raz.
    -Áno, - odpovie poslušne, - aj na druhý raz. Druhý raz?
    -Áno, na druhý raz. Mne je takto dobre.
    -Aj mne je dobre.
    -Áno, nám je tak dobre spolu! Takto sa mi páčiš, takto ťa zjem! Vieš, mňa to zarazilo: videla som, že vaši doma sa k tebe správajú tak, aby ťa utvrdzovali v presvedčení, že si starý. Ale ta predsa nie si starý! Ty všetko môžeš, ty všetko urobíš! Ty sa nedaj, ty máš ešte toľko vecí povedať! Neboj sa, prídeš ku mne do chaty, budeme spolu dva týždne. Áno, budeme spolu ako teraz a bude nám dobre.
    -Miláčik môj drahý, tak ma ešte pohlaď. Tak...
    Stalo sa.
    Nežne, rozkošne vyhladila mu všetky vrásky na tvári i v pamäti. Kŕč, ktorý mu zvieral hrdlo, škrtil dušu, pamäť a fantáziu, dávno povolil.
    Rozplynul sa.
    Pocítil, ako mu sladne v ústach i v pamäti jej vôňa, jej chuť. Bolo to po prvý raz po tých dlhých rokoch porážky a zrady, ktoré odvtedy pominuli.
    Premýšľal:
    Veď kto som ja, Slzička? Čím som si zaslúžil, že táto mladá žena, ktorá má svojho manžela, svoje deti, svoje starosti a svoje trápenia, z ničoho nič prišla ku mne ako v rozprávke o Slnku a jeho materi, okúpala ma v oceáne lásky a rozkoše, vytiahla zo zabudnutia, zo sebazabudnutia?
    Terencia, si veľká žena.
    Kde si sa len taká vzala?
     
    Neviem, nedokážem si nič iné vymyslieť pre náš prípad, iba toto&.
    Ten rok, tie udalosti, ktoré vo svete spomínajú ako Pražská jar, také ženy ako si ty, prebudili.
    Alebo stvorili?
     
    Slzička, poďakujúc takto Terencii za jej veľkolepé dary, začal si vyčítať:
    „Veď som vlastne nič nepovedal drahému dievčaťu! Teraz zájdem do Funusu, študentskej krčmy, ktorú mám najbližšie a vypijem pol deci vodky /no... dva razy pol deci, ako sa poznám/ a potom čosi, možno to podstatné, ešte poznamenám.“
    Ešte ani prvé pol deci nevypil a už ho obstúpila spoločnosť.
    -Pán Slzička, poďte s nami! My vás poznáme... Keď vtrhli tanky, videli sme vás uprostred ulice na refúgiu. Aj vtedy ste sa pridali k nám.
    Slzička zas podľahol slabosti.
    Išiel s tými mladíkmi.
    Už to nikdy nedopovie.
    Niekoľkokrát ráz si za ten večer povzdychol:
    -To je všetko.
    -Čo je všetko?
    -Všetko – to je spoločnosť. To je možnosť, to je sloboda tvoriť spolu malú, alebo väčšiu spoločnosť, oceán, z ktorého človek zas povstáva ako znovuzrodený.
     
    ZÁKLADNÝ PRÍBEH
    (Erika Podlipná: ČAROVANIE S DOMINIKOM)
     
    Reálny substrát tohto ľúbostného príbehu je jednoduchý, možno banálny.
    Starý senzitívny muž a pohľadná mladá žena, ktorá je aspoň o tridsať rokov mladšia, sa do seba po istom zaváhaní zamilujú.
    Prežijú niekoľkoročný vášnivý vzťah, ktorý musia pred ľuďmi ukrývať.
    Ich láska nepodľahne zvyčajnej erózii možno preto, lebo sa nikdy nenaplní – komunistickou diktatúrou prenasledovaný spisovateľ si vo svojom veku a postavení spoločenského vydedenca už dávno nedôveruje, kým partnerka nenachádza v sebe silu vymaniť sa z područia chladne tyranizujúceho manžela, s ktorým má dve deti. Obidve sú malé a na dôvažok je jedno z nich mentálne retardované.
     
    Paradox:
    Tento vzťah sa natrvalo uchová tým, že končí tragicky – preruší ho mocenský zásah.
     
    MANIFEST O SLOBODE
    Dominik Tatarka v prílohe súkromného listu Erike Podlipnej (Koláž)
     
    Predpokladajme o sebe, že sme ten bežný, šťastný prípad. Vlastným snažením a vďaka, ako sa vraví, vďaka socialistickému zriadeniu, vďaka strane a vláde dosiahli sme všetko, čo sme chceli mať: máme ženu, podarené deti, dom chladničku, auto, chatu, priateľov, ktorí nás uznávajú za ženy, matky, za mužov a otcov ako sa patrí.
    Prihováram sa k vám, práve k vám viac-menej šťastným ľuďom s otázkou:
    Stáva sa vám, že sa vám vše dostaví pocit prázdnoty života? Stáva sa vám, že vaša voľná sobota a nedeľa, že vaša štvortýždňová dovolenka, že váš zaslúžený odpočinok na dôchodku zdajú sa vám byť prázdne?
    Je vôbec dovolené pociťovať prázdnotu života?
    Keď zavše (alebo aj dosť často) pociťujete túto prázdnotu, vyklíčila vo vás sloboda, sloboda ducha. Sloboda priznať si, uvedomiť si slobodu a pociťovať, preciťovať prázdnotu života, ktorý žijete a nevedomky sa vracať k pomysleniu prečo, prečo len dostavila sa prázdnota, keď som dosiahol všetko, čo som chcel.
    Prvou reakciou na prázdnotu je strach, je zmeravenie. Vo chvíľach smrteľného ohrozenia sa každý živočích zatají, znehybnie.
    Taký je život, smrť.
    Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť.
    Potom skúmame: Z pocitu prázdnoty obviňujeme ženu, deti, režim, časy, svoj vek, svoju výchovu, svoju príslušnosť k cirkvi, k národu, k spoločenstvu, ale len málokedy samých seba.
    Veď čo je pre človeka, keď všetko má, keď všetko dosiahol – a dušu stratil?
    Strata duše – čo je to?
    Preložme si to do súčasného jazyka a skúsme premýšľať takto:
    Strata duše je stratou schopnosti zamestnávať sa. Dnes po celý život všetkých ľudí ktosi, čosi zamestnáva. V zamestnaní stratili ľudia schopnosť zamestnať sa, každý osobne sa zamestnávať, vymýšľať si a robiť čosi, čo ma teší, čo ma tešiť neprestane.
    Robiť, čo ma tešiť neprestáva – to je tvorba.
    Tvorba je proces, ktorý nás vzrušuje už samotným priebehom, akciou, drámou a prevažne aj výsledkom, ale výsledkom každodenným, každochvíľkovým.
    Filozof Sartre sa vyslovil: „Človek je odsúdený k slobode.“
    Chcel by som si jeho výrok vykladať takto:
    Človek je odsúdený k tvorbe. Každý podľa napätia a energie, ktorá je v ňom, každý podľa svojej chuti,  individuality, intelektu, náhodného smeru, alebo vyvíjajúcej sa špecializácie. Kým mu príroda a spoločnosť ponúkajú dostatok možností a materiálu k jeho prejavom, nepotrebuje slobodu, neprepuká v ňom neuhasiteľná potreba slobody. Sloboda je neuhasiteľný smäd človeka, aby sa mohol stále novo a stále plnšie prejavovať, pretože vývin, pretože beh histórie je čím ďalej tým paradoxnejší a človek čím ďalej tým obetavejší, zamestnávanejší, organizovanejší, vyzbrojenejší pred hrozbou sebazničenia.
    Ja, Bartolomej Slzička, penzista a odpísaný spisovateľ v socializme vravím vám ako Ježiš:
    „NOLITE TIMERE, EGO SUM.“
     
    Prestaňte sa báť, prestaňte sa báť človeka – strašiaka a jeho (vraj) všemohúcej atómovej energie! Vykašlite sa na strašiaka ďalšej vojny, konečnej vojny, sebazničenia!
    Neobetujte zo seba nič! Vravím nič!
    Tvorte! Tvorte – to znamená prejavujte sa. Združujte sa! Obcujme všetci spolu podľa svojho zaľúbenia a podľa svojej voľby.
    V šialenstve strachu, ktorý si neustále naháňame, zaniká nielen sloboda slova, ale aj sloboda mlčania rezignovaných ľudských bytostí.
    Náš život – to je tvorba, tvorba spoločenského prejavu. Najopojnejším materiálom ľudského prejavu je vždy ten druhý: žena či muž, a najgeniálnejším dielom každého z nás, muža či ženy, je obcovanie. (Je pozvaná spoločnosť pri stole, je čistý obrus a krčah vody.)
    Zo všetkých slobôd, zo všetkých možností človeka najpríčetnejšie je potláčaná sloboda združovania sa, sloboda obcovania, sloboda mlčania malých obcí ľudí, ktorí našli v sebe zaľúbenie a ktorí sa už dávno dorozumeli, že nechcú, nechcú, aby ste ich chránili svojou mocou, svojou náložou absolútneho zničenia. (My sa len pozývame k čistému stolu, ale pre nás je to nekonečne viac, ako pre vás vaša moc.)
    Vládnete bezduchými figúrkami, vládnete strachom! Všetkého, zdá sa vám, všetkého ste sa už zmocnili, ale my sa mlčky dorozumievame, mlčky spolu obcujeme a tešíme sa, že sme spolu.
    Vládcovia, zahubí vás, pohltí vás prázdnota vášho blahobytu, prázdnota vašej moci! Nevytvorili ste nič okrem strašiaka zániku!
    Vládcovia, vedzte: Formuje sa obec, Obec obcí, formuje, štrukturalizuje, kryštalizuje sa Obec, ktorá má v sebe nekonečné zaľúbenie slobodných mužov a žien, pre ktorých je i mlčať spolu viac ako vaša moc, ako váš blahobyt. Napchávajúc človeka svojou ideológiou, svojou bezpečnosťou, svojím blahobytom vyhladovali ste ho. Vyhladovali ste mu dušu, vyhĺbili ste pred ňou bezuzdnú prázdnotu, vyhradiac si pre seba ako pre bohov tvorbu spoločenského prejavu. Raz vo svete, ktorý zamestnávate, raz v tom zamestnaneckom svete nasýtenosti prepukne strašný pocit prázdnoty.
    Vládcovia strachu, ste obyčajní strašiaci! Najsprisahanejší váš pucák nestisne páčku na mašinérii, ktorou sa máte prepadnúť pod kôru zeme, do bezpečia! Vy prví puknete hrôzou ako mechúr príliš nafúkaný a vaši poddaní začnú zúriť, prečo naleteli na vášho strašiaka!
    My mlčanliví, ktorí spolu mlčky obcujeme, vás varujeme:
    Odvolajte sa, robte pokánie, kým je čas! Uvažujte verejne, prečo ste odňali ľuďom najsvätejšie právo – ak vôbec niečo za sväté uznávame – aby sa mohli slobodne, tak ako túžia, ako im to napadne, združovať. Združovať sa a tvoriť. Lebo tvoriť vždy znamená aj združovať sa, mať možnosť zvoliť si spoločníkov pre dnešný večer, alebo ďalej, hoci aj na celý život.
     
    INTROSPEKCIA
     
    Áno.
    Naše dary z lásky.
    Naša spoločná metafora, naša neustále zdokonaľovaná schopnosť prenášať sa cez všetko – ponad vzdialenosť, perie, čas, dážď, zlatý dážď, ponad kamenie i ponad nečakané údery osudu.
    Len tak.
    Navzdory.
    Na slobodu.
    Trvať na slobode a vytvárať si z nej všetko čo nás teší, čo nás povznáša, čo stojí za voľačo, čo v našom biednom živote vôbec stojí za reč.
    Som tak závratne opojená tebou, ako nikdy.
    Bože, daj, aby som ťa našla aspoň v schránke, aby som ťa našla tak, ako ťa denne nachádzam vo svojej pamäti, v priestore, ktorý mi patrí. Dotýkam sa ťa a imaginárne oživujem náš spoločný sen. Neustále ho obnovujem a kriesim. Čo len na minútu, čo len na čas jediného vydýchnutia.
    List prišiel.
    Objímam tvoj Manifest  a spolu s ním aj tvoju vášeň po pravde. Mám pocit, že to, čo cítim trvá dlhšie než ktorékoľvek naše reálne objatie. Povedz, ako je možné byť s tebou vo vytržení toľký čas?
     
    RECOMPENSE
     
    V sobotu si už pred desiatou padneme do náručia.
    Vzápätí sa roztočí bláznivý karusel.
    Pestrý a neuveriteľne krátky deň ubehne vo vzájomnom očarení.
    Pri západe slnka sa konečne vyberieme na návštevu.
    Hostiteľ nás víta hádam až priveľmi srdečne.
    Len čo sa uňho lepšie rozhliadnem, zarazí ma čosi nedefinovateľné. Je tu akási čudná atmosféra. Nenachádzam v byte nič, čo by vydávalo svedectvo o osobných záľubách domáceho pána. Pri veku pána láskavca a jeho rodinných vzťahoch je to prinajmenšom čudné.
    Ty nič nezbadáš.
    Dôveruješ nám.
    Intenzívne premýšľam, sledujúc váš rozhovor.
    Zakrátko objavím, že tvoja úprimnosť Láskavca desí.
    Po hodine už nemám žiadne pochybnosti – ocitli sme sa v konšpiračnom byte.
    Musím si ich overiť.
    Urobím to tak, že požiadam domáceho pána, aby mi pomohol uvariť čaj.
    V kuchynke ako chlapská dlaň sa naňho bez okolkov vrhnem:
    -Pán Láskavec, kde máte čajník?
    On vydesene zažmurká:
    -Preboha, odkiaľ to mám vedieť?
    -Veď tu predsa bývate, či nie?
    Potom hľadáme.
    Hľadáme čaj, cukor, lyžičky, čajník, všetko. Len voda je poruke.
    Nehovoríme.
    Netreba.
    Napokon je všetko pripravené.
    Keď naservírujeme čaj, ospravedlním sa, že musím súrne zavolať domov. Potom si oblečiem kabát a ujdem.
    Na konci ulice nájdem fungujúci automat, vytočím číslo recepcie v neďalekom hoteli a objednám v ňom izbu.
    Potom je to už jednoduché.
    Vrátim sa pre teba. Pár slov na rozlúčku a sme voľní.
    V zreničkách si odnášam úlisný pohľad pána Láskavca a jeho previnilý úsmev.
     
    V hoteli môžeme spolu hovoriť a dotýkať sa jeden druhého bez zábran. Nie je to otázka vôle či chcenia, skôr inšpirácie.
    Máme jeden pre druhého mnoho slov.
    „Ešte toto ti poviem...“
    „Ešte o tomto ti musím povedať...“
    „Ty si ešte nepočula, že...“
    Ja si potom uvedomím plynúci čas a stíchnem.
    Ty tak isto.
    Okolo polnoci sa začnem lúčiť.
    Vlastne ani neviem, či ťa ešte uvidím.
    Ty to prijímaš naoko pokojne, lenže mňa neoklameš. Vidím, ako ťa môj odchod zraňuje.
     
    VERSO FOLIO
     
    Priepasť medzi mužom a ženou.
    Peklo a Raj.
    Môžeš mi povedať: „Tvoje...?“
    Môžem ti povedať: „Moje...?“
    Chcela by som byť aspoň na chvíľu mužom, aby som ťa dokázala lepšie pochopiť.
    Alebo je oheň, ktorý v sebe nosíme, ten istý?
    Nikdy nepadnem do objatia bez lásky, ale keď mi ty povieš, aby som zo svojho lesklého čierneho plášťa odstrihla kúsok, bez rozmýšľania to urobím a nepoviem si:
    „Ja taká a taká a on – fetišista.“
    Cítime rovnako a preto spolu hovoríme:
    „Nech žije lyrický vtip!“
    Nech žije vtip vôbec!
    Sláva výmyslu!“
    Nechcem už civieť na straky, ktoré ktosi uväzuje na kôl. Pozriem sa na ne len keď musím, ale v podstate ma nezaujímajú.
    Pýtaš sa, čo vlastne chcem.
    Chcem ťa napríklad požiadať, aby si ma už prestal vykladať , aby si mi už nehovoril o tom, aká som. Vieš dobre, že tvoje vysvetlenia nemôžem brať vážne. Odpusť, ale ja som skutočne presvedčená, že vysvetliť bytosť mužského alebo ženského pohlavia je nemožné.
    Ale keď je už raz taká chvíľa medzi nami, k niečomu sa ti priznám: v poslednom čase som znenávidela manželstvo a manželskú vernosť. Znenávidela nadobro, lebo vidím, že ide vlastne o nenávisť. Sublimovanú a zúfalú, ale pritom bezmocnú.
    Inak žijem.
    O peniaze si práve nerobím starosti.
    Snívam o smrekových lesoch, o výškach a o chate, kde si budeme na jar a začiatkom leta bližší ako dolu v meste.
     
    Post scriptum
    Žiaľ, nemám ani tušenia, kde a kedy ťa nájde môj list. Vlastne ani neviem, či ho dostaneš.
    Zistila som, že poštu odo mňa dostávaš v inom poradí než v akom ti ju posielam.
    A na obálkach tvojich listov sa čoraz častejšie objavuje zlovestná veta: „Prešlo vizuálnou kontrolou.“
    Pod ňou nečitateľný podpis.
    Začínam sa cítiť ako vo výkladnej skrini, obnažená dokonca aj vo svojich najosobnejších prejavoch. Keby si v tom nebol spolu so mnou aj ty, nedalo by sa to vôbec vydržať.
     
    DERNIÉRA
    (Erika Podlipná: ČAROVANIE S DOMINIKOM)
    Tak ako pred rokmi, žiada sa mi aj dnes ostrá, kultivovaná bolesť.
    Švihnutie.
    Šviheľ je na švihanie – to vedia aj deti – ale rovnako dobre tu môže byť aj pre bolesť.
    Pre bolesť, ktorou sa uvedomujeme, ktorou trváme, ba neraz i vzdorujeme tomuto nehumánnemu storočiu.
     
    Je dané prostredie, doba, okolnosti, ale nie láska.
    Tú si musí hľadať každý sám.
    Niekto sa zachytí na sériovom milovaní, lenže ono neponúka veľa.
    Zachytáva len plytké a úbohé zážitky odvedené drenážou rýchlo von.
    Od vzruchu priamo do ústia.
    Táto „zregulovaná rieka“ bez zátočín, bez stojatých ramien, tôní, hlbočín, prahov či vodopádov je len akousi kratochvíľou, na ktorú rýchlo zabúdame.
     
    Takže vášeň.
    Ona je tým, čo v nás rozochvieva tajomné pramene. Je však aj obrovským a fascinujúcim žriedlom energie rovnako pre telo, ako aj pre dušu a predstavivosť.
    Len ona vyžaruje do hĺbky a v tých šťastnejších prípadoch aj do priestoru a do Času.
    I keď je človek, táto nádherná a nevysloviteľná šírka symfónie až priveľmi často týraný a zneužívaný, predsa sa stane, že komusi zaznie v plnosti tónov a osloví ho v jeho hlbinách.
    Ale potom s tým vedomím musí kráčať ďalej.
     
    Kedysi (pred mnohými rokmi) som nosila na krku nádherný drevený amulet vo falickom tvare.
    Vymyslel a stvoril ho pre mňa so sochárom Vladom Kompánkom On.
    Bol na ňom aj taký čierny šviheľ.
    Samozrejme zauzlený.
    Dnes už existuje iba v mojich spomienkach.
    Viem však, že tu bol.
     
     
    Zobraziť všetko