Obrázky kníh


Poškoláci - 2010
Poškoláci - 2010



  • Životopis autora

    Po absolvovaní gymnaziálnych štúdiií v Prešove (1985 – 1989) vyštudovala odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity

    Po absolvovaní gymnaziálnych štúdiií v Prešove (1985 – 1989) vyštudovala odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1989 – 1993). Pracovala ako administratívna pracovníčka. Od roku 2002 je metodičkou pre prácu s deťmi a mládežou v Knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove a vedúcou pracovnej skupiny so zameraním na prácu s deťmi a mládežou zriadenej Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Žije v Prešove.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Dráma

    • Zubaté trampoty (2003)

    Pre deti a mládež

    Rozhlasová tvorba

    • Dávajte si pozor na Petra (2004)
  • Charakteristika tvorby

         Príbehy debutu Gabriely Futovej  Naša mama je bosorka! (2000) zachytávajú každodennú realitu súrodeneckých

         Príbehy debutu Gabriely Futovej Naša mama je bosorka! (2000) zachytávajú každodennú realitu súrodeneckých šarvátok, rodičovských výchovných zásahov, susedského, vonkoncom nie bezproblémového spolunažívania v prepojení s fantazijným plánom zázračností, ktorý sa sujetovo opiera o prezradené tajomstvo, že mama rozprávača Dominika je pôvodom bosorka, a o tajné pokusy detí čarovať podľa tisícročnej knihy kúzel. Popri dobrodružnej napínavosti a akčnosti, v rámci ktorej sú originálne využité motívy a postupy známe z iných knižných či filmových spracovaní témy paranormálnych schopností postáv, popri jemnej karikatúre a hyperbole autorka dôvtipne a pedagogicky taktne akcentovala etický rozmer ľudských myšlienok a činov a hodnotu láskavého rodinného zázemia. Prepojenie fantazijnej roviny s rovinou reálu má podobu zvedavého detského objavovania a šantenia, pričom sa nenápadne upozorňuje na elementárne hodnoty tolerancie, mravnosti a zodpovednosti za vlastné konanie.

         Aj v próze Hľadám lepšiu mamu (2001) dominuje dynamický, dejovo príťažlivý príbeh, tentoraz zameraný na prázdninovú anabázu trucovitého dievčatka, ktoré sa rozhodne svojrázne riešiť skutočnosť, že matka-samoživiteľka mu nemôže splniť všetky požiadavky, a počas prázdnin sa vyberie nájsť si tolerantnejšiu „náhradnú“ matku. Napokon samo pre seba objaví nielen silu rodinného puta, ale aj nevyhnutnosť sebaovládania a tolerancie. Pod povrchom tohto rozprávania sa aj tu skrýva významový plán o nezameniteľnosti blízkeho človeka, o pravých a falošných hodnotách života aj o nevyhnutnosti vedieť si priznať a napraviť spôsobené chyby. Rodinným prázdninovým príbehom, ktorý má vtipne a dynamicky modelovaný konflikt, životaschopné postavy, šťavnatú fabuláciu a rozprávačský švih, je aj príbeh Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche (2005), voľne nadväzujúci na prózu Hľadám lepšiu mamu. Tentoraz sa hrdinka musí vyrovnávať s tým, že do domácnosti pribudne mamin partner. Tému neúplnej rodiny Futová neuchopila ako psychologický problém, ale spracúva ju s dôrazom na komiku vyrastajúcu väčšinou z úsmevných epizód a nápadov protagonistky. Originálne a vtipne pritom dokáže ozvláštniť situácie, ktoré sú v detskej literatúre už ošúchané (príchod nového otca, narodenie súrodenca). Hoci ide o veselý a napínavý príbeh, povedomie závažnosti problému, s ktorým hrdinka zápasí, zostáva nevtieravo prítomné.

         Zábavnosť spojená s dôrazom na hodnoty rodinných vzťahov charakterizuje aj prózy Nezblázni sa, mamička! Keby som bola bosorka (obe 2003). Pomocou sujetového tajomstva a falošného výkladu vybudovala na základe rodinných trampôt detských hrdinov (súrodencov a rozmaznaného dievčaťa) sujetové napätie a vypracovala vtipný príbeh s akčnými motívmi a vierohodne vybudovanými charaktermi a vzťahmi. Cez úsmevnú napínavosť deja presvitá i v týchto prózach autentická rodinná spolupatričnosť.

         Pre začínajúcich čitateľov vydala prózy Rozruch v škole na Kavuličovej ulici (2006) a Dokonalá Klára (2008). Prvý je príbehom odohrávajúcim sa počas prvého dňa školského roka. Rovnako pohotovo, ako autorka vo svojich prózach dokáže prenikať do psychologických pochodov detských postáv, prenikla v tomto prípade do „psychológie“ dvoch psov. Na ich individualizácii (jeden je dominantný, druhý skôr submisívny) je postavená komika dobrodružnej výpravy za ich malou paňou do školy. Schopnosť vyťažiť dobrodružnosť zo všednej každodennosti, vybudovať dynamický príbeh a zachovať si komický nadhľad charakterizuje aj prózu Dokonalá Klára. Neľahký proces adaptácie malej rozmaznanej prváčky na školu je sprevádzaný postupným, nie bezbolestným poznávaním mantinelov, aké človeku diktujú sociálne vzťahy, v ktorých sa pohybuje. V rozprávaní zo života brata a sestry Zmätené dvojičky zo slepej uličky (2008, spoluautor Roman Brat) ide o úsilie zachytiť problematiku dospievania, teda bežných školských, rodinných či prvých erotických problémov súčasných dievčat a chlapcov. Kniha je zaujímavá konfrontáciou chlapčensko-dievčenského pohľadu na tú istú situáciu.

         Príznak dobrodružnosti nechýba ani rozprávkovej tvorbe G. Futovej. V rozprávkach vytvorených na objednávku, Ako čarovná fľaška zachránila Vianoce (2002) a Ako topánka Anka do sveta išla (2003, vydaná v slovensko-anglickej jazykovej mutácii), ponúkla deťom dobrodružné putovanie animovaných hrdinov. Zvieracích protagonistov si zvolila v prózach Štyri kosti pre Flipra (2007) a Psia škola kocúra Červenochvosta (2008). Rámec prvého príbehu tvorí prázdninový čas, ktorý mladá rodina s dcérou Dadou a pudlíkom Fliprom prežije u starých rodičov na dedine. V druhom príbehu je hrdinom kocúrik, ktorého sa na určitý čas ujme majiteľka dvoch pudlíkov. Rozprávkový rozmer vnáša do oboch príbehov animálny rozprávač, nazerajúci na svet cez túžby a potreby svojej psej či mačacej prirodzenosti. Tento uhol pohľadu je zdrojom vtipných paralel medzi animálnym videním a detsky naivným pohľadom, do textu vnáša zábavné situácie, ku ktorým dochádza pri konfrontácii sveta zvierat so svetom ľudí, napokon aj podarené situácie, ktoré v rodine prítomnosť zvieratka vyvolá a ktoré pes či kocúr zažijú pri poznávaní dovtedy neznámeho ľudského sveta.

         Futovej tvorba vychádza v ústrety detskej potrebe vzrušujúceho veselého čítania. V rámci napínavého deja autorka zároveň nenápadne orientuje čitateľa v hodnotových reláciách medziľudských vzťahov. Uvedené kvality má aj jej divadelná hra Zubaté trampoty (2003) a rozhlasová hra Dávajte si pozor na Petra (2004).

    Zuzana Stanislavová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Naša mama je bosorka! (2008 po česky), Hľadám lepšiu mamu (2003 po maďarsky, 2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Bábiková, M., Futová, G.: Písaním som si splnila svoj detský sen (Rozhovor). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 2, s. 11.

    Bábiková, M., Futová, G.: Písaním som si splnila svoj detský sen (Rozhovor). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 2, s. 11.

    Vráblová, T.: Robí láska divy? (Gabriela Futová, Roman Brat: Zmätené dvojičky zo slepej uličky). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 6, s. 4. 

    Vráblová, T.: Domov je tam, kde som doma (Gabriela Futová: Psia škola kocúra Červenochvosta). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 4, s. 5. 

    Vráblová, T.: Aj z detí možno urobiť „bonsaje“ (Gabriela Futová: Dokonalá Klára). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 3, s. 5.

    Knihy by sa mali asi zakázať. Rozhovor s prozaičkou Gabrielou Futovou. In: Bibiana, 14, 2007, č. 4, s. 32 – 37.

    Stanislavová, Z.: Gabriela Futová (heslo). In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    Faithová, E.: Gabriela Futová: Keby som bola bosorka! In: Bibiana, 11, 2004, č. 2, s. 63 – 64.

    Muchová, E., Futová, G.: Inšpiruje ma vlastné detstvo (rozhovor). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 9, s. 12.

    Bednáriková, A.: Taká normálna rodinka (Gabriela Futová: Nezblázni sa, mamička). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 16 – 17, s. 4. 

    Bíziková, M.: Gabriela Futová: Keby som bola bosorka. In: Knižná revue, 13, 2003, č. 25 – 26, s. 12.

    Kepštová, Ľ.: Humorná cesta k dospelosti (Gabriela Futová: Hľadám lepšiu mamu). In: Knižná revue, 12, 2002, č. 4, s. 5.

    Stanislavová, Z.: Od estetizovanej hry k estetickému poznávaniu. Literatúra pre deti a mládež 2001. In: Bibiana, 9, 2002, č. 2, s. 7.

    Bílik, R.: Gabriela Futová: Naša mama je bosorka! In: Bibiana, 8, 2001, č. 1, s. 57 – 58.

    Stanislavová, Z.: Optimizmus s r.o. Bilančný pohľad na literatúru pre deti a mládež 2000. In: Bibiana, 8, 2001, č. 2, s. 42 – 43.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Dobrodružnosť, miestami až filmová akčnosť postáv zatraktívňuje prienik do psychiky dieťaťa. Vtipné, ale didakticky dôrazné akcentovanie

    Dobrodružnosť, miestami až filmová akčnosť postáv zatraktívňuje prienik do psychiky dieťaťa. Vtipné, ale didakticky dôrazné akcentovanie etického rozmeru ľudských činov a zodpovednosti za vlastné konanie tvorí súčasť Futovej charakteristickej poetiky dobrej zábavy a zvedavého detského objavovania.

    Eva Faithová

    Silnou stránkou Futovej rozprávaní je pútavý príbeh podávaný cez osobnú skúsenosť hrdinu. Vyvoláva v čitateľovi pocit autentickosti, pomáha mu „vstúpiť" do diania. Aj v tomto prípade autorka vsadila na prirodzene vyrozprávaný dej. Jej zámerom je pomôcť čitateľovi vžiť sa do „myslenia“ zvieratka. Je svedkom jeho konania, jeho vnútorného prežívania. Môže spoznať detailnejšie jeho potreby a zabaviť sa na situáciách, do ktorých sa kocúrik svojím „bábätkovským“ myslením dostal. Autorka necháva na ňom, aby sa s dejom stotožnil a sám si vyvodil stanovisko. Dôveruje sile rozprávania bez zbytočného vysvetľovania a poučovania.

    Timotea Vráblová

    Problematické osobnosti Futovej autorsky veľmi dobre „sadnú“. Sú „živé“ a čitateľsky atraktívne práve preto, že im necháva slobodu. Dovolí, aby sa jej hrdinovia prejavili takí, akí pravdepodobne sú. Skrátka, netvaruje ich na bonsaje.

    Timotea Vráblová

    Gabriela Futová a Roman Brat prinášajú v knihe Zmätené dvojičky zo slepej uličky (Neobyčajné postrehy dvoch školákov) rozprávanie dvanásťročných dvojičiek Rie a Riša, čo im umožňuje pozrieť sa na situácie hneď „z obidvoch strán mince“. Hlavní protagonisti rozprávajú na striedačku svoj intímny príbeh odvážne, úprimne, každý sám za seba. Dialóg je rozohraný nielen na úrovni postáv, ale aj medzi autormi. Každý z autorskej dvojice má pod patronátom svojho hrdinu. Je to skvelý nápad a z knižky dýcha príjemné naladenie, ľahkosť, zábava, ktoré pravdepodobne sprevádzali túto spoluprácu. Futovej Ria je zdravo sebavedomou, inteligentnou, citlivou partnerkou dospievania Bratovho po chlapčensky, zdanlivo pomalšie dozrievajúceho Riša. „Postrehy“ dvojičiek prezrádzajú, že obidvaja sú osobnostné, svojím spôsobom vodcovské typy. Vhodné modelové postavy. Príznačne veku kolíšu v pevnosti svojho charakteru, tápu medzi detskosťou, detinskosťou a zrelým úsudkom. Sú dôveryhodným príkladom súrodeneckej dvojice, ktorá si vnútorné porozumenie a vzájomnú lásku už dáva otvorene na vedomie len zriedka. Zato zo zákulisia neprestávajú byť jeden druhému ochranou i oporou. V spoznávaní mužsko-ženských problémov sa vzájomne obohacujú o cenný pohľad z tej druhej strany. Podtext knihy je motivačný, povzbudzujúci. Jemne provokuje čitateľa pozrieť sa poza hladinu emócií a vidieť cieľ, ku ktorému sa vedome – nevedome predsa len túži dostať, totiž k úprimným, kvalitným plnohodnotným vzťahom, k schopnosti niesť zodpovednosť, k spoznaniu, kým je, na koho a o čo sa môže v živote oprieť, čo môže dokázať.

    Timotea Vráblová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Odmalička som si hovorila, že budem spisovateľkou, ale nepočítala som s tým, že sa budem venovať detskej literatúre. Písanie ma vždy bavilo, aj preto som

    Odmalička som si hovorila, že budem spisovateľkou, ale nepočítala som s tým, že sa budem venovať detskej literatúre. Písanie ma vždy bavilo, aj preto som išla študovať žurnalistiku, no zistila som, že novinárčina nie je pre mňa to pravé. Na materskej dovolenke som vymyslela príbeh pre deti. V tom čase ešte nebol boom čarodejníkov, spomenula som si však na knihu z detstva Malá bosorka, ktorú som milovala. Zrazu som dostala nápad na mamu - tajnú bosorku. Jednoducho urobiť z mamy ježibabku. Potom to už išlo samo. Nepočítala som s tým, že to tak veľmi nadchne čitateľov aj mňa. A už vôbec som nerátala s tým, že mi knihy zmenia život.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Zlatý dukát (Cena čitateľov Knižnice pre mládež mesta Košíc za najčítanejšiu knihu roka 2001) za knihu Naša mama je bosorka!

    Zlatý dukát (Cena čitateľov Knižnice pre mládež mesta Košíc za najčítanejšiu knihu roka 2001) za knihu Naša mama je bosorka!

    Hlavná cena knižného salónu medzinárodného festivalu Dni karpatského euroregiónu (2002) za knihu Naša mama je bosorka!

    Najlepšia kniha jesene 2001 (Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti a Slovenská sekcia IBBY) za knihu Hľadám lepšiu mamu

    Najlepšia kniha jari 2003 (Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti a Slovenská sekcia IBBY) za knihu Nezblázni sa, mamička

    Najlepšia kniha jesene 2005 (Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti a Slovenská sekcia IBBY) za knihu Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche

    Cena vydavateľstva Mladé letá za rok 2008 za knihu Dokonalá Klára
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Nezblázni sa, mamička!  (úryvok)      Hneď po večeri sme dali so Sisom hlavy dokopy a vymysleli sme parádnu pomstu. Ak sa nám

    Nezblázni sa, mamička! (úryvok)

         Hneď po večeri sme dali so Sisom hlavy dokopy a vymysleli sme parádnu pomstu. Ak sa nám podarí, drahá sestrička si nabije nos. A poriadne! Museli sme už len vyčkať, kedy celá rodina zaspí.

         Trvalo to poriadne dlho. Od nudného čakania som zaspal aj ja sám. Siso bol však v strehu a včas ma zobudil.

         Potichučky sme sa vkradli do sestrinej izby. Siso si ľahol na zem a rukami šmátral pod posteľou, kým nenahmatal to, čo sme hľadali. Ako najtichšie vedel, vytiahol spod postele maličký batoh, do ktorého si Dáša odkladala sladkosti. Hlupaňa. Myslela, že o skrýši nevieme. Odmalička mala na rozdiel od nás vo zvyku zjesť iba časť sladkostí, ktoré dostala. S ostatnými sa potom predvádzala a my sme slintali ako takí slintoši. Tentoraz nám však mal jej zvyk pomôcť.

         Siso hmatom prekutrával obsah batoha a vyťahoval všetko, čo mohlo pripomínať žuvačky. Zvyšné sladkosti vrátil a batoh odložil na miesto.

         „Žuj!“ prikázal, sypúc mi do rúk za hrsť žuvačiek.

         Bez odvrávania som poslúchol.

         Stáli sme tam v tme, hádzali si do úst žuvačku za žuvačkou a usilovne sme pracovali sánkami.

         Pripomíname skôr kravy ako špiónov, prebehlo mi hlavou.

         „Už?“ opýtal sa ma Siso s plnými ústami. Ani nečakal na moju odpoveď, vytiahol z úst obrovskú žuvačkovú hrudu. Trochu ju ešte v prstoch pomiesil a odštipujúc z nej malé kúsky, hádzal ich Dáši do vlasov.

         Aj mi prišlo sestry na chvíľu ľúto, ale Siso, akoby to vytušil, sám pre seba zašepkal:

         „Začala si ty, ty malá potvora. Toto je iba naša pomsta. Aby si vedela, aké to je, cítiť sa pod psa!“

         Nasledoval som Sisov príklad a rozkúskovanú žuvačku som hádzal sestre po vlasoch. Potom sme si umyli ruky a šli sme spať.

         Siso zaspal takmer okamžite. Mne však hlavou behali všakovaké myšlienky a nedali mi zaspať. Očakávaný pocit zadosťučinenia sa nedostavil. A tak som sa iba prevaľoval z boka na bok čakajúc, čo prinesie nasledujúce ráno.

         Asi som zaspal, prebleslo mi mysľou, keď som zaregistroval strašný krik. Pripomínal mi rána veľkonočných pondelkov, keď tatko Dášu a maminu vyťahoval z postele rovno do vane naplnenej vlažnou vodou. Zvedavosť mi nedala, rýchlo som vyskočil z postele, aby som zistil, čo sa robí.

         Celú rodinu som našiel v kúpeľni. Uplakaná a kvíliaca Dáša stála vo vani, kde jej mama strihala vlasy.

         „Prestaň nariekať!“ zahriakla mama sestru a odšmykla jej ďalší z polepených prameňov. „Mala si si dobre rozmyslieť, či pôjdeš spať so žuvačkou v ústach! A keby s jednou! To si sa nudila alebo čo?“

         „Ja som nežuvala žuvačku!“ nariekala sestra.

         Siso na mňa významne pozrel. Ja som sa však významne necítil. Toto mala byť pomsta? Toto bolo viac ako obyčajná pomsta a mne sa to vôbec nepáčilo. Zrazu ma začalo hnevať, že som sa dal na takúto vec nahovoriť. Bez slova som sa vrátil do izby a vychystal som sa do školy.

         Celý deň som chodil zamĺknutý, čo bolo Sisovi samozrejme podozrivé. Nechcel som mu prezradiť, že ma hryzú výčitky svedomia, lebo by ma považoval za babu. Vyhovoril som sa na bolenie brucha a Siso sa viac nevypytoval.

         Keď sme sa vracali zo školy domov, čakal som tichú, pochmúrnu atmosféru. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sme tam našli pospevujúcu Dášu a veselú mamku. Po rannej víchrici nebolo ani stopy!

         „To vyvaľujete oči, čo?“ vyškierala sa nám sestra, len čo sme vošli dovnútra. Vlasy mala ostrihané nakrátko a vyzerala... No vyzerala stokrát lepšie ako predtým.

         „Mamka ma vzala k svojej kaderníčke. K ozajstnej, aby ste vedeli! A tá mi urobila takýto perfektný účes. Teraz ho nosí každá speváčka!“ Urobila pred nami piruetu a s varechou pred ústami, sťaby s mikrofónom, spievajúc odcupkala do svojej izby.

         Priznám sa, trochu sa mi uľavilo. Nakoniec nebolo na škodu, že sme ju donútili ostrihať si vlasy.

         „Vyzerá celkom pekne,“ zahundral Siso.

         Mal som taký pocit, že mu tiež odpadol malinký kamienok zo srdca. Ale je možné, že sa mi to iba zdalo. Siso je väčší chlap ako ja, u neho človek nikdy nevie.

         V konečnom dôsledku sa nám pomsta až tak nepodarila, večer som však zaspával s oveľa ľahším svedomím.

         Uprostred noci ma zobudil Sisov výkrik.

         „Au! Čo to robíš?! Šibe ti, či čo?!“

         Vyskočil som z postele a rýchlo som rozsvietil lampu na písacom stole. To, čo som zbadal, ma najprv vystrašilo, potom však náramne rozosmialo. Pri Sisovej posteli stála Dáša v nočnej košeli. V ruke držala čosi bzučiace. Siso ju držal za rameno a druhou rukou si šúchal vlasy! Teraz sa mu tam belela vyholená cestička. Čo cestička, normálna cesta!

         „Ty ale vyzeráš!“ vybuchol som smiechom. Dáša to využila, vyšmykla sa Sisovi z ruky a utiekla.

         „Ja tej potvore asi niečo urobím!“ skríkol Siso. „A ty sa nerehoc!“ oboril sa na mňa. „Si na tom presne tak isto!“

         Smiech mi okamžite zamrel na perách.

         „Myslíš, tak isto ako ty s cestou vo vlasoch?“ opýtal som sa, opatrne si habkajúc rukami po hlave. A naozaj! Nahmatal som takmer vyholenú lebku.

         „Asi ju roztrhnem!“ vyhŕkol som, ale to už do izby vošiel krikom prebudený tatko.

         Keď nás zbadal, zarazene zastal vo dverách.

         „Ale ste sa doriadili!“ zahundral a obrátil sa nám chrbtom. Neviem, či na nás nemal náladu, alebo čo, ale podozrieval som ho, že sa potajomky smeje. Pri odchode mu totiž čudne nadskakovali plecia.

         So Sisom sme sa naraz vyrútili do kúpeľne. Keď som sa zbadal v zrkadle, ledva som zadržal slzy v očiach. Vyzeral som ako taký magor. Uprostred čiernych vlasov sa mi jagala vyholená lebka. Až doteraz som si svoje vlasy veľmi neuvedomoval. Ale teraz som zbadal, že ich mám celkom pekné, vlnité. Ten vyholený kúsok ma strašne hyzdil.

         „Postav sa ďalej,“ prerušil moje rozjímanie tatkov hlas.

         Poslušne som sa posunul.

         „Poviete mi, o čo tu ide?“ hľadel na nás spýtavo. „Keď vás ráno uvidí mama, asi odpadne.“

         Už-už som chcel tatkovi prezradiť, čo je vo veci, ale predbehol ma Siso.

         „To bola taká stávka! Vieš? Ale dopadlo to trochu inak. Takže kým nám vlasy nedorastú, nepôjdeme do školy. Vypíšeš nám ospravedlnenku?“

         Tato pokrútil hlavou.

         „Do školy pôjdete! Ale aby ste neutŕžili hanbu, musím vám tie účesy opraviť. Kde je strojček?

         Chvíľu sme ho hľadali a nakoniec som ho našiel ja v Dášinej izbe. Tam, kde som tušil. Priniesol som ho tatkovi a ten sa pustil do práce.

     

    Dokonalá Klára (úryvok)

    Neexistuje ozajstný žiak bez prasiatka

         Domov som šla ako zbitý pes. Nechcelo sa mi, a tak som šla z nohy na nohu, kopala som do kamienkov a do všetkého, čo sa mi priplietlo do cesty. Napriek tomu sa mi cesta videla krátka. Ani som sa nenazdala a bola som doma.

         „Tak ako, Klárika? Koľko včeličiek dnes k tebe priletelo?“ opýtala sa ma prababka trochu prihlasno, keď som ju stretla na chodbe.

         „Žiadna“, odpovedala som potichu.

         „Aj ja to chcem počuť!“ vykríkla babka z kuchyne a už aj sa ku mne hnala. V ruke zvierala varechu. Pri pohľade na ňu mi prišlo nevoľno. „Klárka, je ti niečo?“ babka okamžite spozornela.

         Už som to viac nemohla vydržať.

         „Babi, ja...“ Hrdlo mi dočista stiahlo. „Dostala som dnes praaasáááá!“ rozrevala som sa na plné obrátky.

         „Čože to dostala?“ priplichtila sa bližšie prababka.

         „Prasiatko, mama. Dostala prasiatko,“ babka ma rýchlo objala. „A pre toto plačeš?“

         „Ale keď...“ vzlykala som, až som sa zajakala. „Už nie som najlepšia...“

         „Prosím ťa,“ mávla babka varechou. „Každý poriadny žiak musí dostať aspoň raz aj prasiatko. To sa inak škola ani neráta.“

         „Naozaj? Nešťastne som pozrela babke do očí.

         „Naozaj.“

         „Ale veď si sama vravela, že za prasiatko sa odratúva päť včielok,“ namáhavo som prehltla posledné slzy.

         „Vravela, vravela,“ babka ma rýchlo pobozkala na vlasy. „Poď, dáš si niečo sladké a bude ti lepšie.“

         Ochotne som ju poslúchla. Babka to predsa musí vedieť najlepšie. Poslušne som ju nasledovala do kuchyne.

         „Od koho dostala to prasiatko?“ kričala za nami prababka.

         „Od učiteľky,“ odpovedala jej babka trpezlivo.

         „A to len tak? Ako si s ním prišla, moja?“

         Prevrátila som očami. Zároveň mi však prišlo do smiechu. Tak prababka si myslí, že som dostala ozajstné prasa.

         „Prišla som normálne, babi. Prasiatko som nechala na nástenke.“

         „To sú mi veci...“ nechápavo krútila prababka hlavou. „Dostať prasa a nevziať ho so sebou!“

         Našťastie, o chvíľu to prestala riešiť. Dala si čokoládu a ja tiež. Hneď mi bolo po nej lepšie.

         Keď prišli domov mama s tatkom, bola som už v absolútnej pohode.

         „Viete, čo sa dnes stalo?“ opýtala som sa ich hneď vo dverách. „Dostala som prasiatko. Každý poriadny žiak predsa musí mať okrem včeličiek aj jedno prasa. Tak ja jedno už mám. Dobre, nie?“

         „To je síce pravda,“ ozval sa tatko, ja som mu však nedala dohovoriť.

         „A viete čo? To moje má aj meno. Volá sa Žužu. Prasiatko s menom nemá veru nikto.“

         „To som teda ešte nepočula, aby dal niekto prasiatku v slovníčku meno,“ začudovala sa mama.

         „Ostalo na nástenke,“ oznámila som dôležito. „A je to naozaj prvé pomenované prasa.“

         „Si jednoducho úžasná,“ usmiala sa mamina.

         „Veru,“ pritakal jej tatko. Babka s prababkou spokojne prikyvovali. Len dedko sa voľakde táral. Asi opäť trčal niekde vonku.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory