Obrázky kníh


Starec, ktorý lietal - 2014
Starec, ktorý lietal - 2014



  • Životopis autora

    Ján Milčák sa narodil 9. januára 1935 v Levoči. V roku 1953 začal študovať na Pedagogickej škole v Košiciach, ale v druhom

    Ján Milčák sa narodil 9. januára 1935 v Levoči. V roku 1953 začal študovať na Pedagogickej škole v Košiciach, ale v druhom ročníku prešiel na Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po ukončení štúdia začal pracovať ako lekár v Krompachoch, neskôr ako obvodný lekár v Spišskom Hrušove a v rokoch 1980 – 1984 ako riaditeľ nemocnice s poliklinikou v Spišskej Novej Vsi. Ako väčšina spisovateľov jeho generácie aj Ján Milčák začal publikovať poviedky v Mladej tvorbe a neskôr aj v ďalších literárnych periodikách. V sedemdesiatych rokoch sa etabloval ako tvorca rozhlasových hier pre dospelých i mládež a rozprávok pre deti. Okrem rozhlasovej dramatickej tvorby sa venuje aj písaniu divadelných hier a pokračuje v písaní detských rozprávkových kníh a krátkych próz pre dospelých. Je otcom Mariána Milčáka (básnika, prekladateľa a literárneho vedca) a Petra Milčáka (básnika, prekladateľa, literárneho vedca a vydavateľa). Žije v Levoči.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Dráma

    • Majster (1974)
    • Chlieb a soľ pre kohúta (1976)
    • Hudci (1983, bábková hra)
    • Právo na život (1992)
    • Barokové oblaky (2005)
    • Klietka (2006)
    • Plátno (2007)

    Pre deti a mládež

    • Poézia

      Zo štyroch kapsičiek (1988, riekanky a básničky)

    Scenáristika

    • V očiach ohníky (1974)
    • Nevestine šaty (2000)

    Rozhlasová tvorba

    • Sprievod anjelov (1971, knižne)
    • Mačka (1973)
    • Pavol rezbár (1973)
    • Cela (1974)
    • Obrov brat (1974)
    • Strom šťastia (1974)
    • Minúta ticha (1975)
    • Hudci (1977)
    • Najmladší zo slávnej rodiny (1978)
    • Vojaci (1978)
    • Pavol rezbár. Mačka. Cela. Vojaci (1979, knižne)
    • Koník Izidor (1980)
    • O dvoch mládencoch (1980)
    • Bežci (1982)
    • Kavka (1982)
    • Rozprávka o strome (1984)
    • Pipo a Čipo (1985)
    • Tri želania (1985)
    • Pátranie (1986)
    • Tri rozprávky o chlapcovi Lampášikovi (1986)
    • Celestínka, ryba a pán Baltazár (1988)
    • Slamienka (1991)
    • Čln (1992)
    • Vrana Florenťanka (1993)
    • Žobráci (1995)
    • Chlapec Simeon (2000)
    • Tulák Jonatán (2000)
    • Barokové oblaky (2003)
    • Čertík Bubulo (2004)
    • Zabudnutá skriňa (2008)
  • Charakteristika tvorby

         Pre dramatickú a prozaickú tvorbu Jána Milčáka je charakteristické „filozoficko-symbolické“

         Pre dramatickú a prozaickú tvorbu Jána Milčáka je charakteristické „filozoficko-symbolické“ (Andričíková, 2006) ladenie textov. Znamená to, že autor umelecké dielo považuje za dôležitý komunikačný prostriedok, ktorým sa dá jedinečným spôsobom preniesť nielen ľudská skúsenosť, ale aj ucelenejší svet hodnôt.

         Čítanie, počúvanie a sledovanie Milčákovho diela odhaľuje skúsenejšiemu čitateľovi genologickú súvislosť s pôvodným zdrojom autorových začiatkov a raného formovania na stránkach časopisu Mladá tvorba. Sklony k novátorstvu, otvorenosť k domácim a predovšetkým zahraničným vplyvom boli blízke väčšine autorov Mladej tvorby šesťdesiatych rokov, zato úsilie nájsť svoju filozofickú podstatu a dať jej osobitý symbolický tvar už boli pre nich nepísaným zákonom. Pripomeňme si v tejto súvislosti napríklad Johanidesovo „písanie vedomia“, Slobodovo „autobiografické filozofovanie“ či Šikulovo rozprávačstvo. Na rozdiel od väčšiny generačných „súpútnikov“ však Ján Milčák nereviduje svoju poetiku tak často a tak radikálne, a azda aj preto si jeho diela zachovávajú drsnosť a zároveň istú ohľaduplnosť vlastnú práve týmto autorom. Zatiaľ čo skladbu viet (aj s typickými milčákovskými úsečnými vetami) a výber motívov Ján Milčák pre čitateľa „neuhládza“, v pozadí cítime autorovu cudnosť, a tá nám dáva istotu, že nás autor svojím prejavom neurazí, že nesiahne po arogancii a lacnom šokovaní, ktoré sa postupne stali súčasťou literatúry posledných dvoch dekád.

         Pretrvávajúci „filozoficko-symbolický“ základ Milčákových diel je tiež dôsledkom toho, že autor, s výnimkou detských textov, nemá pre svoje diela dopredu presne pripravený cieľ, resp. má cieľov niekoľko. Viac ako zacielenie majú texty spoločnú atmosféru, charakter postáv a predovšetkým špecifický jazyk. Pre Milčákove postavy je typická oslabená koherencia, výrazná živelnosť až autonómnosť, čo pôsobí príznakovo a teatrálne (v pozitívnom zmysle slova). Vďaka tejto jemnej „deformácii“ sa autorovi darí dramatické a prozaické texty ozvláštňovať a zároveň zachovávať zdanie, že sa odohráva čosi reálne. Podobnú štylistickú črtu prenáša Ján Milčák aj do pásma rozprávača, dokonca aj do textov určených detskému príjemcovi.

         Pre Milčákove rozprávky je rovnako typická úsečnosť výpovede a nízka teleologickosť, vďaka ktorej rozprávkové príbehy plynú samospádom, bez modelových, násilných či rýchlych riešení. Rozdiel medzi textom pre dospelých a rozprávkami je malý, autorovi záleží na tom, aby sa detský príjemca pohyboval v reálnom svete, poznával vzťahy medzi ľuďmi a život okolo seba. Milčákovi zvyčajne stačí detail, čarovný motív či vlastnosť, ktorými nadsadí inak skutočný príbeh. Raz je to čarovný maliar (v knihe Chlapec Lampášik), telefónny mužíček pán Odilo (Zuzanka a pán Odilo), lietajúci starček alebo chlapec s dlhými ušami (Jakub s veľkými ušami). Okrem detských postavičiek (ktoré preberajú rolu protagonistov) zohrávajú v Milčákových rozprávkach dôležitú úlohu aj dospelí, ktorých autor nepriamo rozdeľuje do dvoch skupín. Na tých, čo nezabudli byť detsky tvoriví, a na tých, ktorí sa na všetko čarovné pozerajú so skepsou a nepochopením. Ján Milčák nikdy nezabúda naznačiť, že čarovnosť je predovšetkým vnútorná dispozícia, ktorá je prirodzená deťom a tým dospelým, čo sa rozhodli nevzdať sa jej.

    Ján Gavura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rozhlasové hry boli preložené do viacerých jazykov.
  • Monografie a štúdie o autorovi

    PETRÍKOVÁ, Martina: Ján Milčák: Starec, ktorý lietal. (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s. 119 – 121.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Ján Milčák: Starec, ktorý lietal. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s. 119 – 121.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Ján Milčák: Jonatán malý ako omrvinka. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 121 – 122.

    ŠAH: Ján Milčák – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 157.

    BLŠÁKOVÁ, Petra: Ján Milčák: Pocit úľavy. (Recenzia). In: Knižná revue, 2014, roč. XXIV, č. 9, s. 4.

    BEŇO, Ján: Vo svete fantázie. Ján Milčák: Pocit úľavy. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 3, s. 34 – 35.

    NAŠČÁK, Peter: Ján Milčák: Trinásta komnata. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 129 – 131.

    ANDRIČÍKOVÁ, M.: Na farebných krídlach sna. In: Bibiana, 13, 2006, č. 1, s. 49 – 54.

    ANDRIČÍKOVÁ, M.: O počúvaní srdcom. In: Bibiana, 12, 2005, č. 2, s. 37 – 39.

    ČECHOVÁ, M.: Ako šuštia peniaze a motýlie krídla. In: SME, 10. 10. 2005.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Ján Milčák (heslo). In: Sliacky, O. (ed.): Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC, 2005.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Deti sú ľudia, s ktorými si najviac rozumiem. Rozhovor s Jánom Milčákom. In: Bibiana, 12, 2005, č. 2, s. 31 – 36.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Rozprávka o sile fantázie. In: Knižná revue, 14, 2004, č. 14 – 15, s. 5.

    SLIACKY, O., Stanislavová, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 2002. Prešov: Náuka 2002.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Ján Milčák (heslo). In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Chlapec Lampášik. In: Bibiana, 5, 1997, č. 1, s. 52 – 53.

    MILČÁK, M.: Chcel by som stretnúť človeka, ktorý našiel šťastie. Rozhovor so spisovateľom a lekárom Jánom Milčákom. In: Bibiana, 4, 1996, č. 3 – 4, s. 31 – 35.

    ŽILKOVÁ, M.: Svet Jána Milčáka. In: Bibiana, 3, 1995, č. 3, s. 71.

    BÍLIK, R.: Zo štyroch kapsičiek. In: Zlatý máj, 33, 1989, s. 442 – 443.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Barokové oblaky je hra o hľadaní ľudskosti na okraji spoločnosti, zmyslu pre dobro na jej samom dne. Autor je majstrom abstraktného dialógu,

    Barokové oblaky je hra o hľadaní ľudskosti na okraji spoločnosti, zmyslu pre dobro na jej samom dne. Autor je majstrom abstraktného dialógu, z ktorého nemilosrdne vypúšťa nadbytočné slovíčka i celé vety a kladie tak vysoké nároky na divákovu pozornosť. Pritom si však ponecháva dostatok priestoru na vyrozprávanie spomienok a mikropríbehov jednotlivých postáv, ktoré ich spätne charakterizujú a motivujú.

    Stano Kaclík

    Žáner imaginatívnej rozprávky sa pre Milčáka stáva príležitosťou vypovedať svoj osobný životný pocit, svoju životnú filozofiu. Svet jeho rozprávok si pritom zachováva príznak hravosti a fantazírovania, charakteristický pre detské vnímanie. Absurdita a mystifikácia sa prirodzene prelínajú s realitou a vytvárajú ozvláštnený, poetický obraz skutočnosti.

    Zuzana Stanislavová

    Ján Milčák svoju autorskú filozofiu, približujúcu jeho texty k filozoficko-symbolickým rozprávkam, uplatňuje aj v rovine jazykovo-štylistických prostriedkov, ktoré sú založené na náznakovitosti, metaforickej skratke, gnómickosti, čím jeho texty nadobúdajú výrazný poetický charakter a pôsobia veľmi sugestívne.

    Markéta Andričíková

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Mladej tvorby (1967) Rozhlasové hry Mačka , Celestínka, ryba a pán Baltazár , Rodinná fotografia , Vrana Florenťanka získali

    Cena Mladej tvorby (1967)

    Rozhlasové hry Mačka, Celestínka, ryba a pán Baltazár, Rodinná fotografia, Vrana Florenťanka získali hlavnú cenu na Festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry.

    Za knihu pre deti Chlapec Lampášik bol zapísaný na čestnú listinu IBBY (1998) 

    Cena VÚB (1997)

    Cena mesta Levoče (2000)

    Cena Združenia rozhlasových tvorcov (2001)

    Čestný občan mesta Levoče (2005)

    Kultúrne ocenenie Fra Angelica (2007)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Chlapec Lampášik (úryvok)        – Namaľuj sloníča s krídlami, – povedal Cukrík.

    Chlapec Lampášik (úryvok)

     

         – Namaľuj sloníča s krídlami, – povedal Cukrík.

         – Načo by mu boli? – spýtal sa maliar.

         – Mohlo by odletieť so sťahovavými vtákmi, – povedal Cukrík.

         – Áno, a na jar sa vrátiť! – zvolala Jozefínka.    

         – Namaľuj sloníča na oblohu, – navrhol Cukrík.

         Maliar si pomyslel, že bude rozumnejšie, ak sloníča nenamaľuje. Jozefínka a Cukrík budú sklamaní, ale sloníča sa nebude triasť od zimy. A nebude musieť študovať mapy ďalekých afrických krajín.

         – Prečo tak dlho rozmýšľaš? – spýtala sa Jozefínka.

         – Ak si iným namaľoval sloníča, prečo nechceš aj nám? – ozval sa Cukrík.

         – Videl si sloníča s krídlami? – spýtal sa Lampášik.

         – Áno, v jednej knihe, – prisvedčil Cukrík.

         – To nebolo sloníča, ale koník, – povedal Lampášik.

         Maliar vedel o koňovi s krídlami. Každý z jeho priateľov – básnikov mal takého koníka. Večer, keď sa zotmelo, otvoril zásuvku na písacom stole, nasadol na koňa a oknom vyletel na hviezdnatú oblohu. Iba jeden z básnikov, ktorý bol starý, mal dlhé, sivé vlasy a vyzeral ako anjel, lietal na vlastných krídlach.

     

    Rosa canina (úryvok)

     

         Vyšla do záhrady a priniesla rozkvitnutú vetvičku planej slivky. Položila ju k posteli. Zastala pred obrazom, ktorý mi podaroval priateľ – maliar a chvíľku sa naň dívala.

         – Zarobíš sotva na polievku, – povedala, – už ma to nebaví.

         Prišlo dievča a prinieslo vodu. Mária naliala psovi. Slnce vystúpilo nad slamené strechy a kohúty začali trepať krídlami.

         – Mal by si s tým prestať, mal by si ísť robiť na pílu, – povedala.

         – Chcem písať, viem písať a nič iné, – odpovedal som.

         Pred domom zastala brička. Kretén zo susednej dediny poháňal krivého koníka.

         Díval som sa, ako odchádza. Ranné slnce jej pozlátilo vlasy a ramená. Vo dverách sa mi videla pekná. Išla ľahko ako srnky na severnej strane lesa.

         Nasadla a košík si položila do lona.

         Bol som unavený. Zmocnila sa ma clivota. Ľahol som si a chvíľu som hľadel na kvitnúcu halúzku. Na okno priletela sýkorka. V januárovej zime som jej zachránil život.

         Zaspával som dlho ako zviera, keď sa ukladá na zimný spánok. Bál som sa sna.

         Po poľnej ceste poskakoval koč. Prišiel posol kráľa lesov. Mal zlaté, ale potrhané šaty, na hlave mach a predlaktie porastené lišajníkmi. Na ruke niesol lasicu a maznal sa s ňou.

         – Napísal si sedem rozprávok, velebiacich les a nášho kráľa, – povedal, – čaká ťa odmena.

         Pes vstal a začal vrčať. Ceril zubiská. Chytil som ho za hrivu a zahnal do kúta.

         – Vyslov si želanie, kráľ lesov ti ho splní, – povedal posol.

         – Som chudobný a nikdy by som nechcel byť bohatý, – povedal som.

         Posol sa začal rehúňať, natriasalo sa mu brucho a z hlavy mu padali chuchvalce machu. Premenil sa na koníka, priveľmi podobného tomu, ktorý vliekol bričku s Máriou. Zotmelo sa a na oknách popraskali sklá.

         Prebudil som sa neskoro. Bolela ma hlava. Zapálil som petrolejovú lampu a dal som sa do písania.

         Robil som neprestajne tri dni.

         Ulica bola tichá, iba zakaždým sa ráno ozval hyd. Na vetvičke pri posteli opadali kvety a mravce mi upratali podlahu.

         Sedel som pri stole a písal som rozprávku o bielej a čiernej rybe. Pri peci ležal pes. Bol hladný a trpezlivo čakal.

         Vošla Mária. Mala nové šaty a biely klobúk so širokým rámom. Odložila košík a poliala muškáty.

         – Mal by si s tým prestať, – povedala, – zničíš sa, myslím, že sa zničíš.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory