foto © Martin Marenčin
foto © Martin Marenčin




  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
    Nemecký jazyk
  • Životopis autora

    Ján Rozner sa narodil 4. decembra 1922 v Bratislave. Základnú školu a gymnázium absolvoval v Bratislave (1940). Z rasových dôvodov
    Ján Rozner sa narodil 4. decembra 1922 v Bratislave. Základnú školu a gymnázium absolvoval v Bratislave (1940). Z rasových dôvodov sa nedostal na vysokú školu. Po roku 1945 pracoval ako redaktor v Pravde, Národnej obrode, vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1963 – 1964 bol dramaturgom činohry Slovenského národného divadla. V druhej polovici 60. rokov sa stal vedeckým pracovníkom v Ústave slovenskej literatúry SAV, odkiaľ musel po politických previerkach začiatkom 70. rokov odísť. Mal zákaz publikovať, stratil zamestnanie a roku 1977 emigroval do Nemecka. Usadil sa v Mníchove, kde 24. septembra 2006 zomrel.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    Literárna veda

    • Pohľad v zrkadlách (1969)
  • Charakteristika tvorby

         Publikovať začal ako stredoškolák na podnet prof. Mikuláša Bakoša. Roku 1940 uverejnil v nadrealistickom zborníku Sen

         Publikovať začal ako stredoškolák na podnet prof. Mikuláša Bakoša. Roku 1940 uverejnil v nadrealistickom zborníku Sen a skutočnosť stať Dynamika filmovej montáže, ktorá bola osnovaná na sovietskych a amerických filmoch. Filmovou tvorbou sa zaoberal aj neskôr, no jeho rukopis rozsiahlejšej práce na filmovú tému sa stratil. Keď sa stal redaktorom v Pravde a následne v Národnej obrode, rozšíril svoj kritický a publicistický záujem o literatúru, divadlo, ale venoval sa aj kultúrnej politike a politike vôbec. Priebežne prekladal z angličtiny (T. Stoppard, W. Shakespeare) a nemčiny (F. Wolf, G. Büchner, B. Brecht, E. Piscator). V krátkom čase sa vypracoval na mienkotvorného kritika vychádzajúceho z premís marxistickej ideológie a estetiky. Jeho kritický názor zavážil, lebo bol podložený dôkladnou analýzou a interpretáciou umeleckých textov. V 50. rokoch 20. storočia ostro vystupoval proti rozličným buržoáznym vplyvom v umení (existencializmus, absurdné divadlo a i.). Postupne sa vzdal ideologicky úzko vymedzených hľadísk, ale aj naďalej si zachovával predstavu socialistickej literatúry a umenia. Roku 1969 vyšiel výber z jeho kritík Pohľad v zrkadlách. Ide o state a štúdie zo súčasnej slovenskej literatúry, na ktorej profilovaní sa sám permanentne zúčastňoval. Bez ohľadu na použité kritériá možno konštatovať, že viaceré z nich predstavujú objektívne platné sondy do tvorby toho-ktorého autora, odhaľujúce konkrétne klady a zápory prozaického výkonu (A. Bednár a i.). Okrem sústavného sledovania súdobej literatúry (a súvekého divadla) napísal niekoľko kritických sond aj o minulých desaťročiach. Dôkladne rozobral dielo Janka Jesenského (zborník Janko Jesenský v kritike a spomienkach, 1955) ako demokratického predchodcu súčasnej literatúry. Kritickú pozornosť venoval aj davistom. Hoci po odchode zo Slovenska stratil kontakt s domácim kultúrnym prostredím, tvoriť neprestal.

         Z textov, ktoré zanechal, sa realizovali tri prozaické knihy (niektoré kapitoly z nich vyšli v 90. rokoch v Slovenských pohľadoch). V spomienkach sa v nich vracal na Slovensko a prostredníctvom jednotlivých tém zachytil nielen vlastný osud, ale i spoločenské pomery, v ktorých sa jeho osud vyvíjal, ideový kvas od roku 1945 a literárny ruch od konca 30. rokov až po jeho odchod zo Slovenska. Hoci o nich hovoríme ako o prózach, majú aj dokumentárnu hodnotu a štýlom predstavujú skôr eseje ako plnokrvnú beletriu.

         Prvá autorova kniha Sedem dní do pohrebu (2009) má ucelený príbeh. Rozner v nej prostredníctvom dramatickej skratky opísal okolnosti smrti a pohrebu svojej manželky Zory Jesenskej. Zora Jesenská zomrela v roku 1972, počas života sa angažovala v tzv. obrodnom procese, za čo ju normalizačný režim potrestal zákazom publikovať a prekladať, knihy Zory Jesenskej sa vyraďovali z knižníc a jej meno bolo vymazané z učebníc. Obštrukcie zo strany režimu poznačili aj jej pohreb. Témou uvedenej knihy je práve pohreb Zory Jesenskej, pre autora sa manželkin pohreb stáva spúšťacím mechanizmom prúdu spomienok. Rozner sa v knihe vyrovnával s celou minulosťou, pričom sa sebakriticky pozrel aj na vlastné účinkovanie v nej. Kniha je teda osobným svedectvom o dobe, ktorú sme žili po roku 1948, svedectvom prenikavej reflexie a umeleckej sily.

         Kniha Noc po fronte (2010) je celá založená na spomínaní. Sú v nej kapitoly koncipované zámerne ako kapitoly budúcej knihy spomienok. Ide o kapitoly o otcovi, matke a rodine vôbec. Na ne nadväzujú časti zobrazujúce autorovu mladosť, citové a intelektuálne dozrievanie v rokoch 2. svetovej vojny, vojnového slovenského štátu, ktorý marginalizoval Roznerovu rodinu z rasových a iných dôvodov. Situácia, v ktorej sa Rozner ocitol a bol nútený žiť, ho poznačila na celý život tým, že stále poukazovala na jeho „inakosť“, ktorá ho vylučovala z kolektívu.

         Práve „inakosť“ tvorí os Roznerovho rozprávania v autorovej tretej knihe s názvom Výlet na Devín (2011). Autor si spomína na viaceré pobyty v tejto lokalite. Na Devín chodil ako chlapec liečiť si čierny kašeľ, potom sa tam ocitol po roku 1945, keď sa tu usporadúvali všeslovanské slávnosti a v 60. rokoch chodieval na Devín so svojou manželkou. Do pamäti sa mu vryla jedna návšteva Devína z roku 1939, keď si na tomto mieste zorganizovali zraz mladí bratislavskí Nemci, obdivovatelia Adolfa Hitlera. Pocit úzkosti vyvolaný touto manifestáciou fašizmu znásobil Roznerov pocit odlišnosti a vyvolal v ňom predstavu budúcej katastrofy. Negatívne pocity zanechala v ňom aj všeslovanská slávnosť, ktorá sa konala na tom istom mieste po februári 1948, keď sa k moci dostala komunistická strana a keď sa v jej pôsobení už začali črtať kontúry kultu osobnosti, ktorý v knihe zastupuje s. Viliam Široký. Vecný tón publikácie nadobúda v prvom prípade tragickú príchuť, v druhom prípade prechádza do zreteľnej irónie.

         Roznerove spomienkové prózy znamenajú rozšírenie významových a výrazových možností slovenskej prózy.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    PASSIA, Radoslav: Prózy Jána Roznera a Bratislava (spisovateľ – autobiografia – mesto). (PASSIA, R.: Works of Prose by Ján Rozner and Bratislava (The Writer

    PASSIA, Radoslav: Prózy Jána Roznera a Bratislava (spisovateľ – autobiografia – mesto). (PASSIA, R.: Works of Prose by Ján Rozner and Bratislava (The Writer – the Autobiography – the Town). SLOVENSKÁ LITERATÚRA 64, No. 2, p. 104 – 117).
    In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 2, s. 104 – 117.

    APFEL, Viliam: Ján Rozner: Výlet na Devín (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 3, s. 120 – 121.

    TARANENKOVÁ, Ivana: K autoportrétu literárneho kritika v premenách doby: literárny kritik Ján Rozner v rokoch 1954 – 1963. In: Slovenská literatúra, roč. 60, 2013, č. 3, s. 233 – 243.

    BARBORÍK, Vladimír: Necelý život: poznámky k celku Roznerovho memoárového diela: Pri vydaní knihy Jána Roznera Výlet na Devín. In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 3, s. 60 – 62.

    STANKOVÁ, Mária: Posledných sedem dní. Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 1, s. 41 – 42.

    ČELKO, Vojtech: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 1, s. 40 – 41.

    PETRÍK, V.: Ján Rozner po tretíkrát. In: Rozner, J.: Výlet na Devín. Bratislava : Marenčin PT, 2011.

    BINDZÁR, J.: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. In: Slovenské pohľady. Roč. IV. + 126, č. 2 (2010), s. 108 – 110.

    ČELKO, V.: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. In: Tvorba. Roč. XX. (XXIX.), č. 1 (2010), s. 40 – 41.

    ČERTÍK, J.: Protireč(n)enie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 126, č. 6 (2010), s. 147 –154.

    ČERTÍK, J.: Protireč(n)enie: Rozner (dokončenie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 126, č. 7 – 8 (2010), s. 309 – 313.

    ČOMAJ, J.: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 126, č. 1 (2010), s. 135 – 137.

    ČOMAJ, J.: Pamäti ako obraz jednej doby. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXIII, č. 33 – 34 (2010), s. 11.

    KRET, A.: Sedem dní do precitnutia. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXIII, č. 5– 6 (2010), s. 2.

    KUCBELOVÁ, K.: Spomienky z eldoráda zatuchnutosti. In: Romboid, roč. XLV, č. 7 (2010), s. 12 – 17.

    KUPKOVÁ, I.: Kto sa (ne)bojí Zory Jesenskej? Nad dvoma knihami o Z. J. In: Romboid, roč. XLV, č. 7 (2010), s. 47 – 55.

    PASSIA, R.: Suverénne o meste, bezradne o dejinách. In: Romboid, roč. XLV, č. 7 (2010), s. 12 – 17.

    PETRÍK, V.: Dejiny a ľudský osud v nich. In: Rozner, J.: Noc po fronte. Bratislava : Marenčin PT, 2010.

    RUTTKAYOVÁ, I.: Sedem dní, ktoré vami navždy otrasú. In: Romboid, roč. XLV, č. 1 (2010), s. 72-74.

    STANKOVÁ, M.: Ako láska hory preniesla. In: Dotyky, roč. XXII, č. 1 (2010), s. 62 – 63.

    STANKOVÁ, M.: Posledných sedem dní. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), č. 1 (2010), s. 41 – 42.

    SZENTESIOVÁ, L.: Ján Rozner: Noc po fronte. In: Knižná revue, roč. XX, č. 16 – 17 (2010), s. 1.

    ŠTRASSER, J.: Bol to diabolsky dobrý spisovateľ: z pozostalosti kritika a publicistu Jána Roznera vyšla už druhá pozoruhodná kniha. In: Sme, roč. 18, č. 161 (15. 7. 2010).

    THURZO, I.: Svedectvo o čase a mieste. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXIII, č. 1 – 2 (2010), s. 12.

    BAlÁŽ, A.: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. In: Knižná revue, roč. XIX, č. 20 (2009), s. 1.

    FÖLDVÁRI, K.: Sám proti času. In: Sme, roč. 17, č. 22.9.2009.

    PETRÍK, V.: Smrť evokujúca život. In: Rozner, J.: Sedem dní do pohrebu. Bratislava : Marenčin PT, 2009.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin : LIC a SNK, 2008.

    LAJCHA, L.: Dramaturgické obzory Jána Roznera. In: Slovenské divadlo, roč. 51, č. 1 – 2 (2003), s. 84-94.

    MACEK, V.: Inšpirácie z archívu. In: Dialóg, roč. 2, č. 3 (1990), s. 2.

    PEŤKO, V.: Modernista, pseudomodernista, skutočnosť. O otázkach literárnej kritiky a teórie 60. rokov, kritika náhľadov J. Roznera. In: Slovenské pohľady, roč. 93, č. 1 (1977), s. 19-36.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Roznerove spomienky sú otvoreným zápasom, polemikou, rozporom. Takých bolo Sedem dní do pohrebu a taká je aj Noc po fronte . Na prebale knižky sa

    Roznerove spomienky sú otvoreným zápasom, polemikou, rozporom. Takých bolo Sedem dní do pohrebu a taká je aj Noc po fronte. Na prebale knižky sa dozvedáme, že Noc po fronte predstavuje druhú časť rukopisu koncipovaného v mníchovskom exile, čo navodzuje dojem, že ide o pomyselný pendant Siedmich dní do pohrebu. Nie je to však celkom tak. Noc po fronte má v porovnaní s prvou knihou voľnejšiu, menej ucelenú kompozíciu, predstavuje výber „životných fragmentov“ rámcovaných spomienkovou autorskou optikou a základnými rozprávačskými východiskami. Z typologického hľadiska ide o súbor rozsiahlejších čŕt, portrétov, reflexií a drobných epizód, ktoré sa na relatívne malej ploche „chlapčenskej skúsenosti“ meandrovito rozširujú a vrastajú do priestoru „veľkých“ i „malých“ dejín, ktoré rozprávanie smerujú a ohraničujú súčasne s tým, ako sa formuje autorova osobnostná identita (a integrita). Ťažisko rozprávania tvoria predvojnové, vojnové a povojnové roky a toto obdobie sa zároveň logicky prekrýva s časom autorovho osobnostného dozrievania. Autorovo vnútorné prežívanie hľadania dospelosti je výsostne konkrétne, vyskladané z tisícov drobností, banálnych „symbolov každodennej slobody“, ktoré mu pomáhajú preklenúť, ale aj uchopiť nepredvídateľný tok Dejín. Svet je pre Roznera pulzujúcim javiskom doby, na ktorom sa náhle (nedobrovoľne) ocitol v čase, keď dejiny hrajú derniéru. Od tohto okamihu sa v jeho spomienkach prelína proces komplikovaného hľadania samého seba so snahou o zachytenie grotesknosti prežitia v (ne)čase doby. Proces tejto premeny opisuje veľmi sviežo s humorom aj trochou „pouličného naturalizmu“. V miestach, kde sa jeho konkrétna životná skúsenosť rozbieha do meditatívnejšej, reflexívnej polohy, potom využíva svoj presný pozorovací talent a koncipuje beletrizovanú štúdiu spoločenských pomerov. Kľúčom k Roznerovmu rozprávaniu sú dejiny, ich blízkosť ho fascinuje a desí zároveň. Roznerova kniha Noc po fronte je sondou, analýzou aj obžalobou zároveň.

    Lenka Szentesiová

    Ján Rozner v diele Sedem dní do pohrebu ukázal, akú silu má autentická autorská výpoveď vystavaná na osobnom zážitku, a nie na postmodernej hre na románový príbeh. Rámec a ťažisko autorského rozprávania tvorí sedem dní od smrti manželky, známej prekladateľky Zory Jesenskej, do jej pohrebu. Do jednotlivých dní, okrem vybavovania formalít okolo prípravy pohrebu v rodinnej hrobke rodiny Jesenských v Martine, plynulo a kompozične vynaliezavo vstupujú epizódy z Roznerovho života od konca druhej svetovej vojny. Osobnú skúsenosť redaktora Pravdy a Národnej obrody, dramaturga činohry SND a kritika povyšuje v rozprávaní na skúsenosť s dobou a ľuďmi, ktorí ju tvorili aj krivili.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SEDEM DNÍ DO POHREBU (úryvok)      Ráno si uvaril len čiernu kávu. Ako vošiel do kuchyne, videl, že je krásne ráno,

    SEDEM DNÍ DO POHREBU (úryvok)

         Ráno si uvaril len čiernu kávu. Ako vošiel do kuchyne, videl, že je krásne ráno, slnko svietilo skoro jarne. Posledné dva týždne, čo chodil do nemocnice, bolo vždy škaredo. Pár dní predtým mal narodeniny, vtedy ťažké tmavosivé oblaky viseli celý deň temer nad strechami mesta.

         Skontroloval, či má všetky doklady, vzal si vkladnú knižku, ktorú si v noci pripravil a nejako si spomenul, že asi bude potrebovať aj občiansku legitimáciu svojej ženy, bola ešte v taške, jeho žena ju mala so sebou v nemocnici.

         Zacengal o poschodie nižšie u švagrinej a spolu s ňou sa zaviezli asi tristo metrov vyššie k domu, kde bývala sesternica. Už ho čakala. „Tak ideme najprv do patologického ústavu,“ a keď sedela v aute, ešte dodala: „Ja ťa tam zadirigujem,“ ale on odmietol, vie, kde je patologický ústav. Tam, kde Záhradnícka ulica vchádza do centra. Kedysi tam bola aj zastávka autobusu – autobusy boli oveľa menšie ako teraz, zastavovali na každom rohu, aj on bol menší ako teraz, bol malý. A okolo patologického ústavu sa viezol každý deň ráno do školy. Bývali na druhom konci Záhradníckej, na okraji mesta, kus ďalej sa vtedy začínali polia.

         Na rohu Záhradníckej, kde vyčnievala bachratá, značne sčernetá polkruhovitá fasáda patologického ústavu, zabočil do vedľajšej ulice a spomalil. „Čo je?“ spýtala sa sesternica; hľadá miesto na zaparkovanie. „Ale veď tu patologický ústav už dávno nie je“ a dirigovala ho ešte kus ďalej, napokon sa pred ním otvoril pomerne veľký nezastavaný priestor a uprostred stála temer nová niekoľkoposchodová budova ako veľká biela škatuľa, na jednom boku z nej trčalo dlhé neforemné prízemné krídlo.

         Z veľkej haly viedli chodby rozličnými smermi a dvoje schodov do vyšších poschodí. Ostal stáť so švagrinou, sesternica šla vybaviť, kvôli čomu sem prišli, aj keď sa to on ešte stále nedovtípil. Stál dosť dlhú chvíľu so švagrinou, nemal sa s ňou čo rozprávať, za iných okolností by bol aspoň povedal, „kde trčí tak dlho“, ale teraz by taká netrpezlivosť bola neprimeraná okolnostiam. Konečne vyšla z jednej z chodieb, v ruke držala papier, ktorý mu podala. „Pitevná správa,“ povedala. „Musíš ju predložiť v pohrebnom ústave.“

         Švagriná sa spýtala, či by ju nemohla vidieť. Aj sesternica ju chcela ešte raz vidieť. On stál nehybne ďalej na mieste, a tak sa ho jedna z nich spýtala, či nejde s nimi a či sa tiež nechce ísť na ňu pozrieť. Zavrtel hlavou. Až keď zmizli v chodbe, uvedomil si, že iste urobil chybu, keď tu ostal stáť. Prejav ľahostajnosti, indolencie... Odrazu bol z toho nervózny a začal chodiť sem-tam po hale. Jednoducho nebol pripravený na to, že ona je niekde tu, myslel si, že je ešte stále na klinike, niekde v podzemí, kde na to majú špeciálnu miestnosť. Ale mohol vedieť, že ju previezli sem. A dotkla sa ho aj tá otázka: „Nechceš sa ísť na ňu pozrieť?“ Predsa to znie hlúpo, zájsť si za niekým, kto je mŕtvy, na skok sa na neho pozrieť. No hej, keď umrela jeho matka, neraz zašiel za ňou do izby, kde ležala na posteli, niekedy si k nej aj sadol, v duchu jej čosi hovoril. Ale to bolo doma. A kde by teraz uvidel svoju ženu? Na pitevnom stole? A zavrtel hlavou možno aj z akejsi vzdorovitosti, ospravedlňoval sa pred prípadnými výčitkami. Nech sa švagriná ide na ňu pozrieť, neprišla za ňou ani raz za posledné dva týždne do nemocnice a predtým ju tiež možno týždne nevidela.

         Obe zase vyšli z chodby. Švagriná chválila mŕtvu: vyzerá tak pokojne a nezmenene, akoby spala. „Škoda, že si nešiel aj ty,“ pridala sa k nej sesternica. Videl by, čo videl aj včera. A dnes je triezvy, vecný deň. Vybral sa do mesta vybaviť všetko potrebné kvôli pohrebu, a ísť sa na ňu pozrieť, to nepatrí k vybavovaniu.

         Už vychádzali, keď švagriná spomalila a prihovorila sa mu: „Vieš, keď som ju tam videla“ – nepovedali mu, kde bolo to „tam“ – „a tvár mala takú vyrovnanú a pokojnú, ako keby len spala, prišlo mi na um, či by sa jej nemala dať spraviť posmrtná maska.“

         Díval sa na ňu mierne vyjavený. Posmrtná maska, to by mu nikdy neprišlo na um. Načo posmrtná maska? Posmrtná maska je do múzea, posmrtná maska je na to, aby sa vystavila v nejakej slávnostnej alebo pamätnej sále. Načo bude jemu posmrtná maska? Do bytu? Namiesto obrazu? Ešte stále mlčal, a tak švagriná zamyslene pokračovala: „Hádam by sa to patrilo. Zaslúžila by si to.“

         Tak to je ono. Umrela významná osobnosť a významnej osobnosti sa odleje posmrtná maska. A ona bola významná osobnosť a rodina si ju musí uctiť. Pravdaže si to zaslúžila. Teraz mu neostávalo iné ako prikývnuť: „Áno. Máš pravdu.“

         Sesternica spomenula, že pozná viacerých výtvarníkov, medzi nimi sa už nájde niekto, kto bude vedieť, kto robí posmrtné masky. Vzala si dnes voľno, vytelefonuje to a na obed mu to povie.

         Až keď sedeli v aute, sesternica sa rozhovorila o tom, aká je rada, že videla pitevnú správu. Bolo to krvácanie do mozgu. Ešte šťastie, že sa to odohralo tak rýchlo bez možných ťažkých komplikácií. Použila aj nejaké odborné termíny, ktorým rozumela švagriná, tiež bola lekárka. Počúval jej výklad a medzitým sa z bočných ulíc vymotal na Záhradnícku. Tu ju môže vyložiť, povedala sesternica, pôjde domov električkou. A keď už vysadala, povedala mu, nech príde na obed, niečo uvarí aj jemu, keď už má voľno. Vysadla a on šoféroval smerom do centra mesta.

         Zrejme je to dosť rozšírené, pomyslel si, že človek má šťastie, keď umrie, že umrel tak, ako umrel. Keď jeho otec umrel, ešte sa na to pamätal, ľudia im vraveli, mal šťastie. Zato, že umrel na infarkt. Štyridsaťdvaročný, už to bolo veľmi dávno. Jeho matka bola chorá takých pätnásť rokov, morbus paget, strašné kŕčovité bolesti v hlave, operovali ju, už sa nikdy celkom nespamätala, ale keď umrela, lekárka, ktorá prišla konštatovať smrť a vystavila čosi ako pitevnú správu, mu vysvetlila, že u nej sa už začalo to, čomu sa ľudovo hovorí mäknutie mozgu, a tak to bolo šťastie, že tak náhle umrela, tiež na krvácanie v mozgu. Každý z tých troch, ktorí mu boli v živote najbližší, mal šťastie, že umrel tak, ako umrel.

         Tesne pred dolným koncom hlavného námestia zabočil do úzkej jednosmernej ulice, kam nikdy nepreniklo slnko. Pred šiestimi rokmi tu bol naposledy doobeda po tej noci, keď umrela matka. Pohrebný ústav bol na prízemí starého ošarpaného domu a ako väčšina komunálnych podnikov v zadnom trakte bočnej ulice. Aj na to sa ešte pamätal, že v tom komunále musí najprv prejsť dvoma miestnosťami, až v tretej sa vybavovali stránky. Vošli so švagrinou, prešli dvoma miestnosťami a zastavili sa na prahu tretej, lebo vedúci podniku vybavoval pohreb so zákazníkom. Dokonca aj na toho vedúceho sa pamätal. Chudorľavý a vysoký, dosť obnosené, skôr tmavé šaty, tvár na prvý pohľad trúchlivá.

         On a švagriná sedeli teraz v prostrednej miestnosti, kde boli dva okrúhle stolíky ako v kaviarni a pri každom niekoľko stoličiek. Inak miestnosť bola holá, iba na stene visel portrét hlavy štátu. Odkedy začal chodiť do prvej ľudovej, vždy na stene visel nejaký portrét, či v škole, či v krčme, režimy sa menili, portréty sa menili, nejaký vždy visel na stene... Husáka, čo bude už skoro visieť na stene vo všetkých školách, úradoch, krčmách, komunálnych podnikoch, a teda aj v pohrebných ústavoch, poznal tak trocha osobne. Prišiel mu zagratulovať na narodeniny, keď mu už nikto neprišiel gratulovať, vlastne ho tam vtedy zaviedla istá známa, krátko nato ho zavreli, už sa s tým všeobecne rátalo, preto za ním zo strachu už nikto nechodil. A spolu so ženou sedeli s ním na terase kaviarne Carlton krátko po tom, čo ho vypustili z basy, ľudia sa doslovne obzerali za ich stolom, ešte si málokto trúfal ukázať sa s ním verejne. Na jar roku 1968 ho Husák prestal na ulici zdraviť, začal robiť kariéru a usúdil, že takí ľudia ako on a jeho žena by mu mohli prekážať. V lete onoho roku odmietol zúčastniť sa na akejsi televíznej diskusii, ak tam bude aj jeho žena. Nejako ho predsa prehovorili, ale keď sa účastníci diskusie rozchádzali, už si nikto netrúfal prihovoriť sa jeho žene alebo ju odprevadiť k zastávke električky, keď tento muž budúcnosti mal niečo proti nej. Preto sa jej neskôr neprihovorili ani mnohí iní. Ani jemu. Ale muž budúcnosti dosiahol, čo chcel, urobil kariéru, asi ešte väčšiu, než si predstavoval.

         Konečne zákazník vyšiel, a oni, obaja, prešli do prednej miestnosti s pultom uprostred. Vedúci stál za ním a privítal ich trocha trpkým, súcitným úsmevom. Povedal, prečo prišiel – pohreb manželky, vytiahol občiansku legitimáciu, nalistoval stránku, kde bolo uvedené meno manželky, vybral z vrecka kabáta pitevnú správu, na ktorú sa doteraz ešte ani nepozrel a ani nemal v úmysle pozrieť sa na ňu neskôr. Tým boli vybavené prvé formality, ako konštatoval vedúci komunálu: „Tak to by bolo v poriadku“ a prešiel k vlastnému vybavovaniu. Vytiahol spod pultu objednávací list, vyplnil ho a prešli k objednávaniu. Zaviedol ich do prvej miestnosti, kde podnik mal vystavené svoje rozličné kolekcie. Vyzval ho, aby si prezrel a vybral truhlu. Truhly boli na čiernych regáloch nad sebou tak naaranžované, že si zákazník mohol pohodlne prezrieť aj ornamentálne vyrezávanú alebo nalepenú výzdobu na každej truhle. Ešte si pamätal z vybavovania matkinho pohrebu, že truhly sú uložené podľa cenovej škály zhora nadol. Pre matku vtedy vybral druhú zdola. Teraz si obzeral len tie celkom navrchu, vlastne mal v úmysle jednoducho kúpiť tú najdrahšiu. Ale tá bola predsa až príliš nevkusne vycifrovaná a jeho žena bola človek s vkusom. O regál nižšie bola z toho istého dreva a s prijateľnou výzdobou. Ukázal na ňu, vedúci si zaznačil príslušné objednávacie číslo a ako ochotný predavač vysvetľoval, aké doplnky k truhle si môže objednať a aká je ich funkcia. O všetkom sa už poradil so švagrinou, než sa rozhodol pre niečo. Keď všetko prebrali, vedúci povedal „Tak aj to by sme mali,“ a vrátili sa do kancelárie s pultom uprostred a s portrétom na stene.

         Vedúci vyplnil všetky rubriky a vyrátal celkovú sumu za objednaný tovar. Keď bol hotový, povedal len tak mimochodom: „Pohreb má byť samozrejme v Slávičom údolí,“ nikde inde v meste sa už nepochovávalo, len na centrálnom cintoríne na vŕškoch neďaleko Dunaja, kde v roku 1964 pochovali jeho matku.

         „Nie, nie,“ skoro vykríkol, aby vedúci nezačal niečo vyplňovať, pohreb má byť v Martine a spomenul, že na cintoríne je rodinná hrobka, preto netreba určiť miesto na hrob a vykopať jamu. Vedúci vybral spod pultu ďalší zoznam, oznámil mu, že až tam je to dvestodvadsať kilometrov a stojí to štyritisícpäťsto či päťtisícdvesto korún – na presnú sumu sa neskôr nepamätal. Tá suma ho ohromila, ale spomenul si na vkladné knižky, a tak len prikývol. Vedúci si zapísal počet kilometrov a sumu za prevoz do inej časti objednávacieho listu, chvíľu akoby zamyslene mlčal, potom sa ho spýtal: „A ako ste si to predstavovali, kedy by mal byť pohreb?"

         Povedal teda, čo si predstavoval: „Čo najskôr... hoci zajtra poobede.“ Distingvovaná tvár vedúceho sa proti jeho vôli roztiahla do mierneho úsmevu. A tak sa rýchlo sám opravil: „Tak pozajtra.“ Vedúci ďalej na neho hľadel s úsmevom, opravil sa teda ešte raz: „Tak v nedeľu. V nedeľu je tohto roku pracovný deň do štvrtej poobede.“

         Vedúci si pritiahol pred seba kalendár, prstom prechádzal po jednotlivých dňoch a začal hovoriť akoby chlácholivým tónom: „Zajtra pohreb nemôže byť, to by sa prevoz musel uskutočniť ešte dnes a šoféri áut dostávajú úkoly pridelené o siedmej ráno. Pohreb nemôžem objednať ani na pozajtra, lebo šoféri už dostali dispozície aj na pozajtra. Keby to malo byť tu v meste, to by  m o ž no  šlo, ale takto je to niečo iné. A v nedeľu je síce do štvrtej pracovný deň, ale nezabúdajte, že to platí len pre obchody, aj my napríklad máme zavreté, a okrem toho je v nedeľu Štedrý deň a na Štedrý deň sa  z á s a d n e  nepochováva.“ To jedno slovo zvlášť zdôraznil. „Pozrite sa sám do kalendára, tu sú vianočné sviatky, prevoz môžem zariadiť hneď prvý deň po vianočných sviatkoch a deň na to, vo štvrtok, by mohol byť pohreb.“ – „Vo štvrtok,“ opakoval po ňom úplne ohúrený, akoby to počúval v zlom sne – ale to predsa nie je možné, to je celý týždeň, sedem dní má žiť v tom, že bude stále čakať na pohreb? „Vo štvrtok,“ opakoval dôrazne vedúci komunálu ako nezmeniteľné orákulum, a dodal, že aj tak tam musí ešte zatelefonovať, či na ten deň majú na cintoríne ešte voľný termín. „A teraz,“ inštruoval ho ďalej, „musíte aj tak ísť ešte na matričný úrad a doniesť mi odtiaľ svedectvo o úmrtí, lebo ja musím v objednávke uviesť, že mi bolo predložené.“ Teraz sa ozvala láskavým a presviedčajúcim hlasom švagriná: „Ale veď aj tak treba najprv rozposlať smútočné oznámenia – musia sa dať vytlačiť a rozposlať, aby ľudia vedeli, kedy bude pohreb; je to naozaj najlepšie, ak to bude až po sviatkoch, naozaj.“ Definitívne prikývol, chápe, pochopil. Na smútočné oznámenia a ich adresátov vôbec nemyslel. Nemyslel vôbec na nič, lebo pohreb jeho matky bol asi deň na to, čo ho tu bol vybavovať. Lenže to bolo tu v meste. A nijaké smútočné oznámenia vtedy nerozosielal. Musí to tak byť, uznal teraz v duchu aj on. Už si roztržito zapínal kabát, preto ho vedúci upozornil: „Ešte momentík. Musím to všetko spočítať.“ Teraz pripísal ešte nejaké sumy za vlastný pohreb a za úkony spojené s pohrebom, všetko zrátal a povedal sumu čosi pod desaťtisíc, osem alebo deväťtisíc a niečo. Vedúci mu ešte pripomenul, že kým účet nebude zaplatený, nemôže urobiť nijaké dispozície. „Jedine môžem medzimestsky zavolať, či tam vo štvrtok majú na cintoríne neobsadený čas...“ Hej, keby to urobil, bol by mu veľmi vďačný. A pokiaľ ide o účet, vráti sa okolo jednej aj s úmrtným listom, vtedy ten účet vyplatí.

         „No, myslím, že sme to dobre vybavili,“ povedala mu švagriná, keď vyšli na ulicu. Bezradne jej prisvedčil. Veľmi dobre to vybavili. Ešte sedem dní, pomyslel si znova.

     

    NOC PO FRONTE (úryvok)

         Vždy som musel byť na ulici, keď sa v meste niečo dialo, ako svedok som sa z chodníka díval na sprievody a manifestácie a demonštrácie, na tie, s ktorými som súhlasil, aj na tie, proti ktorým som sa celou dušou búril, tak to bolo ešte za prvej republiky, tak to bolo hádam pred necelým mesiacom, keď bolo v Bratislave posledné, už miniatúrne zhromaždenie (Rusi boli v Mikuláši a potom museli z Mikuláša zase ustúpiť), Šaňo Mach vtedy rečnil naposledy z balkóna Národného divadla, už nie k masám a zhromaždeným jednotkám gardy, iba k väčším-menším hlúčikom ľudí. Aj vtedy som stál obďaleč v parčíku pri Redute, nie aby som počúval rečníka, ale posúdil účasť a z toho si vyvodil závery o zmenách v politických postojoch ľudí tohto mesta, bol som na uliciach za poplachov a po poplachoch, keď niekde niečo horelo, keď niekde ležali domy rozsypané akoby jediným úderom nebeského barana, bol som na uliciach, keď ma tam vyvliekli a keď tam vyvliekli iných, vyšiel som na ulice, keď mesto pred takým týždňom začalo zaliezať do dier na zimno-frontový spánok, ešte aj v ten posledný deň, než celkom zaliezlo som bol jedným z posledných, ktorý sa mestom ešte prešiel, urobil si svoj okruh ako v minulé roky, a bol som na uliciach, aby som nabral plné tašky wehrmachtovských konzerv, keď horelo neakademické skladisko v podzemí univerzity, teraz som si odrazu uvedomil, čo je mojou povinnosťou urobiť v tento deň: vyjsť do ulíc, keď sa mesto prebúdza, vlastne ešte ani neprebúdza, ale prejavuje prvé známky života.

         A predsa by to tentoraz bolo iné. Ešte stále chvíľami kdesi zrapčal samopal – možno sa už nebojovalo, možno si niekde vojaci vystrelili len tak zo samopaše – a ešte stále kdesi nad mestom, za mestom buchotali kanóny, síce čoraz sporadickejšie, ale stále nezatíchali celkom, a tie najprv hlboko vážne a potom rezko fičiace zvuky nevychádzali z kanónov, ktoré by boli vojaci nabíjali len tak zo samopaše, v mysli sa mi zase vynorili rozbité výklady, ale už som nerozmýšľal o nejakej veci, ktorú som nevedel uhádnuť a ktorú som predsa len chcel mať, teraz, keď som sa už upriamil na určitý zámer, fantázia mi okamžite vyčarila aj cieľ z okruhu mne najbližšieho; videl som výklad, pred ktorým som stál veľa ráz, starostlivo som ho zrakom mnoho ráz študoval, aby mi nič neušlo, len ma trápilo, či aj ten výklad bude rozbitý, ale určite, presviedčal som sa, vojaci asi strieľali rad-radom do všetkých výkladov, iste aj ten výklad bude rozbitý, iste nerobili nijaké výnimky, a poznal som ten výklad ešte z posledných čias, vari aj z posledného týždňa tak dobre, že odrazu, keď som nehľadal nič neznámeho, som aj vedel, za čím by som sa tam načiahol, pre čo by som šiel až tam, pred ten výklad.

         Vedel som, že to všetko je dosť absurdné, aj moje rozhodnutie vyjsť von, vyraziť zo štyroch stien tejto izby, pretože som Štúrovou ulicou videl ponáhľať sa osamelého chodca a jednu dvojicu, muža a ženu, že je absurdný aj cieľ, za ktorým chcem ísť. Ešte som to nejako musel vysvetliť matke, obul som sa, ticho prešiel k jej posteli, chytil ju za ruku, a keď otvorila oči, povedal som jej, „idem sa na chvíľu pozrieť von,“ a keď sa na mňa vyjavene pozrela, rýchlo som doložil, „videl som ľudí chodiť po Štúrovej, ľudia už chodia po ulici,“ a keď zase chcela niečo namietať, pokračoval som, „však som sa bol pozrieť von, než sme šli do krytu, a teraz sa idem pozrieť von, keď sme sa vrátili z krytu,“ a vždy keď ma chcela prerušiť, povedal som ešte ďalší argument, prihováral som sa jej ticho, ako keby som bol malý chlapec a ona ma mala iba pustiť na prechádzku, nakoniec som videl, že sa vzdala, že som ju dokonca tak trocha presvedčil, držal som ju stále za ruku a ona sa mi dívala do očú a povedala, „tak chod, keď myslíš, ale vráť sa skoro“ – „prídem o dvadsať minút, najneskôr o pol hodiny“ – dlhšie som naozaj nechcel byť preč – a s tým som vstal a šiel k dverám a vtedy mi ešte povedala, „nezažmúrim ani oka, kým nebudeš nazad,“ a ja som ju ešte raz ubezpečil, „o dvadsať minút, najneskôr o pol hodiny som tu.“

         Keď som vyšiel na ulicu, buchot kanónov bol odrazu oveľa hlasnejší aj skutočnejší, akoby aj o niečo bližší; v prvej chvíli som sa cítil neistý, akoby som bol vstúpil na hojdajúcu sa palubu lode a nie na pevnú pôdu ulice, tým zaťatejšie som rýchlo vykročil, keď som zahol do Štúrovej ulice, videl som, že bolo nielen prehnané povedať, „ľudia už chodia po ulici“, ale že len náhodou som krátko za sebou na nej uvidel tých troch ľudí, teraz bola smerom k dunajskému mostu prázdna, pred Luxorom, takých sto metrov predo mnou, iba z druhého smeru sa ktosi kamsi ponáhľal. Už len z tej pošmúrnej opustenosti – prázdnej širokej ulice, temnomodrého studeného neba, rozbitých veľkých tabúľ dole na bufete a hore na kaviarni Luxoru, štipľavého vetra, ktorý zosilňoval buchotanie kanónov a občasný rachot streľby – bol by som sa obrátil domov, keby som nemal pred sebou aj cieľ, istý výklad, až po ktorý som chcel dôjsť, do ktorého som chcel načiahnuť ruku a niečo si odtiaľ odniesť – a tak som šiel ďalej, pod Luxorom po okraji chodníka, kde bolo najmenej rozbitého skla, otvorilo sa predo mnou hlavné námestie, aj tu sa bližšie i ďalej črtali tie očakávané rozbité výklady, ale ľudí po ňom chodilo toľko, ako je figúrok na šachovnici tesne pred matom, za Luxorom ma ohriala dohárajúca dvojposchodová stará budova železiarstva Neurath – aspoň tak sa volalo dvadsať rokov môjho života, kým ho nearizovali – kedysi strašne dávno mi tu rodičia kúpili korčule – a už som zabočil na Špitálsku ulicu, ktorá sa tak oddávna volala podľa kláštornej nemocnice, Alžbetíniek. Niekoľko dní po vojne dostala hrdý názov ulica Československej armády a temer na jej samom konci, ktorý sa mi ešte strácal v opare, vystupujúcom z veľkej Medickej záhrady, bol môj cieľ, výklad kníhkupectva, ktorý sa mi okamžite vynoril v mysli, keď som začal myslieť na nejaký známy cieľ, a nie na nejakú fantastickú vec, ktorú som nebol schopný si vymyslieť. Chodieval som tam posledný rok, dva, tak často, že ma už poznali ako stáleho zákazníka, mali tam aj velikánske oddelenie antikvárnych kníh. So samozrejmosťou zamestnanca alebo zákazníka – zvrchovaného pána som si mohol v tom kníhkupectve prisunúť posunovací rebrík, hore prichytený na železnú koľaj, dolu zakončený drobulinkými kolieskami, k tomu regálu, kde som si chcel knihy poprezerať až po najvyššie police – nikdy som nevidel nikoho iného používať ten rebrík, ani nikdy nikto nečakal, kým ja z neho zleziem, naučil som sa na tom rebríku už nielen stáť, aby sa mi nepohol, ale aj stojac na ňom posúvať sa jedným alebo druhým smerom – raz, ako som na ňom stál, ktosi na mňa nadšene zavolal, bol to môj priateľ maliar Guderna, že ma musí predstaviť majiteľovi kníhkupectva – v tom jeho nadšení, že ma tu vidí, bolo hlavne potešenie, že má príležitosť odviesť nepríjemný rozhovor s majiteľom kníhkupectva iným smerom. Kníhkupec vydal môjmu priateľovi Gudernovi jeho prvú a jedinú knihu surrealistických próz, bohato ilustrovanú vlastnou surrealistickou grafikou, tie prózy tvorili nesúvislý sled hrôzostrašných vidín podľa všetkých vtedajších klišé surrealizmu, predalo sa z nej tak zo tridsať exemplárov z celkového nákladu päťsto kusov. Nakladateľova chyba, mal vedieť, že také knihy sa nepredávajú, aj keď sú od známejších autorov, o nich sa len mnoho písalo, pre i proti, kníhkupec sa mu teda podpísal ako nakladateľ, ale všetky náklady, všetky pasíva mal hradiť môj priateľ – maliar. Pasíva boli ďaleko vyššie než predpokladal aj kníhkupec, preto ustavične viedli obchodné rokovania o splatení dlžoby. Odkedy ma kníhkupcovi predstavil, cítil som sa tu ešte viac ako stály a privilegovaný zákazník, už som nebol dokonca ani anonymný zákazník – teraz však, keď som sa ponáhľal Špitálskou ulicou, nevidel som sa na kníhkupeckom rebríku pred antikvárnymi regálmi, videl som sa vonku pred výkladom kníhkupectva; skladal sa z troch častí, v najväčšej, do hĺbky pretiahnutej strednej časti výkladu boli slovenské a české knihy, knihy boli vo výkladoch aj rok, dva, asi tak dlho sa tam nepohnuto skvela aj Gudernova kniha; po oboch stranách strednej časti boli dva úzke nehlboké pásy, kde kníhkupec vystavoval ukážky svojho antikvariátu, mal veľký výber, tu knihy striedal častejšie, len jeden román sa tam objavil už pred mesiacmi a bol tam ešte týždeň pred frontom, keď som naposledy zašiel už pred zavreté kníhkupectvo, ešte tam bol – kdesi som čosi o tom románe čítal, ale muselo to byť dávnejšie, bol to román veľmi hrubý, a preto aj pomerne drahý, ešte som ho nikdy v nijakom antikvariáte nevidel, iba v tomto. Často som v posledných týždňoch alebo aj mesiacoch stál a rozpomínal sa, iste, čosi som o tom kedysi čítal, ale do niečoho takého neurčitého sa mi nikdy nechcelo investovať sumu pomerne mimoriadnu za jedinú knihu, a tak som si ju neodniesol, lenže pred chvíľou doma, keď som hľadal nejaký cieľ, za ktorým by som sa mohol vybrať do ulíc, okamžite som sa rozpomenul na túto záhadnú a cenovo náročnú knihu. Pre tú knihu som sa teda náhlil Špitálskou ulicou, azda som sa aj dobre rozhodol, pomyslel som si, keď som šiel popri samých výkladoch, ktoré mali nielen rozbité sklá, ale boli aj celé vyrabované, aj výklad toho kníhkupectva bude rozbitý, o tom som nepochyboval, ale knihy predsa nikto nebude rabovať, ani cudzí vojaci, ani domáci civili, len som v kútiku duše mal isté obavy, či dočiahnem na tú knihu, ak ten výklad bude mať dieru viac-menej uprostred, a kniha bola temer celkom na kraji vpravo, ostatne musel som na niečo myslieť, aby som zahnal svoju úzkosť na prázdnej ulici, asi každých sto až dvesto metrov šiel niekto rýchlo, neobzerajúc sa okolo seba a nebo bolo čoraz kalnejšie a kanóny bolo teraz počuť búchať veľmi zreteľne a niekedy aj dosť hlučne a inak sa nič nehýbalo, ani čo by toto všetko ešte nebol koniec, teraz som pred sebou už aj videl za Policajným riaditeľstvom dom, v ktorom bolo kníhkupectvo, pridal som do kroku a vtom som už aj spomalil, temer som sa potkol o baganče a nohy mŕtveho vojaka v uniforme wehrmachtu, tvárou padol na vozovku, mal ju zahrúženú do rukáva, nohy až nad kolená mal akoby prehodené na chodník, to telo v jazdnej dráhe teraz nikomu neprekážalo, práve teraz pre nikoho nie je súrne zvážať mŕtvych nemeckých vojakov, bol to prvý mŕtvy vojak v plnej poľnej, ktorého som videl v tento deň, keď sa pre mňa vojna končila, na chvíľu som sa zháčil, ale človek intuitívne, bleskovo pochopí nové alebo zmenené, v danej chvíli platné normy správania, zháčil som sa, ale súčasne som vedel, že by bolo úplne nemiestne zastaviť sa pri tom nemeckom vojakovi – veď aj ten chodec takých sto metrov predo mnou, ktorému som predtým ustavične videl chrbát, hľadiac pritom zároveň k cieľu svojej cesty – sa nikde ani na chvíľu nezastavil, aj keby ten vojak nebol celkom mŕtvy, nikto by sa k nemu nesklonil, každý pochopil, že sa to nesmie, že by to bola provokácia, každý by vedel tým tajomným šiestym zmyslom, že tak to bolo všade za celej tejto vojny s vojakmi porazenej armády, ak sa nevedeli udržať na nohách, ak sa niekde skydli, mohli už len zgegnúť, neboli už nikomu potrební, ani vlastnej armáde, vojakovi porazenej armády by na ulici ktoréhokoľvek mesta, do ktorého prišla víťazná armáda, nikto nepodal pohár vody, aj keby mu tým zachránil život, to by bola pomoc nepriateľovi. To všetko som si nemyslel v tej chvíli, iba som si uvedomil, že je to mŕtvy nemecký vojak, a preto sa ma to netýka a zase som zrýchlil krok, koniec koncov chvalabohu, že po bratislavských uliciach ležia mŕtvi nemeckí vojaci, šiel som zase mechanicky ďalej, už som jasne rozoznal ešte bezlisté stromy Medickej záhrady, prešiel som popri Policajnom riaditeľstve, zrýchlil krok a zastal pred kníhkupectvom ako omráčený.

         Výklad bol uprostred rozbitý, tak ako som očakával, tak ako všetky výklady, ktoré som videl: ale to bolo jediné, čo sa mi splnilo. Inak bol prázdny, jediná kniha nebola ani v najväčšej hlbokej strednej časti, ani v ľavom a ani v pravom úzkom páse, kde mal byť môj približne tisícstránkový bachant. Najprv som pred výkladom len stál, ako vbitý do zeme. Stalo sa niečo, čo som nielen nepredpokladal, ale ani celkom nechápal.

         Natoľko som bol zmätený, že som sa chvíľu dokonca pred tým kníhkupectvom začal prechádzať sem-tam. Napodiv len to najpravdepodobnejšie mi nezišlo na um: že majiteľ kníhkupectva ešte pred frontom všetko z výkladu odpratal do relatívneho bezpečia svojho obchodu.

         Nakoniec som sa zastavil rovno oproti výkladu, aby som si overil, či aspoň niečo z toho, čo som si vymyslel, mohlo zodpovedať skutočnosti: ale áno, chodci sa vyskytovali v takých dlhých intervaloch, že sa všetko dalo naozaj vybaviť celkom nenápadne; a bol by som sa cítil ako blázon, keby som tam bol naťahoval ruku, aby som si to vyskúšal, či by som dočiahol knihu, a tak podnes neviem, ale asi hej.

         Chodec, ktorý popri mne rýchlo prešiel, úkosom na mňa pozrel; čo si mohol myslieť o človeku, ktorý gáni do prázdneho kníhkupeckého výkladu?

     

    VÝLET NA DEVÍN (úryvok)

         A teraz sme tu kvočali niekde celkom blízko toho miesta, kde nás vtedy vyviedol – ale nie, nespomenuli sme si na neho, hoci by sa nám bol zase zišiel ako záchranca, aby nás nevidených, neviditeľných zniesol na loď, pomedzi tie zhluky, cez sácanie, zaštítil pred pohľadmi, úškrnmi, poznámkami, lebo ešte nás čakal zostup, druhá časť nášho výletu, a to jediné nás v duchu asi ťažilo; nespomenuli sme si na neho, lebo človek v klepci, na úteku, dočasne schýlený do svojej skrýše, vie myslieť len na prítomnú chvíľu, a nič ani nepripomínalo ten dávny deň, okolo nás nehvižďal zjašený víchor, jar prechádzala do leta a vietor teraz nemal sezónne povolenie rozdrapovať sa, lenivý vánok zbieral vravu ľudí a tam zdola úchytky hudobných nástrojov, všetok ten bzučivý šum ukladal do nehybného obláčika nízko nad nami, asi sme si len znova opakovali, že Edwin mal predsa len pravdu, nemali sme sem čo chodiť, mali sme ho počúvnuť – také trucpodniky nepatrili k našej povahe – , ale to sme si už nepovedali, na také všeobecné poznatky sme nedorástli, to si len ja dnes spätne myslím o sebe vôbec: jedno môžem s istotou predpokladať, že sme si z chlebníka vybalili striedmy obed (éra dvoch plne nabalených ruksakov sa skončila spolu s otcovou smrťou, spolu s veľkými organizovanými výletmi, už sme si na nedeľné výlety nenosili vyprážané šnicle a termosku s čiernou kávou a termosku s limonádou, len chleby s maslom a syrom či nejakou salámou, a ja som si do chlebníka vždy vopchal ešte aj nejaké noviny) a iste sme prežúvali čo najpomalšie, aby sa nám aspoň takto míňal čas, akiste sme sa každú chvíľu dívali na hodinky – ale, no toto, veď tie hodinky akoby stáli, toľko bolo už pred hodnou chvíľou – , minúty sa dýchavične škriabali po ciferníku ako po strmom svahu, na ktorom znova a znova musia oddychovať, iste som si z chlebníka nevybral ani noviny a časopisy a nepoložil ich vedľa seba a nerozložil si jedny z nich pred seba tak ako inokedy, keď sme oddychovali, niekde sedeli na našich výletoch či skôr prechádzkach, lebo vtedy som nevedel obsedieť len tak, dívať sa na nejaké stromy, na krajinu pred sebou, podo mnou – čo s tým nemenným svetom, ten mi nepomôže, z neho nevyjde nijaká zmena – už to bola obeť, že som v nedeľu niekde vyšiel z domu, tak aspoň keď sme niekde sedeli, rýchlo som doháňal nevyužitý, nemilobohu premárnený čas; keby som tu bol rozložil tie svoje noviny, zase by som na seba len upozorňoval, mohli to brať ako provokáciu, a ja som nemal schopnosť niekomu sa vyškierať do očí, strúhať mu grimasy, čas bez čítania novín a časopisov vtedy pre mňa uplýval v nezmerateľnej prázdnote, matka si asi po chvíli zdriemla, a ja by som inokedy bol vstal a povedal bratovi, idem sa pozrieť hore na hrad, alebo by sme tam boli vyšli všetci, keď sme sa motali niekde po hradnom hrebeni, vždy sme si vyšli aj na hradnú plošinku celkom hore – k tomu drevenému mostíku, ktorý preklenoval vodnú priekopu (ako som si pomyslel nesčíselne ráz po celé desaťročia, a až teraz, keď som si ten mostík predstavil, som si zrazu uvedomil, aká to bola smiešna predstava, načo by tam hore bola vodná priekopa, tam už stáli múry pevnosti, a aj vodná priekopa, keď to bol mostík, čo mohol preklenovať ešte tak trocha širší dedinský potok, tam kdesi bola azda nejaká vyhĺbená pivnica), ale doteraz mi nikdy ani na um neprišla nezmyselnosť mojej predstavy, a za tým dreveným mostíkom sa cikcakom vystupovalo úzkymi, z brala vytesanými schodmi – vždy na nich pod nohami štrkali drobné skalné zrnká, akoby sa to kamenné schodište používaním drobilo – na vrchol hradu, za mojich čias sa tam už netýčil korintský stĺp v podobe bojovníka z árpádovských čias, o ňom som sa tiež len nedávno dočítal v starom sprievodcovi, vyšlo sa na kamennú plošinku – rozhľadňu na všetky svetové strany, naľavo sa kľukatil Dunaj, sprevádzaný pásom vŕškov, hneď za jeho prvým záhybom bol skrytý Hainburg a niekde v tej blikotavej diaľke, v ktorej rieka splývala s obzorom, musel byť Deutsch Altenburg, a rovno dolu, vklinené medzi brehy Dunaja a Moravy, rozprestieralo sa Moravské pole, rovné ako dlaň, popretínané iba súbežnými pásmi polí, kdesi z neho vyčnievalo ojedinelé stromoradie topoľov, ale nikde a k ničomu neviedlo, aspoň nikde tu nebola dedina, vôbec na celom tom Moravskom poli nebolo vidno ľudí, v nedeľu okolo špice, kde sa stýkali brehy Dunaja a Moravy, sedeli dvaja, traja rybári alebo rodina výletníkov (iba v posledných rokoch sa tu zavše slimačím tempom pohyboval nejaký traktor, a ojedinelých rybárov alebo výletníkov na brehu čakali autá Rakúšanov), a až celkom vpravo, kde sa na našej strane zvažoval k Morave posledný výbežok Devínskej Kobyly, teda tam, kde bol pohraničný most pre vlaky, belela sa objemná a škatuľovitá budova – rakúska colnica, pohraničná stanica Marchegg, myslel som si vždy, keď sa neurčito črtala v diaľke, a zase len v poslednom období, keď sa znova dalo chodiť na Devín – možno preto, že som medzitým bol po dlhom, dlhom čase raz vo Viedni a vrátil sa odtiaľ vlakom –, až vtedy som sa po desaťročiach prvý raz zháčil a pomyslel si, prečo by tam mali takú veľkú budovu colnice či pohraničnej stanice, či vlakového skladiska, nie, rozhodol som, to bude asi obilný sklad, velikánsky obilný sklad pre celé Moravské pole, a iba nedávno, keď som vo viedenskej televízii videl film o Moravskom poli, ukázali mi tú budovu celkom zblízka, už nie ako čosi velikánske a rozplývajúce sa, belejúce sa v opare diaľky; nebola to colnica ani obilný sklad, ale starý krásny barokový zámok princa Eugena, ak sa nemýlim, princ Eugen si dal postaviť nejaký veľký zámok na Moravskom poli a najväčší zámok bol práve pri Marcheggu, tak som to asi nepoplietol, ten pri Marcheggu dal teda postaviť obranca Rakúska a celého kresťanstva proti náporom Turkov, k tej belostnej budove sa na našej strane hraníc tiahne umelá hrádza so štátno-bezpečnostnými zariadeniami a popri nej vždy úsek prázdnej cesty do Devínskej Novej Vsi a holé trávnaté svahy Devínskej Kobyly, celkom blízko dolu pod hradnou plošinou sa rozprestierala lúka pri Morave, ktorá sa nikdy nemrvila davmi (asi iba v ten deň, keď som sa zhora na ňu nešiel pozrieť), na úpätí hradného svahu, kde sa lúka začínala, bola záhradná reštaurácia a za ňou vykúkalo pár domov a dlhá čiara jednej devínskej ulice, a zozadu sa na to všetko dívala Devínska Kobyla, na vrchole a na svahoch smerom k mestu lesnatá. Z najvyššej hradnej plošiny bolo vidno veľký kus sveta – diaľavy, trblietavé diaľavy v opare slnka, a ešte aj územie dvoch štátov, a to všetko bývalo vždy celkom nepohnuté, bez ľudí – pravda, okolo reštaurácie tam dolu a na lúke pri Morave sa obyčajne nejakí ľudia motali, ale maličkí ako panáčikovia, nevychádzal z nich nepokoj, nerušili nehybnosť krajiny, iba rovno pod hradom, v sútoku Dunaja a Moravy bol ustavičný pohyb, ako továreň pracujúca na tri zmeny. Dunaj nepretržite spracovával mútnu a hustú čerň Moravy, na hladine Dunaja v šírke sútoku s Moravou sa na ňom vytvoril špinavý pás, čoraz čistejší, zelenkavo priesvitnejší smerom k druhému brehu, a napodiv dolu prúdom hneď pod sútokom si Dunaj zachoval svoju pomerne sviežo-zelenkavú farbu, nevalil so sebou mútne vody Moravy, veľmi rýchlo sa od nej očistil, zrejme pod hladinou toho znečisteného, ale smerom k druhému brehu čoraz čistejšieho pásu vo dne v noci pracovali brigády dunajských vodníkov pri filtračných staniciach, rozložených asi tesne pri sebe, vodníci pracovali spoľahlivo, neúnavne, bez fajrontov a ulievania, azda by sa aj dalo povedať uvedomelo, ako keby spĺňali záväzky na počesť blížiaceho sa zjazdu Neptúnovho kolégia, alebo na počesť zjazdu práve ukončeného, alebo na počesť iných podvodných slávnych výročí, alebo na počesť nejakej udalosti ich veľkej podvodnej sily, ktorá pracujúcich vodníkov viedla k novým a novým víťazstvám, v každom prípade nikdy nezložili ruky do lona, nikdy nevypadla nijaká prevádzka podvodnej filtračnej stanice, všetko fungovalo, filtračné prístroje boli ustavične správne obsluhované a kontrolované, bol to úplný zázrak techniky, umožnený len tým, že nemal nič dočinenia s ľudskými rukami, vodníci nepoznali nedisciplinovanosť, fluktuáciu, lajdáctvo, Morava sa v tom filtrovanom páse centimeter po centimetri strácala, prepadávala a Dunaj sa pod miestom sútoku valil ďalej sivo-zelenkavý, akoby nikdy nebolo bývalo nijakej Moravy, darmo ľudia z hradnej plošinky zízali ta dolu, filtračný proces bol ustavične rovnaký a bez akýchkoľvek výkyvov, ale vlastne pohľady ľudí sa vracali ta dolu preto, lebo tam bolo akoby asymetricky položené centrum celého obrazu, po ktorom kĺzali ich zraky. Z tejto rozhľadne videl človek pod sebou a okolo seba veľký kus sveta a velikánsky kus oblohy – nebyť hrebeňa Devínskej Kobyly obloha by dokonca bola až po obzor otvorená na všetky strany, a tá velikánska obloha pofŕkala krajinu vždy inými farbami, spúšťala na ňu vždy iné ovzdušie, vytvárala nekonečné variácie tej istej scenérie, preto sme si vždy vyšli na tú najvyššiu plošinku a hľadeli na obraz nám tak dobre známy – ale v ten deň mi ani na um neprišlo povedať, že si vyjdem tam hore; nikomu z nás niečo také neprišlo na um, dnes tam pre nás nebolo miesto, boli sme radi, že sme sa mali kde utiahnuť, práve tam hore sme dnes nemali čo hľadať, tam o tomto čase, keď sme dojedli náš obed z chlebníkov –predstavujem si, keď toto píšem –, bolo miesto tak najskôr pre Franza Karmasina a jeho najbližší štáb, bez slova si tam s vnútorným pohnutím obzerali svoje húfy, svoje pripravené a odhodlané šíky, ktoré sa na hradnom hrebeni, na lúke pri Morave, na dunajskom nábreží, v devínskych uličkách a na najbližších pahorkoch utáborili, vojvodcovia s pocitom zodpovednosti a istej oprávnenej hrdosti hľadeli na vojsko, ktoré sa im podarilo postaviť na nohy, bolo to ich dielo, tie prebudené masy, ale nemohli sa len tak dívať – aj keď nebolo treba mnohých slov; lakonicky niekto musel zhrnúť, čo sa tu ponúkalo ich očiam, urobiť resumé, aby sa mohli odtiaľ odtrhnúť a zísť zase dole, tých pár lakonických slov nemohol povedať nikto iný ako Franz Karmasin, cítil, že ostatní to od neho očakávajú, tie slová mali byť aj uznaním ich diela, a tak Franzi Karmasin napokon prehovoril, s určitou pravdepodobnosťou môžeme predpokladať, čo by bol povedal, povedzme teda, že povedal – „das deutsche Pressburg ist wieder erwacht“ –, tým bolo povedané všetko, tie slová sa mohli zajtra objaviť ako hlavný titulok v Grenzbote na prvej strane cez všetky štyri stĺpce (okrem prvého, kde by bol úvodník na tú istú tému), lenže Grenzbote vtedy ignoroval Franza Karmasina a prebudené karpatské nemectvo, ešte si voľkal v zápecníckej lieni už dokonávajúceho, už neexistujúceho prešporáctva, v niekoľkých redakčných miestnostiach prastarej budovy s klenbami na Františkánskom námestí, a nie ako neskôr na celom poschodí modernej budovy Deutsche Partei na dunajskom nábreží, vtedy, keď už vyslovoval rady a pripomienky vláde Slovenskej republiky, vyslovoval pochvalné uznania a výstražné varovania, keď priateľsky upozorňoval, vystríhal, nekompromisne odhaľoval a dôrazne požadoval ako kontrolný hlas zmocnencov Ríše, nad ktorou nezapadalo slnce, vtedy, keď Nemci mali na Devíne zraz, Grenzbote bol ešte trpácky a nepolitický prikrčenec, žil z lokálnych správ z prešporáckeho sveta, nechcel pomkýnať osudy tohto mesta ani krajiny, ktorá sa od neho rozprestierala ďalej na východ, preto Franz Karmasin tie slová nepovedal pre zajtrajšie uverejnenie v Grenzbote, ale na uspokojenie svojich najbližších spolupracovníkov, hoci – pripúšťam – je možné, že vtedy okolo poludnia vôbec nebol so svojím najužším štábom tam hore na najvyššej hradnej plošinke a tie slová, pokiaľ ich vôbec povedal – ale že niečo také sa povedalo v ten deň, o tom netreba pochybovať –, povedal, a to opätovne, už v skorších predpoludňajších hodinách, keď sa so svojím najužším štábom vybral urobiť prehliadku svojich nastúpených vojov, ako jeden z nich kráčal popri polihujúcich, diškurujúcich, kartujúcich, popíjajúcich, pospevujúcich, nadžgávajúcich sa skupinkách a zhlukoch, tu i tam sa pri nich zastavoval na krátky srdečný rozhovor, komusi pritom položil ruku na plece – určite to urobil, lebo pri takých príležitostiach to robí každý vodca ľudu, akosi inštinktívne každý vodca ľudu vycíti, že týmto gestom pasuje bezmenného prívrženca jednak za seberovného, jednak názorne pred inými takto demonštruje spojivo, prebiehajúce medzi bezmennými prívržencami a špičkou pyramídy, preto aj každý vodca ľudu pri krátkych a srdečných rozhovoroch s ním kladie ruku na plecia reprezentatívnej vzorke tohto ľudu (statnému otcovi rodiny, scvrknutej, ale ešte stále čulej babke, malému dievčatku a urastenému mládencovi); túto vetu mohol Franz Karmasin povedať na zakončenie týchto svojich krátkych, no srdečných zvítaní s prostým ľudom, a ak si tú vetu, ktorou by charakterizoval, zosumíroval tento deň, odbavil už pár hodín predtým, teraz, keď sme pomaly dožuli chleby z chlebníkov, už možno so svojím najbližším štábom sedel v niektorej – medzitým zrúcanej – reštaurácii na dunajskom nábreží, v zadnej miestnosti, ešte z čias monarchie vyhradenej na návštevy vzácnej panskej spoločnosti, sedel so svojimi najbližšími apoštolmi uprostred dlhého stola, či radu k sebe pristavených stolov spojených bielym obrusom, od oboch krajov čelného stola pokračovali popri úzkej bočnej stene miestnosti dva kratšie rady stolov, biele obrusy vytvorili z tých troch hrán jediný trojhranný stôl, pred každým stolovníkom stál na stole vždy plný pohár červeného ríbezľového vína, beseda bola v plnom prúde, podchvíľou niekto zacinkal nožom o pohár a povedal krátky prejav, čosi ako prípitok, blahoželanie sebe a ostatným prítomným, aj tam sa už vyskytlo euforické konštatovanie, že sa nemecký Prešporok prebudil, ale tu v užšom kruhu tým nebolo povedané všetko, to stačilo pre tĺkov vonku, aby to ďalej rozniesli, medzi sebou mohli zájsť aj trocha ďalej, až konečne niekto vstal a povedal aj to, čo doteraz ostalo nevyslovené, na čo však všetci čakali – „dieses Pressburg steht hinter dem Führer wie ein Man“; vtedy sa na chvíľu rozhostila slávnostná tíšina, táto časť z prednesenej vety mala svoju osudovú váhu, bolo v tom predznamenanie ďalšieho začlenenia ich všetkých – a nielen mužov, lebo v tomto kontexte ten „jeden muž“ zahrnoval, samozrejme, aj všetky osoby ženského pohlavia – a v tom zlomku sekundy Franz Karmasin možno privrel oči a znova sa raz pokúsil, ako už tak často predtým, rozlúštiť tajomstvo sfingy, čo až tento Pressburg raz položí k nohám Führerovi, ako rozhodne Führer aj o jeho osude, možno, ktovie, bude potom ako gauleiter chodiť na pravidelné schôdzky gauleiterov do Ríšskej kancelárie v Berlíne, ale aká by to bola župa, Pressburg a malokarpatské okolie, kam by až siahala, ďalej v Karpatoch, v oblasti, ktorú tí druhí nazývali Slovenskom. Volksgenossi žili už len roztrúsení tu i tam v cudzom mori, bol by gauleiterom len tohto okolia alebo celých Karpát, často si kládol túto otázku, preto sa táto vidina a zároveň otázka teraz len mihla pred jeho duševným zrakom, po zlomku sekundy zase otvoril oči, hovor sa medzitým zase rozprúdil, Franz Karmasin sa nikdy nepokúšal jednoznačne rozlúštiť toto tajomstvo sfingy, vedel, že jeho osud je vo Führerových rukách, nechcel sa svojimi konfabuláciami, dennými snami dopúšťať insubordinácie, dobrodušne sa vmiešal do družného hlasu, ktorý sa už zase rozliehal hosťovskou izbou, akoby túto vetu ani nebol počul, bola istým prekročením pravidiel, vznášala sa na rozhraní legality, to vedeli aj ostatní, nerozvádzali ju, stačilo, že ju tu niekto vyslovil, bolo by predčasné dať sa ňou unášať, ešte je len jar tridsiateho ôsmeho roku, ešte všetko len speje ku konečnému riešeniu, a to nie je v ich rukách, boli to politici-realisti, a preto vedeli, že v tejto časti Európy, v tejto zemepisnej šírke politici nemajú čo samostatne a z vlastnej vôle rozhodovať o budúcnosti, toto bol zatiaľ iba prvý zraz, manifestačné výletná mobilizácia síl... ale už dosť, dosť, musím skončiť s týmito vlastnými konfabuláciami v štýle historizujúceho beletristu, ktorý sa pokúša niečo si dodatočne skonštruovať, vmyslieť sa do vymyslených alebo skutočných osôb zo svojho odstupu, oklamať čitateľa svojimi kvázi-pravdepodobnými fikciami, tváriť sa, ako keby on dodatočne vedel vliezť do cudzej kože, čo ako neprirodzene sa v nej cíti... To všetko tu nemá čo robiť, lebo nič z toho som si vtedy nepredstavoval, keď som sedel v akomsi kŕčovitom uvoľnení v ktorejsi priehlbinke na hornom konci devínskeho hradného hrebeňa, v chránenej skrýši, a predsa naďalej v nepriateľskom obkolesení, nič z toho som si vtedy nemohol predstavovať, ani len Franza Karmasina s jeho najbližším štábom na najvyššej hradnej plošinke ako si vojvodcovsky obzerá verné šíky, utáborené všade naokolo a pod sebou; už aj preto som si nič také nemohol predstaviť, lebo som o existencii nejakého Franza Karmasina vtedy nevedel, aj keď som trpel chorobnou pažravosťou, pokiaľ ide o novinovú stravu, meno toho provinčného vodcu sa vtedy v novinách ešte ani nevyskytovalo, ani v Grenzbote, jeho neskoršom dvornom orgáne, ani v ostatných novinách; všetkých na tomto zráze na Devíne reprezentovalo a stelesňovalo celkom iné meno: Henlein, a všetci na tomto zráze boli henleinovci – vtedy by som preto ani nebol napísal, že na Devíne mali zraz Nemci, to je vlastne anachronizmus –, to jedno meno poznal každý, ešte aj moji spolužiaci v triede, ktorí sa o politiku nadmieru nezaujímali – na rozdiel odo mňa.

    Zobraziť všetko