• Životopis autora

    Ján Stacho sa narodil 1. januára 1936 v Trnave, kde vychodil základnú školu a roku 1954 i zmaturoval. Vysokoškolské vzdelanie
    Ján Stacho sa narodil 1. januára 1936 v Trnave, kde vychodil základnú školu a roku 1954 i zmaturoval. Vysokoškolské vzdelanie ukončil na lekárskej fakulte v Bratislave (1960). Lekársku prax vykonával v Rožňavskom Bystrom a v Šenkviciach. V rokoch 1964 – 1969 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Krátky čas pôsobil ako československý kultúrny atašé v Indii. V období 1970 – 1973 bol šéfredaktorom Revue svetovej literatúry, potom utrpel ťažké zranenie pri autonehode a odvtedy bol na invalidnom dôchodku, doživotne pripútaný na lôžko. Zomrel 15. júla 1995 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Svadobná cesta (1961)
    • Dvojramenné čisté telo (1964)
    • Zážehy (1967)
    • Apokryfy (1969)
    • Čítanie z prachu (1970, výber)
    • Básne (1977, výber)
    • Z prežitého dňa (1978)

    Dráma

    • Hadí princ (1981)

    Pre deti a mládež

    • Čokoládová rozprávka (1959)
  • Charakteristika tvorby

    Ján Stacho je jedným z najosobitejších básnikov konkrétistov Trnavskej skupiny, pre ktorú sú vyjadrovacie prostriedky samostatnými
    Ján Stacho je jedným z najosobitejších básnikov konkrétistov Trnavskej skupiny, pre ktorú sú vyjadrovacie prostriedky samostatnými prvkami básnickej tvorby s uvádzaním do vzťahov a vytváraním funkčného systému. Autor vnáša do svojej poézie nové senzibilné videnie sveta a jeho faktov. Umocnenú senzibilitu miestami prevrstvuje drsnosťou i cynizmom. Metafory maximalizuje, čo slúži raz na zvýraznenie významu, inokedy k jeho zašifrovaniu s možnosťou viacznačného výkladu a interpretácie. Do dominantnej úlohy vyzdvihol jazyk, s ktorým sa virtuózne pohráva. Prostredníctvom jazyka a motívov žena a muž, láska a bolesť, samota a viera, krutosť a čistota, detstvo a domov, choroby a hrôzy, smrť a život sa usiluje vyťažiť nové vnímanie, pociťovanie a videnie. Skepsa, smútok, zúfalstvo, ale aj viera v život s ustavičnou inováciou a metamorfózami, ktoré v sebe nesú humanistické posolstvo oslobodzujú básnika od rutinérstva a sebauspokojovania. Stachova poézia v sebe nesie náboj, ktorý otriasa zdanlivo pevnými oporami tohto sveta. Transformuje ho a integruje v nových dimenziách. Zvýrazňuje výlučnosť subjektivity a subjektívneho videnia, čomu zodpovedá formálna voľnosť, až provokatívna zmyslovosť, grimasy, grotesknosť, sarkazmus i cynizmus. Myšlienky, asociácie, protirečenia a mnohoznačnosť metafor sa vlieva do dynamického prúdu. S čitateľom nekomunikuje priamo, ale utváraním novej skutočnosti usiluje sa ho vtiahnuť do spolutvorby ľudskej skutočnosti pri odhaľovaní skrytých významov zakódovaných v metaforách. Prelom v básnikovej tvorbe znamenala autohavária, ktorá ho vyradila z aktívneho života a odsúdila na nútené osamotenie doma. V poslednej zbierke sa mení jeho poetický princíp v oblasti výrazových prostriedkov a básnického tvarovania. Metafora stráca dominantné postavenie, je zriedkavejšia, ale účinnejšia. Nadobúda vecný charakter a priamu komunikatívnosť. Zvyšuje sa intenzita prežívania vonkajšieho sveta, najmä prírody, od ktorej akoby očakával milosť. Do popredia vystupuje život v jeho nádhere a veľkosti, zápas o ľudské šťastie a vrúcnosť citu. Častý motív lásky nadobúda na elegickosti. Je to pohľad na svet a subjektívna výpoveď človeka, ktorý si nástojčivo uvedomuje blízku prítomnosť smrti a zápasí o elementárne prejavy života, o vlastnú ľudskosť a dôstojnosť. Voľný verš ustúpil viazanému a svoje miesto v jeho tvorbe nachádza aj sonet. Stachova poézia je výrazom protirečení sveta v 60. rokoch dvadsiateho storočia, ale aj subjektívnych konfliktov vychádzajúcich z rozporov skutočnosti a osobných problémov, ktoré prináša život. Spôsobom, ako ich autor zachytil vo svojej poézii, sa radí k popredným osobnostiam slovenskej literatúry. Objavuje nové dimenzie ľudského sveta, vytrháva čitateľa z všednej skutočnosti a ponúka mu dosiaľ neobjavené obzory, obohacuje jeho vnímavosť a videnie.
    Viktor Timura
    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Piesne (1963 – preklad veršov P. J. de Bérangera), Opitá loď (1964 – preklad poézie J. A. Rimbauda), Nočný testament (1965 –

    Piesne (1963 – preklad veršov P. J. de Bérangera), Opitá loď (1964 – preklad poézie J. A. Rimbauda), Nočný testament (1965 – preklad básní K. J. Gelczynského), Spoveď (1966 – preklad z tvorby M. Alcoforadovej), Gašpar noci (1967 – preklady z A. Berteranda), Ananbáza (1968 –preklady poézie S. J. Perse), Tento chlieb, ktorý lámem (1969 – preklady z D. Thomasa), 20 básní o láske a jedna pieseň zúfalstva (1971 – preklady z P. Nerudu), Kamenná uspávanka (1974 – preklady poézie S. Raikoviča) a iné. Súborne vyšiel výber z jeho prekladov pod názvom Preklady (1983 – sumérska poézia, poézia afrických kmeňov, spevy černokožcov, Baudelaire, Rimabaud, Corbiére, Perce, Whitman, Neruda, Thomas a iné).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    MIKŠÍK, Matúš: Domov ako miesto, domov ako pocit (pokus o interpretáciu básne Jána Stacha Štvanec ). In: Tvorba , roč. XXIV. (XXXIII.),

    MIKŠÍK, Matúš: Domov ako miesto, domov ako pocit (pokus o interpretáciu básne Jána Stacha Štvanec). In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 2, s. 24 – 25.

    MATEJOV, Radoslav: O márnom boji s horúčkou (Ján Stacho: Svadobná cesta). In: Knižná revue, roč. XII., 3. 4. 2002, č. 7, s. 5.

    GRUPAČ, Marián: Veršokňažník Stacho. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 4, s. 92.

    MORAVČÍK, Štefan: Ján Stacho stihol. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 4, s. 86 – 91.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    HAJKO, D.: Ján Stacho. Bratislava 1998.

    BAGIN, A.: Problémy iterpretácie a Stachove zážehy. In: Bagin, A: Priestory textu. Bratislava 1971.

    KOCHOL, V.: Stachova integrácia zmyslov. In: Literárne reflexie. Bratislava, Slovenský spisovateľ  1979.

    ŠABÍK, V.: Čítanie v Stachových Zážehoch. In: Šabík, V.: Čítajúci Titus. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1982.

    TAZBERÍK, J.: Estetickosť v poézii Trnavskej ksupiny. In: Literika, 1/1996, č. 3 – 4.

    ŠIKULA, V.: Konkrétnosť dolovaná z hĺbok. In: Šikula, V: Požehnaná taktovka. Bratislava 2003.

    MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

    MAŤOVČÍK, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Robustnosť vo vzťahu k jazyku, násilnosť, ale aj nežnosť, striedavo uplatňované v tomto vzťahu; priehľadná čistota, ale aj temná zložitosť slovnej

    Robustnosť vo vzťahu k jazyku, násilnosť, ale aj nežnosť, striedavo uplatňované v tomto vzťahu; priehľadná čistota, ale aj temná zložitosť slovnej inštrumentácie myšlienky a citu; syntaktická rozdrobenosť; aktualizovanie reči citátmi a pseudocitátmi – všetky tieto znaky robia zo Stachovej poézie predovšetkým tvorbu s príznakom jazykového "čarovania"... kontrast akoby metafyzických monumentov (ľudské utrpenie, smrť) a hedonistická túžba po rozkoši; protiklad ťaživého rozprávania a ľahkej piesne. Práve z takého pätia vyvierajú najkrajšie pasáže Stachovej poézie.

    Stanislav Šmatlák

    Ján Stacho patrí k najprofilovanejším a najsuverénnejším reprezentantom nového pohybu v slovenskej poézii šesťdesiatych rokov... Vytvoril dielo, ktoré možno v istom zmysle považovať za symptomatické pre túto generačnú iniciatívu. Priebojnosť a nekompromisnosť, systémová konzekventnosť, ktorou sa vyznačuje, ale aj relatívne intenzívna recepcia dáva mu charakter gradus ad Parnassum novej poézie... jej tvar je zložitá, predovšetkým protirečivá, dynamicky konfliktná, ako už býva poézia disparátnych konštelácií. Evokatívny movens Stachovej básne umožňuje multiinterpretácie, prerastá aj ten najsmelší horizont čitateľských očakávaní... Vynucuje si neobyčajnú pozornosť aj toho najzarytejšieho odporcu; súčasne vylučuje uplatňovať pedantické kritériá etablovanej "normálnosti" a jej pokrytectiev, jednostrannosti apriórne apologetického alebo odmietajúceho prístupu.

    Vincent Šabík

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Ján Stacho Dvojramenné čisté telo Slovo   Čas v ohni a slovo. A plameň, voľný v priestore, ten

    Ján Stacho

    Dvojramenné čisté telo

    Slovo

     

    Čas v ohni a slovo. A plameň, voľný

    v priestore, ten čistí. Je preto duch

    v celibáte zachrípnutého ohňa.

     

    Tak nahé ako vtáctvo nebeské a v rúchu

    z ľaliových vôní –

    je. Ako bolo na počiatku, tak slovo

    oťaželo v nás.

     

    Priťažké stopy na taký mladulinký sneh.

     

    Ajhľa, prach cez podoby kalicha

    a pred ním kvet, uštvaný

    pred hrobom a bledý a zvonivý až na soľ. Ale nemý

    kráča človek, sám z rodu štvancov, navracia sa

    s rukami dopredu

    a šmátra. Pokoja však nieto

    v jeho stopách, niet konca

    sliedeniu a kľučkovaniu ohňov,

    ba vlastne ani únikov už niet.

     

    A svoji ho neprijali.

     

    Dokrivkalo slepé a skrz-naskrz

    živé až z plemenidiel ohních mláďat a zrazu

    cúvajúce... Niet podoby

    a tváre niet, ktorá by bola cudzia duši.

     

    I videl človek, že slovo je

    dobré.

     

    To sa prach navracia,

    áno, cez podoby zvona, odnímané

    ťažkým morským soliam, do lona

    zeme. Ale duch

    cez vápno cúvajúci a krv

    do škrupinky vajca, zatúlaného

    z večnosti až k nám.

     

    Nastáva spätné liahnutie a odnímanie krídel

    nábožnej vode, roztúženej

    do podoby snehu, do vajíčka

    spev, plný modlitebných vtákov, zamyká sa

    s nevestou slova, ó, duša! Ale ty, človeče,

    a nemý, až nad hviezdami

    vietor je vlastný pohybu, ó, doň sa pyšne týčiš, veža

    z Adamových kostí, ktorá zbelostnela! A z vanutia

    na povraze

    do prachu visí začadený zvon. A teda noc

    plná srdca a vo zvonici

    kŕč.

     

    Ó, štvanec, s ohňami v stopách, pred bránami

    prsti

    v nehybnej urne hľadá útočište.

     

    Človek bol; nad popolom je,

    duch, je teda slovo, ktoré bolo na počiatku

    a pretrvá.

     

    Mŕtva z lásky

     

    Zhrešila v bití vtáčích očí, no krv už pod organmi matnie,

    hriešnica s karmínovým svitom, ležmo, hľa, stúpa na oltár.

    Tú oheň viazal v ľudskej koži, pulz vôní tetoval jej tvár.

    Chrámová opona v nás praská. Ó, hlasy, sladké, nenávratné,

    na baštách, ó, vy strážne kvety! Raz do nás, štiepnych, plameň zatne

    a zvodorovnie kalich krvi. Tvár skrytá pod hodvábnu trosku.

    Hľa, svieti z piatku pyšným telom. Odtlačku žijú oči v plátne.

    (Ó, získať v strede imaníčka červenú pečať tvojho bozku!)

     

    Surmitná červeň plná perí rozbreskné indigo už mrská,

    vták prekročil už šľahúň krvi, pod jazyk vystúpila žlč

    a s ohňom na opačnom konci zapískal nenájdený kľúč.

    Ale noc aj tak bola na spln a na hostiu spätá blúzka,

    v nej záblesk, rútiaca sa reťaz. Ó, ruka, ktorá oči lúska

    v krstiteľnici slanej vody! Do hrdla sa už oheň borí

    a vodné zvony vyzváňajú, noc bola pre ne príliš úzka.

    (Prestriem ti pergameny ohňa pre fialový nárek z tóry.)

     

    V burlesknom ornátiku ohňa už odkrivkal z nej zvon a čupky

    na tenulinkých plieškoch medu vo svetle rozkvitnutých líp

    všetky jej vône odklinkával, krvi sa tŕňom vyznal šíp,

    z kalicha hĺbeného v zlate prepukli oči, oči z hĺbky!

    Pretli sa kruhy svätých nádob. Kohúty zvrieskli cez nátrubky

    v citrónoch archanjelskú mosadz. Škrípala jej hviezda v každom zhybe,

    zornička tepala jej z tváre v zásvitoch z uzulinkej trúbky.

    (Striebro sa drepky v tebe schúli, mechúrik svetla praskne v rybe.)

     

    Rozšepkala už všetky tafty, už kráča cez dymiace knôty,

    Vracia sa, čierna, tancuje si po hrotoch obojsečných tráv

    Tam, k ohním hniezdam, plným tŕnia. V nechtoch jej zdúpnel zákmit štiav

    v červených polmesiačkoch ohňa. Spln cvengol si ju do temnoty

    nad monštranciou tretej hviezdy pre jej dve nohy. Číre hroty

    pod srdcom pretli sa jej v ruži. Pukajú všetky oči zrazu

    v tabernákule sklenej noci s dvierkami zory do soboty.

    (Brúsená v sinom, klesá nad zem lampička kryštálneho mrazu.)

     

    V premiere úsvitu a krvi, keď som sa preboril až k znaku,

    do plemenidla vlčích makov, do uzla šarlátových šnúr,

    sklo strmhlav zarinčalo do nej. Skrehol plač violy d’amour

    v bahenných ohňoch cez jesienky. No v samom ustrnutí z ľaku

    v extáze rujných tráv a britiev drievkom som vohnal do tabaku

    korenný bľakot v stáde ohňov. A puk v nej praskol a hneď nato

    strnuli, sotva blikli zo dna, dve oči z kvitnúceho maku.

    (Tlej, mŕtva z lásky, pod rukami, s vôňami celkom naležato!)

     

    Zobraziť všetko