Foto © Laco Lesay
Foto © Laco Lesay



Obrázky kníh


Velestúr - 2015
Velestúr - 2015



  • Životopis autora

    Jozef Banáš sa narodil 27. septembra 1948 v Bratislave. Roku 1972 ukončil štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor zahraničný

    Jozef Banáš sa narodil 27. septembra 1948 v Bratislave. Roku 1972 ukončil štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor zahraničný obchod. V rokoch 1973 – 1976 pracoval v podniku Chirana Export Piešťany (1973 – 1976). Od roku 1977 do roku 1992 pôsobil na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V rámci svojho pôsobenia bol v rokoch 1977 – 1983 riaditeľom Tlačového a informačného strediska Bratislava, v rokoch 1983 – 1988 tlačovým atašé na Veľvyslanectve ČSSR v NDR a v rokoch 1990 – 1992 vyslancom na Veľvyslanectve ČSFR v Rakúsku. Roku 1992 pôsobil aj v Raiffeisen Leasing vo Viedni. V roku 1993 bol riaditeľom Tatra Leasing Bratislava. V rokoch 1994 – 2001 zastupoval Slovak International Tabak ako riaditeľ pre priemyselnú politiku. V rokoch 2002 – 2006 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, kde pôsobil aj ako podpredseda Výboru NR SR pre európsku integráciu, bol vedúcim stálych delegácií NR SR v PZ Rady Európy a NATO. V rokoch 2004 – 2006 bol viceprezidentom PZ NATO. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    • Tréning na štátnika (1990, Trnavské divadlo)
    • No comment (1997, Divadlo West, 2002, Divadlo Zvolen, 2004, A Divadlo Prievidza)
    • Delírium „P“ (2007, A Divadlo Prievidza)

    Literatúra faktu

    Scenáristika

    • Nebráňme vtákom lietať (1978)
    • Čisté vody (1980)
    • Kukučia nôta (1982)
    • Kirchhoffov zákon (1984)
    • Začiatok sezóny (1985)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Doterajšiu literárnu tvorbu Jozefa Banáša možno charakterizovať ako tematicky a žánrovo rozmanitú. Na jej začiatku to

         Doterajšiu literárnu tvorbu Jozefa Banáša možno charakterizovať ako tematicky a žánrovo rozmanitú. Na jej začiatku to boli realistické, jemne ironické poviedky z dedinského a mestského prostredia a televízne scenáre, v ktorých v dramatickom útvare zhodnotil svoje pôsobenie vo fabrickom prostredí. Nasledoval úspešný filmový scenár Začiatok sezóny a po skúsenostiach v diplomacii divadelné hry Tréning na štátnikaNo comment, v ktorých si overil schopnosti aforistického a paradoxného pomenovania sveta politiky a jeho historicky takmer nemenných mechanizmov. Tie neskôr využil aj v diele Idioti v politike. Nateraz poslednou Banášovou knihou je dokumentárny román Zóna nadšenia s podtitulom Dramatický príbeh priateľstva a lásky (1968 – 2008), v ktorom zužitkoval predchádzajúce fabulačné skúsenosti, schopnosť písať živé a dramatické dialógy a charakterizovať nimi jednotlivé postavy diela. Rozsiahle jazykové znalosti a prístup do archívov vo viacerých krajinách mu umožnili vytvoriť zaujímavú, objavnú a hodnoverne pôsobiacu dokumentárnu bázu tohto románu.

         Prvé poviedky Mimoriadny rýchlikBusta publikoval na začiatku osemdesiatych rokov v Novom slove mladých, obe neskôr vyšli v knihe Lepší ako včera a poviedka Mimoriadny rýchlik aj v antológii 21 autorov mladej slovenskej poviedky Na večeru budú štvorlístky. Zostavovateľka antológie O. Feldeková charakterizovala týchto autorov ako ľudí, ktorí „žili zaujímavým a intenzívnym životom a boli schopní o ňom pekne vypovedať“. Banášova poviedka je však príbehom s problémovou výpoveďou, rozprávaním v prvej osobe o náhode, ktorá naruší a zmení rozprávačov svet odkrytím hlbších, problémovejších vrstiev života. Jej dramatický potenciál a príbehovú nápaditosť potom autor využil ako súčasť televízneho scenára Nebráňte vtákom lietať. V ďalších poviedkach Vtáčik Paulína, Začali sa horúčavy, Zájdeme spolu na Podzávoz Animatic clavitist, ktoré vyšli až so značným časovým odstupom v knihe Lepší ako včera, Banáš tematicky čerpá zväčša z dedinského prostredia a prináša zaujímavý, zelinkovsky do jemnej grotesky posunutý pohľad na svet ľudí, ktorí zápasia so zdedenými predsudkami, ťažko sa vyrovnávajú hoci len s náznakmi ženskej emancipácie a svoje vnútorné i vonkajšie konflikty riešia „klasickým“ dedinským spôsobom: pitkou, bitkou či robotovaním do úmoru. Rozsiahla poviedka Zájdeme spolu na Podzávoz, ktorá je rozprávačovým prehovorom k otcovi o ich rodinnom živote vo chvíli, keď otec pre zhubnú chorobu zo života odchádza, okrem dôvernej znalosti kysuckého prostredia prekvapí tatarkovskou vrúcnosťou z novely Ešte s vami pobudnúť. V nej Tatarkov rozprávač zhodnocuje svoju pozitívnu životnú skúsenosť s matkou, jednoduchou dedinskou ženu, kým Banáš problémový vzťah s otcom, sudcom, poznačeným deformáciami komunistického súdnictva. Prozaická zrelosť, rozprávačská plnokrvnosť, plastické obrazy dedinského sveta s dominujúcou postavou Karola Vicena, „večného vtipkára a viťúza“, charakterizuje umelecky najzrelšiu poviedku Animatic clavitist. Poviedka sa stala aj základom filmového scenára Začiatok sezóny, ktorý potvrdil jej kvalitu „lyrického príbehu o tom, ako starý človek stráca a znovu nachádza svoje šťastie, aby ho znova stratil a možno zasa našiel“.

         V deväťdesiatych rokoch Banáš tvorivo inklinuje k divadlu a prináša do slovenskej dramatiky postavu francúzskeho diplomata Talleyranda, aby v jeho dramaticko-komediálnom súboji s ministrom vnútra Fouchém poukázal na problémy morálka verzus moc a preskúmal, nakoľko platí, že „morálka je pre občana možnosťou a pre politika povinnosťou“. Tvorivé skúsenosti z hier Tréning na štátnikaNo comment, obohatené o štvorročnú parlamentnú skúsenosť, a rozsiahle znalosti zo sveta európskej politiky a politikov v ostatných dvoch storočiach Banáš úspešne zužitkoval v knihe Idioti v politike. Je to zábavný, ironický, groteskný, poučný aj varujúci pohľad na svet politiky všeobecne a tej slovenskej zvlášť. Ušľachtilí, donkichotskí politickí idealisti v tomto svete vedú beznádejný zápas s politikmi, ktorých charakterizujú presne opačné vlastnosti a ideály. Román Zóna nadšenia autor v podtitule označil ako dramatický príbeh priateľstva a lásky a situoval ho do rokov 1968 až 2008. Začína sa krátko pred tragickou augustovou okupáciou, keď sa hrdina knihy zoznámi s mladou Ukrajinkou Sašou, s ktorou prežije krátky, ale intenzívny ľúbostný vzťah (a ktorá potom príde na Slovenskou s okupačnou armádou) a so západonemeckým ľavicovým študentom Thomasom, a ich paralelne a dramaticky sa rozvíjajúce príbehy včleňuje do dokumentárneho tkaniva románu. Táto dokumentárna vrstva románu predstavuje takmer polstoročie kľúčových udalostí odvíjajúcich sa od augustových dní a ukazujúcich rozmanité, často zničujúce dôsledky nielen na osudy hlavných postáv románu, ale aj celej zóny nadšenia – ako metaforicky život a dianie za železnou oponou videné zvnútra nazval autor. Na základe rozsiahlych, donedávna tajných archívnych fondov a pamätí politikov autor ukazuje manipulácie nielen so slobodou jednotlivcov, ale celých spoločenských a geopolitických systémov. Románová faktografia však nepotláča príbeh, ktorý nie je len jej ilustráciou, ale žije vlastným životom, kde sa zrkadlia všetky základné zložky „socialistického absurdistanu“, ktorý prežili komunizmom ovládané štáty – a v predĺženej podobe pokračovali aj po jeho páde. Zóna nadšenia patrí v slovenskej literatúre k vydareným dielam dokumentárneho románu a otvára autorovi – aj iným autorom – priestor na zmapovanie ďalších tém z našich donedávna tabuizovaných, zamlčiavaných či len „nezbadaných“ historických udalostí a osobností.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Zóna nadšenia (2009 po česky, 2010 po nemecky, 2011 po poľsky, 2012 po ukrajinsky, 2012 v jazyku hindí, 2015 po maďarsky) Kód 9 (2011 po česky) Zastavte
    Zóna nadšenia (2009 po česky, 2010 po nemecky, 2011 po poľsky, 2012 po ukrajinsky, 2012 v jazyku hindí, 2015 po maďarsky)
    Kód 9 (2011 po česky)
    Zastavte Dubčeka! (2011 po česky)
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠPAČEK, Jozef: Pocta šátotvornému generálovi (Jozef Banáš: Prebijem sa! Štefánik. Muž železnej vôle). Recenzia. In:

    ŠPAČEK, Jozef: Pocta šátotvornému generálovi (Jozef Banáš: Prebijem sa! Štefánik. Muž železnej vôle). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 27. 2. 2019, č. 7 – 8, s. 16.

    KASARDA, Martin: Generál z kopaníc (Jozef Banáš: Prebijem sa!). In: Sme, roč. 26, 5. 10. 2018, č. 229, príl. Magazín o knihách, s. XXIV.

    -red-: Jozef Banáš (*27. 9. 1948 v Bratislave), slovenský spisovateľ, politik, diplomat, topmanažér,... In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 22. 8. 2018, č. 27 – 28, s. 9.

    KOLÁRIKOVÁ, Katarína – BANÁŠ, Jozef: Čitateľ je pre mňa najobjektívnejšou porotou (Rozhovor). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 5. 9. 2018, č. 29 – 30, s. 9.

    ŠAH: Pripomíname si (Jozef Banáš – 70). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 9, s. 158 – 159.

    Autor neuved.: Spisovateľ Jozef Banáš... (o ňom + ukážka z tvorby). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 4. 7. 2018, č. 25 – 26, príloha Literatúra, s. II.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Sedemdesiatnici: Rutina a skúsenosť. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 93, 99.

    -red-: Jozef Banáš reprezentoval v Turecku. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, č. 7 – 8, s. 15.

    JURÍK, Ľuboš: Odkódovanie Jozefa Banáša. Na okraj knihy Jozefa Banáša Kód 9.17. In: Literárny týždenník, roč. XXX, 13. 12. 2017, č. 43 – 44 , s. 10.

    LUKÁČKOVÁ, Viera: Jozef Banáš: Kód 7. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 2, s. 124 – 127.

    (rk): Zámer konať zlo v ofsajde. (J. Banáš: Kód 7). In: Sme, roč. 24, 7. 10. 2016, č. 233, príloha Magazín o knihách, s. IX.

    Autor neuved.: Jozef Banáš – Kód 7. V Bhutáne, kde majú hrubé domáce šťastie. (+ video z krstu knihy). In: Pravda, 30. 9. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/406612-jozef-banas-kod-7/

    Autor neuved.: Husársky kúsok Jozefa Banáša – z jeho knihy Kód 9 predali 50 000 kusov (+ foto autora; video autor o knihe). In: Pravda, 19. 9. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/405508-husarsky-kusok-jozefa-banasa-z-jeho-knihy-kod-9-predali-50-000-kusov/

    BODACZ, Bohuš: Jozef Banáš: Dementi. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 5, s. 120 – 122.

    LUKÁČOVÁ, Viera: Jozef Banáš: Velestúr. Román o hľadaní rozkoše. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 11, s. 128 – 130.

    TURAN, Andrijan: Sedem viet o siedmich knihách. (Jozef Banáš: Kód 1). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 125.

    -r-: Zo sveta kníh: Krištúfek v Lipsku, Banáš vo Frankfurte. In: Knižná revue, roč. XXI, 13. 4. 2011, č. 8, s. 9.

    KOPČOVÁ, Jana: Magická cesta pútnika alebo Plagiát Dana Browna? (Jozef Banáš: Kód 9). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 22. 12. 2010, č. 26, s. 5.

    -báb-: Slovenská literatúra v zahraničí. In: Knižná revue, roč. XX, 24. 11. 2010, č. 24, s. 9.

    -r-: Slovenskí autori na 20. jesennom knižnom veľtrhu v Havlíčkovom Brode. In: Knižná revue, roč. XX, 10. 11. 2010, č. 23, s. 9.

    Autor neuved.: Jozef Banáš (1948) sa po úspešných tituloch... (Jozef Banáš: KÓD 9). In: Knižná revue, roč. XX, 14. 9. 2010, č. 19, s. 4.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VII.

    -bi-: Zastavte Dubčeka! In: Knižná revue, roč. XIX, 25. 11. 2009, č. 24, s. 2.

    -jw-: Jozef Banáš po česky (Zóna nadšenia). In: Knižná revue, roč. XIX, 14. 10. 2009, č. 21, s. 9.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. II.

    BEŇO, Ján: Výpoveď o dobe, spoveď o človeku (Jozef Banáš: Zóna nadšenia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 125, 2009, č. 1.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, Roman – BANÁŠ, Jozef: Sloboda je najmä o zodpovednosti (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 18. 2. 2009, č. 4, s. 12.

    BALÁŽ, Anton: Jozef Banáš: Zóna nadšenia. In: Zrkadlenie/Zrcadlení, 5, 2008, č. 2.

    HYKISCH, Anton: Politický triler a čo ešte. Jozef Banáš: Zóna nadšenia (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 8. 10. 2008, č. 21, s. 5.

    CHMELÁR, Eduard: Návrat príbehu (Jozef Banáš: Zóna nadšenia). In: Žurnál, 2008, č. 39.

    KASARDA, Martin: Zatlieskajme si, veď sme to prežili (Jozef Banáš: Zóna nadšenia). In: www.jetotak.sk 3. 9. 2008.

    KOPCSAY, Márius: Nech žije KSČ? (Jozef Banáš: Zóna nadšenia). In: Pravda, zv. 18, 16. 9. 2008.

    KRET, Anton: Banášov antiromán (Jozef Banáš: Zóna nadšenia). In: Literárny (dvoj)týždenník, zv. 21,  24. 9. 2008.

    MAJERNÍK, Ján: Aj politici sú iba ľudia. In: Literárny (dvoj)týždenník, zv. 21, 27. 8. 2008.

    SOVIAR, Juraj: Zóna nadšenia od Jozefa Banáša. In: Listy, 2008, č. 9.

    ŠTROMPOVÁ, Alena: Jozef Banáš: Idioti v politike. In: Dimenzie, 2008, č. 3.

    ŠTROMPOVÁ, Alena: Jozef Banáš: Zóna nadšenia. In: Dimenzie, 2008, č. 12.

    JURÍK, Ľuboš: Jozef Banáš: Idioti v politike. In: Euroreport, 2007, č. 3.

    PISKALÍK, Richard: Vo svete zbavenom ideí, vládnu príšery. In: Domino efekt, 2007, č. 34.

    ČECHOVÁ, Soňa: V bratislavskom Divadle West hrajú novú politickú satiru. In: Mosty, 6, 1997, č. 42.

    DVOŘÁKOVÁ, Barbora: Divadlo West začína politické školenie. In: Sme, 24. 9. 1997.

    MISTRÍK, Štefan: Pavučina úsmevu. In: International, 1997, č. 32.

    NITROVÁ, Ľuba: No comment znamená viem, ale nepoviem. In: Práca, 24. 9. 1997.

    OKRUCKÝ, Svetozár: Známa pätorka v jednej hre. In: Práca, 9 .9. 1997.

    PODMAKOVÁ, Dagmar: Keď zabávajú hviezdy (Jozef Banáš: No comment). In: Pravda, zv. 7, 8. 10. 1997, č. 231.

    SUBALLYOVÁ, Ľubica: Scénický rýchlokurz politiky. In: Pravda, zv. 7, 24. 9. 1997.

    DUBOVSKÁ, Oľga: Diplomat o lišiakoch (Jozef Banáš: Tréning na štátnika). In: Smena, zv. 43, 29. 5. 1990, č. 12.

    JANÍK, Pavol: Neľahká skúška života (Jozef Banáš: Tréning na štátnika). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 24.

    KRÉNOVÁ, Martina: Tréning na dramatika a režiséra (Jozef Banáš: Tréning na štátnika). In: Film a divadlo, 34, 1990, č. 17 – 18.

    MAČUGOVÁ, Gizela: Iskrivý debut autora a režiséra (Jozef Banáš: Tréning na štátnika). In: Čas, zv. 5, 4. 6. 1990, č. 127.

    PUŠKÁROVÁ, Melánia: Neľahká skúška života. In: Literárny týždenník, zv. 3, 15. 6. 1990.

    MALECOVÁ, Jarmila: Začiatok sezóny. In: Film, 1987, č. 6.

    SEILEROVÁ, Elena: Jozef Banáš: Kukučia nôta. In: Televízia, 19, 1984, č. 8 a 21.

    ŠMATLÁK, Martin: Ako sa do hory nôti... In: Pravda, 18. 5. 1984.

    KUSSENDA, Pavel: Zaoberáme sa, zaoberáme, ale nič neriešime (Jozef Banáš: Nebráňme vtákom lietať). In: Nové slovo, 23, 1981, č. 51.

    STRELECKÁ, L: Pokým sa vleje do mora. In: Televízia, 6. 8. 1981.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Na pôsobivom scenári a námete Jozefa Banáša Začiatok sezóny rozvíja režisér Záhon pastelovo ladený film

    Na pôsobivom scenári a námete Jozefa Banáša Začiatok sezóny rozvíja režisér Záhon pastelovo ladený film o neradostných dňoch starého penzistu – železničiara Vica. Autor literárnej predlohy odovzdal dobrú prácu, jeho téma má hĺbku, je vyrozprávaná s vrúcnym citom, ale predovšetkým, čo treba oceniť ako mimoriadny prínos, verne vystihuje obraz našich dní na slovenskej dedine. Kresba života, prostredia i atmosféry je veľmi presná.

    Jozef Bobok

    Pálčivosť problematiky, nastolenie otázok riešenia medziľudských a pracovných vzťahov, odvaha bojovať proti zabehaným a nesprávnym metódam zaujme v televíznej inscenácii Banášových Čistých vôd svojou otvorenosťou a úprimnosťou.

    Lýdia Strelecká

    Charakteristické pre to, aké zložité je vstúpiť do boja za čestnosť, do boja za názor, do boja za presvedčenie, je aj to, akými kľukatými cestami prešla hra Nebráňme vtákom lietať, kým sme ju konečne uvideli na našich obrazovkách. Peripetie jej uvedenia sú malým dokumentom, koľko vytrvalosti, ba nezlomnej vôle musel spraviť tím jej realizátorov, aby mohla vstúpiť do nášho života. Mená Geľman, Bokarev sú ako tak známe našej verejnosti, ale aj my potrebujeme svojich Geľmanov. Ak sme v Banášovej hre niečomu uverili, tak predovšetkým úprimnosti výpovede, zanietenosti, schopnosti vstúpiť do konfliktu, z ktorého sa iskrí a z ktorého môže vzniknúť plameň pokroku v myslení i v konaní.

    Pavel Kusenda

    Dramatická groteska Tréning na štátnika umelecky suverénnym spôsobom reaguje na dodnes živý myšlienkový a mravný obsah spoločenského bytia. Očistnou katarziou nám dáva nádej do rokov prebúdzajúcej sa demokracie. Nič pri tom neidylizuje a neidealizuje, pred ničím neuhýba a pred nikým sa neskláňa. Je pádnym príspevkom do diskusie o ďalšom smerovaní slovenskej drámy, o jej kompozičnom uspôsobení i vzťahu k realite.

    Pavol Janík

    Banáš priniesol v Idiotoch v politike na slovenský knižný trh dielo, ktoré sa oplatí prečítať. Rozprávačský talent, dynamický jazyk diela a správny nadhľad vytvára správu, z ktorej sa občas chce smiať cez slzy. No ako autor odkazuje: „Nenadávajte na Dzurindu, Mečiara či Fica, že to zavinili oni. Mohli ste si zvoliť iného. Napríklad mňa.“

    Alena Štrompová

    Ako Idioti v politike tak aj Zóna nadšenia by sa mali stať povinným čítaním.

    Ivan Popovič

    Dielo Zóna nadšenia je svojím spôsobom v slovenskej literatúre ojedinelé. Autor ho sám nazval „dokumentárnym románom“ a žánrovým zaradením pripomína Mailerove Armády noci, alebo Capoteho prózu Chladnokrvne. Banáš vrátil slovenskej literatúre príbeh, vrátil jej dramatickosť a svojou dokumentárnosťou jej dal nový rozmer.

    Eduard Chmelár

    Ak by bola kniha Zóna nadšenia čisto faktografická, nemala by šancu zaujať čitateľa príbehom, ak by bola zasa výlučne beletristická, pripravila by sa o možnosť odovzdať pútavou formou cenné posolstvo predovšetkým mladej generácii.

    Márius Kopcsay

    Slovenskej literatúre chýbal výrazný spoločenský román, ktorý by reflektoval naše blízke dejiny a postoje nás, občanov tohto štátu v jeho rôznych totalitných a menej totalitných podobách k nemu. V Zóne nadšenia Banáš túto smradľavú konzervu otvoril, hoci sa sám aj okyckal.

    Martin Kasarda

    Banášove pútavé rozprávanie plní aj vzdelávaciu úlohu. Autorova osobná skúsenosť z diplomatických postov v Berlíne a vo Viedni je zrejmá. Som presvedčený, že sa ešte do diplomacie vráti, ale na druhej strane sa teším, že ju na čas opustil a po Idiotoch v politike napísal Zónu nadšenia.

    Ľubomír Feldek

    My, čo si to všetko pamätáme, s chuťou čítame o tragikomických epizódach normalizačných rokov, obrázky previerok, čistiek, prefíkané dialógy v orwellovskom newspeaku. Osobitne fascinujúce sú reálie z vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky a najmä zo „vzorovej“ krajiny Sovietov. Patria k najlepším pasážam Zóny nadšenia.

    Anton Hykisch

    Román Sezóna potkanov je odvážnejší ako Banášove predchádzajúce knihy, strhne čitateľa od prvých riadkov. Autor nepotrebuje pátos ani hanobenie minulosti, aby povedal pravdu. Jeho rozprávačský talent nenechá čitateľa ľahostajným. Sezóna potkanov nastavila zopár hlodavcom morálne pasce.

    Alena Štrompová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Písanie je o slobode a sloboda je o zodpovednosti. Slová sú klenoty, ktoré nemôžete len tak hádzať sviniam. Učím sa trpezlivosti

    Písanie je o slobode a sloboda je o zodpovednosti. Slová sú klenoty, ktoré nemôžete len tak hádzať sviniam. Učím sa trpezlivosti a zodpovednosti pri narábaní so slovom. Naozaj slobodný spisovateľ je poslednou oporou slobody v tomto neslobodnom a závislom svete. Spisovateľ nie je ten, kto musí nevyhnutne stáť na čele pokroku, ale nesmie sa motať na jeho konci. Naopak, musí sa pohybovať v blízkosti tých, ktorí sprievod vedú a dívať sa im poriadne na prsty. Verím, že sa mi to mojím písaním darí.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prvá cena Slovenskej televízie v súťaži o pôvodnú televíznu hru pre mládež za scenár Nebráňme vtákom lietať

    Prvá cena Slovenskej televízie v súťaži o pôvodnú televíznu hru pre mládež za scenár Nebráňme vtákom lietať (1978)

    Prvá cena Ústredia slovenského filmu a Slovenského filmového ústavu v súťaži o filmové poviedky za dielo Animatic clavitist (Začiatok sezóny) (1985)

    Druhá cena (Strieborný strapec) za scenár filmu Začiatok sezóny udelená na filmovom festivale v portugalskom Santa Remo (1987)

    Kniha roka 2008 v čitateľskej ankete Knižnej revue za román Zóna nadšenia (2009)

    Cena Slovenského centra PEN za knihu Zastavte Dubčeka! (2010)

    Zlatá kniha (Cena vydavateľstva Ikar) za román Zastavte Dubčeka! (2011)

    Platinová kniha (Cena vydavateľstva Ikar) za román Kód 9 (2011)

    Cena Slovenských pohľadov za rok 2015 v kategórii esej a publicistika

    Panta Rhei Awards 2016 – Slovenský spisovateľ roka – 2. miesto

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    LEPŠÍ AKO VČERA (úryvky) VTÁČIK PAULÍNA      Sťahovaví vtáci. Pripomínali, že treba myslieť na

    LEPŠÍ AKO VČERA (úryvky)

    VTÁČIK PAULÍNA

         Sťahovaví vtáci. Pripomínali, že treba myslieť na zimu. Nemal rád ich odlety. Závidel im. Ostávali po nich prázdne hniezda. Až bude cesta hotová, vrátia sa. Azda na jar.

         Deň bol ľahučký ako pierko a on ho v pravidelnom rytme valcoval do čerstvo sa pariaceho asfaltu na 78. kilometri výstavby diaľnice D 15.

         Tam a späť, späť a tam.

         Robota neujde, deň áno. Vypol motor a podišiel k potoku, ktorý bol naspodku citeľne chladný. Hladina bola vyhriata slnkom, pripomínala júl. V umastenej aktovke vláčil pivo, salámu, zopár rožkov a premárnené roky. Pivo vložil do októbrovej časti potoka. Prišlo mu ľúto, že v staničnom bufete, kde si každé ráno kupuje obed, mávajú len parízer a rybacie konzervy. Do banánových šupiek liezli mravce. Ľahol si na chrbát, založiac ruky za hlavu, a začal premýšľať nad inou, v tej chvíli ešte nevedel akou, budúcnosťou.

         Stavali dom a čím viac navážali tehál, kvádrov a piesku, tým viac sa trápil. Dovtedy bolo všetko, ako sa patrí. Milovali sa s Ankou, žili, spíjali sa pomyslením na krajšie dni, ktoré sa vzďaľovali, hoci by sa s rastúcimi múrmi mali približovať.

         Do ich vzťahu sa pomaly začala vkrádať únava. Staršia Elenka mala štyri, Paľko dva, keď sa nemohol dočkať rána, kedy mal prísť bager. Nedočkavo zdrapil krompáč už večer. Drel ako kôň. Bude mať dom. Lásku dali načas bokom. Anka jemnými rukami miešala betón. Na miešačku nemali. Po nociach šila susedom na starej singerke, zatiaľ čo Fero s cementom vo vlasoch chrápal na spoločnej váľande. Raňajky našiel na stole a kým vyhutoval, ako vo fabrike ušetriť sily na vlastné, Anka ťahala múr z pórobetónových tvárnic. Fero objednal z tých väčších, aby robota šla rýchlejšie.

         Keď si večer líhali do postele, smiala sa, že ju šteklí drsnými, od vápna a cementu dopukanými rukami. Časom aj s tým prestal, únava ich zmáhala skôr, ako sa jej stihol dotknúť.

         Dom rástol. A jemu sa do spomienok vracala krásna žena, kvôli ktorej chodil na zábavy až z kopaníc. Teraz tancovala okolo miešačky, počítajúc lopaty v rytme štyri piesky, jedno vápno, pol cementu.

         V improvizovanej kuchyni, do ktorej sa už presťahovali zo starého, hľadel na ňu zachmúrený. V krčme videl v televízore herečky z Pobrežnej hliadky. Nahnevane štuchol lyžicou do taniera.

         Prichytil sa, že mieša maltu zúrivo len preto, aby dom stál čo najskôr a... pobral sa. Je mu jedno kam, len nech už nevidí tie jej dobré, láskavé, užalostené oči, vzbudzujúce ľútosť.

         – Ferko, Ferinko. Veď my ťa radi, si náš, jediný, najlepší.

         – Neser ma! – zhadzoval jej ruku zo svojej.

         – Spravím parené buchty, tie máš rád, – nieslo sa za ním, ale to už nezačul.

         Z roboty sa častejšie pristavil v krčme za kostolom. Keď ho potom zbabelí kamaráti opreli o neobložené základy, preklínal tých, čo vymysleli kľúčové dierky, iba čo je oštara s ich hľadaním. Začas ho chcela z krčmy vodiť sama, ale keď jej pred všetkými vynadal do opuchnutej škatule, prestala.

         Paľkovi išlo na piaty. Stavba bola takmer hotová. Jediným potešením mu bol pohľad na chlapca, kŕmiaceho andulku Paulínu. Meno dostala po ujčinej, ktorá mu podarovala starú klietku. Vtáčika našiel poraneného pri kamenných schodoch, vedúcich zo záhrady k domu. Ošetril ho. Keď ho dal do klietky, otec povedal: – Vtáci majú lietať!

         Chlapci z ulice sa mu vysmievali, že stavajú väčší dom ako ostatní, preto priľnul k vtáčikovi. Keď vyrastie, odletia spolu. Hľadel na syna a s obavou si pomyslel, že má možno to spievajúce stvorenie radšej ako jeho.

         Keď obhádzali, Fero odišiel. Do neďalekého okresného mesta, kadiaľ viedla cesta D 15. Odvtedy úsmev chlapcovi sadal na tvár len vtedy, keď otec občas vymenil zafajčenú izbu na slobodárke za nový, veľký dom.

         – Tak prečo nie je pri nás? – dobiedzal chlapec do sestry, ktorá ledabolo odvrkla, lebo rátala množiny.

         – Nie si dobrý, – mudrovala nad knižkou. – Musíš urobiť každý deň jeden dobrý skutok. Mohol by si začať s riadmi v kuchyni. Alebo aj iné.

         – Čo iné? – vyhŕkol.

         – Ja viem? Čosi viac. Urobiť niekomu radosť. Niekomu, koho máš rád.

         – Najradšej mám Paulínu.

         – Tak urob jej.

         – Ako?

         – Načo ju držíš v klietke? Iba čo ju trýzniš. – Zišlo jej na um, že andulkin škrekot ju ruší pri matematike.

         Dlho na ňu hľadel. Mysľou mu prebehlo, že v každom dvore je mačka. Ujčiná ho pred nimi vystríhala. Podišiel ku klietke, postavil ju na oblok a otvoril dvierka. Veľmi si prial, aby odišla. Paulína sa neisto poobzerala, neprivykla k slobode, hoci tam rátali i s ňou. Slabučké pošklbávanie v krídelkách dávalo tušiť, že ju láka voľnosť. Preletela na konár jablone a po chvíľke sa stratila nad záhradami. Pomyslel na otca a bol šťastný.

         Vyčistil klietku a vyniesol ju na pôjd. Na dvore nasypal sliepkam. Keď skončil, bola už takmer tma. Nemohol dovidieť na biely betónový chodník v záhrade, po ktorom, ťahajúc za sebou poranené krídlo, pomaličky, z posledných síl, vliekol sa za klietkou domova vtáčik. Mal šťastie, veď v každom dome je kocúr.

         Vysoké schody vedúce k domu mu však prehradili cestu.

         Zastal, zbierajúc zvyšné sily, pozrel do osvieteného obloka a zanôtil. Nepočuli ho, hučal televízor. Pritúlil sa k betónovému chodníku.

         Oblialo ho studené teplo domova. Obloha bola zaliata atramentom, okolo mesiaca sa tvoril biely cukrový kruh.

         Tej noci udreli prvé jesenné mrazy.

     

    MIMORIADNY VLAK

         Vždy som si vravel, že ma prázdne reči neohlúpia. Taľafatky! Tá baba mi vŕta v hlave. Uprostred leta ma len tak pristaví v pasáži, a pretože som zmeškal rande, z recesie jej nastavím dlaň a ona – vraj na Veľkú noc budete otcom. Ja, poslucháč ekonómie, s priemerom dva, dva s dlhými prstami, o ktorých vraveli, že tromfnú Chopina. Zopár dievčat si ich už všimlo, ale to bolo všetko! Nikdy som ich nestrkal tam, kam podľa mňa nepatrili. Zatiaľ.

         Nemám rád rybacinu. Na rozdiel od Heleny. Preto som sa s ňou rozišiel. Uznajte, nasávať pri každom bozku volanie Stredozemného mora vo vlastnej šťave nie je nič povznášajúce.

         A ešte ten šport. Bol som zbláznený do volejbalu s jasnou perspektívou dostať sa s reprezentáciou na olympiádu. Stretla ma však Marcela a nič z toho nebolo. Aspoň som si pri čítaní výsledkov mohol spokojne povedať – ja som to nezavinil. Nech sa z úspechov zodpovedajú tí, čo prehrali, a nie tí, čo ich zavinili.

         Stalo sa, a už sa neodstane. S Marcelou som chodil vtedy, keď ma zastavila tá Cigánka s ovisnutou gambou. Nech som sa akokoľvek nútil, ako matku svojho dieťaťa som si ju predstaviť nevedel. Najmä však nie seba ako otca. Teda v prípade Marcely. Dostať sa totiž k nej do metrovej vzdialenosti sa považovalo za splnenie kvalifikačného limitu pre postup do finále súťaže „Kto dostane Marcelu?“ Prebojovali sme sa tam štyria. Nevyhral nikto. Na tú Cigánka určite nemyslela.

         Nikdy som na veštby neveril, smial som sa im, ale čo ak predsa? Hlúposti. Nuž, dobre. Dajme tomu.

         O tri dni je Veľkonočný pondelok, takže vec je jasne rozhodnutá. Prečo mi to však nechce vyfučať z hlavy? Otca jeho!

         V Poprade na mňa čaká Jana – moja láska. Ozajstná. Viem to, cítim to. Ak by ste sa ma spýtali prečo – je to jasné -je iná ako ostatné, je proste skvelá. Jana. Tú by som si aj vedel predstaviť. Dokonca, keby bolo treba, aj si ju vezmem. Lenže... poznám ju od Nového roku, takže zasa nič.

         Naposledy som cestoval domov na Veľkú noc s jednou nohou v koši s husou. Teraz sa to však nestane. Bude ma čakať Jana a tá by ma – ľutovala. Budem cestovať ako človek!

         Tuším už aj viem ako. Nastupovala do vozňa.

         „Prepáčte, mladá pani, môžem vám pomôcť?“ Pozrela na mňa, akoby som ju žiadal o ruku. Nepovedala nič, iba prikývla. Vzápätí sa jej spod kabáta vykľulo bábätko, ktoré tam ukryla pred severákom od Koliby. Ujdi! Náhodou pôjde do Popradu, vystúpime spolu, a to mi Jana neodpustí.

         Keď som druhýkrát preglgol, už takmer na odchode, začul som: „Ste veľmi láskavý.“

         Mohla mať tak dvadsaťdva. Hm, celkom dobrá. Dokonca veľmi.

         „Nehnevajte sa,“ položila mi do náručia spiace bábätko. Nuž, prečo nie, mal som plecniak a prázdne ruky.

         „Už si ich necítim,“ rozpačito sa usmiala. Chytila obe tašky (poriadne veľké) a vykročila k vozňu pre matky s deťmi. Pred schodíkmi do vagóna zastala a dala mi prednosť:

         „Budete otcom,“ mrkla očkom.

         Ježišmária – veštba! Úniku nebolo.

         „Aspoň budete sedieť,“ dodala. (Dúfam, postojačky by so to hádam neprežil.)

         „Hlavne, že vy si sadnete, ja postojím,“ presvedčivo som zacigánil, pretože presvedčivo cigániť je lepšie ako nepresvedčivo vravieť pravdu. Naučil ma to jeden major na vojne, ktorý mi zjari prikázal prekonať vodný tok. Keď ho potom zo mňa vylievali, stále neveril, že som neplavec.

         O chvíľu som vyhodil z kupé dvoch podnapitých neotcov, ktorí sa chystali hrať šach. Vďačne sa na mňa usmiala, Mária. Vedel som už, že sa tak volá i jej (na tých pár hodín i moja) malá.

         „Takého si si mala vziať, a nie toho pľuháka,“ ukázala na mňa spakruky babka, sediaca pri okne. Ako sa neskôr ukázalo, plnila v istom zmysle funkciu manžela svojej neveste. Syn od nej ušiel a nechal trojročné chlapča. Pri Melčiciach (mali sme červenú a dal som chlapca vycikať cez okno) sa ukázalo, že to bol syn toho odkundesa Ondra, ktorého si priviedol z prvého manželstva.

         „Jáj, nuž veru tak,“ skončila na úvod.

         „Ale vy ste poriadny človek. Onakvejší. Je to na vás vidieť. A tá malá – celá po otcovi. Koľkože má?“ – „Dva,“ odvetila Ria (tak som jej vravel od Trnavy). V Šenkviciach som sa pokúsil pred tým všetkým skryť si hlavu pod kabát, ale pani v stredných rokoch, sediaca vedľa mňa, musela prebaliť svojho Janka. Ria ma potiahla za rukáv a povedala:

         „Peter, prosím ťa, posuň sa o kúsok!“

         Posunul som sa.

         „Na sviatky, na sviatky? A k vašim, či k vašim?“ ukazovala babka raz na mňa, raz na Riu.

         „K našim,“ povedala rozhodne. „A to už ako?! K našim nepôjdeme?!“ zvýšil som hlas.

         „Ale, deti, vari sa len nechcete jeden druhému zoškliviť? Taký pekný pár iste obe matere rady uvidia.“ Aj sa mi to začínalo páčiť.

         „A ďaleko?“ dobiedzala babka.

         „Do Popradu!“ usmiala sa.

         Hotovo! To mi ešte chýbalo. Jana ma zahluší. Nič jej nevysvetlím. Ria sa pritom pozrela na mňa tak, že aj keby som cestoval len do Ilavy, priplatil by som a šiel do Popradu.

         Prikývol som. Hútal som, že vystúpim v Štrbe a ďalej pôjdem osobákom, ale veď sa voľajako vyparím. „A my do Vavrišova.“ Odmlčala sa.

         Dcéra jej s ústami otvorenými ako akreditív spokojne zachrápala na pleci. Keď som občas zacítil jej dych, ani som sa mu nečudoval, že ten jej zutekal.

         „Prosím vás, mohli by ste mi to vytriasť na záchode?“ podala mi do rúk pani v stredných rokoch plienku. „Ste tu jediný otecko a ja sa ta nedostanem.“ Janko mal hnačku.

         Mária (Ria som jej hovoril, len keď ma nehnevala) sa zasmiala do rukáva. Mechanicky som vzal plienku a chcel ísť. „Dajte to sem, Petrík,“ zaťala sa babka. Vytrhla mi plienku z ruky a pohnojila štreku kdesi pri Ilave. Podal som ju majiteľke späť, a vtedy som si pomyslel: bodaj vás!

         Jediný otec! A kde sú tí vaši otcovia, manželia, druhovia a či čo?

         Potom mi ich prišlo akosi ľúto. Najmä jej. Zamyslene hľadela na Riočku. Tá papkala a monotónny kašeľ koľajníc ju spoľahlivo uspal.

         Neviem čo, ale čosi som zacítil. Ja – Paľo Polák, prezývaný Kájo, pretože pre kočku, ktorú som si vyhliadol, nebolo úniku. To o mne tvrdili závistliví kamaráti. (Pred vami však priznávam, že dobrú polovicu svojich milostných príbehov som si vymyslel. Napokon, ako väčšina podobne úspešných mužov.)

         Je to smola byť pár hodín poriadnym manželom medzi ženami, ktoré ich nemajú.

         Pani v stredných rokoch lakonicky zahlásila: „Najlepšie je byť slobodnou matkou.“ Povedala to tak, že som si spomenul na svojho majora.

         Ria kamsi pozerala, keď si neodbytná babka zatipovala: „Isto ste rada, že ho máte.“

         Prikývla!

         Minuli sme Varín. Teda ty takto? A čo ja, na to nepomyslíš?! Ako chceš!

         Naklonil som sa ponad spiacu Riočku a pred užasnutou babkou som jej vtisol dlhý bozk. Vôbec sa nebránila. Tá druhá pozrela, akoby vravela: „Nehrajte mi tu divadlo.“ A mala pravdu. Začal som sa vžívať do svojej úlohy. Keď manžel, tak manžel. A vzorný!

         „Mladý pán, Petrík, nože, nože,“ pokarhala ma babka, keď zbadala, že Márii sa po mojej akcii (všetko, čo konám vedome, tak nazývam) zaleskli oči.

         Ostal som ticho a možno nechtiac sa moja ruka dotkla jej.

         Viem presne, že toto akcia nebola.

         „Život pre osamelého človeka je ako hľadieť cez oblok na bál,“ povedala znezrady Vavrišovanka. Tá v stredných rokoch mala zatvorené oči.

         „Povieš si, eh, čo tam po zábave. Márnosti! A tak veľmi by si chcela byť márnivá.“ Hľadeli sme na ňu. Potrebovala sa s niekým podeliť. A keď sa delí, treba prijať i podať ďalej. A nerušiť.

         „Chceš to, čo nemáš,“ položila uhlinenú ruku vnukovi na hlávku. „Si sám, chceš niekoho, niekoho máš – chceš mať pokoj. To nie je dobre. Kým ťa pustia do postele, vyspí sa na zemi,“ hladkala ho. Celý čas hľadela do obloka, za ktorým bežali stromy, domy, lúky, polia, Strečniansky hrad, Kraľovany, Ružomberok, a ja som pomaly začal premýšľať nad tým, ako vykľučkujem. Hľadím na ňu a myslím na Janu. (Nevie sa správať, je príliš uvravená, má silné boky, krátke nohy, hlasno sa smeje.) Pozriem von – zasa až toľko nerozpráva, boky má akurát i nohy a milo sa smeje. Nuž...

         „Tak veľa vody,“ s úsmevom nám spolu s nevestou podávajú ruky. To je už Mikuláš a podávam jej cez okno veci, ktoré sa nedajú vyvliecť chodbou.

         „A držte sa,“ zakývala, pretože i my sme jej kývali. My. Potom sme vytiahli oblok. Až keď som v kupé uvidel samé nové tváre (bez detí), uvedomil som si, že i pani v stredných rokoch už vystúpila. Celý čas som premýšľal o Jane, ale i o Márii, či Rii? Tuším viac o nej.

         Dočerta! Prečo jej tú ruku nepustím? Prečo! Zabudol som totiž povedať, že malá na ktorejsi výhybke za Ľubochňou skoro spadla, a tak sa nám v ochrannom pohybe stretli ruky pod kabátikom, ktorým bola prikrytá. Akosi sa im už nechcelo späť. Až po Mikuláši. Keď sme však zatvorili oblok a sadli si, stretli sa znovu.

         Prestal som sa tváriť a nechal som sa opantať (asi) myšlienkami, ktoré prichádzali cez spojené dlane.

         Janu som zbadal, keď vlak ešte frčal pomerne rýchlo. Okná boli väčšinou pootvárané, lebo veľkonoční lyžiari si pripravovali výhodné pozície na vykladanie svojho náradia.

         Stála tam s celou partiou – Hela, Oľga, Kaja, Zora, Dodo, Lefi, Bobula a ostatní. Bol som rád, že ich vidím, že som doma. Kopce som nevidel, bola noc, lenže kopce sa dajú aj cítiť. Naši sú u sestry na Morave (mám ísť za nimi), ale i tak som sa tešil. Možno ani nepôjdem, ostanem s partiou. Na september mi ostal len jeden dekanský, tak čo?

         Zbadali ma a spustili nadšený jasot. Poznáte tie zvítania, keď príde posledný, a ste komplet. Jana, tá milá, zlatá Jana (predsa len sa strašne rehoce) sa na mňa vrhla a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vyslobodil a (takmer som na ňu zabudol) pomohol som Márii. Vystúpila posledná. Vlak odišiel. Nastúpilo len zopár ľudí, veď kto by odchádzal z Tatier na Veľkú noc?

         Po celý čas, kým som jej pomáhal, nepovedala nič. Celkom nič. Až keď som jej poslednýkrát podal ruku (ona mi svoju podala neohrabane, lebo jej padal z pleca vak a na rukách mala spiacu Riočku), zachvel sa jej hlas:

         „Peter.“

         „Som Paľo,“ zachvel sa i mne. Dočerta!

         „Príjemné sviatky.“ Držal som jej dlaň a pocítil čosi, čo človek občas pocíti, keď chce stisnúť, a nedá sa. Nejde to. Zdalo sa mi, že to zabolí... nič. Prečo aj? Usmiala sa.

         Perón bol už prázdny a bolo mi trápne stáť tam tak pred partiou. A pred Janou. Odbehol som s tým, že už sa viac na ňu nepozriem. Nesmiem! „Ahoj.“ Neobzri sa! Vydýchol som si. Prišli sme za roh staničnej budovy. Bože. Môj vak. Ostal na peróne. Rozbehol som sa. Bol tam. Sám. Všetci už odišli. I ony.

         Nie! Nie! Nie! Musia tu niekde byť. Asi šli do čakárne.

         Vletel som do dverí... Čakali. Povedala, že na prípoj do Slavkova... ja, že som si zabudol vak. Také krásne hlúposti!

         Čakáreň bola prázdna, len v rohu v prítmí sedela Cigánka. V Poprade je dosť Cigánov, takže... ale táto? Slabo sa na mňa... usmiala?

     

    NO COMMENT (úryvok)

         I. Výstup

         Kancelária osobného tajomníka ministra Talleyranda, Pierra. Talleyrand ho prišiel po prvýkrát navštíviť. Na stole vo váze je karafiát.

         Talleyrand, Pierre

         Pierre: Excelencia, chcel som vám z celého srdca poďakovať... I za túto nádhernú kanceláriu...

         Talleyrand: Neďakujte. Ste mladý, talentovaný muž... a osobne ste sa zúčastnili revolúcie.

         Pierre (opatrne namieta): Tak, mal som vtedy päť rokov.

         Talleyrand: Ale presne si pamätám, keď vás otecko držal na ramenách a vy ste osobne dávali karafiáty vojakom, ktorí rozháňali revolučný dav!

         Pierre: To ma mrzí, bol som ešte dieťa.

         Talleyrand: Čo vás má mrzieť! Boli ste pri tom. Že na opačnej strane? Prosím vás, nie je podstatné, na akej strane ste boli pred revolúciou, ale kde ste teraz... A akože sa má otecko, môj starý, dobrý priateľ...

         Pierre: Otec... zomrel... pred tromi rokmi.

         Talleyrand: Nehovorte, to je mrzuté... (zbadá na stene portrét Robespierra) Zdá sa, že Robespierra máte v zvláštnej obľube.

         Pierre: Je to hrdina našej revolúcie.

         Talleyrand: Hm, hm... aj ja ho mám rád, ale to ešte neznamená, že musím svoje presvedčenie vešať na stenu. Nemyslím si, že by náš cisár bol toho istého názoru.

         Pierre (ukáže na cisárov obraz): Ale veď tu mám aj cisára.

         Talleyrand: Cisára tu musíte mať! Ale Robespierra... (tvrdšie)... nemusíte! (Pierre pochopí a bez nadšenia portrét Robespierra zvesí. Talleyrand sa začíta do papiera a odrazu vybuchne do hurónskeho rehotu.) Ha, ha, ha.... bože môj, ten Fouché je idiot! Aha, čo mi píše: „A tak vám oznamujem, že máme nesporné dôkazy o spolupráci vášho nového osobného tajomníka s kontrarevolučnou políciou v čase našej revolúcie!“

         Pierre: Ja že som spolupracoval s kontrarevolúciou?

         Talleyrand: No, tie karafiáty... také poblúdenie mladosti... bože môj, to stane sa každému...

         Pierre: Ale ja si to vôbec nepamätám.

         Talleyrand: Ale pán minister Fouché si to pamätá.

         Pierre: To je už dávno.

         Talleyrand: Pán Fouché si pamätá presne. Pán Fouché tým policajtom vtedy velil...

         Pierre (šokovaný): A mne teraz vyčíta, že som ako päťročný spolupracoval s policajtmi, ktorým on vtedy velil? (Talleyrand prikyvuje.) Ale to je absurdné...

         Talleyrand: Váš problém je v tom, že Fouché tým policajtom velí aj teraz... Ale, Pierre, prosím vás, azda si z toho nebudete robiť ťažkú hlavu... (Roztrhá pred ním list.) Teraz, keď nás čakajú nesmierne dôležité udalosti... A to je pre vás rozhodujúce, lebo to je budúcnosť. Cisár má vymenovať nového predsedu vlády. Nikto nevie, kto ním bude. To je, samozrejme, pre nás, lídrov, neznesiteľná situácia.

         Pierre: Vy ste líder?

         Talleyrand: Keby len ja... Ale okrem mňa by chcel ešte (počíta na prstoch)... aj náš priateľ Fouché a vojvoda z Arlasu. Pokiaľ ide o Fouchého, nemám veľké obavy. Hovorí sa o ňom, že odvtedy, ako ho počas obliehania Toulonu trafila delová guľa, je polovičný blb.

         Pierre: A to môže byť členom vlády?

         Talleyrand: Je to hrozné. Sedí na tých našich zasadaniach a všetko, čo sa tam hovorí, chápe len z polovice...

         Pierre: Ale potom vás pri tomto intelektuálnom potenciáli nemôže ohroziť.

         Talleyrand: On nemá nielen rozum, ale ani pečienku, polovicu pľúc a najmä žalúdok. A to je najhoršie. Ak sa mu budeme chcieť vyrovnať, budeme musieť naše žalúdky trochu znecitlivieť...

         Pierre: A vojvoda z Arlasu?

         Talleyrand: Celé Fouchého ministerstvo pracuje na jeho diskreditácii. Našťastie policajti nie sú len debili, ale občas robia aj rozumné veci. (Pohľad mu padne na stenu, kde visí heslo, ktoré číta.) Mravnosť je pre prostého občana možnosťou, pre politika povinnosťou... Hm, zaujímavé... to kto povedal? (Rozrehoce sa.)

         Pierre: Vy... pred dvadsiatimi rokmi na pamätnom zasadaní Národného zhromaždenia.

         Talleyrand: Ej, ale ten čas letí... Myslel som to vtedy naozaj úprimne.

         Pierre: A teraz?

         Talleyrand: No comment. To je taký odporný anglický výraz, často používaný medzi politikmi. Vo voľnom preklade znamená: máte pravdu. Žiaľ, život a predovšetkým politika vás občas prinúti povedať aj niečo iné, ako si myslíte.

         Pierre: Klamať?

         Talleyrand: Keď sa dá, hovorte vždy pravdu. Vytvoríte si dobrú povesť, ktorá sa vám zíde, keď budete musieť klamať... (trochu zrozpačitie) Mám pocit, že máte problémy so svedomím. Je to vzácna, až kuriózna vlastnosť ľudskej povahy, ktorá môže byť dokonca užitočná. Nie však tomu, kto ho má... A teraz píšte: „Vaša výsosť!“

         Pierre: Cisárovi?

         Talleyrand (prikývne): „My, ľud francúzsky, rozhodne odmietame akékoľvek aktivity smerujúce k rozvráteniu politického systému našej mladej republiky. Preto dôrazne žiadame o čo najprísnejší trest pre protištátnu skupinu vedenú vojvodom z Arlasu...

         Pierre: Ale všetci vedia, že vojvoda je čestný, cisárovi oddaný človek a váš priateľ...

         Talleyrand: Pierre, pre mňa je prvoradá moja vlasť a preto som pripravený slúžiť jej za každého režimu. (Pierre premýšľa.) Vlasti som pripravený obetovať i priateľstvo s vojvodom. Myslíte, že bolo pre mňa ľahké prestupovať od revolúcie k direktóriu, od direktória ku konzulátu, od konzulátu k hnutiu, od hnutia k cisárovi? A prečo som to robil? Lebo ma vlasť, moje Francúzsko, potrebovalo! Pokračujte! „Pre protištátnu skupinu vedenú vojvodom z Arlasu a ministrom polície Fouchém. Ako dôkaz prikladám informáciu, že títo dvaja chystajú na Vašu výsosť počas pripravovaného divadelného predstavenia Candide atentát.“ A teraz to podpíšte.

         Pierre (prekvapený): Ale...

         Talleyrand: Vy nie ste pripravený prevziať zodpovednosť? Pierre, (privinie si ho) my dvaja musíme držať spolu. Všetci na mňa útočia, musím sa brániť. Ak sa stanem predsedom vlády, budete ministrom zahraničných vecí.

         Pierre: Viem len po francúzsky.

         Talleyrand: No! Veď je to svetový jazyk. Tak podpíšte... (Pierre váha) Drahý priateľ. Politika nie je žiadny nedeľný výlet. Je to boj o moc. Najprv bojujete s nepriateľom, potom s vlastnými. S tými ešte viac, lebo si viac nárokujú. Keď budeme trochu šikovní, vyhráme. Fouché má vraj nového tajomníka. Akýsi Simon Laval. Zblížte sa s ním. Vo vašom záujme.

         Pierre: Musím to podpísať?

         Talleyrand: (Vezme do ruky jeho ruku a podpíše.)

     

    IDIOTI V POLITIKE (úryvky)

    ŽENY V POLITIKE

    „Ženy mávajú celulitídu. Preto Boh nemôže byť žena.“

                                                                                              Rita Rudner

         Mary Wollstoncratová vo svojej publikácii „A Vindication of the rights of Woman“ (Obhajoba práv žien) vydanej v Británii v roku 1792 tvrdila, že ženy majú rovnakú schopnosť chápať rozumové skutočnosti ako muži. Odvtedy ubehlo viac ako dvesto rokov a ženy sa v politike objavujú rovnako zriedkavo, hoci ich schopnosť vnímať rozumové skutočnosti sa nezmenila. Dá sa to vysvetliť dvoma spôsobmi – alebo nie je pravdou, že ženy sú schopné chápať rozumové skutočnosti, alebo politika sama osebe nie je rozumovou skutočnosťou. Keďže ženy sa vo svete úspešne presadzujú v rozumových odboroch, ako sú veda, pedagogika, medicína, literatúra, umenie, gastronómia, a dokonca posilňujú svoje pozície nielen vo fitcentrách, ale aj vo vojenstve či kozmonautike, treba sa s plnou vážnosťou spýtať, či problém nie je v politike, a nie v ženách. Apologéti politiky vysvetľujú neúčasť žien v tejto „akože“ rozumovej skutočnosti tým, že politika je vraj pre ženy príliš abstraktná. Žena si údajne nevie predstaviť, čo znamenajú pojmy – riešiť záležitosti svetovej politiky, vedenie vojny, vraždenie, intrigy, boj o moc, koalícia či opozícia. Žena sa podľa „hoministov“ (opak feministiek) historicky vyvinula ako tvor, ktorej úlohou je prinášať nový život, zaisťovať rod, vychovávať nové pokolenie, dávať svojmu okoliu lásku, nespávať, keď sú deti choré, starať sa o chod domácnosti, vytvárať mužovi podmienky pre jeho rozumovú prácu. Všetky tieto činnosti sú veľmi konkrétne. Muž, ktorý denne od rána do večera rieši problémy svetovej alebo aspoň domácej politiky, nemá čas zaoberať sa vecami nepodstatnými. Prenecháva ich žene a kým ona nespí pri dieťati, ktoré má horúčku, muž tvrdo chrápe, uťahaný z riešenia problému globálneho otepľovania, vojny v Iraku, poklesu svetových zásob plynu, šírenia choroby šialených kráv a iných dôležitých vecí. Tento stereotyp pretrváva až do chvíle, keď žena ochorie, odíde za matkou alebo sa prosto s mužom poháda a odoprie vykonávať pre neho „nepodstatné“ veci. Vtedy si muž uvedomí, že voľby v Spojených štátoch či uväznenie Chodorkovského sú síce dôležité, ale zasa nie až tak, aby mohol ísť do práce v spodnej bielizni používanej sedem dní, pokrčenej košeli, smradľavých ponožkách, hladný a nemilovaný.

         Muži to neradi priznávajú, ale skutočným dôvodom, prečo ženy v politike nie sú, je ten, že muži ich tam jednoducho nechcú. Ak by totiž ženy výraznejšie vstúpili do politiky, museli by si muži prať spodnú bielizeň sami a problémy svetového mieru by riešili ich manželky. Pritom ženy v politike sú požehnaním pre národ. Teda, pre tú časť národa, ktorá tvorí najbližších rodinných príslušníkov žien v politike. Len manželia političiek vedia, aká je slasť mať ženu na zasadaní Rady Európy s pocitom týždňa „tutovej“ slobody. Horšie je na tom paradoxne tá časť národa, ktorá za manželky političky nemá.

         Muž je v podstate nespoľahlivý človek, pretože nikdy nemáte istotu, či nepovie pravdu. Žena, naopak, pravdu hovorí vždy. U politikov sme si zvykli, že kadiaľ chodia, tade rozprávajú. Ženy sú známe svojou mlčanlivosťou, ktorá je v politike dôležitá. Ženy sú aj šikovnejšie ako muži. Na rozdiel od nich dokážu vykonať malú potrebu bez použitia rúk, čo im umožňuje bezproblémové telefonovanie z mobilu. Aj sa v priemere učia lepšie ako muži. Je teda najvyšší čas, aby sa svetový politický patriarchát zmenil.

         Účasť žien v politike nie je nič nezvyčajné. V škandinávskych krajinách tvoria poslankyne neraz viac ako tretinu členov parlamentov. Aj keď vo vláde Slovenskej republiky v rokoch 2002 – 2006 nebola jediná žena (okrem záverečného intermezza s Ivetou Radičovou), netreba zúfať. Egypťanom sa to podarilo tiež len 5500 rokov pred nami. V starom Egypte sa dostala prvá žena k moci hanebne až v roku 3500 pred naším letopočtom. Vládla tam faraónka Hatšepsovet. Podobne ako na Slovensku o 5500 rokov neskôr to bolo nevídané, pretože tradícia hovorila, že každý egyptský vladár musí byť muž. Jej otec však nemal syna, a tak to riskol. Aby sa ľud veľmi nerozhorčoval, Hatšepsovet sa obliekala do mužského odevu a nosila fúzy. Občas som podozrieval niektorých našich fúzatých politikov, či to tiež nie sú prezlečené ženy. Pri spoločnom používaní pisoára som sa však presvedčil, že môj dojem bol mylný. Hatšepsovet sa maskovala tak dokonale, že po dvadsiatich dvoch rokoch jej vlády poddaní ani nevedeli, že im vládla žena. Mnohí sa to však dovtípili, pretože tých dvadsaťdva rokov bolo najdlhším obdobím mieru v starom Egypte.

         Príklad s Hatšepsovet som neuviedol preto, aby slovenskí politici mali z neho, nebodaj, výčitky svedomia. Počet žien vo verejných a štátnych funkciách je nízky aj v iných krajinách. V roku 1984 mali napríklad britské železnice 591 vedúcich miest a z nich boli obsadené ženami pekné dve miesta. V roku 1987 tvorili v Británii ženy 76 percent úradníckeho personálu v štátnej službe a z nich bolo vo vyšších funkciách rovné 4 percentá.

         Biskupské zhromaždenie v Konstantinopole, zvolané cisárom Justiniánom II. na jeseň roku 691 správne pohrozilo klerikom a mníchom exkomunikáciou v prípade, že budú navštevovať kúpele v čase, keď tam budú ženy. Cirkev počas celého stredoveku márne zvádzala boj za odstránenie verejných kúpeľov. V Taliansku začiatkom 20. storočia cirkev priamo zakazovala katolíkom pracovať v štátnych službách z dôvodu blízkeho a častého kontaktu mužov a žien. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia zakazovali niektorí nemeckí biskupi plavecké súťaže dievčatám.

         Angažovanie žien v politike môže byť aj nebezpečné. Je známe, že Pinocheta zhodili ženy, 73 percent amerických žien bolo proti Bushovej invázii do Iraku a rovnako sa ženy nebezpečne presadzovali aj v totalitných režimoch. Kým za komunizmu bolo v poľskom parlamente 20 percent žien, poľskí demokrati im ich karieristické chúťky „strihli“ a po páde komunizmu zasadlo do Sejmu už len 12 percent žien. Podobne „fedrovali“ komunisti ženy aj v Maďarsku, kde bolo do roku 1989 v parlamente 21 percent žien, ale v demokratickom maďarskom režime už len pekných 7 percent. Bulharskí komunisti napríklad vpustili do komunistického parlamentu 21 percent žien, ale bulharskí demokrati sa „neondili“ a umožnili vstúpiť do parlamentu len 3,5 percentám žien. Bulhari si nebezpečenstvo žien v politike uvedomili najvýraznejšie. Slováci ostali oproti Bulharom a Maďarom v hanbe, keď za komunizmu bolo vo federálnom parlamente 29,5 percenta žien, ale my sme ich tlaku nedokázali odolať a do Národnej rady SR sa ich napríklad v III. volebnom období dostalo presne 14,6 percenta. Je to jasný dôkaz, že parlamentná demokracia na Slovensku má ešte čo doháňať.

         Kým všetky politické strany postavili na popredné miesta svojich kandidátok do volieb v roku 2006 aj ženy, zatiaľ jediná strana, ktorá naplno chápe škodlivosť žien v politike, sú kresťanskí demokrati, ktorí na kandidátku do volieb v roku 2006 postavili na prvých pätnásť zvoliteľných miest mužov. Nedá sa vylúčiť, že niektorí z nich boli preoblečené ženy s oholenými fúzmi a podpazuším, aby náhodou neodradili tradičnú voličskú základňu tejto strany – rurálne babky s fúzmi i bez nich. KDH je v ženskej otázke príkladom pre ostatné strany na Slovensku.

     

    HEREČKY V POLITIKE

    Nie každá charakterová herečka je aj charakterovou političkou.“

                                                                                                                  Autor

         V starom Ríme herečky neexistovali. Viac ako hercov si vážili bojovníkov. Rímsky senát dokonca zakázal počestným občanom zaoberať sa herectvom. Hercami mohli byť len otroci, cudzinci alebo prepustenci. Možno i preto, lebo v Ríme nefungovali žiadni dabléri. Ak na scéne amfiteátra život hlavného hrdinu divadelnej hry končil smrťou, žiadali diváci smrť reálnu, teda smrť predstaviteľa hlavného hrdinu. Bolo to zvyčajne v prípadoch, keď hlavný hrdina hral mizerne. To, či hral mizerne, sa zistilo podľa potlesku obecenstva. Preto sa mnohí herci poisťovali a do hľadiska posielali platených roztlieskavačov.

         Herečky neexistovali ani v antickom Grécku. Ženské roly hrali muži. Hrali ich natoľko dobre, že mocní im za odmenu odpustili vykonávanie vojenskej povinnosti a platenie daní. Niektorí muži hrali ženy tak dokonale, že sa stávali milenkami mocných. Už od starovekých čias herci takmer bez výhrady slúžili mocným a hrali komédie za pekné odmeny. Niektorým hercom sa už vtedy podarilo stať sa vplyvnými. Príkladom je herec, spevák, hudobník, básnik a recitátor Claudius Drusus Germanicus, známejší pod umeleckým menom Nero.

         Keď sa ukazovalo, že pôsobiť v politike je príjemné, začali sa o to pokúšať aj herečky. Majú pre politiku dobré predpoklady. Sú trénované v dramatizovaní situácií, výborne ovládajú klaňanie sa aj profesionálnu pretvárku. Aby bola pretvárka presvedčivejšia, používajú rôzne líčidlá. Kým herci sa namažú, herečky sa nalíčia.

         V našom regióne je najznámejšou dramatickou umelkyňou, ktorá vstúpila do politiky, herečka, ktorá sa z neznámych dôvodov urputne snažila presvedčiť verejnosť o svojom talianskom pôvode. Akoby pôvod maďarský bol menejcenný. Meno tejto už pomenej príťažlivej päťdesiatničky však hovorí jasne. V hereckých kruhoch bola známa ako extrémna kariéristka, ktorá všetko vedela a všetkému rozumela. Netajila sa svojím vrúcnym vzťahom k sexu. O panenstvo prišla údajne v šestnástich. Dokonca v niektorých filmových úlohách sa objavila veľmi sporo oblečená až nahá. Chlapi z toho mali radosť, bolo sa na čo pozerať. Sex jej vraj pomohol aj k zaujímavej hereckej kariére. Keď sa jej nahé prsia po prvýkrát objavili na plátnach kín, bolo ustavične vypredané. Nezdolná túžba po kariére ju priviedla k rozvodu s prvým manželom, tiež známym človekom z umeleckej brandže. Keď zistila, že v herectve si už nebude môcť omotávať chlapov okolo prstov tak, ako sa jej to darilo dosiaľ, rozhodla sa pre kariéru v politike. Podarilo sa jej získať dokonca poslanecké kreslo v parlamente. Aj keď sa jej strana nedostala do vládnej koalície, jej ambície sa začali napĺňať. Tí, ktorí ju poznajú, jej predpovedajú v politike veľkú kariéru. Jej meno pozná u nás takmer každý. Volá sa Ilona Stallerová, známejšia ako Cicciolina.

     

    ZÓNA NADŠENIA (úryvok)

    I. kapitola Kyjev 2005

         Dvadsiateho októbra 2005 bolo v Kyjeve sychravo. Na parapety prijímacieho salóna prezidenta republiky padal drobný dážď. Za dlhým bielym stolom sedel na jednej strane prezident Viktor Juščenko spolu s ministrom zahraničných vecí Borisom Tarasjukom, vedúcim delegácie Verchovnej rady Ukrajiny pri Parlamentnom zhromaždení NATO Olegom Zarubinským, tlmočníkom a zapisovateľkou. Oproti sedela delegácia Parlamentného zhromaždenia NATO. Prezident Pierre Lellouche, dvaja viceprezidenti – Turek Vahit Erdem a Slovák Jozef Baláž, generálny sekretár Simon Lunn, jeho zástupca David Hobbs a Svetlana, Ukrajinka zodpovedná v Parlamentnom zhromaždení za vzťahy s Ukrajinou. Viktor Juščenko ešte podpísal dajaké papiere, ktoré mu napochytro priniesol osobný tajomník, a potom na hostí priateľsky pozrel.

         „Prepáčte moje meškanie, troška sa predĺžil rozhovor s predsedníčkou gruzínskeho parlamentu pani Nino Burjadze. Ale teraz mám pre vás času dostatok.“ Pousmial sa. Vo chvíli, keď sa už zdalo, že tvár sa mu roztiahne do úsmevu, čosi ho zastavilo. Možno bolesť. Popolavá tvár, poznačená dôsledkami pokusu o jeho údajné otrávenie, vytvárala dojem meravosti. Napriek jazvám bol Viktor Andrejevič elegantný muž. V čiernom obleku s bordovou kravatou a bordovou vreckovkou v náprsnom vrecku vyzeral ako manekýn. Mierne prešedivené vlasy nad spánkami mu prekrývali zdeformované ucho.

         „Pani Burjadze je šarmantná dáma a my to plne chápeme,“ odvetil Pierre Lellouche s úsmevom, ktorý tomuto Francúzovi otváral dvere aj tam, kde iným ostali zatvorené. Pierre informoval prezidenta o návšteve námornej základne v Sevastopole a poďakoval Ukrajincom za vynikajúcu pohostinnosť. Prezident bol očividne v dobrej forme. Hovoril pútavo, používal jasné argumenty, vtipkoval dokonca pri vážnych témach. Lellouche, Erdem, Lunn, Hobbs ho pozorne počúvali. Predstavovali si tohto muža na tribúne kyjevského Námestia nezávislosti v zime 2004, keď Juščenko viedol oranžovú revolúciu.

         Baláž sedel ako prikovaný. Nedokázal sa sústrediť a prezidentove slová mu unikali. Mysľou mu prebiehali obrazy z Námestia Slovenského národného povstania, Štúrovej ulice, Banskobystrickej, Firšnálu a ďalších bratislavských ulíc a námestí z augusta 1968 plných sovietskych tankov. Miešali sa s nepríjemnými pocitmi strachu, ktoré mu behali po chrbte vždy, keď si spomínal na betónové zátarasy na Check Point Charlie – priechode medzi východným a západným Berlínom. Obrazy postupne prichádzali a odchádzali, ale ona ostávala. Sedela oproti nemu a Baláž z nej nedokázal odtrhnúť oči...

         „Ukrajina má eminentný záujem čo najskôr dostať pozvánku na rozhovory o vstupe do NATO. Očakávame, že sa tak stane na summite NATO vo Vilniuse. Uvítame podporu našej požiadavky aj zo strany Parlamentného zhromaždenia.“ Prezident si upil čaju. Lellouche mu zdĺhavo odpovedal. Baláž ako zhypnotizovaný hľadel na zapisovateľku, ktorá sedela krížom oproti. Zrelá päťdesiatnička s gaštanovým prelivom. Na svoj vek krásna žena. Sledoval ju, ako so sklopeným zrakom zapisovala obsah rozhovoru. Mal pocit, ako by značila aj nepodstatné veci len preto, aby nemusela od papiera zodvihnúť zrak. Keď to občas spravila, zdalo sa mu, že ho skúma. Zopárkrát na neho pozrela svojimi zelenými očami, aby ich vzápätí sklopila. Rozhovor sa pomaly chýlil ku koncu. Prezident venoval delegácii o dvadsať minút viac, ako bolo plánované. Lellouche sa poďakoval za prijatie. Do miestnosti vošiel fotograf a urobil zopár záberov hostí s prezidentom. Juščenkovi spolupracovníci sa okrem tlmočníka pobrali ku dverám, keď prezident zvolal na zapisovateľku.

         „Alexandra Josifovna.“ Baláž zaťal zuby. Robieval tak podvedome vždy, keď bol nervózny. Prezident jej čosi pošepkal, ona prikývla a opustila miestnosť. Fotograf urobil zábery, hostia zaželali Viktorovi Andrejevičovi všetko najlepšie a rozlúčili sa.

         Šéf protokolu ich odprevadil k východu z prezidentského paláca. V šatni im vydali kabáty. Pri prechádzaní popri vojakoch prezidentskej stráže sa Baláž nevdojak obzrel. Spoza jedného z mramorových stĺpov galérie na prvom poschodí obrovského vestibulu prezidentského paláca na neho hľadela zapisovateľka Saša s prenikavými tyrkysovými očami, na ktoré sa nedalo zabudnúť. Keď sa im pohľady stretli, zdalo sa mu, že sa usmiala. Obrátila sa a rýchlo sa stratila za mohutným stĺporadím.

         Cesta do hotela trvala nekonečne dlho. Služobné BMW sotva zastalo, Baláž trielil hore schodmi. Nervózne siahol do bočného priečinka diplomatky. Mal tam zopár fotografií a vecí, ktoré obzvlášť miloval. Fotografie manželky v jej ľahkých letných šatách, svojich rodičov a detí. Aničky s Martuškou pod vianočným stromčekom. A ešte fotografiu, ktorú kedysi po odsťahovaní Martušky do Prahy našiel v jej veciach v škatuli na povale. Bol na nej mladý sovietsky vojak s matkou. Baláž na ňu dlho hľadel a premýšľal. Podľa jeho odhadov mohla mať fotografia asi sedemnásť rokov. Bola čiernobiela, ale aj tak na nej Baláž videl prenikavé tyrkysové oči. Potom spomedzi hŕby papierov na stole vytiahol obálku, ktorú dostali od ukrajinskej Verchovnej rady. Bol v nej program návštevy vrátane predstaviteľov ukrajinskej strany, s ktorými sa stretnú. Nalistoval stranu s programom návštevy u prezidenta. Na druhej strane bolo zloženie ukrajinskej delegácie. Na poslednom mieste zoznamu bola ako pracovníčka protokolu prezidenta uvedená Alexandra Josifovna Guseva.

     

    II. kapitola Berlín 1968

         Auditórium Technickej univerzity na Triede 17. júna v Berlíne Charlottenburgu bolo natrieskané tak, že sa sotva dalo dýchať. Vyše tritisíc študentov z celého Nemecka sa zhromaždili, aby odsúdili americkú agresiu vo Vietname. Napriek tomu, že bola polovica februára 1968, bolo v sále nezvyčajne teplo a vzduch bol vydýchaný. Nad pódiom dominovala obrovská vlajka Vietkongu s nápisom „Vietnamská revolúcia zvíťazí“. Pod ním bolo menšími písmenami napísané heslo: „Povinnosťou každého revolucionára je revolúciu uskutočniť.“

         Thomas Ankermann pricestoval tesne pred začiatkom zhromaždenia nočným vlakom z Bonnu. Vyslal ho krúžok SDS na Univerzite Fridricha Wilhelma v Bonne. Nedokázal zakryť vzrušenie. Dnes po prvýkrát uvidí v akcii Rudiho Dutschkeho. Idol nemeckej mládeže sedel na ľavej strane tribúny. Hľadel do sály mäkkými, dobrotivými očami. Charizmatický človek strednej postavy s hranatou tvárou, prívetivým úsmevom a dlhými tmavými vlasmi, ktoré mu miestami kučeraveli. Talentovaný rečník. Jeho odporcovia sa ho snažili znevažovať tým, že mu neustále pripomínali jeho východonemecký pôvod a neoficiálne púšťali medzi študentov informácie, že je Žid.

         Thomas ho hltal pohľadom. Zišlo mu na um, že vodca nemeckej ľavicovej mládeže pôsobí prekvapujúco mäkko až placho. Vzrušenie v sále rástlo, a keď Rudi vzal do rúk mikrofón, sála začala skandovane volať jeho meno. Rudi sa usmial a začal hovoriť. Spočiatku pokojne, no jeho výraz bol čoraz bojovnejší a presvedčivejší. Vyzval na organizovaný protiimperialistický boj. Masa študentov nadšene pískala, dupotala a tlieskala. Vedľa Rudiho sedel čílsky študent Gaston Salvatore, ktorý fajčil jednu cigaretu za druhou. Thomasovi trochu prekážalo, že sa v sále fajčí, ale nadšenie ho uchvátilo. Vrátil sa do Bonnu plný dojmov z atmosféry a najmä z muža, ktorý bude v najbližších rokoch určovať jeho životné osudy. Bol ním fascinovaný. Vyjadroval presne jeho vnútorné pocity a hľadal odpoveď na otázky rovnakým spôsobom myslenia ako on.

         Rudi Dutschke sa vypracoval na uznávaného vodcu nemeckej mládeže. Jeho heslo „V úplnom odovzdaní sa pravde spočíva zmysel nášho života“ uchvátilo novú povojnovú nemeckú generáciu. Študentské nepokoje, ktoré sa šírili krajinou od polovice sedemdesiatych rokov, dosiahli v búrlivom európskom roku 1968 vrchol. Kým študenti spočiatku protestovali proti pomerom na nemeckých univerzitách, postupne sa hlavný ťah nespokojnosti preniesol do oblasti ideológie. Okrem kritiky nemeckého hodnotového sveta sa čoraz viac objavovali heslá proti americkej agresii vo Vietname a proti plánovaným zákonom o núdzovom stave. Vytvorila sa silná mimoparlamentná opozícia APO, ktorej jadrom bol Socialistický zväz nemeckých študentov.

         Napriek takmer zázračne rastúcemu hospodárskemu blahobytu narastala nespokojnosť najmä intelektuálov. Dôvod bol prostý. Neschopnosť či skôr neochota vyrovnať sa s nacistickou minulosťou. Oficiálne západonemecké priznanie zla nebolo nikdy sprevádzané nefalšovaným individuálnym uznaním zodpovednosti. Bez priameho priznania toho, čo sa stalo v minulosti, videli mladí intelektuáli problémy Nemecka cez prizmu zlyhaní ani nie tak nacizmu, ale skôr bonnskej republiky. A tak pre Rudiho Dutschkeho, Petra Schneidera či mladších Andreasa Baadera alebo Reinera Wernera Fassbindera, západonemecká povojnová demokracia nebola riešením. Bola problémom. Vláda, podporovaná Američanmi vsadila na konzum v nádeji, že v rastúcom blahobyte nová generácia skôr zabudne na zlyhania rodičov. V krajine sa začali objavovať prvé supermarkety, domácnosti sa rýchlo vybavovali chladničkami, práčkami, televízormi a postupne i automobilmi. Obľúbený bol predovšetkým „ľudový chrobák“ – vozidlo Volkswagen.

         Materiálne úspechy rodičov, najmä nemeckých žien, ktoré postavili nové Nemecko, boli však poškvrnené morálnym dedičstvom. Ak niekedy existovala generácia, ktorej vzbura sa naozaj zakladala na odmietnutí všetkého, čo predstavovali ich rodičia – národnej hrdosti, nacizmu, peňazí, blahobytu, mieru, stability, práva, demokracie –, boli to „Hitlerove deti“, západonemeckí radikáli 60. rokov. Keď k tomu prirátame preľudnené internáty a triedy, vzdialených a neprístupných profesorov, z ktorých v podstate každý mal niečo do činenia s nacistickým režimom, mdlá výučba bez rozvoja tvorivosti, bolo len otázkou času, kde sa tlaky prevalia najskôr.

         Najživšia pôda bola na Slobodnej univerzite v Berlíne, ktorá bola založená v roku 1948 ako kompenzácia za to, že areál tradičnej Humboldtovej univerzity sa ocitol v komunistickej sovietskej zóne Berlína. Na Slobodnú univerzitu prichádzali študovať mnohí radikáli. Nielen kvôli slobodnej atmosfére, ktorá v meste vládla, ale i z prozaického dôvodu. Vyhli sa brannej povinnosti. Západný Berlín – izolovaný ostrov v srdci medzinárodného diania, bol slobodný napriek tomu, že bol ohraničený takmer dvestokilometrovým múrom. Postupne sa stal centrom protiamerickej študentskej revolty, hoci, paradoxne, celý Západný Berlín vrátane protiamerických študentov mohol existovať len vďaka americkej pomoci a prítomnosti amerických vojakov. Vojna USA vo Vietname sa stala náhradnou témou za chýbajúcu diskusiu o vlastných vojnových zločinoch Nemecka. Predovšetkým nemecká ľavicová mládež nenachádzala zmysel v pokryteckej, Američanmi „nadekrétovanej“ demokracii. S veľkým záujmom sledovali vývoj v susednom Československu, kde sa nový charizmatický vodca komunistov Slovák Alexander Dubček pokúšal o reformy stalinistického komunizmu. Imponovalo im nadšenie, s akým Česi a Slováci podporovali Dubčeka. Žiadny politik „demokratického“ Nemecka nemohol o takej podpore ani snívať.

         Thomasa preto prekvapili Dutschkeho slová, keď hodnotil svoju nedávnu návštevu Prahy. Vysvetľoval tam zaskočeným českým študentom nezmyselnosť a bezvýchodiskovosť reálneho kapitalizmu. Oni mu zasa vysvetlili nezmyselnosť a bezvýchodiskovosť reálneho socializmu. Dutschke však bol sám v istom zmysle odchovancom reálneho socializmu, keďže sa narodil a vyrastal v Lückenwalde, ktorý bol v sovietskej okupačnej zóne, od roku 1949 nazývanej Nemecká demokratická republika. Sám sa označoval za socialistu vychovaného v kresťanskej evanjelickej rodine. Napriek prvotnej snahe podporovať budovanie socializmu v NDR, neustále sa dostával do konfliktu so základnými tézami marxizmu-leninizmu. Napokon sa šiesteho augusta 1961, týždeň pred začatím budovania berlínskeho múra, pridal k takmer trom miliónom občanov NDR, ktorí od skončenia vojny reálny nemecký socialistický štát opustili. Prišiel do slobodného nemeckého štátu ako antikomunista a antifašista, aby sa postupne stal antikapitalistom. Jedni ho milovali, iní nenávideli. To je však už osudom vodcov.

         Osudného jedenásteho apríla 1968 krátko popoludní šiel Rudi do lekárne, ktorá sa nachádzala zo dvadsať metrov od centrály SDS na hlavnej západoberlínskej triede Kurfürstendamm. Potreboval kúpiť liek pre trojmesačného synčeka Hosea Che. Do skončenia obedňajšej prestávky chýbalo necelých pätnásť minút. Rudi sa poprechádzal popred pohrebníctvom Breusig, tabakovým obchodom a vrátil sa pred lekáreň. Sadol si na bicykel, majúc jednu nohu na ceste, druhú na chodníku. Po chvíli zbadal, ako priamo oproti nemu v strednom páse „Kudammu“ zaparkovalo auto. Vystúpil z neho mladý muž, počkal na koniec vlny áut a blížil sa k nič netušiacemu Rudimu. Zastal zo dva metre pred ním. Rudi bol zvyknutý, že ho ľudia na uliciach zastavovali a často sa s nimi dával do debaty. „Ste Rudi Dutschke?“ spýtal sa mladý muž. Rudi s úsmevom prikývol. Fanatický antikomunista Josef Erwin Bachmann, bytový maliar, ktorý len deň predtým pricestoval z Mníchova, vytiahol z vrecka pištoľ a chladnokrvne vpálil Dutschkemu dve guľky do hlavy. Rudi klesol na dlažbu a nič necítil. Ani ďalšiu ranu, ktorú mu Bachmann pre istotu vpálil.

     

    III. kapitola Kyjev 1968

         Športová hala Burevestnika Kyjev bola zaplnená do posledného miesta. Volejbalisti Vysokej školy ekonomickej z Bratislavy nastupovali na odvetný zápas proti Kyjevskej ekonomickej univerzite. Bol horúci júl, a tak mali dresy prepotené už pred úvodným hvizdom. Jozef Baláž a väčšina jeho spoluhráčov hrali po prvýkrát v živote pred dvoma tisíckami divákov. Už pri rozcvičke bolo jasné, že to bude ťažký zápas. Ukrajinci klincovali jeden smeč za druhým a tak to bolo aj počas zápasu. Winter horekoval, že dostanú „nakladačku“.

         „Ak sa k tomu staviaš tak od začiatku, potom si láskavo sadni voľakde do šatne a nekaz nám tu morálku. Nie je podstatné, či prehráme, alebo vyhráme. Podstatné je, že každý z nás musí vyhrať sám nad sebou. Musí bojovať do roztrhania a potom je úplne jedno, či ich porazíme. Musíme poraziť našu posratosť! Rozumieš?!“ kričal na neho kapitán Bača. Winter len čosi slabo namietol, že toto mužstvo je vlastne základom Burevestnika Kyjev, ktoré je majstrom Sovietskeho zväzu. A Sovietsky zväz je majstrom sveta. „O to lepšie,“ trafil prudko Ciľo loptou Wintera, „nemáme čo stratiť.“

         Na stene oproti slovenskej polovici ihriska boli umiestnené vedľa seba veľká sovietska a československá zástava. Ukrajinci boli skúsenejší, ale Slováci sa v obetavosti prekonávali. Balážovi sa nečakane darili „šable“. Jedna mu však uletela a prudká „rúra“ trafila sovietsku zástavu, ktorá spadla. Ukázalo sa, že ňou bola zakrytá veľká diera v stene. Zápas sa prerušil a diváci sa búrlivo zabávali na zriadencovi, ktorý vlajku nemotorne pripínal späť. Napokon Bratislavčania prehrali trikrát 13 : 15, ale diváci ich odmenili búrlivým potleskom. Dokonca aj diváčka v prvom rade, ktorej Baláž nechtiac odrazenou loptou rozbil okuliare. Podišiel k nej a ospravedlnil sa. Bola máličko krátkozraká a usmievala sa na neho nádhernými tyrkysovými očami. „Vsjo v porjadke,“ odvetila, keď jej galantne pobozkal ruku. Ostala v rozpakoch, očividne sa s čímsi takým nestretla. Baláž jej sľúbil, že zájde do mesta a kúpi jej nové okuliare. „To nebude také jednoduché. U nás sa na okuliare čaká aj mesiac,“ pokrčila ramenami.

         „Tak vám pošlem nové hneď po návrate. Dúfam, že s dajakými náhradnými to zatiaľ vydržíte...“

         „Nerobte si starosti, mám druhé okuliare...“

         „Nie, nie... osprchujem sa a počkajte, prosím. Napíšem si vašu adresu a najmä dioptrie...“

         „Nie je to potrebné.“

         „Ale je!“ nástojil.

         „Adresa je ten internát, v ktorom bývate.“

         „Vy bývate v našom internáte?“ potešil sa Baláž.

         „Vy v našom.“

         „Prepáčte, na koho sa mám pýtať?“

         Chvíľku váhala. „Alexandra. Alexandra Josifovna Grycenko. Volajú ma Saša.“

         „Meňja zovut Jozef.“

         „Jozef...“ usmiala sa. „Po našem Josif... Aj môj otec je Josif. A priateľom Josifom hovoríme Osja... Budete Osja... Da?“

         „Da.“

         Čím viac na ňu hľadel, tým viac sa mu páčila. Takmer nespozoroval, že obe mužstvá už odišli do spŕch a diváci opúšťajú športovú halu. Cítil, ako mu pot steká po tele. Nebol si istý, či je to len z náročného zápasu. „Prepáčte, musím sa ísť osprchovať. Dnes večer máme s vašimi posedenie. Vraj v tom internáte...“

         „Viem. To ste optimista, ak si myslíte, že to bude posedenie. Bude to riadna zábava.“

         „Prídete?“

         „Je len pre pozvaných.“

         „Práve ste pozvaná.“

         Saša sa potmehúdsky usmiala. „Už musím ísť.“

         Bratislavčania sa osprchovali. Chlapci podpichovali Baláža, že ešte ani neprišli do Kyjeva a už zbalil babu. Jozef ich poriadne ani nepočúval. Pred očami mal oči Saše a nevedel sa dočkať večera.

         Spočiatku priateľské posedenie sa postupne menilo na pijanské bakchanálie. Za dlhokánskym stolom v zasadačke internátu Ekonomickej univerzity sedelo zo štyridsať mladých ľudí. Ukrajinci a Slováci sa zabávali, popíjali, spievali. Baláž sa postupne, nenápadne presúval k Saši. Mal pocit, akoby sa poznali už dlho. Zaujímala sa o literatúru, podobne ako on. Milovala Jevgenija Jevtušenka a poznala aj Miroslava Válka. Jozef cítil jej uprený pohľad, keď hľadel do pohára s červeným vínom a recitoval Jevtušenka. Predseda organizácie Komsomolu na Univerzite Miša sa odrazu zodvihol. Bolo vidno, že má už slušne „nakúpené“. Prikázal priniesť šampanské. „To nebude dobré,“ poznamenal Čuki. „Pokračujme radšej vodkou.“

         „Vsjo bude dobré. Potrebujem si s vami pripiť a na to musí byť šampanské.“ Chlapci vedeli, že po predchádzajúcich prílevoch vodky, ukrajinského kvasu a slovenského červeného vína im šampanské na rozvahe nepridá. Miša sa nedal odbiť. Dal ponalievať, postavil sa, zodvihol pohár a povedal: „Priatelia, všetci pozorne sledujeme vyčíňanie amerických imperialistov vo Vietname. Celý svet sa búri proti tejto špinavej imperialistickej okupácii slobodného Vietnamu. Pripime si na zdravie našich vietnamských bratov.“ Všetci vstali a pripili na zdravie vietnamských bratov. Miša čosi naznačil muzikantom, ktorí stáli v rohu. Dovtedy hrali sovietske piesne a staré hity od Elvisa a Beatles. Muzikanti začali hrať svetový protestsong Peta Seegera  „We shall overcome“. Niektorí Ukrajinci sa popridávali. Zo Slovákov spievali Baláž a Chochol. Pieseň poznali, občas ju hrávali na gitarách.

         „We shall overcome, we shall overcome some day, deep in my heart I do believe, we shall overcome some day.“ Pieseň postupne svojou jednoduchosťou strhla všetkých. Baláž s Chocholom vytiahli gitary a družobné posedenie sa premenilo na akýsi soulový happening študentov protestujúcich proti vojne vo Vietname. Keď sa dospievalo, ozval sa obrovský potlesk. Študenti si opäť pripili. Vtedy sa predseda Miša postavil po druhýkrát. Knísavými gestami utíšil prítomných. „Priatelia, ďakujem vám za prejavy solidarity s vietnamským ľu... ľudom... Hik... Chcem vám, našim slovenským druhom, v mene všetkých prítomných povedať, že pozorne sledujeme, čo sa deje v našom bratskom Československu. Uisťujeme vás, bľaď, že nech bude akokoľvek, môžete sa na nás, sovietskych priateľov spoľahnúť... Hik... Tak ako vždy v histórii sme stáli po vašom boku, budeme aj teraz. Dovoľte mi pripiť na družbu, na priateľstvo, na našich najvyšších predstaviteľov – súdruhov Leonida Iljiča Brežneva a Alexandra Stepanoviča Dubčeka.“ Zodvihol čašu. Pozerali jeden na druhého, váhali, napokon si bez zjavného nadšenia pripili. Slovákom sa nie veľmi chcelo pripíjať na zdravie Brežneva a Ukrajinci očividne bez nadšenia vyslovovali meno Dubčeka. Mišov prípitok vniesol do debaty politiku. Možno to bolo aj dobré, pretože vo vzduchu bolo cítiť nevyslovené otázky. Tí, ktorí ešte vládali, búrlivo diskutovali. Baláž v poslednej chvíli strhol Sašu k sebe a zachránil ju pred „šabľou“, ktorú hodil Dežo smerom, kde sedela. Bol prvou obeťou kombinácie vodky, červeného vína a šampanského.

         Kapela v rohu začala hrať „beatlesovky“. „She loves You“, „All my loving,“ rozbláznili mladých Ukrajincov a Slovákov takmer do nepríčetnosti. Keď spevák začal úžasný lovesong „And I love her“, vzal Baláž Sašu do tanca. Chvela sa, mierne sa jej potili dlane. Spolu spievali: „I give her all my love, that’s all I do...“ Privinula sa k nemu natoľko spontánne a prirodzene, že si to takmer nevšimli. Jemne ju pohladil po vlasoch. Zodvihla k nemu tyrkysovozelené oči. V živote také nevidel. Hudba dohrala. Ukrajinci začali skandovať a vyvolávať na Chochola s Balážom, aby zahrali na gitarách. Slováci sa pridali tiež. Baláž vzal gitaru. Chvíľu popremýšľal. „Niečo slovenské!“ zvolal Miša. „Dám niečo ruské,“ odvetil Baláž. Začal hrať Villona od Bulata Okudžavu. Obrátil sa k Saši, spievajúc: „Poká zemľja ješčo vertitsja, poka ješčo jarok svet, gospodi daj že ty každomu, čevo u nevo net...“ Okudžava, zatracovaný a milovaný, Okudžava rozsudzujúci, Okudžava rebelantský. Opatrnejší sa tvárili, že nepoznajú slová, smelší sa pridávali. Pod vplyvom alkoholu boli smelí takmer všetci. Winterove prsty vyklepávali na povrchu stola rytmus piesne a oči pozorne sledovali rozgurážených študentov.

         „Dokiaľ sa nám ešte krúti zem a farby sú samý jas, pane môj, z toho, čo nemáme, udeľ každému z nás. Múdremu nechaj hlavu, zbabelému koňa daj, šťastnému nadeľ výhru – aj na mňa však pamätaj...“

         Postupne nebolo v miestnosti nikoho, kto by nespieval. Ukrajinci po rusky, Slováci po slovensky, tí, ktorí text nepoznali, si pohmkávali. Baláž cítil, ako ho Saša priam vpíja pohľadom. Začal hrať východoslovenské čardáše. Keď spustil „Milá moja, pušč mne dnuká, bo ci nešem jabluká...“, Saša sa prekvapujúco pridala. V sále bolo chvíľu ticho, potom sa ozval obrovský aplauz.

         „Vy poznáte naše piesne?“ prekvapený sa k nej obrátil.

         „Poznám. Aj vaše básne... Ja sládke tušby, tušby po krase spevam peknotou nádšeny a v tomto dúše mójej óchlase svjet mój cjely je zavreny... Sladkovič,“ potmehúdsky sa usmiala. „Mám slovenské korene. Moji rodičia sa narodili v Užhorode za Československej republiky. Mama sa za slobodna volala Sidorová. Ja som vlastne Slovenka...“

         „A teraz dajaké country,“ zvolal ktosi. Na country bol špecialista Ďuro Chochol. Moravan, ktorý študoval v Bratislave. Keď spustil „Zlaté střevíčky“, začala sa v sále takmer davová hystéria. Pieseň za piesňou sa niesla internátom. V sále sa pomaly nedalo dýchať. Zaplnili ju všetci, pozvaní i nepozvaní, každý sa do nej vmestil.

         Baláž zacítil, ako ho Saša chytila za ruku a naznačila mu, aby šiel von. V sále bol taký hluk, že si to nikto nevšimol. Už si vôbec málokto niečo všímal. Pošepla mu číslo izby. Bola len o zopár dverí v záhybe chodby napravo od zasadacej sály. Na sekundu zaváhal, ale zvedavosť a túžba jeho ostych prekonali. Z jej pohľadu mu bolo jasné, že myslí na to isté čo on. Sotva vošiel do jej izby, prudko otočila kľúčom. Vrhla sa naňho a vášnivo ho bozkávala. Nebránil sa. Naopak. Nikdy predtým nepocítil v sebe takú túžbu po žene ako v Sašinej izbe. Obaja boli trochu nešikovní. Nemali v milovaní takmer žiadne skúsenosti. Milovanie nepatrilo k výbave mladej členky Komsomolu a mladého člena Československého zväzu mládeže.

         „I give her all my love, that’s all I do...“ Saša bola úžasne vášnivá. Jozef si spomenul na starého harcovníka Baču, ktorý chalanov vo vlaku varoval, aby si dávali na Ukrajinky pozor. Sú vraj prudké, vášnivé a milovanie je pre ne súčasťou hlbšieho vzťahu. Saša bola jeho prvá žena a on bol jej prvým mužom. Dovtedy sa len sporadicky bozkávala s chlapcami, ktorí ju obletúvali a snažili sa ju získať. Boli však nemotorní a hrubí. Takmer vždy sa opili a grobiansky ju chceli zneužiť. Veľmi – veľmi sa už chcela milovať, ale nestretla nikoho, u koho by aspoň trochu ucítila, že ju má v úcte. O láske veľmi nesnívala, ale očakávala od muža aspoň uznanie a nehu. Počas celého večera pozorovala Jozefa a čím ďalej tým viac ju priťahoval. Keď jej do tela začalo vstupovať akési zvláštne, dovtedy nepoznané teplo, neovládla sa. Podobné pocity mal aj Jozef. Keď ju vzal do tanca a začali hrať pomalú skladbu, pritisol sa k nej tak, že nemohla necítiť jeho vzrušenie. Hľadela mu do očí, obaja sa mierne potili a ona sa k nemu pritisla ešte viac.

         Keď prišli do izby, prevalila sa priehrada so zadržiavanou vášňou, ktorú nič a nikto nemohol zastaviť. Napriek tomu, že Jozef mal prudkú povahu, bol k nej nežný a jemne ju hladil po prsiach, špičkami nechtov ju mierne škrabkal po chrbte a nevydržateľne ju dráždil krúživými pohybmi medzi stehnami. Saša sa pristihla pri myšlienke, že je nahá pred cudzím mužom a vôbec sa nehanbí. Ich milovanie bola také prirodzené, spontánne a také skutočné, akoby boli milencami dlhé roky.

         Obaja mali pocit, že sa medzi nimi stalo čosi viac ako len to, že si vymenili telesnú lásku. Saša ani Jozef neboli dovtedy skutočne zaľúbení a príval citov ich oboch zaskočil. Ak takto prichádza skutočná láska, je to nádherné.

         Keď sa o dobrú hodinu vrátili, v sále bol hluk, spev, pripíjalo sa na družbu. Nikto si ich neprítomnosť nevšimol. Asi hodinu spolu bez prestania tancovali. Nedokázali a ani sa nechceli brániť emóciám. Pomaly začínalo svitať, keď Baláž čosi pošepkal Saši. Nenápadne sa vytratili a ocitli sa na Sašinej izbe druhýkrát. Milovali sa do rána. Povedala mu, že spolubývajúce sú odcestované. Spýtal sa jej, čo študuje. Usmiala sa.

         „Nie som študentka. Pracujem ako sekretárka na oblastnej vojenskej správe. Pochádzam z dediny Kolodno v Iršavskom rajóne. V Kyjeve som nezohnala ubytovanie, tak bývam u kamarátok načierno. Ale dá sa. Takých ako ja je tu habadej. Vrátnikom dáš občas fľaštičku „Moskovskej“ a prižmúria oči.“ Potom ju bozkal.

         „Ľúbiš ma?“ spýtala sa. „Myslím, že áno... áno... nie, nemyslím... viem to... určite... Áno. Ľúbim ťa.“

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013