• Životopis autora

    Narodil sa 15. októbra 1960 v Trnave. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1991 – 1992 pôsobil ako reportér

    Narodil sa 15. októbra 1960 v Trnave. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1991 – 1992 pôsobil ako reportér mládežníckeho týždenníka Kamarát, od roku 1992 pracuje ako reportér v denníku Nový čas. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Publicistika

    • Barnabáš sa dotkol neba – Príbehy iných ľudí (1999)
    • Homošapiens (2003, podľa rozprávania Marcela Nemca)
  • Charakteristika tvorby

    Jozef Kollár mal za sebou už niekoľkoročnú úspešnú dráhu reportéra a bohaté skúsenosti so slovenskou životnou realitou, keď

    Jozef Kollár mal za sebou už niekoľkoročnú úspešnú dráhu reportéra a bohaté skúsenosti so slovenskou životnou realitou, keď v roku 1994 vydal knihu poviedok Nedorozumenie. V „postmodernej“ situácii, ktorá ovládla mladú slovenskú literatúru v prvej polovici 90. rokov 20. storočia a ktorej najvýraznejším znakom bol takmer úplný ústup od príbehu či jeho nahradenie citáciou cudzieho príbehu, prichádza Kollár s poviedkami, v ktorých dominuje práve výrazný autorský príbeh. A je to príbeh, ktorý len nefabuluje reálne životné situácie, ale jeho základným znakom je hra s príbehom, pohrávanie sa s realitou, príbeh, v ktorom vládne tajomstvo a stierajú sa v ňom hranice medzi reálnym a nadreálnym, často drsné obrazy životných situácií striedajú surreálne obrazy – nie však v podobe krotkých obrazov a metafor slovenských nadrealistov, ale obrazy a situácie buňuelovsko-daliovskej proveniencie. Surrealistická inšpirácia je najvýraznejšie prítomná v poviedke Sabom Du. V nej nevesta Felícia pozve priateľov na svadobnú hostinu, kde ženíchom je kamenná socha slávneho skladateľa, do ktorej sa osudovo zaľúbila. Na hostinu (na rúbanisku uprostred lesa) prišla Felícia v svadobných šatách, „v ruke držala ružu, ktorej kvet bol obalený v rôsole, spolu s mletou paprikou, korením a hlavou údenej ryby“, a hlavným jedlom na svadbe boli „živé kurence zúfalo behajúce po stole“. Celý priebeh hostiny má fantasticko-snový rozmer a  (rovnako ako v zlom sne) vyústi do zničenia nevestinho idolu. Prvky sna, plynulý prechod od reálnych do fantastických polôh príbehu, do priestorov určovaných prednostne iracionalitou a tajomstvom, tvoria trvalé konštanty Kollárovho autorského rukopisu aj v jeho ďalších prozaických knihách. Poviedka Fotografia storočia (tiež z jeho debutu) o fotografovi paparazzovi, ktorý sa v snahe urobiť senzačnú „fotografiu storočia“ neštíti ani vraždiť, otvára ďalšiu výraznú tematickú líniu v Kollárovej prozaickej tvorbe: svet, ktorý ovládajú zmanipulované, po senzáciách, „krvi a sexe“ prahnúce médiá, svet, kde prestávajú platiť tradičné morálne kritériá, kde tlak na zviditeľňovanie a „reality šou“ má zničujúci vplyv na hrdinov jednotlivých príbehov (populárnej televíznej moderátorky v poviedke Havária z knihy Žena v koberci či hollywoodskeho herca Roberta Lawkina v poviedke Nesmrteľný z knihy Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila). Treťou tematickou líniou Kollárových próz je súčasná rodina, najmä  jej „odvrátená“, konfliktná tvár (kritika ho charakterizovala ako „odborníka na manželské krízy“). Ich základom sú často rôzne nedorozumenia či až základné neporozumenie toho druhého – aj v oblasti sexu, čo môže mať niekedy takmer tragické následky (titulná poviedka z knihy Žena v koberci). Príťažlivé a koncentrované rozprávačstvo Kollár výborne uplatnil aj v knihe reportáží Barnabáš sa dotkol neba, prinášajúcej tridsaťpäť príbehov zaujímavých ľudí, ktorí sa vďaka svojim životným i profesionálnym vášňam (koničkári, vynálezcovia) dokázali „dotknúť neba“, teda ísť po hranicu svojich síl, zvíťaziť aj nad nepriaznivým osudom. Autorský profil Jozefa Kollára zaujímavo dotvára aj jeho tvorba pre deti, v ktorej sa predstavil ako hravý autor, vnímavý voči svetu dnešných detí, predchnutému fantáziou. Ťažiskom jeho tvorby v budúcnosti bude však zrejme rozprávanie príbehov, ktoré – ako to výstižne charakterizoval P. Rankov – „vychádzajú z každodennosti, no prekračujú ju svojou nástojčivosťou. Neposkytujú návod na život, ale kladú znepokojujúce otázky o jeho zmysle“.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Kollárove prózy boli preložené do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny a bulharčiny.
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Päťdesiatnici: Hladina ustálená. In: Romboid , roč. LIII,
    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Päťdesiatnici: Hladina ustálená. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 106.

    hd: Kniha: keď majú slovo muži. In: Pravda, 28. 5. 2018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/471169-kniha-slovo-maju-muzi/

    PETRÍK, Vladimír: Zrejme to prežijeme (Jozef Kollár: Musíme to prežiť). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XXI, 16. 2. 2011, č. 4, s. 5.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Gombík ako planéta šťastia. Jozef Kollár: Majusov najobľúbenejší gombík (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 7. 5. 2008, č. 10, s. 5.

    RANKOV, Pavol: Kollár nešokuje, znepokojuje (Jozef Kollár: Žena v koberci). In: Knižná revue, roč. XIV, 22. 24. 2004, č. 26, s. 5.

    BALÁŽ, Anton: Rozhovory s Mekym (Jozef Kollár – Miro Žbirka: Meky). In: Knižná revue, roč. XII, 11. 12. 2002, č. 25 – 26, s. 15.

    FERKO, Miloš: Neľahká cesta ku kráse pochybnosti (Jozef Kollár: Srdce čiernej labute). In: Knižná revue, roč. XII, 15. 5. 2002, č. 10, s. 5.

    MAREČEK, Timotej: Príbehy veľkých detí (Jozef Kollár: Barnabáš sa dotkol neba). In: Knižná revue, roč. X, 29. 3. 2000, č. 7, s. 5.

    PODRACKÁ, Dana: Byť dobrý ako more: hovoríme s prozaikom Jozefom Kollárom. In Literárny týždenník . Roč. 12, č. 2 (1999), s. 1 a 10

    RANKOV, Pavol – KOLLÁR, Jozef: Žijeme obdobie literárnej reality (Rozhovor s prozaikom Jozefom Kollárom). In: Knižná revue, roč. IX, 20. 1. 1999, č. 2, s. 16.


    MATEJOV, Radoslav: Majstrovstvo alegórie (Jozef Kollár: Medený vlas). In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 12. 1998, č. 25 – 26, s. 5.

    LENČO, Ján: Oveľa viac ako prekvapenie. Jozef Kollár: Nedorozumenie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 6, s. 153 – 157.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Kollár si už na začiatku svojej literárnej dráhy našiel svojský, originálny a vlastne neopakovateľný tón. Jeho prózy

    "Kollár si už na začiatku svojej literárnej dráhy našiel svojský, originálny a vlastne neopakovateľný tón. Jeho prózy fascinujú tým, že sa pohybujú na hrane reality a neskutočna, na hraniciach sna a perfektne odpozorovanej skutočnosti. Autor dôsledne pracuje s náznakom a podtextom, čo všetko vytvára z jeho próz veľmi pôsobivé a príťažlivé celky."

    Maroš Bančej

    "Poviedky z Nedorozumenia, ako to naznačoval už názov, hovorili najmä o nemožnosti komunikácie a pochopenia medzi ľuďmi. Tento motív, či skôr autorská filozofia, sa tiahne aj zbierkou Žena v koberci. Podstatný posun nájdeme skôr vo vyjadrovacích prostriedkoch. Zatiaľ čo v debute Kollár hojne využíval svojské surrealistické a fantastické obrazy, dnes drží svoju imagináciu na uzde. Jeho rozprávanie je civilnejšie a priamočiarejšie, viac sa sústreďuje na pocity a myšlienky postáv."

    Pavol Rankov

    "Poviedka s tajomstvom má v Kollárovom podaní raz nábeh k mysterióznosti, inokedy podobu frašky, drobnej anekdoty, komunálnej satiry, no najčastejšie psychologického príbehu o manželských konfliktoch. V úsilí o posun do iných dimenzií, do priestorov určovaných prednostne iracionalitou a tajomstvom, sú čitateľné Kollárove inšpirácie magickým realizmom."

    Dana Kršáková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Od detstva som rád počúval "jednoduché" príbehy ľudí. Dospelo to až tak ďaleko, že som si ich začal aj sám
    Od detstva som rád počúval "jednoduché" príbehy ľudí. Dospelo to až tak ďaleko, že som si ich začal aj sám vymýšľať. Môže za to moja fantázia a sny. Pozeral som sa na svoje a cudzie prežité situácie z rôznych uhlov pohľadu tak, aby vyzerali tajomne a neuveriteľne. Snažil som sa o to, aby pointa vyrazila dych mne, aj čitateľovi. Po rokoch som však pochopil, že je to len moja samoľúba hra s postavami a s príbehom. Skutočná sila a nezameniteľnosť určitého príbehu je v niečom inom: v jeho pochopení a stožnení sa s ním. Len vtedy má šancu prežiť svoju dobu a osloviť ľudí v ktoromkoľvek storočí. K jednoduchosti a čistote príbehu vedie dlhá cesta.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Kraska za najlepší debut Nedorozumenie (1994) Cena Slovenského literárneho fondu za reportáž (1997) Cena UNHCR (Vysoký

    Cena Ivana Kraska za najlepší debut Nedorozumenie (1994)

    Cena Slovenského literárneho fondu za reportáž (1997)

    Cena UNHCR (Vysoký úrad komisára OSN pre otázky utečencov) za Príbeh utečenca (2000)

    Cena Slovenských pohľadov (2011)

    Cena Márie Ďuríčkovej za literatúru pre deti za rok 2017, udelil Spolok slovenských spisovateľov za knihu Keď ťa chytím, tak ťa zjem!

     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    KACHLE, PEC (poviedka zo zbierky Finalista, 2017)              Ján dnes večer zabije svoju mačku.
    KACHLE, PEC
    (poviedka zo zbierky Finalista, 2017)
     
     
             Ján dnes večer zabije svoju mačku.
             Musí sa vzdať všetkého, čo má rád. Pred pár dňami mu lekár oznámil, že má pokročilú rakovinu žalúdka, metastázy už zasiahli obličky a pečeň. Dal mu pol roka života, možno osem mesiacov. Pristihol sa, že odvtedy premýšľa v minulom čase. Film v jeho hlave sa prevíja dozadu. Prepálené miesta v ňom sú zabudnuté spomienky. Vytvárajú neznáme symboly. Závislosť od vzťahov je ako mor. Do večera ostáva ešte pár hodín.
             Ján sedí v záhrade na starej lavici a myslí na to, že už neuvidí kvitnúť stromy. Ich listy sa každú jeseň ako žlté ponorky ponárajú v neudržiavanom trávniku. Niektoré ostanú v zemi zapichnuté ako krehké nože. Po žilkách z nich odchádza jar a leto. V zime ich rozdupú na prach nohy v zablatených gumákoch. Stratí sa krása aj všetky útrapy. Choré telá listov s fatálnymi diagnózami v röntgene jesene. Letný cukor v krvi odmeraný lacným glukomerom. Šetrite sa, nejedzte sladkosti, mastné jedlá a nepite pivo. Veľa cukru vás zabije. Najskôr odrežú jednu nohu, potom druhú. Napokon ostane len trup s hlavou a infúziou zabodnutou v žile. Zviera zomiera kompletné, strom postojačky. Láska, prispôsobivosť, otroctvo. Závislosť jedného a veľkorysá ponuka druhého. Bez šance zmeniť, alebo aspoň zmierniť.  
             Ján uvažuje: Od narodenia sme závislí od vecí a vzťahov. Je pohodlné zvyknúť si na to, čo nám podhodia dospelí. V jeho prípade to bol drevený hríb z višňového dreva na štopkanie ponožiek. Nemal ešte ani rok. Kým sa jeho matka vrátila z práce, vedel povedať prvé slovo a s ním aj pomenovať svoju prvú závislosť na svete. Babka držala hríb v ruke pred jeho očami a on sa naň usmieval a opakoval hi-bek, hi-bek. Odvtedy s dreveným hríbom aj spával, mal ho pri hlave. A je s ním aj teraz, keď sa premenil na obludnú hubu a vybuchoval v jeho tele ako nekontrolovateľné nášlapné míny. Každá cesta môže byť relatívne dlhá, ale aspoň už nik nepovie, že umrel predčasne. Zajtra bude mať šesťdesiatdva a dovtedy sa musí zbaviť svojej poslednej závislosti.
             Spotené plyšové zviera, uštvané oči na visiacich nitkách.
             Snaží sa rozpomenúť si na svoju druhú závislosť. Matka ho nikdy nedojčila, nebol to jej prsník. Čo to teda bolo? Pohľad? Bol to pohľad? Dotyk? Možno pohľad pri spomienke na čiernobiele fotky z Vianoc. Sviatky zimy v červenom kalendári. Neforemné hlavy a telá z kovových štočkov, tlačiarenská čerň na rozmazanom prste. Voňavý a rýchlo opadaný smrek v obývačke bytu s vysokým stropom. Metlička, kôpky ihličia, vychladnutá piecka nadránom. Ťažké periny ako olovo. Stokrát omieľaná hádanka: Čo je ťažšie – kilo železa, alebo kilo peria? Odpovedz! Salónky s fondánovou príchuťou, strieborné gule, slávici s nylonovými chvostami. Cudzie úsmevy a posolstvo ľadového anjela v nevykúrenej izbe. Vždy len strach, stupňujúci sa strach, zovretý žalúdok ako hrdzavý zverák v pivnici s uhlím. Strach, málo viery, obavy, trochu radosti, smútok a žiaľ. Biele slnká v pohári džinu, smiech, závoj z cigaretového dymu. Občas si myslel, že teplo trvá večne.
             Prečo teplo vychladne a bežný je chlad?       
             A potom prišli ďalšie závislosti:
             Jedlo, alkohol, cigarety, ľahšie drogy, ženy, vlastné a nevlastné deti, chytanie rýb, vlastníctvo nehnuteľností. Postupne sa zbavil každej, zostala mu len prázdna izba, mačka a kachle.
             – Keď cítim, že začínam byť od niečoho závislý, tak s tým seknem, – vystatoval sa už po štyridsiatke. Nikto mu neveril, že je taký silný, ale Ján to myslel vážne.
             Smrteľne vážne. Ako inak?
    O siedmej večer hodil do rozpálených kachiel milovanú mačku a zbavil sa svojej poslednej závislosti.
    Pred očami mu zostal jej prosebný pohľad, najskôr oddané, vzápätí vyľakané oči a šialený zvuk, ktorý vydala, keď sa jej plyšové telo stvorené na uhladkanie dotklo rozpáleného uhlia. Potom zúfalé narážanie do horúcich stien pece. Nezostalo z nej nič, len pohľad.
    Ján vie, že ten pohľad bude mať pred očami až do smrti.
    Našťastie, nie je už tak ďaleko.
    Potom sa to všetko skončí.
    Konečne.
    Všetky závislosti.
    Navždy.
    A-men.

    TELEFONISTA
    Poviedka zo zbierky Finalista, 2017
     
             Sedí za dreveným pultom Dlhého pubu a telefonuje.
    Kedykoľvek sa na neho pozriem, vždy telefonuje. Mobil má prilepený k pravému uchu ako detskú bakelitovú hračku. Sedí na vysokej taburetke, oblečený má dlhý kabát. Nevyzlečie si ho ani vtedy, keď v zime pridám teplo. Opretý rukami o dlhý stôl je sám sebe tieňom aj karikatúrou. Hlavu má naklonenú mierne doprava, aby bol uchom čo najbližšie k mobilu.
             Nič okolo seba nevníma.
             Len telefonuje.
             Dlhé hodiny telefonuje.
             Svet  mu pláva v očiach.
             Niečo o tom viem, nemyslite si. Zákazníkov mám dokonale prečítaných. Sú ako živé knihy. Nikdy som nečítal knihy, ani jednu, možno v detstve komiksy, ale nijaké lepšie prirovnanie mi nenapadá. Poznám svojich hostí a odhadnem priebeh ich deja a niekoľko možných koncov ešte pred záverečnou. Nikdy to nie je také chudobné ako v knihe, kde je len jeden koniec. Viem o nich aj niečo navyše, na čo si po niekoľkých poldecákoch a pivách na druhý deň ani nespomenú. Ale držím hubu, veď komu inému by sa zdôverili lepšie ako svojmu krčmárovi. Viem, čo ich dokáže vytočiť, kde ich tlačí päta, kde trávili letné a zimné dovolenky, viem aj to, s kým práve žijú a či sa rozvádzajú alebo čakajú deti.
             Štamgasti sa svojmu krčmárovi zdôveria ako kňazovi v spovednici, to je jasné, až na tohto tu. S mobilom. Neviem o  ňom ani mäkké f, v duchu ho volám Bobo. Pripomína mi Boba z  Obchodnej. Mal dlhé mastné vlasy, na ktorých by sa dali opiecť hrianky, kockovanú flanelku a na predlaktí vytetované Kaukaz. Chválil sa, že tam cez vojnu bojoval. U delostrelcov. Bolo to dávno, ktovie, nemal odtiaľ ani jednu fotku. Na rozdiel od môjho telefonistu bol až príliš ukecaný. Keď sa chválil, v tvári celý sčervenel, a tak sme ho prezývali Rus. Všetci nemôžu byť na jedno kopyto. 
             – Ešte jedno? – opýtam sa môjho Boba už po stýkrát. Neodpovie, lebo telefonuje. Vlastne, skôr počúva niekoho hlas, málokedy vidím, že sa mu pohnú pery a jeho mimika na tvári niečo prezradí.
             Postavím pred neho plný krígeľ čerstvo načapovaného piva s hustou penou, ktorá udrží aj dvojeurovku. Pripadám si, akoby som ho vyzval k ďalšiemu ťahu na šachovnici. Vždy sa ho opýtam, či chce ešte jedno pivo, ja som slušný, to čašník v Prahe sa nikdy nespýta, ten rovno položí. Aj on by mohol byť ku mne slušný. Už roky sa ho takto pýtam a nikdy neodpovie. Ani neprikývne, neudrie rukou po stole, nevyleje pohár po obruse. Vypije svoje tri veľké pivá, to je jeho norma, potom sa zdvihne zo stoličky a odíde. Bez slova. Účet s menším tringeltom nechá na stole, pri prázdnom popolníku. Vždy ide pomalým krokom priamo k lietajúcim dverám, nikoho z hostí  si nevšíma. Príde každý deň a v každom ročnom období. V lete, aj v zime. Môže aj mrznúť, vonku je mínus dvadsať, ale viem, že môj Bobo príde.
             Napadlo mi, že ani neviem, aký má hlas.
             Podľa výzoru môže hovoriť ako herec, ktorý daboval komisára Moulena. Ako sa volá? Moravec? Áno, ten. Moravec. Už umrel. Pamäť mi už slúži horšie, ale čo je dôležité, vždy si spomeniem. Niekedy skôr, inokedy neskôr, ale spomeniem si, to je fakt.
             Môj Bobo počúva niekoho v mobile a ja čapujem pivá, a keď sú výplaty, tak k nim nalievam tulamorku. To je írska whisky. Obaja na niečo čakáme. Kvasíme v tejto prestupnej stanici. Raz bude lepšie.
    Keď budem veľký. Keď vyrastiem. Keď konečne vyrastiem zo seba.
    Mám 54 a raz to musí prísť a vyletím z tejto zafajčenej diery. Ako motýľ.
             Alebo vieš ty čo, Bobo?! Ja sa nedám vypiť zaživa. V tomto cirkuse som impresário, zabávač aj krotiteľ. Občas tu skrotím aj vlka. Stačí tak málo. Je to hra, divadlo. Nad hlavou si nosím vlastné kulisy. Som hlavná aj vedľajšia postava.
             Viac vedľajšia ako hlavná.
             Čo ti ešte dnes večer poviem, Bobo? Čo len?
             Cítim, že ty mi najlepšie rozumieš bez slov. Načo slová.
             Môj otec mal na mňa vždy najväčší vplyv. Vplýval a často aj plival. 
             Ubližoval matke.
             Mal som ju rád, chcela pre mňa len to dobré.
             Sklamal som ju.
             Ešteže mám trochu fantázie.
             Ja, Bobo, môžem v podstate vlastniť všetko, keď chcem.
             A ty? Čo máš ty, okrem toho tvojho mobilu s večne rozsvieteným displejom?
             Zabuchol si dvere do svojho vnútra a nikoho tam nevpustíš. Len počúvaš to, čo prichádza zvonka.
             Každý deň počúvaš hlas z druhej strany.
             A čo tvoja vlastná strana?
             Netrafíš viac k sebe domov?
             Z Vianoc máš mindráky a bolesti hlavy.
             Viem to, aj na Štedrý večer odtiaľto odchádzaš posledný. Len pár minút predo mnou.
             Kam ideš?
             Nepovieš...
             Nechaj si.
             Zatrpkol si na svet, sviatky ťa ubíjajú.
             Stačí už len hlas.
             Tvoje ucho prirástlo ku kúsku bakelitu.
             Ani nevieš, že som sa včera rozviedol. Som z toho dosť zlý. Neviem, čo bude s deťmi, ako často ich uvidím a kedy. Moja žena, teda bývalka, už má iného, pracháča. Vždy chcela do sveta. Keď sa ma niekto opýta, ako sa mám, tak mu odpoviem: Nevadí.
    Ale občas to chce veľa síl.
             Najlepšie je mi, keď ležím na posteli a kukám do blba. Akoby som tam videl seba. V nedeľu nerád ležím, nedeľu nemám rád.  Všetky tie napudrované výlety s rodinou, cukrová vata, zoo, obed o dvanástej. Radšej som v robote a čapujem pivo. Štulcáky sú veľké figúrky na šachovnici naplnené až po okraj. Niekedy prelejem, keď neodhadnem.
             Šach-mat.
             Nedeľu fakt nenávidím.
             Poobede mi kŕče zovrú žalúdok ako zverák a nepovolia.
             Najradšej by som si vrazil do brucha ostrý nôž, aby z neho vyletel všetok ten môj boľavý vzduch. Všetky tie výpary a dym z cigariet, ktorým sa naplním cez týždeň ako teplovzdušný balón priviazaný k zemi.
             Ale ja dokážem lietať!
             V snoch lietam a potom zase padám. Stále ma to ťahá k zemi.
             Aha, Bobo, pozri, kto prišiel!
             Fakt pekná baba, krásne nohy, štíhle prsty, tú by som dal dole. A je sama.
             Nevadí…
             Keď budem veľký…
             Keď  dorastiem.
             Keď vyrastiem zo seba.
             Raz.
             Hm, a čo ty?
             Dáš si ešte jedno? Že sa pýtam…
             Jasné, vydrž, už ti ho robím.
             Prečo sa na mňa tak čudne dívaš?
             Oči máš vypúlené jak buldog, alebo nie, skôr ako ten anglický herec s veľkými očami… Marty Feldman, tak sa volal... Zabehlo ti pivo? Nič, to nič, to prejde a potom si dáš ešte jedno, ja to počítam, nemusím si robiť čiarky na účtenku, všetko mám v hlave, vypil si zatiaľ dve, tretie ešte dáš, nepôjdeš predsa pod svoju úroveň… No tak, pozviechaj sa Bobo, nekrvácaj mi tu, kto to uprace, upratovačka dostala včera od šéfky padáka, nepadaj mi tu z taburetky aj s tým  zasratým mobilom pri uchu, udrž sa na tých svojich prekliatych nohách…
    … veď s kým iným budem tak plnohodnotne mlčať?

     

    SABOM DU (z knihy Nedorozumenie)

         Felícia nás pozvala na svadobnú hostinu. Už táto skutočnosť ma prekvapila. Nie, že by som jej závidel, to naozaj nie, dokonca som to tej čiernej myši prial. Zmiatol ma však agátový list, na ktorý napísala pozvánku. Bol horúci ako rozžeravená pec a text na ňom napísaný mizol v okamihu, ako som ho čítal. Na liste stálo: SVADOBNÁ HOSTINA BUDE V AGÁTOVOM LESE. NEDAJTE SA TÝMTO PROSTREDÍM ZMIASŤ A PRÍĎTE OBLEČENÍ VO SVOJICH NAJLEPŠÍCH OBLEKOCH.

    FELÍCIA

         Len zo starej lásky k Felícii som si obliekol tmavomodrý oblek a k nemu obul čierne lakovky. Keď ich vidím, myslím na smrť. Ale hodia sa aj na takú slávnostnú hostinu, akou svadba nepochybne je.

         Keď som na označenom mieste vystúpil z červeného motorového vlaku, o najväčší strom bola pripichnutá šípka, vedľa ktorej visela vysušená ryba. Oko mala prepichnuté hrdzavým klincom. Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu jeseň. Na šípke bolo vyhorenou zápalkou napísané SABOM DU + FELICIA. Určené miesto bolo vzdialené asi päť kilometrov za chátrajúcou železnicou. Kry rozsiahlych malinísk, ktoré sa ťahali popri prašnej ceste, sa mi každú chvíľu zadrapli do saka. Cestou som premýšľal, kto je Sabom Du. Už som to meno niekde počul. Možno je to žonglér v cirkuse, údržbár verejného osvetlenia alebo úbohý herec, ktorého panovník vyháňa každý večer ďaleko za mesto.

         V myšlienkach som sa vracal aj späť, do motorového vlaku. Videl som dedinčanov, ktorí ma celú cestu nespúšťali z očí. Ich pohľady boli ako injekcie napáchnuté starým drevom a smolou. Jedli surové vajíčka so škrupinami a ten zvuk sa skutočne nedá opísať. Bol to škripot zubov, medzi ktorými sa kĺžu kosti kyslých rýb. Občas niektorý z nich objavil vo vajci malé žlté kura, žltšie ako vylámané zuby týchto žien vo farebných sukniach. Keď niektoré z fialovo narúžovaných úst kura prehltli, na chvíľu sa vyhádzali drobným, páperovitým perím.

         Pod ďalšou tabuľkou s menami novomanželov rástla krvavočervená jahoda. Vedľa nej ležal z jednej strany do zeme zavŕtaný ohnivočervený necht slúžiaci pravdepodobne ako odpočívadlo. Len pohľad na ten necht bol taký vzrušujúci, že traja muži, ktorí išli predo mnou v čiernych oblekoch, začali onanovať do vysokej, suchej trávy. Lesné jahody som nikdy nemal rád, mám rád skôr kurence a pečené pstruhy, no tentoraz mi jahoda utkvela oveľa silnejšie a podvedomie ma doslova bičovalo, aby som ju ochutnal. V tom okamihu, keď som sa k nej priblížil, začala kvapkať na lístok pod jahodu pariaca sa krv.

         Cestou som tak rýchlo zarástol ihlicami borovíc, že som si musel postaviť nalakovanú topánku do diery bútľavého stromu. V topánke som jasne uvidel svoju tvár. Čím som sa na ňu dlhšie pozeral, tým som sa sám sebe viacej hnusil. Ešte skôr ako som sa oholil svojimi dlhými nechtami, poriadne som sa vyfackal.

         Uprostred lesa bolo rúbanisko, po jeho obvode ležalo mŕtve drevo. Veselé miesto na svadbu, napadlo mi. Na čistinke už netrpezlivo čakalo štyridsaťštyri hostí. Niektorí mali oblečené dokonca aj smokingy a od dlhého čakania si navzájom obhrýzali ruky.

         „Už ide!“ zvolal odrazu muž so zrkadlovými okuliarmi na opačnej strane hlavy, visiaci ako netopier na vyholenej borovici. Niekde nablízku v tej chvíli zakukala kukučka.

         K čistinke sa pomaly blížilo auto. Keď sa dostalo medzi spadnuté stromy, haluze a drôty, spoznali sme v ňom starú šesťstotrojku. Na prednom sedadle sedel šofér v kockovanom obleku a za ním Felícia v svadobných šatách. V ruke držala ružu, jej kvet bol obalený v rôsole spolu s mletou paprikou, korením a hlavou údenej ryby. Vedľa Felície bola tvár zahalená v šere. Mohol to byť starší muž prísnejšieho zovňajšku, asi ženích.

         Felícia stiahla okienko a zakričala: „Som rada, že vás vidím, vy moje chodiace kostričky!“

         Vzápätí vyhodila cez okienko niečo malé, hodvábne. Mohli to byť rovnako nohavičky ako vreckovka.

         Všetci svadobní hostia stíchli a prestali sa obhrýzať.

         „Felícia, ty jedna malá beštia! Prečo v šesťstotrojke, to sa už dávno nenosí,“ veselo zakričal na nevestu starý muž trčiaci z pňa stromu.

         „Kašlem na to, čo sa nosí a čo nie!“

         Oprela sa rukou o auto.

         „Nič mi tak nepripomína moje šesťdesiate roky ako táto čierna rakva! Som do nej zbláznená!“ kričala Felícia z plného hrdla a z ruky si vytiahla ukazovák, ktorý vyfajčila ako cigaretu. Uvoľnene vydýchla do chladnejšieho vzduchu krúžky červeného dymu. Z neznámeho miesta dopadol na čistinku odraz mesiaca. Po jeho okrajoch stekali hrubé vrstvy medu so štípajúcou cibuľou. Všetkým táto chvíľa pripomenula blížiace sa Vianoce. Odrazu sa neuveriteľne ochladilo.

         Mladomanžel, od tohto okamihu Felíciin muž, bol kamenná socha. So šoférovou pomocou ho Felícia vytiahla zo zadného sedadla a usadila za vrchstôl. Nežne ho pobozkala na čelo a vreckovkou mu utrela plecia, na ktorých bola vrstva prachu.

         „Je to socha,“ povedal niektorý z hostí.

         „Obyčajný kus kameňa,“ pridal sa ďalší.

         Felícia sa od srdca zasmiala.

        „A čo ste si mysleli, že sa vydám za niektorého z vás? Vždy som túžila po mužovi, ktorý dokázal niečo veľké, nesmrteľné. Sabom Du je presne ako môj sen. Prežije aj mňa, naše deti, ktoré mu s radosťou porodím, všetko a všetkých!“

         Ozvalo sa cinkanie kovového predmetu o krištáľový pohár.

         „Prosím o slávnostný prípitok mladomanželom,“ vyzval hostí neznámy muž a prvý sa napil z pohára. Keď dopil cinzano, od pocitu previnenia voči ostatným pochrúmal pohár aj so stopkou. Slastne si oblizol krvavé pery a počuteľne si uľavil. Začal padať drobný sneh. Chudšia žena s prsami ako dva vechte namočené v horúcej vode ochutnala svoje cinzano, a keď jej nechutilo, vyliala ho mladíkovi na hlavu. Vyplazil dlhý jazyk ako chameleón a celú hlavu si šťavnato vyoblizoval.

         Hlavným jedlom na priateľkinej svadbe boli živé kurence, zúfalo behajúce po stole. Všade bolo samé perie. Alergici to dlho nevydržali. O chvíľu začali kašlať, kýchať a potom sa dusili. Peria sme mali plné hlavy. Felícia namaľovala rúžom soche, prepáčte, svojmu manželovi, pery načerveno.

         „Ešte nikdy som nezažila počas svadobnej noci toľko orgazmov ako s ním. Naozaj je úžasný,“ povedala jedným dychom a pohladila ho po zdvihnutej ruke.

         Všetci sme prikývli. Felícia pokračovala.

        „Vyžaruje z neho taký božský pokoj. Netrápia ma pri ňom žalúdočné vredy, sú dni, keď vyfajčím aj šesťdesiat cigariet.“

        „To skôr hovorí o opaku,“ pošepol mi medzi zaťaté zuby muž, ktorého všetci volali Johnny.

         Felícia jeho poznámku nepočula. Od rastúceho vzrušenia si zaryla dlhé nalakované nechty do hlavy slávneho skladateľa Sabom Du. Po nechtoch zostali v kameni nepatrné ryhy.

         Na nevestin pokyn zapol starý muž machom obrastený gramofón. Ozval sa svadobný pochod, ktorý pred vyše stopäťdesiatimi rokmi zložil tu prítomný ženích.

         „Dovoľte mi, vážení, aby som vám predstavila svadobný pochod, ktorý Sabom Du zložil na moju počesť,“ oznámila so zle utajenou skromnosťou Felícia.

         Johnny to nevydržal a vyskočil zo stoličky. Po obruse sa rozlialo červené víno.

         „Podľa archívnych záznamov svadobný pochod zložil maestro v roku 1857 z veľkej lásky k židovke Arkauerovej, ktorá sa nikdy nestala jeho ženou.“ Mladík sa upokojil a dodal: „Je mi ľúto, Felícia, ale musel som...“

         Nevesta sa robila, že Johnnyho nepočuje. Vyložila si na stôl zlatú tabatierku a pomalým, premýšľajúcim pohybom vytiahla z nej cigaretu. Ležérne si preložila nohu cez nohu. Až teraz sme si všimli, že má pod bielymi svadobnými šatami čierne pančuchy s hrubým švíkom. Časť osadenstva túto jej polohu nevydržala a nenápadne sa začali strácať v suchom kroví. Ostatní hostia, medzi ktorými boli aj starší muži, ktorým už tento pocit nerobil žiadne starosti, si ťarbavo povykladali nohy na dlhý stôl. Po živej hostine uvoľnene dýchali. V tieni stromov sa ich ústa predlžovali do periodicky sa otvárajúcich a zatvárajúcich rybích papúľ. Po prstoch im lozili tučné pijavice – ich smrad sa celkom pomiešal so smradom vzácnych parfumov.

         „Zlatko,“ oslovila Felíciu napudrovaná robotníčka s dlhými zubami zanesenými od mazutu a oleja. „Zlatko, mohli by ste nám prezradiť, kde ste sa zoznámili s tu prítomným maestrom?“

         „Neviem, moja milučká, drobušká pampulinka, či ti to môžem povedať,“ zalíškala sa Felícia a ticho sa zachichotala.

         „Prosím, prosím, pekne prosím,“ prosila neprirodzene robotníčka so zopnutými rukami.

         „Dobre, tak počúvaj,“ povedala rozhodne Felícia. „Sabom Du stál dlhé roky na kamennom podstavci pod mojimi oknami. Často som z toho okna pozorovala ľudí. Až jedného dňa, bol to osud, môj pohľad splynul s pohľadom ma-e-stra. Bola som z toho celá nesvoja. Jeho pohľad bol taký prenikavý. Ani raz nežmurkol, keď mi hľadel do očí, a to som ešte nikdy nezažila...!“

         „Videli ste už niekedy sochu žmurkať? Tá žena nie je pri zmysloch, nepočúvajte ju!“ prerušil Felíciu horkokrvný Johnny. Felícia ho ani teraz nepočúvala a pokračovala ďalej.

         „Zamilovala som sa. Celé hodiny som vydržala stáť pri okne a pozorovať jeho tvár, ruky, hruď, nohy. Fascinoval ma tento muž. V šesťdesiatych rokoch hociktorého storočia bol ešte mladučký, temperamentný, neskúsený. Vedela som, že ho za každú cenu musím mať vedľa seba, vo svojom dome, vo svojej posteli...“ Felícia bez mihnutia oka zahasila ohorok z cigarety na ruke opustenej ženy riedkych vlasov, ktorá z precitlivenia neustále vzlykala.

         „Moje rozhodnutie zmocniť sa milovaného maestra Sabom Du urýchlili pouličné holuby. Ešte v tú noc som pristavila k soche žeriav.“

         „Vy ste ukradli žeriav, Felícia?“ opýtal som sa prekvapene, nevnímajúc Johnnyho, ktorý hrabal nohou v zemi ako pes.

         „Áno, ja dokážem všeličo. To by ste sa čudovali.“

         Usmiala sa.

        „Jemu jedinému som dovolila, aby prišiel ku mne ako skutočný milovník. Svojím kamenným skokom rozbil moju nefunkčnú posteľ. Kto z vás, vy úbohé kostričky, by to dokázal?“

        Moja priateľka Felícia sa po týchto slovách podráždene zasmiala. Zapálila si ďalšiu cigaretu.

        „Tú sochu, Felícia... nehľadali ju?“ opatrne som sa snažil nadviazať na jej predchádzajúce vety.

        „Nehľadali. Až po týždni som napísala starostovi mesta, že socha je v mojej posteli. Veľmi sa tomu čudoval.“

        Starý muž bezradne rozhodil rukami.

        „Nikoho tu nevidím z maestrovej strany,“ vzápätí stíchol a ospravedlňujúco dodal: „Asi nedostali včas pozvánky...“

        Felícia s porozumením prikývla.

         „Všetky moje telegramy pošta vrátila. Raz večer prišiel ku mne neznámy muž a tvrdil, že je historik. S poľutovaním mi oznámil, že posledný žijúci príbuzný rodiny Sabom Du zomrel pred sedemdesiatimi rokmi. Ja však viem svoje a oživím maestrov rod.“

        K Felícii sa naklonila nymfomanka, ktorá mala počas celej svadobnej hostiny nohy kŕčovito pritisnuté o hrubú nohu stola.

        „Zaujímalo by ma, koľkokrát sa s maestrom za deň, no veď viete...“ hovorila, pričom si od nervozity obhrýzala nechty.

        Felícia sa zvonivo zasmiala.

        „Nie je to žiadne tajomstvo. Milujeme sa trikrát až štyrikrát za deň. Chceš vedieť podrobnosti?“

         „Rada,“ vzdychla nymfomanka a Felícii sa zdalo, že sa v tej chvíli odbavila, lebo poslednému žijúcemu kurčaťu pevne zovrela krk. Petit Le Mord, napadlo Felícii, krátka smrť...

         „Ako sa dá so sochou milovať? Nevidíte, že vás klame?“ vybuchol Johnny a prevrátil jeden z troch svadobných stolov. Spadol na kolená a plazil sa po rozsypávajúcich sa listoch ako poranený had.

         „Felícia, povedzte slovo! Iba jedno slovo, veď viete, ako vás milujem! Prečo ma trápite? Netýrajte moju chorú dušu, povedzte, že odídete so mnou. Urobím pre vás všetko na svete, láska moja...“ kričal od zúfalstva Johnny a listy mu pod kolenami praskali ako rozpadávajúce sa náhrobné kamene. Felícia ho nepočula. Vyzliekla si svadobné šaty a s opovrhnutím ich hodila na hlavu nymfomanke. Tá do nich s pôžitkom zahryzla. Nevesta sa živočíšne vrhla na sochu maestra Sabom Du a začala o ňu zúrivo masturbovať.

         „Už som to nevydržala, môj drahý, je mi jedno, čo si o mne budú myslieť,“ kričala vzrušená a celým telom sa pohybovala po maestrovej kamennej hrudi.

         Johnny si vytiahol z vrecka ruku. Bola celá od spermií. Spermie začali neuveriteľne rýchlo tvrdnúť a o pár sekúnd sa premenili na lesklé kladivo. Mladý muž priskočil k soche a odhodil Felíciu nabok. Z celej sily sa zahnal a udrel sochu po hlave. Potom ešte raz. Silnejšie. A ešte silnejšie. Zo sochy zostala o chvíľu iba hŕba kamenia a prachu. Felícia na mieste zhorela ako papier. Celkom sa rozplynula.

         „To som nechcel, naozaj som netušil,“ vzdychal Johnny a z ruky mu na zem kvapkalo kladivo.

         „Pokazili ste svadobnú hostinu. To sa nerobí. Vo vašich rokoch som tiež neveril, ale aspoň som to nikdy nedával najavo,“ pokarhal Johnnyho šedivý starček s čiernou bradou a pomalým, kolísavým krokom vyšiel von cez bránu cintorína. Ostatní šli ticho za ním.

     

    MEDENÝ VLAS (z knihy Medený vlas)

         Sabina ležala na priestrannej posteli v Thomasovom dome neďaleko Mníchova a prižmúrenými očami pozorovala, ako sa na čiernej masívnej skrini postupne zväčšuje odraz slnečného lúča a zvýrazňuje odtlačky rúk a obité miesta na laku. Prekvapilo ju, že prenikajúce svetlo zaplavuje izbu rýchlejšie, ako čakala, a vyťahuje do popredia veci, ktoré nevidela v skorých ranných hodinách, keď pricestovala do tohto bytu z Bratislavy aj so svojím budúcim manželom. Po dvoch nevydarených manželstvách (jeden muž je vo väzení a druhý sa upil k smrti) štyridsaťdvaročná, nakrátko ostrihaná, štíhla brunetka bola presvedčená, že teraz už konečne nájde pokoj pri mužovi, ktorého si občania mestečka vážili, lebo to bol dobrý človek a okrem iného mal na starosti pozorovanie vodného stavu obľúbenej riečky, zásobárne pitnej vody pre viac ako tritisíc obyvateľov, pripomínajúcej v týchto jarných mesiacoch chvost striebornej šelmy, hrdinky miestnych povestí a rozprávok.

         Boli tri minúty pred desiatou a Sabina ešte stále necítila potrebu vstať z postele, len mĺkvo pozorovala sekundovú ručičku, pomaly odčítavajúcu z času, v ktorom sa konečne cítila šťastná a spokojná. Až keď kukučkové hodiny v kuchyni ohlásili pol jedenástej, pomaly sa posadila na posteli a zľahka zívla. Vstala, obula si mäkké kožušinové papuče a otvorila dvojkrídlové okno. Chvíľu hľadela na dvor plný nasadenej cibule a paradajok, ktorý jej pripomínal tetinu záhradu na západnom Slovensku, kam tak rada chodievala v detstve na letné prázdniny.

         Ležérnym krokom prešla na opačnú stranu izby a pozrela sa von druhým, rovnakým oknom.

         Prekvapila ju zasnežená skala, týčiaca sa nad zalesnenými vrchmi, ktorú nevidela neskoro v noci, keď bolo na ceste viac cítiť benzín ako opar z hôr a hmla sa ťažko, celkom ako ťaživá tmavočervená opona v dedinskom kine dvíhala na oblohu, pripomínajúcu vychladnuté, vzdialené ústa. Hľadela na tie zasnežené vrcholce hôr, slnkom osvietenú stranu ostro padajúcej skaly a až po chvíli si uvedomila, že niečo hľadá. Cítila, že tento okamih, v ktorom sa spájal dedinský dvor na západnom Slovensku so zalesneným pohorím a zasneženými skalami v malej nemeckej dedinke, už niekedy v živote prežila, len si nevedela spomenúť, či to bol skutočný zážitok alebo len obraz, ktorý si na zastrešenie akejsi situácie vytvorilo jej podvedomie a teraz ho posunulo von, ako keď dopadnú farebné guľôčky o porcelánový tanier a my počujeme, ako cinknú prvý a poslednýkrát drobným, okamžite zanikajúcim cinkotom.

         Bol to práve tento pocit, ktorý vyvolal v Sabine mrazivé zimomriavky. Ešte pred pár hodinami sa ubezpečovala o svojom ťažko nadobudnutom sebavedomí, ktoré jej pomohol nájsť o desať rokov starší Thomas. Preľakla sa. Možno jej sebavedomie nie je až také pevné, ako si o ňom myslela, keďže ju dokážu vystrašiť neznáme podnety, prichádzajúce akoby z veľkej diaľky. O chvíľu sa znovu upokojila. Možno zdrojom jej obáv je iba neznámy studený vzduch, ktorý sa vkradol ráno do izby so svetlom a zaplavil miestnosť plnú loveckých trofejí, maľovaných tanierov a vázičiek.

         Keď vošla do kuchyne, na stole ju čakali dva malé rožky s miniatúrnym maslom, trojuholníkovým šunkovým syrom, zelenou paprikou s červenkajúcim pruhom, dvoma paradajkami a čiernou instantnou kávou, ktorú jej Thomas nechal ešte v teplej nádobe z kávovaru. Zvedavo si prečítala odkaz napísaný na žltej strane miniatúrneho notesa, v ktorom jej budúci manžel oznamoval, že sa vráti domov okolo piatej poobede. Dvoma hrubými čiarami podčiarkol, aby nič nerobila, len odpočívala, šetrila sa preňho, a zatiaľ že ju bozkáva na celé telo. Sabina sa usmiala, odložila notes na roh stola a natrela si šunkový syr na celozrný čierny chlieb. Pomaly sa najedla a potom celkom voľne odhodila zo seba nočnú košeľu a vošla nahá do kúpeľne. Jednou rukou držala sprchu a druhou zapla malý tranzistor, postavený medzi parfumami, mydlami a sprejmi na vstavanej poličke. Neprekážal jej ani typický nemecký šláger v podaní moletnej speváčky, ktorú Thomas neznáša. Na čisté telo si obliekla džínsy pieskovej farby a tričko s logom univerzity, na ktorej vyštudovala právo. Pozrela sa do zrkadla prechádzajúceho na šírku cez celú stenu a myslela na to, že človek nikdy nemôže vedieť, kde skončí, alebo – v jej prípade – kde bude znovu začínať. Štíhlym prstom prešla po skrini, akoby sa chcela ubezpečiť, že je na nej riadna vrstva prachu, a potom jej chvíľu trvalo, kým našla handru a začala utierať staré masívne skrine, stoly, taburetky, jedálenský príborník a napokon stoličky s vysokými tapacírovanými operadlami. Keď dokončila utieranie prachu, sadla si na roh rozkladacieho kresla a opäť ju zachvátil zvláštny pocit neistoty, že je tu niečo navyše, čosi akoby vyčnievajúce z hmotných, ale aj nehmotných vecí. Pozerala sa na predmety okolo seba a v duchu chválila Thomasa za to, že má dobrý vkus. Ani ona by nedokázala lepšie vybrať a zladiť veci v izbe. Opäť sa upokojila. Bude si musieť zvyknúť žiť v novom prostredí, to je všetko, napadlo jej, keď natiahla štíhle, udržiavané prsty svojej ruky, aby vychutnala kožušinu prehodenú cez operadlo pohovky. Bola jemná ako páperie húsatka. Keď ju pohladila, pomyslela na to, ako ju asi Thomas čistí od prachu, a vtom zbadala v zajačej srsti poskrúcaný dlhý medený vlas. Dvoma prstami vytiahla vlas z kožušiny a chvíľu si ho prezerala v tichom svetle miestnosti. Ani sama netušila prečo, pripomenul jej niekoho vzdialeného, tvár, ktorá sa jej strácala s pribúdajúcimi kilometrami, opúšťajúc staré územie svojho života za hraničnými priechodmi, a v tej chvíli priplávalo k nej z veľkej diaľky jedno meno: Monika.

         Monika, povedala nahlas Sabina, prezerajúc si medzi prstami dlhý medený vlas. Vtedy, pred dvoma, možno tromi rokmi ju zbadala v Kláštornej vinárni a počula, ako bez zábran kurizuje Thomasovi. V tej chvíli svoju dlhoročnú priateľku znenávidela. Chcela jej vziať jedinú nádej, ktorú mala, nádej na nový život. A teraz akoby sa tá nenávisť a obava znovu prebudila. Prišla za ňou v podobe medeného vlasu stovky kilometrov do malého mestečka, v ktorom chce začať žiť odznova. Ale dá sa vôbec začať odznova?

         Sabina si chvíľu prezerá medený vlas, krúti ho v prstoch, naťahuje, akoby skúšala jeho pevnosť, keď odrazu zazvoní zvonček na dverách, celkom iným tónom, ako zvonia zvončeky v Bratislave. V stane z kresla, medený vlas požmolí medzi prstami a odhodí ho do malého pleteného koša v kúpeľni. Je to iba vlas, iba vlas, povie si cestou po dlhej, úzkej chodbe s kvetmi v kvetináčoch a zarámovanými obrazmi visiacimi na čerstvo natretej stene.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013