Peter Procházka
Peter Procházka



Obrázky kníh


Kliatba žltých ruží - 2014
Kliatba žltých ruží - 2014

Vodnícky karneval - 2014

  • Životopis autora

    Július Balco sa narodil 28. februára 1948 v Cíferi. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1966 –
    Július Balco sa narodil 28. februára 1948 v Cíferi. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1966 – 1971. V rokoch 1973 – 1998 pracoval ako redaktor literárnych časopisov Romboid, Literika, Národná osveta. Žije v Pezinku.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Tvorba Júliusa Balca si zasluhuje väčšiu pozornosť, ako by sa mohlo zdať z počtu vydaných kníh - ide o svojbytného, vyhraneného

    Tvorba Júliusa Balca si zasluhuje väčšiu pozornosť, ako by sa mohlo zdať z počtu vydaných kníh - ide o svojbytného, vyhraneného a umelecky zrelého prozaika. Vytvára jedinečnú atmosféru s hlbokým ponorom do vnútorného sveta postáv a sugestívne rozpráva príbehy a rozohráva situácie s cieleným morálno-hodnotovým zámerom. Knižne debutoval novelou Voskovožlté jablko, tematicky čerpajúcej z obdobia druhej svetovej vojny. Otvoril však celkom iný, netradičný a neheroický prístup k vojnovej problematike. Vojnové udalosti sú naliehavo prítomným a znepokojujúcim pozadím, ale hlavným problémom je morálny konflikt hlavného hrdinu medzi občianskou povinnosťou a láskou k synovi, zodpovednosťou za jeho život. Kompozícia novely je postavená na vnútornom zápase správania sa a rozhodovania človeka v krízových situáciách vojny, vo vzťahu k základným ľudským hodnotám. Druhá kniha J. Balca Husle s labutím krkom čerpá z prostredia života Cigánov bohaté filozoficko-symbolické pletivo: cigánska muzika, láska mladého huslistu k Šáre, inštinkt, hra vášní, široká cigánska duša, husle, voz, žena, cesta, britva, krčma, príroda, spojené s otázkou slobody a voľnosti, s tragikou všadeprítomnej smrti, zápasom, o vlastnú existenciu. Balco tak vytvoril nádherný baladický typ ľudí s horúcim srdcom, svojskou morálkou, milujúcich život, trpiacich, ale cieľavedomých, ktorí chcú byť v živote užitoční.Tretia kniha Cestujúci tam a späť vychádza z intelektuálneho prostredia. Láska, smrť, agresivita, túžby a snové vízie, ale najmä retrospektívne účtovanie morálnych a životných hodnôt v rovine minulosť – prítomnosť – budúcnosť tvoria základnú osnovu novely. V poviedkovej knihe Ležoviská stvárnil pestrú paletu typov a charakterov ľudí našej doby a ich vnútorný pocitový svet.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Husle s labutím krkom (1982 po nemecky) Voskovožlté jablko (1983 po rusky) Vrabčí kráľ (2007 dvojjazyčne slovensko-poľsky, 2008 po

    Husle s labutím krkom (1982 po nemecky)

    Voskovožlté jablko (1983 po rusky)

    Vrabčí kráľ (2007 dvojjazyčne slovensko-poľsky, 2008 po chorvátsky, 2009 po ukrajinsky, 2010 po arabsky – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠPAČEK, Jozef: Július Balco / Kliatba žltých ruží. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľad y, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 116.

    ŠPAČEK, Jozef: Július Balco / Kliatba žltých ruží. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 116.

    ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. Július Balco / Kliatba žltých ruží. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 11, s. 119 – 120.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Július Balco. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2. rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    SZENTESIOVÁ, L.: Hranica iba zdanlivá (Július Balco: Žlté ruže). In: Knižná revue, 19, 2009 č. 26.

    ŠIKULA, Bystrík: Už nám fúka do komína. (Odznelo na prezentácii knižky Strigôňov školský rok 29. 2. 2008 v Klube slovenských spisovateľov). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, s. 101 – 103.

    ŠAH: Július Balco – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 2, s. 159.

    HALVONÍK, A.: Na svete nie je až tak zle (Július Balco: Strigôňov školský rok). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 8.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HOCHEL, Igor: 14 dobrých poviedok. Július Balco: Diablova trofej. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 42 – 44.

    BODACZ, B.: Príbehy, ktoré nás obliekajú (Július Balco: Diablova trofej). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 1.

    HALVONÍK, A.: Július Balco: Diablova trofej. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 1.

    ŠIKULA, B. – BALCO, J.: Najväčšou inšpiráciou je samo písanie (Rozhovor). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 7.

    HALVONÍK, A.: Fajnová vrabčia feéria (Július Balco: Vrabčí kráľ). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 7.

    MALACHOVSKÁ, Katarína: Podobnosť čisto náhodná? Július Balco: Vrabčí kráľ. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 7 – 8, s. 272 – 273.

    ŠPAČEK, J.: Július Balco. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    VLNKA, J.: Július Balco: Vrabčí kráľ. In: Bibiana, 12, 2005, č. 1.

    ŠAH: Július Balco – 55. (Pripomíname si).  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 159.

    JURČO, M.: Július Balco: Strigôňov rok. In: Bibiana, 7, 2000, č. 3.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Podiel lásky na poľudštení Strigôňa (Július Balco: Strigôňov rok). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 25 – 26.

    Päť otázok prozaikovi Júliusovi Balcovi (Rozhovor). In: Tvorba T, 9 (18), 1999, č. 4.

    HALVONÍK, A.: Za zrkadlom jazyka (Július Balco: Pozdrav babieho leta). In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    JAROŠ, P.: Čo nám chýba, čo nám stačí...? (Július Balco: Pozdrav babieho leta). In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    ŠIKULA, B.: Pavučiny, tŕne, lístie... (Július Balco: Pozdrav babieho leta). In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    BÍLIK, R.: Opäť strigôň a opäť bez rozprávky (Július Balco: Strigôňove prázdniny). In: Kultúrny život, 29, 1995, č. 3.

    GLOCKO, P. ml.: Leto po strigôňsky (Július Balco: Strigôňove prázdniny). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 18.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Július Balco: Strigôňove prázdniny. In: Bibiana, 3, 1995, č. 2.

    ŠIKULA, V.: Tajomstvo úspechu (Július Balco: Strigôňove prázdniny). In: Knižná revue, 5, 1995, č. 5.

    RAKÚS, S.: Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou. Levoča: Modrý Peter 1993.

    MINÁR, P.: Smutná rozprávka (Július Balco: Strigôňove Vianoce). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 6.

    TUČNÁ, E.: Toporný boj o rozprávku alebo O Balcových Strigôňových Vianociach. In: Zlatý máj, 36, 1992, č. 6.

    ŽILKOVÁ, M.: Štyrikrát naj... (Július Balco: Strigôňove Vianoce). In: Romboid, 27, 1992, č. 9.

    PYNSNT, R. B.: Úvod do mýtoborectva. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    HALVONÍK, A.: Za hranicami svetla (Július Balco: Cestujúci tam a späť). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 1.

    KOTIAN, R.: Do pol cesty a kam potom ďalej? (Július Balco: Cestujúci tam a späť). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 7.

    SOUČKOVÁ-KOMŽÍKOVÁ, M.: Pohyb v priestore i v čase (Július Balco: Cestujúci tam a späť). In: Dotyky, 1, 1989, č. 4.

    SULÍK, I.: Do očistca a naspäť (Július Balco: Cestujúci tam a späť). In: Romboid, 24, 1989, č. 8.

    ŠPAČEK, J.: Július Balco: Cestujúci tam a späť. In: Romboid, 24, 1989, č. 3.

    TRUHLÁŘ, B.: Nie celkom vyrovnaná novela (Július Balco: Cestujúci tam a späť). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 46.

    FARKAŠOVÁ, E.: Poviedkové konfrontácie (Július Balco: Ležoviská). In: Smena, zv. 40, 24. 1. 1987, č. 19.

    PETRÍK, V.: Poetické príbehy (Július Balco: Ležoviská). In: Romboid, 22, 1987, č. 1.

    ŠPAČEK, J.: Július Balco: Ležoviská. In: Romboid, 22, 1987, č. 2.

    ŠTEVČEK, P.: Július Balco: Ležoviská. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 4.

    NOGE, J.: Balcovo krúženie (Július Balco: Ležoviská). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 29.

    SULÍK, I.: Kapitoly o súčasnej próze. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1985.

    KOPINA, J.: Július Balco: Husle s labutím krkom. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 6.

    RAKÚS, S.: Úspešná prozaická sonda (Július Balco: Husle s labutím krkom). In: Romboid, 15, 1980, č. 3.

    PETRÍK, V.: Július Balco: Voskovožlté jablko. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 1.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Koncepcia Balcovej prózy spočíva už vo vete. Každá veta sa tu priam derie do zmysluplných priestranstiev autorovho vnútorného videnia sveta, aby si

    Koncepcia Balcovej prózy spočíva už vo vete. Každá veta sa tu priam derie do zmysluplných priestranstiev autorovho vnútorného videnia sveta, aby si nakoniec, obťažkaná zmyslom, našla definitívne miesto v pulzujúcom sujetovom organizme.V Balcovej próze, aj pri jej širokom ľudskom zábere, niet pólov, niet vyslovených za, ani vyslovených proti. Je harmonicky celostná, je vnútorne pevne stmelená všadeprítomným autorovým darom cítenia pohybu ako základného predpokladu solídnej prozaickej tvorby. V tom je jej prostota i zložitosť.

    Alexander Halvoník

    Základný zmysel Balcovej románovej novely Husle s labutím krkom vidím v rozvinutí nepragmatických intencií života, v ktorom byť, uvidieť, počuť a prejaviť sa prevláda nad mať.

    Stanislav Rakús

    Jeho prózu možno pokladať za umelecky presvedčivo zvládnutú sociálnu sondu do života citovo a myšlienkovo ešte nedegenerovanej vrstvy ľudí.

    Ivan Sulík

    Princíp, ktorý všetko zjednocuje, treba vidieť – okrem čistoty výrazu – v poetickom ozvláštňovaní životnej skúsenosti, v zámernom vyhľadávaní takých uhlov, cez ktoré možno odhaliť kus neznámeho, ale pritom nami dôverne preciťovaného sveta.

    Vladimír Petrík

    Vrabčí kráľ je autorská zvieracia rozprávka, iba sekundárne nadväzujúca na osvedčené strigônske postupy z úspešných „strigônskych“ próz. Balcova vrabčia rozprávka má iný sujet, iných hrdinov, iné nápady na udržanie dynamického príbehu v neprestajnom vare. Má však všetky znaky dobrej rytmizovanej detskej prózy: nenásilný príbeh, humor, výrazovú jednoduchosť, strategickú premyslenosť, hravosť a ako mimoriadne elegantný bonus aj zvláštny balcovský druh nesentimentálnej lyrickosti či poetickosti. Navyše, rozprávka má aj aluzívne konotácie smerom k súčasnosti. (...) Prirodzenou súčasťou Balcovho štýlu sú slovné hračky a rytmizácia rozprávania najmä prostredníctvom nepravidelných jemných rýmov. Možno práve ony sú dôkazom autorovho osobitého, ale vrcholne taktného prístupu k textu, koreneného najfajnovejšími prísadami, no vždy v takých dávkach, ktoré neprekorenia, ale naopak – dajú vyniknúť jeho autentickým chutiam. Takže Balcova rozprávka napokon vyznieva ako situačná feéria vyrozprávaná s nehou a humorom, ktorá však nepochybne má svoje estetické i moralistické konštanty, nanajvýš prirodzene zapracované do rozprávania a iskrivých dialógov.

    Alexander Halvoník

    V parádnych poviedkach zbierky Diablova trofej je rafinovanosti aspoň toľko ako slov. Lebo o Balcových poviedkach môžem s pokojným svedomím povedať, že každé slovo v nich provokuje: chladom, vášňou, drsnosťou, akurátnosťou, ironickosťou, záderčivosťou, básnickosťou, významovosťou. Nielenže ani jedno nie zbytočné, ale v spojení s inými nadobúda množstvo ďalších podvýznamov, významových odtieňov, predstieraných zvodností, pascičiek. To však nie je všetko, v Balcovej próze hrajú prinajmenšom takú úlohu ako slová elipsy, zámlky, inotajné vybočenia so zvláštnou nemou výrečnosťou. V slovenskej literatúre je málo takých totálnych poviedkových textov, ako sú Balcove poviedkové partie, rozohraté s presnosťou šachového umelca. (...) Niektorí pokladajú Balcove prózy za autobiografické. Ak za autobiografickosť možno zobrať životný pocit sformulovaný presným tvarom, majú pravdu: je to čistá autobiografia. Má to identifikovateľný príbeh, má to dôvernú atmosféru, má to špecifický čas i priestor.

    Alexander Halvoník

    Medzi veľké Balcove prednosti patrí to, že má schopnosť napísať na malom priestore veľký príbeh (napríklad poviedky Jubileum, Pohľadnica, na nej mesto Šibenik). Jeho postavy nešuštia papierom, sú z mäsa a kostí, hmatateľné, akoby prichádzali z našej každodennosti, a predsa ich vďaka Balcovi vnímame a vidíme inak, ako sme navyknutí. Balco ozvláštňuje, oblieka svoje postavy do príbehov vychádzajúcich síce z reality, ale naznačujúcich, že nie všetko a nie vždy je uchopiteľné a priamočiaro pochopiteľné (napríklad poviedka Kvapka červeného vína). Obrazne povedané, Balco vníma okolitú realitu ako my kúzelníka: vidíme mu na ruky, ale nevieme, ako sa mu zrazu kytica kvetov premenila na holuby.

    Bohuš Bodacz

    Július Balco patrí už vyše desaťročie medzi kmeňových autorov slovenskej literatúry pre deti a mládež (3 strigônske cykly, televízne a rozhlasové adaptácie, rozprávkový cyklus Vrabčí kráľ). V jeho detských knižkách je očividné štylistické majstrovstvo a schopnosť takmer donekonečna inovovať „svoju“ tému o nové nápady a sémantické variácie. Nemožno neregistrovať ani neprestajné zjemňovanie výrazových prostriedkov a spresňovanie rozprávkového podložia jeho próz. Rozprávkové príbehy založené na kontraste mytologizovaného zla (strigôň) a potrebou dobra (jeho konanie kvôli milovanej „dievčičke“) sú prežiarené nielen láskyplným humorom a dobrosrdečnosťou, ale majú aj svoje poetické parametre. Tieto základné princípy sú zjavné aj v knihe Strigôňov školský rok. Autor tu opäť využíva časový princíp (školský rok) na rozohranie bravúrnych príbehových feérií, založených na každému dôverne známych opakujúcich sa udalostiach roka. (...) Navyše postavy svojou nevinnou ťarbavosťou vytvárajú jednu komickú situáciu za druhou v príbehoch plných čudesnej poézie a mäkkej dobroty. Balco je neopakovateľný v tom, ako vie východiskovú drsnú situáciu príbehu prečarovať na čosi výsostne nežné, ako vie strašidelné mytologické vzorce premeniť na humornú mágiu a večný boj zla a dobra na radostnú správu o svete stvorenom pre deti.

    Alexander Halvoník

    Július Balco nepatrí k spisovateľom, ktorí svoju tvorbu egocentricky vysúvajú do popredia literárneho diania bez ohľadu na jej skutočné hodnoty. Principiálne dištancovanie sa od komerčnosti mu poskytlo tvorivú slobodu a zároveň dalo priestor na to, aby sa jeho originálny umelecký potenciál naplno rozvinul do podoby rozprávačského a štylistického majstrovstva. V prózach určených dospelému čitateľovi sa autor prezentuje ako umelecky vyzretá osobnosť so schopnosťou empatického prieniku do vnútra postáv, s motivickým a štylistickým novátorstvom i sugestívnym rozprávačstvom. (...) Román Žlté ruže je premyslene koncipovanou prózou, ktorá sa dá čítať rôznym spôsobom, pričom každý je adekvátny. Možno v ňom vidieť príbeh vášnivej nenaplnenej lásky plynúcej od lyrického ošiaľu zamilovanosti, cez majetnícku posadnutosť až po tragické sebazničujúce gesto, ale aj napínavý príbeh zmiznutia blízkeho človeka s priam detektívnou zápletkou a fantazijným doznievaním. Balco precízne včleňuje do príbehu dramatické motívy s temnými až hororovými reáliami, dokonca aj ľudská sexualita tu nadobúda mýtizujúci charakter, takže ako celok pôsobia Žlté ruže dojmom uzavretého sveta s vlastnými pravidlami a svojráznou logikou. Autorovi sa podarilo skoncipovať napínavý sujet na intelektuálnom myšlienkovom základe, v ktorom každé slovo, každá veta je pomyselným kľúčom k rozriešeniu príbehu. Balcovo majstrovstvo spočíva v sofistikovanej hre s čitateľom, ktorej víťaz je už na začiatku medzi porazenými. Je len na ňom, či bude hrať ďalej.

    Lenka Szentesiová

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2014 za román Kliatba žltých ruží Cena Spolku

    Cena Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2014 za román Kliatba žltých ruží

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za prózu Kliatba žltých ruží (2014)

    Diablova trofej zvíťazila v čitateľskej ankete Knižnej revue v kategórii Kniha roka 2006

    Cena Trojruža 2012

    Kniha roka 2006 podľa Knižnej revue Diablova trofej


    Cena Slovenských pohľadov za prózu za rok 2004

    Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za knihu pre deti Vrabčí kráľ

    Prémia Literárneho fondu za rok 1999 za prózu pre deti Strigôňov rok
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Vrabcom sa najväčšmi páči v Trnave v tŕní (z knihy Vrabčí kráľ )      V meste Trnave pri Konskom potoku vo veľkom dome s

    Vrabcom sa najväčšmi páči v Trnave v tŕní (z knihy Vrabčí kráľ)

         V meste Trnave pri Konskom potoku vo veľkom dome s ešte väčšou záhradou bývala malá Katarínka, ktorá mala papagája Pištu. Niežeby ten Pišta hovoril ľudskou rečou, to teda nie, ale niečo sa predsa len naučil.

         – Katra, Katra, – zaškriekal, keď uvidel Katarínku.

         – Nie som Katra ani Katrena, ale Katarínka! – dohovárala mu Katarínka, ale Pišta si mlel svoje:

         – Katra, Katra, dobré ráno, dobré, Katra, ráno!!!

         Kým neprišla zima, Pišta býval na verande v klietke veľkej ako skriňa, lebo v Trnave pri Konskom potoku je všetko veľké ako kôň, ba ešte oveľa väčšie. Iba Katarínka bola malá a najmenší bol papagájik Pišta, iba o dačo väčší od vrabca. V tej obrovskej záhrade za verandou veľkého domu hniezdilo množstvo vtákov, ale najviac tam bolo vrabcov.

         Vrabcom sa najväčšmi páčilo v Trnave v tŕní.

         Sedeli tam, radili sa, ako ďalej.

         Papagájik Pišta ich napäto počúval.

         Hoci rozumel vtáčej reči, vo vrabcoch sa nevyznal. Čvirikali všetci naraz, škriepili sa, vadili, nik nevedel prečo, začo, najskôr len tak, bez príčiny.

         – Počúvajte, počúvajte! Zima stále nechodí, – čvirikal na najvyššom konári najstarší vrabec Jerguš Heštera. – Už opadlo všetko lístie, a o zime ani chýru, ani slychu. Nepotrestá vrabčiu pýchu?

         – To je ozaj čudné, – začvirikal iný skúsený vrabec, Berco Bešterec. – Niežeby som sa na zimu tešil ako malé decko, to vôbec nie, ale veľmi sa čudujem, že ešte neprišla. Len sa pozrite na verandu! Čo vidíte?

         – Pištu! Pištu! – pišťali mladé vrabce. – Papagája Pištu!

         – Pišta je tam od jari, – mávol krídlom Bešterec. – Ale čo je ešte na verande, čo tam dosiaľ nebolo?

         – Čo je na verande? Čo tam dosiaľ nebolo? – čvirikali mladé vrabce.

         – Predsa stromček! Nevidíte?

         – Stromček? Stromček? – chichúňali sa mladé vrabce. – Aký stromček, Bešterec? Stromisko je to, obrovská hustá borovica!

         – Je to stromček, – začvirikal Heštera. – Vianočný stromček!

         – Strom či stromček, čo je na ňom čudné? – čvirikali mladé vrabce. – Stromov je tu navôkol plno.

         – Ale tento na verande nevyrástol, – ozval sa šťúply vrabec Števo Štebo. – Chystajú ho na Vianoce, ktoré sa už zrejme blížia.

         – Správne, Štebo! – pochválil ho Bešterec. – Idú Vianoce, a o zime ani chýru, ani slychu. Nepotrestá vrabčiu pýchu? Vôbec tomu nerozumiem.

         – Nedajme sa pomýliť! – zaštebotal Števo Štebo. – Raz dávno-pradávno, vo vrabčom praveku, udrela taká hrozitánska zima, že vrabce mrzli v letku. Prišla odrazu jednej tmavej noci, do rána všetko zasypal sneh.

         – Čo to tára, čimčara? – čvirikali mladé vrabce, vyliahnuté iba tejto jari. – Aký sneh? Čo je sneh? Dá sa jesť? Ako chutí sneh?

         – Nevyrušujte! – okríkol ich z najvyššieho konára najstarší vrabec Jerguš Heštera. – Istotne aj toho roku príde zima odrazu, prinesie sneh, námrazu!

         – Čo to tára, čimčara? – dobiedzali mladé vrabce.

         – Veru tára, čimčara! – pobúrene si šuchorila perie Hešterova škriepna žena Haštera, najhašterivejšia trnavská vrabčica. – Čimčaruje, čimčaruje, zlú zimu sem pričaruje!

         – Čo je zima? Čo je sneh? Kedy sa to dozvieme? – vykrikovali mladé vrabce.

         – Čušte, čušte, – pokúsil sa ich prečvirikať Heštera, ale už čvirikali všetky vrabce z celej obrovskej záhrady pri veľkom Konskom potoku, a nik nikomu nerozumel. Zrazu sa len urazene rozpŕchli na všetky strany.

    Na druhý deň zavčas rána zas sedeli spolu v tŕní

         – Počúvajte, počúvajte! – čvirikal Heštera na najvyššom konári. – Krutá zima sa už blíži!

         – Neverte mu! – zadrapila sa Hešterova škriepna žena Haštera. – Toho roku nebude nijaká zima ani zimka, ani zimuška, tralala!

         – Ja čvirikám! – okríkol ju nahnevane Heštera. – Ľudia vravia, že nijakú zimu ešte vlk nezožral, tak nemudruj, hašterivá vrabčica!

         – Uvidíme, kto má pravdu, – zapišťala Haštera.

         – Ľudia, ľudia, – čvirikali staré vrabce. – Tak veru, ešte nijakú zimu vlk nezožral, nezožerie ani tú, čo príde.

         – A nepríde! – nadula sa Haštera. – Som si istá, že nepríde!

         – Kto čviriká? Ty, či ja? – rozčúlil sa Heštera. – Drž zobák, keď čvirikám! Je to veľmi dôležité, čo vám teraz oznámim. Počúvajte, počúvajte! Krutá zima sa už blíži! Leťme čím prv do Budmeríc, kde sú plné sýpky žitka. Tam o jedlo nie je bitka. Tu sa v zime nedarí, čvirikám ja, múdry vrabec na najvyššom konári!

         – Tu že sa nám nedarí? – štebotali mladé vrabce. – Najlepšie je v Trnave! Leť si sám do Budmeríc!

    Heštera ich presviedčal, aby si dali od starších poradiť

         – Ste mladé hlúpe vrabce! V Trnave niet v zime veľmi do čoho zobnúť… Pod snehom nič nenájdete, hladní ľahko premrznete, zamrznete, zahyniete.

         – Nijaký sneh nejestvuje, je to len tvoj výmysel, – odvrávali mu mladé vrabce. – Nikto z nás ho nevidel!

         – Heštera vám dobre radí. Čim-čim, čím prv leťme do Budmeríc! – čvirikali z plného hrdla skúsený Bešterec, Štebo i zopár ďalších.

         – Sme trnavské vrabce! Viete, čo to znamená. Kto sa nevyliahol pri Konskom potoku, nie je nijaký vrabec. Zato my, trnavské vrabce, sme najväčšie na svete, my sa zimy nebojíme! – vyťahovali sa mladé vrabce. – Je o nás aj slávna báseň! Zabudol si, Heštera? Zložil ju tvoj prapraotec Krištof Krasomil Heštera, čo priletel do Trnavy z Cífera.

    Najlepšie je v tŕní v Trnave

         Už ma to v Cíferi nebaví,

         poletím do Trnavy!

         Som cíferský vrabčiak túlavý,

         už letím do Trnavy!

         V Trnave je vždy dosť zábavy,

         v Cíferi ma to už nebaví.

         Najlepšie je v tŕní v Trnave,

         trnavské vrabčice sú veľmi láskavé.

         Najkrajšie čerešne sú pri Konskom potoku,

         na jar je tam všetkým do skoku.

         Krásna báseň! Je o nás. O trnavských vrabcoch! My, trnavské vrabce, sme najodvážnejšie na svete, ničoho sa nebojíme. Ani hrdzavej mačky Omicly, ba ani jej bleskurýchlych synov, dvoch čiernych kocúrov Dajmifuka a Kalafúta! Prečo by sme sa mali báť jednej zimy, ktorá možno vôbec nepríde?

         – Ha-ha! – zamiešala sa medzi ne stará Haštera. – Koho predvčerom zhltla mačka Omicla? Ba aj kocúrovi Dajmifukovi sa pošťastilo jedného z vás zdrapiť do pazúrov.

         – A Kalafút koncom leta chytil až troch neposlušných nezbedníkov, – spomenul si Bešterec. – Alebo štyroch?

         – No a čo! No a čo! Či nás nie je dosť? – čvirikali mladé vrabce srdnato. – Sme nezničiteľný kŕdeľ neporaziteľných trnavských vrabcov! Nikam nepoletíme! Zostaneme v Trnave!

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory