Obrázky kníh


Brat mlčanlivého Vlka - 2014
Brat mlčanlivého Vlka - 2014



  • Životopis autora

    Narodila sa 28. apríla 1922 v Červenej Skale. Po maturite na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1940 učila dva roky na základnej škole. Potom odišla
    Narodila sa 28. apríla 1922 v Červenej Skale. Po maturite na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1940 učila dva roky na základnej škole. Potom odišla do Bratislavy, kde sa na mestskej radnici zamestnala ako úradníčka a externe študovala filozofiu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium nedokončila. V rokoch 1953 – 1954 pracovala ako redaktorka literárnej redakcie čs. rozhlasu v Bratislave a od roku 1954 ako redaktorka satirického časopisu Roháč v Bratislave, až do odchodu do dôchodku v roku 1984. Zomrela 11. júla 2005 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Horehronský talizman (1978)
    • Čierny slnovrat (1979)

    Pre deti a mládež

    • Hrdinský zápisník (1960)
    • Deti Slnka (1962)
    • Jediná (1963)
    • Zlatá sieť (1963)
    • O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (1964)
    • Brat mlčanlivého vlka (1967)
    • Pomstiteľ (1968)
    • Tulák (1973)
    • O psovi, ktorý mal chlapca (1974)
    • Tiché búrky (1977)
    • O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy (1978)
    • Stretnutie s nezvestným (1978)
    • Čierny slnovrat (1979)
    • Kde bolo, tam bolo (1980)
    • O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo (1983)
    • O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku (1984)
    • Rozprávky (1986)
    • Dedko a vlk (1989)
    • Nízka oblačnosť (1993)
    • Brat mlčanlivého Vlka (2014, Bezvydanie)

    Rozhlasová tvorba

    • Čierna hodinka plná divov a fantázie (1961)

    Publicistika

    • Pár krokov po Brazílii (1972)
    • Obrázky z ostrova (1979)
  • Charakteristika tvorby

    Dôkazom výraznej spisovateľkinej osobnosti v literatúre pre deti a mládež je skutočnosť, že je najprekladanejšou slovenskou autorkou v zahraničí. Jej

    Dôkazom výraznej spisovateľkinej osobnosti v literatúre pre deti a mládež je skutočnosť, že je najprekladanejšou slovenskou autorkou v zahraničí. Jej literárne diela pre mládež však oslovujú aj dospelých, najmä rodičov. Jarunkovej tvorba predstavuje novátorstvo v chápaní literatúry v období medzi detstvom, dospievaním a dospelosťou. Základom je prístup, v ktorom sú mladí ľudia priamo subjektom literárneho diela, nielen objektom. A to prostredníctvom rozprávania v prvej osobe, čítania denníka a pod., s uplatňovaním autorského nadhľadu. Na príbehoch a udalostiach z každodenného života detí a mládeže vytvára prózu plnú humoru, vtipu, hry, ale aj citlivého vnímania, hodnotenia a svojráznej reakcie na vzťahy v rodine, škole a v prostredí. Často sú to nekompromisné pohľady a expresívne reakcie mladých hrdinov typické pre vek, v ktorom opúšťajú svet detstva a dostávajú sa do priamej konfrontácie so svetom dospelých, a tým aj s inými hodnotovými a morálnymi pravidlami správania a konania. Na tomto pozadí zobrazuje dramatické hľadanie vnútorných istôt mladých ľudí vo vzťahu k prírode, ľuďom a svojmu sociálnemu prostrediu, k poznávaniu a sebapoznávaniu v disharmónii sveta a života, s úsilím vyrovnať sa s nimi a poučiť sa z vlastných chýb a omylov. Je to aj proces, v ktorom sa vytvárajú charaktery a schopnosti zaradiť sa do sveta dospelých, v ktorom pre seba hľadajú zodpovedajúce a primerané miesto. Námety pre svoje knihy čerpala aj z exotického prostredia himalájskych veľhôr. Konfrontuje v nich prírodu, starú kultúru i život narkomanov. Podobne si pre námet zašla aj na dvor bulharského cára Ferdinanda. S poznatkami, skúsenosťami a dojmami z návštevy Brazílie a Kuby sa s mladými čitateľmi podelila vo svojich cestopisoch. Významnou súčasťou jej tvorby sú rozprávky pre najmenších čitateľov, pre deti. Aj tu dokázala vytvoriť čarovný svet detí plný nehy a čistej nevinnosti, priateľstva, vernosti a porozumenia. Nevyhýba sa ani náučno-poznávacím funkciám (Deti Slnka, Kde bolo, tam bolo, Stretnutie s nezvestným a cestopisy). Svojskou poetikou a výraznou umeleckou hodnotou si jej dielo rýchlo našlo cestu nielen k domácim čitateľom, ale aj za hranice Slovenska i Európy. Román Jediná, ktorý v USA vyšiel pod názvom Don´t cry for me sa udržal dva roky na rebričku bestselerov. Autorka za svoju tvorbu získala viacero významných medzinárodných ocenení.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Jarunkovej diela vyšli v prekladoch do 36 jazykov. Najvýznamnejšie z preložených diel: Jediná (1968, 1969, 1971 po anglicky, 1971 po

    Jarunkovej diela vyšli v prekladoch do 36 jazykov.

    Najvýznamnejšie z preložených diel:

    Jediná (1968, 1969, 1971 po anglicky, 1971 po dánsky, 1970 po holandsky, 1965, 1972, 1982 po maďarsky, 1968, 1970, 1971, 1974, 1979 po nemecky, 1972 po rusky, 1978, 1982 po taliansky, 1966, 1968, 1971 po poľsky, 1972 po chorvátsky, 1978 po estónsky, 1975 po lotyšsky, 1986 po macedónsky, 1985 po bulharsky; 1998 po turecky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Brat mlčanlivého vlka (1968, 1971 po anglicky, 1988 po francúzsky, 1970 po holandsky, 1969 po maďarsky, 1969, 1970, 1971, 1979, 1986 po nemecky, 1970, 1973 po poľsky, 1972, 1974 po fínsky, 1972 po estónsky, 1977 po bulharsky, 1971 po rusky)

    Hrdinský zápisník (1963 po bulharsky, 1963 po estónsky, 1963, 1972 po nemecky, 1962, 1965 po rusky, 1965 po maďarsky, 1982 po poľsky)

    Tulák (1975 po nemecky, 1976, 1978 po taliansky, 1978 po maďarsky)

    Pomstiteľ (1968 po fínsky, 1973 po nemecky, 1978, 1988 po poľsky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HAJKO, Dalimír: Viliam Marčok: Svetová Klára Jarunková (Skice k portrétu). (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 1, s. 133 –
    HAJKO, Dalimír: Viliam Marčok: Svetová Klára Jarunková (Skice k portrétu). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 1, s. 133 – 134.

    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Čriepky do mozaiky. Viliam Marčok: Svetová Klára Jarunková. Skice k portrétu. (Recenzie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 115 – 117.

    JANOVIC, Tomáš: Za Klárou Jarunkovou, ktorá našla rozprávku. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. 4.

    BÁTOROVÁ, Mária: Spomienka na Kláru Jarunkovú. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 12, s. 137 – 138.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – JARUNKOVÁ, Klára: Mala som to šťastie. (Rozhovor vysielaný v Slovenskom rozhlase v roku 1997). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 141 – 144.

    BEŇO, Ján: Naša pani Klára Jarunková. (Ľútoriadky. Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 138 – 141.

    BALÁŽ, Anton – JARUNKOVÁ, Klára: Vynášať zhlboka, ale podávať zľahka. Hovorí jubilujúca spisovateľka Klára Jarunková. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XII, 17. 4. 2002, č. 8, s. 12.

    ŠAH: Klára Jarunková – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 4, s. 158.

    Autor neuved.: Klára Jarunková: Brat mlčanlivého Vlka. (Aká práca, taká pláca). In: Knižná revue, roč. XI, 24. 1. 2001, č. 2, s.15.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Klára Jarunková je typ autorky skôr racionálnej ako emocionálnej. Najväčším pozitívom jej tvorby je však bezpečný

    Klára Jarunková je typ autorky skôr racionálnej ako emocionálnej. Najväčším pozitívom jej tvorby je však bezpečný prienik do vnútra dospievajúcich dievčat a chlapcov.

    Vladimír Petrík

    Čaro jej kníh sa nepochybne skrýva v tom, že ponúka čitateľovi všetkých vekových vrstiev, aby si vybral pre seba to pravé posolstvo, aby sa ho dotklo správanie postáv, detských, mladých i "dospelých". Aby zareagoval, zatváril sa urazene, kyslo, pobavene, veselo, škodoradostne, súhlasne i pobúrene. Na to však treba potichu rešpektovať tajomný svet detí (v očiach dospelých) a záhadné zákruty života dospelých (v pohľade detí).

    Ivan Sulík

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena v Medzinárodnej literárnej súťaži "Pre mládež atómového veku" (1965) Čestné uznanie v "Európskej cene za

    Cena v Medzinárodnej literárnej súťaži "Pre mládež atómového veku" (1965)

    Čestné uznanie v "Európskej cene za detskú literatúru P. P. Vergerio" (1968)

    Čestná listina IBBY (1970)

    Cena Deutcher Jugendbuch (1970)

    Cena Bancarellino nationale Italiana (1970)

    Za dielo Tulák bola zapísaná na Mimoriadnu čestnú listinu H. Ch. Andersena

    Pribinov kríž 1. triedy (1996)

    Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy (2005)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    O PSOVI, KTORÝ MAL CHLAPCA             V malom parku na námestí, tam celkom vzadu, kde

    O PSOVI, KTORÝ MAL CHLAPCA

                V malom parku na námestí, tam celkom vzadu, kde v máji kvitne orgován, sa nevedno odkiaľ zjavil psík.

                Od toho jarného dňa každý deň sedával v tráve, pobehoval alebo preliezal orgovánovú húštinu.

                Nik nevedel, čí je to pes, odkiaľ prišiel, ani čo vie.

                Všimli si ho mamičky, ktoré po chodníkoch vozili svoje bábätká.

                „Mali by sme zavolať toho človeka, čo chytá túlavé psy,“ povedala jedna z nich.

                „Ale prečo?“ zhrozila sa mamička s červeným kočíkom. „Veď je taký milý a skromný! Ani len nezabreše, aby nám nepobudil detičky.“

                „Skromný je,“ uznala prvá mamička. „Čo iné mu aj zostáva, keď nie je ani pekný, ani veľký, ani múdry?“

                „Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy. Hlupáci nebývajú skromní.“

                A pobrala sa domov prebaliť dcérku, lebo sa jej v kočíku rozplakala.

                „Len ho pekne nechajte na pokoji,“ zavolala na rozlúčku ostatným mamičkám.

                Tento nebezpečný rozhovor psík našťastie nepočul. Len by sa bol zbytočne poľakal. A veď on bol, chudák, aj bez toho dosť ustrašený. Veď ten malý nepekný psík nemal nikoho na svete. Ani pána, ani búdu, ba ani len dvor, v ktorom by ho vždy čakal dajaký vlastný kút.

                Nemôžem ďalej takto žiť, povedal si v ten deň, keď prestal byť ufňukaným šteňaťom. Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho! Len sa tak túlam, hrám a pobehujem po svete, a to ma už neteší. Sám vidím, že by som sa mal pustiť do dákej užitočnej roboty.

                Psík bol svetaskúsený, veľa toho videl na svojich túlačkách. Vedel, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy, ako si vedú na prechádzku svojich pánov. Videl hlúpe teriéry, chlpaté pinčlíky a bezočivé jazvečíky, ako krížom-krážom po chodníkoch vláčia svoje panie, uviazané na remencoch.

                Dlho takto pozoroval psí svet a všeličo sa mu v ňom nepáčilo.

                Jedno však pochopil: že bez vlastného človeka je každý pes smutný a zbytočný.

                Rozhodol sa teda, že si svojho človeka nájde.

                A už si ho aj vyhliadol.

                Nebol to síce bohvieaký veľký človek, chodil iba do prvej triedy, ale bol vážny, chudý a pehavý, a to sa psíkovi náramne páčilo.

                Tak sa mu to páčilo, že sa celé dni motal po parku a čakal, kedy sa na druhej strane ulice otvorí brána školy.

                Nie že by nevedel, kedy sa tá brána otvorí. Ako každý poriadny pes, aj on mal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali, kedy má prísť ten, koho máme radi.

                Vedel, že to nebude skôr ako o dvanástej.

                V parku sa celý deň potĺkal preto, že ho okrem toho chudého pehavého chlapca už týždeň nič nezaujímalo.

                Jedného dňa sa psík osmelil a keď šli deti zo školy, vybehol z orgovánovej húštiny a postavil sa chlapcovi do cesty.

                Na to treba dosť odvahy, lebo deti sú všelijaké. Niektoré bijú nepekné malé psíky, naháňajú ich a všeličo do nich hádžu.

                Tento psík sa však osmelil a stal si chlapcovi do cesty, aby upútal jeho pozornosť.

                Chlapec zastal. Psík sa naňho tak sústredene díval, že od veľkého sústredenia zabudol položiť na zem pravú prednú labku.

                Chlapec sa sklonil a začal zdvihnutú labku prezerať, či v nej nie je zabodnutý dajaký tŕň alebo pichliač.

                Psík sa zahanbil, lebo labka bola síce celkom zdravá, ale špinavá až hrôza. Rýchlo ju položil na zem, kde už nevyzerala tak krikľavo, a začal chlpatým chvostom robiť taký vietor, že sa rozkvitnuté kvety na hriadkach len tak ohýbali.

                Chlapec prekvapene pozrel psíkovi do očí.

    Ani jeden pes, či je už veľký alebo malý, pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy, nemá rád, keď sa mu človek pridlho díva do očí. Uprený pohľad psa uráža i hnevá. Prečo – to vedia iba psy a ľuďom to neprezradia.

                Náš psík však pohľad vydržal, lebo si hneď na začiatku všimol, aké má chlapec teplé hnedé oči so svietiacimi hviezdičkami uprostred.

                Aj chlapec videl hviezdičky v psíkových čiernych očkách.

                Slniečko totiž svietilo na všetkých rovnako a zažíhalo hviezdičky v očiach ľudí i psov.

                Keď sa školské deti premleli a park stíchol, povedal chlapec psovi: „Čí si ty, psíček? Ako sa voláš?“

                Ja? začudoval sa psík. Nuž ničí. Ja som iba sám svoj. Preto sa aj volám jednoducho – Psík.

                „Hľadaj si pána,“ pokračoval chlapec, „lebo keď sa budeš potulovať sám, chytia ťa a prídeš o život.“

                Psíkovi to pripadlo smiešne, ani sa nepohol, len začal chvostom víriť taký vietor, že sa rozkývala už aj orgovánová halúzka. Mňa že niekto chytí? Chytiť som sa nedal, ani keď som bol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalo od strachu...! A pána nechcem. Ani paniu. Nepáči sa mi vodiť ľudí na remencoch. Mám rád slobodu a svojho človeka tiež nechám chodiť po slobode. Postarám sa ja o neho, aj keď ho nebudem mať na remenci. Zostanem pri ňom, aby mu nik neublížil. A budem pri ňom vždy...! Ale pána nechcem. Ani paniu. Rád by som mal chlapca... Teba. Ty sa mi páčiš.

                Chlapec vybral z vrecka zelenú guľu, rozlomil ju a polovicu podával Psíkovi.

                „Mám iba jablko,“ povedal, „vezmi si, zíde sa ti trošku vitamínov.“

                Pes nerád žerie neznáme veci, a vôbec si už nepotrpí na vitamíny. Okrem toho sa Psíkovi v to ráno pošťastilo uchmatnúť kus klobásy, keď nešikovný učeň prenášal tovar z auta do mäsiarstva. Bol preto celkom prejedený.

                No jablko si vzal. Predsa neurazí pekného chlapca! Ojój, žrali sme my už aj horšie veci! Raz-dva schrúmal pologuľu. Akurát čo mu z očí vypadli slzy a fúzy sa zježili od nechutného hltu.

                Potom odprevadil chlapca domov.

                Cestou mu dvakrát zachránil život.

                Raz na kraji parku, keď brechaním dovtedy zdržiaval chlapca, kým ulicou neprefrčali tri bicykle a jeden detský kočík.

                Druhý raz – keď sa k nemu chcel pripojiť mocný odporný chlapec, iste veľký bitkár. Psík sa doňho pustil a odháňal ho dovtedy, kým mocný chlapec so smiechom neustúpil.

                Vtedy už prichádzali k domu, v ktorom chlapec býval. Bráničkou vošli do veľkého dvora, plného zelených stromov.

                „Nevedel som, že si taký jedoš,“ smial sa Psíkovi chlapec, „myslel som, že vôbec nemáš hlas.“

                Psík podskočil od pýchy a hybaj späť k bráničke. Práve ňou vchádzal do dvora akýsi pán, ktorého zastavil výhražným brechotom.

                Chlapec sa obzrel.

                „Toho pusť,“ povedal Psíkovi, „je to môj otec.“

                O tom, že chlapci majú otcov, Psík nikdy nepočul. Vôbec nemal chuť púšťať do chlapcovho dvora kadejakých ľudí. Keď však videl svojho chlapca rozprávať sa s pánom celkom priateľsky, stíchol a trošku odstúpil.

                „Čí je ten pes?“ spýtal sa pán.

                Psík sa poponáhľal a vbehol za chlapcom na schodište, aby pánovi ukázal hlavne to, čí je ten chlapec!

                Pán sa naň zahnal a skríkol: „Ideš, ty blcháň!“

                „Ako môžeš vedieť, že má blchy?“ povedal chlapec.

                Psík podskočil, predbehol chlapca, už ho čakal hore na plošinke.

                Ale ja mám blchy! Pravdaže mám. Nie som zas až taký chudobný, aby som nemal ani blchy! Bĺch mám toľko, že by sa nepomestili hádam ani do dvoch veľkých psov...

                „Vieš čo?“ pošepol chlapec Psíkovi, „počkaj ma vonku.“ A vošiel za otcom do veľkých hnedých dverí.

                Počkám, skákal Psík dolu schodmi, mne by sa i tak nechcelo sedieť v tvojej búde. Mám predsa vonku robotu – musím strážiť tvoj dvor.

                A začal strážiť dvor tak statočne, že sa raz-dva splnilo, čo za desať rokov nedocielila veľká tabuľa, pribitá na chlapcovom dome: »Nerobte z dvora verejný priechod.«

                Tabule si nevšímal nik. Ale Psíka, bojovne vykúkajúceho z bráničky, si všimol každý. Stačilo dva-tri razy zavrčať a cudzí ľudia dvor radšej naďaleko obchádzali. Niekedy vkĺzol cudzí človek do Psíkovho strážneho rajónu bráničkou na druhom konci dvora. Ďaleko však nedošiel. Psík ho cez svoju bráničku von nepustil. S prenikavým brechotom ho cez dvor s hanbou hnal späť.

                Domovník si mädlil ruky – bol rád, že mu konečne prestali cez dvor chodiť cudzí ľudia. Už nemal kto vláčiť z ulice kadejakú špinu a odhadzovať na zem autobusové lístky.

                „Šikovný pes,“ povedal chlapcovi natešene, „vyzerá ako niktoš, ale do svojej roboty sa rozumie.“

                Ako niktoš? hútal chlapec, keď sa rozišiel s domovníkom.

                „Ty že vyzeráš ako niktoš?“

                Chlapcovi sa Psík celkom páčil. Nuž ale – keď si ho lepšie poprezeral, videl aj on, že biele fliačiky má od špiny popolavé a všetky labky obuté do čižmičiek z uschnutého blata.

                „Počkaj tu,“ rozhodol sa odrazu, „ale dívaj sa stále na balkón. Keď ti dám znamenie, vybehni do bytu. Rozumieš?“

                Čožeby Psík nerozumel? Beztak sa vždy díval na chlapcov balkón. Jedným okom naň poškuľoval aj vtedy, keď mal so strážením najviac roboty. Nie preto, že mu chlapec z balkóna hádzal všelijaké pochúťky. Kdeže! Díval sa naňho preto, aby vedel, koho má do dvora pustiť a koho nie.

                Psík by najradšej nebol púšťal nikoho, ale keď mu chlapec z balkóna dal pokyn: „Toho pusť!“, poslušne odstúpil a človeka pustil. Veď dvor patrí chlapcovi, on nech rozhoduje, kto doň má a kto nemá vstúpiť...

                Vošiel teda chlapec na schodište a Psík ostal pri bránke. Roboty veľa nebolo, nuž si sadol, zdvihol hlavu a pozoroval balkón na druhom poschodí.

                O pár minút vybehol na balkón chlapec.

                „Vzduch čistý,“ zavolal tlmene, „poď hore!“

                Ani blesk nelieta tak rýchlo, ako vyletel Psík hore schodmi. Keby bol vedel, čo ho v chlapcovej búde čaká, možno by nebol tak upaľoval. A možno aj hej... Ktože sa vyzná v takom neobyčajnom psovi, ktorý ešte nedávno bol obyčajným tulákom?

                Istá vec je, že keď preletel dverami, všetky labky sa mu podlomili od veľkého strachu. Naľakal sa, chudák, čistoty, akú v živote nevidel. A niet sa čo čudovať, veď odmalička žil na uliciach, ba i na smetiskách.

                „Neboj sa,“ povedal chlapec, „nič zlé sa ti nestane.“

                Vysúkal rukávy, zodvihol špinavého Psíka a vložil ho do obrovského bieleho koryta.

                A v tom koryte bola voda!

                Psík sa splašil, chcel sa z koryta vydriapať. Steny však boli klzké, zošmykol sa, ňufákom padol do vody a v úzkosti začal plávať.

                Plávať vie každý pes už od narodenia. Aj tento Psík vedel, i keď s vodou sa v tej chvíli zoznámil po prvý raz v živote.

                „Nesmieš tak špliechať!“ skríkol chlapec a vybral Psíka z vody, „pokojne stoj, aby som ťa mohol namydliť.“

                Psík poslúchol, a keď ho chlapec postavil do vody, ani sa nepohol. No, to vydržíme! Mydlo je tiež nemilá vec, ale veď chlapec už dá pozor, aby mi celkom nevypálilo oči. Oplachuje ich čistou vodou, a tak sa vlastne všetko dá celkom dobre vydržať.

                „Teraz ťa strčím pod vodu,“ vysvetľoval chlapec, „len nos necháme vonku, aby mohol dýchať. Uvidíš, ako sa blchy utopia!“

                Moje blchy, smial sa Psík pyšne, vydržia všetko. Ľadový severák, mráz i sneh, kdeže by sa tie zľakli vody. Len sa ty o ne nestrachuj!

                „Nevedel som, že si taký chudý,“ povedal chlapec, keď zakrúcal Psíka do osušky, „a maličký...“

                Psík pozrel na chlapca, aký je bez kabáta drobný a chudučký, a všetko sa mu zdalo v najlepšom poriadku. Okrem toho bol veľmi rád, že šťastlivo prežil očistný kúpeľ. Keby nebolo pri tom chlapca, bol by kúpeľ pokladal za najhorší zážitok svojho psieho života. Vydržal ho len kvôli chlapcovi. Keby bol chcel, vyskočí on z klzkého koryta a zuteká hoc aj namydlený!

                Pravda, na dvore sa už potom cítil parádne. Biele labky mu svietili, že si musel dávať pozor, aby neoslepol. A blchy sa nevedeli dosť vynačudovať, v akom sa to prechádzajú zamatovom kožúšku. Lebo veru kúpeľ skoro všetky v zdraví prežili.

                „Aký krásny psík,“ zastavovali sa ľudia neďaleko bráničky, „keby nemal gazdu, hneď by sme si ho vzali.“

                Ale Psík na nich brechal, lebo sa mu také reči vôbec nepáčili. Mám svojho chlapca, vyštekával, a tomu vôbec nezáleží iba na kožuchu ako vám! A vysoko skákal od pýchy, že si našiel chlapca zo všetkých chlapcov najmúdrejšieho.

                V tej chvíli zamieril do bráničky domovník. Bol si v stánku kúpiť noviny a teraz sa chcel vrátiť domov.

                Psík sa rozbrechal a jedným okom zaškúlil na balkón, či chlapec rozkáže domovníka pustiť, alebo nie. Lebo z dvora síce púšťal Psík každého, ale do dvora bez chlapcovho dovolenia – nikoho. Vytrvalo brechal na rozzúreného domovníka a čakal, aký rozkaz priletí z balkóna.

                Chlapec však v tom čase upratoval kúpeľňu. Zmýval z kachličiek rozfŕkané mydliny, sprchoval vaňu a utieral porozlievanú vodu. Z dvora nič nepočul. A keď po chvíli vyšiel na balkón rozprestrieť mokrú osušku, stál Psík na dvore, díval sa na chlapca a veselo šibal krásnym chlpatým chvostom.

                Pán domovník si namosúrene čítal noviny na lavici pred stánkom. Čítal a kul pomstu...

                Na druhý deň, keď Psík viedol svojho chlapca zo školy, bola bránička zatvorená.

                A keby len to! Ešte na nej visela aj tabuľa s nápisom: »Psom vstup prísne zakázaný!!! «

                Chlapec sa zarazil.

                Potom však zdvihol psíka na ruky a povedal: „Vstup je zakázaný, tak teda nevstúpiš na vlastných nohách. Ja ťa prenesiem.“

                Lenže pán domovník Psíka už vyzeral a spustil na obidvoch taký krik, že sa chlapec radšej obrátil a vyšiel aj so psom z dvora.

                Dlho chodili ulicami a rozmýšľali, čo teraz robiť.

                V starostiach zašli až na kraj mesta k Nábytkárskym závodom a z dlhej chvíle si začali prezerať skrine, gauče a kreslá, naukladané pod dlhou strechou.

                Začalo sa už aj stmievať.

                Zrazu sa Psík strašne rozbrechal a vyrazil ako šíp k bráne závodu. Chlapec pobehol za ním.

                Vo dverách malého vysvieteného domčeka, prilepeného k veľkej bráne, stál sivovlasý dedko a usmieval sa na rozpajedeného Psíka. Tak sa naň usmieval, že Psíkovi sa odnechcelo ďalej robiť štabarc. Stíchol a stál len tak bez roboty s labkou zvedavo zdvihnutou.

                „Smelý psík,“ pokýval hlavou dedko a vybral z úst fajku. „Aj milý, rozumný. Vie rozpoznať ľudí. Zlodeja by zbadal aj v najtmavšej noci a potom mu už beda! Ani pohnúť by sa mu nedal, nieto ešte kradnúť.“

                A stál a s úľubou hľadel na Psíka.

                „Mohol by si mi ho predať, chlapček,“ povedal zrazu. Psík sa zľakol a zľakol sa aj chlapec.

                „Nemôžem, deduško,“ pokrútil chlapec hlavou. „Je to môj kamarát a bezo mňa by nechcel byť. Ani ja bez neho.“

                „Škoda, škoda,“ zosmutnel dedko, „veď ja by som ho dobre opatroval. Pracujem tu ako nočný strážnik, a veru mi je cez noc smutno samému. Aj zlodejov sa bojím. Starý som, oči aj uši mám slabé, ktovie, či by som ich zavčasu počul. Zišiel by sa mi takýto bystrý a smelý pomocník...“

                Chlapec zdvihol Psíka, držal ho na rukách a dlho, dlho rozmýšľal. Ešte sa aj poprechádzali okolo Nábytkárskych závodov. Iba potom, keď sa vonku už celkom zotmilo, vošiel chlapec so Psíkom do vysvieteného domčeka.

                Dedko až vyskočil od radosti.

                „Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu. Ale mohol by som vám ho na noc požičiavať.“

                „Vysvetli, ako to myslíš,“ kývol dedko, „aby to bolo dobré aj pre nás aj pre neho.“

                „Myslím to tak,“ povedal chlapec, „že v noci by tu strážil vás i všetok nábytok, lebo on je naozaj dobrý strážca a bez roboty byť nemôže. To nie je taký psík, čo by sa rád doma vyvaľoval pod stolom. Pospí si chvíľočku hocikde a hocikedy, ale zbadá všetko aj v spánku a hneď je na nohách.“

                „To som si všimol,“ prisvedčil dedko a krájal napoly chlieb, natretý paštétou, „práve preto sa mi zapáčil.“

                „Tak v noci by bol tu,“ pokračoval chlapec, „ale ráno by sa mu služba skončila. Pustili by ste ho, aby mohol prísť za mnou. On už vie, kde ma kedy nájde.“

                „Súhlasím,“ povedal dedko, „ja i tak celý deň spím a taký živý psík by sa v izbe aj nudil. Len jedno ti nemôžem zaručiť: či na teba nezabudne. Poviem ti to rovno, že sa oň budem starať ako o kráľa.“

                „Nezabudne,“ usmial sa chlapec, „v tom som si istý.“

                Ešte niečo Psíkovi pošepol, pohladkal ho a vyšiel do tmy. Celou cestou domov utekal, aby sa rodičia oňho nebáli a nedali ho zháňať po meste.

                Psík chvíľu nervózne pobiehal, ale keď mu dedko na privítanie podal polovičku svojho chleba, vzal si, lebo bol už veru poriadne vyhladnutý .

                Práve rozmýšľal, či sa predsa len nepustiť za svojím chlapcom, aby sa mu v tme niečo nestalo, keď zachytil slabý šramot. Zabrechal a vyrazil do skladu pod dlhou strechou.

                Zlodej to síce nebol, ale ani mačka sa nemá čo rozkladať na ružovom ľudskom gauči.

                A keď už bol v sklade, rozbodal sa Psík, že si to tam trošku poprezerá. Pustil sa blúdiť pomedzi skrine, gauče i kreslá. Ňuchal, fučal, pobrechával a vrčal, aby aj myši, mačky a potkany vzali na vedomie, že je koniec nočnému vyčíňaniu v mäkkých čalúnených zákutiach. Preňúral sklad krížom-krážom, povyháňal, čo sa dalo, a keď robotu skončil, pustil sa ostražito k domčeku.

                Dedko si práve prihrieval na variči svoju polnočnú polievku. Smutne ju miešal drevenou lyžicou a Psík sa z prahu díval, aký je dedko v tom nočnom domčeku opustený a sám.

                Huncútsky sa prikrčil a prihovoril sa dedkovi veselým štekotom.

                Dedko sa mykol a od prekvapenia si sadol na stoličku.

                „Ty si tu?“ potešil sa, „A ja som ťa už oželel. Reku, ušiel mi za svojím chlapcom, kdeže by taký šikovný psík vydržal pri starom človeku...“

                Vzal tanier, odlial doň polovicu polievky a ponúkol Psíkovi. Svoju polovicu začal vyjedať z rajničky.

                „Ostaň to so mnou,“ povedal dedko, keď dojedli. „Rozdelím si s tebou všetko, čo mám, aj keď to nie sú bohvieaké maškrty. Som sám a varím dosť zle, ale hladom zato neumrieme.“

                Vtedy sa Psík rozhodol. Naozaj chcel ešte tej noci ujsť za svojím chlapcom. Pravda, keď videl dedka v domčeku smútiť, už si nebol taký istý, či to aj urobí. Ale aby si dedko myslel, že mu jeho polievka nechutila a nebodaj beží za dákymi maškrtami, to už skutočne nemohol pripustiť. Ostane s ním pekne až do rána.

                Vybehol obhliadnuť sklad a hneď sa aj vrátil, aby ho dedko videl a nebol smutný.

                Tak to robil celú noc. Len chvíľkami si čujne zdriemol v kúte na mäkkom ležovisku, ktoré mu dedko uchystal zo starého kabáta.

                A robil to tak nielen v tú noc, ale ešte po mnoho, mnoho nasledujúcich nocí.

                Iba keď prišlo ráno a dedko sa poberal domov, vyrazil Psík z domčeka ešte pred ním. Ledva stihol brechnúť na rozlúčku, aby dedko vedel, že sa s príchodom tmy znova vráti.

                Trielil k chlapcovmu domu. Chcel tam byť zavčasu, čakať na svojho chlapca a krásne ho privítať, keď vyjde z bráničky.

                Do školy už bežali spolu. Psík ostal v parku a chlapec vošiel do brány.

                Kedykoľvek sa však pozrel z obloka prvej triedy, videl Psíka v parku. Pobehoval tam, alebo len tak čakal.

                Pri tom čakaní na chlapca sa Psík niekedy aj zamyslel. Raz nevedel pochopiť, ako sa to všetko s ním zomlelo. Ešte sa pamätal, aký bol opustený a ako túžil nájsť si svojho človeka – a teraz má odrazu dvoch!

                Dedka si obľúbil a ochotne k nemu chodil do nočnej služby.

                Zo všetkých ľudí na svete však mal predsa najradšej svojho chudého, pehavého chlapca, medzi všetkými pánmi, paniami a deťmi – najkrajšieho.

                Všetky psy v meste už poznali Psíka s chlapcom. A všetci ľudia v meste poznali chlapca so Psíkom.

                „To je zaujímavé,“ čudovali sa mladé mamičky, „ako sa ten psík zmenil. Celkom dobre vyzerá. A ako len dbá o čistotu!“

                A pritom je stále tichý a skromný, hoci by sa mohol už aj nafukovať. Je to predsa veľmi pekný a múdry pes. Ako tu len verne vyčkáva toho svojho drobného chlapca...“

                „Vždy som vám vravela, že hlupáci nebývajú skromní,“ povedala mamička s červeným kočíkom. „Skromné bývajú len múdre hlavičky!“

                Brána školy sa otvorila a mamičky stíchli.

                Okolo nich prebehol šťastný Psík so svojím pehavým chlapcom.

     

    TULÁK (úryvok)

                – Fakt, – prisvedčil som, – keď sa orol kvôli pohodliu zmení na sprostú sliepku, tak si ani nič iné nezaslúži.

                Strýko sa zasmial a začal rozprávať o tom, ako múdri mužovia v dávnych časoch nie predarmo spisovali o zvieratách bájky, aby sa z nich ľudia poučili. A vraj keby bol spisovateľom, aj on mohol napísať bájku o jednom mladom orlíkovi.

                Asi tým myslel mňa.

                Ale keď tým myslel mňa, tak veru neviem, ako by tú bájku dopísal, keď ani ja sám neviem, ako sa skončí. Ale aspoň viem, ako by sa skončiť mala. Sám som na to prišiel. A keď ja už na niečo prídem, tak to obyčajne aj splním.

                Juj, koľkože je hodín?

                – Ale, času dosť, – zdvihol strýko nos a zavetril ako prvotriedne vycvičený pes, – obed sa dokončuje. Ňuchám pripálené rezne.

                – Rád by som šiel už o druhej, – povedal som, – motorákom.

                – Aj tak máš čas, – bral sa strýko do kuchyne, – idem poduriť kuchárky. Ponáhľaš sa dolu kvôli gulášu, alebo kvôli poľanským milordom?

                Páni, vari do mňa nevidí? Ale odplával do kuchyne tak rýchlo, že som už nemusel odpovedať.

                Za múrom rozkvitnutého orgovánu výskala sesternica Uľa. Vyletovala nad orgován ako vták v čiernom a bielom perí. Hojdačka tíško a pravidelne škrípala v horných zahrdzavených kolieskach.

                Rozbehol som sa krížom cez orgován, aby som nemusel obchádzať záhradu.

                Uľa hneď začala brzdiť, nemusel som ju hodinu prehovárať ako inokedy. V letku zoskočila z hojdačky a ja som na ňu tiež ešte v letku vyskočil.

                A už som vyletúval ako ten orol kráľovský, každým razom vyššie a vyššie, kým som nedosiahol najvyšší možný bod. Z neho by sa dalo odpichnúť už iba na krídlach. Dlho a vytrvalo som sa vracal k tomu bodu, aby som si dobre zapamätal všetky vrchy a lesy. To bol ten pohľad, za ktorý som skoro životom zaplatil v Karambule na kolotoči. Ale tu boli vrchy vyššie a hory tmavšie.

                Uľa kričala, učupená pod orgovánom, prosila ma, aby som tak vysoko nelietal a šiel radšej obedovať.

                – Idem, – zavolal som, ale ďalej som stál na hojdačke a počúval, ako mi vietor okolo uší hrá vždy slabšie a slabšie.

                Poobede, keď kukučka zakukala jednu a teta mi balila „do tanistry“ makové buchty, povedal strýko Ferdinand:

                – Zamkneme dom a spravíme si nedeľnú prechádzku na stanicu. Nemusíme vždy behať po hore ako tá divá zver.

                Sesternice sa začali uškŕňať, ale nahlas nepovedali nič. Dobre som vedel prečo. Práve strýko Ferdinand nerád chodí do dediny a celú rodinu núti aj v nedeľu ísť na prechádzku do hory. Preto sa dievčatá radšej neozvali, aby otec v poslednej chvíli výlet nezrušil.

                Ale ja som vedel, že nezruší.

                Sám mi chce kúpiť lístok do Karambuly.

                Dolu vŕškom sme utekali opreteky, vbehli sme za Zuzou aj do cintorína. Pri starkého hrobe sme sa vydýchali a potom sme už slušne šli so strýkom a tetou na stanicu. Samozrejme, nie až do Porúbky, ale na zastávku Valuša. Tá je k horárni bližšie.

                – Platí štyri dni, – uškrnul sa strýko, keď mi podával lístok.

                Ja som sa uškrnul tiež. Len teta Zina sa tvárila, že nič nepočuje, a začala zvolávať rozlietané dievčence.

                Motorák dofrčal a hneď aj trúbil na odchod. Ledva som stihol naskočiť a zakývať strýkovi Ferdinandovi.

                Prirodzene – aj tete a sesterniciam.

                – Daj na seba pozor, Paľko! – kričala teta.

                Nebojte sa, dám. Dám ja na seba dobrý pozor!

                Ale veru milordov pozrieť idem.

                Nemienil som sa ani usádzať, ale motorák sa tak kyvotal z boka na bok, že som lietal ako hruška a nemohol sa udržať na nohách. Hodil som sa teda na sedadlo.

                Mám pred starou mamou náskok, ale nie veľký. Keď v Poľanke vystúpim, získam do nasledujúceho normálneho vlaku nie viac ako hodinku.

                Či ja za ten čas milordov nájdem?

                Možno nájdem a možno nie.

                Aspoň jedného hádam len nájdem. Alebo uvidím. Aj to by stačilo.

                Keď som bol malý, niekedy som si všeličo navymýšľal a potom tomu aj veril, akoby sa to bolo naozaj stalo. Naši vraj boli celí zúfalí, ako sa im mohol narodiť taký klamár. Ale ja som vtedy nevedel, že klamem, lebo som tomu naozaj veril.

                Neskôr ma to opustilo, a keď som niekedy klamal, dobre som už vedel prečo.

                Ale že by som niečo naozaj zažil a potom tomu neveril, taká vec sa mi po prvý raz stala teraz. A síce s milordmi.

                Viem, že som ich stretol, aj ako. Viem, že sme šli cez Poľanku a potom na bicykloch do hory. Viem, že sme piekli slaninu, aj že som jedol ich oštiepok, keď oni už dávno boli doma. To všetko viem, a predsa sa mi tí chlapci zdajú takí neskutoční, že sa musím presvedčiť, či som si ich nevymyslel.

                Ja viem, že nie, ale predsa by som chcel aspoň jedného z nich znova vidieť. Aby som si bol celkom istý, že sa mi nevrátila tá chyba z detských rokov, keď som si všeličo pekné vymýšľal a potom tomu aj veril.

                Je to pre mňa veľmi dôležité. Nechcem vymyslených kamarátov, keď som si raz našiel skutočných.

                Viem, že ich v Poľanke nájdem.

                Motoráčik zastal, ja hop dolu a už som sa aj poberal hore Poľankou k známej fazuľovej verande. V dome oproti nej polievala obločné muškáty dážďovkina mamka. Kto iný by to mohol byť?

                Len teraz opatrne, povedal som si, aby ma náhodou nezbadala teta Bobáková. To by bol poriadny škrt cez vlakový rozpočet a cez všetky rozpočty vôbec. Tak len opatrne a pekne sa dekovať fazuľovou verandou.

                Dážďovkina mamka ma sledovala pohľadom. Ani ju neprekvapilo, keď som sa pozdravil a spýtal na Jana.

                – Neviem ti ja, synku, kade lieta, – zasmiala sa, a keď ukázala rovné biele zuby, videl som, že sa celkom ponáša na svojho syna. – A ty si čí?

                – Z Porúbky, teta, Paľo... – trošku vo mne zahrkalo.

                – Z Porúbky? A či som ťa ja už dakedy nevidela? Voľáky si mi povedomý.

                Páni, aj detektívske oči má ako jej syn.

                – Sotva, teta, – cúval som. – Neviete, kedy Janko príde?

                – Však poď dnu a počkaj ho, keď chceš.

                – Nemôžem, – povedal som, – vlak mi ide o chvíľu.

                Dosť roboty mi dalo, aby som nezutekal pred ďalším výsluchom, ale sa pekne pozdravil a pomaly, slušne odpochodoval.

                Mohol som sa jej spýtať, kde býva Peter, alebo Maťo. Lenže veľký význam to nemalo, veď mi jasne povedali, že kde je dážďovka, tam sú aj dvaja ostatní milordi. A potom – z tyla ma ohrozovala Bobáčka, kryť ma nemal kto, neostávalo mi iné, ako sa urýchlene vypariť spoza fazuľovej verandy.

                No ako sa môže jeden človek na druhého tak ponášať! Úplne tie isté ústa aj belasé oči. Iba tvár je u mamy ružová a u dážďovky zelenkavá. Asi od toho fajčenia.

                Začal som po vreckách zhľadávať cigaretu, dážďovkin darček. No, ak mi ju teta Zina našla, tak som v jej očiach dosť nahratý.

                Lenže – nenašla ju. Milá cigareta, zhúžvaná a vytrasená, odpočívala pekne vo vrecku a jasne dokazovala, že som milordov naozaj stretol. Sú celkom skutoční.

                Nemohla mi predsa dať cigaretu dáka vymyslená dážďovka. To by potom aj tá cigareta musela byť vymyslená. Ale ja ju držím v ruke, vidím biely polámaný papierik a zvyšky tabaku.

                Aj dážďovkinu mamu som videl, a to akoby som bol videl Jana v ženskom vydaní.

                Tú cigaretu si ešte nechám. Pre prípad, že by ma v Karambule začali otravovať dáke pochybnosti.

                Dofučal vlak a úplne zadymil stanicu.

                Našiel som si dobré miesto pri okne a ako tak pozerám, zdá sa mi, že sa z čierneho kúdolu na chvíľu vynorila známa tvár.

                – Jano! – skríkol som. – Chlapci!

                Cez dym sa brodili všetci traja milordi. Bežali popri vozňoch a na celé hrdlo hádzali do okien signál z vŕbovej skrýše. Ako tri storočné hrdličky.

                – Milordi! – volal som, – do videnia, moji milordi! – Lebo vlak sa už pohýnal.

                – Všetko v poriadku? – kričal Peter.

                Veselo som im zakýval a zahrkútal na rozlúčku, ako som sa od nich naučil.

                Dážďovka struhla senzačnú tvár, hodila sa do stojky a na rukách kráčala zarovno s mojím oblokom. Peter a Maťo šli popri nej a hoci pozerali na mňa, videl som, že ju strážia, aby sa nepotočila a nepadla pod vlak.

                Ľudia na stanici sa smiali, tí vo vlaku pohoršovali. Ale dážďovka len šla, kývala mi pravou nohou a ja som celý nadšený kričal hádam už po tretí raz:

                – V druhý deň prázdnin, milordi! V druhý deň prázdnin poobede!

                Už som z nich videl len tri bodky, aj tie sa pomaly rozplývali, a ja som ešte stál naklonený z okna a hľadel smerom k Poľanke.

                – Kamaráti? – spýtal sa ma neskôr dedko s prasiatkom v ruksaku.

                – Áno, – prikývol som, – kamaráti.

                – Bol som šťastný, že som sa v Poľanke zastavil. Šťastný, že som videl milordov živých a skutočných.

                Nech by sa čokoľvek robilo, nebudem už v Karambule sám.

     

                Starého otca som našiel sedieť pod veľkou hruškou na dvore. Ani sa nepohol, asi ma nepočul otvoriť bráničku. Blížil som sa k nemu pomaly a tíško, aby sa nestrhol, ak náhodou drieme.

                Kým som bol preč, predstavoval som si, že starý otec využije starej maminu neprítomnosť, bude kúpať známočky, rozkladať pijaky po celom byte a fajčiť cigaru za cigarou. Bol som veľmi prekvapený, keď som ho videl nečinne sedieť na dvore. V rukách nemal nič, ani len Filatelistické zvesti.

                Aký je len tichý, zhrbený a aký maličký pod tým veľkým hustým stromom...

                Napadlo mi, že tak asi sedával, keď ho opustil syn Rudo. Možno aj teraz naňho myslí.

                Ale prečo sa nepohne? Veď už musel začuť kroky.

                – Starý ocko, – povedal som nie príliš nahlas.

                Pomaly sa obrátil a chvíľu na mňa nepohnuto hľadel. Oči mal zapálené a tvár sivú, staršiu ako predtým.

                – Aha, ktože to prišiel, – povedal slabým hlasom a tak pomaly, že som si pomyslel, či nie je chorý.

                – Vitaj, synku, dobre, že si tu...

                Zase ma zarazil slabý hlas. Aj úsmev, ktorý sa mu voľáko nechcel podariť. Prečo vraví „synku“? Hádam si ma len nemýli s Rudom, svojím synom? Ako sa len zmenil!

                – Ustatý som, Paľko, – povedal, ako keby ma počul rozmýšľať, – pred chvíľou sme prišli. Každý deň sme ťa s Krížikom hľadali po horách. Deti povedali... Tárali, že si sa rozprával s rybami. Tak sme vždy odznova začínali pri Tajchu.

                – Starý ocko, – povedal som ľútostivo, – ja som išiel domov do Porúbky. Nevedel som, že si tu ostal sám. Aj tak som potom musel ísť do horárne, keď...

                – Veď som si myslel. Reku, hádam len dožije rozumu a pôjde k Ferdinandovi. Tam človeka vždy prichýlia...

                Začal som vybaľovať buchty.

                – Tie deti nás pomýlili. Stále len o rybách a o jazere. Šuba chodil, ponúkal sa, že ťa pôjdu hľadať aj s tým druhým, akože sa volá, toho druhého dievčaťa otcom. Vraj ty si im našiel deti a oni nájdu teba. Aj ťa vari hľadali.

                – Tie deti som naozaj našiel, – chcel som potešiť starého otca, keď som videl, že trošku ožíva.

                – Hej? – pousmial sa.

                – Predstav si, vybrali sa do Austrálie hľadať jazero bez brehov a vody, v ktorom vraj bývajú vtáčiky.

                Starý otec sa zadumal a po dlhej, dlhej chvíli vzdychol:

                – Keď za niečím idú, to ešte nie je najhoršie, zle je, keď utekajú pred niečím. Preto som sa o teba bál. Krížik mi povedal, čo sa tu zomlelo. Aj predtým som videl, čo sa robí, ale to... hádam už bolo priveľa.

                Mlčal som. Chcel som starému otcovi uvariť guláš, a nie ho trápiť tým, za čo on nemôže. Vyskočil som, že naškrabem zemiakov.

                – Netreba, Paľko, – zdržal ma, – Krížikovci mi nosia. Dnes bola hovädzia polievka. Veľmi dobrá.

                Chvalabohu, aspoň nebude myslieť na Ruda, keď nebudeme lyžicami jesť guláš z rajnice.

                Rozbalil som buchty a začal starého otca ponúkať.

                – Hlavná vec, že si tu, – odštipol si kúštiček. – Potom musíš zájsť do Krížikov. Nevedel som, že ťa starý má tak rád.

                Rád? Ujo Krížik ma ešte má rád? Nenahneval sa?

                – Nabehal sa za tebou, nazháňal po hore, darmo som vravel, že asi budeš v Porúbke. A stále húdol jedno a to isté: Pošlite chlapca naspäť k materi, aby tu dáku skazu nevzal. Školu nech dochodí a potom ho štandopede šikuj domov. Len aby nebolo neskoro...

                – Ale prečo by bolo neskoro, starý ocko, – potešil som sa i naľakal, či starý otec aj s ujom Krížikom príliš veľa nemysleli na Ruda za tie dni, čo som bol preč.

                Veru asi mysleli.

                Veru starého otca sotva tak umorila len chôdza po horách. Umorili ho spomienky na Ruda a strach o mňa. Ten strach by nikdy nebol taký veľký, keby tu pred mojím narodením nebol žil a odtiaľto odišiel chlapec, ktorý bol starého otcovým synom.

                Keby som to bol vedel...

                Ale keby som to bol vedel a nepohol sa z Dvanástoráku, nestretol by som milordov, neobjavil všetko to, čo teraz viem, nikdy sa tak neporozprával so strýkom Ferdinandom.

                Ľutoval som starého otca, ale tú dobrú cestu, plnú objavov, som ľutovať nemohol, čo ako som chcel.

                – Vieš čo, starý ocko, – povedal som veselo, – poďme my dnu, aby nás tu stará mama nenašla vysedávať, lebo bude zle.

                Starý otec sa uškrnul, ale celkom šibalsky:

                – Zle bude tak či tak. Kuchyňa je plná špinavého riadu.

                – Zohrejem vodu, – vyskočil som, – a všetko poumývam.

                – Božechráň, – zadržal ma, – všetko by si pokazil. Naschvál som riad zhromažďoval, aby si mala na čom vyliať zlosť. My sa už dáko popri riade prešmykneme, len sa nič neboj.

                A smial sa ako líška, ako malá slabá líštička.

                – Možno dnes ani nepríde, – chcel som ho potešiť.

                A vtedy som zažil najväčšie prekvapenie svojho života. Starý otec osmutnel a hlasom opäť slabým a chorým povedal:

                – Myslíš? A veru by už mohla prísť. Pusto je tu bez nej, ticho ako v hrobe.

                Stratil som reč. Onemel ako ryba. Už som si myslel, že starému otcovi rozumiem, a zrazu vidím, že nerozumiem ničomu.

                Ešte raz som sa ho pokúsil dáko potešiť:

                – Strýko Ferdinand vravel, že určite príde dnes večer.

                Tentoraz sa mi to podarilo.

                A ja som bol rád, i keď sa mi celkom vyjasnilo, že v mojej a starej maminej veci so starým otcom počítať nemôžem. Vidí všetko, a nepovie nič. Lebo má starú mamu predsa len rád.

                Chvalabohu. Aspoň tú svoju cestu už vôbec nemusím ľutovať.

                – Mal by si skočiť do Krížikov, – povedal starý otec živo, – lebo ma starý o chvíľu zas príde vydúrať do Hnusného. Nezdrž sa dlho. Tu ťa budem čakať.

                Hádam sa starý otec nebojí, že zas niekam zdrhnem?

                Povedal som mu to.

                – No len choď, – usmial sa, – a jedna noha tu, druhá tam. Nie som medveď, aby som tu večne dučal sám...

                Vyšiel som bráničkou a bráničkou aj vošiel do Krížikov.

                Cestou som rozmýšľal o tom, koľko je na svete dobrých ľudí. A ja som pred štyrmi dňami nemal o nich ani poňatia!

                Zamieril som do kuchyne, lebo v dielni by som i tak nikoho nenašiel. Bola predsa nedeľa.

                Tak, milordi, nový život milorda štvrtého sa práve začína...

                Podrobnosti, ak dovolíte, si nechám pre seba.

    Zobraziť všetko