Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto © Peter Procházka


  • Životopis autora

    Ladislav Ballek sa narodil 2. apríla 1941 v Teranoch, detstvo prežil v Dudinciach a v Šahách. Vyštudoval na Pedagogickej fakulte v Banskej
    Ladislav Ballek sa narodil 2. apríla 1941 v Teranoch, detstvo prežil v Dudinciach a v Šahách. Vyštudoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu. Pracoval ako učiteľ, od roku 1966 ako redaktor Československého rozhlasu v Banskej Bystrici a ako redaktor týždenníka Smer. Od roku 1972 pôsobil ako redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1977 – 1980 bol vedúcim literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, potom pôsobil ako námestník riaditeľa Slovenského literárneho fondu. Od roku 1984 bol vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov do jeho zániku roku 1989. Istý čas pôsobil aj ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Po roku 1990 vstúpil do politiky ako nezávislý poslanec NR SR. V rokoch 2001 – 2008 bol veľvyslancom SR v Českej republike. Bol prezidentom Spoločnosti Ladislava Novomeského. Zomrel 15. apríla 2014.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Útek na zelenú lúku (1967, novela)
    • Púť červená ako ľalia (1969, novela)
    • Biely vrabec (1970, novela)
    • Južná pošta (1974, román)
    • Pomocník (1977, román)
    • Agáty (1981, román)
    • Kraj za vinicami (1983, výber)
    • Lesné divadlo (1987, román)
    • Čudný spáč (1990, román)
    • Trinásty mesiac (1995, román)
    • Trojou a vŕškom pamäti (2013)

    Esej

    • Letiace roky (1998)
    • Zlatý stôl (2000)
  • Charakteristika tvorby

    Ladislav Ballek knižne debutoval novelou Útek na zelenú lúku . Námetom tejto knihy, ako aj ďalších ( Púť červená ako ľalia, Biely

    Ladislav Ballek knižne debutoval novelou Útek na zelenú lúku. Námetom tejto knihy, ako aj ďalších (Púť červená ako ľalia, Biely vrabec) sú filozofické problémy mladého človeka, ktorý sa nechce zmieriť s konvenčnou spoločenskou skutočnosťou. Hľadajúci hrdinovia čoskoro zisťujú, že vzbura proti spoločnosti prináša iba utrpenie a aj keď hraničí so sebazničením, neprináša ľudskému indivíduu oslobodenie, ale len pocity bezvýchodiskovosti a mravnej nenaplnenosti. Nespravodlivosť a krutosť okolitého sveta vyvolávajú v hrdinoch nenávisť a potrebu pozitívneho činu. Ballekova tvorba z tohto obdobia sa vyznačuje expresivitou, konštruktivizmom, epickou montážovitosťou a neskrývanou metaforikou s prvkami inotajov. V ďalšom období sa Ballek koncentruje na pozitívne filozofické východiská. Nachádza ich predovšetkým v detstve a v rodnom južnoslovenskom kraji. Tieto pozitíva rozvinul v knihe Južná pošta. Opúšťa metódu modelového príbehu a rozvíja koncepciu epického rozprávačstva, v ktorom sa v jasnom intelektuálnom príbehu s vysokou citlivosťou premietajú základné ľudské otázky a dostávajú pozitívne filozofické vyznenie. Román Pomocník je prototypom čistej epiky, v ktorej sa zreteľne stretávajú rozličné koncepcie života a v ktorom sa na rozhraní osudovej zmeny sveta po druhej svetovej vojne odohrávajú dramatické osudy jednotlivcov. Dej sa odohráva v slovensko-maďarskom pohraničí a jeho dramatický konflikt tvorí stretnutie čestného a pracovitého mäsiara s pomocníkom, ctižiadostivým, ale povojnovými pomermi deklasovaným mužom, ktorý dosiahne úspech za cenu otvorenej zrážky so zákonom. Zložitá románová kompozícia Agáty nadväzuje na predošlý román predovšetkým epickým pátosom. Ballek opäť majstrovsky využíva južnoslovenský kolorit a plasticky vykresľuje množstvo postáv a postavičiek, ktoré sa vrhajú do búrlivých povojnových čias s nesmiernou životaschopnosťou a túžbou po úspešnej budúcnosti. Pritom sú ľudsky i umelecky svojbytné. V Ballekovom diele sa snúbi nostalgia po minulosti s dravosťou prítomnosti, ale aj so zložitou filozofickou reflexiou európskej reality koncom štyridsiatych rokov. To však neznižuje autenticitu, pôsobivosť a zmyselnosť Ballekovho štýlu. Oba romány patria k najvýznamnejším a umelecky najpriebojnejším činom modernej slovenskej prózy. Ďalšia Ballekova tvorba nadobúda opäť reflexívne rozmery, predovšetkým nekonvenčným uvažovaním o zmysle moderného štátu (Lesné divadlo), či plastickým vykreslením tradičného románového konfliktu vzťahu generácie otcov a detí (Čudný spáč). V týchto knihách sa objavujú mnohé mysliteľské pasáže, ktoré cez autentické individualizované osudy postáv postihujú z historicko-civilizačného hľadiska situáciu súčasného sveta a jeho perspektívy. Poslednou knihou sa Ballek symbolickým príbehom troch bratov vracia k filozofickým problémom človeka v totalitnom režime.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady diel Ladislava Balleka vyšli v češtine, poľštine, ruštine, nemčine, maďarčine. Agáty (1980 po maďarsky, 1986 po nemecky, po česky, 1987

    Preklady diel Ladislava Balleka vyšli v češtine, poľštine, ruštine, nemčine, maďarčine.

    Agáty (1980 po maďarsky, 1986 po nemecky, po česky, 1987 po bulharsky)

    Pomocník (1980 po rusky, maďarsky, 1982 po česky, 1984 po estónsky, 1985 po nemecky,  po ukrajinsky)

    Južná pošta (1979 po nemecky, maďarsky)

    Pomocník, Kniha o Palánku (2000 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČOMAJ, Ján: Chvíľa so sklonenou hlavou (S kým sme sa vlani naveky rozlúčili...). In: Literárny týždenník , roč. XXVIII, 11. 2. 2015, č. 5

    ČOMAJ, Ján: Chvíľa so sklonenou hlavou (S kým sme sa vlani naveky rozlúčili...). In: Literárny týždenník, roč. XXVIII, 11. 2. 2015, č. 5 – 6, s. 9.

    BEŇO, Ján: Človek Ballek alebo pisateľ o pisárovi. In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 1, s. 19 – 22.

    HAUGOVÁ, Mila – HEVEŠI, Marián – HOCHEL, Braňo – HOCHEl, Igor: Za Ladislavom Ballekom (2. apríl 1941 – 15. apríl 2014). In: Rak, roč. XIX, 2014, č.  6, s. 55 – 59.

    ŽILKA, Tibor: Za Lacom Ballekom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 7 – 8, s. 289 – 290.

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Literárne a literárnovedné príspevky do slovenských a českých vzťahov. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 149 – 160.

    BÁTOROVÁ, Mária: Zápisník. Za Ladislavom Ballekom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 6, s. 145 – 146.

    RICHTER, Milan: Pisár dlhých zápisov a jeho pamät. Ballek Ladislav: Trojou a vŕškom pamäti. In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 1, s. 41 – 42.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    ŠIKULOVÁ, Anna: Príbeh s klasickou precíznosťou a zároveň moderný vo výraze (Príbeh ako princíp. Ladislav Ballek). Rozhovor s I. Hochelom. In: Knižná revue, roč. XV, 23. 11. 2005, č. 24, Spravodajca, s. V.

    ČÚZY, L.: Ladislav Ballek. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    HOCHEL, I.: Príbeh ako princíp. Ladislav Ballek. Bratislava: LIC 2005.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2003.

    BALÁŽ, A. – BALLEK, L.: Nepriateľstvo nie je slobodné. Rozhovor so spisovateľom a diplomatom Ladislavom Ballekom. In: Knižná revue, roč. XI., 11. 7. 2001, č. 14 – 15,  s. 12.

    CHMELÁR, Eduard: Osamelý hľadač pravdy (Ladislav Ballek: Zlatý stôl). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 4.

    MORAVČÍK, Štefan – BALLEK, Ladislav: S písaním sa nelúčim (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 17 – 20.

    ŠAH: Ladislav Ballek. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 4, s. 155.

    SVETOŇ, Ľ.: Internista a chirurg (Ladislav Ballek: Letiace roky). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 50.

    ĎURINOVÁ, N.: Ďaleko zeme, ďaleko neba (Ladislav Ballek: Trinásty mesiac). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 23.

    FERKO, M.: Mýtus živlov (Ladislav Ballek: Trinásty mesiac). In: Slovenské pohľady, 4 + 112, 1996, č. 5.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Pozdrav z učňovských rokov (Ladislav Ballek: Trinásty mesiac). In: RAK, 1, 1996, č. 1.

    TIMURA, V.: Pochybnosti o pochybnom (Ladislav Ballek: Trinásty mesiac). In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4.

    TRNKOVÁ, D.: Ďalší Ballekov návrat (Ladislav Ballek: Trinásty mesiac). In: Dotyky, 8, 1996, č. 5.

    HAĽOVSKÁ, K.: Tri „farebné“ novely Ladislava Balleka. In: Romboid, 28, 1993, č. 4.

    PODRACKÁ, D. – BALLEK, L.: A ktorá mačka chce byť myšou? (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 3.

    BOBULA, J.: Povedal som si... (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Dotyky, 4, 1992, č. 1.

    HAUGOVÁ, M.: Permanentný pocit napätia. In: Romboid, 27, 1992, č. 3.

    BÍLIK, R.: Daidalov pád (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Tvorba T, 1/10, 1991, č. 2.

    ČÚZY, L.: Kam kráča Ballekova próza? (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 7.

    DVOŘÁKOVÁ, H. – BALLEK, L.: Hranice v nás a mimo nás (Rozhovor). In: Nové slovo, 1, 1991, č. 13.

    HOCHEL, I.: Ballek na rozhraní? (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Romboid, 26, 1991, č. 6.

    HOCHEL, I.: Kompozícia ako obraz vedomia protagonistu (Ladislav Ballek: Biely vrabec). In: Romboid, 26, 1991, č. 4.

    KRAUSOVÁ, N.: Mýtizácia priestoru v slovenskom románe (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 17.

    MARUŠIAK, O.: Prebuďme sa, spáči! (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 24.

    SULÍK, I.: Román rezignácie (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 24.

    ŽIAK, M.: Trápenie koňa (Ladislav Ballek: Čudný spáč zo Slovenského raja). In: Fragment K, 5, 1991, č. 2.

    BŽOCH, J.: Ballek vo výbere a novom románe. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990.

    PYNSENT, R. B.: Ballek a Vilikovský. In: Romboid, 25, 1990, č. 12.

    RASSLOFF, U.: Pohľad na dejiny cez postavy v Ballekových Agátoch. In: Slovenská literatúra, 37, 1990, č. 3.

    PYNSENT, R. B.: Národnosti južného Slovenska v Habajových a Ballekových dielach. In: Romboid, 24, 1989, č. 6.

    ŠÚTOVEC, M. – BALLEK, L.: Na slovo s Ladislavom Ballekom (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 10.

    ČUPOVÁ, J.: Problematický svet Ballekovho Lesného divadla. In: Romboid, 23, 1988, č. 11.

    HOCHEL, I.: Príbeh a reflexia (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Romboid, 23, 1988, č. 3.

    CHMEL, R.: Sloboda zodpovedných (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 1.

    CHMEL, R., Ballek, L.: Na slovo s Ladislavom Ballekom (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 10.

    PETERKA, J.: Román federácie (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 1.

    PETRÍK, V.: Senzuálne a racionálne prvky Ballekovej prózy. In: Romboid, 23, 1988, č. 3.

    SULÍK, I.: Slastný pocit z príbehu (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Romboid, 23, 1988, č. 2.

    ŠABÍK, V.: Druhý z palánskej galaxie. In: Šabík, V.: Literatúra pre súčasníkov. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1988.

    VARGOVÁ, J.: Dialóg o Lesnom divadle (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 2.

    HAJKO, D. – BALLEK, L.: Rozhovor s Ladislavom Ballekom. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 7.

    RASSLOFFF, U.: Pomocník – kniha o Palánku. In: Slovenská literatúra, 34, 1987, č. 5.

    ŠTEVČEK, J.: Intelektuálny román. In: Slovenská literatúra, 34, 1987, č. 2.

    TOMČÍK, M.: Štýlové aspekty Ballekových Agátov. In: Tomčík, M.: Súčasnosť románu – román súčasnosti. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1987.

    TRUHLÁŘ, B.: Príbehy a história (Ladislav Ballek: Lesné divadlo). In: Nové slovo, 29, 1987, č. 49.

    BAGIN, A.: Ladislav Ballek: Pomocník. In: Bagin, A.: Hľadanie hodnôt. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1986.

    SULÍK, I: Kapitoly o súčasnej próze. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1985.

    ČUPOVÁ, J.: Zobsažňovanie Ballekových Agátov. In: Romboid, 19, 1984, č. 1.

    TOMČÍK, M.: Socialistický realizmus a individuálny štýl. In: Romboid, 19, 1984, č. 6.

    DVOŘÁKOVÁ, H. – BALLEK, L.: Za hranice Palánku? (Rozhovor). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 37.

    CHMEL, R.: Ladislav Ballek: Agáty. In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 4.

    KOCHOL, V.: Epopeja slovenského juhu (L. Ballek, I. Habaj). In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 5.

    LENČO, J.: Ján Lenčo odporúča tvorbu Ladislava Balleka. In: Nové slovo, 24, 1982, č. 18.

    ŠABÍK, V.: Kniha o Palánku. In: Šabík, V.: Čítajúci Titus. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1982.

    SULÍK, I.: Ivan Sulík číta Ladislava Balleka. In: Romboid, 17, 1982, č. 3.

    ŠTEVČEK, J.: Poetika súčasného románu. In: Števček, J.: Nové skice. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1982.

    ŠÚTOVEC, M.: O žánrovej štruktúre Ballekových Agátov. In: Romboid, 17, 1982, č. 9.

    VŠETIČKA, F.: Ballekov spôsob. In: Romboid, 17, 1982, č. 8.

    ZAJAC, P.: Koncepcia Ballekových Agátov. In: Slovenská literatúra, 29, 1982, č. 6.

    MARČOK, V.: Hlavný hrdina – Palánk (Ladislav Ballek: Agáty). In: Nové slovo, 23, 1981, č. 43.

    ŽILKA, T.: Mýtus detstva ako zdroj estetična (Ladislav Ballek: Južná pošta). In: Zlatý máj, 24, 1980, č. 4.

    BAGIN, A.: Albín Bagin číta Ladislava Balleka. In: Romboid, 13, 1978, č. 11.

    CHMEL, R.: Produktívnosť románového príbehu (Ladislav Ballek: Pomocník). In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 6.

    ŠABÍK, V.: Dielo nevšednej krásy (Ladislav Ballek: Pomocník). In: Nové slovo, 20, 1978, č. 19.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ballekova postava je rovnováha viacerých charakterizačných postupov, no má svoj sceľujúci prvok, a tým je jej spoločenskosť. Nie je pritom

    Ballekova postava je rovnováha viacerých charakterizačných postupov, no má svoj sceľujúci prvok, a tým je jej spoločenskosť. Nie je pritom prekvapujúce, keď živým partnerom postáv je ich prostredie. Ballekova epika je súhra postavy a prostredia, no jemnejšia a zložitejšia, ako to bolo v klasickom románe 19. storočia, hoci rovnako naliehavá.

    Ján Števček

    Aj u Balleka sa hovorí o rieke, a to nielen o rieke Ipli, ale aj o hĺbavo a neúprosne tečúcej rieke, ktorá sa ponáša na plynúci čas; a hovorí sa tu o čase, a to práve tak o filozofickej kategórii času, ako o konkrétnom čase, odtekajúcom v konkrétnej rieke.

    Vladimír Mináč

    Skonštruovanie tejto živej epickej totality a jej prijatie ako epickej totality dovoľuje potom čítať Ballekovo dielo aj ako veľkú metonymiu, v ktorej mesto na hranici bude zastupovať zem, krajinu, kultúru na hranici dvoch svetov. Podmienkou takého čítania však bude, či prijmeme alebo neprijmeme malé mesto za pars pro toto Slovenska, či prijmeme alebo neprijmeme Ballekov výklad nie histórie, ale kultúry, či sme skrátka ochotní a pripravení integrovať všetko, čo predstavuje mesto a malomesto, do slovenskej kultúrnej tradície.

    Milan Šútovec

    Ak nadväzuje Ballek v Agátoch na empirickú tradíciu klasicizmu a sentimentalizmu, na tradíciu denníkov, vyznaní, listov, memoárov, nie je to preto, že by svojím románom chcel reštaurovať hodnoty klasicizmu, ale preto, že týmto spôsobom vteľuje do svojho románu historickú skúsenosť zobrazenia dôvernej sféry ľudského súžitia, vnímavosti a priazne voči tomu druhému. Jej štylistickým ekvivalentom je potom celá epištolárna tradícia.

    Peter Zajac

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Kraj, v ktorom som sa narodil a dospel, pre jeho farebnosť a rozličnosť vôní rád prirovnávam k obchodu s koloniálnym tovarom. Som jeho
    Kraj, v ktorom som sa narodil a dospel, pre jeho farebnosť a rozličnosť vôní rád prirovnávam k obchodu s koloniálnym tovarom. Som jeho agent… Krajina okolo dolného toku Ipľa mi odjakživa pripomínala starú krajinu ľudského zrodu. Mnohým ľuďom, ktorých kraje ležia vyššie, sa vidí, akoby za Levicami boli už len levy; ale figu drevenú, a aj preto leží v tých končinách môj Palánk.
    Rozprávač musí mať ľudí rád, lebo nič poriadne a zaujímavé o nich nikdy nepovie. Písanie je aj láska k životu, očarenie z existencie, hlboký zážitok zo zvyčajných vecí, úcta k ľudskej slobode, dejinám ľudí, úcta voči veľkým aj malým živočíchom, voči prírode… ale najmä voči ľudskému duchu.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Európskej únie umenia (2002)

  • Ukážka z tvorby

    BERLÍNSKY VALČÍK      Berlínsky valčík priletel v noci.      Ráno ho objavili na streche letnej kuchyne.

    BERLÍNSKY VALČÍK

         Berlínsky valčík priletel v noci.

         Ráno ho objavili na streche letnej kuchyne. Žiaril oproti modrému májovému nebu ako medený čajník. Bol to urastený holub, dobre trénovaný ako poštár.

         Obaja bratia pozorovali vtáka spod striešky studne. Stála uprostred veľkého dvora mestského dvojdomu. Dvor bol vysypaný bielym pieskom a v modrom jase tichého južného rána sa nádherne ligotal. Rozvoniavala káva, vinič, olej v súkolí studne a čerstvá voda. V stromoradí ulice sa ozývali hrdličky.

         Chlapci mali vážne tváre, výrazne svetlé hlavičky a biele matrózky, mladší mal päť, starší sedem rokov, a keďže ich otec neobľuboval hypokoristiká, oslovovali ich: Ján a Pavol.

         Ján bol mladší, choval holuby, o ktorých vedel práve len toľko, aby ho zaujímali najväčšmi zo všetkého, a Pavol zasa najradšej obchodoval. Žili v tomto južnom meste prvý rok, prechodne v dome po akomsi Jakabovi, čo sa hneď po vojne odobral za hranice. Zdedili po ňom červenú bričku s lucernou, vybielenú konskú maštaľ s rozmerným vidieckym lustrom a vyrezávané holubníky. V stajni teraz nocoval Vackov koník Radko, zelené holubníky obývali tri páry obyčajných holubov.

         Ján vzrušene zašepkal:

         „Je červený, žiari ako oheň! Pavol, to bude džin!“

         Starší prevracal veľké svetlé oči, lebo od počiatku myslel na svoj obchod v letnej kuchyni. Jednostaj kupčil a predával, kdesi mu museli prijať zo tri kvapky arménskej krvi, len bol svetlý ako plamienok sviečky.

         Vyhlásil: „Takého nemá ani pán Csomó!“

         Mladší prikývol. Inak sa vyznačoval pokojom a veľkým detským smútkom. Od dospelých sa odlišoval vzrastom a neschopnosťou pomenovať svoje starosti. Ocitol sa práve na tej krátkej, ale prudko vystupujúcej krivke, čo sa zľahka dotkne stôp nadania, aby už o rok-dva klesla nazad do určenej dráhy, v ktorej aj on poputuje do všednosti a priemeru. Aj on tam poputuje, teraz však prežíva tie zázračné dni päťročného dieťaťa, za ktorými bude aj jemu smutno, a raz, keď dospeje a tieto dni pominú, aj on s horkosťou prehovorí: Ďakujem ti, detstvo, že si bolo.

         „Mohol by ostať,“ povedal Pavol.

         „Tak sa mi vidí, že tu len zosadol, iste nesie poštu do Bagdadu.“

         „Kde?“

         „Možno je to džin, poštový holub bagdadského kalifa. Letel v noci nad mestom s dôležitou správou, ale poplietli ho plamene, v ktorých sa raz narodil.“

         „Si hlúpy ako bumerang, do Bagdadu plávajú poštové lode. Keď sa vrátim zo školy, naviažeme kukuricu.“

         „Nitka ho zadusí."

         „Neboj sa,“ povedal starší; teraz ho dojímali len obchody, štyri ročné obdobia a vôňa lekváru.

         „Je to džin.“

         „Nevládzem to počúvať!“

         Pavol odišiel do školy, Ján sa pobral za matkou.

         Medzi dvojitými dverami do kuchyne sa opýtal:

         „Som hlúpejší ako Pavol?“

         Matka odložila šálku kávy kúsok od seba, pretrela si čelo a vážne povedala:

         „Nie. Myslím, že nie, ty len inakšie rozmýšľaš. Rozmýšľame všetci, len každý inakšie. A každý tak, aké má práve starosti.“

         Chlapec prižmúril oči, lebo rád na ňu hľadel.

         „Kto má väčšie starosti? Ja? Nie? Pavol?“

         „Všetky starosti sú veľké.“

         „Ale kto z nás má väčšie?“

         „Všetky deti sveta majú strašne veľké starosti, preto aj všetci malí chlapci dobre rozmýšľajú.“

         „Môže si Pavol myslieť, že som hlúpejší?“

         Pokrútila hlavou.

         „Povieš mu to?“

         Krátko prikývla.

         Preskúmal jej tvár a pobral sa pod vinič verandy, odkiaľ pozoroval červeného vtáka.

         Akonáhle slnko začalo nemilosrdnejšie pripekať, holub ožil, nervózne povyskočil, náhle sa odlepil od horúcej škridly, vzlietol do čírej oblohy a rozkrúžil sa v pomalých a čoraz širších oblúkoch vysoko nad mestom ako kus plameňa.

         Bál sa, aby holub nezmizol v oblohe, prosil ho, aby sa hneď vrátil, ale chvíľami mu odkazoval:

        „Uleť, džin, lebo ťa predá za staré koliesko, on nemá rozum!“

         Vták sa na okamih zastavil, zletel z neba ako horiaci meteor, zosadol, povyskočil, zlostne odbehol do tieňa a tam akoby skamenel v pohybe.

         Chlapec sa usmial a líhajúc si šťastne na chrbát, hlboko sa rozdýchal.

         Ktosi vošiel do dvora, potom náhlivo do kuchyne. Tušil, že to bola žena: pohybovala sa ticho a rýchlo ako tieň koňa alebo vtáka. Rýchlo vyskočil, o matku sa bál. Cez okno vnútorných dverí zazrel v kuchyni ženu otcovho kolegu. Nemal Kuricovcov rád, on ho chytal za líce, ona okrikovala svojho manžela. Ak sedeli Kuricovci s rodičmi v chodbe alebo na verande, do izieb bolo počuť len ju. Otec počas ich návštevy neraz odišiel blúdiť po izbách, sadol si do hojdacieho kresla, rozkolísal sa a zamračene hľadel do zeleného prítmia ulice.

         Raz podráždene zašomral:

         „Svet je prizložitý na to, aby ho posudzovala Kuricová.“

        Ján sedel za písacím stolom a zo Zoológie odkresľoval holuby.

         „Ani ja nemám Kuricovcov rád.“

         Otec sa zvrtol a začudovane pozrel na syna. „Mlč!“ povedal dôrazne.

         Chlapec sa strhol, odložil kovovú ceruzu a zadíval sa na ciferník stolových hodín.

         „Páči sa mi tvoja úprimnosť,“ povedal otec vľúdnejšie, „ale nesmieš byť prísny. Musíš byť čestný, aby si dobre spával, ale prísny nebuď, lebo ťa nikto nebude mať rád. A nie je zlé, ak si človek zavše pripomenie, že aj dospelí boli maličkí. Nie je zlé hľadieť na dospelých aj takto. Čo povieš? Hm?“

         „Hm,“ prisvedčil chlapec.

         „Trocha som to prehnal,“ povedal otec, svižne vstal, udrel zľahka do stola a uľahčene vyšiel.

         Matka stála pri sporáku, Kuricová sa už hniezdila za stolom.

         Začul ju:

         „... a ak mi už nepomôže ani horúci kúpeľ, zmlátim ho pumpou od bicykla!“

         Matka očervenela a priskočila k dverám.

         „Vyzeraj otecka, príde na obed.“

         Pošepol jej: „Prečo ti smie tykať?!“

         „Už príde, choď,“ povedala nahlas.

         Zišiel po schodišti pod klenbu brány. Stávala tu Jakabova brička. Sadol si do výklenku v múre pre petrolejovú lucernu, vyložil nohy na bričku a hľadel zamyslene do rozžiareného neba, v ktorom bol najvábnejší práve ten neznámy červený vták.

         Odtlačil drevenú bránu a vyzrel na ulicu, husto porastenú prastarými javormi, gaštanmi a lipami. Aj za veľkých dažďov premokla len po vytrvalom zmáčaní.

         Šiel otec, v bledozelenom šere vyzeral veľmi vysoký a bledý, kráčal pomaly, takmer slávnostne.

         Chlapec chodieval tichým šerom ulice najradšej chvíľu pred úplným západom slnka, keď stromy zalialo červené svetlo západu. Nato sa zotmelo, náhle a rýchlo, na konci ulice zamihalo voskové svetlo jedného z tisícich mĺkvych, bolestivo krásnych a nezabudnuteľných južných večerov. Potom sa ozval večerný zvon, prišla tma, do ulíc vleteli komáre, rozsvietili sa pouličné lampy a ráno potom prišlo azda už z iného sveta.

         „Ty ma čakáš? začudoval sa otec.

         „Máme nového holuba,“ povedal radšej hneď.

         „Zasa?!“

         „Priletel.“

         „To poznám.“

         „Je červený ako oheň. Bude to, tak sa mi vidí, džin.“

         „Premenený na holuba?“

         „Máš pravdu,“ prisvedčil.

         „Krátke nožičky...“

         „Nie, ocko, nevymýšľam si. Letel, tak sa mi vidí, s tajnou poštou do Bagdadu... alebo z Bagdadu, lenže zablúdil.“

         „Nedoletel,“ povedal otec a odtlačil zelenú bránu.

         „Oddychuje.“

         „To som zvedavý, nakoľko zasa lakuješ svojho otca.“

         „Ani za necht.“

         „Vážna vec.“

         Popod klenbu brány vošli do dvora a prešli po suchom piesku pod striešku studne, skadiaľ vychádzal sladkastý zápach odstátej vody. Ostala v kamennom žľabe, nedopil ju ráno Vackov koník Radko; žltý vysoký klusák.

         „Lieta po nebi, ale medzi ostatné nejde.“

         „Aristokrat.“

         Otec prekvapene zastal, oprel sa o striešku studne, druhú ruku položil na synovu hlavu, ako to mal vo zvyku. Chlapec nemal toto gesto rád, nemohol pokojne hovoriť.

         „Vzácny holub...“

         „Páčilo by sa mi, keby sme ho smeli volať Džin.“

         „Džin? To sa naň hodí, dohodnite sa.“

         „Môže ostať?“

         „Ideme obedovať.“

         Šiel nerád, obedovať s otcom znamenalo spôsobne narábať s kompletným príborom, sedieť vystretý a mlčať. Ale nič sa s tým nedalo robiť, otec to považoval za prirodzenú vec.

         V priestrannej chodbe s kamennou podlahou, kde matka počas horúčav prestierala, otec povedal:

         „Mne by sa zasa, Ján, veľmi páčilo, keby ste už holuby nechovali. Znečisťujú verandu, ty ich rozmaznávaš... Čo povieš?“

          Ozval sa zúfalo a náhle:

         „Ocko, ale keď ja ich mám rád! Musím ti povedať, že ja ich chcem!“

         „Hm.“

         „Veľmi!“

         „No dobre, počkám, kým z toho vyrastieš. Keby som ich vyhnal, nemal by si ma rád.“

         „Mám ťa rád.“

         „To mi nehovorievaš,“ povedal pomaly.

         Vtom v kuchyni matke vypadol tanier.

         „Čo to padlo?“

         „Kosa na kameň,“ povedal otec začudovane. „No dobre, dohovorili sme sa, rozumiem, tie tvoje mláďatá nebeské nemôžeš ešte oželieť, lebo nevieš o nich všetko. Holuby ospieval aj Homér, ale ja ich nemám rád. Pokým ich. ľudia nespoznali, považovali holuby za symbol priateľstva, vernosti a lásky, ale už vieme o nich všetko. Alebo sa medzi ľuďmi zmenili ako psy. Dobre, Džina nakŕm, možno neodletí.“

         Potom keď otec odišiel, chlapec medzi dverami kuchyne vyhlásil:

         „Mám svojho otca rád. A vieme sa aj porozprávať.“

         „A nehneval sa za holuba?“ opýtala sa matka od umývacieho stola.

         „Nie. Správal som sa ako muž.“

         Chvíľu sa na matku ticho pousmieval, potom sa pobral za holubom.

         Niekoľko dní pred príletom červeného vtáka odbehla matka na trh a on sám strážil dom. Jeho obľúbený holub Belohlávok priletel na kuchynské dvere, vletel dnu, v šere kuchyne sa vystrašil, narazil zobákom do kachličiek nad sporákom a skĺzol do vriacej paradajkovej polievky. Celý deň preležal na streche, do rána zmizol.

         Ráno veľmi nešťastne pobiehal po dvore, držal si hlavu, krútil sa od žiaľu v bokoch a rýchlo vyhlasoval: „Odletel umrieť. Možno, tak sa mi vidí, odletel na ich cintorín na nebesiach, alebo sa prepadol od hanby.“

         „Mačka ho zožrala!“ povedal brat opovržlivo.

         „To nie, Pavol, to ťažko, do mačky by sa nepomestil, pobiť sa ešte vládal, aj keď mal červené

    nožičky.“

         „Holuby majú červené nohy!“

         „No dobre, ale tento mal aj nechty červené.“

         „Pazúry!“

         „No dobre, tak aj pazúriky mal červené.“

         „Ty si ich videl?“

         „Keď vyjdeš z vane, si červený.“

         „Veď počkaj, keď príde otec!“

         Otec naozaj zapochyboval o holubníku:

         „Nezabudni, Ján, že takto kruto skončil aj vďaka tvojmu rozmaznávaniu. Mal si strážiť dom, ale svoju prácu si si nekonal, takže si sa nesprával ako muž. Pavol, ty v najbližších dňoch do dna zužitkuješ svoje obchodné schopnosti, holuby rozpredáš! A ty, Mária, dones mi, prosím ťa, čistú košeľu, škvarím sa tu ako vo francúzskej Afrike. Doparoma, taká smrť zlomí aj dospelého človeka!“

         Otec trval na svojich rozhodnutiach, mal dobrú pamäť. Chlapec už vedel o otcovi rozmýšľať, vedel o ňom premýšľať slobodne, protichodne, a preto vedel o ňom aj hovoriť. Rozhovory s otcom boli preňho určitým druhom ťažkej práce, ktorá nadchýna. Otca zaujímal, ale najskôr vtedy, keď mlčal. Za svoj holubník mlčal.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory