Ladislav Varga

Narodenie 28. 11. 1928 Rudnianska Lehota
Úmrtie 29. 7. 2005 Nové Mesto nad Váhom






  • Životopis autora

    Narodil sa 28. novembra 1928 v Rudnianskej Lehote, kde chodil aj do základnej školy. V roku 1944 sa presťahoval do Bziniec pod Javorinou, kde sa vyučil za pekára
    Narodil sa 28. novembra 1928 v Rudnianskej Lehote, kde chodil aj do základnej školy. V roku 1944 sa presťahoval do Bziniec pod Javorinou, kde sa vyučil za pekára a prácu pekára vykonával do roku 1956. Od roku 1956 pracoval na železnici, absolvoval viacero vzdelávacích kurzov, ale vedomosti získaval predovšetkým samoštúdium.
    Bol redaktorom obecných novín Bzinský chýrnik a záujem o históriu a literatúru pretavil do publicistiky o dejinách obce Bzince pod Javorinou, ale aj o širšom regióne. Jeho texty zaujali vydavateľstvo Journal of Czech and Slovak Jewish Community History v USA, ktoré ho použilo vo svojej knihe Phoenix v roku 1997. Od roku 1978 do roku 2000 písal záznamy do cirkevnej kroniky farnosti, je autorom kapitoly Dejiny rímsko-katolíckej cirkvi v Bzinciach pod Javorinou v publikácii Obec Bzince pod Javorinou (1997).
    V spoluautorstve s dcérou Marianou Komorovou (1950) napísal román Kľúč od raja (1997), ktorá je odporučená ako doplnková literatúra pri výučbe dejepisu. Nasledovali historické romány venované životu Ježiša Krista Najmladší veľkňaz (1999) a Mesiáš (2004). V románe  Modrá krv (2001)autorská dvojica stvárnila osudy Alžbety Bátoriovej. Samostatným dielom autora je román Hviezdny generál . Tajomstvá života a smrti M. R. Štefánika (2005). Písal aj poviedky, ktoré publikoval v časopisoch a v rozhlase. Zomrel 29. júla 2005, pochovaný je v Bzinciach pod Javorinou, pamätná doska je umiestená aj na budove obecného úradu v rodnej obci Rudnianska Lehota.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Kľúč od raja (1997)
    • Najmladší veľkňaz (1999)
    • Modrá krv (2001)
    • Mesiáš (2004)

    Odborná literatúra

    Iné

  • Monografie a štúdie o autorovi

    KOMOROVÁ, Mariana: Desať rokov od smrti spisovateľa Ladislava Vargu. (Spomienka). In: Katolícke noviny, roč. 130, 30. 8. 2015, č. 35, s. 21.
  • Ukážka z tvorby

    Ukážka z knihy Cesta od raja XVIII.      Netrpezlivosť cisára Augusta vyvrcholila a poslal ku germánskemu kráľovi Marobudovi
    Ukážka z knihy Cesta od raja
    XVIII.
     
       Netrpezlivosť cisára Augusta vyvrcholila a poslal ku germánskemu kráľovi Marobudovi ďalšieho posla s príkazom, aby sa bez zobrazenia a učencov nevracal.
       Augustus vystihol chvíľu. Astrológ Calvus i geograf Samson práve dokončili zobrazenie germánskej ríše, po ktorom tak rímsky cisár túžil.
       Posol netušil, koľko námahy sa ukrýva za tým malým dokumentom, ktorý mal v latinskom znení rozmer 2x2 a pol lakťa, a ktorý mu prikázal tak dobre strážiť, aby ho v čo najlepšom poriadku doručil cisárovi Augustovi. Nepostrehol víťazný úsmev v tvári astrológa Calva i vojnového radcu Falkeho...
       Starostlivo zabalený, ukrytý v záhrení, zapečatený, prinášal dlhou cestou do Ríma to, po čom Augustus už mesiace túžil. Keď konečne rímsky cisár dostal do rúk tak dlho očakávané dielo zobrazenia, myslel si, že ho klame zrak alebo že snáď nie je pri zmysloch. Obraz, ktorý pred neho posol položil, mal takúto podobu...
     

     
       Znova sa zahľadel na dokument, priblížil si ho k očiam... Urobil tak niekoľkokrát... Nakoniec mu v triaške, ktorá sa ho zmocnila vypadol z rúk. Smiech a kŕče ním začali zmietať...
       Privolaný lekár mu ihneď podal lieky, uložil ho do postele. A keď sa napokon po dlhej chvíli upokojil, opäť si ten nešťastný dokument predložil pred seba.
       – Ako sa to mohlo stať? – hovoril si sám pre seba, lebo z komnaty vyhnal všetkých. Ako? – opýtal sa opäť. – Ako si mohli dovoliť niečo také mne, cisárovi Augustovi. Ako si len mohli dovoliť urobiť taký diabolský dokument?
       „V diabolskom dokumente“ bolo zakreslených plno malých krúžkov, pri ktorých boli pomenovania. Obsahoval tiež desať väčších nápisov, naznačenie tokov riek s pomenovaním.
       Kde je zvýraznené, aké dlhé a široké je ich územie? Čo znamenajú nápisy To Mel ibokon, To Askiburgion, Ta Abnóba, Ta sudeta oré, Ta sarmatika oré... Čo to všetko má znamenať? – opäť sa sám seba pýtal Augustus a snažil sa upokojiť ruky, ktoré sa mu znova začali chvieť. – Kde sú zaznačené končiare vrchov? Kde sú roviny?
      Zrazu vyskočil z lôžka, na ktoré ho uložili lekári a vrútili sa do vedľajšej miestnosti, kde sa po kútoch od strachu krčilo služobníctvo.
       – Ihneď mi zavolajte toho hlupáka! – rozkázal trasúcim sa hlasom.
       – Zmilovanie, božský Augustus! Akého... hlupáka? – hodil sa jeden z prítomných na kolená.
       Ďalší však pochopil a rýchlo bežal po posla, ktorý sa vrátil od kráľa Marobuda. Okamih trvalo a stál pred rozhnevaným cisárom.
       – Čo si mi to priniesol? – zrúkol na neho Augustus. – Počuješ, čo si mi to priniesol? – opäť skríkol cisár a s dokumentom zobrazenia mu šermoval pred vystrašenými očami.
       – Zmilovanie! – klesol posol na kolená. – Zmilovanie, božský cisár! Priniesol som to, čo mi ctihodní učenci odovzdali a uháňal som k tebe, ako som najrýchlejšie mohol!
       – Ctihodní učenci! – hromžil opäť Augustus. – Lotri sú to! Zmije! Počuješ? Zmije!
       Posol horlivo prikyvoval, no keď si spomenul na svoj pobyt u nich, potvrdil sa mu pravý opak. Kráľovské pohostenie, ktorého sa mu dostalo, vôbec podľa neho nezodpovedalo cisárovým zlostným výrokom. Ale môže posol protirečiť? Radšej horlivo prikyvoval, lebo dobre vedel, ako skončil ten pred ním.
       – A kde sú ctihodnosti, ktoré ti dali tento dokument? – opäť hrozivo zatriasol zobrazením pred očami na smrť vystrašeného posla, – tak povedz, kde sú? Mali si ich predsa priviesť! Tak znel môj rozkaz!
       – Sú... ostali tam, v Germánii...
       – Ostali tam! – povedal si Augustus pre seba. – A ty sa pozri, čo si priniesol! No len sa pozri! – zdrapil ho za plášť a strčil pred neho dokument.
       Posol vystrašene behal očami po zobrazení, no v tvári sa mu zračil len obrovský strach a veľká bezradnosť!
       – Nič ti to nehovorí, čo? A ako by ti aj mohlo, veď si iba obyčajný – nuntius! – dodal napokon a opovržlivo ho odsotil.
       Posol bol muž v najlepších rokoch, urastený a mocný. Len takých vyberal cisár, veď ako inak by vydržali dlhú a namáhavú cestu. Bol urastený a mocný, kypel zdravím a vôbec sa mu nechcelo skončiť ako tomu pred ním! Mozog mu pracoval na plné obrátky... Ako sa zachrániť pred rozzúreným cisárom? Ako?
       Vtom sa mu v mysli rozjasnilo. Áno, veď nad tým vlastne premýšľal celou cestou... Tá podobnosť! Chcel to povedať hneď, ale cisárovo vyčíňanie mu myseľ zatemnilo strachom.
       – Božský Augustus... – začal opäť, keď cisár si jeho hlasu ani len nepovšimol. – Viem niečo, čo by ťa mohlo zaujímať!
       – Božský Augustus! – ozval sa, premáhajúc chvenie v hlase. Ak sa chce zachrániť, nesmie dať najavo strach, nesmie...
       Cisár zbystril pozornosť.
       – Vrav! – prikázal mu jednoslabične.
       – Božský Augustus! Bol som pri tom, keď zobrazovanie dokončovali... Astrológ, geograf... No bol pri nich aj jeden Germán, vlastne... stále... Navlas sa podobal nášmu astrológovi. Boli jeden od druhého na nerozoznanie, ibaže ten Germán mal úplne biele vlasy...
       – Tak? – zmraštil a napokon zodvihol Augustus bledé obočie, ktoré mu rovnou čiarou lemovalo tvár. – Hovoríš na nerozoznanie...
       „Astrológ Calvus má teda dvojníka na nerozoznanie!“ premýšľal Augustus. „Na nerozoznanie! Možno že... Ale nie! To predsa nemôže byť pravda! Alebo... že by predsa? Že by to boli pokrvní bratia?“
       Posol mu nasadil chrobáka do hlavy.. Konečne prišiel na niečo, čo mu ako-tak objasnilo konanie astrológa i geografa... Vychytil sa od tých, ktorí sa pred niekoľkými minútami doslova triasli o svoj život. Vychytil sa a vyhľadal Claudia...
       Našiel ho ako zvyčajne zahrabaného v knihách v knižnici. Sústredený do štúdia ani nepostrehol, že dnu vstúpil cisár a že ho už dobrú chvíľu pozoruje...
       – Čo povie môj dvorný archivár, znalec histórie i súčasnosti na toto tu! – stratil už cisár trpezlivosť a vyrušil ho zo štúdia.
       Claudius sa strhol pri jeho hlase a schytil do rúk dokument, ktorý mu Augustus hodil na stôl.
       – Prepáč, bo-božský Augustus...
       – Neospravedlňuj sa, radšej čítaj! Ale nie tu, poď so mnou! – rázne vykročil cisár a Claudius krívajúc, ledva po jeho istom kroku stačil.
       Zastali v komnate, kam po prvýkrát voviedli predčasom aj učencov. Aj dnes sa nádherná mozaiková výzdoba usmievala, aj sochy akoby sa chystali ožiť. Ale cisár Augustus, ktorý inokedy potešene prechádzal pohľadom po výzdobe miestnosti, dnes na ňu ani len nepozrel.
       – Tak čítaj! – opäť prikázal Claudiovi.
       Tomu od sústredenia začalo pomykávať hlavou, ba aj plecom. V rukách držal zobrazenie a mlčky ho skúmal. Boli tam malé krúžky, pri nich záznam pomenovania... Jasne bol zaznačený Danubius...
       Spočítal všetky krúžky nad Danubiom – bolo ich deväťdesiatštyri. Prečítal nápisy na zobrazení a otočil si dokument viackrát proti sebe, no napokon ho položil do pôvodnej polohy, v akej mu ho dal Augustus.
       Cisár pozoroval Claudia a čakal na odpoveď, no ten sa s ňou akosi neponáhľal. Napokon však predsa len po dlhšej chvíli prehovoril:
       – Na-nazval by som to... hlavolamom... Každý hlavolam sa však dá rozlúštiť. No treba k tomu ča-čas a východiskový bod k rozlúšteniu. Pohľad na-na tento dokument mi hovorí, že je to dô-dô-dôsledná práca, ale mám taký pocit, že-že to nie je zobrazenie germánskeho kráľovstva! Nevidím vyznačenú dĺžku a šírku ich-ich územia... A-a kde je-je trasa od jednej lokality k druhej? A čo rieky? Že-že by ich bolo len jedenásť? Alebo lesy... Vi-vidím tu iba šty-štyri záznamy o lesoch! Rád by som k tomu videl aj vy-vysvetlivky... – povedal napokon a bezmocne pokrčil ramenami.
       – Ja tiež! – prikýval cisár. – Ja tiež, to mi ver! Spravili sme chybu... Nemali sme kráľoviča poslať domov!
       Claudius samozrejme vycítil, že ich oklamali. Pomyslel si, čo s tým má mladý kráľovič a ako už niekoľkokrát predtým, i teraz mu napadlo, ako dobre že odišiel ešte pred týmto všetkým!
       Nahlas však povedal.
       – Možno sa nám ča-časom podarí túto záhadu rozlúštiť...
    Myslel to vskutku úprimne, no veľmi svojim slovám neveril. Záhada to bola priveľká, jej rozlúštenie takmer nemožné. Presne tak, ako si to želali jej tvorcovia.

     
    Zobraziť všetko