• Prekladá z jazykov

    Český jazyk
    Anglický jazyk
  • Životopis autora

    Ľubica Kepštová sa narodila 3. novembra 1960 v Skalici. Vyštudovala filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
    Ľubica Kepštová sa narodila 3. novembra 1960 v Skalici. Vyštudovala filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako pracovníčka knižnice a domu detí a mládeže (1985 – 1989). Od roku 1989 je redaktorkou, od roku 1993 zástupkyňou šéfredaktora časopisu Slniečko, ktoré vychádza v Literárnom informačnom centre. Ako autorka recenzií o súčasnej detskej literatúre a autorka rozhovorov s tvorcami detskej literatúry spolupracuje s Knižnou revue, s revue Bibiana a s ďalšími časopismi. Prekladá z češtiny a z angličtiny. Žije v Ivanke pri Dunaji.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    • Mamičke (1998)
    • Umenie pre deti. Autori a interpreti (1999)
    • Bola raz jedna trieda – a iné triedy (2002)
  • Charakteristika tvorby

    Pre Ľubicu Kepštovú ako spisovateľku, autorku a pracovníčku v oblasti kultúry je príznačné prirodzené láskavé

    Pre Ľubicu Kepštovú ako spisovateľku, autorku a pracovníčku v oblasti kultúry je príznačné prirodzené láskavé chápanie detského sveta. Ide pritom vlastne o životný postoj, ktorý jej je akoby vopred daný, tvorí pevný osobnostný podklad, pôdorys jej umeleckého cítenia a jej ľudských kontaktov, s ktorým Kepštová vstupovala do kontextu detskej literatúry a začala tvoriť jej súčasť komplexne – všetkými svojimi aktivitami. Ako autorka sa predstavila v časopisoch, predovšetkým v časopise Slniečko, a v antológiách, ktoré zostavila a prispela do nich vlastnou tvorbou. Debutovala knižkou poézie Komínový panáčik. (Ilustrovala ju Alena Wagnerová – spolu sa predstavili ako autorky ospevujúci veselý, pestrofarebný svet.) V súčasnej situácii slovenskej tvorby pre deti znamenala jej knižka ako osvieženie. Nejde v nej o zdôrazňovanie nonsensu a jazykovej hravosti, aké sa dnes v detskej tvorbe prvoplánovo uplatňuje. Neznamená to však, že v jej zbierke nenájde uplatnenie detská obrazotvornosť so klonom k absurdite, lyrický mikropríbeh či náladový obrázok. Niekedy sa do popredia dostáva slovný materiál poézie, a to cez motívy riekanky či zdôrazňovaním zdanlivej absurdnosti alebo poetickosti slovných spojení. Jej útla básnická zbierka je rámcovaná takmer tradične: kolobehom prírodného života (opakovanie ročných období) a s ním súvisiacimi ľudskými aktivitami (sviatky, prázdniny, škola). Nájdeme tu básne postavené na slangovej dikcii (Nezbedná mamina a i.). Kepštová vie vytvoriť teplú lyrickú atmosféru (Smútok kvetov, titulná báseň Komínový panáčik), vie využívať metaforu (Kúzlo, Predpoveď), rozvíjať nonsens (Opica a lev, Líška) či podobenstvo (Mačkin svet). Básnická zbierka Komínový panáčik, ale i poetické Kepštovej leporelá predstavujú v istom zmysle tvorivú symbiózu najlepšej tradície slovenskej detskej poézie s moderným pocitom dieťaťa žijúceho na sídlisku či na vidieku.

                                             Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠEPITKOVÁ, Natália: Slniečko oslavuje deväťdesiat rokov. In: Katolícke noviny , roč. 132, 5. 11. 2017, č. 44, s. 21. Autor neuved.: Moje srdce

    ŠEPITKOVÁ, Natália: Slniečko oslavuje deväťdesiat rokov. In: Katolícke noviny, roč. 132, 5. 11. 2017, č. 44, s. 21.

    Autor neuved.: Moje srdce má prázdniny. In: Knižná revue, roč. XIX, 5. 8. 2009, č. 16 – 17, s. 2.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XIV.

    HOSTOVÁ, Ivana: Ľubica Kepštová: Moje srdce má prázdniny. In: Knižná revue, roč. XIX, 15. 4. 2009, č. 8, s. 3.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Ľubica Kepštová. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Komínový panáčik. In: Bibiana, 9, 2002, č. 1.

    MURAT-ORAVCOVÁ, N.: Slniečkový jas (dolujme) z nás. In: Petržalské noviny, 8. 2. 2002.

    MURAT-ORAVCOVÁ, N.: Z komína nie červeň, ale poeticky dúhová. In: Obecné noviny, 5. 3. 2002.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kepštová v básnickej zbierke Moje srdce má prázdniny znovuobjavuje pre poéziu jej prapôvodnú magickosť a tajomnosť,

    Kepštová v básnickej zbierke Moje srdce má prázdniny znovuobjavuje pre poéziu jej prapôvodnú magickosť a tajomnosť, znovuvytvára priestor poézie ako zázračnej krajiny. Lyrický subjekt – obyvateľka tejto magickej krajiny dovidí na sivý, zraňujúci svet, prijíma ho do seba, absorbuje bolesť a sklamanie, a pretvára ich tak, že sa tie stávajú homogénnou súčasťou čarovnej krajiny, a tak sú akceptovateľnejšie: „Dnes už viem, / že ma smútok nezabije. / Ako čiernu mačku / si ho vyložím na plece, / posvietim si do tmy jeho očami. / Je prítulný, / je tajomný, / je krásny...“ Eufemizácia bolesti, zaujímavá štylizácia lyrického subjektu do roly čarodejnice, ktorú exotizuje i do polohy šamanky: „V noci som sa milovala / s čiernym leopardom. / To som ja / a moja spiaca duša“, ako aj rastlinné motívy Kepštovej zbierku spájajú s tvorbou jednej z najvýznamnejších slovenských poetiek – s tvorbou Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, čím sa táto zbierka zaraďuje do línie slovenského ženského písania, a tú spätne i tvorivo rozvíja.

    Ivana Hostová

    Láskavosť a porozumenie k svetu detí je jednoducho samozrejmým rozmerom Kepštovej osobnosti a v takej podobe sa transponuje aj do veršov pre deti. Umelecká kultúra jej básní súvisí so schopnosťou vyjadrovať sa prostredníctvom tak trochu martákovskej lyrickej skratky, veršom v pravidelnom, vypracovanom, nestereotypnom trochejskom rytme, s bohatým rýmom, vtipnou pointou.

                           Zuzana Stanislavová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nie som autorka, ktorá píše často. Píšem len vtedy, keď mám na to vážny dôvod, mnohé svoje myšlienky a postrehy si

    Nie som autorka, ktorá píše často. Píšem len vtedy, keď mám na to vážny dôvod, mnohé svoje myšlienky a postrehy si zapisujem do slovníčkov, kde možno ako semienka čakajú na ďalšie prebudenie.

    Aj život beriem ako určitý druh poézie. Niekedy krásnej, nežnej a povznášajúcej, inokedy temnej, cynickej a krutej. Chcem, aby aj môj život bol dobrou básňou, aby k nej aspoň nikdy nemal ďaleko.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Literárna cena VÚB za rok 2001 v poézii pre deti a mládež za dielo Komínový panáčik
  • Ukážka z tvorby

    MOJE SRDCE MÁ PRÁZDNINY (úryvky)   MOJE SRDCE MÁ PRÁZDNINY   Moje srdce má prázdniny. Rozbehlo sa na

    MOJE SRDCE MÁ PRÁZDNINY (úryvky)

     

    MOJE SRDCE MÁ PRÁZDNINY

     

    Moje srdce má prázdniny.

    Rozbehlo sa na kopec,

    rozpustilo si vlasy,

    roztancovalo sa a spievalo:

    „Kto sa ma dotkne lepšie ako tráva,

    kto nežnejšie ako vietor,

    kto hlbšie ako voda...“

     

    Moje srdce má prázdniny.

    Jeho lúče

    sa dočervena zbláznili

    a rozliali sa čiernou krajinou.

     

     

    PRIRODZENOSŤ

     

    Prídem k tebe bližšie

    v každom objatí.

    A predsa noc čo noc

    sama brodím kamenisté rieky,

    rozprávam sa v záhrade

    medzi sochami

    a smútok môj – kvietok na skale

    sa do mňa díva nepokojnými očami.

     

     

    MOJA SPIACA DUŠA

     

    V noci som sa milovala

    s čiernym leopardom.

    To som ja

    a moja spiaca duša.

     

    Cez všetky kože

    sa vyhryzie na povrch

    a potom si ma čudne obzerá.

    A keď kričím,

    keď sa ešte bránim,

    povie, že sa na ňu podobám.

     

     

    VRAŽEDNÁ ROMANTIKA

     

    Usmievavá smrť sa prechádza

    po našej záhrade.

    Pohľadom mi páli krehké kvety,

    koketne ťa chytá za rukáv.

    Z topánky si vytriasa

    môj zablúdený kamienok

    a ty ešte stále nevidíš,

    že si strká do vrecka

    naše posledné tajomstvá.

     

    V tejto záhrade už kvety sadiť nebudem.

    Premením sa na dych morskej víly.

    Možno sa stretneme v oblakoch.

     

     

    SÚBOJ

     

    Ľútosť mi chodí okolo srdca

    ako vlci okolo ohňa.

    A preto ticho sedím,

    zatajujem dych,

    zbieram skryté sily

    na mlčanlivý súboj,

    z ktorého ponesú

    na spálenej vlčej koži

    skrvaveného víťaza.

     

     

    BOH

     

    S vražednou presnosťou

    si robí svoju prácu.

    So zaviazanými očami

    nás vodí po svojom labyrinte,

    udeľuje nám zauchá

    za nechápavosť.

     

    Až tak veľmi chce,

    aby sme sa k nemu vrátili.

     

     

    KOMÍNOVÝ PANÁČIK (úryvky)

     

    DIERA DO SVETA

     

    Raduje sa malá Viera,

    perom ryje do papiera.

    Potom gumi-guminy,

    z viet urobí komíny.

    Z komínov sa valia džgance,

    papierové gumovance.

    Gumuje si malá Viera,

    v papieri už svieti diera.

    Prvá diera do sveta!

    Vrabce cez ňu preletia!

     

     

    SMÚTOK KVETOV

     

    Mráz si sadol na lúku

    v mäkkom bielom klobúku.

    Kvety pred ním klonia hlavu,

    už nemyslia na zábavu,

    na motýlí karneval...

    Vietor im dnes všetko vzal.

     

     

    HVIEZDONOS

     

    Kto to výska nad strechami?

    Vari ide o únos?

    To pehavú lietavicu

    chce dobehnúť Hviezdonos.

     

    Keď ju chytí, bude snežiť,

    uštipne ju na líce.

    A v tej chvíli začnú spievať

    všetky deti z ulice.

     

     

    ČO DOKÁŽU VRANY

     

    Vrany majú zobák nakrivo,

    že by sa im smiechu málilo?

     

    Obliekli si nové teplé gate,

    uviazali uzol na kravate.

     

    Vybrali sa do blízkeho kina,

    prvý raz tam uvideli skína.

     

    Zlostne gánil na ich čierne perie,

    hundral, šomral: „Kto sa to tu berie?“

     

    Zamazal im zubnou pastou šaty,

    vyťahal ich riadne za kravaty.

     

    Ani vrany dlho neváhali,

    pustili sa do tej čudnej hlavy.

     

    Hurá! Zdá sa, že ju opravili!

    Skín je zrazu k vranám krotký, milý.

     

    Vidieť, že sa nesnažili márne,

    zaniesol im perie do čistiarne.

     

     

    UFŇUKANÝ CENCÚĽ

     

    Cencúľ zas presmoklil

    celú noc:

    včera mu narástol

    dlhý nos.

    Na zlosť je takáto

    robota,

    keď tečie cencúľom

    z chobota.

     

     

    STRATENÝ MIKULÁŠ

     

    Dvor je pod snehovou kašou.

    Mračím sa na celý svet.

    Mesto plné Mikulášov –

    toho môjho nevidieť.

     

    Že by si vzal dovolenku

    práve teraz, v sezóne?

    Dobrotu som stále sekal,

    to s ním vôbec nepohne?

     

    Vybral som sa skúmať terén,

    prehľadal som pivnicu.

    Na poschodí ktosi vzdychá,

    hneď som dostal zimnicu.

     

    Môj Mikuláš – to je v ťahu –

    zasekol sa vo výťahu.

     

     

    ZIMNÝ ANJEL

     

    Keď ti zima stíska ruku,

    keď ti nie je dopopuku,

    keď má svet len biele steny,

    lunapark je zasnežený,

    keď ti vietor štípe tvár

    a ty v hlave nosíš jar,

    vieš, kto ti je nablízku?

    Anjel v snežnom bludisku.

     

    Pohladká ťa po líci

    chlapček v bielej čapici.

    Vyvedie ťa tíško z mesta,

    kde sa končí čierna cesta.

    Až na kopci zastane.

    Posadí ťa na sane

    a sám vzlietne medzi mraky.

    Nuž čo! Anjel je raz taký!

     

     

    NOČNÁ ZÁCLONA

     

    Kto sa dotkol môjho líca?

    Dlhá biela rukavica.

    Tancuje tu, dýcha mlčky,

    šaty samé oká, slučky.

    Kráska spoza záclony

    vejárom sa zacloní.

     

     

    BIELY POSOL

     

    Spievala mi vo sne žienka

    tenká ako list.

    Nežne nôti: „Som snežienka,

    kedy môžem prísť?“

     

    Ponáhľaj sa! Prídi s jarou!

    Steblom na sneh píš,

    že ho svojou bielou tvárou

    všetok roztopíš.

     

     

    ŠKOVRÁNOK

     

    Na nošteku slniečka

    je prvou jarnou pehou.

    Z trilkov jar mu vyklíči,

    kraj zaplaví nehou.

     

     

    KOMÍNOVÝ PANÁČIK

     

    Možno sa ti zapáči

    komínový panáčik.

    Je len plachý, ver mu!

    Dušu nemá čiernu.

    Keď naučí každú mamku

    zatúlanú uspávanku,

    ukloní sa malý mím,

    odtancuje za komín.

     

     

    OPICA A LEV

     

    Opica má novú úlohu:

    rozveseliť myseľ levovu.

    Vyškiera sa, strúha grimasy,

    ďaleko má pritom od krásy.

     

    Pána leva má už v malíčku!

    Uviaže mu na chvost mašličku.

    Obaja si potom zo psiny

    prečítajú čerstvé noviny.

     

     

    DUNAJSKÝ DRAK

     

    Spod mosta dnes ako rak

    vyštveral sa dlhý drak.

    Na chvoste mal samé mašle.

    Utekal však kadeľahšie,

    klen čo zbadal električku.

    Bežal, bežal v mokrom tričku,

    potkýnal sa o cvičky,

    strácal pestré mašličky.

    Šesťfarebný rýchlodrak

    v každom okne nechal znak,

    vymaľoval ulice...

    Pobozkal ma na líce!

    Keď predviedol dračí tanec,

    skryl sa pod most, ošklbanec!

     

     

    HOLUBNÍK

     

    Povedali ráno deti,

    že vraj pôjdu miesto školy na Dubník.

    Učiteľ k nim s hnevom letí:

    „Nerobte si z vážnej školy holubník!“

     

    V blízkom strome na lístí,

    sedel holub striebristý.

    Jeho domov v škole býval,

    prehrkútal rokov príval,

    ale vek ho dávno zdolal.

    Nuž sa nazdal, že ten zdola

    kričí naňho. Odletel.

    Roztrúbil to ale všetkým

    holubom a holubiciam na svete.

    Tie sa preto v slabej chvíli

    preukrutne urazili.

    Povedali: „Just pôjdeme na Dubník,

    spravíme si z vážnej školy holubník!“

    Druhé ráno, hneď nalačno,

    priletelo biele mračno,

    nalepilo škole krídla holubie.

    Pýtate sa ako? Iba ono vie.

     

    Pristál oblak na Dubníku,

    v škole ako v holubníku.

    Kde sú žiaci?

    Máčajú si nohy v chladnom jazere.

    A učiteľ?

    S veľkou sieťkou na motýle

    do lesa sa poberie.

     

     

    PRÁZDNINY

     

    Hurá, hurá! To je ruch!

    Roztrhlo sa vrece bĺch!

    Eva, Petra, Matúš, Dano,

    každý letí inou stranou.

    A my všetci za nimi –

    začali sa prázdniny!

     

     

    OSLY NA BICYKLI

     

    Dva oslíky naraz zhíkli:

    „Poďme jazdiť na bicykli!

    Šetrime si kopytá!

    Svet športovcov privíta!“

     

    Jeden výska, druhý plesá,

    chvost si strčí do kolesa.

     

    Kto ho chytil do pasce?!

    Nech sa díva, ako chce,

    vidí iba oslie uši.

    Dúfam, že ho nerozpučí.

     

     

    STRAŠIKMÍNI

     

    V našej starej čiernej skrini

    žijú dvaja strašikmíni.

    Správajú sa ako ľudia

    a zavše sa v skrini nudia.

    Vtedy v plnej paráde

    s pančuchami na hlave

    hrajú futbal v záhrade.

    Hneď sú v dobrej nálade!

    Keď chcú večer šálku čaju,

    očiskami zagúľajú.

     

     

    VÝLETNÁ LOĎ

     

    Po Dunaji pláva

    klobúk starej dámy,

    žltou stužkou máva,

    vonia kvetinami.

     

    Nie, to nie je klobúk

    ani žiadne kvety,

    na výlet sa plavia

    natešené deti!

     

    Ich výLETNÚ loďku

    zdravia všetky člny,

    preto sa tak nesie,

    preto sa tak vlní!

     

    A tie motýliky?

    To sú detské ruky,

    čo k nám prileteli

    z nadoblačnej lúky.

     

     

    ŠKOLSKÁ ZOO

     

    Páni moji, to je smola!

    Škola na nás zasa volá.

    Nastanú mi tvrdé časy...

    Nesmiem si už farbiť vlasy!

    Čo len bude z mojej krásy?

     

    Ale...

    ... zase stretnem Miša,

    s kamoškami vybláznim sa.

    Zas ožije školská ZOO!

    Bude lepšie, ako bolo!

    Hocičo nás nevystraší,

    sme múdrejší, lepší, starší...

    (Viem, že tomu tajne veria

    naši triedni krotitelia.)

     

     

    JA SOM DOŇHO...

     

    Ja som doňho, on je do mňa,

    vec je stále nerozhodná.

    Kamila je do koní,

    do chvíle, keď zazvoní.

     

    Peťo, ten je do Katy,

    Juro bude nahratý!

    Skončili sme, hotovo!

    Vieš už, kto je do koho?

     

     

    SLIVKA

     

    Medzi lístím sto modravých očí.

    Hľadíš na ne celkom zmámený.

    Chceš ich zakryť čiapkou, slivka skočí.

    Viem, ty máš rád také zámeny.

     

    Čože tvoja mamka varí, skrýva

    každý rok, keď leto dohára? –

    Sladké slivky v malých akváriách,

    ty ich v zime lovíš z pohára.

     

     

    JESENNÝ TULÁK

     

    Vietor sedí na strome,

    na prstoch si píska,

    jeho pieseň bez mena

    každému je blízka.

     

    Slivky hádže do ľudí,

    do okien sa škerí,

    pestré lístie, vločky hmly

    sype na prah dverí.

     

     

    ŠÍPKY

     

    Keby šípky šípili,

    keby aspoň tušili,

    kto ich zajtra do košíka

    pozbiera a počičíka.

     

    Z košíka šup do čaju,

    tak ich deti poznajú.

    Keď hmla všade preniká,

    para stúpa z čajníka.

     

     

    MOKRÁ BÁSNIČKA

     

    Domom tečie do topánok,

    budeme mať dobrý spánok.

    Čo je to však za neplechu?

    Dážď pošteklil ríne pätu!

    Tá sa smeje, až z nej leje,

    smutnou dámou viac už nie je.

     

     

    MACHUĽA

     

    Keď sa ku mne prigúľa

    veľká tučná machuľa,

    ako všetci Machuľania,

    hneď sa pustí do fúľania.

     

    Naprská mi medzi oči,

    aj za ucho rýchlo skočí,

    potom rovno do písanky

    na machuľské radovánky.

    Z písmen spraví čierne ovce,

    z Michaloviec Machuľovce.

     

    Keď preletí čiernu lúku,

    potrasie si so mnou ruku.

     

     

    SLONICA

     

    Slonia mamka nemá robot,

    preto nosí dlhý chobot.

    A ním mieša, pečie, varí,

    trhá listy v kalendári,

    ním vynáša z okna smeti,

    upratuje, kúpe deti.

     

    No a v daždi odjakživa

    ušami ich pozakrýva.

     

     

    TAJOMSTVO

     

    Čo šepkajú chladné rána

    spiacim vtákom na fontánach?

    Možno báseň...

    V štíhlej veži

    z rozhojdaných zvonov sneží.

    Anjeli si perú blúzky,

    vešajú ich na halúzky.

    Je ich desať, potom sto...

    Priniesli nám tajomstvo.

    Zobraziť všetko