Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Pseudonym

    gynonymum: Anna Snegina
  • Stručná charakteristika tvorby

         Habajove básnické zbierky programovo narúšajú tradičné chápanie autorského a lyrického subjektu. V
         Habajove básnické zbierky programovo narúšajú tradičné chápanie autorského a lyrického subjektu. V jednotlivých knihách sa autor štylizuje do romantického „kyborga“ (Korene neba. Básne z posledného storočia, Básne pre mŕtve dievčatá), do „slovenskej poetky ruského pôvodu“ A. Sneginy, stáva sa súčasťou autorského multisubjektu v textovom experimente Generator X alebo ako „Veľký epigón“ (autorovo označenie samého seba v debute) intertextuálne vyberá nápadné znaky klasickej poézie z 19. a zo začiatku 20. storočia a umiestňuje ich do rámca súčasných spoločenských a umeleckých podmienok (mimojazykovej reality, postmoderného chápania literatúry, brandizmu a pop-artu).
         Jedným z básnikových cieľov sa okrem zážitkovosti stáva dekonštrukcia ustálených spôsobov písania poézie a rekonštrukcia poézie postavenej na novej platforme palimpsestu tradičných a post moderných prvkov. V debutovej zbierke 80-967760-4-5, nazvanej podľa ISBN kódu knihy, autor synkreticky prepája kompozíciu básnickej zbierky a televízie. Navonok jednorazový, hravý experiment v zrážke dvoch nekompatibilných médií načrtáva groteskný nepomer medzi vznešeným (poézia) a úžitkovo-popularizujúcim (televízia), naznačuje možnosti, očakávania i limity oboch médií, a zároveň ponúka autorovi priestor na položenie otázok o funkčnosti poézie v období „digimodernizmu“.
         Pre Habajove zbierky je príznačné zdôrazňovanie citovosti v exponovanej podobe ako sentimentu, romantických gest (Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej, Korene neba. Básne z posledného storočia, Básne pre mŕtve dievčatá) alebo ženskej citlivosti znásobenej využitím povestnej ruskej citovej rozorvanosti prostredníctvom fiktívneho autorstva A. Sneginy. V prvom pláne M. Habaj umožňuje, aby „naivní čitatelia“ knihy čítali ako primárne zážitkový text, v ďalších plánoch sa pre „múzických čitateľov“ rozohráva palimpsestová a intertextuálna hra s viacerými možnosťami interpretácie. Aj napriek odstupu autora od citového zainteresovania je dominantnou náladou nostalgia za obdobím, keď poézia a láska mali vážny, neproblémový a „čistý“ charakter.
         Zmenená doba marginalizuje poéziu aj lásku a autor mieru zmenených podmienok v súčasnosti približuje pomocou konfrontácie s minulosťou a budúcnosťou; raz cez intertextuálne oživovanie významných básnických textov slovenskej a svetovej poézie minulosti a druhýkrát „sci-fi “ konceptom kyborgickej poézie, ktorá sa z budúcnosti v retrospektíve pozerá na súčasnosť ako na „posledné storočie“ ľudskej spoločnosti. Najdokonalejšiu ilúziu stretu súčasnosti s personalizovanou esenciou citlivosti a citovosti v Habajových zbierkach reprezentuje melancholický lyrický subjekt A. Sneginy, tajomne „nezvestnej od roku 2005“. V ženskom subjekte Sneginy sa kontrastne spájajú intímne feminínne polohy – ako alúzie na ruskú tradíciu osudových žien – s povrchnosťou a trendovosťou, ktorá je dôsledkom tlaku mediálnej manipulácie a konzumnej spoločnosti na jednotlivca.
         Autorská intencia básnických kníh M. Habaja ostáva „v iritujúco dvojznačnej, neurčitej polohe“ (Z. Rédey). Niekoľkoúrovňové čítanie, miera kódovania a kontrast medzi vysokým a nízkym, medzi artistným a úžitkovým neodhaľujú intenciu autora jednoznačne a umožňujú čítať jeho knihy ako nostalgickú konfrontáciu sú časnosti s marginalizovaným umením alebo ako svojskú paródiu v postmodernom štýle.
         Možnosť čítania textov v protikladných intenciách sa novým spôsobom aktualizuje v nateraz poslednej knihe, nazvanej menom autora Michal Habaj. V rozsiahlej zbierke „textových happeningov“ spracúva popri témach vhodných na persifláž aj vážne témy (stvorenie človeka, holokaust), ktorých zosmiešnenie by morálne diskvalifi kovalo autora. M. Habaj v knihe pokračuje v explorácii možností autorského subjektu (využitie jogistických techník, štylizácie do postáv z bulvárnych príbehov) a možností textu ako postštrukturalistickej pokusnej matérie, ktorú otvára alúziou na foucaultovskú štúdiu umenia a filozofie pod mottom „toto nie je básnická zbierka“. Autor rozširuje hru aj do oblasti pragmatického priestoru (komunikácie autora a čitateľa), kde čitatelia interpretujú podnety textu, ale aj podnety knihy ako artefaktu a vedeckého experimentu.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Básnik  a literárny vedec Michal Habaj (1974)  študoval na FF UK v Bratislave. Je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry

    Básnik  a literárny vedec Michal Habaj (1974)  študoval na FF UK v Bratislave. Je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Je autorom monografií Druhá moderna (2005) a Model človeka a sveta v básnickom diele Jána Smreka (2013), spoluautorom Slovníka diel slovenskej literatúry 20. storočia (2006) a Slovníka diel slovenskej literatúry 19. storočia (2014). Vydal básnické zbierky 80-967760-4-5 (1997), Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej (1999), Korene neba. Básne z posledného storočia (2000), Básne pre mŕtve dievčatá (2004) a Michal Habaj (2012). Pod pseudonymom Anna Snegina vydal zbierky poézie Pas de deux (2003) a Básne z pozostalosti (2009). Jeho básne sú súčasťou knihy fotografií Doroty Sadovskej Emergency Entrance / Núdzový vchod (2009). Je jedným zo spoluautorov experimentálneho básnického projektu Generator X: Hmlovina (1999) a Generator X_2: Nové kódexy (2013). Ako spoluautor sa zúčastnil na medzinárodnom projekte The European Constitution in Verse (Brusel, 2009). Jeho poézia bola zaradená do mnohých antológií a výberov.

     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Poviedka ´96 (1997, zborník poviedok)
    • Poviedka ´97 (1998, zborník poviedok)
    • Poviedka ´01 (2001, zborník poviedok)

    Poézia

    Odborná literatúra

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         Debutom 80-967760-4-5 (1997) sa M. Habaj prihlásil k radikálne anestetickej poetike P. Macsovszkého (na obálke sa označil za

         Debutom 80-967760-4-5 (1997) sa M. Habaj prihlásil k radikálne anestetickej poetike P. Macsovszkého (na obálke sa označil za Veľkého Epigóna), zároveň ním však vykročil aj vlastným smerom, keď sa sústredil na prienik poézie a popkultúry. Jednotlivé básne sú zostavené z privlastnených textov rôzneho pôvodu (najmä literárna veda), prípadne parodicky imitujú ich konvencie. Svojím sebareferenčným zameraním rezignujú na chápanie básne ako autentickej intímnej výpovede a sústreďujú sa na štítivo provokatívne odhaľovanie jej simulatívnej podstaty a nekompetentnosti voči realite. Každý pokus o ucelenú a zmysluplnú výpoveď je zámerne dovedený do fiaska, zacyklenia, rozkladu (napríklad eliminovaním plnovýznamových slov). Protiestetickosť zbierky podčiarkol Habaj aj tým, že za jej názov prijal čiarový pokladničný kód, prideľovaný inštitucionálne. Tým sa tiež vysmieva z konvenčného vnímania autora ako záruky originality, zmyslu a vážnosti básnickej výpovede. Ďalším iritujúco hravým zmiešaním „vysokého“ a „nízkeho“ je „zavírenie“ poézie popkultúrou. V rovine kompozície zbierky je napríklad zjavná inšpirácia princípmi televízneho programu, podobný znižujúci význam má štylizácia lyrického subjektu do funkcie seriálového hrdinu. V intenciách vyššie naznačeného relativizovania výpovedných kompetencií básne pritom v zbierke dominujú práve parazitné formáty, metatexty: básne-reklamy, básne-upútavky, návody na použitie a súťaže.

         Od zbierky Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej básnik hľadá spôsob, ako vysloviť vlastnú životnú skúsenosť s presahom do súdobých kultúrno-civilizačných procesov. Ťažiskovými látkami sú premena životnej reality na metarealitu a odrazy tohto procesu v emocionálnej, myšlienkovej a telesnej stavbe súčasného človeka. Voyeursky zameraný subjekt putuje emblematickými priestormi konzumnej kultúry (obchodné centrá, kaviarne, diskotéky etc.), a pretože relevantný zásah do reality sa ukazuje ako nemožný, vo svete stotožnenom s karaoke štúdiom nachádza uspokojenie v ambivalentnom, obdivno-ironickom komentovaní diania a najmä v estétskom rojčení nad opojno-úzkostnými možnosťami civilizácie. Habajove texty sú tak často skôr epicko-reflexívnymi projekciami a víziami než záznamami autentických zážitkov či intímnymi spoveďami. Subjekt sa štylizuje do postavy prvého básnika-kyborga, čo možno vnímať ako nový variant vešteckej roly básnika (Rédey). Umožňuje mu to najprv vysloviť opojenie z podnetov, ktoré postindustriálna informačná civilizácia ponúka rozvíjaniu ľudských daností (senzibilita, imaginácia, pamäť etc.). Rozpoznanie recyklačného charakteru a evidencia znepokojujúcich efektov dnešnej kultúry však postupne do nadšenia primiešava aj nostalgiu za arkadicky vnímanou minulosťou. Pod povrchovou kyberpunkovou inštrumentáciou možno v Habajových textoch čoraz intenzívnejšie začuť aj melancholický podtón atmosféry fin de siècle. V centre projektu Korene neba. Básne z posledného storočia (2000) tak už stojí sugestívny spor, keď Habajov subjekt za fascinujúcou metareálnou povahou prítomnosti objavuje eróziu zmyslu a vníma aj dezertifikáciu vlastnej citlivosti. V súbore Básne pre mŕtve dievčatá (2003) sa potom presadzuje práve melancholická a dekadentná zložka Habajovho postoja. Neprestajne však pritom dbá o to, aby neustrnul v prvoplánových vyjadreniach, takže svoju výpoveď rafinovane komplikuje významovou, hodnotovou a modálnou neurčitosťou, respektíve ambivalentnosťou.

         Popri tematických konštantách tieto zbierky (nateraz) ustaľujú aj ďalšie charakteristiky Habajovej poézie. Rád parodizuje formálne konvencie básne. Jeho obľúbeným strofickým útvarom je napríklad štvorveršie s „náhodným“ metrom a (zväčša) bez rýmu, ktoré nazýva katastrofa. Zbierky potom komponuje ako koncepty, ktoré obsahujú súbory tvarovo identických textov, ktoré variujú a rôzne nasvecujú vybrané témy s istými motivickými a námetovými dominantami. V zatiaľ poslednej zbierke tvarovú unifikovanosť jednotlivých textov uvoľnil, zároveň si však trúfol (hoci s problematickým výsledkom) aj na tri dlhšie syntetizujúce básne, aktualizujúce žáner pásma či poémy. V jazykovo-štylistickej rovine sa zvyčajne premiešava básnická rétorika rôzneho pôvodu (romantická tradícia, moderna, avantgardy a pod.) s jazykom informačných technológií a mediálnej komunikácie. To sa prenáša aj do motivickej štruktúry a obrazotvorných stratégií. Habaj navyše svoje básne formuje ako palimpsesty, v ktorých ostentatívne, transparentne aj skryto remixuje privlastnené texty najrôznejšej proveniencie, štatútu a hodnoty (domáci aj medzinárodný literárny kánon i periféria, reklamné slogany, hitové popevky, odkazy na filmy etc.). Vytvára tak intertext otvorený čítaniu na viacerých úrovniach. Jednak sa týmto spôsobom vyrovnáva s archívom už uskutočnených výpovedí, zároveň obnažuje básnické gesto ako hru, ďalej problematizuje významovú jednoznačnosť vlastnej výpovede, ale aj akcentuje recyklačný charakter kultúry našej civilizácie. V Básňach pre mŕtve dievčatá sa parodický zmysel tejto palimpsestovosti prechyľuje smerom k nostalgickému sprítomňovaniu prvkov kultúrnej minulosti našej civilizácie.

         Konštantnou sférou Habajovho záujmu je svet dievčat. Tie ho v prvých zbierkach priťahujú aj iritujú tým, ako stelesňujú preestetizovanosť a metareálnosť súčasného sveta. Sú častými objektmi a adresátkami jeho projekcií a reflexií. Tento prvok, ktorý (aj priamo) odkazuje na poetiku J. Smreka či V. Nezvala, no ktorý paradoxne obsahuje aj stereotypne mizogýnnu zložku, sa naplno presadil v zbierke Pas de deux (2003), ktorú Habaj vydal pod gynonymom Anna Snegina. Kniha ponúka čitateľom a predovšetkým čitateľkám na stotožnenie poéziu, pohybujúcu sa medzi pólom intímnych denníkových záznamov z citového a telesného súkromia subjektu a pólom rebelantsky provokatívnej spoločenskej lyriky. Jej priamočiarosť v oboch smeroch je pritom vyvažovaná prítomnosťou irónie i sebairónie, najmä ju však komplikuje skutočnosť, že výpoveď je garantovaná mystifikačne, keď miesto fyzicky existujúceho ženského autorského subjektu zaujala virtuálna autorská identita, teda konštrukt. Toto Habajovo prestrojenie je teda ďalším rafinovaným trikom na naivného čitateľa.

         Habajovo erudované a zároveň hravé písanie si s obľubou zakladá na zmiešavaní protikladov (autentickosť – štylizovanosť, pátos – voyeurska obscénnosť a pod.) a podvracaní ustálených básnických konvencií, pričom sa od experimentálne-recesistického anestetického a odosobneného debutu prepracúva k svojskej podobe autentickej intímnej výpovede, ktorá reflektuje aj všeobecnejšie súveké kultúrne a civilizačné fenomény. V 90. rokoch 20. storočia sa stal výraznou individualitou najmladšej slovenskej poézie.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MIKŠÍK, Matúš – BRIŠKÁR, Juraj: Zázračné verzus banálne udalosti všetdného dňa. Ľuboš Bendzák:

    MIKŠÍK, Matúš – BRIŠKÁR, Juraj: Zázračné verzus banálne udalosti všetdného dňa. Ľuboš Bendzák: Pohreb andulky a iné udalosti dňa. (Kritický duológ). In: Vertigo, 2016, č. 3, s. 48 – 52.

    ŠAFRANOVÁ, Lenka: Návrat k debutu Michala Habaja zlomkovitý pokus o interpretáciu básne či pokusu o interpretáciu básne Pokus o interpretáciu básne. (Inrtrpretačná štúdia). In: Vertigo, 2016, č. 3, s. 44 – 46.

    MACSOVSZKY, Peter: Ďalšia príležitosť. Michal Habaj: Caput Mortuum. (Konfrontácie).  In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 64 – 69.

    HOSTOVÁ, Ivan: Grande cuvée. Michal Habaj: Caput Mortuum. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 64 – 69.

    HOSTOVÁ, Ivana: Devolúcia, moja láska. O niektorých aspsektoch básnických zbierok P. Macsovszkého, M. Habaja a M. Milčáka z r. 2014 a 2015. In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 105 – 109.

    MARKOVIČ, Pavol: Poetologické a textotvorné stratégie v súčasnej slovenskej poézii (tri súčasné básnické knihy: M. Habaj, P. Šulej, P. Macsovszky). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 100 – 104.

    JAREŠ, Michal: Slovenská kniha mŕtvych. (Michal Habaj: Caput Mortuum). In: Pravda, roč. XXV, 11. 12. 2015, č. 286, s. 20.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Podoby angažovanosti v súčasnej slovenskej poézii. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 19 – 25.

    RÉDEY, Zoltán: Lyrické toposy a semiotika básnického gesta Smrekovej poézie. Nad knihou Michala Habaja Model sveta a človeka v básnickom diele Jána Smreka (1922 – 1942). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 4, s. 42– 47.

    ŠULEJ, Peter – HABAJ, Michal: Tak trochu Parnas a tak trochu pulp. Peter Šulej a Michal Habaj. Z debaty dvoch básnikov. In: Pravda, roč. XXV, 7. – 8. 3. 2015, č. 55, s. 34 – 35.

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    PETRÍK, Vladimír: O Smrekovej poézii komplexnejšie. (Kniha týždňa). In: Pravda, roč. XXV, 10. 1. – 11. 1. 2015, č. 7, s. 30.

    REHÚŠ, Michal – HABAJ, Michal: Zaujíma ma vzťah experimentu a tradície. (Rozhovor). In: Kloaka, roč. 5, 2014, č. 1, s. 23.

    GAVURA, Ján: Modelový čitateľ vo vitalistickom víre. Michal Habaj: Model človeka a svet v básnickom diele Jána Smreka (1922 – 1942). In: Vertigo, 2014, č. 2, s. 27 – 28.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne – k básnickým zbierkam 2012 – 2014.  In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    HOSTOVÁ, Ivana: Deus est machina. Generator x_2: Nové kódexy. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 68 – 70.

    ŠRANK, Jaroslav: Návrat Michala Habaja. Michal Habaj: Michal Habaj.In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 2, s. 15 – 18.

    RÁCOVÁ, Veronika: Nahota sebavýskumu. Michal Habaj. Michal Habaj.In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 2, s. 15 – 18.

    JAREŠ, Michal: Být sám sobě šaškem. In: Romboid, roč. 48, 2013, č. 8, s. 62 – 64.

    JAREŠ, Michal: Michal Habaj: Michal Habaj. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 58 – 65.

    GAVURA, ján: Michal Habaj. In: Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2012, s. 81 – 83.

    DEBNÁR, Marek: Básne nepokoja. In: Pravda, 16. 12. 2012.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/76994-kniha-roka-basne-nepokoja.

    ČORNÁ, Tina – HABAJ, Michal: Poézia je najradikálnejší čín. (Rozhovor). In: Pravda, 15. 12. 2012.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/76993-michal-habaj-poezia-je-najradikalnejsi-cin

    REBRO, D.: Anna Snegina: Básne z pozostalosti. In: Knižná revue, 20, 2010, č. 6.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    ŠRANK, J.: Michal Habaj. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    HOCHEL, I.: Nežná aj drsná tvár mladej poetky. In: Romboid, 39, 2004, č. 4.

    SOMOLAYOVÁ, Ľ.: Ríša ľadovej kráľovnej. In: Vlna, 2003, č. 17.

    BALLA: Cisárové nové... topánky. In: Romboid, 36, 2001, č. 5 – 6.

    RÉDEY, Z.: Mierne rozpaky nad novou básnickou zbierkou Michala Habaja. In: Romboid, 36, 2001, č. 2.

    MACSOVSZKY, P.: Útočisko pre krajčírske figuríny. In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 1.

    REBRO, Derek: Prebásnená demonštrácia nebásnenia. Michal Habaj: Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 1, s. 80.

    ŠRANK, J.: Poème fatal. In: Romboid, 35, 2000, č. 6.

    ŠIMKO, J.: OS production a Ján Šimko uvádzajú metatext 80-967760-4-5-1.1. In: OS, 1998, č. 12.

    ŠRANK, J.: Priepasť hodná záujmu. In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Habaj si zaiste uvedomuje, že skutočne veľký nostalgik, akým on sám nepochybne je, nemôže a ani nemá prečo unikať či zatvárať oči pred

    Habaj si zaiste uvedomuje, že skutočne veľký nostalgik, akým on sám nepochybne je, nemôže a ani nemá prečo unikať či zatvárať oči pred tým, čo by sme mohli nazvať komerčno-technokratické profánum postindustriálnej doby, a že nostalgia v plnej pôsobivosti zarezonuje práve pri zohľadnení týchto symptomatických protikladov a kontrastov: ľudské vedomie – počítačový systém; reálne – virtuálne; prirodzené – simulované/umelé; citové – technologické/ digitálne; telesné – mechanické/technické a pod.

    U Habaja badať vlastne chiasticky recipročné a celkom organické vzájomné preniknutie jedného princípu druhým: technologizáciu či kompjuterizáciu prirodzených citových väzieb a mentálnych procesov, teda sféry ľudskej emocionality, ľúbostných citov a vzťahov, erotiky, sentimentu, clivoty a pod. na jednej strane a naopak: sentimentalizáciu a poetizáciu informaticko-technologických reálií postindustriálneho dneška, lyrizáciu zemotívňovania, resp. emotivizáciu technologických štruktúr – intimizáciu, erotizáciu každodenne a automatizovane používanej kompjúterovej a informačnej, masovokomunikačnej technickej sféry vôbec.

    Túto principiálnu vzájomnú preniknutosť oboch sfér najmarkantnejšie vystihuje v konečnom dôsledku sám východiskový motív zbierky: láska ako program, prípadne na všeobecnejšej, totalizovanej, i keď skôr len implicitne naznačovanej úrovni, aj predstava univerza vôbec ako virtuálneho konceptu.

    Zoltán Rédey

    Habaj, ktorý sám seba nazýva prvým básnikom, ktorý vzišiel z rodu kyborgov, až válkovsky drsnými obrazmi v príkrych kontrastoch vyjadruje počítačový umelý svet, kde sa každý vzruch, vzlyk, vzdych i dych mení na písmená. Konfrontácia digitálneho so snívaným, virtuálneho so skutočným ho vťahuje do detstva a minulosti a tento predstavový svet je taký živý, že aj pri soche princeznej v parížskych Luxemburských záhradách cíti: Tvoj pohľad sa mi zadrel do srdca. Bolia ma tie oči zo šestnásteho storočia, kým v živom svete vidíme tváre, v ktorých niet miesta pre oči. Habajovo zahľadenie sa do minulosti pripomína miestami listovanie starým albumom alebo prechádzku múzeom, lenže tu básnik nefiguruje ako divák, ale ako citlivý, vciťujúci sa účastník (Podobizeň z roku 1504).

    V jeho časovo vzdialenejších i bližších víziách je aj kus clivoty, nostalgie (Ako cudzinec kráčam vo vlastnom dvore a snívam o rukách zmáčaných vôňou sena), ktorá mu veci dávne trochu idealizuje, takže v týchto básňach sa prejavil Habaj ako romantik, kým našu súčasnosť vníma ako chladné storočie, kde my jednostaj opakujeme slovo láska, no človek je už dávno mŕtvy.

    Jozef Bžoch

    Za pravdepodobnejšie považujem skôr Habajovo konštruktívne úsilie o vytváranie príznakového, navonok protirečivého, oxymoricky modelovaného semiotického priestoru, v ktorom sa lyrizmus nemá stať obeťou zlých robotických systémov nemajúcich zľutovania, ale skôr všetky tie atribúty roboticko-kyborgicko-kybernetickej utópie či reality uvádzané jedným dychom a kladené na jeden stôl spolu s metaforami, resp. metaforickými schémami a výrazivom básnického symbolizmu a postsymbolizmu majú vytvoriť priepastný a strhujúci kontrast. Rozhodujúci a smerodajný je v konečnom dôsledku tento kontrastný efekt, ktorý je zdrojom bizarne melancholickej nostalgie, kyborgicky hieratickej atmosféry, strnulej metafyzickej clivoty. Čím kyborgovitejšie sú samotné motívy, tematika básní, tým tradičnejší, poetologicky konvenčnejší je spôsob ich stvárnenia, tým väčšmi využíva autor osvedčené formálne vyjadrovacie prostriedky poézie. Nachádzame tu gramatické, resp. formálne výpovedné štruktúry klasických metafor s kyborgovskou náplňou.

    Ako som už naznačil, nepochybne sa tu ohlasuje vplyv básnickej školy P. Macsovszkého, ktorý, čisto pracovne povedané, metafyzicko-sterilovú poetiku v domácich pomeroch zakladateľsky a priekopnícky uviedol svojím debutom Strach z utópie v roku 1994. Kým sa však samotný P. Mascovszky programovo maximálne vzďaľoval od lyrického sentimentu, až napokon, aspoň prechodne a experimentálne, takmer celkom rezignoval na principiálne možnosti lyrického výpovedného modu, zatiaľ Habaj smeruje práveže k vedomému využívaniu druhových výpovedných osobitostí lyriky, teda k snahe o akcentovane lyrickú modalitu svojich textov – a to vari až v takej miere, že to môže pôsobiť ako parodický zámer.

    Zoltán Rédey

    Druhý okruh zbierky Pas de deux tvoria básne, v ktorých sa s naozaj nezvyčajnou otvorenosťou (miestami azda doslova vybalansovanou až na hranici vkusu) hovorí o vzťahu muža a ženy, o sexualite i o podstate ženského princípu bytia. Ako príklad na odtabuizované písanie o sexualite uvádzam úryvok z básne Intimita, ktorej záver je takýto: Keď sa vystriekaš, / utri mi slzy z tváre / a kvety čerešní / z vlasov povyberaj (s. 96). Ako vidieť aj na tomto príklade, jedným z účinných Snegininých postupov je to, že drsný jazyk ulice v týchto (ale aj iných) textoch strieda, resp. zjemňuje následným nežným lyrickým obrazom. Tri básne o menštruácii priam trýznivo odhaľujú biologickú podstatu ženskosti, naznačujú však tiež to, čo telesné pochody robia s dušou ženy. Sú to naozaj nevšedné, originálne lyrické výpovede.

    Igor Hochel

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ak sa v jednej básni pýtam „voda prenáša obraz čiernobiely či farebný?“ je to autentická a úprimná otázka, na

    Ak sa v jednej básni pýtam „voda prenáša obraz čiernobiely či farebný?“ je to autentická a úprimná otázka, na ktorú som v danej chvíli nevedel odpovedať. A ak si odpovedám „pozri v starých knihách, pozri na starých maľbách“ je to dôsledok toho, že metarealita – a mediálna realita je jednou z jej nohých tvárí – je bližšie „poruke“ než realita sama. A vo svete, o ktorom píšu Korene neba, je to už aj jediná možnosť, ako sa dozvedieť pravdu o veciach, ktoré kyborg pozná už iba zo starodávnych kníh, malieb alebo videozáznamov. A kyborg nie je budúcnosť, kyborg dnes klíči priamo v nás.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia v rámci Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2015 v kategórii poézia za dielo Caput Mortuum

    Prémia v rámci Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2015 v kategórii poézia za dielo Caput Mortuum

    Kniha roka 2015 (annketa denníka Pravda) v kategórii 1 Pôvodná tvorba:
               1.-2.: Michal Habaj: Caput Mortuum (2015) 1.-2: Balla: Veľká láska (2015)

    Poviedka ´01: Cena poroty za poviedku Bratislavská schíza

    Poviedka ´97: Prémia za poviedku Z.Á.H.R.A.D.N.Í.K.

    Poviedka ´96: cena En plus za poviedku Pokus o simuláciu

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    REKLAMA (z knihy 80-967760-4-5 )   najmodernejšia technológia vytvorila supertenkú knižku 80-967760-4-5. hoci je iba 5 mm tenká ,

    REKLAMA (z knihy 80-967760-4-5)

     

    najmodernejšia technológia vytvorila supertenkú

    knižku 80-967760-4-5. hoci je iba 5 mm tenká

    , dokáže absorbovať omnoho viac ako bežná

    knižka. navyše nový jemný povrch s mäkkými

     

    textovými okrajmi zostáva stále príjemne suchý

    . iba 5 mm tenká, ale perfektne absorbujúca zbier-

    ka básní sa dokonale prispôsobí každému pohybu

    Vášho tela. 80-967760-4-5 – úplne prirodzené.

     

     

    DIEVČATKÁ, VERTE, VERTE MI, ACH, VERTE, VERTE MI TO, SLEČNY (z knihy GYMNAZISTKY. PRÁZDNINY TRINÁSŤROČNEJ)

     

    Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: som iba

    mladík nesmelý, váš trubadúr večný – pod oknami vesmíru stále

    tú istú báseň opakujúci: A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia,

    chodiť dlho do noci po divých opustených miestach – bez teba,

     

    moja láska. Pre teba, moja láska, som svoje srdce hodil vtákovi

    túžby a volal som: vták, leť nad oblak, ó leť nastokrát: modré

    z neba sa srdce mi vrátilo, keď spoznal som teba, trinásťročná.

    Áno, videl som, ako vášeň zrútila domčeky z karát, v ktorých

     

    miznú najkrajšie z gymnazistiek – videl som i Miss Gada-Nigi

    prechádzajúcu sa nočnou ulicou lásky, ako mi vyberá tie najsladšie

    plavovlásky: celkom nevinne štebotajúce svätou francúzštinou.

    Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: bez vás

     

    by som zostal len epigón večný: však ja sa ešte vrátim – na Place

    Pigalle, na rue Blondes: a jediné čo poviem, bude veta ukradnutá

    parížskym mladým dievčatám: Voulez-vous coucher avec moi?

    Iba oči pohľadom prenášané do vigvamu bezbrannej squaw

     

    mi budú pripomínať, prečo som zbabelo ušiel do poézie: keď

    ešte vždy sú na svete gymnazistky s plachým úsmevom, keď

    ešte vždy: na zastávke trolejbusov čakám na trinástku – a ona

    prichádza v ľahkom letnom tričku a sukni, cez ktorú vidieť

     

    nohavičky: ach, táto sídlisková haute-couture s jemným nádychom

    melanchólie: ach, tieto nevinno-hriešne hry ranej puberty!

    A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci

    po divých opustených miestach – s tebou, moja láska. Dievčatká,

     

    verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: chcem byť váš

    prvý, jediný a večný – ktorý vám bude každé ráno otvárať zrkadlá:

    tie veľké oči čakajúce na dlhý zaľúbený pohľad. Gymnazistka vidí

    srdcom: očami si len svieti na cestu – vydláždenú kľakmi mužov

     

    na pokraji nervového zrútenia, gymnazistka do očí udiera srdcom:

    oči sú len karty hodené na stôl, rukavica do tváre protinožca:

    tvár-nôž spopolnená polnočným úderom za úderom: iba ja viem,

    ako rýchlo tvoje srdce bije – mi do očí, keď vravíš áno. Keď

     

    vravíš áno, vravíš mi z duše, keď vravíš nie, nevravíš mi z duše.

    O vzdialenosti svedčia iba stopy ponechané napospas osudu:

    v krajine, ktorá bez konca plynie hlboko v nás – ešte musíme

    zviesť veľa zápasov o srdce anjela, ešte musíme na okraji

     

    bezodných priepastí duše veľakrát vykročiť do prázdna, aby

    sa naše telá nerozbili v každodennom hľadaní strateného

    času: na prahu stále rovnako neistého ľúbostného kolotoča.

    Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny:

     

    chcem pre vás založiť poézie plam večný – nech vám svieti

    na cestu života: v tieto ťažké dni, keď sú noci priveľmi horúce

    na to, aby si mohla spať sama. Viem, ja nikdy nebudem Ken

    a ty nikdy nebudeš Barbie: ale môžeme sa im aspoň podobať –

     

    a veriť, že z našich detí už vyrastú kyborgovia. A bola to predsa

    najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci po divých opustených

    miestach – bez teba, moja plavovláska: sú i mestá na Dunaji,

    Vltave a Seine iba miestami pobytu v pekle – kde každá

     

    samohláska mi pripomína tvoje rozkošné ó. Každý deň vidím

    gymnazistku v minisukni, štrngajúcu si kolenami do kroku:

    každý deň popíjam tieto alkoholy, každý deň opitý usínam,

    a predsa tvoj úsmev nedá mojim očiam spať. Dievčatká, verte,

     

    verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: môj smäd je celkom

    iste večný: v tieto horúce letné dni, z ktorých zostanú len

    tiché spomienky a táto báseň, ktorou si ťa oživujem v tento

    chladný decembrový podvečer. Gymnazistky: keď dočítate

     

    túto knihu, budete o rok mladšie a v srdci si navždy ponesiete

    úlomky mojej lásky – v čase, keď zo mňa už bude iba prach.

    A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci

    po divých opustených miestach – s tebou, moja plavovláska.

     

     

    BÁSŇOU PROTI NOCI (z knihy KORENE NEBA. BÁSNE Z POSLEDNÉHO STOROČIA)

     

    nahý a bez zbraní: básňou proti noci: do vetra

    vykročím: je pondelok je pondelok: škrieka

    havran v klietke hlavy: od dobrotivej klávesnice

    a kresla zázračného: nútia ma vstať: ľudia práce

    ľudia činu ľudia zákona: veršom na rozlúčku

    zamávam počítaču: bozky v čokoláde vietor v slzách:

    vykročím: do vetra vykročím: spomienky na sny

    a vysnívané spomienky: na pár hodín odložím:

    básne zabudnem: v sieti gest usmievavo uviaznem:

    je utorok je utorok: je streda je streda: škrieka havran

    v prázdnote: som doma doma som som doma sodoma:

    ešte koľko dní: budem sa plahočiť púšťou nudy:

    počítač je mŕtvy: steny ma nehlučne hrdúsia:

    koľko centimetrov mi ešte zostáva prejsť:

    aby som sa dostal na koniec izby a mohol ísť späť:

    koľko hodín mi ešte zostáva prechodiť:

    aby som sa dostal na koniec dňa a mohol ísť spať.

     

     

    BEŽEC V AMOKU (z knihy KORENE NEBA. BÁSNE Z POSLEDNÉHO STOROČIA)

     

    výpravy mŕtvych detí: v tichých údoliach videohier:

    slúžia nám: slúžia nám: strategicky rozmiestnené

    oblaky: blikajúce oči dievčat: streľba a pokojný bzukot

    tvojho srdca: komu slúžiš: chrabrý strážca hranice:

    presúvajúcej sa krajinou ako tieň nedotknuteľného špióna:

    komu slúžiš: obrazovka: Kilimandžáro banálnych veršov:

    rozborené klávesnice: roztúžené parádnice: nalíčené

    a pyšné: keď posielajú e-mail kamsi do diaľky:

    a ich oči: potiahnuté blanou súmraku: putujú zrkadielkom:

    povedz že mi povedz: ale neviditeľný bežec neviditeľnou

    diaľnicou: najhustejším pustým aspikom: dmoiselle

    informácia: mlčí len a nesie v diaľ: naštrbený kamienok

    básne: žije poézia: napriek vesmírnym lodiam a stroju času:

    lebo som v televízii počul Blakeov hlas: a opakujem ten hlas:

    running man je moje meno: a kytica tvojich klamstiev

    je iba nepatrným buketom v breviári mojich sklamaní.

     

     

    SPRÁVA: ÚTES PRÍTOMNOSTI SA TRHÁ (z knihy KORENE NEBA. BÁSNE Z POSLEDNÉHO STOROČIA)

     

    prázdne vody dní: sa prehnali mojou hlavou:

    nevidel som ich: nepočul som ich: a predsa

    ma pochovali: vo vlnách smútku: medzi hradbami

    spomienok: v ktorých blúdim: ako v digitálnom

    labyrinte: nesúc si v rukách niť krvácajúceho srdca:

    snáď nezblúdim: stratený v sebe: snáď sa nájdem:

    ako sedím pred počítačom: a z tmy do svetla

    vchádzam: šepkajúc formulu básne: snáď uvidím:

    miesto stien monitora: steny svojho srdca: obité

    mramorovými doskami: na nich vyryté mená žien:

    pochované v masovej hrobke: v bažinatom kraji

    večnosti: krvou a cievami brodia sa tiene anjelov

    s krídlami popísanými mužskými menami: strácam

    verš a stopy ma vzďaľujú prítomnej chvíli: nahota

    z teba vystupuje: ako ružová hviezdna brána:

    prijmi ma: krásna Andromaché: prijmi ma: pútnika

    Melmotha: zúfalo bijúceho na blanu odďaľovania.

     

     

    LETNÝ DEŇ: NOSTALGIA (z knihy KORENE NEBA. BÁSNE Z POSLEDNÉHO STOROČIA)

     

    v temných lesoch: v húštinách a kroviskách:

    kyborgovia: oceľovosnedé konštrukcie:

    s plnými ústami lesných jahôd dumajú:

    čože to bola tá fujara: kto bol to honelník:

    dal by som si žinčice: ale ikona ovečky

    na oceľovom plášti kyborgovom: nezamečí:

    v diaľ sa nerozbehne: ó veru nie: ikona ovečky

    nenasýti ducha ani telo: ikona ovečky iba pláva

    dejinami: odevného priemyslu: iba zdobí múry:

    rozpadávajúcich sa miest: iba nemo hľadí:

    na modré nebo: ktorým plávajú biele ovečky:

    obláčiky obláčiky: volá kyborg: neutekajte

    pred pohľadom mojich očí: volá a rukou

    si utiera pot z čela: jeho ústa sú čierne:

    černice to sú tie černice.

     

     

    7 MODELIEK (z knihy KORENE NEBA. BÁSNE Z POSLEDNÉHO STOROČIA)

     

    7 modeliek nás delí jeden od druhého: 7 modeliek

    vis-à-vis: 7 modeliek nad kávičkou: rozoberajúcich

    svoje účesy: svoje ústa: svoje prsia: ako krásny

    nežný legoland: poskladá niekto modelku rozloženú

    na najmenšie časti? vloží jej medzi pery slová

    od Diora: do ruky podá kvet od Armaniho: nad mesto

    zavesí Slnko od Thierry Muglera: je to pravda je to sen:

    je to pravda je to sen: kto padne v mrákotách k nohám

    svojej modelky: ktorá je iba jednou zo siedmich:

    tu vedľa nás: plaviacich sa rozhovorom: plným slov:

    očí a obnažených ramien: uvidí niekto modelku

    celkom nahú? bez kávičky: bez šiat: bez make-upu:

    takú, aká bola keď spadla z bicykla, a neskôr

    si odlupovala z kolien zrazenú krv: sú to už roky:

    ale 7 modeliek tu ešte sedí: a nacvičenými pohybmi

    si obtáča okolo prsta: nervovo zrúteného básnika:

    ktorý nebude: nikdy nebude jednou z nich.

     

     

    MÔJ TELEVÍZNY ŽIVOT (z knihy KORENE NEBA. BÁSNE Z POSLEDNÉHO STOROČIA)

     

    ach: len si snívaj: Michal Habaj: veď sa prebudíš

    a zistíš: že opäť stojíš v bahne udalostí: a tvoj

    televízny život: je ešte vždy priveľmi skutočný:

    tak plávaj tak plávaj: oboplávaj svet okolo obrazovky:

    krajiny tvojich fantaziem: zahynú pod ďalšou bielou

    rukou: diaľkový ovládač delo na lodi váľandy:

    neviditeľné strely signálu: križujú izbu svet: si to ty:

    Magalhaes satelitných kanálov Kolumbus viery

    v Novú televíziu: nie k exotickým súostroviam: nie

    k hviezdnym hmlovinám: do hĺbok prijímačov

    nech smerujú naše lode: lode našich snov: ale

    kto prepne na iný kanál: keď zomrieš v mojom srdci:

    ale v ktorých končinách hľadať stanicu: ktorú

    predo mnou ešte nik nesledoval: ale ako ďaleko

    musím zájsť: aby som vyšiel spoza obrazovky: von

    z tejto šírej debny: ktorá sa mi kymáca pod nohami:

    ako barová stolička pod tancujúcim obesencom:

    tak povedz tak povedz: stačí zodvihnúť kotvu:

    a nebo bude plné našich lodí.

     

     

    NOSTALGIA (z knihy BÁSNE PRE MŔTVE DIEVČATÁ)

     

    Na rande prichádzam s disketou miesto kvetín.

    Ach, ďakujem, šepkáš a tvár ti horí priznaním.

    Si iba kyborg a tvoja láska je iba program,

    rovnako ako aj modré nebo, chardonnay ročník 1890,

    krik čajok dolu nad plážou i celé toto prímorské letovisko.

    Môj béžový oblek a slamený klobúk ma usvedčujú.

    Som prvým básnikom, ktorý vzišiel z rodu kyborgov.

     

     

    LA DÉCADENCE AUTOMATIQUE (z knihy BÁSNE PRE MŔTVE DIEVČATÁ)

     

    Čajom a piškótami sýtime pomalé interiéry.

    Spomíname na striebro, perly, zamat a brokát,

    na slnko v zlate, jemnú prácu rúk

    červenovlasej krásky so zlými perami.

    Vidíme ešte vždy za ťažkými závesmi

    tiché zimné večery: ich nudu a ich drogy,

    ich melanchólie a ich galantné alkoholy.

     

    Vidíme valčík a steny vykladané tieňmi,

    spálne, kde sny o vôni mäsa klesajú

    na ťažké viečka kyborgov.

     

    Snívame, nalíčení ako pierot

    z najtemnejších elektronických snov.

     

    Srdce ti pradie ako mača.

    To harddisk chveje sa v hrudi.

    Mesto sa pomalým úderom vracia do sna:

    napi sa i ty z ružovejúcej prilby súmraku,

    štíhle a nehybné steblá veží vedú ťa späť

    ku vzdialenej hudbe. Neskoré vône

    dýchaj pľúcami neskúseného dievčaťa.

     

    Mĺkve nálady dláždia moje kroky,

    dni kamenné zaviate mäsom z púští.

     

    Ožívam pristihnutý tieňom špinavej brány,

    zívajúcej z bieleho domu. V jeho srdci

    padá sneh na čistulinké tváre dievčat

    z osemnásteho storočia. Počujem ticho

    ich porcelánovej pleti, spánok líčidla na líci,

    pohľad, ktorým takéto dievčatá

    obkresľujú svoje podoby do zrkadielok.

     

    V ulici vysnívanej do detailu snívam

    o bledomodrom kvete v tvojich fosforových rukách.

    Je polnočný čas zabíjania vtáčat v očiach dievčat.

     

    Vidíme tváre, v ktorých ležia mŕtvoly očí.

    Ospalo si beriem tvoje bledé pery,

    dva plátky mäsa

    pre moju striebornú tanečnicu.

    Na horizonte bledé slnko obrazovky

    oblizuje izbu ako zdochýnajúceho psa.

    Klesám sám do neviditeľných minulostí,

    ale sú to iba tvoje oči, v ktorých žijem

    životom človeka.

     

    Tváre tepané do zlata navždy nám odňali,

    zamatové loná strhli a spálili. Na konci izby

    číhajúcim dverám zalepil som ústa

    a telefónu preťal tepnu: nik nás neprebudí

    z napudrovaného spánku dávnych storočí.

    V hlbokých záhradách tvojich tieňov

    kvitnú smútkom tváre princezien

    a mrakodrapy vädnú v oblakoch zlatého prachu.

    Nad tým všetkým elektronické oko

    nežne sa priviera ako zhasínajúce slnko.

     

    Harddisk sa chveje, pamäť bzučí.

    Zúbožené vtáča dorezaných nocí

    krvácam informáciami spravodlivých,

    nepočuteľne, neviditeľne, automaticky.

     

     

    DAMASK (z knihy BÁSNE PRE MŔTVE DIEVČATÁ)

     

    Táto noc ťa hryzie lunou v tvári.

    Ostré zuby veží zažíhajú hviezdy nad mestom,

    čierne nebo sťažka klesá do záhrad.

    Spievaš si, princezná z laboratórií,

    zatvorenou tvárou spievaš si,

    v komnatách nehybných a pustých,

    na míle vzdialená vyoperovaným tepnám.

    Storočie stroje krehké ako vtáčie srdce

    brúsili ťa v hlboký šperk. Dnes

    kyborgovia imitujúci rokoko dvoria ti

    s rukami vo vesmíre ako vo váze s kvetmi.

    Napudrovanou tvárou a kovovým telom

    líhajú s tebou do mäkkých lôžok z mäsa.

    Krvácaš jemnejšie než ruža bozkávaná vánkom,

    a predsa to nie je krvavá hĺbka tvojho kvetu

    čo v kyborgovi vzbudzuje túžbu vanúť.

    Pod balkónom spievam o tvojom perleťovom pohlaví

    a z veršov tkám neviditeľnú cestičku úteku.

    V tej loďke ako v dèja-vu sa plavíme

    z Kybérie do Bratislavy a Dunaj

    je iba nitka v obruse z damasku,

    keď pri šálke čaju noc ma zastihne.

     

     

    NAD PORTRÉTOM DVORNEJ DÁMY (z knihy BÁSNE PRE MŔTVE DIEVČATÁ)

     

    Medzi tebou a mnou

    niekoľko zanedbateľných storočí

    povieva v okne ako záclona.

    Sú: diván, kreslá, svietniky na stoloch,

    obrazy v ťažkých rámoch, vázy

    a chodba, ktorou si v takýto slnečný deň

    prešla, celkom samozrejme,

    akoby sa toto nikdy nemalo skončiť.

    Nepoľujem na prízraky, iba čakám,

    kedy cez jemnú pleť plátna

    presvitneš hlbšie do miestnosti.

    Za oknami zapadá slnko a lupeň po lupeni

    sa ruže i tvoja tvár zatvárajú do nevinnosti

    na sklonku leta, tesne predtým,

    ako farby na obraze a vône zo záhrad

    vsiaknu do tvojej pomalej 11-ročnej krvi…

    Nikdy neprejdem tú cestu,

    ktorou sa zemeguľa prekotúľala

    od teba až ku mne.

    A keď vychádzaš z dverí, niet ma,

    iba oči mi vlhnú tvojimi slzami.

     

     

    HRDINOVIA GENETICKEJ APOKALYPSY (z knihy BÁSNE PRE MŔTVE DIEVČATÁ)

     

    Ešte v diaľke zapíska lokomotíva a platňa sa ďalej

    točí naprázdno. Je koniec zvuku. Nik si viac nespomína

    na iné formy života. Putujeme mestami: z rozpáraných

    brúch im vyliezajú zmutované dievčatá. O tomto sme

     

    nesnívali, ale každý z nás si kúpi ktorúsi z dôb:

    tuberkulózne dievčatá, rusovlasé žobráčky,

    rachitické siroty… Nakupujeme a ukladáme na pevný

    disk srdca. Sme hrdinovia genetickej apokalypsy a

     

    naším osudom je zlomiť pečať času. V rozpáraných

    storočiach je lyrické Ja skalpelom, na ktorom uľpievajú

    vzorky nášho vlastného života. Vysoko nad mŕtvou planétou

    čierne nebo pofŕkané hviezdami ako kvapkami krvi

     

    zrkadlí naše tváre. V nich sa dusíme, pretože iné nemáme,

    a slovami ako rebríkmi zostupujeme do básní nahí,

    bez zvuku, s rozpáranou dušou. Koluje v nás temné zlo,

    ktorého sa nezbavíme ani láskou. Uprostred zrúteného

     

    sveta podopierame klenbu nebies vŕšením mŕtvych slov:

    Videl som tie dievčatá, kráčali námestím, s hlavami

    čiernymi ako vypálené hviezdy. Krakot lyriky? Pre ne?

    Pre tie, ktorých oči krvavo rastú? Spúšťame sondy

     

    až tam, kde stálo prvé mesto: prvý výkrik nám ešte schne

    na perách a už sa rúcajú steny známeho sveta. Vyťahujeme

    skalpel, jasne a svižne ako letiaci surf sledujeme líniu.

    Nič nezabráni koncu. Ani ďalší začiatok, ani ďalší koniec.

     

    Nepoznáme celú pravdu: fialoví od hrôzy zatvárame oči

    obrátené do mäsa. Svetlá hviezd nás vedú opačným smerom.

    Postupujeme, hlavy nachýlené do storočí. Ťažkými

    mihalnicami zachytávame odpad. Tiene z nás vyrážajú

     

    ako výkriky, nikdy nezaniknú, iba sa otočia a položia hlavy

    do srdca detailu. Neprebudíme sa, ruky na tepajúcich

    hviezdach. Nehojivé jazvy dlhých tučných rán, v ktorých

    zavalený túžbami dvíhame sa do dňa s mapou v rukách.

     

    Na topánkach nerozlepený spánok. Ešte raz sa obzrieme

    za nami, ktorí na konci filmu zvierame svoje telá

    rozsypané rýchlosťou. Až tam, kde myšlienky sa náhle

    osvetlia v bzukote navigačného systému a naše srdcia

     

    sa pretáčajú späť na začiatok. Blízky ostrov, plachetnica,

    park zo sedemnásteho storočia a ulička na inom konci mesta,

    to všetko je tu pre nás ako stvorené. Zaznamenávame,

    ako film, ale opačným smerom. Nemáme na výber:

     

    dni sa krátia počtom obrázkov. Na jednom z nich nie je

    ani jeden z nás, a táto absencia nás bolí menej ako chodidlá.

    Slová nám tečú z úst ako sliny: nestačíme obracať oči

    a obrázky sa vyprážajú ešte dlho po vyvolaní duchov.

     

    Mestá rozkvitajú bleskami fotoaparátov a zasiahnuté tváre

    dievčat komolia storočia rozhostené vedľa, nad a pod

    ich telami. Neotvárame. Iba prstami človeka jemne

    prečešeme klávesnicu a ďalej sledujeme program. Sme

     

    tí istí hrdinovia, ktorí v ligotavých telách postupujú

    nezadržateľne vpred ako páska pretáčajúca sa

    v magnetofónovej kazete. Iba zvuku dávno niet.

    Operujeme diaľkovými ovládačmi, ale bytosti

     

    reparované v storočiach hluku sú stále kdesi medzi

    očami a monitorom: z oblohy škrtáme slnko, nech

    milosrdná tma ukryje vírusy kotviace v plných zuboch

    času. (Resetovať svet ďalšou a ďalšou lyrikou?)

     

    Krátime si čas hrou na dvadsiate storočie: každý chce byť

    Marylin Monroe, ale nikto nemá dosť odvahy žiť v srdciach

    ľudí navždy. Aj stroj je iba vojak. Dejiny rozpitvané ležia

    pred nami a márne dúfajú, že toto je definitívny koniec.

     

    Ešte raz a znova ich zrecyklujeme. Medzi rečou naše slová

    odumierajú: na perách iba mŕtve tajomstvá toho, čo cítime.

    Tie srdcia, čierne a zhnité, v mäse plavovlasých dievčat

    s modrým a červeným drôtikom prepálených obvodov.

     

    Tie oči, modré ako stužka neba medzi oblakmi, tie oči

     pretrhnutými vláknami videokamery. Tá pleť, jemná

    a svieža, čiarkové kódy na vnútornom leme. Také sú,

    keď odchádzajú späť do tajných podzemí, v rukách

     

    inžinierov rozkvitajú hlavami a krídlami. A potom

    stávajú sa anjelmi pod kupolou dymu: špinavé moria

    horia popolom ako morové mŕtvoly. Kontinenty,

    zošúverené ako staré pomaranče v pažeráku obludnej

     

    stareny. Nič nezastaví plynutie dní namierených

    do budúcnosti ako do oka kyklopa. Ústa rozďavené

    výkrikom prepeličím mlčia. A naše šarlátové sondy

    prinášajú stále ten istý obraz, v ktorom rozoznávame

     

    drobiace sa čierne diery. Na polostrove tváre jediné oko

    ako hladné vtáča strihá zobákom, ale páska v magnetofóne

    sa točí ďalej v agonickom kotúli Zemegule (pretože,

    a to je naše veľké tajomstvo, už niekoľko storočí sme mŕtvi).

     

    Predstavujeme si monotónny život v korábiku srdca,

    kam ani klávesy nedosiahnu. Ale ráno nás opäť spúšťa

    do hlbín mesta medzi prázdne vraky neba, úlomky zvuku

    prerastené storočiami, jadrové múmie, alabastrové rozbušky,

     

    vysušené zlato, trhajúce sa vlákna priestoru, zdrapy lodí,

    zatopené hviezdy, vyhasnuté rieky. V hrtane vesmírnej noci

    nie sme prví: hrmocú vozne naložené priveľkým sústom.

    Vírením kostí spomaľujeme pohyb v brušných dutinách,

     

    v kremeni mysle žhnú posledné prvé prosby, predtým

    než kôra tela praskne a útroby vyvrhnú vriace zlo.

    Vzorky nášho vlastného života vstupujú nám do života

    ako do cesty, ktorou si otvárame žily. Otupené ostrie

     

    vidiny sťažka prerezáva storočia a dievčatá zmutované

    genetickým priemyslom dvíhajú strapce hláv, ale sklo

    skúmavky nebesky modrou spieva o smrti. Ešte raz

    sa nakloníme k dusiacim sa ústam tuberkulózneho dievčaťa

     

    a v pokľaku prijímame krv ako hostiu. Niet záchrany:

    na pevný disk srdca ukladáme odtiene skutočností,

    ktoré nám nepatria a nikdy patriť nebudú. Slovami

    ako rebríkmi zostupujeme do básní nahí, bez zvuku,

     

    s rozpáranou dušou. Vysoko nad mŕtvou planétou

    čierne nebo pofŕkané hviezdami ako kvapkami krvi

    zrkadlí naše tváre. Muž v skafandri zahadzuje skalpel.

    Je koniec. Nik si viac nespomína na iné formy života.

     

     

    JESENINOVI (z knihy PAS DE DEUX)

     

    Pozri: toto sú moje pery, kvety zla.

    Pozri: toto je moja šija, dobrá pieseň.

    Pozri: toto sú moje prsia, galantné slávnosti.

    Pozri: toto je moje bruško, magnetické polia.

    Pozri: toto sú moje stehná, alkoholy.

    Pozri: toto je moje lono, pobyt v pekle.

     

    Pozri: toto je moje telo, opitý koráb.

    Pozri: toto som ja, anna snegina.

     

     

    BRATISLAVA AT NIGHT (z knihy PAS DE DEUX)

     

    Predstavujem si noc takú čiernu,

    že neprečítaš môj úsmev.

    Len prosím ťa, nezačni recitovať

    Paris at night

    a nezažíhaj zápalky,

    jednu za druhou pred treťou

    nadránom.

    Radšej ma hneď objímaj,

    veď zajtra už budeme sedieť

    každý na inom konci kaviarne.

     

     

    SRDCU SOM PRIKÁZALA (z knihy PAS DE DEUX)

     

    Prechádzajú dni, popri mne,

    sotva načrtnuté.

    Srdcu som prikázala: Mlč!

    V krajine, kde deti zabíjajú labute,

    kupujem si nový šampón na vlasy.

    Čo sa to so mnou stalo?

    Srdce aj izba sú mi malé,

    keď vstupujem do básne.

    Nemyslím na srdce slova,

    ktoré píšuc opúšťam v izbe srdca.

     

    Báseň je mi malá,

    keď vstupujem do poézie.

    Čo sa to so mnou stalo?

    Srdcu som prikázala: Mlč!

    V krajine, kde deti zabíjajú labute

    a skinheadi mutujú v šamanov,

    kupujem si nový šampón na vlasy.

    (Z najnovšej tvorby)

    KARMAKÓMA
     
    Skúšam si nasadiť čiesi čelo,
    no len tieň mi skĺzne
    do rozheganej tváre.
     
    Jabloň si potme šepká Otčenáš.
    Konármi sa prežehnáva do noci.
     
    Raz ráno sa zobudím ako ja,
    ale nikomu to neprezradím.
     
    Dúchajúc do pahreby
    spoznávam v nej vlastný prach.
     
     
     
     
     
    10.000 NOVEMBROV
     
    Dnes ráno som ťa stretol
    Trvalo ti 10.000 novembrov
    Kým si sa vymotala z húštia hviezd
    Ganga stále tečie mliečna dráha tiež
    Stále tečú aj moje slzy
    Nič to nevyhral som ani neprehral
    Nebude zo mňa Alain Delon
    Ani Buddha zo mňa nebude
    Ešte nie
    Trvalo ti desať krát tisíc novembrov
    Kým si prišla na túto web stránku
    Bolo to večer a padal dážď
    Neplakal som
    Dunaj stále tiekol
    Pred kostolom Trinity
    Mala si tvár na ktorú si už nespomínam
    A všetko to o čom hovorím
    Bolo za týmto tvojím telom
    Bolo nad ním v ňom a cez neho
    Padalo stále hlbšie ďalej nižšie
    Až tam kde som v ňom padal ja
    Hádam sa už končí vek ľudstva
    A ty si prišla
    Akoby nič
    Trvalo ti desať tisíc novembrov
    Kým si prišla z roklín hviezd
    Desať tisíc ráz šípky v pustom poli dozreli
    A teraz robíš drahoty
    Či so mnou ísť na čaj alebo nie
    Rozprávaš mi o kočke z Marsu 
    A termoušiach o výstave v Nueva New York
    A fair-trade láske
    No dobre
    Trvalo ti desať tisíc novembrov
    Kým si prišla
    Tak ešte chvíľu počkám
    A potom pôjdeme spolu
    Na čaj a kamkoľvek
    Lampy zhasnú aj hviezdy aj oči
    Nekrič nebo zovrelo napi sa
     
     
     
     
     
     
    KEĎ SA SAKO ZMENÍ NA KAZAJKU
     
    Keď sa sako zmení na kazajku
    Musíš sa vyzliecť z toho hnevu
    Ktorý ti srší z dávno cudzej tváre
     
    Keď sa sako zmení na kazajku
    Never tým čo vravia
    Ako ti len svedčí
     
    Skús rozopnúť ten gombík pýchy
    Ktorým ťa svet drží na uzde
     
    Skús z tváre si strhnúť živú masku
    Ktorú ti do mysle vypálil čas
     
    Neobchádzaj sám seba v tanci nepokoja
    Radšej sa zastav a stíš dych
     
    Plameňometmi neadekvátnych diskurzov
    Splaníruj tú viesku pochabosti
     
    Keď sa sako zmení na kazajku
    Keď sa sako zmení na kazajku
     
     
     
     
     
     
     
     
     
    ZRENIE KAMEŇA
     
    Vy všetky pečate,
    ako z vás postŕhať tváre sveta,
    tisnúce sa mi do očí?
    Akým zázrakom prosiť ruku,
    nech vysloví dotyk?
    Nech siahne do tých pavučín,
    v ktorých i rozkvitnutá jabloň spí
    ako medzi hviezdami?
    Nech zacítim ten vietor,
    čo pod obrazmi rúti sa od slova k slovu
    a nenecháva na pokoji ani studne toho,
    čo dávno vyschlo?
    Alebo otáznik?
    Akým spôsobom klásť otáznik
    pred teba, láska?
    A načo si klásť odpovede,
    keď po nich prichádzajú vojaci?
    Kameň mlčí.
    A vraví tisícročným hlasom
    tisícročné nie:
    tomu, čo by chcelo odňať
    jeho tvár
    zapečatenú do svetla.
     
     
     
    IDAHO, CONNECTICUT
     
    70 hodín som plakal
    Potom som vyšiel do ulíc
     
    A strieľal som
    A strieľal som
    Až kým ste sa všetci
    Nedostali do neba
     
    Ale nebolelo vás to
    Ani mňa to nebolelo
    Nebola za vás vyronená
    Jediná slza
     
    Len kvety jabloní popadali
    Do blata
    Len vaše telá zviezli sa
    Na asfalt
     
    Neplakal som
    Strieľal som
    A v duchu odriekal
    Modlitbu za vaše mŕtve duše
     
    Duše úradníkov sekretárok
    Učiteliek právnikov senátora
    Automechanika farmárov poštárov
    Študentiek kurvičiek hostesiek
    Synov a dcér
    Bratov a sestier
    Otcov a matiek
     
    Strieľal som
    A smial som sa
    Slzy dávno osušené
    Vašou bolesťou
    Bolesť dávno vykúpená
    Vašou krvou
     
    Neplakal som
    V ruke sa mi chvela tridsať osmička
    V hrudi srdce kúpalo sa v krvi
    Telá padali
    Údy lietali
    Ruky sa dvíhali a klesali
    Tváre sa trhali na kusy
    Krásne krásne ráno to bolo
     
    Stál som uprostred námestia
    A strieľal
    A strieľal
    Potom som vykročil do ulíc
     
    Utekali ste predo mnou
    V úcte hľadeli
    Na moje v krvi vykúpané telo
    A tvár a oči
    Na moje ústa
     
    Strieľal som
    Strieľal som
    Na starcov a ženy
    Na deti a ich matky
    Na tulákov i biznismenov
    Každý ma právo dostať sa do neba
     
    Ulicou sa rozliehala streľba a krik
    Kvílenie zranených
    Mlčanie mŕtvych
     
    I teba krásavica v ružovom kostýme
    I teba chlapček v livreji
    I teba pošlem rovno do neba
    K spravodlivým a vykúpeným
     
    Strieľal som
    Strieľal som
    70 minút som strieľal
    Húkačky húkali
    Sirény zavíjali
    Strieľal ako zmyslov zbavený
    Ako ten čo sa pomiatol
    A ja som strieľal
    Ako ten čo našiel lásku
    Ako ten ktorého poveril Boh
    Vykonať spravodlivosť a milosť
    Na tomto svete, Idaho, Connecticut
     
    Strieľal som
    Ó bože strieľal som
    Do pravého kolena
    A do ľavého ramena
    Do hlavy
    A do oka
    Rovno do úst
    A do hrdla
    Do pŕs
    A do brucha
    Všade
    Všade sa našlo miesto
    Pre božie guľky
    Všade sa našlo miesto
    Pre božiu lásku
     
    Strieľal som
    A kráčal ulicami
    Vykupiteľ
    Spasiteľ
    Ježiš Kristus z Idaha, z Connecticutu
    Syn Boží
    Posol pravdy a lásky
    Váš brat v zbrani a vo viere
     
    Húkačky húkali
    Sirény zavíjali
    Keď som to schytal
    Do pravého ramena
    A do ľavého kolena
    A do brucha
    A do hrude
    Všade
    Všade sa našlo miesto
    Pre božie guľky
    Pre božiu lásku
    Pre bolesť Krista na kríži
    Krista na ulici, Idaho, Connecticut
     
    A ja som strieľal
    A strieľal som
    Klesal na zem
    A strieľal
    A bola to láska
    Láska to bola 
    Nik nevyronil slzu za mňa
    Nik neprišiel a nepohladil ma po tvári
    Kristus, Kristus Pán, Idaho, Connecticut
     
    Ležal som v kaluži krvi
    V kaluži blata ako kvet jablone
    Ako syn Boží
    Boží bojovník
    Spasiteľ
     
    Húkačky húkali
    Ulice kvílili
    Bola to bolesť
    Ktorú som vám priniesol
    Bratia a sestry
    Ležal som v kaluži krvi
    A ktosi do mňa kopol
    A ktosi do mňa kopol
    A ešte raz
     
    Kopnite si do mŕtvoly
    Šepkal som
    A moja duša
    Moja duša
    Stúpala rovno hore
    Rovno k nebesiam
    Rovno k Bránam nebeským
    Kde ma už čakali
    Kde ste ma už čakali
    Bratia a sestry, Idaho, Connecticut
     
    70 sekúnd som zomieral
    Potom som vykročil do ulíc
     
    A plakal som
    A plakal som
    Až kým ste sa všetci
    Nedostali do neba
     

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory