• Životopis autora

    Milo URBAN sa narodil 24. augusta 1904 v Rabčiciach. Rané detstvo prežil v hájovni pod vrchom Babia Hora, prakticky odtrhnutý od civilizácie. Základné
    Milo URBAN sa narodil 24. augusta 1904 v Rabčiciach. Rané detstvo prežil v hájovni pod vrchom Babia Hora, prakticky odtrhnutý od civilizácie. Základné vzdelanie získal v Zázrivej a v Oravskej Polhore, gymnázium navštevoval v Trstenej a v Ružomberku. Spočiatku pracoval ako redaktor a reportér. Bol šéfredaktorom denníka Gardista (1940 – 1945). Pred oslobodením v roku 1945 emigroval aj s rodinou do Rakúska, kde bol internovaný v americkej zóne, 1947 eskortovaný do ČSR. V roku 1948 ho ľudový súd odsúdil na verejné pokarhanie za jeho novinársku činnosť počas vojny. Usadil sa v Chorvátskom Grobe a živil sa najmä prekladaním. V roku 1974 sa presťahoval do Bratislavy, kde 10. marca 1982 zomrel.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Jašek Kutliak spod Bučinky (1922)
    • Za Vyšným mlynom (1926)
    • Živý bič 1 – 2 (1927)
    • Výkriky bez ozveny (1928)
    • Hmly na úsvite (1930)
    • Z tichého frontu (1932)
    • V osídlach (1940)
    • Novely (1943)
    • Zhasnuté svetlá (1957)
    • Kto seje vietor (1964)
    • Zelená krv (1970)
    • Železom po železe (1996)
    • Živý bič (2003, 1.vydanie)
    • Svedomie. Výber z noviel (2004, 1.vydanie)
    • Za Vyšným mlynom a iné prózy (2004, 1.vydanie, výber)

    Esej

    • Kade-tade po Halinde (1992)
    • Na brehu krvavej rieky (1994)
    • Sloboda nie je špás (1995)
  • Charakteristika tvorby

    Epika Mila Urbana – jeho novely a román Živý bič predstavujú trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry. Hlbokým prienikom do

    Epika Mila Urbana – jeho novely a román Živý bič predstavujú trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry. Hlbokým prienikom do sveta hornooravskej dediny a jej kolektívneho vedomia obohatil našu prózu o výrazný psychologický rozmer a jeho postavy nás dodnes oslovujú svojou nepoddajnosťou, „bojom o vlastné bytie“ (Ján Števček), ktorý v novele Za vyšným mlynom nadobúda až charakter antickej tragédie. Jeho prvé prózy Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitum a i., ktoré vznikli v rokoch 1920 – 1921, majú dnes už len dokumentárnu literárnohistorickú hodnotu, sú výrazom hľadania tém a postáv v bezprostrednom okolí a sú na nich badateľné vplyvy realistických prozaikov M. Kukučína a S. H. Vajanského, krajovo blízkeho poľského autora Przerwu-Tetmajera a postupne čoraz silnejší vplyv ruských románopiscov F. D. Dostojevského a L. Andrejeva. No už o rok neskôr, v roku 1922, vychádza jeho knižný debut, novela Jašek Kutliak spod Bučinky, kde len osemnásťročný autor prvý raz, hoci len v zárodočnej podobe, uplatnil svoju metódu koncentrovanej epiky, ktorá sa neskôr naplno prejavila v jeho vrcholných novelách z knihy Výkriky bez ozveny (V súmraku, Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Rozprávka o Labudovi, Mičinova kobyla, Tajomstvo Pavla Hrona, Svedomie a Staroba) a najmä v novele Za vyšným mlynom, syntéze Urbanových tvárnych postupov, kde sa mu podarilo najhlbšie preniknúť „do súhry síl v človeku i mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iba pasívnou súčasťou prírody, hoci sa im vzpiera aktivitou i citom“ (Vladimír Petrík). Na jar roku 1927 vydáva Urban Živý bič. Literárna kritika ho dnes hodnotí ako kľúčový slovenský medzivojnový román. Dielo malo veľký medzinárodný ohlas a už krátko po vyjdení bol Živý bič preložený do nemčiny (po nástupe fašizmu v Nemecku ho spolu s dielami T. Manna či E. M. Remarqua pálili sfanatizované davy). Román sa odohráva koncom prvej svetovej vojny a tesne po nej v hornooravskej dedine Ráztoky. Skladá sa z dvoch častí: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Stratené ruky symbolizujú neschopnosť dedinského kolektívu k aktívnemu činu. V druhej časti románu je nosný príbeh Evy Hlavajovej, ktorej muž Adam je na fronte. Eva podľahne zvodcovi notárovi Okolickému, dedina odsudzuje jej hriech a Eva spácha samovraždu. Adam Hlavaj sa stáva vojnovým zbehom a po návrate domov zvádza vnútorný boj, či sa má pomstiť Evinmu zvodcovi. Namiesto pomsty dáva prednosť prebúdzaniu dedinského kolektívu z pasivity a letargie. Román má aj mnoho iných výrazných postáv. Medzi nimi dominuje vdova Ilčíčka: predstavuje fenomén ľudového buričstva a vzdoru proti nespravodlivej „vrchnosti“. V Živom biči Urban uplatnil tvorivý princíp, ktorý charakterizuje aj jeho vrcholnú novelistiku: vonkajšie udalosti neženú jeho postavy do otvoreného konfliktu so spoločnosťou, ale vnútorne ich stravujú, dramatický konflikt (tu vojna a najmä jej následky) prichádza zvonka, no vlastná dráma sa obracia do vnútra postáv a musia ju riešiť vlastnými silami. Postavy nadobúdajú tak nie vonkajšiu, ale vnútornú „monumentalitu“ (Ján Števček). Na Živý bič voľne nadväzuje román Hmly na úsvite. Popri hornooravských Ráztokách sa príbehové ťažisko románu začína presúvať do malomestského prostredia s fabrikou a s jeho dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi a neskôr až do Prahy a prostredia jej veľkej politiky. Popri Adamovi Hlavajovi sa najvýraznejšou postavou stáva robotník Sedmík, ktorý svoju vieru hľadá v živelnom príklone ku komunistickému kolektivizmu, ale zjavenie sa Krista vo chvíli jeho tragickej smrti naznačuje autorove sympatie k tradičným hodnotám viery pred inými ideologickými koncepciami. Hmly na úsvite nedosahujú umeleckú silu Živého biča a dobová kritika mu vyčítala sujetovú povrchnosť a verbalizmus. Urbanov prechod od archetypálnej slovenskej dediny s jeho vnútorne hlboko zažitými postavami a konfliktmi do prostredia poznačeného mestskými intrigami a všadeprítomnou politickou špinou bol nečakaný a rýchly a preto neorganický a kompozične nevyvážený. Autor román Hmly na úsvite neskôr dva razy prepracoval, ale jeho umelecké nedostatky neodstránil. Treťou časťou cyklu, voľne spojeného postavou Adama Hlavaja, je román V osídlach. Pokračuje v ňom autorova analýza poprevratových pomerov. Nosným príbehom je individualistický akt vzbury skrachovaného študenta Mahúta proti veľkostatkárovi a ministrovi Kálnickému. Po takmer dvadsaťročnej prestávke, v úplne zmenenej spoločenskej i ľudskej situácii (odsun autora na perifériu literárneho i spoločenského života), nadväzuje Urban na „hlavajovskú“ trilógiu románmi Zhasnuté svetlaKto seje vietor, v ktorých približuje udalosti od jesene 1938 do vypuknutia SNP v auguste 1944. Oproti hĺbkovým sondám do individuálnej i kolektívnej psychiky postáv a prostredia (Živý bič) prinášajú tieto romány povrchné zobrazenie schematicky koncipovaných postáv a udalostí. Z pozostalosti vyšiel román Železom po železe, nadväzujúci na Zhasnuté svetlá, a Kto seje vietor, zachytávajúci chaotické udalosti na konci druhej svetovej vojny. Sila Urbanovho epického talentu sa znova prejavila až v jeho memoárových prózach Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna), Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej riekeSloboda nie je špás. Časovo zachytávajú udalosti, ktoré Urban opisuje aj vo svojich románoch, sú však pútavejšie, plastickejšie a sú zaujímavým svedectvom o mechanizmoch moci, ktoré ovplyvňovali slovenský spoločenský, ale aj duchovný život a osudovo poznačili aj umelecký vývin Mila Urbana. Napriek zložitosti doby M. Urban vytvoril diela trvalej umeleckej hodnoty.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Živý bič (1931 po nemecky, 1932 po slovinsky, 1933 po srbochorvátsky, 1966 po maďarsky, 1966 po poľsky, 1969 po bulharsky, 1969 po rumunsky, 1973 po rusky) Za

    Živý bič (1931 po nemecky, 1932 po slovinsky, 1933 po srbochorvátsky, 1966 po maďarsky, 1966 po poľsky, 1969 po bulharsky, 1969 po rumunsky, 1973 po rusky)

    Za vyšným mlynom (1970 po litovsky)

    Výkriky bez ozveny (1974 po poľsky)

    Triptych o láske (1988 po litovsky)

    Zelená krv (2000 po maďarsky)

    Za vyšným mlynom (2002 po rumusnky, 2007 po arabsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MRÁZ, Peter: "Surová býva vše pravda života" (Milo Urban v rokoch 1939 – 1945). In: Literárny týždenník , roč. XXX., 5. 7. 2017,
    MRÁZ, Peter: "Surová býva vše pravda života" (Milo Urban v rokoch 1939 – 1945). In: Literárny týždenník, roč. XXX., 5. 7. 2017, č. 25 – 26, s. 11.

    ČÚZY, Ladislav: Karol Csibal: Privátne – verejné – autobiografické (v memoároch a publicistike Mila Urbana, Jána Smreka, Jána Poničana, Tida J. Gašpara. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s.130 – 133.

    RAKÚS, Stanislav: Literárium Stanislava Rakúsa. Niekoľko poznámok o novelách Mila Urbana. In: Sme, 24. 10. 2014.
    http://kultura.sme.sk/c/7456467/literarium-stanislava-rakusa.html#ixzz3QlJmRmV7

    BEŇO, Ján: Dvaja z nesmrteľných. Jozef Gregor Tajovský: Maco Mlieč a iné. Milo URban: Za Vyšným mlynom a iné prózy. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 123 – 125.

    URBANOVÁ, Žofia: Pri príležitosti 100. výroiča narodenia môjho manžela... (Peripetie hľadania Mila Urbana. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 146 – 148.

    A. B.: Peripetie hľadania Mila Urbana. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 145 – 146.

    ŽILKOVÁ, Adela: Postupy rozprávania v Urbanovej novele Za vyšným mlynom. In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 3, s. 180 – 192.

    ŽILKOVÁ, Adela: K raným prózam M. Urbana. In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 4, s. 334 – 349.

    URSÍNYOVÁ, Terézia – URBANOVÁ-MALÍKOVÁ, Katarína: Veľký spisovateľ s dobrým srdcom. Spomienky na Mila Urbana. Ako si na svojho otca spomína jeho dcéra MUDR. Katarína Urbanová-Malíková (rozhovor). In: Knižná revue, roč. XI., 19. 9. 2001, č. 19, s. 12.

    HOLÝ, Jiří: Romány Živý bič a Hmly na úsvite v českých souvislostech. In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 6, s. 472 – 484.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Podstata archaizácie sveta u Urbana je v tom, že prežité, to jest staré, starobylé, starodávne formy života svojej Oravy, povýšil na

    Podstata archaizácie sveta u Urbana je v tom, že prežité, to jest staré, starobylé, starodávne formy života svojej Oravy, povýšil na princíp epického stvárňovania v záujme celkového plánu svojej prózy a celej svojej tvorby (vrátane dramatickej a životopisnej). Urbanovo obľúbené slovo (v rozhovoroch) bol priemetňa. Epický svet má niekoľko priemetní, hovorieval. Jednou zo základných bola v jeho epickej fikcii priemetňa starobylého sveta, od ktorej sa odrážali nové varianty základných situácií v zhode s logikou jeho predstavy sveta, naštepenie nových vrstiev, postavenie nových zrkadiel k bytiu. Bytie, ak takto možno abstrahovať bez predbežných dôkazov, javí sa Urbanovi ako konečno, z ktorého si ukrajuje každý jednotlivec, každá generácia i doba. Je to len už otázka konkrétnych tém a životných celkov, na ktorých túto epickú koncepciu sveta demonštruje.

    Ján Števček

    Novelistický Milo Urban sa v zložitých procesoch tvarovania pohybuje suverénne. Prejavuje sa to v zhode s jeho intenzívnym tvorivým naturelom i na selekčnej úrovni. Vychádza z konkrétneho geografického impulzu, no v mene hĺbkových prienikov do podstaty človeka má odvahu ma nepodľahnúť a radikálne ho prekročiť.

    Stanislav Rakús

    Urban je tradičným autorom v tom zmysle, že podobne ako autori realizmu témy čerpal z dedinského prostredia a písal o tom, čo dobre poznal. Nezaujímali ho exotické témy z cudzích krajín, ktoré spracovali iní mladí autori, a ani nechcel byť za každú cenu novátorom a experimentovať. Napriek tomu sa ním stal – azda predovšetkým vďaka lyrickému gestu v prózach. Patrí k prvým autorom prúdu, ktorý je v dejinách slovenskej literatúry označovaný ako lyrizovaná próza. O jeho textoch sa dá vďaka ich významovej nahustenosti, práci s trópami a figúrami, dômyselnej výstavbe a spôsobu rozprávania hovoriť ako o lyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je Urban – novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom.

    Marta Žilková

    Milo Urban sa rozpomínal na zážitky z detstva a obdobia dospievania viackrát v živote. Spomínal, pritom sníval a uvažoval... Sám so sebou sa rozprával, aby sa v spomínaní duševne osviežoval a ľudsky potvrdzoval svoju identitu (napríklad v rokoch ústrkov a prenasledovania). Sprvoti mali jeho rozpomienky zrejme obrazný charakter, neskôr nadobúdali orálnu artikuláciu, aby sa napokon ustálili v definitívnej skripturálnej podobe. Ale štýl zostal hovorový a rozprávačská situácia je dialogická. Opakovane vysielanými štylistickými signálmi nás o tom autor neustále presviedča. Sugeruje čitateľovi, že aj on je účastníkom aktuálnej rozprávačskej situácie.

    Milan Jurčo

    V čase, keď sa kultúra ocitne pod kuratelou politiky, nebýva zriedkavosťou, že o vydaní novej knihy, najmä z dobového hľadiska tzv. problémovej, nerozhoduje jej kvalita, ale svojvôľa mocenských štruktúr, v lepšom prípade svojvôľa vplyvných jednotlivcov. Takýto stav doľahol na slovenskú literatúru v päťdesiatych rokoch nášho storočia a v takýchto podmienkach sa uskutočňoval povojnový návrat Mila Urbana do literárneho života.

    Zdenko Kasáč

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Môj román Železom po železe leží odložený v rukopise a trpezlivo čaká na príhodnejší čas, opäť na nejaký

    Môj román Železom po železe leží odložený v rukopise a trpezlivo čaká na príhodnejší čas, opäť na nejaký odmäk, v ktorom by mohol uzrieť svetlo sveta. Lenže tu nezáleží na čase. Raz vyjde. Musí vyjsť, ak sa odhodláme žiť naozaj po novom – bez vojen a bez nezmyselného kynoženia. A to raz bude. Musí byť, ak je v nás štipka triezveho rozumu.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    V SÚMRAKU (zo súboru Výkriky bez ozveny )      Ticho.      Zvonár Kuliga pomaly vychádza na

    V SÚMRAKU

    (zo súboru Výkriky bez ozveny)

         Ticho.

         Zvonár Kuliga pomaly vychádza na vežu, pevnou, skúsenou rukou chytá povrazy, obracia hlavu hore, sťaby chcel odmerať prvý úder železného srdca. Zvon ešte mlčí, ale medený kadlub, stenajúc v ložisku, sa už dvíha. A v dedine, čo leží v doline, nik nevie, že črty zvonára Kuligu sa zbehli námahou, dosiahli vrchol toho napätia, z ktorého sa zrodí čosi nezvyčajné, že zvon práve teraz visí v mŕtvom bode, že srdce priliplo k medenej stene a že teraz, práve teraz sa chystá preskočiť na druhú stranu.

         – Bim-bam, bim-bam... – hučí zvon slávnostne, vážne, práve tak, ako slávnostne a vážne mlčí tvár zvonára Kuligu. A z tmavého otvoru veže letia odmerané stuhy zvukov po dolinách i vrchoch, po grapách i lúkach: letia ako stá malých zvončekov, jasajú, smejú sa i plačú, trasú sa i tvrdo si razia cestu súmrakom, vôňou schnúceho sena ďalej a ďalej...

         Šesťsto i niekoľko rúk zmŕtvie vtedy v práci. Hrable sa oprú o plecia diev, kosy prestanú vraždiť i zavládne sviatok súmraku.

         Nemý a tichý.

     

         Len hore na úvrati svák Ignác sa zaháňa. Zaháňa a čuduje sa, že mu kosa ostrejšie sviští v tvrdej psiarke. Čuje i zvonenie, ale dnes sa mu ono pozdáva akési prázdne, hluché, akoby prichodilo z onoho sveta, kde sa už – nezvoní.

         Nie. Svák Ignác dnes neskladá kosu, ani nekľaká. Uprene hľadí pred seba. Kosa odmerane sviští a za ním sa ukladajú dlhé radky. Úvrať je vysoko. Naproti, v mori podnebínskych hôr, mizne červený kotúč slnka: červená žiara líže úvrať i zhrbenú postavu sváka Ignáca, potom pomaly tmavie, dotlieva, ale on tú zmenu nebadá.

         Myslí...

         Myslí na onú noc, keď bez slova rozlúčky odišiel otec zo sveta. Bolo v nej čosi úžasné – čosi také, že svákovi Ignácovi je ťažko rozpamätať sa na všelijaké podrobnosti, čo sa ho vtedy tak nemilosrdne dotkli. Ležal na šope. Ruky mal založené pod hlavou, díval sa do trhliny na streche, cez ktorú bolo vidieť kdesi závratne vysoko, a myslel na čosi veľmi vznešené, keď sa vo dvore ozval hrkot voza. Áno... Rozpamätúva sa jasne len na trhnutie a zimomriavky, čo mu vtedy prebehli telom. Veľa ráz počul hrkot voza, ale tento bol akýsi zvláštny, nemilosrdný: budil nedobré tušenie.

         Počúval a...

         Ani teraz – po mnohých, mnohých rokoch – nevie rozlúštiť celú hrôzu ticha, v ktorom sa cudzo ozvalo jeho meno:

         – Ignác!

         Ale keď zastal pred humnom, ani trochu sa nezačudoval, že vo dvore stojí voz, hŕba ľudí a neznámy chlap s lampášom v ruke, ktorého svetlo sa nemilosrdne prilepilo na voz. To Ignácom vtedy nepohlo a azda by ani nebolo, keby sa tesne medzi neho a ten obraz nebol vrezal výkrik:

         – Ježišu Kriste!

         Áno. Ten výkrik akoby mu bol otvoril vnútro. Vtedy, čo sa mu už potom nikdy nepodarilo, naraz zachytil celý zmysel otcovej smrti.

         Ostatné nemalo zmyslu. Čo záležalo na tom, že ľudia spomínali stínanie stromov, kolibu drevorubačov, noc, vatru, spánok a v ňom kĺzanie zákerných plameňov po suchom raždí, oheň a na konci vždy len tú tmavú škvrnu – hroznú smrť v horiacej kolibe. Ukazovali mu aj opálenú otcovu tvár. Načo? Bolo to iba násilné upevňovanie dojmov, čo otupili v ňom cit a otrávili zbožnú dôveru v život.

         Zo všetkého toho napokon nevymazateľne zostal v pamäti sváka Ignáca len začadený lampáš s úzkym, cez voz prehodeným žltým pruhom svetla a trpký osteň matkinho výkriku – medzníka, od ktorého sa začalo jeho trúchlivé tápanie v tmavých hlbinách života...

         Hlas zvona doznieva a svák Ignác sa narovnáva. Marí sa mu, že okolo neho je pusto, hlucho a – akosi neobyčajne smutno. Dedina sa utopila v súmraku, len on stojí na úvrati v posledných zábleskoch vidna, čo od podnebínskych hôr padá ešte na ňu.

         – Hej, bože, bože, taký je život... – ticho si vzdychol a zabodol kosisko do zeme. Náhlym pohybom, akoby mal ešte veľa vykonať, dotkol sa oslou kosy vyhladenej sťa striebro a zvučné „kifi-kefi“ letelo k lesu, kde sa rozbilo na drobné kusy.

         Svák Ignác priložil kosu k zemi, no nezahnal sa. Spomenul si na najtmavšiu kapitolu svojho života a – pred očami sa mu zahmlilo.

         Áno. Pamätá sa... Ešte mu nezhasli v pamäti úryvky pochmúrneho „Circumdederunt me...“, ešte mal v nose zvláštny pohrebný pach, keď sa jednej noci s napaseným koňom vracal domov. Tá noc sa mu do duše zabodla akousi zvláštnou náladou. Práve chcel voviesť koňa do stajne, keď pod oknom zazrel tmavú postavu. Zarazil sa. Koňa nechal stáť, ticho ako tôňa sa preplazil pod kôlňu, kde zastal a natiahol krk...

          Veľký strieborný mesiac sa díval spoza čerešne, dávajúc obrazu nezabudnuteľný výzor. Matka, opretá v okne o lakte, hľadela na neznámeho chlapa...

         – Mariena, nerozmýšľaj tak, – vravel neznámy.

         – Prečo?

         A Ignác začul bezobsažný, tupý matkin smiech.

         – To sú hlúposti, – znela odpoveď.

         – Prečo hlúposti?

         Ignácovi vrazila krv do tváre. Pochopil, o čo ide. V matkinom smiechu bola vyzývavá snaha narážkou na otca dozvedieť sa, čo už iste vedela, ale čo jej od toho chlapa dobre padlo počuť.

         – Umrel a viac nevstane... Čo ťa po ňom!

         Drsné slová sa Ignáca ukrutne dotkli. Zdalo sa mu, že sa na neznámeho vrhne, ale keď sa chcel hnúť, cítil, že nevládze.

         Tej noci nespal.

         Poníženie a hnev mu kmásali dušu.

         A druhého rána, keď zastal pred matkou, bezohľadne vyrazil zo seba:

         – Vy sa chcete vydať?

         Prekvapene pozrela naňho:

         – No a? Čo si myslíš, že tak ostanem?

         – Teda chcete.

         – Pravdaže chcem! – odvetila tvrdo.

         – A otec...

         Na odpoveď však nečakal. Pobúrený, zlostný vybehol do pitvora.

         Svák Ignác stojí na úvrati, rozšírenými očami hľadí na podnebínske hory a spomína si, ako mlčal vtedy. Neponosoval sa, nikomu. Nik nemohol povedať, že je planý. Mlčal, trpel a – poslúchal.

         Keď sa matka vydávala, zašiel dolu k rieke, hodil sa do kopy sena a odtiaľ hľadel na rozžiarené okná, ako mecú dlhé pruhy dolu kopcom, horia oným sýtym svetlom, akým horel lampáš pri mŕtvom otcovi. Riečka žblnkala v tme, hore otvárali dvere, lebo vtedy husle vždy živšie zajasali. A jemu... Jemu nikdy nebolo tak smutno, tak ťažko na duši ako vtedy.

         Nikdy!

         Minulo pol roka, minul rok v pokoji. Ľudia hovorili o šťastí, a jeho čosi trápilo, že sa s otčimom musí uspokojiť. Ale tento stav netrval dlho. Raz, keď sa vracal domov, začul pri dverách otčimov ťažký hlas:

         – Chcem čierne na bielom. .. Ja u vás nebudem paholkom ani...

         Keď vkročil do izby, otčim stál pri matke s červenou tvárou a zaťatými päsťami.

         Muselo sa čosi stať, lebo otčim prišiel potom tri razy za sebou opitý domov a matka mávala uplakané oči.

         Raz ju pristavil.

         – Mamo, povedzte, čo to chce? – opýtal sa jej súcitným hlasom.

         Ona chvíľu akoby váhala, lež potom sa s nepochopiteľnou tvrdosťou v očiach od neho odvrátila.

         Vtedy sa v ňom zrodilo nejasné tušenie, že čosi vykoná.

         Pokojne pozoroval, ako gazdovstvo pustne, ba cítil až škodoradosť, ktorá upevňovala v ňom toto predsavzatie. So zvláštnou rozkošou chodil za otčimom, dávajúc pozor na každý jeho krok; hľadel, ako sa kôň vzpína, priviazaný o plot, a on, zaťatý, neúprosný, bije ho kolom. Stál na priedomí, vrýval si do pamäti každý jeho odporný pohyb a tešil sa, sťaby vedel, že to všetko bude ešte potrebovať.

         Iba raz si umienil, že pôjde k nemu. Nie preto, aby ho zavrátil. Nie. Nech bije! Chcel od neho počuť niečo zlé, poburujúce. Pristúpil k nemu ľahostajne, ako k človeku odsúdenému na smrť, zachytil padajúce rameno a pokojne vystrekol cez zuby:

         – Nebite!

         Nevedel, ako mohol vtedy vyzerať on, ale na otčimovu tvár sa pamätal veľmi dobre. Obrátil ju k nemu tou istou polohou, v akej ležala o týždeň neskôr.

         – Odpáľ! Baran... – zrúkol naňho.

         Odišiel. A nasledoval týždeň trápneho ticha, v ktorom sa očakáva ono strašné neznámo, čo visí kdesi v priestore, ale svojou nepostrehnuteľnosťou umŕtvuje mozog.

         Konečne 27. augusta 1873... (Na čas sa pamätal veľmi dobre, lebo ho pri súdnych rokovaniach počul najmenej päťdesiat ráz.) On sám už dva dni predtým skoro naisto mohol povedať, čo sa stane. Už dva dni predtým vedel, kde leží sekera, takmer si vypočítal, ako ju chytí, a ani najmenej sa nečudoval týmto myšlienkam. Mal pocit, že sa narodil s nimi.

         V ten večer sa už na všetko zámerne pripravoval. Vedel, že nevyšiel náhodou na drevo pod okno, ale skôr náhodou sa stalo to, čo zazrel v kuchyni. Na vraždu možno nemyslel, ale nevylučoval, či by ju nebol spáchal aj bez toho. Vedel, ako pomaly nahmatával nohami kraje polien, ako opatrne odchodil od okna a dával pozor, aby nezavadil o niečo a nevyrušil otčima. Ba vedel viac; vedel, že to, čo videl, nebolo príčinou, ale len prostriedkom, ktorý ho utvrdil, ktorý mu pomohol dosiahnuť také duševné rozpoloženie, aby mohol zabiť. No najotupnejšie zo všetkého bolo ono zlodejské lezenie podobné ruke, čo sa opatrne prikráda nad chrbát maškrtiacej muchy, aby ju tým istejšie rozdrvila.

         Keď odchodil od susedov, hovorili, že je tma ako v rohu. Ale on videl veľmi dobre. Išiel iste, akoby mal vymeraný každý krok. S podobnou istotou sa v drevárni zohol pod prah a ani najmenej sa nezačudoval, keď tam našiel sekeru a chytil ju práve na žiadanom mieste.

         Skoro jasal, že ju má v ruke. Prebehol cez dvor, opatrne obišiel sotva viditeľný voz a ocitol sa v pitvore.

         Pohľad odchýlenými dverami do kuchyne bol hrozný.

         V prvej chvíli zazrel len nafúknuté otčimove líca, ožiarené červeným, priam krvavým odleskom rozpálených uhlíkov, a akúsi ťažkú hmotu visiacu nad nimi. Keď si na tú chvíľu spomínal, nevedel, čo bolo uňho prvé, či cit zachrániť matku, či zabiť otčima. Keď sa však lepšie zamyslel, neodvratne prišiel na to, že v jeho duši vládlo vtedy posledné. Áno... Svedčilo o tom i postávanie v pitvore, čudná radosť z pristihnutia pri čine a násilný, umelo vyvolaný hnev, ktorý mu umožňoval vraždiť. Veď sa ľahostajne díval, ako otčim zbiera po zemi triesky a kladie ich na uhlíky. Triesky jasne vzbĺkli, tône sa zakolísali, ožiarili bezvedomú matku, priviazanú ku kozubu, a pomaly, sťa podráždené hady, dvíhali sa k nej...

         – Zdochneš ako ten tvoj predošlý, – zúril otčim.

         Potočil sa. Bol zrejme opitý.

         Ale on nechcel, aby nastalo klesanie duševného napätia. Poťažkal sekeru, akoby mu jej ťarcha bola zvlášť príjemná. „Dosť!“ zvolal vysokým, cudzím hlasom a sekera dva razy klesla. Otčim sa zrútil ako podťatý. On oslobodil matku, ale vzkriesiť ju už nestačil. Ponáhľajúc sa k nej s hrncom vody, potkol sa na otčimovom tele, a tu ho schytil taký strach, že musel vybehnúť z domu.

         Vonku pršalo.

         Stojac na priedomí, utrel si čelo, a vtedy si zrazu uvedomil, že to už nie je on; že v tej chvíli prestal byť, že vzal na seba telo celkom iného človeka, čosi nesmierne ťažké, nepoddajné a čierne, čo i v najväčšej tme vidno.

         Stŕpol.

         Bežal dvorom, no jasne cítil, že z kuchyne, kde zaťal sekerou, tiahne sa za ním čosi ako nepretrhnuteľné oceľové lano a on že je len obyčajné koliesko, ktoré ho predlžuje, rozmotáva a vlečie za sebou.

         Potom nasledovalo rýchle ochabnutie.

         Už nevedel, ako vyšiel na šopu. Hodil sa do sena, oči prižmúril a tak hľadel do tmy. Chcel si pripomenúť otcovu tvár, chcel sa pred ním ospravedlniť, ale jeho pamäť bola prázdna ako humno na jar. Pod strechou kdesi vietor zavadil o hrdzavú kosu a pomaly ňou pohyboval. Boli to jediné zvuky, ktoré vnímal. Telo mu pri nich splynulo s tmou sena; sám ho nevidel, len tušil jeho skrivenú, stŕpnutú polohu.

         Tej noci nemé, hrozné vedomie hriechu zlomilo v ňom všetku hrdosť. Ráno prišli žandári, zviazali mu ruky a odviedli ho...

         A dnes?

         Na úvrati je smutno. Súmrak hustne, padá na zem ako popol. Pednebínske lesy šumia, svák Ignác kľačí v pokosoch, ruky vystiera k nebesám a nalomeným hlasom volá:

         – Prečo, bože?

         Odpovede nepočuť. Ticho. Dolina sa premenila na čierne jazero. Strach veje od neho – strach a psí brechot, tichý ako myšlienka. Tamhore, nad hlavou, je ešte trochu svetla. Na velikánskej belasej oblohe sa trbliece nespočítateľné množstvo hviezd.

         Svák Ignác si nevdojak spomenie na nevestu. Chytro sa prežehnáva, vstáva zo zeme, berie kosu a ponáhľa sa do dediny.

         Raz tiež tak išiel. S pečaťou vraha na čele, v noci, tými istými lesmi, aby ho ľudia nevideli. Keď si teraz na to pomyslí, trpkosť mu zviera srdce. Je presvedčený, že tam kdesi sa deje veľká nespravodlivosť. Veď ako...? Označia zrelé ovocie, zničia mu pôdu pod nohami, a potom ho hodia do života, kážu mu rásť v odcudzenej zemi. Aspoň v jeho živote tak bolo. Šesť rokov sa díval spoza mreží na svet, a keď ho napokon jedného júlového večera vypustili, prichodil mu celkom cudzí, sťaby ho delil od neho celý vek.

         Keď prišiel, po matke našiel už len zelený kopec v cintoríne. Pomodlil sa nad jej hrobom, potom sa zatvoril do chalupy a skoro týždeň sa neukázal v dedine. Hej! Keby sa vôbec nebol musel s ľuďmi stýkať... Stránili sa ho ako prašivej ovce, hoci svoj hriech si odpykal. A bol vtedy taký dobrý, tak rád by sa bol niekomu vyžaloval... Ale jeho srdce nikto nechcel, takže sa napokon zriekol všetkých nádejí. Utiahol sa a štyri roky žil v tvrdom kajaní.

         Po štyroch rokoch sa rozhodol oženiť. Koľko trpkosti a poníženia musel vtedy zhltnúť! Ani jedna poriadna dievka nechcela ísť zaňho. Napokon našiel akúsi, ale vzal si ju bez lásky. Bolo to úbohé manželstvo. Ako kliatba vznášalo sa nad ním vedomie, že on je vrah a ona – nepoctivá dievka. Po dvoch rokoch sa im narodil syn. Len po pätnástich rokoch zbadal, že to je nie človek, lež duševný mrzák, pritisnutý, zgniavený ťarchou rodičovského hriechu, na ktorý ho spolublížni už od kolísky upozorňovali. Tak aj vyrástol: kde ho hodili, tam sedel – bez slova, bez odporu. A tak sa aj oženil.

         Svák Ignác sa tešil, že na staré kolená bude mať pokoj, že po ťažkých trampotách života si odpočinie a niekde v kútiku cintorína ticho zloží ukonané kosti, ale...

         Vtedy vošiel do dvora. Myšlienky utiekli od neho ako roj múch pred dymom skutočnosti. Iba vtedy zbadal dom: čierny, tichý, so slabým odrazom strechy na oblohe. Okno hádzalo žlté svetlo na hŕbu polien pod ním a na priedomí hnevne zavrčal pes.

         – No, no... Dobre je, – tíšil ho.

         Kosu zavesil pod strechu, zaachkal a zhrbený vošiel po schodíkoch do pitvora.

         Dom stál na vŕšku.

         Dolu, na juhovýchode, kde sa vŕšok rozlieval v rovinu, lenivo sa dvíha plný mechúr slnka. Trasie sa, mení farby, svetlie, rozťahuje sa a začína horieť.

         Svák Ignác otvára oči. Spod lavice kope do nich ožiarený pysk vychodeného krpca. Pod oblokom krákoria sliepky a sem-tam zakikiríka kohút. Za drevenými stenami sa čoraz mocnejšie ozýva život letného rána, keď sa svák Ignác odhodláva, že vstane.

         Dvíha ruku, odkladá pokrovec, ale bezvládne klesá na lôžko. A vtedy si spomína: už v noci vedel, že nevstane.

         Z kuchyne strmo prichodí nevesta.

         – Hore, dokosiť treba! – volá naňho.

         Hľadí na ňu zahmleným zrakom, chce čosi povedať, ale slová sa mu v hrdle menia na ťažké kamene. Vie, že nevesta chce povedať: „Hore, umrieť treba!“, a to vedomie ho páli. Vystiera k nej ruky, sťaby ju prosil:

         – Nie, Verona, ešte trochu... Ešte chcem žiť!

         Nechápe.

         – Čo je vám zas?

         – Nemôžem! Zle... Tu... – ukazuje svák Ignác na prsia. Ale ona, tvrdá, nahnevaná, sťahuje z neho pokrovec a hlasom, v ktorom niet byľky súcitu, volá:

         – Dve na tri. Hore... Už!

         Pery sváka Ignáca sa trasú.

         – Verona!

         Prosebne hľadí na ňu, nesmelo vystiera ruku. V izbe je ticho, iba vonku kohúty kikiríkajú. Nevesta hľadí naňho zamračená.

         – Nevládzem,– skuhre svák Ignác prelomeným hlasom, ale vyschnutá, trasúca sa noha hľadá pod sebou zem.

         Prichodí syn. Pozerá. Odvracia hlavu.

         Aj dnes stojí svák Ignác na úvrati a tichý, zlomený hľadí na podnebínske hory. Aj dnes mizne v zlatom prachu žeravý kotúč slnka a svákovi Ignácovi je za ním smutno, sťaby sa už nikdy nemal vrátiť.

         Tak ako včera, aj dnes...

         Aj dnes...

         Lenže dnes nečaká na zvonenie. V žiare zapadajúceho slnka odkladá kosu, kľaká si na zem, aby sa pomodlil „odpusť nám naše viny“, ako sa modlieval celých štyridsať rokov svojho života. Vraždil. Ale koľko súmrakov i ranných rozbreskov za tých štyridsať rokov bolo, toľko ráz dvíhal zrak k oblohe a prosil za odpustenie.

         Svák Ignác kľačí na tvrdej úvrati, ako už kľačal neraz, ale dnes je v jeho polohe čosi neskonale smutné. Šedivé vlasy mu letia do očí, on spína ruky, dvíha ich do výšky a volá:

         – Pane, odpusť!

         Zatína mihalnice, sťaby chcel z nich vytlačiť posledné kvapky sĺz, sťaby chcel v ich žeravom prúde roztopiť slová, čo mu tak tvrdo odchodia z perí a... V tej chvíli je presvedčený, že neďaleko neho stojí ktosi – obrovská sila, ktorá hýbe celým svetom. Hmatá rukou, naťahuje sa za ňou a marí sa mu, že ju už drží.

         – Odpusť. Pane, odpusť! – prosí, načúva, ale... Ponad neho sa valí len šum podnebínskych lesov.

         Tak ako včera, aj dnes.

         Aj dnes zvonár Kuliga zvoní.

         Doliny, vrchy, lúky i grapy spievajú v súmraku. Zvuky sa predbehujú, naháňajú ako deti, smejú sa i plačú, potom sa pomaly vzďaľujú, miznú, lež namiesto nich...

         Čo to?

         V hustom letnom vzduchu ostáva visieť osamelý, kvílivý hlas umieračika.

         Ruky, čo sa práve prežehnávali, váhavo klesajú a oči udivene hľadia pred seba.

         Na tvárach je zarazenie, na jazyku otázka:

         – Čo to?

         A tu z cesty, s rukou pri ústach, do súmraku, čudným, pretiahnutým hlasom volá známy na suseda:

         – Počuli ste?

         – Čo?

         – Svák Ignác... Svák Ignác už dokosil.

         Posledné slovo, hoci celkom nevinné, sa rozlieva a súmrak pod ním akoby hustol – mení sa na ťažkú, čiernu noc.

                                                                                                                                                  (1923)

     

    ŠTEFAN KOŇARČÍK-CHRAPEK A PÁNBOH

    (zo súboru Výkriky bez ozveny)

         Jedni tvrdili, že sa jej zunovalo v Kolcove, iní zas, že pošla za mužom, no – dosť na tom, že sa už nevrátila a Štefan Koňarčík-Chrapek, polihujúc na peci, tri dni ju márne čakal.

         – Nepríde, – vysvetľovala mu tetka Bubliačka. – Nepríde už. A na tretí deň kázali sa mu obliecť.

         Štefan Koňarčík-Chrapek vstal, pretrel si zakrvavené oči, obliekol plátenné nohavice, čo sa mu zbiehali pod kolenami. Tak vyšiel pod stenu na úslnie, lebo prišlo veľa ľudí a farár Potemka spieval akúsi neznámu, veľmi smutnú pieseň.

         Štefan Koňarčík-Chrapek zíval, jedol kabáč, potom išiel na cintorín a plakal ako ostatní, lebo mu tetka kázala. Potom sa vrátil domov, sadol si na lavicu pri okne a hľadel, ako vietor vlečie po dvore zdrap z onuce.

         Ľahol si, vstal znova a napokon sa zahľadel do okna, lebo čosi cítil, a nevedel čo.

         Zdrap z onuce sa dostal pod prázdny válovček, pohodený uprostred dvora; zavadil oň a chvel sa tak úzkostlivo, tak beznádejne, že sa Štefan Koňarčík-Chrapek rozplakal a plakal do rána.

         Ráno vstal, obliekol sa a šiel k tetke Bubliačke. Najedol sa, podoprel hlavu päsťami, sedel do poludnia a najedol sa znova. Jedol a sedel s hlavou o päste podopretou po tri dni.

         V prvý deň ho Bubliačka veľmi šianala. Na druhý deň nepovedala nič, len sa zamyslela nad jeho osudom. A na tretí deň, keď Štefan neodchodil, vyviedla ho pred dom na cestu, pohladkala ho po líci a povedala mu:

         – Choď ďalej, Štefanko, choď, môj. Pánboh ti pomôže.

    Štefan Koňarčík-Chrapek sa pobral a šiel.

         Ale keďže nevedel, kde pánboh býva, zašiel len k ujčinej Konopnej. Sadol si na prah, lebo ujčiná nebola doma, a čakal ju až do poludnia. Prišla, keď zvonili. Ale už ho neprivítala ako kedysi, keď ešte mať žila. Pozrela naňho nedobre, zamračila sa a potom sa opýtala:

         – A ty čo?

         Štefan pohodil plecom.

         – Túlaš sa?

         – Túlam, – odvetil.

         – No, vieš, – zajachtala ujčiná, – ja... A ty si už chlap na mieste. Iní v tých rokoch slúžia.

         Ale potom sa jej predsa čosi lepšie rozlialo v srdci. Miernejšie dotiahla:

         – Choď len a poobzeraj sa. Ja by som ťa i vzala, ale vieš, že sama nič nemám. Choď v mene Božom. Pánboh je dobrý. Pomôže ti.

         Nič nepovedal Koňarčík-Chrapek. Veď čo tu mohol povedať?

         Pobral sa i zašiel k strýkovi Lasoňovi, ktorý mal šesť kráv a tridsať siah gruntu. Sadol si v jeho dvore na kobylicu, vložil hlavu do dlaní a chrbtom obrátený k domu hľadel do súmraku, ktorý sa ako rieka rozlieval po doline, dvíhal sa hore a miernil ostré hrany striech. Cestami, belejúcimi sa v tme, išli kravy, podobné dreveným hračkám z betlehema Petra Borového. Zvonce ticho, bez ozveny zneli, len pri rieke ktosi ťahavým hlasom spieval:

                        Holúbky sivé rozleteli sa mi,

                        óój, vysóko, vysóko...

         Sediac na kobylici, počúval Štefan Chrapek tú pieseň s tvárou ponorenou v dlaniach. Kýval najprv nohami, potom sa obrátil bokom a začal sfukovať z kobylice piliny. Bol by tak sedel celú noc, ba azda i na druhý deň, keby tade nebol išiel sám strýk Lasoň s koňom a keby ho nebol oslovil:

         – Ty si to, Štefan?

         – Ja.

         – Umrela ti mater, čo?

         – Umrela.

         Pri rieke ťahavo spieval ktosi: „Óój, vysóko, vysóko...“ Strýk Lasoň tri razy preložil retiazku z ruky do ruky. Potom sa znova obrátil k Štefanovi a znova sa ho spytoval:

         – A čo bude s tebou, Štefan, čo?

         Štefan mykol plecom, potom chytrejšie zakýval nohami a len potom odvetil:

         – Pánboh pomôže.

         – Ktože ti to povedal, kto?

         – Tetka.

         – A ktoráže, ktorá?

         – Bubliačka.

         – Bubliačka?

         – I ujčiná.

         – Ujčiná? Konopná?

         – Ona. A každý mi tak vraví.

         – Uhm. No... Isteže, isteže... Pánboh pomôže. Ako by nie?

         Štefan Koňarčík-Chrapek sfukoval piliny a strýk Lasoň prekladal retiazku z ruky do ruky. Potom, rozmýšľajúc nad čímsi, išiel pomaly s koňom k domu, a keď bol pri maštali, odrazu zavolal:

         – A poďže k nám trochu, poď. Čo sa budeš po svete túlať?

         Štefan Koňarčík-Chrapek sa teda dostal k strýkovi Lasoňovi, ktorý mal ťažkú chôdzu a každú nedeľu ráno jasným, pokojným hlasom (lebo on len v nedeľu chodieval do dediny) volal Petra Matonoha, bývajúceho povyše cesty, do kostola. Peter Matonoh dobre nepočul, preto vychodil len na tretie volanie; išiel mlčky vedľa Lasoňa, bo ani on ani Lasoň neboli priateľmi dlhých rečí.

         – Bratovho chlapca sme vzali za chovanca, – toľko povedal tej nedele Lasoň, nakláňajúc sa k uchu Petra Matonoha.

         Nebyť Lasonky, v Kolcove by ani nevedeli, že Štefan Koňarčík-Chrapek veľa zje, podopiera hlavu päsťami a tratí kravy. Lenže... Hoci to Lasonka tri razy povedala pred kostolom a potom kdekade roztriasala, nikomu nezáležalo na tom. V dedine sa hovorilo, že Štefan Koňarčík-Chrapek je chovancom, ktorý vo dne zadarmo kravy pasie, svrčinu ťupe a v noci spáva v maštali.

         – Somár by si bol, – tak mu vravela tetka Bubliačka, ujčiná Konopná, iní z rodiny, ba i z dediny, – bol by si somár zadarmo slúžiť. Hen, Anton Tulčík je o dva roky mladší, a vyslúži si dvadsať zlatých ročne. Pánboh ti pomôže, ojoj lepšie. Čo by si ty komu, a najmä takým boháčom, ako je Lasoň, hrdlačil.

         Koňarčík-Chrapek nepovedal nič, len ešte dlhšie podopieral hlavu päsťami, dlhšie myslel a menej zavracal kravy. Kravy boli zlomyseľné; tratili sa. Susedia častejšie chodili na vŕšok a volali:

         – Preboha, robte s tým statkom dačo!

         Hoci ich volanie bolo prenikavé a dostalo sa i za potok, Lasoň by ho nebol počul, keby mu Pavol Chrapek, blízka rodina, nebol vyhodil na oči Štefanovo nedbajstvo.

         Lasoň sa zasmial, ale keď prišiel domov a zavesil kosu na jabloň, išiel spočítať kravy. A toho večera dlho hľadel do ohňa. Hľadel doň po dva večery a za ten čas sa zdalo, že mŕtvy leží v dome. Všetci chodili ticho a všetci čuli veterník klepať na streche. Bohvie, ako dlho by bol Lasoň hľadieval večerami do ohňa a bohvie, ako dlho by boli počúvali klepanie veterníka, keby sa kravy znova neboli stratili, keby Buronka Lasoňovi nebola vynadala do býkov a keby Lasoň nebol Štefana spral mokrým cedákom po ušiach.

         Ale Lasoň, podpichnutý aj ženou, ho napokon zbil.

         S tvárou mokrou od cedáka vyšiel Štefan Koňarčík na šopu, strčil kolená pod hradu a dlho plakal. Bol by plakal ešte dlhšie, ale vyšla k nemu Lasonka. Lasonka vedela, že Lasoň Štefana bude len biť a Štefan zatiaľ bude jesť, kravy tratiť a hlavu päsťami podopierať I Bubliačka ju dopaľovala, lebo podľa nej ona – Lasonka – bola najhoršou ženou na svete. Vedela, že tak by to nemalo konca. Preto vyšla za Štefanom na šopu, sadla si k nemu a pohladiac ho po hlave, povedala mu:

         – Čo by si sa ty dal biť? Choď si ty inde. Pánboh ti aj lepšie pomôže.

         Štefan Koňarčík-Chrapek sa zamyslel. A rozjasnilo sa mu v hlave. Áno, pánboh mu iste pomôže, veď mu to už dávno každý hovorí. Dohrýzol slamku, potom sa veselšie zadíval na deravú strechu, cez ktorú presvitala belasá obloha a drobné, jagavé hviezdy. Chvíľu na ne hľadel, potom sa začudovane spýtal:

         – Pánboh?

         – Pánboh.

         – A aký je ten pánboh?

         Lasonka hľadala slová, ale tie, čo našla, boli dlhé a nevysloviteľné. Ležali ako olovo na jazyku. Preto ich musela zjednodušiť.

         – On je... vieš... – vravela, – ešte lepší ako farár Potemka, je... ešte mocnejší ako strýk, lebo strýk nezdvihne voz sena, a on, keby chcel, kolcovský potok by vrátil hore vrchom...

         Štefan Koňarčík-Chrapek prisvedčil hlavou, ale Lasonka potme nevidela. Myslela, že jej neverí. I doložila:

         – Hej, veru je to pravda!

         – A takto vyzerať... Ako vyzerá? – dobiedzal Štefan.

         Lasonka sa opäť zamyslela a slová jej zas ako olovo ležali na jazyku.

         – Vieš, my ľudia... – vysvetľovala, – ho nevidíme... Ale on je všade, aj... konča dediny na kríži.

         – Pôjdem teda, – odhodlal sa Štefan po chvíli.

         Lasonka si uľahčene vydýchla, zišla zo šopy. Štefan Koňarčík-Chrapek si ľahol a spal do rána. Ráno, keď slnko vychodilo, vstal, utrel si koncom kabáta oči, vzal plachtu, zaviazal do nej deravé krpce i nové pantalóny, kúpené na Veľkú noc, previazal všetko návlakom a bosý, ešte za rosy vyšiel za Kolcov hľadať boha.

         Zašiel však len ku krížu.

         Tu bude, blyslo mu hlavou.

         I zhodil batoh a rozkročil sa pred ním. Dlho hľadel hore i dolu, zamyslel sa, potom zvolal:

         – Ty, počuj...!

         Chvíľu načúval, no neodpovedal mu nik. Len škovrany sa dvíhali z medzí jeden po druhom, veselo sa trepali v žiare vychodiaceho slnka a spievali tak prenikavo, tak jasne, že všetko presiaklo ich spevom.

         Štefan Koňarčík-Chrapek nerád čakal. I oziabalo ho. Prestupoval z nohy na nohu, ale potom zdvihol hlavu a pokračoval:

         – V dedine mi hovoria, že ty pomôžeš. Tak mi to povedala tetka Bubliačka, ujčiná Konopná i ostatní. Nebol by som prišiel, ale strýk ma cedákom zbil a stryná povedala, že keby si chcel, aj kolcovský potok by sa vrátil a tiekol by hore vrchom. No, kolcovský potok nemusíš vracať. Načo...? Nech si tečie, ako chce. Pomôž radšej mne, lebo som hladný...

         Čakal odpoveď, ale škovrany tak prenikavo spievali, že iné nevnímal; iba ten hlas, dlhý, čistý a chladný, lial sa mu do uší ako tenký pramienok vody.

         – Čuješ? – opýtal sa.

         A keď mu ani vtedy nik neodpovedal, spustil:

         – Som Štefan Koňarčík. Ľudia ma prezývajú Chrapkom a hovoria, že som hlúpy. Ale aby si nemyslel, to je nie pravda... Viem o všetkých vranách v grape, viem, že strýk tento... Rád prehodí snop z cudzej role, no nielen on... Všetci sú takí!

         Čakal chvíľu, ale keď sa mu nik neozýval, zvolal:

         – Čuješ?

         A potom ešte dôraznejšie pokračoval:

         – Hovädá, povedám, svine! Oni do očí pekne, ale za chrbtom... Boh ich skáral! Len pyskom melú...

         Tu si Štefan Koňarčík popravil nohavice. Čakal, a keď odpoveď neprichodila, skríkol:

         – Čuješ?

         A keď mu ani na to nik neodvetil, strašne sa zamračil. Pristúpil ku krížu. Meravo, zlostne sa zahľadel na Ukrižovaného.

         – Aj ty si taký? – skríkol naň.

         Ukrižovaný mlčal. Štefan Koňarčík stisol teda päsť a zahrozil:

         – Počkaj!

         Stiahol remeň o dve dierky, nabral skália, zvrtol sa. Na kríži kleplo raz, dva razy, päť ráz...

         Bolo by klepalo ktovie dokedy, lež vtom z neďalekej hôrky, kde sa cesta strácala, vyšli ľudia. Prekvapení zastali a... O chvíľu na chrbte Štefana Koňarčíka zalupkali palice. Vtiahol hlavu medzi plecia, ale tu sa nejako potočil a veľkým oblúkom padol do priekopy medzi haluzie z osekanej vŕby.

         – To ťa tak učili? – volal naňho Borový z chodníka.

         – Musí byť hlúpy, – pohodil starý Macák, žehnajúc sa pred krížom.

         – Čerta, – vravela za ním Konopná. – Pľuha chlapčisko. To od samopaše tak...

         Kedysi napoludnie sa Štefan Koňarčík-Chrapek zviechal z priekopy, umyl si spuchnuté oko i zakrvavenú tvár. Ale zlomenú ruku, ako padol do priekopy, mu nik nenapravil; zrástla sa krivo a stala sa neupotrebiteľnou na celý život.

         Odvtedy ako žobrák chodieval na púte. Sedával pri kostoloch, na kalváriách i pri cestách, ako, kedy a kde sa mu ušlo miesto.

         A tí, čo ho poznali – z Kolcova i z okolitých dedín – spomínali, že kedysi hádzal do Ukrižovaného skalami. Ukazovali ho deťom ako odstrašujúci príklad a výstražne šepkali:

         – Hľa, ako ho Boh potrestal...!

                                                                                                                                           (1923)

    ROZPRÁVKA O LABUDOVI

    (zo súboru Výkriky bez ozveny)

    I

         Kdekoľvek išli: či už do kostola alebo na jarmok do Zámostia, zastavili sa na zákrute cesty, ktorá viedla popod dom Štefana Labudu, zvyšovali hlas o pol tónu a so zvláštnym prízvukom posmechu, ktorý im rozjasňoval tvár, volali:

         – Štefan, dom vám spadne!

         Volali tak neraz, a dom stál. Preto Štefan Labuda s tvárou obrátenou na východ odpovedal:

         – Aba, nespadne.

         A odvtedy, čo sa mu Výkrut zaprisahal, že do rána spadne, a nespadol, rozkračoval sa, zoširoka sa usmieval a tak vravel:

         – Keď nespadol, už nespadne.

         A hoci ľudia tomu veľmi neverili, Štefan Labuda bol skalopevne presvedčený. S týmto presvedčením chodil po dvore, zvoľna veslujúc rukami; zháňal laty, kolíky, hučal si pod nos akúsi zabudnutú pieseň a látal o dušu. Kdejaká trhlinka, kdejaká dierka, Štefan Labuda sa vrhol na ňu s mlatkom a klincami v ruke. Primeriaval, zabíjal bez oddychu, a keď ju odstránil, vyšiel si na blízky kopec, priclonil rukou oči a – bol spokojný so sebou.

         Dom pôsobil strakato, lebo biele dosky sa vyzývavo leskli na čiernom dreve, ale jemu to neprekážalo. Dnu bolo útulne, teplo; páchlo tam kožušinou a kyslým mliekom, takže Štefan Labuda si v tom zápachu ľahšie pripomínal časy, keď ešte otec žil. Dal ten dom i jemu dosť roboty, ale stál predsa, trochu malý, no Labudovi postačil, lebo ženy nemal a dvoje detí slúžilo. Preto Labuda nový ani nestaval, hoci jeho diel z obecného dreva ležal na sklade vystavený vetru a dažďu, a hoci mu všetci radili stavať.

         – Dedo postavil, – vysvetľoval, usmievajúc sa zoširoka. – Keď jemu a otcovi stačil, prečo by mne nestačil...?

         A nestaval.

         Len látal, podopieral kolíkmi a sťahoval spojkami, potom odchodil na kopec, rukou pricláňal oči, hľadel a tešil sa, že spojka drží, že kolík rovno stojí a lata pod oknom vyzerá ako nový rám. Tu, sadajúc na zem, myslel, ako si urobí nové dvere, nový prah. Staré už viseli nabok a prah bol vydratý, takže Štefan Labuda nestačil sliepkam dávať. Schádzali sa mu tam psy z celej dediny, vymetali válovce a Štefan Labuda márne odkazoval Hruškovi, že mu Zahraja zabije: prišiel vtedy, keď Labudu doma nebolo, a tak ich vyčistil, že radosť bolo pozrieť na ne. Obyčajne sa stretali za humnom. Labuda šiel domov a pes tiež; jeden mal čisté válovce a druhý plné brucho. Ale Labudovi psie vyčíňanie nebolo po vôli. Preto jedného dňa si na Hruškovho bundáša počkal a zlomil mu nohu. Pes odišiel o troch, ale prišiel Hruška i povadili sa. Hruška sa zapovedal, že už k nemu nepríde, a Labuda zas, aby zabil dve muchy naraz, umienil si spraviť nové dvere a zafarbiť ich na belaso, aby ľudia zďaleka videli, že sú nové. Odišiel teda do mesta, kúpil farbu i nové závesy, dal zrezať klát na dosky a už sa chcel dať do roboty, keď zbadal, že mu cez strechu preteká.

         Pravdaže! Strecha bola prvšia. Štefan Labuda to vedel, preto odložil dvere do kúta, z kôlne vytiahol dedka, vzal oberučný nôž, sadol si a strúhal šindle.

         Slniečko svietilo, nuž ľudia spievali na všetkých stranách. Ich spev pod sparným poludňajším slnkom bol jasný, čistý, priezračný ako sklo – lial sa zovšadiaľ, a keď odrazu prestal a v poli zavládlo ticho, tu si takmer počul, ako dozrieva ovos. Stružliny sa zatiaľ hromadili pod dedkom; páchli živicou, leskli sa ani roztopené striebro a Labudovi, sediacemu v rozhalenej košeli, bolo veselo i ľahko okolo srdca.

         Jedno, čo mu stále vŕtalo hlavou, bol naničhodný roh, obrátený k slnku.

         Nič pre nič začal odrazu miznúť pod zemou.

         Keď to Štefan Labuda zbadal, zakrútil hlavou, poškrabal sa pod pazuchou a už mu neveril. Chodil ta každý deň s hlinkou v ruke, robil na ňom čiarky, sťaby chcel naznačiť, pokiaľ môže spadnúť, lenže huncútsky roh mizol i s čiarkami a Štefan Labuda bol prinútený robiť nové. Keď si uvedomil, že tak by prišiel o celý roh, nahneval sa. Vzal kôl, podoprel ho a potom podopieral stále, už akosi zo zvyku každý rok, každý rok rovnako a neúnavne zabíjal kliny, potil sa, nadával, ale roh – zostal len rohom.

         Jedného dňa, idúc znova pozrieť, zbadal, že sa spojka pretrhla. Strecha síce stála na mieste, no medzi ňou a zrubom sa zjavila škára, veľká a odporne čierna. Labuda vzal rebrík, oprel o stenu, nabral machu a dôkladne ju zatĺkol. O týždeň však, keď si ju znova obzrel, mach už bol vonku a zničený Labuda si utrel čelo.

         Toho dňa nešiel ani na kopec. Sadol si hneď tam, lebo nevedel pochopiť, ako môže škára rásť. Skrývalo sa v tom čosi temné, osudné; nevidel v nej nič, prázdna bola, a predsa rástla, vyzývavo sa škerila na Labudu i kolíky, ktoré sa bezmocne – suché a popukané od slnka – uhýbali pod neviditeľnou ťarchou. Labuda myslel dlho, až ho hlava rozbolela, ale nevyhútal nič, lebo sa mu všetko splietlo v hlave v dlhú, nepochopiteľnú vec, s ktorou si už nemohol poradiť. Preto vstal, hodil rukou a zamudroval:

         – Keď roh nerastie, musí škára.

         A bolo to také zrejmé, také prirodzené, že sa Labudovi odrazu rozjasnilo v hlave. Z pŕs ani čo by mu kameň odvalili. Bol presvedčený, že boh tak chce, preto doložil:

         – Proti bohu sa nedá nič robiť.

         A o roh sa už nestaral.

    II

         Časy boli pekné; kosy skoro týždeň svišťali v zrelom obilí, odovzdane klesajúcom na teplú zem. Kadiaľ prešli, zanechávali za sebou pusté, dlhé ulice, z ktorých vial smútok a ticho. Ľudia síce spievali, ale ich spev pod pálčivým letným slnkom, v omamnej vôni zožatého obilia a vo vidne obnažených žltých polí bol dlhý, unavene sa vliekol ponad pusté strniská a chabo, bezdušne klesal na zem.

         Štefan Labuda po celý čas sedel na streche a pobíjal. Ľudia sa zastavovali na ceste, lebo tupý, drevený zvuk uprostred umdlievajúceho spevu bol čudný; mimovoľne pripomínal zatĺkanie klincov do rakvy.

         – Pobíjate? – volali naňho bezstarostne, zdĺhavo, akoby im tie slová nechceli z úst.

         Štefan Labuda najprv nepočul vôbec, potom prestal klepať, a keď sa ho pýtali do tretice a hlasnejšie, odvracal oči od strechy.

         Hľadel na cestu i odpovedal:

         – Pobíjam.

         – A čože, nepôjdete?

         – Nepôjdem. Až pobijem...

         Ľudia, nerozumejúc mu, kývali hlavou, ale Labudovi tak vychodilo. Preto vysvetľoval, zoširoka sa usmievajúc:

         – Človek musí vždy po poriadku. Najprv strechu a potom pod ňu; lebo keď je strecha planá, darmo pod ňu zháňaš.

         Hoci to Labuda povedal pomaly a hlasno, ľudia predsa neprestali kývať hlavami. Odchodili zamyslení, a keď sa im len naskytla príležitosť, opäť hovorili o Labudovi a jeho streche. Rozvláčne reči tešili najmä Hrušku, lebo sa v nich nič nepovedalo; boli bez konca, a keďže nemali ani hlavy ani päty, dali sa rozťahovať donekonečna.

         Hruška chodil pomaly, nakláňajúc sa nabok; mal rád posunky i dlhé reči, nuž kedykoľvek prestali o Labudovi hovoriť, on začal:

         – Pobíja.

         – Pobíja? – pýtali sa ho všetci, hoci Labudu videli na streche.

         A Hruška, hoci vedel, že ho tam vidia, odpovedal:

         – Pobíja.

         – Ešte pobíja?

         – Ešte pobíja!

         Hruška sa dal do smiechu. Smial sa na plné ústa a oháňal sa pritom rukami, takže aj tí, ktorým vôbec nebolo do smiechu, začali sa smiať a smiali sa s ním. Hruška sa smial na Labudovi, ľudia na Hruškovi, a tak sa smiali všetci a naraz dlhým, trhavým smiechom.

         Hoci sa mnohí smiali, mnohí kývali hlavami a Štefan Labuda to zo strechy videl, nepovedal ani slova. Neúnavne každý deň prekladal rebrík, bral šindle a jednou rukou sa chytajúc priečok, vynášal ich na strechu. Staré, v ktorých boli diery, stŕhal, prikresával nové a dôležite sa tváriac, pribíjal ich namiesto predošlých. Takto za krátky čas jednotvárna čierna strecha, čo páchla tlejúcim drevom, zbelela sťa nový sneh; leskla sa v lúčoch slnka už zďaleka a tak výrazne, že pripomínala svetlú mláku.

         Štefan Labuda, hľadiac na dielo svojich rúk, spokojne sa usmial, lebo cítil veľkú radosť, ktorú v dedine nik nevedel pochopiť. Dom, jeho dom, zdedený po otcovi, má novú strechu, čo bude bezpečne kryť útulné, teplé hniezdočko, páchnuce kožušinou a kyslým mliekom!

         No nielen to. Našli sa aj iné drobné príčiny, ktorým nik nerozumel. Boli teplé, dlhé a také jemné, že sa nedali vysloviť: maličké, plaché, a predsa tvorili veľkú lásku Štefana Labudu, ktorou objímal svoj pochýlený dom aj vtedy, keď sa mu iní smiali Bola to tá istá mocná láska, ktorá vodila húfy mravcov po zemi, nútila vtákov stavať hniezda, ľuďom strčila pílu do ruky a naučila ich báť sa smrti. A ľudia sa jej predsa smiali. Labuda, idúc raz po grúni, smial sa mravcom, Labudovi Hruška, Hruškovi ľudia, ľuďom mudrci a za nimi stál ktosi ešte väčší a – smial sa tým istým smiechom všetkým.

         Jediný, ktorý na všetko to vážne hľadel, bol starý Omyliak. On nikdy nerobil rozdiely: sťahujúc chlpaté obočie, hovoril s mravcami práve tak vážne, láskavo ako s Hruškovým psom alebo s Hruškom samým. Keby kravy vedeli sedieť za stolom, bol by ich posadil práve tak ako seba, bol by im dal lyžku a boli by jedli všetci vospolok. Žiaľbohu, kravy nevedeli za stolom sedieť: boli odsúdené do maštale, ale i keby boli vedeli hovoriť, na Omyliaka by nikdy nepovedali krivého slova, lebo v maštali mal často väčší poriadok než v izbe.

         – Všetko je na svete dôležité, – vravel vzdychajúc, a keď sa ho Tatarka, zaťatý nepriateľ bĺch, spýtal, či aj tie sem patria, rozpovedal dlhú príhodu, kde práve blcha zachránila človeku život.

         Omyliak mal ovos pri Labudovom humne. Preto, keď ho prišiel kosiť, podišiel aj k nemu.

         – Pánboh pomáhaj, – volal zďaleka a Labuda zďaleka odpovedal:

         – Pánboh uslyš!

         On jediný ho pochválil a poradil mu, ako má štít zakryť. Ba zastavil sa i pri nešťastnom rohu. Pohladkal ho, obišiel zo dva razy, akoby mu neveril, a potom, hľadiac jedným okom naň a druhým na Labudu, povedal:

         – Ten roh akosi...

         A poradil mu, že roh treba podkopať, vložiť ta nové drevo a podmurovať ho. Labuda prisvedčil a Omyliak odišiel, sprevádzaný vďačným Labudovým pohľadom. Ba toho večera mu Labuda pomohol ešte i snopy do krížov zložiť...

    III

         Drevo z obecného, čo ležalo pod grapou na sklade, tej noci sa chytilo a zhorelo vysokým, jasným plameňom. Ostala po ňom iba hŕba popola a ohorených koncov, ktoré pastieri rozvláčili po poli a ktoré ešte dlho tam ležali, vzbudzujúc v ľuďoch smútok a plané reči.

         Darmo je, myslel si. A bol by azda i viac vymyslel, ale nemal kedy. Strecha, už pobitá, vyhrievala sa na slnku a Štefan Labuda kul kosu, aby dohonil, čo zameškal. Aj ju nakul, lež obloha sa večer zamračila. V noci prišla búrka, a keď sa nadránom prebudil, lialo ani z putne.

         Kedykoľvek pršalo, v izbe bolo teplo, útulne. V nepretržitom crčaní, ktoré svojou jednotvárnosťou všetko zalievalo, kožušina a kyslé mlieko akosi výraznejšie páchli, izba bola všade rovnako osvetlená šedivým vidnom, čo vnikalo zakalenými oknami a ukladalo sa do kútov vedno s teplým nádychom.

         Labudovi bolo príjemné myslieť, že strechou mu už nepreteká; spokojne si mädlil ruky, chytrácky sa usmieval, tešiac sa, že oklamal dážď.

         Bol by sa dlho tešil, ale dážď neprestával. Preto Štefan Labuda vstal, obliekol sa, pozrel do okna, a keď zazrel nekonečné prúdy vôd, lejúcich sa zo šedivého priestranstva na rozmočenú zem, poškrabal sa za uchom. Toho dňa sa už neprestal škrabať, lebo bolo neskoro, ale na druhý deň sa zamračil, zaklial a na tretí zúfalo začal chodiť po izbe. Nevediac, čo by robil na štvrtý, tretieho dňa pred večerom schytil kabát a vyšiel hore výhonom do poľa.

         Mrholilo, ale tak dotieravo a neprestajne, že sa povetrie premenilo na obrovské more hmly, ktorú vietor poskrúcal do kotúčov a váľal po zemi. Neurčito, bezmocne sa v nej zvíjali chladné, rozmočené chodníky, nad ktorými smutne viselo vodou zaťažené obilie. Na grúňoch čierny, zlepený les unavene mlčal a odporná, klzká zem, ktorá všetko niesla, vyvolávala pocit nekonečna.

         Kým Štefan Labuda vyšiel na grúň, kde stálo jeho žito, bol premočený do nitky. Ale nezdržal sa tam dlho. Žito, do ktorého skladal toľké nádeje, zvalené ležalo na zemi. Vial z neho chlad a vlhko, a jemu sa pod tým mŕtvym, chladným dychom chcelo zaplakať.

         Azda jačmeň, myslel si a prešiel chodníkom popod grúň do privarovského chotára. Spočiatku ho v tej hmle nemohol rozoznať, ale keď ho našiel, zaklial, lebo v prvej chvíli sa mu pozdalo, že v jeho jačmeni ležali privarovské kravy.

         Tak, mračiac sa a kľajúc, pochodil všetky role, ale všade ho vítal ten istý chlad. Vytrvalý, dlhý, prenikal odev, vsakoval do tela, takže napokon, keď zastal nad domom pri ovse, marilo sa mu, že už nie je Štefan Labuda, majiteľ domu s novopobitou strechou, ale malý človiečik zlepený z blata, čo náhodou ožil a zatáral sa do poľa.

         Ovos stál neporušený, no Štefan Labuda už ničomu neveril. Pomaly, podozieravo odtrhol klas, hľadel naň dlho zblízka, potom prešiel na druhý koniec, odtrhol znova, vošiel do prostriedku, odtrhol aj tam, ale výsledok bol rovnaký. Ovos vyzeral nedotknutý, ale to, čo bolo najdrahšie na ňom – drobné, maličké zrnká – ležalo vbité do zeme a zanesené blatom.

         – Boh tak chcel, – šomral, hľadiac pred seba, sťaby čakal na odpoveď.

         Ale hmlisté, nevľúdne pole odpovedalo len chladným, zaťatým mlčaním...

    IV

         Zo všetkých nádejí ostala mu len pochýlená chalupa, ale i tú čert vzal. Totiž len on vravel, že to bol čert, bo v skutočnosti to bol vietor.

         Prišiel na jeseň, pomaly, opatrne od západu, chcel prejsť na privarovské polia, ale zavadil o Labudovu chalupu a zarazil sa. Mlčky presedel celý večer; v noci vstal, sťa zlodej sa pritisol k oknu, zaklopal, potom zatriasol ním a cúvol sťa samopašný chlapec do poľa. Keď mu nik neodpovedal, oprel sa o dvere. Nepovolili. Preto sa vrátil. Sadol si na kopec, kde sedával Štefan Labuda, zaškrípal zubami, potom rozzúrený odbehol do poľa, váľal sa, spieval, no vrátil sa znova, uderil do dverí a zavyl ako pes. Nedbajúc na nič, zúrivo sa vrhol na dom. Objímal ho, triasol ním, trepal doskami, rozhadzujúc ich na všetky strany.

         Nakoniec naďabil na štít a tu sa zastavil. Bola tam doska, ktorú Labuda zabudol pribiť. Ohmatal ju neviditeľnými rukami, zalomcoval ňou a lomcoval tak dlho, až ju odtrhol a šmaril o zem.

         A tu sa víťazne zasmial.

         Čiernym otvorom vyskočil na povalu, prevliekol sa ňou ako dlhá, opatrná mačka, prešiel popod strechu, rozmetal kolíky, a len čo našiel osudnú škáru, zavýskal šialenou radosťou.

         V dedine medzitým začali kikiríkať kohúty. Musel sa ponáhľať. Vytiahol sa teda opäť na povalu, zaprel sa chrbtom do strechy, vystrel sa raz, druhý i tretí raz – a dom v základoch praskol sťa zhnitá škrupina.

         Labuda – našťastie – nebol doma. Starému Smoliarovi zbíjal truhlu. Keď sa vrátil, keď zazrel hromadu trámov, dosák a skrivenú novú strechu, smutne ležiacu v prachu zeme, zdvihol hlavu k oblohe a vyzývavým hlasom, v ktorom sa chvelo zúfalstvo, zvolal:

         – Prečo ma tresceš, bože?

         Otupné, divé bolo to osamelé volanie v hluchom, zamračenom rozbresku, ale odnikiaľ neprichodila odpoveď. Len vietor, ponáhľajúc sa na privarovské polia, obracal k nemu chladnú tvár a smial sa mu tak bezočivo do očí, že Štefan Labuda sa rozplakal a plakal ako dieťa, čo zablúdilo v ukrutnom, nepochopiteľnom lese.

                                                                                                                                                                    (1924)

    Zobraziť všetko