Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto©Peter Procházka Foto©Peter Procházka


  • Viac o osobnosti

    https://dennikn.sk/75453/pytala-sa-ich-preco-to-robite/
  • Stručná charakteristika tvorby

    Kompaníkovej prozaický poviedkový debut Miesto pre samotu zaujme slovnou ľahkosťou a vnímavým pohľadom na rôzne „odtajnené

    Kompaníkovej prozaický poviedkový debut Miesto pre samotu zaujme slovnou ľahkosťou a vnímavým pohľadom na rôzne „odtajnené stavy“ ľudskej duše. V jej poviedkach je čitateľný inšpirujúci a obohacujúci vplyv „veľkého guru“ magického realizmu G. G. Márqueza, jeho sveta ľudskej samoty, ktorý má u Kompaníkovej zväčša podobu dobrovoľnej izolácie – jej prevažne ženských hrdiniek – od vonkajšieho sveta: v chátrajúcich domoch, určených na demoláciu, starej ponurej plavárni či v ústave pre mentálne postihnutých ľudí. Okrem tejto priestorovej izolovanosti (veľmi sugestívne, so zmyslom pre charakteristický detail zachytenej najmä v titulnej  poviedke Miesto pre samotu) sú postavy jej príbehov izolované aj sociálne. Sú to ľudia žijúci na okraji spoločnosti, s nejasnou, alebo len útržkovito naznačenou minulosťou – ako napríklad žena „čo o sebe tvrdila, že tridsať rokov šepkala v Národnom divadle“, či pán, ktorý „sa zaoberal jedinou činnosťou a to bolo vozenie a ukladanie dreva“ (obe postavy sú z poviedky Miesto pre samotu). Vonkajšia spoločenská realita sa ich takmer nedotýka, alebo nemá na ich životy určujúci vplyv. Tým sa Kompaníkovej prozaický svet výrazne odlišuje od autorov, ktorí vstupovali do literatúry v 80. a čiastočne aj v 90. rokoch, kde „spoločenský štatút“ postáv mal často rozhodujúci vplyv na ich životné osudy. Aj v poviedke Slávko, ktorej ťažiskom sú komplikované citové a erotické vzťahy mestského chlapca – vysokoškoláka k dedinskej spolužiačke, autorka ukazuje postavy nie v ich sociálnej zakotvenosti, ale v ich ľudských vášňach a životných pokleskoch. V tejto poviedke Kompaníková prekvapí aj rozprávačskou suverenitou, humorom, funkčnou iróniou, pripomínajúcou vzdialene Timravin dedinský svet, ale aj plastickou kresbou jednotlivých postáv. „Ruman mal výzor riadne napajedeného drevorubača. Ruky nosil široko od tela, ako keby mal stále pod pazuchou demižón, stehná hrubé, krk široký, hlavu malú, obrastenú z každej strany súvislým centimetrovým porastom...“ Takto autorka charakterizuje Slávkovho soka v láske. Kompaníková sa však vo svojich poviedkach sústreďuje zväčša na svet mladých dievčat a žien, ktoré sú poznačené rôznymi citovými traumami, z ktorých zväčša nevedia nájsť východisko a ich príbehy sa končia dezilúziou alebo tragédiou (poviedka Hladina ustálená či Dotyk vody). Generačný pocit je v Kompaníkovej poviedkach prítomný len v podobe chýbajúceho snívania o veľkej životnej láske, sexu bez tajomstva a obáv, aby ich citovosť nepôsobila na okolie len trápne. Autorka vo svojom debute vybudovala presvedčivý, pôsobivo stvárnený svet rôznych podôb ľudskej samoty. Úspešne si ním razí cestu do súčasnej slovenskej literatúry.

    Ireney Baláž

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Monika Kompaníková sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici. Vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení grafiku (1998 – 2002)
    Monika Kompaníková sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici. Vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení grafiku (1998 – 2002) a maľbu (2002 – 2004). V súčasnosti je v slobodnom povolaní. Prvé poviedky publikovala v literárnych časopisoch a zborníkoch. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). V roku 2004 bola členkou poroty Poviedka 2004. V rokoch 2003 a 2004 sa zúčastnila na početných verejných prezentáciách a čítaniach zo svojej poviedkovej tvorby (100 kníh Tatra banky, Literárne pódium – Pohoda Trenčín, Café Domenico, Bratislava, Café Kút Bratislava, Literárne revy DN – kníhkupectvo Pištek Knihy, Bratislava). Debutovala knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. V roku 2006 jej vyšla novela Biele miesta, nominovaná na cenu Anasoft litera 2007. Poviedky M. Kompaníkovej boli preložené a publikované v antológiách a časopisecky v Nemecku, Poľsku, Srbsku, Bulharsku, Rakúsku, Maďarsku, Čechách a v Chorvátsku. V roku 2008 získala cenu Nadácie Tatra banky pre mladých tvorcov. Venuje sa rôznym aktivitám spoločenského a sociálneho zamerania, externe spolupracuje s Centrom pre filantropiu, Komunitnou nadáciou Bratislava a Inštitútom pre verejné otázky. Žije v Pezinku, má dvoch synov.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    V názvoch kníh Moniky Kompaníkovej sa objavuje substantívum miesto ( Miesto pre samotu , Biele miesta ) alebo výraz odkazujúci na istý

    V názvoch kníh Moniky Kompaníkovej sa objavuje substantívum miesto (Miesto pre samotu, Biele miesta) alebo výraz odkazujúci na istý priestor (Piata loď, Na sútoku, Hlbokomorské rozprávky), čím sa naznačuje jeho relevantnosť. Postavy v Kompaníkovej prózach sú vrastené do prostredia, v ktorom žijú, spojenie medzi človekom a domom je v nich také silné, až sa predmety antropomorfizujú a naopak, jedinec sa depersonalizuje, stráca schopnosť reči, „rozpráva vecami“. Autorka aj priestor opisuje prostredníctvom slov, ktoré zvykneme prisudzovať človeku: „Zo skrine ako vnútornosti z otvoreného tela vyliezajú kusy oblečenia, niektoré sú na zemi a je ich toľko, že sa izba zdá preplnená a bez vzduchu.“ M(i)esto v textoch Kompaníkovej má často symbolický význam: vyrovnávanie sa postáv s ním znamená aj ich rozchod s detstvom (napríklad motív úrazu Dávida na hrádzi v novele Biele miesta). V Kompaníkovej prózach dochádza k vonkajšiemu alebo vnútornému zásahu do priestoru (asanácia budovy v poviedke Miesto pre samotu, osídlenie rodného domu Rómami v novele Biele miesta, požiar v poviedke Vlčia tma a i.) a následným zmenám v živote postáv. Akokoľvek nepríjemnú symbiózu človeka s prostredím narúša cudzí element: Boris v poviedke Miesto pre samotu doslova revitalizuje starý dom; Jarka v románe Piata loď vníma návštevníkov ich bytu ako narušiteľov súkromia atď.

    Ľudia v Kompaníkovej prózach žijú prevažne v temných, stiesnených, až hygienicky nevyhovujúcich pomeroch, ak sú aj ich domy vystavané vertikálne (majú poschodia a povalu), sú natoľko úzke, že sa v nich dá len ťažko existovať. Stará budova v poviedke Miesto pre samotu sa rozpadáva; dom v novele Biele miesta je taký malý, že sa doň nezmestí posteľ pre Dávida, ktorý preto spáva v detskom kočíku „až do nejakých siedmich rokov“; Jarka s mamou spia „na úzkej váľande v miniatúrnej izbe, ktorá z času na čas slúžila jednej spolubývajúcej ako tmavá komora a inej ako keramická dielňa.“ Postavy, limitované nevyhovujúcimi priestormi, si hľadajú útočiská/hniezda intimity a šťastnej samoty: pre Dávida a Helenu v novele Biele miesta sa takýmto azylom a priestorom dôverností stane stará čierna Praga; pre Jarku v románe Piata loď záhradný domček, v ktorom pre seba a dvojčatá aspoň na chvíľu vytvorí ilúziu domova atď.

    Kompaníkovej postavy sú od iných izolované i priestorovo: žijú v byte nad plavárňou, v zastrčenej chatrči, v chatke a podobne. Obrazy chátrajúcich domov súvisia so sociálnou perifériou, ale predovšetkým s inakosťou a vykorenenosťou postáv, podmienenou nefunkčnými rodinnými vzťahmi. Ani v jednom z Kompaníkovej textov nenájdeme harmonickú rodinu – neprítomnosť otca alebo matky je zapríčinená buď (násilnou) smrťou, alebo odchodom. Dysfunkčné sú však nielen vzťahy medzi partnermi, ale tiež medzi matkou a dcérou či babkou a vnučkou, o čom svedčí zobrazenie rodinnej histórie v románe Piata loď. Napriek tomu, že Kompaníková v ňom modeluje tri rôzne generácie ženských postáv, nevytvára súručenstvo medzi nimi, naopak, demýtizuje zaužívaný, zväčša idylický obraz materstva či pôrodu, ktoré stvárňuje aj ako problém: „Vravela, že pôrod ju zničil, že nič horšie nemôže ženu postretnúť. Urýchli starnutie tela, zmení dušu, zo ženy urobí dojnú kravu. Neodvratne pokazí život.

    Odlišnosť Kompaníkovej postáv nie je len dôsledkom ich „fyzického alebo duševného handicapu“ (E. Pariláková), vyplýva predovšetkým z komplikovaných rodinných vzťahov a života na periférii, na „zapadnutom mieste, kde zastal čas“ (Z. Rédey). Personálna inakosť je demonštrovaná aj fyzicky: odevom (veľkým, malým či inak neprimeraným oblečením – napríklad nočnou košeľou pozošívanou z viacerých starých vecí), predčasným zostarnutím alebo naopak, nestarnutím, výrazným vzhľadom atď. O tematizovaní telesnosti možno uvažovať aj na základe ďalších, kritikou zdôrazňovaných znakov Kompaníkovej próz: výraznej vizualizácie, podmienenej výtvarným talentom autorky, synestetickom kreovaní sveta a senzibilite postáv. Dievča, muža či dieťa, ale tiež byt, plaváreň, auto i stromy si dokážeme po prečítaní textov jasne predstaviť a zároveň postavy majú často mimoriadne vyvinuté zmysly, orientujú sa podľa vôní, pachov či dotyku. Presvedčivosť obrazov v Kompaníkovej prózach nie je vždy podmienená výberom slov (tie sú občas redundantné alebo patetické), produktívne je skôr spojenie slovesného umenia s výtvarným a filmovým videním sveta. V poviedke Slavko tak priam vidíme ženu s vyrastajúcimi korienkami vlasov, ponorenú do chladnúcej vody vo vani, cítime pach hnijúcich hrušiek, škvariacej sa masti, varenej sliepky, žltnúcej slivovice, počujeme, ako nám steblá trávy praskajú pod nohami, vnímame ich mäkkosť, až kým nás nezačne studeniť rosa... S telesnosťou súvisí tematizácia rôznych, každodenných rituálov: umývania, česania či strihania vlasov, no tiež sebadeštrukčných anestetických prejavov (i detských) postáv (D. Lešová) alebo smrti. Okrem dysfunkčných vzťahov je v Kompaníkovej tvorbe frekventovaný najmä motív vody, odkazujúci tiež na isté (ženské) archetypy.

    Po románe Piata loď, ktorý získal Cenu Anasoft litera iste aj vďaka silnému príbehu, kreuje Monika Kompaníková i vo svojej najnovšej próze Na sútoku viaceré emotívne motívy. Na rozdiel od predošlého textu, v ktorom autorka viac-menej presvedčivo tematizovala nielen únos dieťaťa, ale tiež komplikovanú, opakovane tragickú rodinnú históriu, knihou Na sútoku už pôsobí na city čitateľa, balansujúc na hrane sociálneho sentimentu. V obidvoch paralelných dejových líniách sa objavujú detské postavy; v prvej tretiačka Anička, ktorú zanedbáva otec alkoholik, v druhej sa o sedemročného Jakuba stará jeho slobodná matka. Motív neúplnej rodiny, vyskytujúci sa v celej autorkinej tvorbe, je tu zdvojený; vzťah Aničky a Hanky k otcovi je natoľko podobne zložitý, až sa ich osudy zlievajú do sútoku, splývajú. Rozpoznateľné však zostávajú znaky autorkinho rukopisu, predovšetkým schopnosť sugestívne zachytiť atmosféru istého miesta (interiéru aj exteriéru) a naliehavo vypovedať o potrebe blízkosti.

    Marta Součková, december 2016

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Poviedky časopisecky publikované v angličtine (European First Novel Festival, Budapešť 2004), vo francúzštine (Lettre Internationale, Budapešť 2004),

    Poviedky časopisecky publikované v angličtine (European First Novel Festival, Budapešť 2004), vo francúzštine (Lettre Internationale, Budapešť 2004), maďarčine (Élét es Irodalmi, Budapešť 2004), v češtine (Babylon, Praha 2003), ďalej v Nemecku, Poľsku, Srbsku, Bulharsku, Rakúsku a v Chorvátsku.

    Biele miesta (2010 po srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Ak dieťa unesie dieťa, má na to dôvod. (Rozhovor). In: Sme , roč. 25, 10. 3. 2017, č. 58, s. 12. ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Ak dieťa unesie dieťa, má na to dôvod. (Rozhovor). In: Sme, roč. 25, 10. 3. 2017, č. 58, s. 12.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    ČÚZY, Ladislav: Monika Kompaníková: Na sútoku. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 116 – 118.

    KIČINKO, Marián: Keď sa pri čítaní bojíte o cudzie dieťa. (M. Kompaníková: Na sútoku). In: Sme, roč. 24, 7. 10. 2016, č. 233, príloha Magazín o knihách, s. IX.

    MAŠLEJOVÁ, Diana: Kniha týždňa: Na sútoku sa nájdu tí stratení. (M. Kompaníková: Na sútoku). (+ foto autorky). In: Pravda, 10. 9. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/404646-kniha-tyzdna-na-sutoku-sa-najdu-ti-strateni/

    GRZNÁROVÁ, Iveta: Aj zdanlivo banálne vety nám môžu zmeniť život. Monika Kompaníková, jedna z našich najúspešnejších spisovateliek. (Rozhovor). In: Hospodárske noviny, 3. – 5. 6. 2016, č. 107, s. 15.

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma. In: Pravda, roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 277, s. 33.

    TÓTHOVÁ, Roberta: Piata loď odhalí detský svet na plátne. In: Pravda, roč. XXV, 18. 8. 2015, č. 191, s. 32.

    dt: Piata loď dopláva až do Egypta. In: Sme, 13. 2. 2015.

    http://kultura.sme.sk/c/7645484/piata-lod-doplavala-az-do-egypta.html#ixzz3SkGWhvhG

    NAŠČÁK, Peter: Monika Kompaníková: Hlbokomorské rozprávky. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 2, s. 132 – 134.

    KOČIŠOVÁ, Denisa: Modelovanie mužských a ženských postáv v prózach Moniky Kompaníkovej. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 V. Ed. M. Součková. Prešov: FF PU, 2012, s. 386 – 399.

    LEŠOVÁ, Daniela: Monika Kompaníková: PIATA LOĎ. In: TOP 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2010 v odbornej reflexii): Eds.: J. Gavura, R. Kitta, M. Součková. Prešov: FACE. 2012, s. 42 – 50.

    MACÁŠKOVÁ, Marianna: Vnútorné dianie v románe Moniky Kompaníkovej Piata loď. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 V. Ed. M. Součková. Prešov: FF PU, 2012, s. 374 – 385.

    LEŠOVÁ, Daniela: Ako priestor rozpráva príbeh o anestetike alebo Čo majú spoločné Gregory Crewdson a Monika Kompaníková. In: Intermediální poetika příběhu. Eds.: A. Jedličková, S. Fedrová. Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR & Akropolis, 2011, s. 31 – 51.

    MRÁZEK, O.: Je tŕeba pít trochu více vína – Rozhovor s Monikou Kompaníkovou. In: Literární noviny, roč. 22, 2011, č. 44.

     

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi). Bratislava: LIC 2011

    PRUŠKOVÁ, Zora: Na tejto lodi neodplávam. Konfrontácie. In: Romboid, roč. 45, 2010, č. 8, s. 7 – 12.

    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Dedičstvo po praslici. Konfrontácie. In: Romboid, roč. 45, 2010, č. 8, s. 7 – 12.

     AŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HALVONÍK, A.: Monika Kompaníková: Biele miesta. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 4.

    RÉDEY, Zoltán: Pod hrozbou ženského románu. Slovenská próza 2006. In: Knižná revue, roč. 17, 2007, č. 16 – 17, s. 1 – 10.

    SOUČKOVÁ, Marta: Keď dotyk nezachráni (miesto) človeka. In: RAK, roč. 12, 2007, č. 10, s. 47.

    SOUČKOVÁ, Marta: K poetike próz Moniky Kompaníkovej. In: P/r/ózy po roku 1989. Bratislava: Ars Poetica, 2009, s. 324 – 345.

    TARANENKOVÁ, Ivana: Zjavný pôvab neokázalosti. In: Knihy a spoločnosť, roč. 4, 2007, č. 3, s. 15.

    PÁCALOVÁ, Jana: (Biele) slabé miesta. In: Slovo, roč. 9, 2007, č. 13, s. 14.

    TYTYKALOVÁ, Slávka: Citlivé stopy spomaleného sveta. In: Romboid, roč. 39, 2004, č. 1, s. 79 – 80.

    MOYŠOVÁ, Stanka: Poviedky, čo neublížia. Monika Kompaníková: Miesto pre samotu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 2, s. 110 – 111.

    MAGOVÁ, Gabriela: Nehryzie, nešteká. In: Slovo, roč. 5, 2003, č. 50, s. 2.

    PARILÁKOVÁ, Eva: Miesto pre dotyk. In: OS, roč. 7, 2003, č. 12, s. 57 – 59.

    VOLÁROVÁ, Andrea: O tom, čo je v nás a okolo nás. Monika Kompaníková: Miesto pre samotu. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 11 – 12, s. 93 – 94.


     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Šesť poviedok z knihy Moniky Kompaníkovej Miesto pre samotu vás vtiahne do svojho sveta. Je to tichý, trochu spomalený svet. V tejto pokojnej

    Šesť poviedok z knihy Moniky Kompaníkovej Miesto pre samotu vás vtiahne do svojho sveta. Je to tichý, trochu spomalený svet. V tejto pokojnej atmosfére sa nebadane odohrávajú veľké veci zo života „malých“ ľudí. Raz je to počatie dieťaťa, inokedy vražda milenca či takmer spadnutie domu na hlavy podnájomníkov. Hoci ide o príbehy zo súčasnosti, o tomto časovom fakte hovoria len detaily. Inak treba zopakovať, že je to svet Kompaníkovej, a dodať, že aj jej čas. Má schopnosť ukázať veci z vlastnej perspektívy. To znamená veľmi, veľmi zblízka. Má talent na opisy, postrehy, drobnosti. Týmto spôsobom si po milimetroch vytvára priestor pre dej. Pri rešpektovaní jej návodu vznikne vizuálno-zvukovo-čuchovo-hmatateľný komplex. A občas pribudne aj chuť. Kniha Miesto pre samotu sa číta ľahko a príjemne. Nepatrí však do sféry nenáročnej literatúry. Zaujme vás novým spôsobom spracovania poviedok a vytvorí vám aj priestor pre vaše vlastné myšlienky.

    Slávka Tytykalova

    Poviedky z Miesta pre samotu sú výrazne vizuálne. Veľký význam má prostredie, či už je to rozpadávajúci sa mestský dom (Miesto pre samotu), plaváreň (Hladina ustálená) alebo vidiecky domček (Slávko). Pri jeho opisoch sa prejavuje autorkino výtvarnícke oko a zmysel pre charakteristický detail. Zvládnutý opis prostredia dodáva Kompaníkovej poviedkam istú zemitosť a odlišuje ich od prozaickej tvorby rovesníkov i väčšiny príslušníkov generácie, ktorá nastúpila v deväťdesiatych rokov. Naopak problematickým sa občas javí použitie rozprávača, ktorý veľa vie, ale mohol by byť diskrétnejší, čo by len prospelo gradácii príbehu. Niekto možno Moniku Kompaníkovu, zaradí k tzv. „ženskému písaniu“ po bok Jany Juráňovej alebo Jany Bodnárovej. Naozaj tu prevláda „ženská perspektíva“. Ženy sú v poviedkach z Miesta pre samotu sympatickejšie a muži sú až na pár výnimiek vykreslení ako donchuani alebo trpáci. Ale Kompaníkovej prózam nechýba šarm i humor, preto jej hádam môžu odpustiť aj ukrivdení príslušníci pohlavia, ktoré je silnejšie, ale menej znesie.

    Vladislav Gális

    Poviedka je žáner, v ktorom sa evidentne Kompaníková cíti ako ryba vo vode. Málo postáv na malom priestore, nezabúda na zápletku a popritom všetkom to dokáže zobraziť tak brilantne, že na niekoľkých stránkach bez „zívacích opisov“ nám postavy odhalí tak, že s nimi dokáže cítiť, ale zostávajú aj provokujúcou záhadou. V centre všetkých poviedok sú vzťahy, ktoré dávajú deju dynamiku. Pestrosť zobrazených vzťahov rieši tradičné problémy: kontakt mladých ľudí so staršou generáciou, rozhodovanie sa medzi životom v meste a na vidieku, predčasná dospelosť, otázky naplnenia intímného vzťahu u starších žien, pocity „inakosti“ človeka. Do zdania tradičnosti autorka pútavo vnáša vlastný pohľad, ktorý je špecifický a reaguje na aktuálny svet, život. Zobrazovanie interiéru je dôsledné. Vyvoláva v nás pocit chladu, domova, či prázdnoty. Nepúšťa sa do veľkého priestoru, a ak vyjde von, má ho presne ohraničený. Akoby sa konzistentnosť postáv mohla prejaviť len v detailne popísanom mikrosvete, i na miestach, ktorými sme bežne obklopení, hoci ich nevnímame (nechceme vnímať).

    Andrea Volárová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Miesta môjho skutočného života, samozrejme, nie sú presne také, aké by som si predstavovala, ale snažím sa prispôsobiť ich a prispôsobiť
    Miesta môjho skutočného života, samozrejme, nie sú presne také, aké by som si predstavovala, ale snažím sa prispôsobiť ich a prispôsobiť sa im. Nebývam v dome s verandou, ani nemáme za domom pole, ale mám svoje miesto, kde tých svojich dvadsaťštyri hodín spokojne trávim a kde si predstavujem ten ideálny tvar. Písanie je zábava, nie je ako vzduch, žeby som bez toho nedožila rána. Je to skôr nutkanie, ako keď sa ti chce hvízdať pod sprchou. Ja mám na písaní najradšej obracať slovíčka a hľadať ich správne poradie, aby mali tú farbu, akú majú mať, konštruovať vety. Páči sa mi, že moje postavy môžu beztrestne povedať a urobiť veci, ktoré by som sa ja sama neodvážila, alebo ktoré by som chcela zažiť, ale nejde to.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Poviedka 2001 – prémia Novoročný pozdrav pre Gaz de France, 2002 – prvá cena 4. miesto Kniha roka 2003 (podľa Dominofóra) v

    Poviedka 2001 – prémia

    Novoročný pozdrav pre Gaz de France, 2002 – prvá cena

    4. miesto Kniha roka 2003 (podľa Dominofóra) v kategórii "pôvodné diela" za Miesto pre samotu

    Poviedka 2003 – druhá cena

    Cena Ivana Kraska za debut za rok 2004

    Debut roka 2004, Spolok slovenských spisovateľov – tretia cena

    Nominácia na cenu Anasoft litera (2007)

    Cena Nadácie Tatra banky pre mladých tvorcov (2008)

    Cena Anasoft litera za román Piata loď (2011)

    Prémia za literárnu tvorbu v rámci Ceny LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2013 v kategórii literatúra pre deti a mládež za dielo Hlbokomorské rozprávky

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRAVIDLÁ HRY      Keď sme prvý krát vliezli do Uhliarovho domu, nevedeli sme o ňom nič, len to, že každý deň skoro ráno

    PRAVIDLÁ HRY

         Keď sme prvý krát vliezli do Uhliarovho domu, nevedeli sme o ňom nič, len to, že každý deň skoro ráno z domu odchádza a prichádza spolu s tmou. Ťahá za sebou káričku zmontovanú z rúrok a zajačieho pletiva a mrmle si.

         To, čo sme urobili, bolo obyčajné vlúpanie. Ale keďže sme okrem dreva uňho nenašli nič – a vlastne sme ani nič nehľadali –, nehrýzlo nás svedomie, nepremýšľali sme o našej návšteve ako o vlúpaní. Bol to prieskum okolia, sondáž. Uhliar sa do prázdneho domu nasťahoval nenápadne, prišiel len s tou svojou káričkou plnou igelitových tašiek. Nikto ho neprivítal a on sa nikomu nepredstavil. Zjavil sa, zrazu tu bol. Nič viac sme o ňom nevedeli.

         Volali ho Uhliar, lebo predtým v dome býval niekto s takým menom.

         Ráno sme počkali, kým odíde, sadli sme si na zastávku, odkiaľ vidieť jeho dom, a sledovali sme, ako bojuje s károu zaseknutou v bránke, ako zaisťuje bránku kusom drôtu, sprevádzali sme ho pohľadom až k ceste ohraničujúcej Čierne Háje, kým sa nestratil medzi stromami. Počkali sme, kým odíde autobus a ulica sa vyprázdni, odistili sme bránku a prikrčení sme obehli dom. Okolo domu sme sliedili už dávno a vedeli sme, že na prízemí má jedno okno rozbité. Izba, do ktorej sme cez okno vliezli, bola celkom prázdna. Na stenách boli farebné valčekované vzory a svetlé fľaky po zvesených obrazoch. Chodba bola tiež prázdna, nebol tam jediný vešiak, ani topánky, nič, ani len koberec. Ďalšia izba bola veľmi čudná. Namiesto nábytku sa všade váľalo drevo, hromady dreva. Dosky, narezané polená, foršne a hrubšie konáre boli roztriedené a poukladané, kadejaké tenké drievka, konáriky a kusy rozlámaných okenných rámov boli nahádzané na jednej veľkej hromade v rohu za dverami. V strede izby na nás civela ako večne otvorené, veľké oko bez viečka, diera po vytrhaných parketách. Vytrhané parkety sme však nikde nevideli. Podlaha, ktorá zostala ušetrená, nám pod nohami vŕzgala, a aj keď sme sa snažili hovoriť jeden druhému, snažili sme sa hovoriť normálne a bez strachu, každé slovo znelo ako piskot píšťaly. Obaja sme čakali, kedy ten druhý povie niečo, čo bude dôvodom vrátiť sa cez okno na dvor, vybehnúť na ulicu a trieliť preč od Uhliarovho domu, ale ani jeden z nás nechcel byť ten sraľo. A tak sme sa, s kolenami stŕpnutými zadržiavaným chvením, motali pomedzi hromady dreva, dokonca sme vyťahovali pokrútené konáre a polená a prekladali ich z jednej kopy na druhú, špičkou topánky sme rozhrabávali prach v diere medzi parketami, kreslili do prachu kosoštvorce a nasilu sme sa tomu smiali. Z izby sme vybehli až vtedy, keď sa spod jednej kopy ozvalo stenanie a šuchot prebudených myší.

         Vybehli sme dverami, ktoré neviedli do chodby, ale do kuchyne. Možno nás tam pritiahlo teplo, ktoré sa ťahalo von škárou medzi dverami a verajami. Teplo v kuchyni bolo neznesiteľné. Kúrilo sa v starom smaltovanom sporáku, aj v piecke položenej na kuse plechu pod oknom. Piecka vyzerala ako raketa s tromi zvieracími nožičkami. Pri piecke boli dve debničky od banánov plné dreva, kutáč a lopatka. Okná boli zarosené a voda pretekala cez kraj parapetnej dosky na teplú zem, kde sa kvapky hneď vyparili. Napadlo nás, či nie je nebezpečné kúriť drevom v dome, keď je majiteľ niekde vonku. Napadlo nás, že je to aj dosť zbytočné. Snažili sme sa spomenúť si, či sme videli z komína stúpať dym, keď sme sedeli na zastávke.

         Keď sme si chceli obzrieť kuchyňu, ktorá sa zdala jedinou poriadne obývanou izbou vo veľkom dome, museli sme si vyzliecť aspoň svetre a poutierať pot, čo nám vyrážal na čele a lepil vlasy a mihalnice dohromady. Teplo z nás trochu vytiahlo strach. Keď sme kuchyňu prešli od podlahy k stropu očami, začali sme otvárať zásuvky a dvierka na kredenci a vodovej lavičke, povyťahovali sme nejaké pohľadnice, všetky poslala nejaká Lucia, listy a účty. Listy sme nečítali, hanbili sme sa. Otvorili sme len jednu obálku, zastrčenú medzi dvoma pohármi. Vo vnútri sme našli obchytanú lekársku správu a oznámenie o úmrtí voľajakej ženy, obidve z roku 1986. Mohli sme len predpokladať, že to bola Uhliarova žena. Samozrejme, nevolala sa Uhliarová. Keď sme všetky povyťahované predmety uložili na miesta, odkiaľ sme ich zobrali, zo srandy sme priložili do sporáka, aj do piecky, poobliekali sme sa a oknom sme vyliezli von, na vzduch.

         Do domu sme opäť vliezli o niekoľko týždňov neskôr. Drevo bolo už aj v miestnosti, ktorá bola predtým celkom prázdna. Nebolo roztriedené, dosky a konáre boli nahádzané na kope, triesky sa váľali po celej izbe. Izba bola studená a vlhká, drevo v nej hnilo a živilo huby a plesne. V kuchyni bolo, tak ako predtým, horúco na zadusenie, a to sme prišli okolo obeda, to už bol starý pán preč aspoň tri hodiny. Ani sme celkom dobre nevedeli, prečo sme tam vlastne znova šli, ale keď sme sa ocitli znovu v tej prekúrenej ponurej kuchyni, automaticky sme začali vyberať z kredenca listy a pohľadnice a nahlas sme ich čítali, raz ja, raz on. Lucia písala o prenajatom byte, o otcovi a jeho zdravotnom stave a o nejakej banke. Z listov sme vyrozumeli, že to bola jeho suseda, alebo niekto, kto býval blízko neho, možno neter, možno sestra. Dokonca spomínala drevo. „Dúfam, že máte dosť dreva,“ písala. „Nejaké vám pošleme, keď budete potrebovať.“ Vyrozumeli sme, že predtým, ako Uhliar prišiel bývať do domu, v ktorom sa teraz potíme my, žil – možno spolu s Luciou – v nejakom byte, ktorý zdemolovali, a on sa jej potom na nejaký čas stratil z dohľadu. Vyhľadala ho a začala mu písať. On jej zjavne neodpisoval, lebo na konci každej pohľadnice a na konci každého listu bol hrubo orámovaný obdĺžnik s adresou a výkričníkom a v texte niekoľko viet, ktoré prezrádzali, že Lucia píše a bude písať aj napriek tomu, že odpovede nedostáva.

         Listy sme dali naspäť a priložili sme do piecky a sporáka tak ako predtým. Napadlo nás, že by sme mohli v izbe niečo premiestniť alebo schovať, alebo urobiť niečo, čím by sme označili našu prítomnosť, niečo také indiánske. Niečo celkom malé, aby Uhliar na nič neprišiel a aby po nás nepátral. Predsa len, báli sme sa ho ako čerta, a keby sa ocitol pred našimi dverami alebo v našej blízkosti, alebo by na nás len ukázal prstom, sklátil by nás strach. A tak sme značkovanie nášho nového terénu obmedzili na vyrytie dvoch malých iniciálok do omietky nad dverami kuchyne.

         Uhliara sme niekoľkokrát sledovali, keď chodil s káričkou po sídlisku a po Čiernych hájoch. Obliekal si výlučne montérky, prešivák, baranicu a čierne čižmy, a to aj v máji, keď už bolo teplo a my sme behali len v teplákoch a mikine. Bol zhrbený tak, že keď sa díval priamo pred seba, a nie do zeme, temenom sa skoro dotýkal lopatiek. Keď sme ho sledovali, nemuseli sme sa ani nejako špeciálne maskovať a skrývať, mohli sme mu chodiť poza chrbát, nebol by si nás všimol. Dokonca sme mu raz pomohli naložiť nejaké dosky, vyhodené pred kontajnerom. Vtedy sme mu zblízka videli tvár a oči, ktoré boli čudné, lebo vyzerali, akoby plávali v tekutine. Vtedy sa nám na chvíľu zdalo, že nás pozná, že sa na nás nedíva ako na cudzích, a bolo nám to nepríjemné, aj keď sme mu nikdy nič nevzali a nič zlé sme vlastne neurobili.

         Potom sme ho dlho nevideli. Na zastávke pred jeho domom sme sedeli skoro každý deň, niekedy aj dve hodiny v kuse, až do zotmenia, ale nevideli sme ho ani vychádzať, ani vchádzať. Z komína sa však stále dymilo. Keď nevyšiel týždeň, rozhodli sme sa – a nebolo to ľahké, predsa len, báli sme sa –, že do domu vlezieme a zistíme, čo sa deje. Ten deň, keď sme vpád chceli uskutočniť, Uhliar vyšiel, hrkotajúc káričkou obišiel zástavku, na ktorej sme sedeli, a zamieril k Čiernym hájom. Nepočkali sme, ani kým zájde, pretiahli sme sa dierou medzi dvoma latami v plote, čo sme urobili za domom, aby sme tam nemuseli liezť z ulice, a vošli sme dnu. V miestnosti, ktorej dvere sa dali ešte prednedávnom pre drevo ledva otvoriť, bolo pusto, na zemi zostali len nejaké rozsekané okenné rámy a drobné chrastie. Bolo vidieť, že Uhliar ten týždeň intenzívne kúril a nové drevo nenosil. Kuchyňa bola zatuchnutá, nevetralo sa v nej, bol tam neporiadok, umývadlo bolo plné riadu a vylúpaných fazuľových strukov. Vyzeralo to, ako keby jedol len fazuľu, nič iné. Surové fazuľky, čo sa zachytili vo výlevke, boli naklíčené. Vtedy nám ho prišlo ľúto a hanbili sme sa, ale ako Indiáni sme to nepovedali nahlas. Nahlas sme hovorili len to, že mu umyjeme riad – nie preto, že nás hrýzlo svedomie, ale preto, lebo sme ho chceli nastrašiť, presviedčali sme sa.

         Na kredenci bolo niekoľko škatuliek od liekov, poháre s nejakými čudnými vývarmi a nová pohľadnica od Lucie. Podľa liekov, úbytku dreva a stavu kuchyne sme videli, že Uhliar bol chorý. Premýšľali sme, že by bolo dobré, keby o tom vedela Lucia. Možno by prišla a postarala sa o neho. Ale my sme predsa nemohli napísať nejakej Lucii, nemali sme odkiaľ mať jej adresu, a vôbec, nič sme o nej nevedeli, nikdy sme jej listy nedržali v ruke, nečítali sme ich. Nemohli sme.

         A predsa sa nám tá myšlienka zahniezdila v zadymených hlavách, prevracali sme ju z každej strany a snažili sme sa ju napchať do pravidiel našej indiánskej špionážnej hry. Možno sme sa báli, že raz nájdeme Uhliara mŕtveho, budeme sa musieť naňho pozerať, možno sa ho aj dotknúť, a my budeme musieť oznámiť, čo sa stalo, a, pravdaže, vysvetľovať, ako sme sa do jeho domu dostali a čo sme tam robili. Ale ešte väčšmi sme sa báli predstavy, čo by sa stalo, keby sme tam už nikdy viac nevkročili a nikomu nepovedali o tom, ako tam ten pán žije, a že je chorý, a vôbec, čo by sa stalo s ním a ako dlho by trvalo, kým by si niekto zo sídliska všimol, že z komína nestúpa dym. Zrazu sme cítili akúsi zodpovednosť a zároveň stud, a tento čudný pocit v hlave klíčil ako fazuľka v tom špinavom umývadle. Čítali sme jeho listy a otvárali jeho skrine. Boli sme uňho doma, dokonca sme sa s ním rozprávali. Poznali sme ho a to, že on nepoznal nás, bol len výsledok maskovania a pravidiel našej hry. Dlho sme sa rozprávali, prečo jej nemôžeme napísať ale aj tak sme obaja vedeli, že tak či tak, skôr či neskôr, niečo napíšeme.

         Prvú pohľadnicu sme jej napísali po ďalšej Uhliarovej chorobe. Z domu nevyšiel štyri dni. Piaty deň vyšiel okolo obeda. Kráčal pomaly, krčil sa, často zastavoval. Trvalo mu skoro polhodinu, kým sa nám stratil z dohľadu. V dome sme sa dlho nezdržali, len sme si odpísali adresu a prikúrili sme. Poobede sme sa vrátili ešte raz, potrebovali sme zistiť, aké má písmo, a doniesli sme mu nejaké drevo. Keď sme drevo zložili do škatule od banánov, nepokojné fazuľky v našich hlavách prestali na chvíľu rásť. Okrem papiera vytrhnutého zo zošita, popísaného zmätenými poznámkami a číslami, sme nenašli nič, čo by sme mohli použiť ako predlohu na list. Všetko, čo sme napísali, bolo akési kostrbaté, aj písmo, aj text, a tak sme nakoniec skončili pri dvoch slovách: „Som chorý.“ Koniec koncov, nevedeli sme, koľko má Lucia rokov a kto to vlastne je, nechceli sme sa hneď prezradiť. Pohľadnicu sme pre istotu poslali v obálke.

         Odpoveď prišla obratom. Najskôr sme chceli vystriehnuť poštárku, vybrať list zo schránky a prečítať si ho ešte predtým, ako ho otvorí Uhliar, ale nakoniec sme to prepásli a list sme našli uňho doma. Písala, že len čo to bude možné, príde a postará sa o neho. Chcela presne vedieť, čo mu je a aké lieky potrebuje. To sme nevedeli, zaskočilo nás to. Napísali sme opäť len dve slová: „Nevieme. Príď.“ Bolo to smiešne, ale nič lepšie nám nenapadlo a vôbec sme si neuvedomili, že slovo „nevieme“ sme napísali v množnom čísle. Sústredili sme sa na písmo. Napadlo nám to až potom, keď sme list zaniesli na poštu. Teraz sme odpoveď bezpodmienečne museli zo schránky vytiahnuť skôr ako Uhliar.

         Bolo to ľahké, lebo Uhliarovi sa polepšilo a na drevo chodil každý deň. Zaplnil obidve miestnosti a drevo začal ukladať okolo domu, najskôr pod strechu, potom už hocikde na dvore. Lucia už v liste oslovila priamo nás – kamarátov. Tak to napísala: kamaráti. List nebol dlhý, nenapísala nič o sebe, nezistili sme, kto je, vedeli sme len, v ktorom meste býva. Požiadala nás, aby sme na starkého nezabudli, a ak sa dá, pomohli mu. Príde, keď bude môcť. Požiadala nás, aby sme jej dali našu adresu. To sme však neurobili, a vysvetlili sme jej pravidlá hry. Stala sa jednou z nás. Hry sme vtedy brali smrteľne vážne.

         V ďalších listoch, ktoré sme vyberali z Uhliarovej schránky, nám napísala o Uhliarovej žene, ktorá zmrzla v nemocnici, o byte, v ktorom spolu bývali a ktorý zdemolovala nejaká stavebná firma, o jeho susedoch a o tom, aké je to drevo pre neho dôležité. Lucia napísala štyri listy, ale stále sme o nej nič nevedeli. Aj my sme si dávali pozor, aby sme o sebe nič neprezradili.

         Do Uhliarovho domu sme začali chodiť niekoľkokrát do týždňa, ale až po zotmení, alebo keď pršalo a po vonku sa nikto nemotal. Nosili sme mu drevo a prikurovali sme v piecke, aby mal teplo, keď sa vráti domov. Keď zostal doma, prehadzovali sme mu drevo cez plot. Niekedy sme mu doniesli jedlo alebo nejakú zaváraninu a všetko sme uložili do kredenca tak, aby to nenašiel hneď; predpokladali sme, že nemá až takú dobrú pamäť, aby si presne pamätal, čo, kde a odkiaľ má. Zrazu sa nám zdalo, že to, čo robíme, je celkom samozrejmé, že je to v poriadku, že to nie je ani povinnosť, ani hra, a Luciine listy nám to potvrdzovali. Nenabádala nás, aby sme sa s ním rozprávali, nechcela, aby sme k nemu chodili ako normálni ľudia dverami a pomáhali mu verejne a s jeho súhlasom, pristúpila na naše pravidlá. Poznala ho lepšie, vedela, prečo to robí.

         Na jeseň Uhliar ochorel tak, že z domu nevyšiel celé dva týždne. Lucia nám naznačila, že ho máme navštíviť, aj keď je doma, aspoň nakuknúť cez dvere a pozrieť sa, ako to s ním vyzerá, či má dosť dreva, či mu nie je zima. Napísala, aby sme sa nepokúšali posielať ho do nemocnice alebo volať sanitku, nikdy by tam nešiel, od strachu by zomrel, skôr ako by ho tam doviezli. Trochu nám trvalo, kým sme sa na to odhodlali; bolo to proti pravidlám. Najskôr sme len prenosili drevo zvonku dnu, do izby vedľa kuchyne, neskôr sme mu aj prikladali do sporáka a do piecky, keď sa nám zdalo, že spí. Nosili sme mu naše desiaty a poháre s lečom. Dokonca sme zo stola zobrali prázdne škatuľky od liekov a z domácej lekárničky sme mu doniesli rovnaké, plné. Lucia nám posielala každý deň expresne inštrukcie a ubezpečovala nás, že všetko robíme dobre.

         Dva týždne sa Uhliar motkal po dome, spal, prenášal drevo do kuchyne a lámal konáre, ktoré ešte lámať vládal. Skoro nič nejedol. Niekedy sa nám stalo, že kým si nakladal polená do debničky, my sme sa krčili za dverami a čakali sme, kedy sa vráti do kuchyne, aby sme mu mohli nachystať nejaké ďalšie. Bola to zvláštna hra. Hral ju s nami celé tie dva týždne.

         Keď zomrel, Lucia neodpísala, a my sme nevedeli, čo máme urobiť. Jediné, na čo sme sa zmohli, bolo to, že sme zahasili večný oheň v sporáku aj v piecke a pootvorili sme okná, aby sa vetralo. Prikryli sme ho plachtou a zelení od strachu sme na zastávke čakali na poštárku a list s ďalšími inštrukciami. Po dvoch dňoch čakania sme sa rozhodli.

         V novinách sme sa potom dočítali, že oheň sa po dome rozšíril z dvoch miest. Jedno ohnisko malo byť priamo v kuchyni a druhé niekde na dvore. Tušili sme to už vo chvíli, ako sme spolu s ostatnými ľuďmi zo sídliska  stáli v noci na ceste a pozerali, ako sa kúdoly dymu obracajú v smere vetra, raz k nám, raz k Čiernym hájom. Ľudia pribiehali bez slova, utierali si vyštípané oči, zapínali si kabáty narýchlo oblečené na pyžamu a len my dvaja sme vedeli, kto založil ten oheň v kuchyni. Stála pri zástavke, pozerala na nás a my sme ani na chvíľu nezapochybovali, že to bola ona. Prišla rýchlo, prvou triedou, a dodržala všetky pravidlá.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory