Foto Peter Procházka - 2001
Foto Peter Procházka - 2001




  • Životopis autora

    Oliver Bakoš sa narodil 29. decembra 1953 v Bratislave. Po absolvovaní stredoškolského štúdia pokračoval v štúdiu na

    Oliver Bakoš sa narodil 29. decembra 1953 v Bratislave. Po absolvovaní stredoškolského štúdia pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor estetika – filozofia. Po jeho absolvovaní sa stal asistentom na Katedre filozofie. V roku 1984 obhájil dizertačnú prácu na tému „Metodologický aspekt krásna v nemeckej klasickej estetike“. V rokoch 1985 – 1987 absolvoval stážový pobyt na Humboldtovej univerzite v Berlíne. V roku 1988 sa habilitoval na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1989 – 1992 pôsobil ako vedúci Katedry estetiky na Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1995 je ním opäť.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Katedra paupológie (2001)
    • O učiteľoch a ľuďoch (2003)

    Esej

    • Paradoxy vkusu (1989)
    • Básnik a vec (2000)
  • Charakteristika tvorby

    Vysokoškolský pedagóg Oliver Bakoš svojou prvotinou Katedra paupológie nadviazal, ako sám uvádza v doslove, na knihu Mareka Vadasa

    Vysokoškolský pedagóg Oliver Bakoš svojou prvotinou Katedra paupológie nadviazal, ako sám uvádza v doslove, na knihu Mareka Vadasa a Emana Erdélyiho Univerzita. Dokonca si z nej požičal aj niektoré postavy. Bakoš dej svojho debutu situoval do prostredia, ktoré mu je dôverne známe. Katedra paupológie je sondou do postkomunistického školského systému a pranieruje nielen jeho neduhy a rôzne nedostatky, ale upozorňuje aj na nezmyselnosti súčasnej doby ako takej, na obludnosti, ktoré začali bujnieť v porevolučných časoch. Situácie, ktoré opisuje, sú groteskné – komické i tragické, alebo aspoň smutné zároveň. Katedra paupológie odhaľuje zákulisné praktiky v školstve, Bakoš vo svojej próze ani tak nestavia na deformácii skutočností či ľudských vlastností (ako satira), skôr nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktoré odráža už jej existujúce deformity. Dej i postavy sú fikciou, ktorá má verný predobraz v realite. Spôsob, akým Bakoš podáva obraz skutočnosti nestavia na netradičných dejotvorných postupoch, nie je ani jazykovým exhibicionizmom a v konečnom dôsledku aj humor je skôr trpký. Autor dokázal s odstupom a nadhľadom nájsť správny uhol pohľadu, triezvy náhľad na problémy, na ktorých je priamo zainteresovaný a odvahu sprostredkovať svoj pohľad iným. A ako sám poznamenal, knižka je literárnou fikciou a pokiaľ je nejaká skutočnosť zhodná s touto knihou, je to poľutovaniahodné. Taktiež aj jeho druhá próza O učiteľoch a ľuďoch čerpá z autorovi dôverne známeho prostredia a s humornou nadsádzkou poukazuje na neľahké súznenie učiteľskej obce a spoločnosti. Po odbornej stránke je Oliver Bakoš expertom na klasickú nemeckú filozofiu a estetiku, zvlášť na diela Immanuela Kanta a je činný nielen ako autor mnohých odborných štúdií, ale venuje sa aj prekladaniu diel najmä klasických nemeckých filozofov.

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    H. G. Gadamer: Aktualita krásneho (1995), Friedrich Nietzsche: Zrod tragédie z ducha hudby. Prípad Wagner. Nietzsche proti Wagnerovi (1998)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČUPKA, Milan:_ Krása nikdy nebola v zložitejšom psotavení. (Rozhovor). In: Pravda , roč. XXIV, 27. – 28. 12. 2014, č. 295, príl. Víkend, s. 28 –

    ČUPKA, Milan:_ Krása nikdy nebola v zložitejšom psotavení. (Rozhovor). In: Pravda, roč. XXIV, 27. – 28. 12. 2014, č. 295, príl. Víkend, s. 28 – 29.

    RUPPELDTOVÁ, Silvia: Prekliaty básnik Laco Novomeský. In: Pravda, roč. XXIV, 27. – 28. 12. 2014, č. 295, príl. Víkend, s. 14 – 15.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Peter Gavalier – Martin Palúch – Jana Dudková – Oliver Bakoš – Ján Jaborník: Herec Ivan Palúch. In: Knižná revue, roč. XIX, 15. 4. 2009, č. 9,  s. 11.

    MIKULA, Valér a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    FERUSOVÁ, Z.: Komensky power (tm) (O. Bakoš: O učiteľoch a ľuďoch). In: RAK, 9, 2004, č. 5.

    TYTYKALOVÁ, S.: Mám ju a nemám ju (O. Bakoš: O učiteľoch a ľuďoch). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

    KOPČA, Marek: Keď smiech bolí (Oliver Bakoš: O učiteľoch a ľuďoch). In: Knižná revue, roč. XIII, 26. 11.  2003, č. 24, s. 5.

    KOPČA, Marek – BAKOŠ, Oliver: Netušil som, že písanie je také zložité (Rozhovor s prozaikom, estetikom a filozofom Oliverom Bakošom). In: Knižná revue, roč. XIII, 6. 8.  2003, č. 16 – 17, s. 16.

    MATHAUSER, Z.: Patero o věc klopýtaní. In: Česká literatura, 2002, č. 6.

    DOKTOR, V.: Pohľad zhora? (O. Bakoš: Katedra paupológie). In: RAK, 6, 2001, č. 5 – 6.

    GAJDOŠ, Martin: Ako sa kalila voda (O. Bakoš: Katedra paupológie). In: Knižná revue, roč. XI, 27. 6. 2001, č. 13,  s. 5.

    DOKTOR, Vladislav: Pohľad zhora? Oliver Bakoš: Katedra paupológie. (Recenzia). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 5 – 6, 97.

    MATHAUSER, Z.: Filosofické reflexe v území poezie (O. Bakoš: Básnik a vec). In: OS, 2001, č. 3.

    BABIAK, M.: Svet medzi filozofiou a poéziou (O. Bakoš: Básnik a vec). In: OS, 2000, č. 10.

    PLINTOVIČ, I.: Moderné estetické myslenie (O. Bakoš: Paradoxy vkusu). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 16.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Karierizmus hrdiniek knihy sa stupňuje, pretože dobre je len na vyšších postoch. Pocit hýbateľa a manipulátora je v nich hlboko zakorenený.

    Karierizmus hrdiniek knihy sa stupňuje, pretože dobre je len na vyšších postoch. Pocit hýbateľa a manipulátora je v nich hlboko zakorenený. Bakoš sa prostredníctvom nich vysmieva z „pyramidálnych expertov“, ktorí všeličo pozakladajú, a potom ich zbytočnosti musí niekto „rozvíjať“ (jednoducho povedané: tlačiť ďalej), pričom oni si ten pásik smotany už zlízali. Účinne a nemilosrdne karikuje vyrábanie dôležitostí, ktoré v realite neexistujú, aby sa v tomto prípade opodstatnila existencia odboru, ktorý nemá nijaký význam.

    Martin Gajdoš

    Práve som dočítal Katedru paupológie. Ešte stále sa smejem, ale neviem či som niekedy čítal smutnejšiu knihu.

    Martin Ciel

    Katedra paupológie je aj príspevkom do diskusie o povahe vedy. Je to príbeh o tom, ako pojmový aparát doslova dopomáha k žranici. Poslucháči paupológie zahrnujú pri štátnej skúške komisiu priamo naturáliami. Je síce všeobecne známe, že používať cudzie slová ešte neznamená múdrosť, lenže skutočnosť je paradoxnejšia: pojmový aparát sám od seba súka siete, do ktorých sa môže obliecť ktorýkoľvek idiot, a tým pádom sa stať autoritou. Veda je okrem iného aj vhodný spôsob, ako nemyslieť. Preto táto kniha má zmysel pre každého uchádzača o štúdium nejakej spoločenskej vedy, najmä ak sa ňou chce zaoberať na jednej z univerzít Slovenska.

    Marta Frišová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Humor čelí ľudskej zlobe. Ani ľudia, ktorí naozaj chcú byť zlí, nechcú byť smiešni. „Dobrí“, ktorí svoje

    Humor čelí ľudskej zlobe. Ani ľudia, ktorí naozaj chcú byť zlí, nechcú byť smiešni. „Dobrí“, ktorí svoje „dobro“ všetkým brutálne vnucujú, smiech neznášajú rovnako. Ide im vždy o ten pomyselný odkaz na vážnosť, ktorá smiech dusí a pretne, ktorá sa snaží komickú stránku sveta zakryť čiernym závojom akejsi zodpovednosti. Ale smiech je fascinujúcim spôsobom presný a zasahuje práve v tom bode, v ktorom treba vrátiť svetu rovnováhu. Preto sa humor podobá tancu medzi hodnotami, na ktoré ukazuje s istotou šamana modernej a vlastne každej doby. Kedykoľvek a kdekoľvek zazvoní smiech, ukáže na hodnoty, ktoré sú už azda skryté alebo zabudnuté, ale stále platia. To, čo znie v hĺbke smiechu, je pravda.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    RASISTA (úryvok z knihy O učiteľoch a ľuďoch ) Skutočne demokraticky založený človek iba s radosťou pozoruje ako rasizmus na Slovensku upadá.

    RASISTA (úryvok z knihy O učiteľoch a ľuďoch)

    Skutočne demokraticky založený človek iba s radosťou pozoruje ako rasizmus na Slovensku upadá. Najmä vďaka tomu, že ľudia sa začínajú fanaticky nenávidieť z oveľa menších príčin, než sú dajaké rasové rozdiely. Na Slovensku sa dnes už človek k rasizmu dostane najskôr iba nechtiac, podobne ako učiteľ Štumík. Učiteľ Štumík žil pokojným blahobytným učiteľským životom so svojou rodinou. K spokojnosti určite prispieval aj plat učiteľky Štumíkovej, ktorý predstavoval síce rovnako nepatrné zvýšenie celkového príjmu, ale predsa na olej, mlieko a zemiaky mali dosť. Bolo jasné, že v takejto pokojnej domácnosti sa jedného dňa musí stať niečo strašné. A to sa i stalo. Štumík, vychádzajúc v povznesenej nálade z obchodu s nápisom Second hand, v ktorom našiel síce príliš pestrý, ale teplý šál, zavadil o kľučku a roztrhol si rukáv na vetrovke. Tržná rana síce nebola hlboká, ale aj po umnom zošití a scelení by pri pohľade na ňu skúsený plastický chirurg iba podišiel k oknu operačky a ticho plakal. Tak ako Štumíková. Veď vetrovku kúpili iba nedávno, tak pred desiatimi rokmi, deň po vyhlásení zvrchovanosti Slovenska. Od sympatického Vietnamca, ktorý stál aj so svojou dodávkou pred kostolom v krásnej dedinke na Záhorí. Aj keď si hodinu nákupu nepamätali celkom presne: Štumíková tvrdila, že to bolo okolo jedenástej, ale práve kvôli tomu sa Štumík vždy až tak rozhneval, že sa musel ísť do kuchyne napiť vody. „Ako to mohlo byť o jedenástej, keď som si ju 11.05 iba skúšal?!“ kričal vždy z kuchyne a vrátil sa, až keď sa celkom upokojil. Pamäť človeka zvyčajne zradí, keď to najmenej potrebuje. V skutočnosti ju kúpili až o 11.30. Obaja zabudli, že Vietnamec z dodávky vylovil veľké zrkadlo, oprel ho o chladič a pokojne si šiel rozmeniť peniaze, potom aj zhltnúť niečo na obed do blízkej krčmy. Jednoducho nemohol prehliadnuť, že si všetky tri rovnaké vetrovky, ktoré im ponúkol, musia najprv dôkladne vyskúšať. Spomienka sa im po rokoch spoločného života vždy vracala. Ako jedna z najkrajších.

         To však v danej chvíli nebolo dôležité – dôležité bolo, že vetrovka už desať rokov umožňovala Štumíkovi vyučovať aj v zimných mesiacoch. Bez vetrovky by sa jeho akčný rádius počas chladných dní drasticky zmenšil a Štumík by sa stal fakticky domácim väzňom. Mal by iba dve možnosti: zostať doma na PN (mal protekciu u švagrovej sesternice) alebo vyjsť von, prechladnúť a až potom zostať doma na PN. Čisto teoreticky by sa dalo iba vo svetri preklusať na autobus a z autobusu do školy a rovnako naspäť, ale nanešťastie mal ich autobus voči kalendáru i platnému cestovnému poriadku pomerne pravoslávny postoj. Štumíkovci museli kamkoľvek chodiť o hodinu skôr ako iní ľudia. A preto scelená rana vetrovky, ktorá sa už vážne nedala nosiť, predstavovala existenčný problém. Aj vláda by sa tak trápila, keby jej napríklad naraz zmizli všetky energetické podniky. Teda ešte pred privatizáciou.

         „Čo robiť? Bože, čo robiť?“ márne horekovala Štumíková. Kúpiť novú vetrovku neprichádzalo do úvahy. Aj učitelia by síce chceli žiť ako iní ľudia, ale všetky slovenské vlády našťastie zatiaľ urobili maximum pre to, aby sa im to za žiadnych okolností nepodarilo. Všetky politické zoskupenia v tom vždy boli zajedno. Dokonca ide o jediný vzácny motív, v ktorom sa spontánne zjednotil celý národ. Nezištne k tomu pribral aj všetky menšiny – aspoň v tomto bode nikto nestál bokom. Zdalo sa, že daný stav už nie je možné vylepšiť, ale jednej poslankyni našťastie napadlo, že učitelia by mali vrátiť peniaze za prázdniny, lebo vtedy nič nerobia. Rezort školstva ich strana prebrala bez diskusie hneď v nasledujúcom období. Všetci jej prínos mlčky uznali – kto vie, ten vie. Kupovať v týchto perspektívach novú vetrovku by bolo šialenstvo.

         Preto nasledujúcich pár mesiacov chodil učiteľ Štumík so zvesenou hlavou. Nič ho netešilo. Dokonca ani práca nie. Roztrhnutá vetrovka spôsobila, že jeho život nadobudol mystický rozmer. „Hladová rutina, školák ťa už volá, / Nie z neho nám treba, lež z učiteľa vola...“ recitoval si polohlasne deprimovaný Štumík na zastávke ako dajaký národovec. Ale iba keď bol sám. Veď keby ho niekto začul, napríklad remeselník alebo úradníčka – tí by ho hnali! Aj iné videnia mal. Až kdesi na okraji osvietenstva a romantizmu: Túlajúc sa občas sám, zazrel pod mostom hrdého mladého človeka. Dobre živeného a pevne stavaného. Junák ten celý bol v čiernom odetý, ni jedného vlasu na hlave nemal, lež záľaha rôznych odznakov, znakov a symbolov zdobila jeho háv. I krížiky tam bolo možné rozoznať. Rôzne pozahýbané... Ale v rukách zvieral akési tajomné predmety a zvedavosť Štumíka priviedla rovno z mystického poetického vytrženia naspäť do súčasnej prózy. Niekoľko príslušníkov učňovskej mládeže mladoňovi zaplatilo a odchádzalo spokojne študujúc práve kúpené predmety. Štumík sa veciam prizrel a takmer omdlel. POKLAD! Štumíka ako blesk prežiarilo duchovné osvietenie – hneď vedel, že poklad musí byť jeho. Keď prichádzal bližšie, sošný mladík rýchlo všeličo predtým poukladané na taške poskrýval dovnútra a vyzývavo sa na Štumíka zahľadel.

         „Chceš néčo? Zavadzám ti alebo čo? Čo? Ty ma chceš nasrať, starý?“ spýtal sa mladík Štumíka nebojácne a upravil si naučeným pohybom boxer na pravej ruke. Svetlo osvietenia v Štumíkových očiach ho mýlilo. Ale Štumík zostal pokojný ako človek, ktorý vie, že kráča za pravdou. Len hľadal spoločnú reč, aby mladíka neodplašil. Len čo povedať? Aby ho to neprezradilo? Ako vkročiť do neprístupného raja? A Štumíkovi sa dostalo druhého osvietenia a vskutku našiel primeranú reč, ten božský kľúč k šťastiu i nešťastiu.

         „Čo sa deje? Šak mám prachy, kurva!“ povedal naoko urazený a pobúrený.

         „Aha...“ zamrmlal mladík a schoval boxer do vrecka. „A čo chceš?“

         „No tie biele... tie krúžky... ako niesli hentí chaloši...“ vysvetľoval Štumík. „Pre syna...“ klamal.

         „Ale tí su po štyrycat...“ premeral si ho nedôverčivo mladík.

         „Bezva...“ uspokojil sa Štumík. „Máš tri?“

         Mladík mu dal tri, vydal mu drobné a odišiel. Štumík si ešte chvíľu prikladal krúžky na miesto imaginárnej rany na vetrovke, ktorá visela doma v skrini. Potom spokojný a pyšný kráčal domov ukázať úlovok žene.

         Žene sa zdalo, že sa zbláznil. Vrhla na veľké kolieska pohľad a sadla si neschopná slova.

         „To si zhabal v škole? Už aj takí malí to nosia? Prečo to nosíš domov?“ spýtala sa.

         „Nie. Tieto som kúpil.“

         „Kúpil? Načo?“ teraz sa žene zdalo, že sa zbláznila ona. Na veľkej bielej nášivke svietil nápis WHITE POWER. „Už si načisto osprostel? Zabudol si, že starý otec boli u partizánov? Už si rasista? Ty si rasista!“

         „Ešte nie som.“ roztržito odvetil Štumík. „Ale vetrovka je zachránená. Trofeje nám umožnia ďalšie boje. Možno... Ale ľahké to nebude...“ spokojne proti svetlu i proti stene študoval nášivky Štumík a blažene sa usmieval. Treba k tomu poznamenať, že všetky veci nevyjdú vždy celkom tak, ako si človek predstavuje. Ľudia na to druhých často vôbec neupozornia. Napríklad keď si štyridsiatnička zapletie vrkoč a kúpi si biele podkolienky v detskom oddelení, každý hneď vie, že k postihnutým sa máme správať, ako keby boli zdraví. Preto Štumíková potichu odišla do kuchyne. Nevedela, čo už povedať.

         Štumík si ju však vôbec nevšímal. Zhltol skromný obed a uchýlil sa aj s nášivkami do pivnice. Tam zápasil s čistiacimi prostriedkami až do večera. Susedia, čo si chodili po zemiaky, cítili terpentín, benzín, savo, čikuli a všeličo iné, akoby tam fetujúca mládež oslavovala zásnuby.

         Štumík bol spokojný. Trpezlivou reštauračnou činnosťou sa mu podarilo odstrániť nápis WHITE. Jedna nášivka síce úplne padla za obeť pokusom, ale zvyšné dve boli obstojné. Až na nepríjemné „mapy“, ktoré miesto pôvodného nápisu stále prezrádzali.

         „Teraz už ide o všetko,“ ukázal oslobodený nápis POWER žene.

         „Ako to myslíš?“ spýtala sa, nič nepochopiac.

         „Normálka. Vystrihneme niečo iné a našijeme to na rukávy.“ prehlásil spokojný s výsledkom.

         „Čo vystrihneme?“

         „Jednoducho iný nápis. Nášivka bude iná!“

         „Aká iná?“

         „Úplne iná.“ tajomne sa knísal Štumík a mädlil si ruky.

         „Akože bude iná?“ nechápala stále žena.

         „No vystrihneme písmená – väčšie, menšie. Skúsime to najprv s papierom a potom s látkou!“

         Pracovali celý večer, ale nič nevychádzalo. GREEN POWER mal príliš veľkú šmuhu za GREEN alebo pred GREEN. Nevyšiel ani pokus s DIESEL POWER. „Krátke. Krátke je to,“ stonal nešťastný Štumík. Uložili sa spať, lebo nič iné im nenapadlo okrem ATHLETIC POWER alebo SPORT POWER. Ale uprostred noci Štumík náhle vyskočil a bežal čosi napísať do kuchyne. Tretie osvietenie – tretie šťastie v jednom dni! Potom spal do rána ako zabitý.

         Žena ráno našla nápis a usmiala sa. Keď sa vrátil z práce, obe nášivky už boli hotové a práve ich šijací stroj prirážal k rukávom poranenej vetrovky. Štumík si vetrovku obliekol a spokojnosťou až zakrochkal. V zrkadle pred ním stál opäť dôstojný jedinec – slovenský učiteľ tretieho tisícročia. Trochu neoholený, ale s viditeľne nadšeným srdcom. Vynikol by medzi drsnými motorkármi i dobre oblečenými policajtmi z L.A. Na rukávoch jeho vynovenej vetrovky svietil fascinujúci nápis, ktorý nikoho nenechával na pochybách, s kým má práve dočinenia: KOMENSKY POWER.

         Štumík nevydržal. Vyrazil v novej vetrovke do ulíc a zdalo sa mu, že za sebou necháva žiarivú stopu ako kométa. Dal si spokojne jedno pivo, kúpil žene kvety a hrdo kráčal domov.

         Prvá ho zastavila odhodlaná elegantná energická štíhla žena so zlatými okuliarmi: „To som ešte nevidela! Vy máte teda odvahu! Takto ich zironizovať. Úžas! Príďte zajtra k nám. Máme schôdzu. O dva týždne ideme cez víkend na protirasistické stretnutie do Klagenfurtu. Autobus už je, aj nocľah – stravu nám žiaľ nedajú, iba diéty. Zajtra vás čakám.“ Vopchala mu do ruky pozvánku a navštívenku a pomaly odplávala, neveriacky krútiac hlavou. Pri parku sa zo skupiny mladíkov jeden odlepil a s baseballovou pálkou v ruke ho placho oslovil:

         „Ujo, môžem sa vás niečo spýtať? Ujo...“

         „Pýtaj sa, chlapče!“ rázne a srdečne odvetil Štumík.

         „Čo je to KOMENSKY? To je naša nálepka!“ ukazoval na nápis na jeho rukáve.

         „KOMENSKY, no to je vlastne Jan Amos Komenský – učiteľ národov,“ povedal Štumík a pobavene čakal, čo sa bude diať.

         „Aha, a kedy on bol?“

         „No...“ zaváhal Štumík, „nemal by som vám to... No povedzme to takto: Bol pred pár desaťročiami. Ešte pred vojnou. Rozumieš, však?“

         „Uhm... A ujo... a môžem sa vás ešte dačo spýtať?“

         „Prirodzene!“

         „Ujo, a on učil iba bílých?“

         „Vieš...“ šúchal sa Štumík po líci a ostražito sa poobzeral okolo, „Ako ti to povedať? Ale tebe to poviem radšej na rovinu: pre Komenského vlastne iná možnosť ako učiť bielych jednoducho nebola. Chápeš, nie?“

         „Jasné... Chalani, poďte sem!“ zavolal výrastok ostatných. „Pozrite ako tento ujo vydrbal so všetkými fízlákmi! Nič mu nemóžu! Šílené! A Komensky je ten, čo všetko bílých naučil! Kurva, to je néčo! Takto vydrbať s fízlákmi!“ Zhrčili sa okolo Štumíka a pokyvovali hlavami. Lebo aj mladosť vie uznať múdrosť, ak cíti, že je nefalšovaná. Štumík im ešte stihol vysvetliť, že Komenský mal veľa ťažkostí, ale nikdy sa nevzdával: „Viete, ale mnohí ho dodnes nemôžu ani cítiť!“ povedal na záver a rozlúčil sa. Zanechal ich, aby sa sami vyrovnali s touto novou skutočnosťou.

         Zdalo sa však, že šťastie v ten deň nechodilo samé. Dobehol ho starší dobre oblečený pán: „Prepáčte, vy ste učiteľ, pravda?“

         „Som!“ odvetil učiteľ Štumík hrdo, lebo vo vynovenej vetrovke sa to ťažko zapieralo.

         „Pýtam sa vás preto... Videl som, že to s mládežou skutočne viete... a aj mimo práce... Viete, mám teraz na starosti takú súkromnú školu, možno by sme sa mohli dohodnúť. Vy učíte na štátnej škole?“

         „Na štátnej!“

         „Aha, tak to je potom jasné! To sa dohodneme určite! Navštívte ma dakedy budúci týždeň! Počkajte, napíšem vám aj súkromné číslo, keby ste ma nezastihli... Dáte mi vaše? Aby sme nestratili kontakt. Dobre? Rozumejte – ja mám o vás prioritný záujem.“

         Učiteľ Štumík sa vrátil domov spokojný. „Klagenfurt. Súkromná škola,“ prezeral si celý večer navštívenky. Márnotratne dolial žene pohár červeného vína: „Len aby sme mali čas vrátiť peniaze za prázdniny!“

     

    Poviedka Rasista (In: BAKOŠ, Oliver: O učiteľoch a ľuďoch. Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2003) je publikovaná so súhlasom Literárnej a kultúrnej agentúry LCA (www.LCA.sk).

    Zobraziť všetko