• Životopis autora

    Oskár Čepan sa narodil 27. februára 1925 v Cíferi pri Trnave. V rokoch 1936 – 1944 absolvoval gymnázium v Trnave, v rokoch 1945 – 1949

    Oskár Čepan sa narodil 27. februára 1925 v Cíferi pri Trnave. V rokoch 1936 – 1944 absolvoval gymnázium v Trnave, v rokoch 1945 – 1949 odbor slovenský jazyk a literatúra – filozofia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského). Po skončení štúdií pôsobil ako literárny historik a teoretik v Literárnovednom ústave (neskôr Ústav slovenskej literatúry SAV). Je autorom množstva čiastkových štúdií, niekoľkých kapitol v akademických Dejinách slovenskej literatúry a mimoriadne významných monografií z uvedených oblastí. Bol spoluredaktorom vedeckej revue Slovenská literatúra (1956 – 1960) a redaktorom edície zborníkov literárnovedných štúdií Litteraria (1958 – 1972). Zomrel 3. septembra 1992 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Odborná literatúra

    • Znepokojené múzy (1999, posmrtný výber zo štúdií o výtvarnom úmení)

    Literárna veda

    • Rukoväť dejín slovenskej literatúry (1949, spoločné dielo: O. Čepan, D. Chrobák; tretie doplnené a opravené vydanie Chrobákovej príručky z roku 1932)
    • Literárne bagately (1971)
    • Kukučínove epické istoty (1972)
    • Kontúry naturizmu (1977)
    • Stimuly realizmu (1984)
    • Próza slovenského realizmu (2001, 1.vydanie)
    • Literárne dejiny a literárna veda (2002, 1.vydanie)
    • Literárnoteoretické state (2003)
  • Charakteristika tvorby

         Oskár Čepan sa zaoberal problematikou novodobej literárnej teórie rovnako zaujato a hlboko ako problematikou historickej pragmatiky

         Oskár Čepan sa zaoberal problematikou novodobej literárnej teórie rovnako zaujato a hlboko ako problematikou historickej pragmatiky literárnych dejov, najmä literárneho romantizmu a realizmu na Slovensku. Významne osvetlil poetiku svojbytného slovenského, prírodou a prírodných mýtom inšpirovaného expresionizmu tridsiatych rokov 20. storočia, ktorý v jeho estetickej a filozofickej jedinečnosti označil termínom naturizmus.

         Hlboký záujem, ktorý ho neopustil po celý život, smeroval aj k výtvarnému umeniu. Ako devätnásťročný bol scenáristom Trnavského mestského divadla. V tom čase vyšla aj jeho prvá stať Výtvarná spolupráca pri divadle, ktorá varuje pred „vždy aktuálnym nebezpečenstvom: vraždou slova prostredníctvom kulisy“. Problémom estetickej kvality jazyka vo vzťahu ku kvalite estetiky obrazu sa napokon zaoberal po celý život, či už vo svojich pozoruhodných výtvarných exkurzoch (o ktorých sa širšia verejnosť dozvedá až dnes), v odborne hlboko fundovanej amatérskej vášni k archeológii (napr. objav stôp po rímskom osídlení v Dúbravke pri Bratislave, bohatá paleontologická zbierka), no najmä v košatých analýzach a syntetických opisoch literárnych dejín.

         Syntéza slova a obrazu, pojmu a vízie sveta sa stali nosným princípom jeho literárnovednej práce práve prostredníctvom hĺbky obrazu – výtvarné ani archeologické nemožno od jeho literárnohistorickej syntézy realizmu a naturizmu oddeliť ani teoreticky (či metafyzicky, ako sám hovorieval). Mladý Čepan si ako prvé štúdium zvolil odbor výtvarná výchova – zemepis, ktoré po roku zmenil: vyštudoval aprobáciu filozofia – slovenská literatúra. Literatúra a výtvarné umenie sa odvtedy až do konca života v jeho diele prelínajú a dopĺňajú. Meno Oskár Čepan sa už niekoľko rokov širšej verejnosti pripomína vďaka cene pre mladých výtvarníkov, organizovanej nadáciou Centrum pre súčasné umenie, ktorá nesie jeho meno.

         Rozsiahla kapitola Rozklad romantizmu v 3. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry (1965), kde „narušil dovtedajší petrifikovaný výklad o bezproblémovosti a názorovej monolitnosti Štúrovej školy“ (M. Šútovec), inšpiratívna kapitola o slovenskej próze v rokoch 1935 – 1945 v 5. zväzku Dejín (1984) len signalizovali širší syntetický záber Čepanovej metodológie. Galileovsky znepokojovala dobovú politickú moc a Čepan to výrazne pocítil. Aj napriek prekážkam však vydal dôležitú monografickú prácu Kukučínove epické istoty, syntetickú interpretáciu Kukučínovej poetiky. Významne osvetlil problém medzivojnovej tzv. „lyrizovanej prózy“ (J. Števček) a jej estetickej závislosti (J. Felix) od francúzskeho prírodného expresionizmu (Giono, Ramuz) v monografickom diele Kontúry naturizmu. Po hĺbkových literárnohistorických, genologických a poetologicko-typologických výskumných sondách napokon vytvoril monumentálnu vedeckú syntézu obdobia slovenského literárneho realizmu v knihe Stimuly realizmu. Jeho Literárne bagately ako „avantgardné prehodnocovanie literárnej minulosti, jemne ironické a parodizujúce vstupy do súčasnosti (M. Šútovec) osviežili literárnovednú komunikáciu významným spôsobom aj žánrovo. Nezanedbateľné je Čepanovo editorské dielo (Záborský, Kukučín, Kubáni, Pauliny-Tóth, Malevič), ale aj rozsiahle paleontologicko-neolitické zbierky a objavy, štúdie z oblasti výtvarného umenia či výtvarné koláže. Svedčia o jeho univerzálnosti a zároveň renesančnej jedinečnosti. V rámci projektu Zobrané diela Oskára Čepana, iniciovaného Ústavom slovenskej literatúry SAV, posmrtne vyšli súbory jeho štúdií Próza slovenského realizmu, Literárne dejiny a literárna vedaLiterárnoteoretické state.

         Oskár Čepan vyšiel z metodológií dobového štrukturalizmu (Bakoš, Mukařovský, Vodička) a ruskej formálnej školy (Šklovskij, Tomaševskij, Tyňanov), ktoré si osvojil s vysokým filozofickým nadhľadom v čase, keď tí, ktorí nesadli na lep pseudomarxistickým filologickým dogmám, hľadali útechu vo fetišizovaní štruktúrnych funkcií estetiky jazyka. Ako jeden z mála – v dlhodobej perspektíve jediný – hľadal jej „súvis“ s kultúrnou dynamikou živej, materiálovo podloženej histórie v rozsiahlej monografickej forme. „V živote sa stretávame so súvislosťami dialektickými kauzálnymi, alebo tak či onak funkčnými. V umeleckej literatúre príliš suverénne vládne estetická funkcia. Celá literatúra je vlastne – nielen v konečných, ale najmä v počiatočných dôsledkoch – výrazom jazyka a jeho estetickej funkcie. Čo sa tu teda dá vôbec so súvisom robiť?“ (Literárne bagately, 1971). Už v štúdii K typológii literárnych smerov aplikoval O. Čepan pohľad na literárny text cez metaforicko-metonymický reliéf sekundárnych (mýtických) označovacích systémov R. Bartha a odkryl ich gravitačné pôsobenie na text ako súčasť univerza literárnych textov, kde „… obe formy básnických trópov vystupujú v úlohe základného organizátora“ či „gravitačného jadra“ – aj ako estetický fundament vo vzťahu k poetike, aj ako estetická sankcia vo vzťahu ku kultúrnej norme. „Príznačný motív obdobia slovenského literárneho romantizmu – let orla, sokola – je výrazom prevahy princípu metaforického. Motívy stromu, kvetu a domu, charakterizujúce tvorbu literárneho realizmu, sú zviazané s prevahou princípu metonymického“ – tento elementárny metodologický princíp využil neskôr pri budovaní monumentálnej monografie Stimuly realizmu.

         V šesťdesiatych rokoch 20. storočia formuloval estetické princípy bratislavského výtvarného hnutia Konfrontácie a jeho východiská z francúzskej štrukturálnej abstrakcie. Vytvoril významné state o hlavných predstaviteľoch predovšetkým ruskej výtvarnej avantgardy – Kazimira Maleviča, Vladimira Tatlina, Vasilija Kandinského, Sergeja Šaršuna. Po nástupe politickej normalizácie v 70. rokoch však už nesmel vydať viacero závažných monografií o uvedených autoroch (napr. antológia textov Tatlinova iniciatíva, monografia o Mariánovi Čunderlíkovi Od človeka na prah univerza a o Rudolfovi Filovi – Maliar medzi Erosom a Thanatom).

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006. MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    Výtvarník Oskár Čepan (katalóg k výstave koláží – 2005).

    ZAJAC, P.: O literárnovednej slovakistike po roku 1945. O normalizácii a výhľadoch bez účtovania. In: Slovenská literatúra, 51, 2004, č. 1.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Čepanov pohľad na Vajanského. In: Slovenská literatúra, 50, 2003, č. 6.

    MALEC, I: Reflexia Čepanovho výskumu u Joanny Goszczyńskej. In: Slovenská literatúra, 50, 2003, č. 6.

    MIKULOVÁ, M.: O Čepanovom výskume realizmu a jeho strategickej prešmyčke. In: Slovenská literatúra, 50, 2003, č. 6.

    MALEC, I.: Čepan, Oskár: Próza slovenského realizmu. In: Slovenská literatúra, 49, 2002, č. 6.

    Oskár Čepan. (Pramene a dokumenty; 2 dokumenty pri príl. nedožitých 75. nar.).
    Vesmírne veci veliké a veľký vesmír vecí (In: Kultúrny život, 1964, č. 51 – 52) a Obraz a slovo (In: Kulturní tvorba, 1965, č. 12). In: Slovenská literatúra, 47, 2000, č. 2, s. 166 – 171.

    ADAMOVE, J.: Znepokojenie ako pôžitok. In: OS, 2000, č. 7.

    MARENČIN, A.: Dva triumfálne návraty. In: Slovo, 2, 2000, č. 10.

    MOJŽIŠ, J.: Človek pred obrazom a obraz za Človekom. In: OS, 1999, č. 12.

    GÁFRIK, M.: Cyranovský „čistý štít“. In:  Literárny týždenník, 8, 1995, č. 17.

    HAMADA, M.: Avantgardný vedec Oskár Čepan. In: Kultúrny život, 29, 1995, č. 3.

    HORVÁTH, T.: Literárna história, invariant, udalosť. In: Slovenská literatúra, 42, 1995, č. 2 – 3.

    MARČOK, V.: Medzi literárnou históriu a typológiou. In: Slovenská literatúra, 42, 1995, č. 2 – 3.

    MIKULOVÁ, M.: Oskár Čepan a avantgarda alebo o jednom palindrome. In: Kultúrny život, 29, 1995, č. 3.

    ČEPANOVÁ, N.: Oskár Čepan (Personálna bibliografia). In: Slovenská literatúra, 41, 1994, č. 5 – 6.

    FILA, R.: Fenomén kultúrnej integrity. In: Slovenská literatúra, 41, 1994, č. 5 – 6.

    HORVÁTH, T.: la gaya čepaniáda. In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 6.

    ZAJAC, P.: Literárne bagately Oskára Čepana. In: Dotyky, 5, 1993, č. 3.

    PETRÍK, V.: S Oskárom Čepanom o Stimuloch realizmu. In: Romboid, 1985, č. 6.

    ŠÚTOVEC, M.: Oskár Čepan šesťdesiatročný. In: Slovenská literatúra, 32, 1985, č. 1.

    PETRÍK, V.: Čepan Oskár: Kontúry naturizmu. In: Slovenská literatúra, 1979, č. 2.

    MARČOK, V.: Viliam Marčok číta Oskára Čepana. In: Romboid, 13, 1978, č. 12.

    BAGIN, A.: Čepan, Oskár: Kukučínove epické istoty. In: Slovenská literatúra, 1973, č. 4.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Možno aj pre nepriateľské ovzdušie začal sa Čepan koncom 60. rokov vracať k svojej zabudnutej láske – k archeológii praveku. A tak, ako

    Možno aj pre nepriateľské ovzdušie začal sa Čepan koncom 60. rokov vracať k svojej zabudnutej láske – k archeológii praveku. A tak, ako všetko, do čoho sa púšťa, aj túto oblasť obohacuje o svoje systematické hľadanie s úspešnými výsledkami. Čepanovi sa podarilo vo všetkých oblastiach, na ktoré namieril svoje neuveriteľne invenčné myslenie, dosiahnuť vysoko hodnotné a najmä nadčasové výsledky. Pravdepodobne to bolo, slovami Mikulovej, vďaka jeho nefalšovanému avantgardnému duchu, záľube v medzipriestoroch, perifériách, krivkách a hľadaním medzi epochami. Nebol spokojný s tradičným spôsobom bádania, pre neho bola dôležitá uvoľnenosť uvažovania, fantázia, ale aj transparentnosť ako metóda. Kládol dôraz na analýzu, porovnávanie, ale aj interpretáciu a najmä surfovanie medzi odbormi, čím predznamenal neskoršiu interdisciplinaritu.

    Andrea Kopernická

    Nenarodil sa do priaznivej doby, no ideologické obmedzenia sa naučil brať ako výzvu. Rafinovane na ne reagoval, limity podnecovali jeho kreativitu.

    Marcela Mikulová

    Nedajme sa zmiasť jeho zvláštnym idiolektom – ide o ukážku vynikajúcej štrukturálnej analýzy. Písanie Oskára Čepana nepochybne patrí do siene slávy štrukturálneho kritického diskurzu.

    Peter Michalovič/Pavol Minár

    Dnes vidíme, že dobou vzniku a predovšetkým autonómnou kvalitou vytvoril v tejto komornej podobe Oskár Čepan dielo, ktoré dobre korešponduje s najaktuálnejšími tendenciami šesťdesiatych rokov (…). Vďaka sústavnosti, s ktorou výtvarne pracoval, a to na dobovo aktuálnej problematike a v prekvapivej originalite a kvalite, od začiatku štyridsiatych rokov do konca rokov šesťdesiatych, si zaslúži, aby bol v našom kultúrnom kontexte vnímaný ako výtvarník. Navyše ako výtvarník obohacujúci o ďalší rozmer sféru československého geometrického umenia.

    Jiří Valoch

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    O Literárnych bagatelách: Veď akým jazykom hovoriť o všelijakých pokriveninách, o schematickej karikatúre
    O Literárnych bagatelách: Veď akým jazykom hovoriť o všelijakých pokriveninách, o schematickej karikatúre a o nekritických názoroch na kritiku? Na skarikované námety jazyková karikatúra! O pálčivých a „žeravých“ veciach sa nielen dá, ale aj treba hovoriť jazykom „pritiahnutým“ za jazyk. (…) Záborský o svojom štýle hovoril, že pripomína jazyk preťahovaný cez srp. Jazyk meravej frázy „žrecov“, t. j. k-riti-kusov (Záborský) možno zohybniť a urobiť citlivejším nielen srpom, ale aj mlatom. To všetko preto, aby tieto chirurgické nástroje – ako sa vraví – nebolo treba používať. Aspoň istý čas.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Literárne bagately (úryvok)      Súvisí všetko so všetkým, alebo nesúvisí? Vieme, že v tzv.

    Literárne bagately (úryvok)

         Súvisí všetko so všetkým, alebo nesúvisí? Vieme, že v tzv. konečných dôsledkoch akoby všetko súvisieť malo. Ale nie absolútne a metafyzicky. Už sme sa takmer bezpečne nazdávali, že v počiatočných dôsledkoch tých súvislostí ani nie je veľa. Ale môže ich byť ešte predsa dosť. Nie však metafyzických a absolútnych, ale relatívnych, podmienečných a prechodných.

         V živote sa stretávame so súvislosťami dialektickými, kauzálnymi, alebo tak či onak funkčnými. V umeleckej literatúre príliš suverénne vládne estetická funkcia. Celá literatúra je vlastne – nielen v konečných, ale najmä v počiatočných dôsledkoch – výrazom jazyka a jeho estetickej funkcie. Čo sa tu teda dá vôbec so súvisom robiť?

         Obloha je modrá ako neočakávanosť vety

         Baránku boží ktorý snímaš hriechy sveta

         obloha je čierna ako pardále smiechu

         obloha je strieborná ako pokušenie

                                                                (R. Fabry)

         Modrý ako neočakávanosť vety, prevzatej z akejsi starej objemnej knihy? Ak súvislosti v oblasti jazyka, tak potom aranžujme: zá-vis, od-vis, pre-vis, pred-vis, nad-vis, vo-vis, k-vis, ne-sú-vis. Ale taký vis à vis, akože: to je ako tamto...?! Máme hojnosť predpôn, predložiek a k tomu ešte ohýbanie slov. To sú tie odveké zákonitosti jazyka. Veď už klasik hovoril:

         černé s bílým nikdy nemíchejte!

                                                                (J. Kollár)

         Je otázka: má umelecká literatúra vyjadrovať takú súvislosť vecí, faktov a javov, aká vládne v skutočnosti? Odrážajú sa v nej vzťahy, kontinuita reality bezprostredne? A je vôbec stopercentná kontinuitnosť charakteristickou črtou skutočnosti? Či je to zväčša len naša abstrakcia, vec myslenia?

         Niečo na tom bude, lebo je isté, že mnohé súvislosti ostávajú stále pevné, zomknuté a do seba zažraté, až ich časom predbehne sám čas. Nestačia mu, zaostávajú za ním, starnú – ale veselo súvisia naďalej. To je ten horší prípad konečných dôsledkov. Je poslaním literatúry, aby rozbíjala pseudosúvislosti tohto druhu. Ale je to všetko?

         Vedľa tohto každodenne vidíme fakty a javy, ktoré majú už na pohľad v sebe čosi, čo ich navzájom priťahuje, a – nie a nie súvisieť. Raz ich delia predsudky kvantitatívnych alebo kvalitatívnych kategórií, druhý raz konvenčné hierarchické medze medzi tým, čo je len časťou niečoho, a tým, čo je celkom. To všetko sú ťažkosti dôsledkov počiatočných. Za nimi je vždy čosi, čo má do činenia s tvrdou konvenciou. Poslaním literatúry je, aby usvedčovala aj nesúvislosti tohto druhu. Ale je to už skutočne všetko?

         Umelecká literatúra našla v poslednom polstoročí prostriedok, ako zlomiť jarmo konvenčnej súvislosti a apriórnej nesúvislosti javov. Toto jarmo sa nazýva: zákonitosti kauzálne a hierarchicky odôvodnenej kompozície. Údajne má stelesňovať odkaz toho najlepšieho, k čomu prišlo umenie od antiky až po dekadenciu, až do čias všeobecného rozkladu pojmu „krásy“. So vznikom moderných literárnych smerov sa pojem tradičnej kompozície zdiskvalifikoval. Začal ho nahrádzať pojem montáže.

         Hoci vznikol v umeniach vizuálnych, v maliarstve a vo filme, prenikol aj do literatúry. Nielen do prózy, kde je celkom evidentný, ale aj do poézie. Do nej ešte hlbšie. Kým v próze sa zväčša týka vyšších významových celkov, zložitejších kontexov, v poézii táto „zhubná“ epidémia napadla aj najjemnejšie tkanivá. Spôsobila rozklad tradičných jednôt a odvekých prípustných súvislostí. Je príznakom choroby zvanej formalizmus univerzalis. Jej charakteristickou črtou v poézii aj v próze je to, že nič nenecháva na svojom pôvodnom mieste. Vyvoláva ustavičný presun častí a celkov, hýbe s motívmi a kontextmi, spôsobuje triašku prvkov zvukových a významových.

         V dnešnej situácii nie je ešte celkom isté, či je toto všetko dôsledok alebo príčina niečoho, či sú to počiatočné dôsledky alebo konečné impulzy. Ale fakt je, že montáž v umeleckej literatúre je nesporným faktom a že prevzala na seba úlohu niesť jednu zo základných funkcií esteticky štylizovaného jazyka. Dnes je už v pozadí termínu estetická aktualizácia vždy čo-to z montážovej techniky.

         Ako k tomu vôbec prišlo? Pojem kompozície sa spája s predstavou vnútorne prísne odôvodnenej skladby, so vzťahom rovnorodých prvkov a totožných kontextov. Pojem montáž vyjadruje už určité rozdiely. Dáva sa do súvislosti s neobvyklým, akoby „násilným“, voľným a takmer „vonkajším“ spájaním rôznorodých, neúplných a pôvodne nesúvisiacich prvkov a kontextov. V poézii od romantizmu po symbolizmus bola kompozícia výrazom vôle udržať na pláne literárneho diela aspoň zdanie jednoty rozkladajúceho sa sveta, jeho kontinuitnosť a kontextovosť. Motivovalo sa to rôzne. Primerane cieľom literárnych škôl, smerov a autorov. Ale po kraskovskom „chaose všetkého toho, dusnej neurčitosti, šírej, rozptýlenej šedej hmle“ (I. Krasko, Ja) sa definitívne konštatovalo, že poetika starej lyriky je neúnosná. Po modernej vede aj nová poézia potvrdila nesúvislosť sveta. Počnúc symbolizmom sa pojem súvisu preniesol z kontextovo-významových na fónicko-kódové prvky básnické ho jazyka. A až cez ich zásadnú obnovu sa postupne vracia k plánom významovým.

         Tento návrat však už nie je návratom k očistenej a obnovenej jednote. Básnik čoraz častejšie stretáva veci osebe, prúdy amorfného bytia a torzá niekdajších celkov. V prvom rade bije do očí nemilosrdná deformácia skutočnosti:

         Kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.

         Hľa: obraz kosý, skrivený:

         romboid – zlámané trosky detských hier.

                                                                (L. Novomeský)

         Z tohto celkom organicky vyplynula torzovitosť, neúplnosť faktov a javov:

         A dnes zasa torzá

         Pláne plné vzdychov rozliatych pečatí

         Plazia sa drieky kam oko spočinie

         Duní protéza a sval sa v kŕčoch zmieta

         Uteká búročný záprah uteká z trosiek mesta

         A každý smrteľník si v dlaniach hlavu nesie

                                                                (Š. Žáry)

         Novodobá poézia vyslovila aj tragickú pravdu o ustavičnom rozširovaní priehrad medzi ľuďmi a v dôsledku toho aj povedomie maximálnej nekontextovosti vo všetkých rovinách:

         Od slova k slovu sú ďaleké cesty

         Podobné pustatinám od človeka k človeku

                                                                (J. Brezina)

         Montážová skladba sa vytvorila v čase vzniku moderných literárnych smerov, ako sú futurizmus, dadaizmus, poetizmus, konštruktivizmus, surrealizmus a ďalšie. Je pre ne charakteristické, že sa v nich namiesto komplexného pohľadu na skutočnosť uplatňovali jednotlivé a izolované hľadiská. Ale vzápätí aj snahy povýšiť ich, absolutizovať nad všetky ostatné. Estetické a svetonázorové koncepcie týchto smerov charakterizuje maximalizmus v minimalizme. Intenzívne využitie nepočetného inventára prvkov a motívov. A rovnako ovzdušie ustavičného prechodu, presunu v rámci filozofických a estetických kategórií.

         V čase straty podmienok pre jednotu kontextov, v čase narušovania hraníc medzi významovými radmi stávali sa „klasické“ metódy kompozície neúčinné. Nahrádzali ich montážové postupy. Práve nimi rozširovali vymedzené minimálne významotvorné princípy svoju skladbovú, „syntaktickú“ kapacitu. Ak sa jazyk poézie charakterizuje ako „násilie“ na jazyku komunikatívnom, tak montáž sa stala prostriedkom rozšírenia tohto násilia nielen na všetky zložky literárneho diela, ale aj na logickú“ stavbu celej esteticky štylizovanej skutočnosti. Jeden zo zakladateľov filmovej montáže S. M. Ejzenštejn napísal, že jej úlohou je „rozbiť to, čo je dané osebe, ono amorfné, nezávislé bytie udalostí alebo javu, rozbiť to preto, aby sa to mohlo znova zložiť dokopy tak, aby jav zodpovedal tomu názoru naň, ktorý mi diktuje môj vzťah k nemu, vzťah, ktorý vyplýva z môjho svetového názoru“. Úlohou montáže je odstrániť to, čo nemá oprávnenie spolu súvisieť, a spojiť to, čomu súvisieť bráni neodôvodnená konvencia.

         Montážová technika sa presne viaže na povahu materiálu a skladbové možnosti, primerané príslušným druhom umenia. V literatúre je to povaha a možnosti jazyka. Tento základ v prvých aj v konečných dôsledkoch podmieňuje výber a väzbu jednotiek, ktoré prichádzajú do úvahy. Možnosti spájania týchto prvkov nie sú vždy rovnaké. Závisia od premenlivého vzťahu literárnych smerov a autorov ku skutočnosti, od ich ideovo-estetických zásad. Ale v každom prípade ide o špecifický výber a spájanie významových protikladov, ktoré sa viažu na rôzne stupne výstavby literárneho diela. Môžu to byť hlásky – fonémy, morfémy, slabiky, slová, syntagmy, slovné celky, ale aj motívy a tzv. obrazy: Na každej rovine platia iné, jej primerané postupy, iný výber a syntax jednotiek.

         Charakteristickou črtou pri výbere jednotiek je moment významovej protikladnosti. Pri ich väzbe sa zasa uplatňuje moment kontrastu:

         Moje básne sú úlomky mnohých sôch

         Spojené v jedinú sochu

         Melanchóliu

                                                                (V. Reisel)

         Základný významotvorný princíp, tzv. významové gesto alebo tzv. nukleárna slabika istého literárneho smeru (autora,) spočíva na osobitnom vzťahu medzi významovým maximom a minimom, ktorý je schopný elementárny prvok obsahovať. Tento vzťah má skryté paralely s metaforickým princípom výberu prvkov z kódu a s metonymickou priľahlosťou pri ich skladaní do kontextu. V literárnej montáži platia všeobecné zásady, v mnohom analogické zákonitostiam, stanoveným fonológiou.

         Pravda, toto je len rámcová schéma, v ktorej je dostatok možností na obmeny a variácie. Nimi sa navzájom odlišujú nielen literárne smery, ale aj autorské individuality. Vo futurizme, dadaizme, lettrizme, konkrétnej a permutačnej poézii sa kladie dôraz predovšetkým na kódové fónické prvky jazyka. V surrealizme, poetizme, konštruktivizme a ďalších im podobných smeroch je ťažisko viac na rovine vyšších významových jednotiek.

         Hranice medzi týmito rovinami sú pohyblivé. Zmysel prechodu od kódových, v užšom zmysle slova „lyrických“ prvkov ku kontextovým – „epickým“ názorne vyslovuje verš:

         Zbohom, korálky – slová,

         roztrhla sa vám nitka.

         Vitajte, povrazy viet!

         Ideme putnať divú,

         surovú krásu sveta.

                                                                (J. Kostra)

         V takýchto nitkách, povrazoch a reťazcoch významových protikladov a kontrastov sa odohráva vývinový proces modernej poézie. Montáž ako príznačná črta jej skladby – syntaxe odhaľuje z nového uhla samu techniku súčasnej poézie.

         Hlavným problémom montáže je náležito odôvodniť, motivovať oprávnenosť kontextového súvisu prvkov, ktoré pochádzajú alebo môžu pochádzať z odlišných významových rovín a radov. Týmto poézia, v medziach svojho jazyka, ktorý je „jazykom v jazyku“, rozbíja prežité pseudosúvislosti a vytvára nové, hoci aj podmienečné, relatívne a približnostné kontakty vecí a javov ešte v ich zrode. Montážový postup je v súčasnosti pilierom estetickej aktualizácie. Je metódou, ktorou možno konštruovať a rekonštruovať súvislosť básnického pohľadu na komplikovanú a značne „diskontinuitnú“ skutočnosť bez toho, že by sa niečo iba iluzionisticky predstieralo. Je tu kontinuita v „skokoch“? Montáž nefinguje pravdu. Ak treba, predstaví súvis v skokoch. Tlačí sa skutočnosť do literárneho diela v „surovej“, veristickej, umelecky „neposvätenej“ podobe? Tak ju prevezme nahú – ako citát. Opodstatnenosť montážového postupu je podmienená plným vedomím jej slobody, obmedzenej len predpokladmi materiálu – básnického jazyka.
    Zobraziť všetko