Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 13. mája 1937 v Prahe. Od roku 1939 žije na Slovensku, v roku 1960 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,
    Narodil sa 13. mája 1937 v Prahe. Od roku 1939 žije na Slovensku, v roku 1960 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história. Pracoval vo viacerých periodikách na Slovensku i v Čechách, vo vydavateľstvách OPUS a Práca, v Historickom ústave SAV v Bratislave a v Archeologickom ústave SAV v Nitre a štyri roky tvoril v slobodnom povolaní. V roku 1991 založil a podnes vedie vlastné Vydavateľstvo RAK v Budmericiach, ktoré sa špecializuje na prezentovanie prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, memoárovú literatúru, ale aj na vlastné knihy jeho i ďalších spisovateľov žánru literatúry faktu. Žije v Budmericiach.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Poď sa so mnou hrať (1969)
    • Hriešnikov návrat (1988)
    • Farby kaki (1998)

    Literatúra faktu

    Scenáristika

    • Múzeum života (1982 – 1988, 20 dielov)
    • Stopy dávnej minulosti (1994, cyklus krátkych dokumentov, 56 dielov)
    • Putovanie stáročiami s Pavlom Dvořákom (2000, 10 dielov)
    • Hľadanie stratených svetov (2009)

    Rozhlasová tvorba

    • Príbehy z vitrín (1992, 1992 – 1997)
  • Charakteristika tvorby

    Pavel Dvořák patrí k najvýznamnejším autorom formujúcim žáner literatúry faktu na Slovensku. Svoju literárnu tvorbu začal

    Pavel Dvořák patrí k najvýznamnejším autorom formujúcim žáner literatúry faktu na Slovensku. Svoju literárnu tvorbu začal poviedkami uverejňovanými v Mladej tvorbe (1962), no postupne čoraz viac pozornosti venoval publicistike v novinách a časopisoch. Z celkom pragmatických potrieb redakcií vznikali jeho seriály, v ktorých spájal popularizáciu výsledkov vedeckého výskumu, najmä v archeológii, s reportážou a konfrontáciou súčasných i minulých postojov. V tomto tvorivom úsilí sa čoraz väčšmi stávala dominantnou história, zvlášť dejiny dávnovekého Slovenska, ale aj staršie ruské dejiny či vznik Česko-Slovenska. Vytvoril však aj seriály zo sveta populárnej hudby (knižne Máte radi Matušku? – spolu s Petrom Brázdom), ba v roku 1969 pripravil pre deti prozaické leporelo Poď sa so mnou hrať a ďalšie knihy. Čoskoro u neho začal koncepčne prevládať posun od príležitostného novinového seriálu k literatúre faktu, tematicky zameranej na prezentovanie kontinuity osídlenia a jednotlivých kultúr na území Slovenska. Tak sa zrodili jeho štvorzväzkové Odkryté dejiny, ktoré napísal v rokoch 1974 – 1980. V prvom zväzku na základe objavov archeologických pamiatok analyzuje epochu od praveku až po obdobie Veľkomoravskej ríše, v druhom zväzku predstavuje historickú problematiku do polovice 13. storočia, kde úspešne uplatňuje vlastnú interpretáciu zistených faktov – práve tak ako v ďalších dvoch zväzkoch tejto rozsiahlej kompozície. Pozoruhodný je čitateľský ohlas tohto diela, ktorý potvrdzuje správnosť Dvořákovho prístupu k téme – oživovanie osudov ľudí dávnych vekov a zložitosť ciest poznávania minulosti. V tomto duchu pokračoval aj pri koncipovaní knihy Lovci mamutov a tí druhí, venovanej mládeži, ako aj v Zázraku obilného zrnka, ktorý je vlastne voľným, piatym dielom jeho Odkrytých dejín. Skôr výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, sú Dvořákove prozaické texty – román Hriešnikov návratFarby kaki, v ktorých celkom prirodzene prevládol autorov príklon k žánru literatúry faktu. Vidieť to vo Svedectve pohľadníc, no predovšetkým v monumentálnom a na slovenské pomery výnimočnom diele Zlatá kniha Bratislavy, či v objavnosti témy, ktorú spracoval v Podivnom barónovi a v knihe Kto zabil Viliama Žingora? Kniha o nespravodlivo odsúdenom a popravenom partizánskom veliteľovi hneď po vyjdení vzbudila mimoriadnu pozornosť donedávna zakázanou témou a pútavým spracovaním. Osobitne úspešným dielom, vytvoreným spolu so známym fotografom Karolom Kállayom v roku 1999, bola kniha Krvavá grófka, kde sa mu ako vôbec prvému autorovi spracúvajúcemu túto problematiku podarilo objektívne a na základe overených faktov predstaviť čitateľovi zlovestne známu Alžbetu Bátoryovú, jej dobu a okolitý svet. Doménou jeho záujmu však aj naďalej zostávajú najstaršie dejiny nášho územia, ako to potvrdzuje prvý zväzok pripravovaného širšieho cyklu, nazvaný Stopy dávnej minulosti 1. Slovensko v praveku, v čase svojho vzniku považovaný za udalosť na knižnom trhu Slovenska. Pre tvorbu Pavla Dvořáka je okrem iného charakteristické, že sa vie v často zložitej a dávno zabudnutej sfére najstarších dejín našej krajiny ľahko a pre čitateľa príťažlivo pohybovať bez toho, že by unavoval výpočtom suchých čísel či tabuľkami štatistík. K literárnym aktivitám Pavla Dvořáka patrí aj jeho vydavateľská a editorská činnosť, ako o tom svedčia u nás po prvý raz vydané Kroniky stredovekého Slovenska, Legendy stredovekého Slovenska, Kronika anonymného notára kráľa Bela či kniha Poctivá obec budmerická Jána Tibenského (I. 1996, II. 1998).

    Viliam Apfel

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Poď sa so mnou hrať (1969 po česky, maďarsky, lužickosrbsky), Prví ľudia v Československu (1980 po česky)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    APFEL, Viliam: Dejiny plné príbehov. Pavel Dvořák: Lovci mamutov a tí druhí. (Recenzia). In: Literárny týždenník , roč. XXX., 5. 7.

    APFEL, Viliam: Dejiny plné príbehov. Pavel Dvořák: Lovci mamutov a tí druhí. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX., 5. 7. 2017, č. 25 – 26, s. 16.

    ŠAH: Pavel Dvořák – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 153 – 154.

    APFEL, Viliam: Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 4, s. 137 – 138.

    MULÍK, Peter: Slováci a ľudovodemokratický režim. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. XIIIB. Zápas o Slovensko. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 4, s. 132 – 137.

    ŠAH: Pavel Dvořák – 75 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 5, s. 159.

    ANDREJ, Vojtech: Cesta k hlavnému mestu. Pavel Dvořák: Druhá kniha o Bratislave. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 6, s. 140 – 141.

    Autor neuved. – DVOŘÁK, Pavel: Vydavateľstvo RAK (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 25. 4. 2007, č. 9, s. 10.

    ŠAH: Pavel Dvořák – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 157 – 158.

    APFEL, Viliam: Čas a príbehy z popola. Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 3. Zrod národa. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 132 – 133.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    SLIACKY, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. LIC, Bratislava 2005.

    APFEL, Viliam: Pravda v zemi skrytá. Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 4. Slovensko v Uhorskom kráľovstve. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 3, s. 123 – 124.

    DILIKOVÁ, Bibiána: Stretnutie s Pavlom Dvořákom. In: Knižná revue, roč. XIV, 7. 1. 2004, č. 1, s. 8.

    ŠAH: Pavel Dvořák – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 5, s. 159.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001. 

    JURČO, M.: Paradoxný svet literatúry faktu. Banská Bystrica 2000.

    BEŇO, Ján: Ako sa Dvořák nestal poviedkárom. Pavel Dvořák: Farby kaki x Prečo som sa nestal spisovateľom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. V. + 115, 1999, č. 12, s. 100 – 101.

    KASARDA, Martin: Pavel Dvořák – Karol Kállay: Krvavá grófka – Alžbeta Bátoryová. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. IX, 7. 12. 1999, č. 25 – 26, s. 3.

    BÍZIKOVÁ, Margita – DVOŘÁK, Pavel: (Rozhovor). Pavel Dvořák – Karol Kállay: Krvavá grófka. In: Knižná revue, roč. IX, 27. 10. 1999, č. 22, s. 4.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Dvořák sa usiluje vždy nájsť odpoveď na otázku, kto boli neznámi aktéri tragédie aj rekonštrukciou príbehov jednotlivcov, ktorých

    Dvořák sa usiluje vždy nájsť odpoveď na otázku, kto boli neznámi aktéri tragédie aj rekonštrukciou príbehov jednotlivcov, ktorých poznatky nám tlmočia správu o minulosti. Rečou archeologických nálezov, rečou faktov a ich vedeckej interpretácie dokazuje, že na Slovensku neboli prevažne stáročia neobývané hvozdy, ale že tu bola historická kontinuita.

    Ivan Kusý

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Niekedy mi dejiny pripadajú ako reťaz. Odkiaľsi sa vynorí zdanlivo osamotené ohnivko, no stačí potiahnuť a za ním sa objaví druhé, tretie
    Niekedy mi dejiny pripadajú ako reťaz. Odkiaľsi sa vynorí zdanlivo osamotené ohnivko, no stačí potiahnuť a za ním sa objaví druhé, tretie a bezpočet ďalších. Platí to isteže len s istým zveličením; niekedy treba ťahať veľmi trpezlivo, úporne, namáhavo, vracať sa nazad na križovatky, ak nastúpená cesta neviedla k cieľu, hľadať pretrhnuté články, nadpájať ich, nadväzovať. Napokon zistíme, že dejiny sa neponášajú na reťaz, skôr na železnú sieť alebo rozkonárený strom.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena SAV za popularizáciu vedy (1994) Medzinárodná Cena Egona Ervína Kischa (1994, 2000) Cena Pražského knižného veľtrhu za Krvavú

    Cena SAV za popularizáciu vedy (1994)

    Medzinárodná Cena Egona Ervína Kischa (1994, 2000)

    Cena Pražského knižného veľtrhu za Krvavú grófku, najkrajšiu knihu ilustrovanú fotografiami (2001)

    Cena KLF (Klub literatúry faktu) za rok 2002 za populárno-historiografické dielo Stopy dávnej minulosti I.

    Prémia Literárneho fondu za rok 2002 za Stopy dávnej minulosti I.
     

    Mimoriadna cena UNESCO v súťaži Najkrajšie knihy sveta (2002)

    Cena Vojtecha Zamarovského (2004)

    Cena ministra kultúry za rok 2006 za autorský a edičný čin Prvá kniha o Bratislave

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Striedanie na dedičnom tróne (úryvok z knihy DRUHÁ KNIHA O BRATISLAVE )      Posledné generácie Arpádovcov sa

    Striedanie na dedičnom tróne (úryvok z knihy DRUHÁ KNIHA O BRATISLAVE)

         Posledné generácie Arpádovcov sa dostali do genetickej krízy – medzi potomkami prevládali dcéry, na svet prichádzalo málo korunných princov (a ich náhradníkov), plynulé striedanie trónu z otca na syna sa narušilo. Svedčí o tom príbeh záhadného princa Ondreja. Hoci je u nás takmer neznámy, nie je to bezvýznamná epizóda, ako by sa mohlo zdať, odohrával sa niekoľko desaťročí, neskončil sa ani smrťou posledného arpádovského kráľa a keďže nič nevieme o jeho vyznení, dejepisne sa vlastne neuzavrel nikdy. Naopak, dostal sa do kurióznych okolností, do sveta, ktorý nám dnes pripadá veľmi vzdialený... Lenže v minulosti to tak nebolo, ako dokladá list kráľa Neapola kráľovi Malorky z 26. marca 1317.

         Dnes je už menej dôležité, že neapolský kráľ sa volal Róbert a malorský kráľ Sancho, ale pre úplnosť si to povedať môžeme.

         Ten list znie takto: „Tvoja láskavosť nám dala na vedomie, že drží vo väzení muža, ktorý tvrdí, že je mladším bratom našej matky kráľovnej, a nazýva sa kniežaťom Ondrejom. Jeho tvrdenie nie je pravdivé a nesie pečať klamstva. Blahej pamäti knieža Ondrej zomrel pred tridsiatimi rokmi, o čom v Uhorsku, ako aj v pohraničných oblastiach všade dobre vedia. Keďže však nepravdivým tvrdením ľud už viackrát podviedli, obrátili ho na falošnú mienku a znepokojili, spolu s našou matkou si myslíme, že podvodníka treba držať pod spoľahlivou ochranou, aby lživé tvrdenie uhorský ľud neprivábilo k nejakému škandálu.“

         Princ Ondrej je tajomnou postavou uhorských dejín. Vieme o ňom len veľmi málo. Narodil sa v roku 1268 ako posledný potomok kráľa Štefana V. Bol teda o šesť rokov mladším bratom Ladislava, ktorý ako uhorský kráľ získal hanlivé prímeno Kumánsky – meno dokladá kráľovu zlú povesť, sympatie k pohanom, vtedy ešte nepokrsteným Kumánom, čo bolo pre kresťanského panovníka neodpustiteľné. Vládol navyše veľmi podivne, veľa času trávil v kumánskych táboroch pod ochranou súkmeňovcov svojej kumánskej matky, do záležitostí Uhorského kráľovstva veľmi nezasahoval, a tak sa z viacerých dôvodov pochybovalo o jeho schopnostiach, dokonca aj morálnom práve viesť krajinu.

         S tým zrejme súvisí skutočnosť, že sotva štvorročného Ondreja veľmoži z juhu Uhorska na čele s chorvátskym bánom Joachimom tajne odviezli do Viedne, kde ho zasnúbili s Klementínou, dcérou Rudolfa Habsburského. Ondrej bol ešte dieťa, primladý na sobáš i vládu, aj tak ho však menovali za správcu Slavónie, no neúspešne, lebo zomrel skôr, ako sa ujal svojej funkcie.

         Je zvláštne, že nemal ani desať rokov, nedostal príležitosť na významnejší čin, a predsa neodišiel zabudnutý, ale pevne sa zapísal do histórie najmä vďaka kurióznym udalostiam, ktoré sa odohrali po jeho smrti.

         Ondrejova tajomnosť nespočíva len v nedostatku informácií o čase, mieste a spôsobe jeho úmrtia, čo je dosť nápadné, lebo bol princom; celá záležitosť je nezvyčajná, okorenená chýrmi o nenávisti staršieho Ladislava a množstvom fantázie, ktorá sa neopiera o fakty. Isté je iba toľko, že 27. mája 1278 Ondrej už nežil. Niektoré okolnosti naznačujú, že zomrel na Silvestra 1277, možno o niečo neskôr, čo napokon nie je až také dôležité. Je však prinajmenej čudné, že v dobovej korešpondencii sa opakovane spomína jeho zdravie a nespôsobilosť vládnuť. Azda to s ním nebolo celkom v poriadku, a keďže ani vzťahy oboch bratov (respektíve vzťahy ľudí, ktorí za nimi stáli) neboli normálne, záhadnosť tejto postavy narástla už krátko po Ondrejovej smrti takmer legendárne.

         Píše sa o tom aj v spomínanom liste: „Ľud už viackrát podviedli, obrátili ho na falošnú mienku a znepokojili.“

         Vieme prinajmenej o troch prípadoch znepokojenia. Prvý raz sa falošný Ondrej objavil hneď po smrti Ladislava Kumánskeho, ktorého v hádke zavraždili traja Kumáni v tábore pod hradom Cheresig v Biharsku (neďaleko biskupského sídla v Čanáde, kde kráľa aj pochovali). Ladislav Kumánsky nezanechal nijakého potomka, a práve táto okolnosť zrejme inšpirovala bližšie neznámeho Kumána, údajne jedného z kráľových vrahov, aby sa začal vydávať za Ondreja.

         Ďalší Ondrej sa prihlásil z Poľska – a prišiel s pôsobivým vysvetlením. Do Poľska vraj ušiel pred svojím bratom Ladislavom Kumánskym s prosbou o pomoc za tetou Kunhutou (čo by mohla byť najstaršia dcéra Bela IV). Teta sa údajne zabezpečila pred podvodom, žiadala ho, aby ukázal materské znamienko, a až potom svojho synovca ukryla. A tým sme sa dostali k záhadným okolnostiam. Podľa dobových prameňov prenasledovatelia Ondreja našli, vylákali ho z úkrytu a  utopili v bližšie neznámej rieke. Jeho telo našli rybári a zaniesli do kláštora k Ondrejovej tete. Lenže poľský kronikár Dlugoš, ktorý žil v 15. storočí, takú okolnosť považuje za málo pravdepodobnú. A práve na tejto domnienke, v 14. storočí zrejme veľmi živej, spočíva pokus poľského Ondreja o získanie uhorského trónu, keď sa po smrti Ladislava Kumánskeho zdalo, že nejestvuje nespochybniteľný dedič uhorskej koruny.

         Lenže dedič tu bol, nie síce nespochybniteľný, ale bol a kráľom sa aj stal. Bol to Ondrej III., ktorého už poznáme, lebo sa hlboko zapísal do bratislavskej histórie privilégiom z roku 1291.

         Ondrej III. sa narodil v Itálii a prišiel na svet za dramatických okolností. Bol totiž synom Štefana Pohrobka, najmladšieho syna uhorského kráľa Ondreja II. Jeho matku, tretiu manželku Ondreja II., Beatricu z Este, po smrti manžela vyhnali z krajiny nevlastní synovia. Zámienkou bol jej údajný mimomanželský vzťah s uhorským palatínom Dionýzom – toho za trest oslepili. Bola to veľmi dôležitá okolnosť, lebo ak by Ondrej vzišiel z hriešnej lásky a nebol by kráľovským synom, nemal by ani právo na uhorský trón, a toto právo popieral nielen jeho brat Belo IV., ale aj Belov syn Štefan V.

         Ondrej III. sa stal kráľom spomedzi viacerých uchádzačov. Jeho najvýznamnejšími konkurentmi boli Anjouovci, ktorí hrali významnú úlohu v dejinách vtedajšej Európy. Vládli v Neapole a na Sicílii. Ich rod bol vedľajšou vetvou francúzskeho kráľovského rodu Kapetovcov (zakladateľ rodu Karol I. z Anjou bol bratom francúzskeho kráľa Ľudovíta IX.). Boli spriaznení aj s Arpádovcami. Manželka Karola II. Mária bola dcérou uhorského kráľa Štefana V. a dokázala to, čo posledným Arpádovcom najväčšmi chýbalo: porodila deväť synov a päť dcér. Po smrti svojho bezdetného brata Ladislava Kumánskeho (azda stojí za zmienku, že aj on mal manželku z rodu Anjou) si dedične nárokovala na uhorský trón, ale dedičské právo preniesla na prvorodeného syna Karola Martella a po jeho smrti v roku 1295 na vnuka Karola Róberta.

         Anjouovci považovali korunováciu Ondreja III. od prvej chvíle za nelegitímnu, ale sily boli v tom čase vyrovnané, krajina bola v rukách veľmožov a tí podľa potreby prebiehali z jednej strany na druhú. Anjouovci preto predbežne nemohli robiť nič iné, len čakať na vhodnú príležitosť. Nečakali však nečinne. V lete roku 1300 sa Karol Róbert vylodil v uhorskom Dalmátsku. Mal vtedy len dvanásť rokov, ale mohol sa oprieť o pomoc tamojších, prevažne nemaďarských magnátov. Vylodil sa a postupoval na sever. V októbri vošiel do Záhrebu. Jeho ťaženie sledovali na dvore kráľa Ondreja III. s pochopiteľnou nevôľou. Viacero okolností naznačuje, že ho chceli zajať a vydať pápežovi (údajne aj preto, aby ho nepriateľskí veľmoži nezlikvidovali), no potom Ondrej III. nečakane zomrel. Stalo sa to za záhadných okolností: zomrel krátko po rovnako záhadnej smrti svojej matky, ktorá vládla spolu s ním, preto si mnohí mysleli a myslia dodnes, že to bol zločin, že syna aj matku ktosi otrávil.

         Možno áno, možno nie... Ale Karol Róbert využil situáciu a vtiahol do Ostrihomu a tam ho v máji 1301 arcibiskup Gregor korunoval za uhorského kráľa Karola I.

         A tým sme sa dostali k dôsledkom arpádovskej nemohúcnosti plodiť správne deti. Vstup novej dynastie na uhorský trón sa neodohral so súhlasom všetkých predstaviteľov krajiny, po pokojnom dohovore, ale v rozdrobenom kráľovstve, kde každý chcel čosi iné a všetci všetko. Na korunovácii sa zúčastnila iba časť uhorských stavov, a čo bolo ešte horšie, odohrala sa bez použitia tradičnej svätoštefanskej koruny, nahradila ju narýchlo zhotovená replika. Tým sa narušila stáročná tradícia a spochybnil sa celý akt. Sotva to však možno označiť za unáhlenosť – lebo naozaj bolo treba konať rýchlo. Karol Róbert nebol jediným kandidátom na uhorský trón, aj keď sa mohol oprieť o nezanedbateľnú podporu pápeža a cirkvi. A práve to bol jeden z dôvodov, prečo do vysokej mocenskej hry zasiahla Bratislava. V meste sa totiž zišli poprední predstavitelia uhorského kléru, ktorých na podporu kandidatúry Karola Róberta zvolal pápežský legát, kardinál Mikuláš Bocassino (o niekoľko rokov sa sám stal pápežom – Benediktom XI.).

         Vstup vysokej politiky do Bratislavy nebol dielom náhody. Obsadenie uhorského trónu malo medzinárodný dosah a Bratislava mala ideálnu polohu na riešenie medzinárodných problémov Uhorska, Rakúska, Českého kráľovstva a do istej miery aj Poľska. V oblasti Bratislavy sa záujmy týchto krajín prekrývali. V meste sa odohralo viacero stretnutí na vysokej úrovni (v roku 1309 tu napríklad rokoval pápežský legát kardinál Gentilis so zástupcami poľského kléru) a výnimočné neboli ani kráľovské návštevy. Dňa 24. augusta 1304 podpísali v Bratislave Karol I. Róbert a Rudolf Habsburský zmluvu o spojenectve, potvrdenú Rudolfovou prísahou, do rúk ostrihomského arcibiskupa. O niekoľko rokov neskôr pricestoval do Bratislavy aj nemecký kráľ a spolucisár Fridrich III. Krásny; prišiel aj so svojimi bratmi, rakúskymi kniežatami Albrechtom I. a Otom. V Bratislave sa robila aj uhorsko-česká politika na najvyššej úrovni za priamej účasti českých kráľov Jána Luxemburského a Karola IV.

         Vráťme sa ku Karolovej korunovácii.

         Nový kráľ  mal vážny dôvod, aby sa poponáhľal. Nebohý Ondrej III. zanechal desaťročnú dcéru Alžbetu, ktorá žila so svojou matkou vo Viedni, kde sa už 12. februára 1298 zasnúbila s Václavom, synom českého kráľa Václava II. Aj on bol spriaznený s Arpádovcami. Bol vnukom uhorského kráľa Bela IV., syn Belovej dcéry Kunhuty a Přemysla Otakara II. Dedičné nároky Přemyslovcov na uhorský trón boli teda rovnako oprávnené ako nároky Anjouovcov, pravda, reálnejšie, lebo rozhodujúca časť uhorských veľmožov (viedli ich Matúš Čák a kaločský arcibiskup Ján) stála za nimi a mohla im ponúknuť nielen trón, ale aj svätoštefanskú korunu, ktorá bola v tom čase v ich moci. Ponúkli ju najprv otcovi, lenže ten už bol kráľom Čiech a Poľska a o tretiu korunu nestál, a tak namiesto seba navrhol syna, dvanásťročného Václava.

         Pravda, aby sa Václav mohol stať uhorským kráľom, na to musel najprv poraziť Karola I. Róberta. Vydal sa preto do Uhorska s ohromným vojskom, ktoré opakovane zvíťazilo nad Karolovými prívržencami pri Ostrihome a Stoličnom Belehrade. Po víťaznom ťažení ho za prítomnosti svetských aj cirkevných veľmožov 27. augusta 1301 korunovali v Stoličnom Belehrade ako uhorského kráľa Ladislava, tohto mena už piateho.

         Matúš Čák dostal za podporu Václava ako odmenu Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú župu a viacero hradov; drobenie krajiny teda pokračovalo a dvojkrálie ešte väčšmi oslabovalo ústrednú moc a posilňovalo úlohu veľmožov.

         Pravda, boj o korunu sa len začal a Bratislava na vývoj udalostí kruto doplatila. Ako vdovský podiel pripadla aj s Bratislavskou župou kráľovnej Agnese. Pripomeňme si, že Ondrej III. bol ženatý dvakrát: v roku 1290 si vzal za manželku Zenenu Piastovskú (zomrela v roku 1295), s ktorou mal už spomenutú Alžbetu, a v roku 1297 sa po smrti prvej manželky oženil s Agnesou Habsburskou (prežila ho o 63 rokov, zomrela v roku 1364), dcérou rakúskeho kniežaťa, neskôr nemeckého kráľa Albrechta I. Kráľovná sa pridala na stranu Václava, a tak sa stalo, že Bratislavu v roku 1307 spustošil rakúsky Rudolf, prívrženec Karola Róberta.

         Podrobnosti o pustošení veľmi nepoznáme, ale zachovala sa listina o zničení Devína, v ktorej sa píše toto: „Pre ukrutnosť Nemcov počas poslednej vojny bola naša dedina celkom zničená a vypálená takým spôsobom, že viazaní rozličnými dlhmi sme ju nemohli znovu vystavať.“

         A v Bratislave možno rátať s podobným priebehom udalostí.

         Karol I. Róbert sa Ladislavovou korunováciou nedal odradiť. V septembri 1302 zaútočil na Budín, kde sa nový kráľ zdržiaval. Ladislav za prispenia budínskych mešťanov útok odrazil, ale sám videl, že jeho situácia je kritická, okrem iného aj preto, lebo kaločský arcibiskup Ján medzitým zomrel a Matúš Čák sa pridal ku Karolovi. V liste otcovi sa posťažoval, že ho opustili najvyšší baróni a prešli na stranu kráľa Karola, ale v skutočnosti nie sú verní ani jednej strane, rozdelenie krajiny im vyhovuje, lebo ďalej môžu bez prekážok vládnuť na kráľovských hradoch a beztrestne užívať kráľovské príjmy.

         Určite nepreháňal.

         Otec pritiahol synovi na pomoc s veľkým vojskom. Dobyl a zničil Ostrihom, vyslobodil syna z obľahnutého Budína, spustošil priľahlú časť Uhorska, zmocnil sa svätoštefanskej koruny a Václava-Ladislava odviedol späť do Čiech.

         Karol I. využil príležitosť a znova zaútočil; zhromaždil bojovníkov a spolu s Rudolfom Habsburským (vojská oboch panovníkov sa spojili v Bratislave) sa vydal proti Českému kráľovstvu. Ale tam sa diali tragické veci. V roku 1305 zomrel Václav II. a jeho syn sa stal kráľom Čiech ako Václav III. a Poľska ako Václav II. Uhorskej koruny, ktorú užíval ako Ladislav V., sa 9. októbra 1305 zriekol, nie však v prospech Karola I. Róberta, ale v prospech dolnobavorského vojvodu Ota III. Aj ten mal totiž dedičné nároky na vládu v Uhorsku ako syn ďalšej dcéry Bela IV., arpádovskej princeznej Alžbety. A tak sa teda Oto stal už tretím uhorským kráľom – 6. decembra 1305 ho korunovali v Stoličnom Belehrade. Svätoštefanskú korunu si sám priniesol, ale veľmoži ho opäť ignorovali. V roku 1307 ho dokonca uväznili a korunu mu vzali. O rok sa mu zo zajatia podarilo ujsť, ale o moc definitívne prišiel, aj keď formálne titul uhorského kráľa užíval až do svojej smrti (9. septembra 1312).

         Karola I. Róberta opäť, už po druhý raz, korunovali 15. júna 1309 vo väčšom Kostole Panny Márie na Budínskom hrade, a to – ako sa píše v príslušnej listine – za prítomnosti kardinála Gentilisa, ostrihomského arcibiskupa Tomáša, kaločského arcibiskupa Vincenta, varadínskeho biskupa Imricha, nitrianskeho biskupa Jána a „ďalej za prítomnosti bratislavského prepošta Serafína, prisluhujúceho za duchovný stav.“

         Isto je zaujímavá informácia, ak sa bratislavský prepošt uvádza hneď za arcibiskupmi a biskupmi, pred všetkými ostatnými príslušníkmi vysokého kléru...

         Lenže aj druhá korunovácia mala háčik – opäť sa odohrala bez svätoštefanskej koruny a opäť bez účasti rozhodujúcich magnátov, a tak sa Karol I. dočkal aj tretej korunovácie – 27. augusta 1310 s originálnou svätoštefanskou korunou, ale ešte vždy bez hlavných pánov Uhorska.

         Najmä Matúš Čák Trenčiansky „akoby otvorene ukazoval, že nesúhlasí s kráľovskou hodnosťou, a jed, ktorý nosil v sebe skrytý, nemajúc v sebe silu zastierať, po prepočutí nášho rozkazu sa od korunovácie a úradného zasadnutia dištancoval“.

         Zaútočil dokonca otvorene. Keď sa kráľ odobral do Sedmohradska, „ulúpil zeme jeho domínia a majetky jeho familiárov oddaných kráľovi pririeknuté do užívania; keď sme ho pre tieto koristníctva, škody a lúpeže my otcovsky a aj sám kráľ priateľsky a domácky požiadali, aby urobil nápravu alebo dal zadosťučinenie, upchajúc svoje uši na spôsob hluchého hada zanovitou pýchou a odsúdeniahodnou bezočivosťou opovrhol uposlúchnuť, nedbajúc, aké veľké je previnenie neposlušnosti“.

         Predchádzajúce citáty sú vybrané z listiny pápežského posla, apoštolského legáta Gentilisa, ktorú vydali v Bratislave 6. júla 1311. Je to významná listina, ďalší doklad o veľkej váhe stredovekej Bratislavy a o jej význame v celouhorských i medzinárodných súvislostiach. (Z tejto listiny sú vybrané aj ďalšie state o previneniach Matúša Čáka použité v tejto kapitole.)

         Uhorské kráľovstvo bolo v hlbokej kríze. Protikráli ustúpili, Karol I. Róbert zvíťazil, ale skutočnej moci v rukách veľa nemal.

         A práve do tohto obdobia patrí list z roku 1317. Vincent Sedlák, ktorý sa Ondrejom zaoberal zo slovenských historikov azda najviac, sa nazdáva, že list poukazuje na neistotu v spoločenskej klíme. Podľa V. Sedláka sa maďarskí obyvatelia Uhorska nezmierili s odchodom domácej maďarskej dynastie a dúfali v jej obnovenie. Je to predstava zaujímavá o to väčšmi, že falošný Ondrej sa vynoril trikrát a predtým to vždy bolo vo chvíli ohrozenia arpádovských nárokov. Nepodarilo sa to ani jednému, ale arpádovská kliatba platila naďalej, lebo tí, ktorí z nej ťažili, stále mali v rukách obrovskú moc. Do dejín Bratislavy zasiahli, či už priamo alebo nepriamo, traja najmocnejší veľmoži tých čias: Matúš Čák Trenčiansky, východoslovenskí Omodejovci a páni z Keseku (dnešný Güssing v rakúskom Burgenlande). Ak sa mal Karol I. Róbert stať ozajstným vladárom, musel ich poraziť, a to sa dalo buď vojensky, alebo diplomaticky. Stojí za zmienku, že práve táto kapitola uhorských dejín sa pevne viaže na Bratislavu.

         Do bratislavských osudov významne zasiahol najmä Matúš Čák. Bol mimoriadne sebaistý, nerešpektoval nijakú moc, keď mu Karol I. odňal titul palatína, „neobával sa, plieniac a ničiac všetko, nepriateľsky postupovať až k bránam Budína, kde sa sám kráľ so svojou manželkou kráľovnou zdržiaval“, píše sa v už v spomenutej listine kardinála Gentilisa.

         A na inom mieste sa píše aj toto: „Nečakane napadnúc služobníkmi svojich zločinov a lúpiac, s ohromným pustošením plienil a všetko dal na vyplienenie, a čo je krutejšie, deti oboch pohlaví a panny, mladíkov a starcov, ktorí hľadali ochranu v kostoloch, ktoré sú všetkým, ešte aj obžalovaným, bezpečným miestom útočiska, so zúrivosťou, plameňom ohňa spálil.“

         Treba povedať, že s cirkevným majetkom narábal Matúš Čák zvlášť bezohľadne, a tak kardinál Gentilis zvolal v roku 1311 do Bratislavy synodu, na ktorej v mene pápeža potvrdil odstúpenie príjmov ostrihomského arcibiskupa z mýt a poplatkov v Bratislavskej župe v prospech prepošta a kanonikov Dómu sv. Martina.

         Rozhodujúcim bodom programu bratislavského rokovania však bola exkomunikácia Matúša Čáka, o ktorej vyšla už citovaná listina: „Spomínaný Matúš, pohŕdajúci naším spomínaným nariadením a našimi príkazmi pre svoju zjavnú vzdorovitosť a neposlušnosť spadá pod trest exkomunikácie a iných výrokov a trestov obsiahnutých v tom istom nariadení, opakovane ho zaťažujeme rozsudkom novej exkomunikácie, rozhodne mu nariaďujúc, aby vrátil hrady kostolov a spomínaných kláštorov, dediny, majetky, desiatky, dane a iné majetky a akékoľvek práva, ktoré odsúdeniahodne pevne drží obsadené sám alebo prostredníctvom iných, v časovom rozmedzí obsiahnutom v našom nariadení, aby prepustil slobodných šľachticov, aby dobrovoľne splatil kráľovi, čo je kráľovo a kráľovnino, alebo nech sa usiluje o splatení dohodnúť so samým kráľom alebo s nami do desiatich dní od dátumu tejto listiny.“

         Exkomunikácia (vylúčenie z cirkvi) mohla mať pre Matúša Čáka fatálne dôsledky. Podľa pápežského rozhodnutia mu po desiatich dňoch mali odoprieť poslušnosť jeho šľachtici, župani, richtári, jobagióni, vazali, ak sa aj sami nechceli dostať do kliatby: „Ak by naše rozkazy tohto druhu odmietli vykonať, ich samých alebo ktorýchkoľvek iných v akejkoľvek hodnosti, zaradení, alebo postavení, i keby vynikali biskupskou alebo arcibiskupskou hodnosťou, oddaných spomínanému Matúšovi proti uvedeným zákazom alebo poskytujúcich mu pomoc, radu a priazeň, zaväzujeme touto listinou trestom exkomunikácie a navyše zbavujeme telá Matúša a jeho zomretých cirkevného pohrebu, ak by odišli zo života pred uloženou satisfakciou, aby mali pohreb so zvieratami a zdochnutými a zahnívajúcimi šelmami, a celú zem týchto šľachticov podrobujeme cirkevnej kliatbe.“

         Lenže Matúš Čák bol v tomto prípade mocnejší ako pápež. Kruto sa pomstil všetkým, čo mu vypovedali poslušnosť; najviac nitrianskemu biskupovi, ktorý v súlade s pápežovým príkazom exkomunikáciu verejne vyhlásil. Bol za to „vyhnaný a vyhodený zo svojich hradov a všetkých majetkov, pričom jeho katedrálny kostol a mesto boli vypálené strašným požiarom a jeho Nitriansky hrad, veže a múry mesta boli od základov zrúcané a jeho a kapitulské majetky boli úplne zničené“.

         Matúš Čák si trúfol aj na kráľa. V roku 1312 proti nemu vytiahol so 1 700 obrnenými žoldniermi ako spojenec východoslovenských Omodejovcov a až po porážke v slávnej bitke pri Rozhanovciach sa stiahol, na svojom panstve však neobmedzene vládol aj naďalej. Nič nepomohlo, že 3. marca 1318 ho opätovne exkomunikovali ďalšou listinou, ktorá je znovu dlhočizným výpisom ničenia, lúpenia, pálenia a vraždenia. Tragickú kapitolu uhorských dejín uzavrela až Matúšova smrť 18. marca 1321; kráľ sa konečne zmocnil jeho panstva a v priebehu ďalších dvoch rokov urobil poriadok aj s ostatnými magnátmi.

         Ani osudy Bratislavy neboli do tých čias jednoduché. Celé prvé desaťročie panovania Karola I. Róberta patrila pod rakúsku správu. Až roku 1312 sa Karolovi I. Róbertovi podarilo včleniť (spolu s Bratislavskou župou) do sféry Uhorska, ale o pätnásť rokov (v roku 1327) vojsko rakúskeho kniežaťa Albrechta Habsburského mesto opäť obsadilo, pretože uhorský kráľ nezaplatil akýsi dlh. V tom čase sa už vytvárala nová spojenecká os uhorských Anjouovcov a českých Luxemburgovcov. S jej pomocou vyriešil Karol I. Róbert aj problémy Bratislavy, ktorú po víťaznej vojne 21. septembra 1328 pričlenil k Uhorsku už natrvalo.

         Azda práve v tej chvíli sa začala nová kapitola uhorských dejín. Genetická kríza priviedla Arpádovcov ku koncu, ak pravda, nerátame záhadného princa Ondreja, presnejšie povedané muža, ktorý sa za neho vydával, lebo ten sa z dejín len potichu vytratil, zmizol a svoje tajomstvo si navždy nechal sám pre seba.

         Všeobecne sa síce predpokladá, že skončil kdesi vo väzení v Taliansku, ale mohlo to byť aj inak.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory