• Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
    Ruský jazyk
  • Životopis autora

    Pavol Janík sa narodil 15. októbra 1956 v Bratislave. Roku 1976 zmaturoval na gymnáziu na Metodovej ulici v Bratislave. V rokoch 1976 – 1981 študoval
    Pavol Janík sa narodil 15. októbra 1956 v Bratislave. Roku 1976 zmaturoval na gymnáziu na Metodovej ulici v Bratislave. V rokoch 1976 – 1981 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Popri vysokoškolskom štúdiu bol dva roky (1981 – 1982) režisérom Československého rozhlasu v Bratislave, potom rok (1982 – 1983) dramaturgom Slovenského filmu. V rokoch 1983 – 1987 pôsobil na úseku riadenia slovenskej kinematografie Ministerstva kultúry SR, v rokoch 1987 – 1989 bol tajomníkom Zväzu slovenských dramatických umelcov a v rokoch 1989 – 1990 odborným redaktorom kultúrnej rubriky denníka Pravda. Potom bol dva roky (1990 – 1992) v slobodnom povolaní a venoval sa literárnej tvorbe. V rokoch 1992 – 1993 bol vedúcim oddelenia kultúry vydavateľstva Tempra. Od roku 1993 copywriterom a neskôr kreatívnym riaditeľom medzinárodnej reklamnej agentúry GGK a viacerých ďalších reklamných agentúr. V roku 1998 ho zvolili za tajomníka Spolku slovenských spisovateľov, v roku 2003 – 2007 zastával post jeho predsedu, od roku 2007 do roku 2013 bol opäť jeho tajomníkom. Od roku 2010 do roku 2013 bol šéfredaktorom časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Nezaručené správy (1981)
    • Zrkadlo na konci leta (1984)
    • Do videnia v množnom čísle (1985)
    • Hurá, horí! (1991)
    • Dobrá zrada nad zlato (1996)
    • Niekto ako boh (1998)
    • Satanovisko (1999)
    • Pes hore bez (101 psín) (2000)
    • Buď vôňa tvoja (2002, 1.vydanie)
    • Kmitočet tvojich bokov (2002, 1.vydanie)
    • Teatr Život/Divadlo Život (Bulharsko) (2003)
    • Táranie nad hrobom (2004, 1.vydanie)
    • Popravkata na Titanik/Oprava Titaniku (Macedónsko) (2005)
    • Zašifrovaná jeseň (2007, 1.vydanie)

    Esej

    Dráma

    • Tuctová komédia (s manželkou Oľgou) (1986)
    • Škrupinový zámok (1988)
    • Súkromný striptíz (1993, televízna adaptácia 1997)
    • Maturitný oblek (1994)
    • Pasca na seba (1995)
    • Nebezpečné veselohry (2003)
    • Dangerous Comedies/Nebezpečné veselohry (Kanada) (2004)
    • Nežná klauniáda (2004)
    • Bez motívu (2005)
    • Bez zábran (2006)
    • Bez záruky (2006)
    • Opasnyje komedii/Nebezpečné veselohry (Ruská federácia) (2006)

    Literatúra faktu

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Tuctová komédia (1987, spoločné dielo: Pavol Janík, Oľga Janíková)

    Rozhlasová tvorba

    • Tuctová komédia (1986, spoločné dielo: Pavol Janík, Oľga Janíková)
    • Škrupinový zámok (1988)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Prvé verše publikoval v literárnych časopisoch, rozhlase, televízii a vo viacerých zborníkoch. Debutoval básnickou zbierkou
    Prvé verše publikoval v literárnych časopisoch, rozhlase, televízii a vo viacerých zborníkoch. Debutoval básnickou zbierkou Nezaručené správy (1981). Predstavil sa v nej ako básnik civilného tónu a spontánneho básnického výrazu. Aj v druhej básnickej zbierke Zrkadlo na konci leta (1984) stavil na civilný tón. Je to lyrika zdanlivo drobných postrehov a zážitkov z každodenného života, ktorá však vďaka irónii a sebairónii i ozvláštňujúcemu humoru má výrazný kritický podtón. Tejto polohe zostal verný aj v zbierke Do videnia v množnom čísle (1985), no obohatil ju o fenomén jazykových hier, ktoré majú miestami charakter lyrických aforizmov. Túto poetiku rozvíja aj v zbierke Hurá, horí! (1991). Irónia mu v nej vychádza ako jediný spôsob, ktorý nám umožňuje dôstojne žiť a prežiť. Jeho básnický výraz sa stáva strohým, miestami až gnómickým a aforistickým. Preto je celkom zákonité, že ďalšia kniha Dobrá zrada nad zlato (1996) už nie je zbierkou lyriky, ale zbierkou aforizmov, zakladajúcich sa na myšlienkovom a významovom posune v rámci jazykovej hry. V básnickej zbierke Niekto ako boh (1998) rozvíja slovesné majstrovstvo vo viacerých kompozičných polohách a emocionálnych tóninách. Okrem uvedených kníh je aj autorom monografie Vladimír Bahna (1986) o významnom slovenskom filmovom režisérovi. Spoločne s manželkou Oľgou napísal rozhlasovú hru Tuctová komédia (1986) i jej rovnomenný televízny prepis (1987), samostatne rozhlasovú hru Škrupinový zámok (1988) a divadelnú hru Súkromný striptíz (1993), ktorú uviedli aj v televíznej úprave (1997) a ktorej epický predobraz vyšiel v zborníku mladých autorov Na večeru budú štvorlístky (1984). Knižne vydal aj veselú tragédiu Maturitný oblek (1994), ktorá bola v tom istom roku publikovaná i v rozhlasovej podobe. Vystupuje aj ako kultúrny a politický publicista. Z inonárodných literatúr pripravil výbery z poézie nikaragujského básnika L.  Rugamu, litovského básnika M. Marcinkevičiusa a gréckeho básnika K. Kavafisa.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Teatr život (výber z poézie, 2003 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Popravkata na Titanik (výber z poézie, 2005 po

    Teatr život (výber z poézie, 2003 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Popravkata na Titanik (výber z poézie, 2005 po macedónsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Třetí skupenství muže (výber z poézie, 2009 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠČEPÁN, S.: Nech to má spád. In: Smena , 30. 5. 1979. MARČOK, V.: Nová krv. In: Nedeľa 12/1982 (6. 5. 1982). MIHÁLIK, V.: Život, č.

    ŠČEPÁN, S.: Nech to má spád. In: Smena, 30. 5. 1979.

    MARČOK, V.: Nová krv. In: Nedeľa 12/1982 (6. 5. 1982).

    MIHÁLIK, V.: Život, č. 10/1982 (4. 3. 1982).

    HIVEŠOVÁ, D.: Priestor pre človeka. In.: Nové slovo mladých, apríl 1982.

    BŽOCH, J.: Zrkadlo na konci leta. In: Ľud, 20. 4. 1985.

    MELICHER, J.: Úradujúci básnik. In: Nové knihy, č. 18/1986.

    DANIEL, V. A.: Nesviatočne k sviatku. In: Nové slovo, č. 21/1986 (29. 5. 1986).

    MIKULA, V.: Zvratné zámeno psa. In: Romboid, č. 10/1986.

    BŽOCH, J.: Postup k zrelosti. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava 1990.

    JANOVIC, T.: Irónia ako spôsob života. In: Práca, 12. 12. 1991.

    FELDEK, Ľ.: Po úraze normalizácie. In: Smena, 7. 12. 1991.

    GREŇA, Š.: Niekto ako básnik. In: Kultúra 2. 9. 1998.

    OTČENÁŠ, M.: Nájsť v sebe človeka. In: Knižná revue, č. 14 – 15/1998.

    ČERTÍK, J.: Pavol Janík: Satanovisko. In: Dotyky, č. 6 – 7/1999.

    BANČEJ, Maroš M.: Na vlnách mierneho optimizmu. In: Literika, č. 2/1999.

    MORAVČÍK, Š.: Chvála uchamihu. In: Literika 2/1999.

    MELICHER, J.: Alúzia dezilúzie. In: Literika 2/1999.

    FERKO, A.: Stanovisko k Satanovisku. In: Dotyky, č. 6 – 7/1999.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Aj Satan by sa zasmial (?). In: Dotyky, č. 6 – 7/1999.

    BYSTRIČANOVÁ, D.: Slovné hračky Pavla Janíka Chyť chuť (života). In: Extra, č. 49/1999.

    MAJERNÍK, J.: Re/generovanie slova. In: Literárny týždenník, č. 46/1999.

    KONDRÓT, V.: Niekto ako neboh. In: Literika, č. 2/1999.

    KONDRÓT, V.: Niekto ako nebo(h) v krajine poézie. In: Večerník, 31. 3. 1999.

    BLAHYNKA, M.: Zisk ať zůstává s touto krajinou. In: Halo noviny, Česká republika, 3. 5. 2000.

    VLNKA, Jaroslav: Čertoviny rôzneho druhu. Pavol Janík: Satanovisko. (Recenzia).In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 111 – 112.

    LEHUTA, Emil: Svet generála medzi šiframi. Alojz Lorenc, Pavol Janík: Dešifrovaný svet. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 6, s. 110 – 111.

    MUCHA, F.: Pes hore bez... In: Nový deň, 19. 1. 2001.

    BLAHYNKA, M.: Hravé psí kusy z Bratislavy. In: Obrys – Kmen, č. 26/2001.

    KONDRÓT, V.: Psia pieseň. In: Obrys – Kmen, č. 26/2001.

    To isté In: Literárny týždenník, č. 23/2001.

    OTČENÁŠ, M.: Znepokojujúce modlitby intelektuála. Nad novou knihou Pavla Janíka Buď vôňa tvoja. In: Dotyky, č. 2/2002.

    MAŤAŠÍK, A.: Znepokojujúce modlitby intelektuála. Nad novou knihou básnika Pavla Janíka Buď vôňa tvoja. In: Literárny týždenník, č. 36/2002.

    MAŤAŠÍK, A.: Štátnosť a štátnosť ako téma. In: Nový deň, 31. 8. 2002.

    MAŤAŠÍK, A.: Zvláštny úkaz týchto čias. Zamyslenie nad novou knihou Pavla Janíka Rozhovory (o štátnosti). In: Úsvit, č. 23/2002.

    GAJDOŠ, M.: Poézia zamilovaných. In: Knižná revue, č. 4/2003.

    MIKULÁŠEK, A.: Všestrannost a flexibilita. In: Obrys – kmen, č. 19/2003.

    FUCHS, Ľ.: Nad vôňou poézie. In: Obrys – Kmen, č. 25/2003. To isté In: Literárny týždenník, č. 15/2003.

    MISTRÍK, M.: Pavol Janík: Nebezpečné veselohry. In: Slovenské pohľady, č. 11/2003. To isté v: Literárny týždenník, č. 32/2003.

    MAŤAŠÍK, A.: Poézia ako nástroj kultúrnej diplomacie. In: Nový deň, 24. 3. 2003.

    ČERTÍK, Jozef: Čertovo kopýtko. Redaktorské poznámky. (Pavol Janík: Kmitočet tvojich bokov). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 2, s. 142 – 143.

    KENDA, Milan: Reklamy na absolútno. Pavol Janík: Buď vôňa tvoja. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 2, s. 132.

    CHRAPPA, Štefan: V páchnucich vetroch globalizácie. Ivan A. Čarota, Andrej Červeňák, Pavol Janík, Štefan Murín, Vincent Šabík, Ján Tužinský: Víchor globalizácie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 104 – 106.

    KENDA, M.: Reklamy na absolútno. In: Obrys – Kmen, č. 39/2003. To isté In: Literárny týždenník, č. 33/2004.

    RAKOVSKI, Vaťo (preklad Emil Kudlička): Pavol Janík v bulharčine. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 5, s. 147 –148.

    Život a dielo Pavla Janíka. Nitra, 2005.

    ŠVÉDOVOVÁ, Natália: Rafinované slovné hry. Pavol Janík: Počinka Titanika – Oprava Titanku. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 2, s. 121 – 122.

    BALÁŽ, Ireney: Sám sebe smerom. Pavol Janík: Táranie nad hrobom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 11, s. 131 – 134.

    ŠAH: Pavol Janík – 50. (Pripomímane si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 159.


    BALÁŽ, Ireney: Straty a nálezy tohto sveta. Pavol Janík: Zašifrovaná jeseň. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 138 – 139.

    JUHÁSOVÁ, Jana: From symbol to latency: (two forms of spiritual discourse in contemporary Slovak poetry). In: Zeitschrift für Slawistik, roč. 58, 2013, č. 4, s. 444 – 461.

    MIKULÁŠEK, Alexej: K poetice aforismů Pavla Janíka. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 129 – 139.

    FERKO, Andrej: Sedemtisíc slov. Špirála mlčania. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7 – 8, s. 146 – 151.

    ŠAH: Pavol Janík – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 160.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Medzi relativitou a reláciou. Pater noster na prelome tisícročí. In: Od symbolu k latencii: spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo KU, 2016, s. 9 – 24.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „So šarmom a bravúrou štylistu balansuje na hranici krásy a múdrosti.“ Daniela Hivešová „Na Janíkovej

    „So šarmom a bravúrou štylistu balansuje na hranici krásy a múdrosti.“

    Daniela Hivešová

    „Na Janíkovej poézii je sympatické, že hoci niekde siahol aj po témach frekventovaných, vždy si nájde vlastný uhol pohľadu a neopakuje iných.“

    Jozef Bžoch

    „Charakteristickým znakom Janíkovho rukopisu je satirizujúci, nadľahčený tón, pomenúvajúci veci a vzťahy možno až nepríjemne pravdivo.“

    Igor Otčenáš

    „Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra.“

    Valér Mikula

    „Pavol Janík vstúpil do slovenskej poézie zbierkou prinášajúcou tón irónie a sebairónie, taký prepotrebný v tom čase, keď bolo mužských debutov ako šafranu a prevažoval ženský sentiment.“

    Ľubomír Feldek

    „Humor je vraj jediný spôsob ako byť dôstojne smutný. Pavol Janík je zasa presvedčený, že irónia je jediný spôsob ako dôstojne žiť.“

    Tomáš Janovic

    „Nové náboženstvo reklamy, ktorá bola pre nášho autora veľkou školou, prináša nové zázraky: „cez belasé okná / mokrých očí / možno na okamih / nazrieť do raja.“ Milo mýli, hádže perly sniva, tajomna, pričom ako utajený režisér na nás žmurká: „Ja nik, ja muzikant!“

    Štefan Moravčík

    „Nakoniec zisťujeme, že Janíkovo žonglérske pohrávanie sa s apokalyptickými obrazmi je vážnym posolstvom a krutou obžalobou moderného sveta bez perspektívy a šance.“

    Jozef Melicher

     

    „Pretože Pavol Janík vie znepokojovať iných, vie aj sám seba. Potom, samozrejme, veľa básní odľahčí, pohráva sa so slovným významom, rozvíja nebývalé variácie. Vie, že v priestore básne rozhoduje slovo a slovné spojenie.“

    Michal Otčenáš

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena rektora Vysokej školy múzických umení (Bratislava 1981) Prémia Slovenského literárneho fondu (Bratislava 1982) Cena Alfreda Radoka

    Cena rektora Vysokej školy múzických umení (Bratislava 1981)

    Prémia Slovenského literárneho fondu (Bratislava 1982)

    Cena Alfreda Radoka (Praha 1993)

    Cena Medzičasu (Bratislava 1994)

    Zlatý klinec (Bratislava 1996)

    Literárna cena Všeobecnej úverovej banky (Bratislava 1999)

    Prémia Spolku slovenských spisovateľov (Bratislava 2000)

    Literárna cena Pavla Rusnaka (Pasadena, USA 2000)

    Literárna cena Paula Rusnaka v kategórii poézia za výraznú škálu slovenskej virtuozity a satirickej reflexie aktuálnych i nadčasových tém (Budmerice 2000)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SOM S VAMI (zo zbierky HURÁ, HORÍ! ) To som celý ja – výška 180, miery 108 – 83 – 107, vážnosť 73,

    SOM S VAMI (zo zbierky HURÁ, HORÍ!)

    To som celý ja –

    výška 180,

    miery 108 – 83 – 107,

    vážnosť 73,

    päť vojenských odborností

    a ešte viac civilných,

    vlasy hnedé, oči zelené,

    narodený pri príležitosti

    maďarského povstania,

    ostýchavý a pokrstený,

    ženatý a trojdetný.

    Netepem po anglicky,

    ale som svetový.

     

    Posielajte mi obdivné listy,

    pozdravy a dary,

    knihy a obrazy,

    sochy a slaninu,

    chľast a kvety.

    Podporujte svojho básnika,

    ktorý sa za vás správa

    ako idiot.

    Napíšte mi

    na moju európsku adresu –

    Slovensko.

     

    Volajte mi,

    všetci, ktorí ma milujete,

    ktorí nemôžete bezo mňa žiť,

    alebo aspoň umrieť.

    Volajte číslo 314 212,

    môj telefónny automat

    bude dvíhať denne 24 hodín.

     

    Nehanbite sa za svoje city.

    Boh sa na vás díva –

    spravte konečne nejakú hlúposť.

    Vycálujte dačo na moje konto

    SŠS 3478228.

    Poukážte na môj čistý účet

    svoje špinavé peniaze,

    budem ich celé dni a noci prať.

    Môžete sa spoľahnúť,

    že ich prehajdákam ja sám

    na rozdiel od iných

    dobročinných zbierok,

    Alwegov a ďalších podvodov.

     

    Čakám na vaše listy,

    duševné výlevy

    a odporné prachy.

    Ja viem,

    teraz sa všetci

    lepší ľudia pohoršujú,

    že sa tí horší nepolepšili.

    Môžu si trhnúť

    chlpatými nohami.

     

    ROZHOVOR S NIKÝM (zo zbierky HURÁ, HORÍ!)

    Človeče, ktorý si na zemi,

    od roku 1956 nášho letopočtu,

    vydrž ešte chvíľu

    s mojimi telesnými chemikáliami.

     

    V oknách už explodujú sklá,

    na nebi vtáci

    a v parku ďalšia socha

    akéhosi muža.

    Nášmu psovi sa sníva

    časovaná súlož

    proti srsti.

     

    Jimi Hendrix po smrti

    v Banskej Bystrici

    vztyčuje americkú zástavu.

    Diskdžokeji od rána plačú

    do rozhlasových mikrofónov.

     

    Pod stolom

    plieskam čiernymi krídlami,

    erdžím a hrabem kopytami.

     

    Kam sa to potácam?

    Stále iba do súmraku na dne

    perlivého vzdušného oceánu,

    v ktorom dážď stúpa nahor

    spolu s bleskami.

     

    Žijem naopak

    a čoskoro sa narodím

    do svetla,

    z ktorého iní prichádzajú.

    Opäť sa blíži raj na zemi

    i na vode.

     

    Ďaleko od stromu

    je jeseň

    akoby bola nedeľa.

     

    Vietor napína oblohu,

    ktorá by ľahučko uletela

    nebyť konárov,

    čo ju pribodli k lesu.

    Aj ten sa chce vzniesť

    do povetria

    v zelenom jase

    bengálskeho ohňa.

     

    Jablone majú hlavy

    plné sladkých tajomstiev

    a noc ako mína

    striehne v podzemí

    – ešte krok

    a v okamihu vstúpi na nebesia.

    Svet sa opakuje,

    ale bezo mňa.

     

    SPRÁVA Z PROVINCIE (zo zbierky HURÁ, HORÍ!)

    Koľko stojí koruna,

    tu v obkľúčení

    najškaredších žien na svete,

    v ktorom sa zachraňujem

    tvojou fotografiou?

    Západonemecký básnik,

    ktorý si myslí, že Bratislava

    je v Juhoslávii,

    vie, že v nej žije Dubček,

    a ešte sa zaujíma o to,

    či je Havel na slobode.

    Jeho veršíky o Londýne

    a iných európskych metropolách,

    o rozmeroch a tvare

    jeho písacieho stola

    mohli zostať na ňom.

     

    Zmocňuje sa ma zúfalstvo

    pri cirkusovom umení spasiteľov

    kričiacich do mikrofónov

    nepochopenie seba a druhých,

    starosti so sebou a ostatnými,

    pri kabarete bláznov

    smutných z toho, že sú.

     

    Manekýn v reverende

    sa potichu vytratil.

    Pred polnocou v hoteli,

    obývanom neduživými básnikmi

    a svalnatými držiteľmi

    služobných zbraní,

    z návalu liehu, adrenalínu

    a hormónov

    vytryskol neutíchajúci výskot

    v sprievode harmoniky.

    Široká, dlhá a bystrozraká

    ruská duša – zahmlená

    štyridsaťstupňovou horúčavou

    moskovskej vodky

    dospevuje svoje ponášky

    na Vysockého.

     

    Obyvateľov

    socialistických krajín

    neobsluhujeme.

     

    Proletári všetkých krajín,

    rozíďte sa!

     

    SLOVENSKÝ CHALLENGER (zo zbierky HURÁ, HORÍ!)

    Modlitba za zdravý rozum (Miroslavovi Válkovi na cestu)

    Tak už si vzlietol

    k svojim hviezdam

    – smrti zahryznutý

    do horiacich vlasov

    z prvotriedneho nylonu.

     

    Osamelý pútnik

    v neviditeľnom skafandri

    potichu nám stúpa do hlavy.

     

    Kapitán musí klesnúť na dno,

    aby prišiel na to,

    odkiaľ fúka vietor

    a kde more pramení.

     

    Noc dlhá ako limuzína

    nám pláva oproti.

     

    Zomreli vo mne

    predminulé luny,

    zhasli sa ruže,

    rozkvitol čierny atrament.

     

    Na západe svitá

    vševidiaci laser

    a vševediaci heroín.

     

    Tak už sme došli

    do predsiene neba.

     

    Vyzuj sa, človek,

    budú nás súdiť

    všetky naše ženy,

    lásky a čudné náhody,

    krv bude pršať

    do záhrady duše,

    iskriť sa bude za oknami

    z elektrickej ohrady.

     

    V našich sklách

    krátkozraké blesky

    vstávajú z mŕtvych.

     

    Zhasni si hlavu,

    čo ťa nepáli.

     

    HURÁ, HORÍ! alebo ŠTYRI MILIÓNY ZA ZAVRAŽDENIE BÁSNIKA

    (zo zbierky HURÁ, HORÍ!)

    (5.)

    Syr? Áno, z Bergeracu.

     

    Slová odmietajú poslušnosť.

     

    Hromadia sa a nepôsobia.

    Strácajú tvar,

    farbu, vôňu a chuť.

     

    Báseň praská

    a vystupuje z nej

    scenár videoklipu –

    najdokonalejší literárny žáner

    v doterajšom vývoji

    ľudskej kultúry.

     

    Poézia sa vyhýba slovám.

    Štíti sa ich.

     

    Práve som dostal nosný nápad:

    prínos je iba okolím nosa.

    Vznik a zánik

    spisovnej slovenčiny

    je neodvratný.

     

    Vzbura proti smrti

    sa koná popoludní

    na nábreží,

    v prípade nepriaznivého počasia

    sa uskutoční v klube dôchodcov.

     

    Chyťte Baudelaira

    živého alebo mŕtveho.

     

    Opak kladna je záporno.

    To je celý Hollywood,

    trčí z neho holý úd.

    Toľká nehanebnosť.

    Toľká hanebnosť.

     

    (13.)

    Slza akoby mi z oka vypadla.

    Jablone nepadajú ďaleko

    od svojich plotov.

     

    Navštevujeme hydinový hotel

    plný pekných pipiek

    a hodinový gril

    jednej krásnej girl.

     

    Priečime sa nebezpečne stúpajúcej

    dobročinnosti.

    Využívame možnosť všeobecného

    stereofónneho roz-

    hlasovacieho práva.

    Chceme hladovať

    o našej budúcnosti.

    Odmietame rádio a televíziu,

    sme za rozhlas a rozhľad.

     

    Barokoví pionieri

    bez nohavíc

    obletujú hlavy milencov

    a so sadrovou istotou

    pristávajú na stropoch ambulancií

    na želanie zlovoľných

    chorobotných sestier.

     

    Práškový cukor už zasa odlieta

    na juh.

    Kryštálový sa pozvoľna sype

    do kaluží a kockový odovzdane

    prijíma svoj osud

    odložený na zimu

    ako jej tichá predzvesť.

    Ja ho dám,

    jahodám,

    nech skončí

    ako ostatné letné náhody.

     

    DIVADLO ŽIVOT (zo zbierky NIEKTO AKO BOH)

    Život, ktorý znamená len divadlo –

    taký život chceme stále hrať.

    Ak vám dačo vtipné práve napadlo,

    prezlečte sa do klaunovských šiat.

     

    Život nami máva ako kyvadlo –

    do kaluže z blata uteká.

    Nikdy nie je, ako predtým bývalo –

    to je pravda vskutku odveká.

     

    Čas je pohár po vrch naliaty,

    odznova a stále preteká.

    Stúpame si sami sebe na päty

    a chceme nájsť v sebe človeka.

     

    Na duši a na opone záplaty...

    Na konci nám smrť dá riadny mat.

    Hrať tú hru sa napriek tomu oplatí,

    že si bol, raz budeš iste rád.

     

    Na javisku život našiel zrkadlo –

    každý večer ožíva v ňom zas.

    Ak vás čosi do divadla zlákalo,

    prenesme sa do pradávnych čias.

     

    Zaujmite svoje prázdne sedadlo,

    naučte sa život naspamäť.

    Keby sa vám pri živote zívalo,

    nechajte si vstupné vrátiť späť.

     

    PINOKIOSK (zo zbierky NIEKTO AKO BOH)

    Pes sa zmyšil, myš sa zopsula.

    A prasa

    má sa

    fasa.

     

    DALA SI MI (zo zbierky NIEKTO AKO BOH)

    Najprv si mi dala košom.

    Ale ja som sa nevzdal a

    – keď si nedávala pozor –

    dal som ti gól.

     

    Možno preto si mi dala šancu.

    Azda preto si mi dala čas.

     

    Napokon si sa mi dala ako kvet.

     

    Celkove si mi dala veľa námahy.

     

    Daj však na mňa, neobanuješ!

    Daj na moje slová.

     

    Daj sa zvábiť.

    Daj mi dýchať.

    Daj mi dopovedať,

    aby som ti mohol dať prednosť,

    ty mne radu

    a ja tebe odpoveď.

     

    Dala si mi najavo,

    že si mám dať pozor na jazyk,

    že si nedáš brnkať po nose,

    ale že môžem dať na to krk.

     

    Daj za mňa deravý groš.

    Daj za mňa ruku do ohňa.

    Daj si ma za klobúk.

     

    Už ťa dávajú v televízii.

     

    Nemala si sa dať s neznámym do reči.

    Radšej si sa mala dať do kriku.

     

    Daj sa mi svete.

    Daj sa mi tak ľahko,

    aby sa to dalo porátať na prstoch.

     

    Raz si si so mnou dala rande

    niekde tam, kde si líšky dávajú dobrú noc,

    a meškala si celú večnosť.

     

    To sa dalo čakať

    od ženy, ktorá dala život

    mojim deťom.

     

    Dané roku Pána 1996.

     

    TWISTNATÝ STROM (zo zbierky NIEKTO AKO BOH)

    Na začiatku jari

    kdesi v nadpozemskom raji

    znejú prelúdiá Franza Twista.

     

    Figový twist

    v nich zahaľuje twistové tajomstvá,

    kým bobkový twist

    na hlave básnika

    sa smeje všetkým kapustovým twistom na svete,

    ktoré víria v hlavách obyčajných ľudí.

     

    Bez vetra sa nepohne

    ani suchý twist

    na twistnatom strome.

     

    Twistujte v slovníkoch,

    twistujte v pamäti.

    Zatwistujte si

    v knihe svojho života.

     

    Twist, twist, twist!

     

    V mŕtvej schránke

    nás čaká anonymný twist.

     

    Zúradnieva sa v úradných twistoch.

    Trasiem sa ako osikový twist.

     

    Otváram sa ako otvorený twist.

    Porúčam sa ako doporučený twist.

     

    Pošlite mi poštou

    môj rodný twist,

    plný twistovej zelene,

    kým na čiernej twistine

    zvädnú rastlinné twisty.

     

    Pomaly k nám prichádza smutný twistár

    zo záhrobnej twistárne

    s poslednou výplatnou twistinou,

    po ktorej príde na našu adresu

    už len úmrtný twist.

     

    Let’s twist again!

     

    NEW YORK (zo zbierky BUĎ VÔŇA TVOJA)

    Na vodorovnom zrkadle

    vystretého zálivu

    trčia hroty hranatého mesta

    zabodnuté priamo do hviezdnatej oblohy.

     

    V ligotavom mori lámp

    nádherne stroskotávajú

    flirtujúce flitrové lodičky

    na tvojich vzrušujúcich nohách

    plávajúcich v podpalubí

    večerných brokátových šiat.

     

    Odrazu sme nezvestní

    ako ihly v labyrinte staniolu.

     

    Niektoré veci berieme osobne –

    siahodlhé limuzíny,

    vypĺznuté veveričky v Central parku

    a kovové telo mŕtvej slobody.

     

    V New Yorku sa predovšetkým stmieva.

     

    Zažne sa trblietavá tma.

     

    Tisícramenný luster veľkomesta

    píše každý večer na lesklý povrch vody

    Einsteinov odkaz o rýchlosti svetla.

     

    A ešte predtým súmrak zaplaví

    strieborné plátno newyorskej oblohy

    hektolitrami hollywoodskej krvi.

     

    Kam siaha ríša z mramoru a zo skla?

    Kam mieria rakety štíhlych mrakodrapov?

     

    Boh si kupuje hot dog

    na dne šesťdesiatposchodovej ulice.

    Boh je černoch

    a miluje sivú farbu betónu.

     

    Narodil sa syn samého seba

    v papierovej škatuli

    od najnovšieho typu otroka.

     

    INFLÁCIA GENIALITY (z knihy DOBRÁ ZRADA NAD ZLATO)

    Na začiatku bolo slovo,

    na konci ich býva celá fúra.

     

    NAJJEMNEJŠIE DÔVERNOSTI (z knihy DOBRÁ ZRADA NAD ZLATO)

    Listové tajomstvo

    lesného ticha.

     

    ZÁZRAKY ROČNÝCH OBDOBÍ (z knihy DOBRÁ ZRADA NAD ZLATO)

    Aj Snehulienka má sestry

    – Vodulienku a Dážďulienku.

     

    HLAVA (z knihy DOBRÁ ZRADA NAD ZLATO)

    Ešte stále ju mám na krku,

    neviem, ako sa jej striasť.

     

     

    MATURITNÝ OBLEK (Veselá tragédia) (úryvky)

    Osoby: Emanuel Gross, bankový guvernér vo výslužbe

                 Elvíra, jeho žena

    Dej sa odohráva pred raňajkami.

     

    PRVÉ A POSLEDNÉ DEJSTVO

    Ráno – vo vile nad mestom.

    (úvodná hudba, nástenné hodiny bijú štvrť, spev vtákov a tikot hodín do podkresu)

     

    PRVÝ A POSLEDNÝ VÝSTUP

    Gross a Elvíra.

    GROSS            (potichu vstáva z postele, oblieka si župan s erbom, zíva, bezcieľne chodí, obzerá sa, dotýka sa vecí, šramotí, bezstarostne si pohmkáva melódiu, napokon si vyhliadne skriňu ako objekt svojho záujmu a otvorí ju, dvere príšerne zavŕzgajú)

    ELVÍRA            (strhne sa zo spánku) Preboha, Emanuel! Čo je?!

    GROSS            (pokračuje v skúmaní obsahu skrine) Prepáč, drahá Elvíra! Spi.

    ELVÍRA            Čo sa deje?! Nestalo sa nič?

    GROSS             Nič. Neznepokojuj sa.

    ELVÍRA            (leží a hovorí kamsi do stropu) Zvláštne. Akoby sa dačo zmenilo a ja neviem čo.

    GROSS            Asi to, že som od dnešného dňa na dôchodku. Už nebudeš spať? Mám ti zaželať dobré ráno?

    ELVÍRA            Dobré aj tebe, miláčik. (začne sa hýbať a rozhliada sa) Ty niečo hľadáš? V tej skrini.

    GROSS            (bezradne) Myslím si, že by som to tu mal dôkladnejšie usporiadať.

    ELVÍRA            Urob, ako myslíš. (vzdychne)

    GROSS            Len pokojne lež.

    ELVÍRA            Pokúsim sa.

    GROSS            Nebudem ťa rušiť. (strká hlavu do skrine)

    ELVÍRA            (ospalo) Mhm.

    GROSS            (čímsi zašramotí a odrazu radostne skríkne) Moje zlaté hodinky!

    ELVÍRA            Čo je s nimi?

    GROSS            Už som na ne takmer zabudol.

    ELVÍRA            (mierne nevrlo) Aha.

    GROSS            (ticho) Nejdú. Mlčia. Nezáleží im na čase.

    ELVÍRA            (z polospánku) Možno ním pohŕdajú.

    GROSS            (vyťahuje čierny oblek) Aj maturitný oblek.

    ELVÍRA            (trocha namosúrene) Čo maturitný oblek?

    GROSS            (s potešením si ho prezerá) Môj maturitný oblek pohŕda časom. Vyzerá ako nový. Vyskúšam si ho.

    ELVÍRA            (pradie zo spánku ako mačka)

    GROSS            (prezlieka sa a pózuje pred nástenným zrkadlom) Tak, fíí, to je figúra. Ešte sa doň zmestím. Sedí mi ako uliaty. Čo povieš?

    ELVÍRA            (mechanicky) Mhm.

    GROSS            No teda! Čo sa to tu... Aj pamiatky vedia človeka sklamať. (znechutene sa vyzlieka a oblek hádže na podlahu)

    ELVÍRA            (rozospato) Potrebuješ niečo, drahý?

    GROSS            Naopak, drahá, práveže nepotrebujem.

    ELVÍRA            Ani len moju pomoc?

    GROSS            Ani len tento nepotrebný maturitný oblek.

    ELVÍRA            (spozornie a dvíha hlavu) A čo s ním chceš urobiť?

    GROSS            No... Čo ja viem... Vyhodíme ho.

    ELVÍRA            Mýliš sa. Ten oblek zavesíš naspäť. Do skrine. Na jeho miesto.

    GROSS            Ale, drahá, veď si súhlasila, aby som to tu dal trochu do poriadku.

    ELVÍRA            Istotne, lenže to neznamená, že budeš márniť náš majetok.

    GROSS            Však to nie je nijaký majetok. Je to obyčajný maturitný oblek.

    ELVÍRA            To nie je obyčajný maturitný oblek, ale tvoj maturitný oblek.

    GROSS            Pravdaže, môj štyridsať rokov starý neobyčajný maturitný oblek.

    ELVÍRA            Som rada, že si to konečne pochopil. A teraz ho pokojne zaves tam, kam patrí.

    GROSS                       Patrí do smetí. Je úplne nanič.

    ELVÍRA            Ešte sa ti zíde.

    GROSS            Prosím ťa, nebuď sentimentálna. Nebudeme kvôli spomienkam odkladať nepotrebné veci.

    ELVÍRA            Prečo kvôli spomienkam?

    GROSS            A na čo iné by mohol poslúžiť takýto oblek?

    ELVÍRA            Na obliekanie, pochopiteľne.

    GROSS            Prosím ťa, kde by som sa mohol ukázať v takomto starodávnom obleku?

    ELVÍRA            Na pohrebe.

    GROSS            (prekvapene) Na čom pohrebe?

    ELVÍRA            Môžeš hádať.

    GROSS            Niekto zomrel?

    ELVÍRA            Niekto určite.

    GROSS            A my mu pôjdeme na pohreb?

    ELVÍRA            Ty chceš chodiť niekomu neznámemu len tak na pohreb?

    GROSS            Ja? Ja nechcem ísť na žiadny pohreb. To ty si vymyslela takú skvelú príležitosť na využitie maturitného obleku.

    ELVÍRA            A čo sa ti na nej nepáči?

    GROSS            Všetko.

    ELVÍRA            Každý raz zomrie, nie?

    GROSS            Áno, to je čistá pravda.

    ELVÍRA            Som rada, že si mi dal za pravdu. A teraz môžeš s čistým svedomím ten oblek odložiť do skrine.

    GROSS            Povedz mi, na čom pohrebe by som sa ja mohol ukázať v tomto maturitnom obleku?

    ELVÍRA            Na svojom vlastnom.

    (nástenné hodiny bijú pol)

    GROSS            Tak ty si vážne myslíš, že ja pôjdem na svoj vlastný pohreb v tomto maturitnom obleku, však?

    ELVÍRA            To neviem, či pôjdeš, dokonca o tom pochybujem, ale nejako sa tam už len dostaneš. Nechaj to na pozostalých. To je moja starosť.

    GROSS            Prečo si myslíš, že ty prežiješ mňa? To mi nie je jasné.

    ELVÍRA            No vidíš, koľko nejasností je ešte v našom dokonalom rodinnom živote.

    GROSS            Vidím.

    ELVÍRA            Zrak si mal vždy v poriadku.

    GROSS            To je fakt, ale aj tak mi nie je dostatočne jasné, prečo sa nazdávaš, že ma prežiješ.

    ELVÍRA            No vidíš, a pritom je to také jednoduché.

    GROSS            Jednoduché?

    ELVÍRA            Jednoduché.

    GROSS            Ale ja to napriek tomu nechápem.

    ELVÍRA            To je prvý predpoklad, aby si pochopil, že tento oblek patrí do skrine.

    GROSS            Tak to zasa nie. To je vylúčené.

    ELVÍRA            Tak v čom ťa mám pochovať? Buď taký láskavý a povedz mi, v čom ťa ja vlastne mám pochovať.

    GROSS            Hádam si len nemyslíš, že ma pochováš v mojom maturitnom obleku, ktorým sa celé desaťročia živili mole.

    ELVÍRA            Hádam si len ty nemyslíš, že ti dám ušiť nový. Na mieru, aby bol pohodlný, nie?

    GROSS            Na mieru? To nehovorím...

    ELVÍRA            Pozri sa, drahý! Vieš vôbec, koľko je starostí s jedným obyčajným pohrebom? Nevieš si to ani len predstaviť. A nieto ešte s pohrebom bankového guvernéra vo výslužbe! Jednoducho nebude čas na také zbytočné úkony, ako je obstarávanie nového obleku pre zosnulého.

    GROSS            Ale veď načo nový oblek? Kto tu hovorí o novom obleku? Mám predsa celý rad reprezentatívnych čiernych oblekov, ktoré sa ešte nestihli dožiť nejakého úctyhodného veku.

    ELVÍRA            Vari si nepraješ byť nedôstojne pochovaný v obleku, ktorý sa ešte nestihol dočkať úctyhodného veku? Pochováme ťa v tomto pamätnom a priam historickom odeve, pripomínajúcom tvoju večnú mladosť a nehynúce vzdelanie.

    GROSS            Vylúčené.

    ELVÍRA            Mýliš sa, drahý. Pochováme ťa v tomto maturitnom obleku. Tak to bude správne a hospodárne. Sám najlepšie rozumieš otázkam hospodárnosti.

    GROSS            Nie všade a nie za každých okolností možno šetriť. Sú také chvíle v živote, keď treba byť veľkorysý, keď nie sú práve hospodárske záujmy prvoradé.

    ELVÍRA            Keby som ťa za tie roky nepoznala, aj by som ti uverila. Lenže ja viem, že to sú len frázy.

    GROSS            Ubližuješ mi. Je mi to naozaj ľúto.

    ELVÍRA            Vedel by si mi vysvetliť, načo sme tu celé tie dlhé roky opatrovali tvoj slávnostný maturitný oblek? Načo si si celý život upieral najrozmanitejšie radosti, len aby si si zachoval nezmenenú štíhlu postavu?

    GROSS            To sú predsa celkom iné veci. To sú hodnoty, za ktorými si človek stojí, o ktoré človeku v živote ide.

    ELVÍRA            Mne teraz ide o to, aby si pochopil, akú hodnotu predstavuje práve tento maturitný oblek. Svedomie mi nedovolí len tak zo samopaše či chvíľkovej nevôle ho vyhodiť. Celý život som strávila v spoločnosti tvojho maturitného obleku. Kým ty si trávil celé dni v banke. On bol pre mňa všetkým. Nahrádzal ťa. Zastupoval ťa.

    GROSS            A preto ma v ňom pochováš? Nebolo by vari správne, aby si si ho odložila na pamiatku? Ako spomienku na mňa?

    ELVÍRA            Nič si nepochopil. Striedali ste sa v mojom súkromí. Ty o tvoj maturitný oblek. Až raz odídeš navždy, odídete obidvaja. V mojich očiach vás spájajú putá, ktoré nemôžeš pochopiť. Kým si bol preč, ja som žila svoj život s tvojím oblekom.

    GROSS            Tak preto ma v ňom pochováš. A do vrecka mi vložíš sklené oko po starom otcovi, aby bol môj odchod úplne dokonalý. Aby som zmizol bez stopy. Aby ma nič nepripomínalo. Ako keby som ani nikdy nebol. Ale prečo sa nezbaviť obleku hneď? Som na dôchodku – už sa nemusíme striedať.

    ELVÍRA            Lebo ťa v ňom pochovám.

    GROSS            Kedy ma v ňom pochováš? Teraz? Nech sa páči! Umieram na tvoj pokyn (líha si na koberec)

    ELVÍRA            Len pokojne počkaj. Všetko má svoj čas. Tak je to v prírode zariadené.

    GROSS            Čo ma po tvojej prírode?! Ja sa ti do nej nestarám, tak sa láskavo nestaraj do môjho maturitného obleku. Ja ho teraz bez mihnutia oka vyhodím. A ty ma potom – raz v budúcnosti – v poriadne vzdialenej budúcnosti – pochováš v niektorom z mojich reprezentatívnych čiernych oblekov. Je ti to jasné?!

    ELVÍRA            Áno. Je mi to jasné. Úplne. Pochovám ťa, v čom uznám za vhodné.

    GROSS            Konečne rozumná reč.

    ELVÍRA            A ja pokladám za vhodný práve tvoj maturitný oblek.

     

    (...)

     

    GROSS            Prepáč mi, ale povesť muža, ktorý za každých okolností presadzoval správnu mienku, mi nedovolí v tomto prípade s tebou súhlasiť. Ten oblek zásadne patrí do smetí.

    ELVÍRA            To nie je možné.

    GROSS            Je to nevyhnutné. Na tomto obleku sa totiž nedajú zapnúť nohavice, pretože ich práve tam – na onom delikátnom mieste – zničili mole.

    ELVÍRA             To predsa nie je nijaká prekážka. Pokiaľ viem, nebožtíkom spínajú ruky, takže na tom, či budeš, alebo nebudeš mať v rakve zapnuté nohavice, vôbec nezáleží.

    (nástenné hodiny bijú tri štvrte)

    GROSS            To je fakt. Vlastne máš pravdu.

    ELVÍRA            Obdivujem ťa.

    GROSS            Ja ťa zbožňujem.

    ELVÍRA            Objím ma.

    GROSS            Myslím, že to bude vcelku vhodné – objať sa na rozlúčku.

    ELVÍRA            Čože?

    GROSS            Dobre si počula.

    ELVÍRA            Ako ty môžeš vedieť, čo som ja počula?

    GROSS            Ak si počula to, čo som povedal, tak nie je pre mňa až také ťažké dozvedieť sa, čo si počula.

    ELVÍRA            Počula som – objať na rozlúčku.

    GROSS            Vidíš, dobre si počula.

    ELVÍRA            Ty si to naozaj povedal?

    GROSS            So všetkou vážnosťou tohto okamihu, takto to už ďalej nemôže ísť.

    ELVÍRA            Veď si mi pred chvíľou dal za pravdu.

    GROSS            Veď práve. To je koniec. Odchádzam. Tentoraz navždy.

    ELVÍRA            A to len tak? Z ničoho nič? Bez raňajok?

    GROSS            Upokoj sa, nerob scény.

    ELVÍRA            To už znie lepšie. Urobím ti raňajky.

    GROSS            Nie, ja ich urobím tebe a rád a naposledy.

    ELVÍRA            To neprichádza do úvahy. Ja nechcem raňajkovať naposledy.

    GROSS            Vari sa bojíš, že ťa otrávim?

    ELVÍRA            Už si ma otrávil celým tým nudným životom.

    GROSS            Prosím?

    ELVÍRA            Rob si, čo chceš. Hneď som tu s raňajkami.

    GROSS            Opatrne – s tými raňajkami. To je moja starosť. Ty si tu zatiaľ rob, čo chceš.

    ELVÍRA            V živote si nerobil raňajky. V živote si ani nebol v kuchyni. Však ju ani nenájdeš!

    GROSS            Možno mi to bude chvíľu trvať, ale vydrž, keď si už so mnou vydržala toľké roky.

    ELVÍRA            Ja som vydržala toľké roky bez teba, ale s tebou asi nevydržím ani minútu.

    GROSS            Preto odchádzam do kuchyne – urobiť ti raňajky.

    ELVÍRA            Čo sa to s tebou deje? Máš úplne cudzí pohľad.

    GROSS            Urobím peknú a dôkladnú bodku za tvojím nudným životom. Konečne zažiješ niečo, o čom sa ti ani nesnívalo.

    ELVÍRA            Vieš, že som to tak nemyslela. Naše spolužitie bolo vždy ideálne.

    GROSS            To rád počujem.

    ELVÍRA            Fajn. A teraz pokojne zaves svoj maturitný oblek naspäť.

    GROSS            Čo si povedala?!

    ELVÍRA            Nič, len vráť oblek do skrine a pre mňa, keď chceš, urob aj tie raňajky.

    GROSS            Pre teba sú raňajky už zbytočná investícia. Vybavím to hneď – ručne a stručne. Skoncujem s tým raz-dva. (škrtí ju)

    ELVÍRA            Pomóc! (jačí)

    GROSS            Však ja ti pomôžem! (pokračuje v škrtení)

    ELVÍRA            (dojačí a klesá k zemi)

    (spev vtákov a tikot hodín)

    GROSS            Vidíš, Elvíra, a také šťastné manželstvo to bolo. Nebolo ťa škoda – pre jeden maturitný oblek? Teraz ho vlastne nemusím vyhodiť. Aj tak ma v ňom nepochováš. Lebo ty ma už veru nepochováš.

    ELVÍRA            (vyskakuje na rovné nohy a udiera ho po hlave jeho vlastnou bustou) A pochovám! (pozerá sa striedavo na bustu a na manžela) To je jasná samovražda. (dvíha zo zeme oblek a ukazuje ho vystretému Grossovi) Vidíš – práve sa zíde, a ty by si ho len tak mirniks-dirniks vyhodil. (zberá sa do kuchyne) Konečne môžem v pokoji pripraviť raňajky. (posmešne) Budeš aj ty, miláčik?

    GROSS            (pomaly sa dvíha ako prízrak) Áno, drahá. (chytá oblek v jej rukách)

    ELVÍRA            (ťahajú sa oň, kým ho neroztrhnú – každý padá na opačnú stranu so svojou polovicou obleku – zostávajú nehybne ležať na koberci a po chvíli hovoria akoby do stropu)

    GROSS            Som rád, že sme sa napokon dohodli, že sme spoločnými silami zvládli tento zdanlivo neriešiteľný problém. Teraz už nikto nepochybuje, čo treba urobiť so zvyškami môjho maturitného obleku.

    ELVÍRA            Áno, inteligentní ľudia vždy nájdu východisko. Dnes môžeš výnimočne urobiť tie raňajky a ja zatiaľ zošijem tvoj maturitný oblek.

    OBAJA            (odrazu sa zodvihnú na štyri do strehu ako šelmy a bez pohnutia s napätím čakajú na svoju príležitosť)

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory