Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Pavol Rankov sa narodil 16. septembra 1964 v Poprade. Po maturite na gymnáziu v Bratislave vyštudoval knihovedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
    Pavol Rankov sa narodil 16. septembra 1964 v Poprade. Po maturite na gymnáziu v Bratislave vyštudoval knihovedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách pôsobil krátko ako metodik Slovenskej národnej knižnice v Martine a v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave. Od roku 1993 je odborným asistentom na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty UK. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    • Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť (2002)

    Odborná literatúra

  • Charakteristika tvorby

    Pavlovi Rankovovi sa podarilo s úspechom ponúknuť čitateľovi novú podobu slovenskej literatúry. Autorskú stratégiu, ktorú prezentoval už
    Pavlovi Rankovovi sa podarilo s úspechom ponúknuť čitateľovi novú podobu slovenskej literatúry. Autorskú stratégiu, ktorú prezentoval už v knižnom debute S odstupom času, možno považovať za epickú podstatu celej jeho doterajšej prozaickej tvorby. Základom je priama, jadrná, mimoriadne dynamická, s istotou vedená narácia, skondenzovaná v niektorých prípadoch až do takej miery, v akej si text zachováva už iba svoju nevyhnutnú, akoby heslovito zaznamenávanú sujetovú osnovu. Autor potiera rozvinutie vlastnej témy; nie príliš rozvetvený ani rozsiahly sujet príbehov dôrazne podriaďuje finálnemu efektu – náhlemu, neočakávanému vyústeniu. Takáto záverečná pointa funguje na princípe náhleho vysvitnutia nejakej neočakávanej, náhle sa objavujúcej či vynárajúcej sa okolnosti – rozhodujúceho, dovtedy však skrytého či nepovšimnutého faktu, v dôsledku ktorého celý príbeh dostáva svoj pravý zmysel. Autorovými kľúčovými prostriedkami pri tejto metóde rýchlej epickej vypointovanosti sú mystifikácia, sugescia tajomnosti, exotizácia, princíp znejasňovania, náhle významové obraty, znovuzvýrazňovanie niektorých pôvodných súvislostí, zmeny uhla rozprávania či posuny v rozprávačskej perspektíve. Efekt tajomnosti pritom Rankov takmer nedosahuje zložitou zauzlenosťou deja – naopak, sujetový plán, oslobodený od všetkých vedľajších detailov, smeruje závratnou rýchlosťou k svojmu bizarnému ukončeniu – väčšinou jednoducho k pretrhnutiu, strateniu sa v neurčitosti, len zriedkakedy k dopovedaniu príbehu. Mohlo by dokonca platiť, že čím jednoduchší sujet, tým prenikavejšia pointa. Rankov nemá svoju veľkú tému, jeho texty sa nesústreďujú na jednotný námet, ale variujú stav permanentného ohrozenia, neustáleho unikania pred niečím, ocitanie sa v prudko striedajúcich situáciách bez vzájomnej súvislosti, stálej oscilácie medzi realitou bdelosti a snovou víziou, nezriedka v časopriestorovej neurčitosti, prípadne v protirečivých časoch (exotický ostrov, kmeňové rituály, potom svet súčasnej civilizácie, masmédiá, vzápätí znovu archaický svet). Týmto rýchlym, dynamickým spádom a mozaikovitou fragmentárnosťou je čitateľ, nevtieravo a s jemným náznakom takmer dahlovského čierneho humuru, vtiahnutý do premyslene ukrytého chimerického obrazu akejsi príšernej, hektickej až apokalyptickej hrozivosti, do sveta absurdity a totálnej relativizácie. Filiácie Rankovových próz s emocionálne i myšlienkovo príbuznými textami magického realizmu (J. L. Borges, J. Cortazár) i novšej slovenskej prózy s prvkami absurdity (D. Mitana, L. Grendel) obohacujú súčasnú slovenskú literatúru o nový rozmer videnia reality. Eklektická, povrchná a komerčná spoločnosť je predmetom záujmu Pavla Rankova v jeho esejistických prácach, v ktorých sa časopisecky i knižne (Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť) vyjadruje ku koncepciám, teóriách a názorom z oblasti masmédií, reklamy, informačných technológií a kultúry.
    Eva Faithová
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Den Slovakista Novellen (1998 po švédsky) Pontes'96 (1996 po anglicky) S odstupom času (2003 po bulharsky, 2010 po maďarsky – obe s podporou

    Den Slovakista Novellen (1998 po švédsky)

    Pontes'96 (1996 po anglicky)

    S odstupom času (2003 po bulharsky, 2010 po maďarsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    V tesnej blízkosti (2005 po maďarsky, 2007 po arabsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (2010 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MACIEJ, Robert: Pavol Rankov: Przezwycężyć kompleks. (Recenzje). In: Nowa literatura słowacka, nr 1 (42) 2016, s. 57 – 61. DYDA, Róbert: Vo Frankfurte pichli do osieho

    MACIEJ, Robert: Pavol Rankov: Przezwycężyć kompleks. (Recenzje). In: Nowa literatura słowacka, nr 1 (42) 2016, s. 57 – 61.

    DYDA, Róbert: Vo Frankfurte pichli do osieho hniezda. In: Sme, roč. 23, 30. 10. 2015, č. 251, príl. Bibliotéka, s. V.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    ŠPÁNIOVÁ, Marta – LICHNEROVÁ, Lucia: Ešte k jubileu Pavla Rankova. (Jubileá). In: Knižnica, roč. 16, 2015, č. 2, s. 84 – 87.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    http://www.nachrichten.at/nachrichten/kultur/Drei-Biografien-der-Liebe-in-Zeiten-der-Diktatur;art16,1731065

    VÁLEK, Igor: Angelus na Slovensko. In: Knižnica, roč. 15, 2014, č. 4, s. 79.

    SIVČOVÁ, Stanislava: Materinská láska nadovšetko. Pavol Rankov: Matky. (Recenzia). In: Rak, roč. XIX, 2014, č. 1, s. 30 – 32.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi), Bratislava, Literárne informačné centrum, 2011 

    BELKOVÁ, Z. – RANKOV, P.: Príbeh je ideálny kód (Rozhovor). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 2, s. 12.

    DRASTICH, M.: Dobrému príbehu škodí nedopovedanosť. In: Slovenské pohľady, 4 + 125, 2009, č. 3, s. 114 – 116.

    HALVONÍK, A.: Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 20.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HOCHEL, I. – ČÚZY, L. – KÁKOŠOVÁ, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

    KOPČA, Marek: Pavol Rankov (Najlepší žijúci slovenskí spisovatelia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39.

    GÁLIS, V.: Pavol Rankov. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    KOHÚT, J.: Pavol Rankov: V tesnej blízkosti. In: Vlna, 6, 2004, č. 20 – 21.

    KOPČA, M., Rankov, P.: Som smutný, ale hravý autor (Rozhovor). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 8.

    KLENKO, Marián: Základy masovej komunikácie. Pavel Rankov: Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 5, s. 121 – 123.

    KONEČNÁ, Vlasta: Z každého rožka troška. Pavol Rankov: Masmédiá a informačná spoločnosť. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 11 – 12, s. 94 – 95.

    GÁLIS, Vladislav: Portrét RKA-a (Pavol Rankov). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 3, s. 34 – 35.

    BALLA, V.: Dobrý príbeh (P. Rankov: My a oni / oni a my). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

    BŽOCH, A.: Dobrá literatúra – zo supermarketu? (P. Rankov: My a oni / oni a my). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

    HUDYMAČ, M.: Príbehy pre môjho brata, smrť a rýchlosť (P. Rankov: My a oni / oni a my). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

    KRČMÉRYOVÁ, Eleonóra: O príbehu a remesle. Pavel Rankov: My a oni / oni a my. (Recenzia). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 63 – 65.

    ŠKOTKA, Marian: Pavol Rankov: My a oni / oni a my. In: Knižná revue, roč. XI., 5. 9. 2001, č. 7, s. 1.

    HUDYMAČ, Martin: Stereofónne texty, binaurálne svety. (P. Rankov: My a oni / oni a my). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 8.

    HUDYMAČ, Martin: Intertextualita v próze Pavla Rankova. In: Romboid, roč. XXXV,  2000, č. 2, s. 64 – 65.

    FÁBRYOVÁ, A.: Všetko je inak (P. Rankov: S odstupom času). In: Knižná revue, 6, 1996, č. 9.

    HLATKÝ, E.: Chladné a bez duše (P. Rankov: S odstupom času). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 24.

    LENČO, J.: Autor vie písať (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 10, 1998, č. 6.

    KOTIAN, R.: Moderná magickosť ako zdroj zážitku (P. Rankov: S odstupom času). In: Sme, zv. 4 a 49, 12. 1. 1996, č. 9.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Zábava intelektuálneho razenia (P. Rankov: S odstupom času). In: Romboid, 31, 1996, č. 7.

    MAKOVSKÁ, N.: Nezabudnite vystúpiť! (P. Rankov: S odstupom času). In: Romboid, 31, 1996, č. 4.

    RADOŠINSKÁ, I.: Vážne hry Pavla Rankova (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 8, 1996, č. 5.

    RÉDEY, Z.: Istota narácie a jej možnosti (P. Rankov: S odstupom času). In: RAK, 1, 1996, č. 3.

    SUBALLYOVÁ, Ľ.: Radosť z čítania (P. Rankov: S odstupom času). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 13.

    VLNKA, J.: Niekedy, v nejakom čase... (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 8, 1996, č. 2.

    BARBORÍK, V.: Pre cestujúcich tam (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 7, 1995, č. 7 – 8.

    BŽOCH, A.: Dobré rozprávanie pokračuje (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 7, 1995, č. 7 – 8.

    BŽOCH, J.: Narodil sa prozaik (P. Rankov: S odstupom času). In: Národná obroda, zv. 6, 25. 11. 1995, č. 273.

    DAROVEC, P.: O radosti z písania (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 7, 1995, č. 7 – 8.

    KASARDA, M.: S odstupom času (P. Rankov: S odstupom času). In: Dotyky, 7, 1995, č. 7 – 8.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku

    Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Kniha S odstupom času pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady.

    Jozef Bžoch

    Rankovove prózy sú dôkazom toho, že dobré rozprávanie akosi navzdory kríze príbehov pokračuje: súčasne dokazujú, že môže byť aj nesmierne príťažlivé, môže oslovovať súčasníkov, obsahovať filozofické tajomstvo, ba – čo je na naše provinčné pomery nezvyčajné – môže byť aj mondénne. Najmä po posledných dvoch veciach – tajomstve a mondénnosti – som ako čitateľ novšej pôvodnej literatúry vždy túžil.

    Adam Bžoch

    Hľadanie námetu sa stalo akoby hybnou silou Rankovovho spisovateľstva – rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby tam našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schému praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Zdá sa mi, že Rankovove texty sú najsilnejšie práve na tých miestach, kde autor nežiada od seba nič iné, ako byť rozprávačom „toho, čo sa stal“. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva.

    Peter Darovec

    Spoločenský či mierne politický podtón Rankovovým poviedkam v zbierke V tesnej blízkosti takmer úplne chýba (s výnimkou poviedky Black & White, ktorej hlavným motívom je výstava fotografií Nežnej revolúcie pri príležitosti jej trinásteho výročia). Tentokrát sú príbehy akoby mimo priestoru a času, chýbajú im reálie aj časové údaje, ktoré sa nedajú ani nepriamo vytušiť. Spolu s dôsledne strohým štýlom (ktorý je však charakteristický už aj pre predchádzajúce Rankovove prózy) a až úzkostlivo vecným a racionálnym tónom vytvárajú dojem ostrosti a odľudštenosti. Prísny realizmus štýlu pritom kontrastuje s témami poviedok, ktoré sú naopak buď priamo nadprirodzené (poviedka Čo by sa mohlo snívať doktorovi Thompsonovi) alebo aspoň nejasne tajomné (poviedka Light my fire). A dokonca aj tie poviedky, ktoré líčia zdanlivo obyčajné, banálne každodenné príbehy (poviedka Susedka) vyznievajú práve vďaka ostrému štýlu mrazivo. Mrazivé sú i nosné témy poviedok: nemocničné prostredia a smrteľne chorí (poviedka Nové ľudstvo), nejasné prelínanie sa sveta a záhrobia (jedna z najvydarenejších poviedok zbierky Na návšteve u matky), duševné choroby (poviedka Polovica dialógu) či vraždy (poviedky Polovica dialógu, Psy). Hoci teda poviedky svojím strohým a vecným jazykom vyvolávajú zdanie civilnej každodennosti, témy a zápletky sú vysoko nekaždodenné a zámerne sa pridržiavajú až klišé hororov (duševné choroby, zásvetie, nemocnice, úmrtia). Toto všetko v kombinácii s vynikajúco zvládnutými prekvapivými pointami robí z Rankovovej zbierky mimoriadne pútavú knihu.

    Július Kohút

    Podľa autorského incipitu v knihe Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), ktorá vyšla v Európskom roku medzikultúrneho dialógu, „Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo“, autor očividne popiera nos medzi očami. Využil výhradné právo svojho talentu na pospájanie súvislostí, ktoré si ešte nikto nikdy nedovolil spojiť, a pospájal ich tak, ako mu prikázalo (azda) jeho generačné svedomie a umelecké cítenie. A výsledok je v porovnaní s tým, čo generácie a svedomia a cítenia pred ním iba nesmelo naznačovali, frapujúci: nikto neuverí, že to, čo sa stalo v jeho knihe, sa naozaj stalo. U Rankova je však najrevolučnejšie ponímanie slovenskej histórie, lepšie povedané histórie Slovenska, ktoré sa spredmetňuje v dejinách postáv a ich osudoch: nie sú predurčené ich etnicitou, ale ich pôvod v románových peripetiách zohráva kruciálnu úlohu. Vrhajú sa do dejinných katakliziem so subjektivistickou vášňou a bez vedomia dôsledkov. Autor sa musel vyrovnať s mnohými protirečivými historickými okolnosťami, ktoré sú dodnes predmetom politických svárov. Každá postava musí prejsť týmto očistcom a vycúdiť si z neho svoju pravdu. Autor sa s ním vyrovnal takpovediac faktograficky. Jeho hrdinovia sú priam impregnovaní historickými udalosťami, ktoré určujú ich životné trajektórie, no ich činy v konečnom dôsledku predsa len diktuje najglobálnejšia zo všetkých stratégií – láska. Práve takáto podmienená faktografickosť však chráni autora pred zjednodušovaním či ideologizovaním tém, ku ktorým musí – chtiac-nechtiac – cez svoje postavy zaujať stanovisko. Pavol Rankov nonšalantne predhodil vari najzmyslupnejšiu výzvu slovenskému románu, ktorý prekročil prahy dovoleného.

    Alexander Halvoník

    Jeho prózy sú syntakticky jednoduché, tematicky pestré a najmä – magické. Jeden z mála slovenských autorov, ktorý píše knihy pútavé, zábavné, nesilené. Majster gradácie a pointy.

    Marek Kopča (In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

          Nehovorím za žiadnu generáciu a ani nepatrím do žiadnej generácie. Napokon, nespomínam si, že by za posledných

         Nehovorím za žiadnu generáciu a ani nepatrím do žiadnej generácie. Napokon, nespomínam si, že by za posledných dvadsať rokov u nás nejaký básnik či prozaik hovoril za svoju generáciu. V budúcnosti to budem čitateľom uľahčovať. Nejaké „konce“ do svojich kníh častejšie dám, aby sa nemuseli takto trápiť.

         Internet do značnej miery odzrkadľuje fragmentárnosť, eklekticizmus, povrchnosť a komerčnosť informačnej spoločnosti, v ktorej žijeme. Je plný básní, ale nemožno v ňom nájsť ucelené dielo žiadneho autora, kladie do jedného radu W. Shakespeara a S. Kinga, Odyssea a Draculu. Na sieti je oveľa viac rozhovorov s autormi o knihách ako ukážok z týchto kníh. Internet sprostredkuje obrovské množstvo metainformácií o literatúre, takže momentálne vo vzťahu k literatúre plní reklamno-propagačnú funkciu. Vo sfére čítania umeleckej literatúry dnes Internet nie je náhradou verejnej knižnice.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Stredoeurópska cena Angelus (2014) za poľský preklad románu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) Prémia Literárneho fondu za

    Stredoeurópska cena Angelus (2014) za poľský preklad románu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2011 za prózu Matky (2011)

    Cena Európskej únie za literatúru (2009)

    3. miesto v čitateľskej súťaži Knižnej revue Kniha roka 2008 za román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)

    2. miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue Kniha roka 2004 za prózu V tesnej blízkosti

    Cena denníka SME v literárnej súťaži Poviedka 2001

    Premio Letterario Internazionale Jean Monnet (1997)

    Cena Ivana Kraska (1995) za debut S odstupom času

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TICHO A POKOJNE        Prvýkrát Elenu prebudil Patrikov kašeľ koncom leta. Chlapec sa pritom vôbec nezobudil, čo je

    TICHO A POKOJNE

     

         Prvýkrát Elenu prebudil Patrikov kašeľ koncom leta. Chlapec sa pritom vôbec nezobudil, čo je u štvorročného dieťaťa celkom bežné. Pomyslela si, že prechladol, a spala ďalej. Ráno bol zdravý ako rybička.

         Asi po týždni sa nočný kašeľ opakoval. Určite je to astma, hovorila si, keď počúvala ťažké synovo oddychovanie. Nezaspala až do rána.

         Keďže sa záchvat opakoval aj nasledujúcu noc, zobrala Patrika k lekárke. Ako každá matka, aj Elena predpokladala, že doktorka pripíše chorobe jej dieťaťa mimoriadny význam. Bolo to však bežné vyšetrenie, ktoré ukázalo tuctovú diagnózu – alergia. Priedušky nie sú zahlienené ani mandľa zväčšená. Lekárka pokrčila plecami. Presťahujte sa do iného mesta alebo aspoň do inej štvrte, radila. Tu máte z jednej strany rafinériu a z druhej chemickú továreň. Ak by človek zostal v takýchto podmienkach zdravý, bolo by to v rozpore s prírodou.

         Patrikov kašeľ zmenil celý Elenin život. Nikdy sa poriadne nevyspala a v práci bývala podráždená. Deti, s ktorými chodil Patrik do škôlky, si prezerala pátravým pohľadom, akoby očakávala, že už-už odhalí bacilonosiča, ktorý ničí zdravie jej syna.

         Zdalo sa, že organizmus dieťaťa sa oslabuje. Chlapček bol chudý a bledý, ľahko sa unavil a jeho smutné očká pripomínali pohľad detí z krajín, kde zúri vojna.

         Záchvaty kašľa po čase nadobudli určitú pravidelnosť. Začínali medzi druhou až pol treťou a trvali tri štvrte hodiny. Niekedy sa chlapec zobudil a pýtal sa nešťastnej matky, kedy prestane jeho kašeľ, inokedy vzlykal a sľuboval, že on nechce kašľať, ale nevie sa zastaviť.

         Elena skúšala všetko. Vypýtala si od lekárky antibiotiká, potom kupovala drahé škandinávske sirupy a orientálne éterické oleje. Ktosi jej dokonca požičal elektrický prístroj, ktorý údajne dokázal liečiť suchý kašeľ špeciálnym typom vlnenia.

         Kašeľ však neporazila. Neovplyvnilo ho dokonca ani počasie – ostrý zimný vzduch, jarné dažde, letné horúčavy.

         Elenino telo prijalo nový biorytmus. Pravidelne sa budila dve hodiny po polnoci. Najprv ju zobúdzal synov kašeľ, neskôr, keď sa náhodou kašeľ o niekoľko minút oneskoril, očakávala ho už s otvorenými očami.

         Raz sa jej zdalo, že tesne pred vypuknutím Patrikovho záchvatu začula cez stenu cudzí kašeľ. Odŕhanie kohosi, kto tiež nemôže spať a trpí. Pocítila úľavu, že so svojimi starosťami nie je úplne sama.

         Keď však kašeľ, ktorý pravidelne predbiehal o niekoľko krátkych okamihov Patrikov, počula desiaty či pätnásty raz, jej pocity sa zmenili. Dráždilo ju to a začala hľadať súvislosti. Čo ak zvuk zo susedného bytu jej syna zobudí, a on sa len preto rozkašle? Možno by spal pokojne ďalej. Bezprostredná následnosť dvoch kašľaní bola nevysvetliteľná. Čím úpornejšie nad záhadou premýšľala, tým viac sa stupňoval jej odpor k chorému človeku v susedstve.

         Snažila sa identifikovať, odkiaľ tlmený zvuk prichádza. Po čase, možno po niekoľkých týždňoch, si bola takmer istá, že v noci počuje obyvateľku bytu o poschodie nižšie. Bola to stará pani, ešte opustenejšia ako Elena.

         Keď sa sem Elena presťahovala, stará susedka sa snažila o zblíženie. Generačné bariéry a odlišné záujmy však zabránili, aby sa z niekoľkých rozhovorov vo výťahu a z jabĺčok pre Patrika vyvinulo čo i len dobré susedstvo, keďže o priateľstve nemohlo byt ani reči.

         Teraz Elena starú susedku nenávidela. Podozrenie sa zmenilo na istotu – starenin kašeľ je príčinou synovej choroby. Čo však Elena mohla robiť? Celá jej hypotéza bola taká absurdná, že sa s ňou nemohla nikomu zdôveriť. Susedka nakazila malého Patrika. Cez stenu. A keby len nakazila, ona asi robila čosi oveľa horšie. Elene sa totiž zdalo, že zatiaľ čo Patrik neustále chradol, starena sa stávala čoraz čulejšou. Akoby presúvala svoju chorobu na chlapčeka.

         Elena bola zúfalá. Od týchto pocitov bol len kúsok k želaniu, aby sa všetko obrátilo, aby bol Patrik čoraz zdravší a starena čoraz viac chorá. Chlapec by sa mal vyliečiť a žena zo spodného poschodia by mala zomrieť.

         Elena sa bála svojich myšlienok. Zatiaľ čo jej do uší vrážal niektorý zo synových záchvatov kašľa, myslela čoraz častejšie na stareninu smrť. To by bolo východisko.

         Napokon pochopila, že jej povinnosťou je zachrániť chlapca. Čakajúc na druhú hodinu nočnú, rodil sa v Eleninej hlave plán vraždy. Keď začula cez stenu tiché pokašliavanie, bola presvedčená, že by dokázala zabiť. Keď jej syn odpovedal vlnou zadúšajúceho kašľa, ľutovala, že to ešte neurobila.

         Asi rok a pol potom, čo sa objavila Patrikova choroba, Elena už len čakala na vhodnú príležitosť.

         Taxíkom sa dopravila do prímestského parku. Po niekoľkých hodinách mala v košíku zopár bedlí a v igelitovom vrecúšku pod kabátom dve muchotrávky tigrované. Ich podobnosť by zmiatla každého začínajúceho hubára a Elene sotva niekto mohol dokázať, že ním nebola. Unaveného syna musela z lesa vyniesť na chrbte.

         Keď starene odovzdávala načistené a pokrájané huby, viackrát zdôraznila, že ich treba pripraviť a zjesť ešte dnes. Dokonca sa ponúkla, že ich pre susedku uvarí. Vďačná stará žena sa potešila obnoveniu dobrých vzťahov. Navrhla Elene, že jej občas môže postrážiť synčeka. Je taký zlatý.

         V tú noc Elena nespala. Od strachu jej drkotali zuby a čelo zalieval studený pot. Čakala, kedy začuje krik, spôsobený bolestivými kŕčmi. Bolo však ticho. Elena sa napokon zmierila s myšlienkou, že susedka huby nejedla. A možno ich nebude jesť ani zajtra. Tesne pred druhou predsa len začula, akoby v byte pod ňou čosi ťažké spadlo. Potom sa ozvalo chrčanie a vyľakané volanie. Starena potrebovala pomoc.

         Elena vstala a opäť si ľahla.

         Potom vyskočila a utekala k telefónu. Vytočila číslo polície. Jachtala čosi o pokuse o vraždu a umierajúcej starene. Aspoň adresu povedala zrozumiteľne.

         Siréna policajného auta sa ozvala takmer okamžite. Elene preletela hlavou myšlienka, že policajti o všetkom vedeli. Čakali len na jej reakciu. Potom začula dupot na schodoch.

         Zobudil ju zvonček pri dverách. Bolo osem. Zmeškala do zamestnania. Potom si uvedomila, čo sa v noci stalo, takže na zamestnaní už vôbec nezáleží. Bála sa, čo bude s jej chlapčekom.

         Opäť sa ozval zvonček. Nemýlila sa, pred dverami stál policajt. Pozvala ho ďalej. Horúčkovito sa pokúšala spomenúť si, čo sa rozhodla tvrdiť. Samozrejme, prizná sa, že susedke dala huby, ale poprie, že by čo i len tušila, že je medzi nimi aj jedovatá. Nešťastná náhoda. Možno ju budú súdiť. Z nedbanlivosti, ale v dobrom úmysle, urobila hroznú vec.

         Policajt medzitým už začal rozprávať. Poďakoval jej za uvedomelý občiansky postoj, ktorý prejavila spoluprácou s políciou. Žiadny iný zo susedov im netelefonoval. Jej meno sa zachová v tajnosti. Oboch páchateľov lúpeže sa podarilo ihneď zadržať. Žiaľ, starenka nadránom skonala v nemocnici. Nie od škrtenia, či iného zranenia, ktoré jej tí surovci spôsobili, ale následkom šoku. Ako len mohla byť starká taká dôverčivá, že v nočných hodinách pustila do bytu dvoch neznámych mužov?

         Elena požiadala policajta, aby jej to ešte raz zopakoval. Súhlasila s ním, že pre vrahov starých bezbranných ľudí by mali obnoviť trest smrti. A rovnako aj pre vrahov detí, dodal odchádzajúci policajt.

         Pripravovala raňajky. Krájala sendviče a natierala ich maslom a medom. Potom si spomenula, koľko je hodín. Zatelefonovala šéfovi a ospravedlnila sa, že dnes nepríde. Nech jej vypíše dovolenku.

         Cítila zmätok, doznievajúci strach a zároveň únavu, či dokonca radosť. Patrik pokojne spí. Inokedy by bol o tomto čase už dávno v škôlke. Dnes však tichučko a pokojne leží v postieľke.

     

    SCENÁR

         Pri počítači sedí mladá žena. Dlho hľadí na obrazovku, hoci tá je zatiaľ celkom prázdna. Napokon napíše do horného riadka slovo Scenár. Chcela by hneď pripojiť aj názov, napadne jej dokonca niekoľko verzií, ale potom sa rozhodne, že najskôr napíše príbeh.

         Jej štíhle prsty začali stláčať klávesy. Balet tmavočervených nechtov na bielom podklade klávesnice ju tak zaujal, že stratila niť príbehu. Ukazovák a palec pravej ruky striedavo mechanicky stláčajú šípky, ktoré posúvajú na obrazovke kurzor.

         Potom si prečítala, čo napísala, a vymazala všetko, okrem prvého riadka.

         Chcela do scenára vložiť svoje spomienky z niekoľkých rokov života vo svete reklamy. Autobiografie ľudí zo šoubiznisu mávajú vo svete úspech. Ona však nechcela písať o bežných témach, akými sú túžba po majetku či bezohľadné ničenie konkurencie. Toto bude príbeh jej života. Do scenára prenesie svoje spomienky. Možno potom budú menej dotieravé. Budú dorážať na viacerých ľudí, a nie len na ňu.

         Úvodnú scénu by prijal každý režisér či producent. Bude to jeden z tých momentov, aké si diváci zapamätajú.

         Chcela, aby tento obraz bol presne taký, ako si ho pamätala. Na červenom koberci sa objímajú telá muža a ženy. Treba im dať mená (myšlienka ponechať mená skutočných ľudí ju vôbec nenapadla). Takže Alan a Lívia. Alanova tvár sa ponára do Líviiných plavých vlasov. Jej dlhé prsty zanechávajú na mužovom chrbte krvavé škrabance.

         Vtedy sa ozve Henrietin hlas. Vyčíta Alanovi, že objíma bez vášne. Vraj drží Líviu ako plyšového medveďa. Henrieta dáva pred jeden z reflektorov žltý filter a potom celú scénu zopakujú.

         Alan mlčky balí techniku. Lívia už odišla. Henrieta vybavuje ešte zopár telefonátov. Potom si otvorí plechovku limonády a pozoruje Alana. Opýta sa ho, či sa hnevá. Alan odvetí, že by bol veľmi nerád, keby Henrieta skončila pri nakrúcaní pornofilmov. A pokúšala sa ho v nich angažovať. Ona sa ohradí, pretože toto je iba reklama. Dokonca veľmi výnosná reklama, ktorú použijú až v troch médiách. Bude v televízii, na billboardoch a v časopisoch. Alan by chcel povedať svojej žene čosi o vŕtaní kolena pre peniaze, ale mlčí.

         Keď mladá žena dopísala túto scénu, opäť sa zamyslela. Spomínala na jednotlivé podrobnosti. Chcela si vyjasniť, aký bol v skutočnosti muž, ktorému dala meno Alan. Nedokázala by o ňom povedať, či mal ideály, či mal rád svoju manželku, či túžil po peniazoch. Určite však mal čaro, ktoré z neho vyžarovalo na každého, s kým sa stretol.

         Zvažovala, čo z nasledujúcich udalostí by patrilo do scenára. Mohla by tam dať zopár momentiek zo života hlavných postáv. Henrieta fotografuje a režíruje reklamné spoty, jej manžel vypracoval projekt prepojenia rýchlodráhy s budovou letiska, ktorý zvíťazil v medzinárodnej súťaži architektov, Lívia cestuje ako modelka do Mníchova a Bruselu. Tieto kratšie dynamické sekvencie by mali byť prípravou na nasledujúcu statickú scénu v Alanovom ateliéri.

         Alan s uterákom okolo bedier sa pozerá z okna. V ruke drží cigaretu. Lívia si oblieka bielizeň a kontroluje si postavu v zrkadle. Alan sa na ňu pozrie a povie, že ju nepovažuje za najškaredšiu ženu na svete. Lívia pristúpi k nemu a bozká ho na ústa. Potom sa spýta, či jej príde v sobotu blahoželať. Alan odpovie, že závidí mužovi, ktorý dostane takú krásnu manželku. Lívia dodá, že je nielen krásna, ale aj verná. Zasmeje sa na svojom vtipe. Alana tá poznámka zarmúti.

         Pozorujú popoludňajšiu ulicu. Na budove oproti je umiestnený veľký reklamný panel propagujúci nový elektrický ohrievač. Na červenom koberci sa milujú dve telá. Z vedľajšieho billboardu sa pozerá krava, ktorá dáva mlieko pre najlepšiu čokoládu na svete. Alan sa čuduje, že si ľudia kupujú tieto výrobky, veď kravička musí byť veľmi chorá, kde ofialovela. Lívia pravdepodobne nechápe, o čom Alan hovorí, pretože porovnáva kravu so sebou. Obe sú obeťou reklamy. Na Alanovom chrbte opäť zostávajú červené stopy po Líviiných nechtoch.

         Žena pri počítači zasa zaváhala ako ďalej. Zdalo sa jej príliš konvenčné, aby hneď po tejto scéne nasledovala Líviina svadba. Vzala kalendár a hľadala meno pre Líviinho manžela. Ivan.

         Bolo by asi potrebné čosi o ňom povedať. Na plaveckých majstrovstvách Európy skončil v kraulovej stovke štvrtý, ale jeho čas sa odvtedy zlepšoval. Ivanova postava je stavaná obdivuhodne, no črty tváre prezrádzajú, že patria človeku, ktorý už niekoľko rokov rozvíja len svoje telo.

         Rozhodla sa, že na toto miesto vsunie ešte kratšiu scénu zo života Henriety a Alana. Alan má možnosť kúpiť ateliér, v ktorom pracuje, ale nemá dosť peňazí. Henrieta telefonuje niekoľkým známym, aby zohnala chýbajúcu sumu. Nakoniec Alan navrhne, aby si peniaze vypýtali od jej rodičov. Henrieta sa uškrnie.

         Svadba nie je veľká. Ak si divák uvedomí, že známa modelka sa vydáva za športovca svetových kvalít, tak počet hostí bude považovať za nízky.

         Nasledujúci deň čaká Alan štyri hodiny pred Líviiným domom. Vie, že sa napokon dočká. Lívia uvidí jeho auto a prichádza k bráničke. Alan pozoruje jej pohyby, akoby sa podľa vlnenia bokov dalo zistiť, či sa ich vzťah svadbou končí, alebo nie. Vidí prst, ktorým si nenápadne klope na čelo.

         Za rohom Lívia rýchlo nastupuje do auta a prosí Alana, aby hneď odišiel. Alan ju zúrivo objíma. Ruka, ktorá vkĺzne pod sukňu, však narazí v nohavičkách na vatovú prekážku. Opýta sa, či to značí, že svadobná noc ešte nebola. Lívia povie, že jej panenstvo je nepoškvrnené, a nahlas sa zasmeje. Alan pozoruje dva rady jej krásnych zubov. Aj tentoraz ho napadne, že je neuveriteľné, aby čosi natoľko dokonalé vytvorila príroda. Dohodnú si stretnutie v ateliéri.

         Mladá žena prestala písať a hodnotila, v čom sa zmenil život týchto ľudí po svadbe. Nespomenula si na nič podstatné okrem toho, že Ivan vystúpil z anonymity. Prestal byť v tomto príbehu postavou, ktorá sa zjaví až v budúcom dejstve, a stal sa štvrtým uhlom trojuholníka.

         Žena píšuca scenár vedela, že kľúčovým momentom a vyvrcholením zápletky bola svadobná cesta. Necestujú na ňu hneď po svadbe, ale trvá takmer tri mesiace, kým sa v Ivanovom kalendári medzi pretekmi a sústredeniami podarí nájsť desať voľných dní.

         Lívia a Ivan cestujú k moru. Ich autobus práve predbieha červený ford. Ivan pociťuje Líviinu nervozitu. Na príčinu sa nepýta, ale chce ju zistiť. Lívia na jeho otázky odpovedá úsečne, je otočená k oknu. Ivan zachytí pohľadom vo vedľajšom pruhu červené auto, ktoré ich opäť predbieha. Zaradí sa a spomalí, takže autobus ho musí predísť.

         O chvíľu sa vedľa ich okna zasa objaví fordka. Ivanovi sa zdá, akoby na ich úrovni spomalila na rýchlosť autobusu. Zohne sa, aby videl vodiča. Tvár mu je povedomá. Lívia si hryzie pery. Ivan si je istý, že skôr či neskôr si spomenie, kto to bol.

         Autorka scenára niekoľko nasledujúcich scén len naznačila. Úmyselne ponechala na fantáziu režiséra a kameramana, aby ukázali, ako Ivan a Lívia trávia svoju svadobnú cestu. Zabávajú sa v nočných baroch, ochutnávajú miestne špeciality, motorovým člnom sa vozia na neďaleký ostrov, kde nahí plávajú v belasom mori (i napriek výstrahám o nebezpečenstve útoku žralokov).

         Alan sa v tom období akosi nevie rozhýbať, takže Henrieta musí hľadať styky s členmi komisie, ktorá rozhoduje, ktorý z mladých architektov pôjde do Ameriky.

         Žena pri počítači opäť sleduje svoje bordové nechty.

         Zdalo sa jej, akoby pohyb prstov po klávesnici bol samostatným príbehom, ktorý sa stratí, ak sa scenár premení na film.

         V ďalšej scéne vystupujú Henrieta a Ivan. Henrieta robí dokumentárny film o neočakávanom medailistovi z olympijských hier. Filmuje Ivana pri tréningu. Prvý bude obligátny spomalený záber skoku do vody a posledný zasa záber dohmatnutia v cieli. V programe bude rozhovor s Ivanom, s jeho rodičmi, trénerom, ale aj s mladými plavcami, ktorým je Ivan vzorom.

         Ivan a Henrieta sedia v kaviarni. Z terasy pozorujú podvečerné mesto. Skupina výrastkov vchádza do kina, akási žena zastavuje taxík, dvaja muži prelepujú staré veľkoplošné reklamy novými. Dvojicu milencov, ktorým nie je zima vďaka elektrickému ohrievaču, vystrieda obrázok ťavy, ktorá je rýchla, pretože namiesto vody pije benzín.

         V tejto situácii Henrieta nemôže nehovoriť o Lívii. Ospravedlňuje sa za svoju netaktnosť, ale prosí Ivana, aby jej povedal, čo sa stalo s Líviou. Ivan je prekvapený, že tieto dve ženy sa poznali. Henrieta vysvetľuje, že ona je autorkou reklamy na ohrievač.

         Ivan si nervózne zapaľuje cigaretu a pýta sa, či tamten (hlavou ukazuje smerom, kde medzitým beží ťava na benzín) je jej manžel. Henrieta prikyvuje.

         Ivan nechá ticho trvať tak dlho, až prestane byť trápnym. Potom opisuje svadobnú cestu. Veľa lásky, oddych, radosť. Hlas má vyrovnaný a Henrietu napadne, že Ivan opakuje tento monológ možno po stý raz.

         Na motorovom člne sa vozili na malý ostrov. Milovali sa tam na horúcich skalách. V ten deň Ivan zaspal. Keď sa zobudil, nemohol Líviu nájsť. Asi si odišla zaplávať. Možno zle odhadla vzdialenosť alebo dostala kŕč. Navyše tam boli žraloky. Telo sa nepodarilo nájsť.

         Henrieta sa ospravedlňuje za svoju zvedavosť a pokúša sa prejsť na inú tému. Ivan však chce ešte čosi povedať. Podľa neho bola Lívia ako malé dieťa. Niekedy akoby vôbec nerozmýšľala nad dôsledkami svojho konania. Napríklad hneď v prvý deň ich pobytu si požičali čln. Keď už boli na mori, Ivan skočil do vody, aby sa osviežil. Ona naštartovala a odišla preč. Isteže, on je plavec, ale čo by urobil človek, ktorý nevie dobre plávať? Ona sa nevedela vžiť do myslenia a citov iných ľudí. V Ivanových očiach sú slzy. Henrieta ho matersky hladí po ruke. Vraví mu, aby si nerobil výčitky, všetko bola iba Líviina vina.

         Chcela scenár ukončiť scénou na letisku. Henrieta víta manžela prichádzajúceho z Ameriky. Z ich slov a pohľadov nie je možné zistiť, čo cítia.

         Mladá žena dopísala a uložila text do pamäte počítača. Pošúchala si oči, vstala a prešla do kúpeľne. Skôr ako si umyla svoje snehobiele zuby, skontrolovala si v zrkadle postavu. S úľavou si pomyslela, že nemožno na nej vidieť žiadne zmeny.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory