• Stručne o autorovi

    PhDr. Pavol Vitko  sa narodil v roku 1964 v Považskej Bystrici a vyrastal v neďalekých Malých Ledniciach.Po štúdiu na Filozofickej fakulte
    PhDr. Pavol Vitko sa narodil v roku 1964 v Považskej Bystrici a vyrastal v neďalekých Malých Ledniciach.Po štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika najdlhšie  pôsobil v denníku Pravda,  od roku 1998 pracuje  na Ministerstve obrany SR, kde pôsobí aj v súčasnosti ako šéfredaktor vojenského časopisu Obrana, v rokoch 2005 až 2010 bol aj šéfredaktor časopisu Slovak Armed Forces. Popri publicistike sa venuje aj reportážnej fotografii a tvorbe scenárov. Je spoluzakladateľ najprestížnejšej celoslovenskej novinárskej súťaže stredoškolákov a vysokoškolákov Štúrovo pero a od roku 1994 pôsobí v jej najužšom vedení. Od roku 2016 je člen sekcie slovesného umenia Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru. Je zostatovateľom a spoluaotorom viacerých publikácií. Monografia obce Malé Lednice je jeho samostatným knižným debutom z roku 2012.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Publicista a autor literatúry faktu Pavol Vitko sa narodil v roku 1964 v Považskej Bystrici.  Absolvoval Strednú priemyselnú školu
    Publicista a autor literatúry faktu Pavol Vitko sa narodil v roku 1964 v Považskej Bystrici.  Absolvoval Strednú priemyselnú školu strojnícku v rodnom meste (1983) a Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika (1991). Vzdelanie si rozšíril napr. na Akadémii Ozbrojených síl SR v Litovskom Mikuláši (Doplnkové pedagogické štúdium, Kurz národnej bezpečnosti) či na Katedre masmédií Bratislavskej vysokej školy práva (rigorózne konanie).
    V rokoch 1993 – 1998 pôsobil v denníku Pravda, od roku 1998 pracuje na Ministerstve obrany SR (hovorca, riaditeľ odboru pre médiá a styk s verejnosťou do roku 2001. Následne až doteraz s dvoma krátkymi prestávkami bol a je šéfredaktor vojenského časopisu Obrana, v rokoch 2005 až 2010 bol aj šéfredaktor časopisu Slovak Armed Forces.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Iné

    • An-24 nedoletel (2016)
  • Literárna tvorba - editorská činnosť


  • Monografie a štúdie o autorovi

    JURÍK, Ľuboš: Príbeh generála Schwarza v RAF (Pavol Vitko: POKORITEĽ ALSTERUFERA. THE HUMILIATOR OF THE ALSTERUFER. V slovenskom aj v anglickom jazyku. Preklad:
    JURÍK, Ľuboš: Príbeh generála Schwarza v RAF (Pavol Vitko: POKORITEĽ ALSTERUFERA. THE HUMILIATOR OF THE ALSTERUFER. V slovenskom aj v anglickom jazyku. Preklad: Ľubomír Ondruš). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 13. 2. 2019, č. 5 – 6, s. 12.

    JURÍK, Ľuboš: Príbeh generála Schwarza v RAF. In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 13. 2. 2019, č. 5 – 6, s. 12.

    LEIKERT, Jozef: O austrálskych cestách utečenca. In: Slovensko, ročník XXXV. (2013), č. 3. s. 30 – 31.

    HOLEŠTIAK, Pavol: Austrálsky príbeh slovenského človeka. In: Slovenské národné noviny, 14. 9. 2013, s. 9.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    An-24 nedoletel (úryvok) „Letuška dala pokyn pripútať sa. Cítili sme, že klesáme a každý vedel, že sa blížia Košice.
    An-24 nedoletel
    (úryvok)


    „Letuška dala pokyn pripútať sa. Cítili sme, že klesáme a každý vedel, že sa blížia Košice. Prvý raz zatriaslo lietadlom iba tak trošku. Potom nás začalo strašne kmásať. V sedačkách nás trhane hádzalo silno dopredu. Keď sme v lietadle začali lietať ako handry, stihol som si akurát uvedomiť, že sa deje niečo veľmi veľmi zlé. Nič viac. Žiadne premietanie života. Žiadna rekapitulácia alebo lúčenie. Celé to trvalo dve-tri sekundy. Počul som len pár výkrikov a stratil vedomie,“ spomenie Martin Farkaš na najstrašnejšie okamihy svojho života.
    „Po páde som sa prebral tvárou v snehu. Trvalo len pár okamihov, kým som si uvedomil, čo sa stalo. No nefungoval som ako normálne, keď si uvedomujem všetky súvislosti. Fungoval som akoby v núdzovom režime. Nebol som to celkom ja. Bol som akoby v nejakom filme. No hneď mi bolo jasné, že musím zavolať pomoc a musím okamžite pomáhať,“ spomenie na 19. január 2006. Bolo 18 hodín a 37 minút. Na ľadovom maďarskom vrchu Borsó, na dohľad od slovenských hraníc, bolo okolo mínus pätnásť. Zároveň tu však krutým ohňom horelo slovenské lietadlo, ktoré sa malo vrátiť so 43 ľuďmi na palube z operácie KFOR v Kosove na letisko v Košiciach. A zároveň tu dohasínalo 42 životov...
    „Tí ľudia, ktorí ešte žili, kričali. Stonali. Pri vedomí ale nebol nikto. S nikým sa nedalo rozprávať. Nikto nekričal nejaké artikulované slová,“ povie Martin – a potom hodnú chvíľu nehovorí nič. Možno si predstavuje tú apokalypsu. Ten krutý oheň, ktorý spaľoval vrak lietadla aj s niektorými jeho kamarátmi. Ten podobne spaľujúci pätnásťstupňový mráz, v ktorom mrzli a strácali sa životy tých ďalších. V rozlámanom lese boli niektorí bez života hneď. Iní ešte s poslednými záchvevmi dožívali... Nastávala strašné samota.
    „Behal som po lese a strhával z konárov alebo zbieral zo snehu rozmetané bundy, blúzy či čapice. Hľadal som teplé veci a prikrýval som ich. Niektorí z našich boli vo veľmi neprirodzených polohách. No veril som, že aspoň tých pár, ktorí ešte mali v sebe trocha života, že vydržia. Viacerých som aj spoznal. Ale o tom nebudem hovoriť. Za tú hranicu už ísť nechcem. Ale veľmi, veľmi rýchlo všetko ľudské, aj keď strašne bolestivé, tíchlo a zanikalo. Postupne bolo počuť iba praskanie ohňa. ..“
    Vraví, že nemal žiadnu predstavu o čase. Aj bez toho však vedel, že ak má mať niekto v tom mraze ešte šancu, treba ho pred tou zžieravou pätnásťstupňovou zimou ochrániť. Keď poprikrýval tých, čo našiel mimo horiaceho vraku a ktorí tú šancu ešte mohli mať: „snažil som sa chodiť od jedného k druhému a skúšal som im tep. Nahmatal som ho už len jednému. Bol veľmi slabučký. Po chvíli už nebol ani taký...“
    Pri inej príležitosti Martin hovoril, že asi musel vyletieť z padajúceho lietadla a bez toho, aby pritom narazil do kmeňa stromu a vletel do nejakého hlbokého záveja, ktorý stlmil jeho pád až natoľko, že nakoniec mal len jedinú drobnú zlomeninu. Akurát konáre mu v dvoch šrámoch roztrhli kožu na hlave a chrbte jednej ruky. Z fotografií po havárii si ho však všetci na Slovensku pamätajú aj s obhorenou tvárou. Keď sa ho pýtame na príčinu, najskôr sa k tomu nechce vracať. Zvažuje a až po chvíli dodá: „Zbadal som nášho doktora. Ležal blízko pri horiacom vraku. Neriešil som, či žije alebo nie. Chcel som ho od toho ohňa odtiahnuť, to bolo celé. Ťahal som ho odtiaľ, ako som vládal. Vtedy sa asi oheň dostal k nejakému ďalšiemu kerozínu a celé to tam vybuchlo. Odhodilo ma riadny kus do dozadu. Hneď som cítil, že mám popálenú tvár. Zasypal som si ju snehom. Keď som otvoril oči, okolo doktora už všetko horelo. Úpek siahal až ku mne. Nie, nášho dokiho som už z toho ohňa odtiahnuť nemohol...“
     
    Kookaburru po slovensky spievať nenaučíš
    (úryvok)

     
    „Haló, tu je Pavol Vitko!“ odpovedal som na vyzváňací tón svojho telefónu v redakcii denníka Pravda niekedy začiatkom marca 1994.
    „Vy ste Pavol Vitko? Aj ja som Pavol Vitko. To je výborné. Popri mojom synovi sme jediní Pavlovia Vitkovia na svete. Chcem Vás poznať. Musíme sa stretnúť.“
    „V poriadku, som reportér, veľa cestujem, takže popri dajakej služobnej ceste po Slovensku sa u vás zastavím.“
    „Nie, to nebude na takú krátku cestu. Ja žijem v Austrálii. V Brisbane. Musíte priletieť sem. Ale aspoň na tri mesiace. Aby sme si to poriadne užili,“ znela odpoveď.  
    „Viete čo – za pár týždňov je 1. apríla, odložte si preto tie žarty na Deň bláznov. Mám veľa práce, dopočutia,“ odpovedal som neznámemu mužovi na druhom konci linky.
    „Nie, nie, neskladajte. Zavolajte na austrálske veľvyslanectvo do Viedne. Alebo na slovenské do Canberry. Tam ma poznajú. Povedia vám, že som, že existujem. A zajtra sa ozvem...“
                „Ó, doktor Pavol Vitko. No samozrejme. Poznáme. Slovák. Finančný riaditeľ veľkej stavebnej spoločnosti. Tajomník Združenia austrálskych Slovákov v Queenslande...“ odpovedali mi na otázku o existencii „nejakého“ Pavla Vitka zo slovenskej ambasády v Canberre.
                „Prepáčte, že som vám nedôveroval,“ odpovedal som mu na druhý deň. „Už viem, že žijete, existujete...“
                „Tak potom je všetko v poriadku. O dva týždne mi to vyhovuje, môžete priletieť,“ navrhol. No – to ma zamrazilo. Po Slovensku či Európe som cestoval dosť – ale Austrália. A k niekomu, kto ma chce vidieť len preto, lebo sme menovci? A tak narýchlo? Snažil som sa udržať si tvár aspoň výhovorkami. Hoci – až také výhovorky to neboli.
    „Viete, pán Vitko, len v januári sa nám narodil syn Samko. Má pár týždňov. Máme aj 5-ročnú dcérku Zuzku. Neviem, ako by to zvládala manželka, pretože žijeme v Bratislave a jej mama až v Trebišove. Okrem toho splácame nový byt, máme kopu pôžičiek... A ako novinár zarobím toľko, že na letenku by som si musel šetriť ešte dva roky...“
                „Aj ja mám manželku, dobrú manželku, ktorá s troma malými deťmi, po tom ako sme sa usadili v Austrálii, na mňa dlhé mesiace čakala, keď som musel zarábať ďaleko od rodiny na živobytie. Možno to aj vaša skúsi... A ešte k tomu nedorozumeniu, čo sa týka financií. Ja som vás pozval, takže pobyt je v mojej réžii a na letenku vám prispejem...“      
                Takto to bolo. Tak som sa spoznal s Dr. Pavlom Vitkom. S úžasným človekom, ktorý sa stal mojím duchovným a neskôr aj „pokrvným“ strýkom (viac v knihe). Spolu so svojou manželkou Anemarie sa stali najspriaznenejšou priateľskou rodinou mňa a mojej manželky Renky. Po rokoch sme spoločne napísali túto knihu. Pre všetkých tých, ktorí chcú vedieť čo je to hrdosť, čo je to prebíjať sa situáciami, ktoré vás môžu zlomiť, čo je to láska aj úspech, ale aj guráž začínať odznova – no vždy s odhodlaním nedať sa premôcť a zvíťaziť.  
    Kto je to teda Paľko Vitko, ten malý ryšavý a pehavý výmyselník z nebohatej rodiny spod Tatier, ktorý sa narodil v Hranovnici pri Poprade 27. mája 1922? Je to ten výborný žiak, ktorý však ešte ako malý ušiel z domu? Alebo iniciatívny stredoškolák, ktorého vylúčili z gymnázia? Či politicky neangažovaný no podnikavo pašujúci vysokoškolák, ktorý si v zbedačenej vojnovej Viedni dokázal kúpiť auto a ktorého milovali ženy? Áno, aj to je on. Je to tiež mladý ambiciózny muž, absolvent ekonomickej univerzity, ktorý zastával významné miesto v najužšom vedení ružomberskej celulózky a v pozícii tajomníka rozbiehal činnosť Sociálno-demokratickej strany na Liptove. Len vďaka súhre šťastných náhod a jeho odvahe neskončil vo väzení a podarilo sa mu emigrovať. Nezlomili ho utečenecké tábory, hlad na ceste loďou do Austrálie, ani namáhavé čistenie parných lokomotív, ktoré mu na piatom kontinente pridelila vláda ako prvú prácu. Naopak. Ako emigrant s manželkou a troma deťmi sa z nuly od čističa lokomotív cez táborového policajta vydriapal až na pozíciu finančného riaditeľa najväčšej austrálskej stavebnej firmy. V Brisbane bol člen Rotary klubu a je po ňom pomenovaná jedna z tamojších ulíc. V Brisbane tiež zakladal Združenie austrálskych Slovákov v Queenslande, ako aj slovenské vysielanie v tamojšom multi-etnickom rozhlase.
     
    V tejto knižke je príbeh Slováka, ktorý vonia človečinou – a svetom. Vonia láskou k svojej slovenskej domovine, ako aj vďačnosťou k Austrálii, ktorá sa stala jeho druhou matkou. Jeho srdce však ostalo slovenské. Kookaburru, toho krásneho austrálskeho vtáka, ktorý sa vie chichotať takmer ako ľudia, totiž spievať ani smiať sa po slovensky nenaučíš. Aj keď sa smeje naozaj veselo...
     
    Pokoriteľ Alsterufera
    (úryvok)

     
    Strach! Do akej miery sa Ivan Schwarz bál? Veď popri ňom zomierali desiatky jeho spolubojovníkov... „Dôležité bolo nedostať studené nohy,“ zamyslí sa generál. Čo to znamená? „Nuž to, keď niekto z letcov začal žiť akoby v zničujúcej predtuche, že zasiahnu práve jeho. Bola to hra nervov. Pocity tepla a zimy. Strata optimizmu a sebadôvery. No a to bola aj polovica cesty do hrobu. Pamätám sa napríklad na svojho menovca a kamaráta Theodora Schwarza, ktorý pred fašistami utiekol zo Sudet. Bývali sme spolu, boli sme kamaráti. Mával takéto nálady. Bohužiaľ, jeho predtucha sa naplnila...“
    Jeden z príslušníkov 311. čs. bombardovacej perute spomínal: „Len čo sme sa vrátili z letu, vyhlásili poplach. Po jeho skončení poplachu sme zistili, že nám chýba Josef H. Veď bol s nami v jedálni aj v bunkri. Kde teda je. Hľadali sme ho v bunkri. Tam bola tma. Svietili sme si baterkou. Čo nevidíme? Josef sedí na lavici, hlavu si drží v dlaniach, nepočuje, nevidí. Museli sme s ním poriadne zatriasť, kým sa prebral. Odviedli sme ho spať. Po lete to na neho všetko doľahlo, jeho nervy nevydržali. Lietal ešte chvíľu, ale potom musel prestať. Nemohol v sebe premôcť strach.
    Ivan Schwarz pocitom studených nôh netrpel. Možno preto, že bol primladý na to, aby si voľačo také ako strach zo smrti pripustil. No najskôr to bolo zásluhou jeho celoživotnej guráže. Všetky riziká a napätia, ktoré sprevádzali mnohé operačné lety, dokázal ustáť. Bolo ich tak veľa. Veď odlietal vyše 1 200 operačných hodín. Lietal až do konca vojny. Nehľadal výhovorky, nenechal sa preradiť k pozemnému personálu, neurobil sa chorým ani inak neschopným leteckej služby. Bol statočný? Nepochybne bol. „Odvaha je majetok statočných a šťastie šťastných,“ hovorieval. On mal oboje. No aj tak žil so zžierajúcou neistotou pri spomienke na domov. Nemal žiadnu správu o tom, ako sa na Slovensku darí jeho rodičom. Či žijú, alebo či už platí to druhé...
    xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
    Rýchla nemecká ozbrojená obchodná loď Alsterufer privážala 27. decembra 1943 z japonského prístavu Kóbe wolfram. Akútne dôležitý a nevyhnutný v zbrojárskej mašinérii Tretej ríše. Celých 344 ton. Ročnú zásobu. Vďaka vysokej hustote wolfram slúžil na výrobu ložísk aj projektilov schopných preraziť panciere tankov či steny bunkrov. Lámači blokády – tak volali tieto nemecké lode, ktoré sa pokúšali nepozorovane preraziť spojeneckú blokádu Atlantiku. Alsteruferu sa to takmer podarilo. Veď celú plavbu prísne dodržiaval rádiový pokoj. Nekontaktoval sa s inými loďami, plával sám.
    „Išlo o to Alsterufer vypátrať na hladine a poriadne ho trafiť. Vedeli sme, že štartujeme na veľký lov. No bolo veľmi zlé počasie s nízkou oblačnosťou a silným dažďom. Takže sme leteli skôr na náhodu, či sa nám ho podarí objaviť,“ spomenie generál. Pokračuje: „Keď sme prelietali dierou v mrakoch, odrazu bol Alsterufer rovno pod nami. To bolo vzrušenie, to vám poviem. A zároveň úľava. Konečne bol pred nami boj, ktorý naozaj mal stáť za to.“ A aj stál. Bolo 15.34, keď sa kapitán Oldřich Doležal z 1 000 metrov spustil na 270. Pod spodnú hranicu mrakov. Nemecká posádka spustila paľbu. „Mali aj také rakety, za ktorými sa ťahali drôty. Tie sa vám zamotali do vrtule a dolietali ste...“ Liberator v prekvapujúcom odvážnom manévri preletel nad Alsteruferom. Odfotografujúc ho opäť zmizol v oblakoch. „Počas prvého útoku som bol v hornej veži a pálil som z dvoch polcólových guľometov. Podarilo sa mi zasiahnuť ich rádiokomunikačný mostík a jeden z kanónov pri rádiovej veži,“ opisuje Ivan Schwarz, ktorý v osádke kapitána Dolažala plnil úlohy strelca.
    Definitívny útok sa začal o 16.07 hod. Kapitán Doležal sklonil nos bombardéra smerom k Alsteruferu, z ktorého sa opätovne spustila hustá protilietadlová paľba. Zo vzdialenosti 550 až 365 metrov Liberator vypálil osem neriadených rakiet a pálil zo všetkých svojich zbraní. No loď ešte stále nešla ku dnu. „Rozhodujúci bol úžasný odhad navigátora a bombometčíka Zdenka Hanuša. Prvá jeho bomba vybuchla tesne vedľa lode a poškodila ju, ale tá druhá bola úplne senzačná. Vletela do útrob Alsterufera rovno poza komín do kuchyne. Namiesto teplej večere mali Nemci na lodi horúce peklo. Loď bola odrazu mŕtva. Potápala sa. Nemci ju museli evakuovať...“ spomenie generál. Nemecký kapitán Piatek, ktorý bol juhoslovanského pôvodu, vydal rozkaz opustiť potápajúci sa Alsterufer. Až 74 nemeckých námorníkov prežilo v štyroch záchranných člnoch. O dva dni ich zachránila írska loď. Priplávali na nej do neutrálneho Írska. Internovaní v zajateckom tábore tam prežili do konca vojny. Zahynuli len dvaja.
    Obrovské detonácie, ktoré otriasli loďou, rozkývali aj letiaci Liberator. Veď v momente zvrhnutia bômb sa takmer plazil nad hladinou vo výške iba 180 metrov. Navyše keď bombardér až šokujúco odvážne prelietal hradbou nepriateľskej paľby, jeden z jeho motorov bol nemeckou obranou poškodený. Začal kašlať. Míňalo sa aj palivo. Kapitán Doležal vzápätí nabral kurz späť na základňu.
    „Už v lietadla to bola eufória. Neskutočná radosť. Veď sme ulovili obrovskú rybu...“ neskrýva aj po vyše sedemdesiatich rokoch svoje pocity generálmajor Ivan Schwarz. „Ten najúžasnejší pocit som mal vtedy, keď sme prileteli na základňu. Čakal nás celý pozemný personál. Mechanici, výzbrojári, spojári, kuchári, kamaráti. Kričali nám hurá na slávu – a my sme sa tešili s nimi. Iste, pivo tieklo potokom. Ale na mňa to odrazu doľahlo inak. Inokedy by som sa bavil, veď chalani si ma zvolili za šéfa poddôstojníckeho klubu. Takéto oslavné čurbesy som nie jeden raz organizoval - a veruže som oslavovať vedel. Ale vtedy všetko zo mňa nejako spadlo – a zároveň ma to prigniavilo. S kamarátmi som oslavoval len chvíľu. Veď sme vyhrali sme nad Nemcami, aj nad zubatou. Ale po chvíli som sa z oslavy vytratil. Naozaj strašne a nástojčivo som potreboval spať...“
    O Čechoslovákoch v nasledujúcich dňoch písali na titulných stranách všetky britské noviny. S informáciou o obrovskom úspechu čs. letcov vystúpil v britskom parlamente za vládu Winstona Churchilla tajomník ministerstva pre vojnové hospodárstvo Sir Dingle Mackintosh Foot. Britský kráľ Juraj VI. kapitána Oldřicha Doležala a bombometčíka Zdeňka Hanuša ocenil vysokým leteckým vyznamenaním Záslužným leteckým krížom. Vyznamenanie prevzali od Sira Williama Sholto Douglasa, veliteľa britského Pobrežného letectva, ktorého súčasťou vtedy bola aj 311. čs. bombardovacia peruť. Zostávajúci členovia posádky, boli vyznamenaní Čs. vojnovým krížom 1939, ktorý im 7. februára 1944 odovzdal inšpektor čs. letectva Air Vice Marshal Karel Janoušek. Medzi vyznamenanými bol aj seržant Ivan Otto Schwarz, narodený v Bratislave, ktorý vyrastal v Bytči.
    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013