Peter Farkaš-Žiška

Narodenie 12. 11. 1973 Bratislava
Úmrtie 9. 12. 2013 Bratislava






  • Životopis autora

    Spisovateľ Peter Farkaš-Žiška, občianskym menom PaedDr. ThMgr. Peter Farkaš bol rímskokatolíckym kňazom. Pôsobil ako kaplán v Galante, Senici,
    Spisovateľ Peter Farkaš-Žiška, občianskym menom PaedDr. ThMgr. Peter Farkaš bol rímskokatolíckym kňazom. Pôsobil ako kaplán v Galante, Senici, Malackách a v Nových Zámkoch, ako administrátor v Senohrade a naposledy pôsobil v Boldogu pri Senci. V počiatkoch tvorby ho ovplyvnil Svetloslav Veigl.
    Debutoval roku 2000 knihou Čo som napísal, napísal som. Nasledovali básnické zbierky Prisľúbený ostrov (2001), Smútok a krása tvojich hviezd (2002),  libreto k muzikálu Mária Magdaléna (2002), prózy Hrad noci (2004), Dotyky (2004) a knihy Nebeský prach (2004), Dotknúť sa tajomstva (2005), V rokoch Kristových (2008).
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Čo som napísal, napísal som (2000)
    • Prisľúbený ostrov (2001)
    • Smútok a krása tvojich hviezd (2002, upravené modlitby)
    • Nebeský prach (2004)
    • Dotknúť sa Tajomstva (2005)

    Scenáristika

    • Mária Magdaléna (2002, libreto k muzikálu)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ROŽŇOVá, Jitka – FARKAŠ-ŽIŠKA, Peter: Našiel som svoj prisľúbený ostrov. (Rozhovor). In: Knižná revue , roč. XII., 16. 10. 2002, č. 21,
    ROŽŇOVá, Jitka – FARKAŠ-ŽIŠKA, Peter: Našiel som svoj prisľúbený ostrov. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XII., 16. 10. 2002, č. 21, s. 12.

    JANÍK, Pavol: Prózy básnika a kňaza (Peter Farkaš-Žiška: Smútok a krása tvojich hviezd). In: Knižná revue, roč. XII., 4. 9. 2002, č. 18, s. 8.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

                      Nikto ma tu nečakal              
                   
      Nikto ma tu nečakal

     
                Neviem, aká to bola krajina. Zrazu prestali rásť všetky stromy, potoky boli plné krvi a mesiac, ten jediný mi dával istotu, že Boh je nad nami. Hodiny na veži prestali odbíjať. Kostol stál na kopci, hore nad dedinou. Dolu pod kostolom na veľkej lúke som sa ocitol, ani neviem ako. Zdá sa, že som sa zrazu prebudil, ale je pravdepodobnejšie, že všetko bolo len snom. Prstami som vyhĺbil jamku a kvietok, ktorý som zohrieval v dlaniach, som vložil do tejto zeme.
    Bol august. Niekedy pred polnocou. Nikto ma tu nečakal. Nikto mi nepovedal, dobrý večer, vitajte. Nemal som komu odpovedať. Iba tá kvetinka obracala za mnou hlávku, keď som odchádzal.
                Potom som vkročil do kostola. Ťažké dvere boli pootvorené. Preto som vošiel. Po pravej strane oltára na stene visel kríž bez krucifixu. Večné svetlo a mesiac ma viedli po tej kamennej dlažbe. V lavici sedel muž. Modlil sa. Aj ja som si kľakol, ale čosi ma nútilo dívať sa na neho. Po tvári mu stekali slzy.
                – Dobrý večer, vitaj, – povedal mi.
                – Kriste, aj ty sa modlíš? – ani neviem, prečo som sa ho spýtal, prečo som ho takto oslovil, ale vedel som, že je to on. Chcel som si k nemu prisadnúť, ale nohy ma nechceli niesť.
    Celý vysilený som padol na tú chladnú zem a z očí sa mi pustili slzy. Kým som precitol, na lícach ma začali páliť kryštáliky ľadu. Vstal som, miesto bolo prázdne a modliaci sa Kristus visel na kríži. Utrel som si tvár a tie ľadové kvapky sĺz som prehltol. V ústach mi boli sladké, ale moje vnútro sa naplnilo ľadom.
                Vrátil som sa na lúku. Kvetinka, ktorú som tam zasadil, obracala ku mne svoju hlávku, vzal som ju do dlaní, ale moje skrehnuté ruky jej nevedeli dať toľko tepla. Jedine moje slzy ju mohli naplniť životom, ale nedokázal som plakať. Nedokázal!
                Na kraji lúky stál malý domček. Vošiel som ako do vlastného. Na stolčeku vedľa kresla dohárala svieca. V jej svetle na odtrhnutom papieri som jasne videl písané mojím písmom tieto riadky. Pero bolo ešte vlhké. Ležalo na zatvorenom liste, na ktorom bolo moje meno. Otvoril som ho. Pokojne, akoby to bolo vždy tak bývalo. Písal mi jeden tajný kňaz, až sa budú písať dejiny našej doby, nájdu sa celé zástupy ľudí opustených, urážaných, ponižovaných i prenasledovaných... Veľa viery, nádeje, zdravia i požehnania i v krajine vyhnanstva.
     
     
                    Páľava bozkov
     
                Noc je neverná milenka všetkých, čo túžia po svetle. Oni zostanú naplnení svetlom a jej nakoniec nebude. Ale akoby s ňou museli aj proti vôli obcovať, aby sa utvrdili vo svojich túžbach. Niekedy stačí aj malé svetielko, aby sme vedeli, ktorým smerom. Ale táto noc bola iná. Svieca na stolčeku dohorela. Všade tma. Bezútešná tma. Stále som si nebol istý, kde som. Ak je tento sen skutočný, potom niet miesta pre snenie. Prekliaty svet, ktorý nás oberá o sny a túžby a peklo samo – svet, ktorý nám nedovolí snívať.
                V tom zamyslení som začul ľudskú vravu a radostný smiech. Otvoril som dvere a za lúkou pri potoku som zbadal tri postavy. Pomalým krokom som sa k nim blížil, nevšímali si ma. Zastal som celkom blízko nich a načúval ich hlasu. Ten radostný smiech rozpaľoval vnútra. Vidíme svet taký, akým je v našom vnútri. Celý svet sa môže usmievať, ale keď je naše vnútro ubolené, vždy bude plakať. Aj teraz to tak bolo. Jasne som videl tri krásne devy. Čakal som, že si ma všimnú, ale nie. S tak detskou radosťou pokračovali vo svojej zábave! Oblievali sa vodou z potoka, výskali, smiali sa. Potom sa zobliekli zo svojich šiat, aby sa vykúpali. Díval som na ich neopísateľnú krásu. Chcel som sa k nim priblížiť na dosah ruky, ale ony placho vzali svoje šaty a cudne si ich pridržali pri tele. Bozkali moju tvár a už som ich nevidel. Iba tá najmladšia zostala stáť pri mne úplne nahá a pevne ma objala.
                Nahota nás nemusí privádzať k hriechu. Takáto isto nie. Privedie nás ku stavu stvorenia. Odkrýva pravdu, ktorú si zahaľujeme, aby nás neboleli oči. Aby nás netrápilo svedomie. Chceme vidieť jej krásne šaty, ktoré sú podľa našich predstáv. Nahota nám ukazuje pravdu. Koľkokrát zabolí nahota nášho vnútra. Vidíme, čo sme nechceli vidieť. Nedokážeme zlo milovať, ani nesmieme. A keď je v človeku, lásku k človeku strácame. Nahota nám pomôže vidieť. A keď nás vedie k hriechu, nie ona je hriešna, ale naše vnútro, ktoré ju vidí. Ktoré vidí len ju a Boha, ktorý ju stvoril, nie. Ten Boží dotyk ju dvihol a dvíha.
                Počul som príbeh o troch sestrách. Jedna bola Túžba, druhá Obeta a najmladšia bola Láska. Objavovali sa vo snoch a rozdávali páľavu svojich bozkov a sladkosť objatí.
     
     
                Všetko je napísané
     
                – Sadnite si, – povedal som mužovi, ktorého som zazrel, hneď ako som sa vrátil. Stál neďaleko okna. Vôbec ma neprekvapilo, že je tu. Vôbec som sa nedivil, čo tu robí. A ani ma nezaujímalo, kto to vlastne je. Ponúkol som mu svoje kreslo a ja som si stal ku kachliam, v ktorých som hodlal zakúriť. Bol som celý premrznutý. Hoci bola teplá noc, chvel som sa od zimy. Keď ma chytia bolesti, vždy mi je zima. Tak som chcel zakúriť.
                – Čo píšeš? – spýtal sa ma muž.
    Nevidel som mu tvár. Mesiac mi prezradil jeho obrysy, ale tvár nie.
             – Teraz píšem o tebe, – povedal som.
             – Čítaj, - povedal a položil na stôl Písmo, – Všetko je napísané.
    Mlčal som.
    Potom vzal šatku, v ktorej mal tú Svätú Knihu zavinutú, vstal, prišiel ku mne a zaviazal mi oči.
                – Teraz choď, teraz sa dívaj a teraz píš, – povedal.
    Nevidel som nič. Cítil som chlad. Rukami som sa dotýkal priestoru a prstami som hľadal všetko, čo som poznal. Nenašiel som nič. Len chladné kachle, stolček a pero na ňom.
                – Čo to má znamenať? – spýtal som sa ho. Neodpovedal.
                – Čo to má znamenať? – spýtal som sa ho ešte raz. Ale bolo ticho ako predtým.
                – Kto si? – znova som sa spýtal. Strhol som šatku zo svojich očí, aby som sa znova spýtal, ale už tam nebol. Nikto tam nebol.
                Niekedy ani nevieme, či nachádzame, alebo strácame. Tajomstvá noci nám zostanú skryté, lebo sme ich nechceli vidieť.
                Každý príbeh začína asi nevyhnutne v noci. Keď nevidíme ani samých seba. Len tmu a prázdno.
                Niekde tu začína môj príbeh, ktorý už dávno začal. Môžem doňho vstúpiť, rozprávať o akomsi osude, ktorý sa nám bude zdať taký blízky, že je o nás.
                Tých pár stretnutí, ktoré boli a ktoré budú, ovplyvnilo môj život. Počul som vás rozprávať. To vaše srdce rozprávalo. V podstate sme rovnakí, len každý o tom mlčí. A niekto to nechce vidieť. Ty buď iný, vraveli ste, musíš byť iný! Čím viac sa budeš podobať obyčajným ľuďom, tým bude menšie tvoje postavenie, tým bude menší obdiv voči tebe. Staň sa jedným z nás, ale nebudeš pre nás nič znamenať. Veru, veru, pomyslel som si. Aj Kristus sa stal jedným z nás.
    Tie piedestále sú nanič. Keď je tma, nevidíme si ani na špičku nosa. Ale cítime, že sme. Aj to prázdno, ktoré nás núti otvárať ešte väčšmi oči, aby sme vedeli, ktorým smerom.
                – Kto si?! – zakričal som, – Načo si sem prišiel?!
    Šatku, ktorou mi zaviazal oči a ktorú som teraz držal v rukách, som hodil do kresla. Na stolčeku ležalo Písmo a pod ním moje úbohé litery. Z otvorených dverí na mňa doliehal slabý prievan. Chcel som sa kamsi schúliť, zohriať sa. Nebolo kam. Zatvoril som tú obrovskú Svätú Knihu, vzal som pero a znova som ho položil. Všetko je napísané! Všade bolo prázdno. Kto bol ten muž?
     
     
    Niekde mimo nás
     
                Pravda je niekde mimo nás. Dotkne sa nášho vnútra, ak po nej túžime. Hľadal som ju vo svojich myšlienkach a pocítil som ešte väčšie prázdno ako predtým.
                Muž stál celkom pri mne, ale nevidel som ho. Vzal som do rúk šatku, ktorú som hodil do kresla, a sám som si ňou zaviazal oči. Áno, bol tu, cítil som ho celkom blízko. Počul som, ako dýcha. Zadržal som dych, aby som sa zorientoval v priestore. Počul som, ako sa nadýchol, chcel niečo povedať. Ale nerozumel som jeho slovám. Nepočul som ich tak jasne, aby som im rozumel. Vravel niečo o hrade, ktorý svieti v tejto noci. Viac som nerozumel.
                Obracal som sa za hlasom a moje oči boli stále slepé. Myslel som si, že šatka, ktorá mi ich prikrývala, ma robí slepým. Naozaj ma robil slepým môj pohľad. Asi musíme začať hľadieť inak, aby sme videli. Strhol som ju, ale bol som sám. Zatvoril som oči a až potom som začal vidieť.
    Naozaj, bol celkom blízko, stál pri mne. Jeho usmiata a pokojná tvár žiarila. Namiesto rúk nado mnou rozprestieral anjelské krídla. Potom som otvoril oči a už som ho nikdy nevidel.
                V mojom vnútri ale zostali slová o hrade, ktorý svieti tejto noci, a silná túžba nájsť ho.
    Vedel som, že ak ho nenájdem, nič ma neuspokojí. Nejasný nepokoj ľudského vnútra sa tak náhle môže zmeniť na silnú túžbu, na smäd, ktorý vysúša ústa. Teraz už viem, mal som s ním zápasiť, mal som ho prosiť o požehnanie, držať ho pevne, aby neodišiel. Nestalo sa tak.
    Cez okno som hľadel na oblohu. Svietila tam jasná hviezda. Viem, že mi chcela ukázať cestu, ale potom náhle zmizla. Obloha bola plná hviezd a všetky osvetľovali množstvo ciest a chodníkov, ktoré nás dovedú kamkoľvek.
    (Z knihy Hrad noci)
    Zobraziť všetko