Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Pseudonym

    Petra Malúchová, Jozef Varnusz
  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
    Maďarský jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         Pre umelecké projekty P. Macsovszkého je od začiatku príznačný prístup konceptuálneho umenia, využívanie techník
         Pre umelecké projekty P. Macsovszkého je od začiatku príznačný prístup konceptuálneho umenia, využívanie techník textovej asambláže, textových koláží a komplexný experimentálny prístup k tradičnej poézii na textotvornej, produkčnej, recepčnej a pragmatickej rovine. Sám autor v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia charakterizoval svoju umeleckú metódu ako „montáž využívajúcu lexiku a syntax vedeckých a pseudovedeckých textov“ a ako „pokus o odpútanie sa od emócií, ktoré sa v poézii tematizujú do omrzenia“. Na označenie novej žánrovej formy používa termíny „steril“ alebo „sterilmobil“, priznávajúc inšpiráciu A. Calderom, sochárom pohyblivých inštalácií, tzv. „mobilov“. Macsovszkého konceptuálne básne netematizujú „situáciu subjektu“, ale „situácie textu“ a tradičnú emotívnosť a empatiu s lyrickým subjektom nahrádza citovou dištanciou (poetika „coolness“), vyprázdnením subjektívnych obsahov, zdôrazňovaním náhodnosti a kombinatorikou výstavbových postupov založených na opakovaní, varírovaní a posúvaní významov. Prípadný vznik emócií je „u Macsovszkého iba možným dôsledkom“, ale nie cieľom alebo predmetom tvorby (P. Markovič).
         Každá kniha autora predstavuje osobitný experimentálny projekt, v ktorom postupne testuje možnosti textu ako tvárneho materiálu a potenciálneho artefaktu, rovnako tak aj ontologický status autorstva a inštitút literárnej kritiky ako autority. Macsovszky systematicky dekonštruuje obsahovú „poetickosť“ pri zachovaní niektorých formálnych vlastností poézie (členenie na názov, verše a strofy; opakovacie štylistické figúry). Navonok básnický text napĺňa sylogizmami, prevzatými alebo napodobňujúcimi filozofické, vedecké, literárne a popularizačné knižné zdroje a občasné priblíženie tradičným básnickým obsahom vyznieva ironicky alebo ako pastiš.
         Pozornosť v zbierkach sa upriamuje na jazyk, reč a kvalitu textovosti, spôsoby vytvárania a vrstvenia významov, a zároveň zlyhávanie v tejto činnosti. S metatextovým zámerom pri písaní súvisia aj nové postupy autora: rewriting (Strach z utópie, Klišémantra), princíp seriality, multivrstvové písanie (úroveň textu, úroveň poznámkového aparátu, úroveň komentára k jednej textovej situácii; Cvičná pitva), vytvorenie ne-lineárnych paralelných textov (Súmračná reč), preberanie modelov širokého štylistického (Ambit, Cvičná pitva, Klišémantra, Tovar) a kultúrne disparátneho rozsahu (rámec japonského divadla v Sangaku), fiktívne autorstvo pod ženskou identitou (Súmrak cudnosti) alebo ako súčasť multisubjektu (Generator X: Hmlovina). Priestorom na experiment sa stáva aj pragmatický literárny priestor medzi čitateľmi, literárnou kritikou a autorom, kde Macsovszky prekračuje autorskú rolu a vstupuje do hodnotení kritikov, preberá ich vety ako stavebný materiál do svojich ďalších textov, polemizuje s nimi v úvode svojich kníh (Súmračná reč) alebo básne predkladá ako „tovar“ dohody medzi zákazníkom (čitateľom), výrobcom (vydavateľom) a autorom (Tovar).
         Macsovszkého konceptuálna literárna tvorba sa opiera o umeleckú líniu experimentátorov 20. storočia (Z. Rédey identifikuje autorov ak G. Apollinaire, T. Tzara, T. S. Eliot, L. Cselényi, Ch. Olson, W. Burroughs, D. Antin) a podľa rámcov, ktorými uvádza svoje knihy, sa Macsovszky inšpiruje klasickou aj postštrukturalistickou filozofiou (M. Foucaultom, J. Derridom a inými), ale aj mystifikujúcim antropológom C. Castanedom. Intertextuálne, pastišové a kolážovité montáže spotrebúvajú množstvo textu a ich široký výber má disparátny charakter od numerológie a okultizmu až po filozofiu a medicínu; sám autor v jednom z „fiktívne nefiktívnych“ komentárov k svojej tvorbe hovorí, že jeho „texty (...) sú produktom hravých a pre mňa až infantilne či insitne radostných potuliek po vesmíre kníh“ (Súmračná reč).
         Aj napriek deklarovanej nezáväznej „hravosti“ vystupujúcej proti teleológii v umení sa Macsovszkému darí poukázať na vážne témy, ktoré v kontexte slovenskej literatúry dovtedy neboli prítomné. Svojou tvorbou spochybňuje ustálené chápanie elementárnych kategórií umeleckej literatúry (autor, subjekt, vzťah autentické – fiktívne), preveruje vlastnosti a možnosti jazyka, reči, textu a komunikácie. Stáva sa príkladom novej situácie človeka v „kontexte civilizačno-kultúrnych premien“ (Z. Rédey), ktorý „je pri svojich pokusoch o účasť na univerze bezvýchodiskovo zauzlený v metarealite vlastných projekcií a konštrukcií“ (J. Šrank).
         Macsovszkého experimentálne texty pôsobili (spolu s tvorbou P. Šuleja) stimulujúco na skupinu básnikov (M. Habaj, M. Solotruk, A. Hablák, N. Ružičková, K. Kucbelová, M. Ferenčuhová, Ľ. Somolayová, D. Rebro a ďalší), ktorá nadväzuje na tvorivé postupy konceptuálnej poézie. Na prelome tisícročí sa tvorba väčšiny z nich typologicky priblížila natoľko, že dovolila literárnemu kritikovi J. Šrankovi použiť pre túto skupinu generačné označenie, tzv. „text generation“.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Peter Macsovszky sa narodil 4. novembra 1966 v Nových Zámkoch. Študoval na gymnáziu v Nových Zámkoch (1981 – 1985) a na

    Peter Macsovszky sa narodil 4. novembra 1966 v Nových Zámkoch. Študoval na gymnáziu v Nových Zámkoch (1981 – 1985) a na Pedagogickej fakulte v Nitre odbor slovenský jazyk – výtvarná výchova (1986 – 1991) a angličtina (1989 – 1992). Pracoval ako ošetrovateľ, redaktor (Dotyky, kultúrne prílohy týždenníkov Slovo a Hospodárske noviny a i.) a učiteľ, bol zamestnaný v Encyklopedickom ústave SAV, ako strihač upútaviek v súkromnej televízii a copywriter v reklamnej agentúre. V rámci International Writers Programme absolvoval trojmesačný študijný pobyt v USA (1997). Jeho diela boli časopisecky preložené do angličtiny, češtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a slovinčiny.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         V prvých dvoch básnických zbierkach, Strach z utópie (1994) a Ambit (1995), Peter Macsovszky na rozdiel od súdobo

         V prvých dvoch básnických zbierkach, Strach z utópie (1994) a Ambit (1995), Peter Macsovszky na rozdiel od súdobo kanonizovaných spôsobov vytvárania poetickej fikcie rezignoval na estetické evokovanie ilúzie o splynutí textu s realitou a na chápanie básne ako autentickej subjektívnej výpovede. Sústreďuje sa na skúsenosť s odcudzením slova a skutočnosti. V debute rezignuje na konvenčné zážitkové témy aj na estetický jazyk a svoju výpoveď stavia na princípoch privlastňovania a manipulovania s textami bez primárnej estetickej hodnoty. Vznikajú tak básne-asambláže z privlastnených filozofických, vedeckých, umenovedných, populárno-náučných a pseudovedeckých opisných a výkladových textov a metatextov. Vytvára teda sterily (Rédey), ktoré neodkazujú ani na vonkajšiu životnú realitu, ani na vnútornú realitu subjektu, ale len na iné texty. Tak ostentatívne obnažuje odcudzenosť, mimobežnosť jazykovo ukotvenej básne a bytia a demonštruje zlyhávanie ľudských pokusov o zredigovanie sveta jazykom. V zbierke Ambit (1995) obohacuje túto metódu o ďalšiu, keď imitovaním symbolického jazyka hermetikov a alchymistov zvádza čitateľa do sveta nekonečného metastázovitého bujnenia komentárov, analógií a voľne zameniteľných významov. Namiesto objavenia definitívneho zmyslu diania, namiesto prieniku k podstate života je výsledkom toho skúsenosť, že človek je pri svojich pokusoch o účasť na univerze bezvýchodiskovo zauzlený v metarealite vlastných projekcií a konštrukcií.

         Aj projekt Cvičná pitva (1997) prináša texty, ktorých zámerom nie je komentár reality, nie sú to pripomienky k bytiu, ale poznámky k písaniu. Macsovszky sa vzdáva aj vonkajšej podobnosti s konvenčnou poéziou a vynachádza vlastnú básnickú jednotku: paragrastrofu. Texty tohto antitraktátu sú len náčrtmi, skicami skíc k finálnemu textu, ktorému nie je súdené nadobudnúť definitívnu podobu. Tým, že sa odpútal od naivnej ambície dostihnúť textom realitu, vyvolal k životu vôľu jazyka produkovať zmysel, ale aj nezmysly. Podchytávanie, podnecovanie a hyperbolizácia týchto daností jazyka stratégiou monštruovania výpovede vyúsťuje do bujnenia syntaktických a sémantických absurdít, paradoxov a apórií. Zviditeľňujú sa tak vzrušujúce a magické, no aj hrozivé a traumatizujúce energie jazyka ako virtuálneho fenoménu, od ktorého je človek našej civilizácie existenčne závislý.

         Macsovszkého analyticko-meditatívny prístup k písaniu sa v zbierke Sangaku (1998) prejavil výrazovou, kompozičnou aj tvarovou dekoncentráciou jednotlivých textov. Autor si zakladá na mnohonásobnom zaostrovaní na predmet záujmu, na simultánnych a paralelných definíciách a redefiníciách, sylogizmoch a paradoxoch, ktoré obnažujú limitovanosť myšlienkových stereotypov. Pokračuje v tematizovaní písania ako eskamotérstva a manipulovania. Inovatívnym momentom je aplikovanie vyskúšaných dekonštruktívnych postupov na sféru telesnosti, erotiky a sexuality. Opiera sa pritom o sterilný, chladný jazyk kyberpornografie a biochémie, takže pôsobí zvlášť dráždivo. Na určujúcu funkciu princípu slasti ostatne odkazuje aj barokové rozkošatenie textov. Pevnou zložkou básnikovej aktivity sa popri sústavnom osvojovaní cudzích textov stáva aj manipulovanie s vlastnými minulými textami. (Napr. cestou rewritingu už uverejnených starších básní.)

         Jednotlivé texty zbierky Súmračná reč (1998) aj kniha ako celok predstavujú kompozične akýsi rebrík veršov, ktoré reprezentujú paradoxnú mnohotvárnosť a neuchopiteľnosť ľudskej integrity. Zmiešavajú sa, podmieňujú a prenikajú, často sa protirečivo komentujú, škriepia a popierajú, predvádzajú, zavádzajú a pretvarujú. Vrenie, vírenie a bľabotanie vnútornej reči vrcholí ironickým gestom à la Wittgensteinov Tractatus, teda vytiahnutím rebríka, ktorý reprezentuje spornú a vymykajúcu sa ľudskú identitu spod nôh subjektu a jeho precitnutím v závratnom vákuu univerza. Tak sa demonštruje iracionálnosť ľudského uväznenia v rečovej aktivite, ale zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť čo najotvorenejšej účasti na tejto absurdnosti.

         Nateraz poslednou variáciou Macsovszkého poznámok k básnickému písaniu je súbor Gestika (2002). Jeho formálna i výrazová striedmosť a ústretovosť voči čitateľovi nič nemení na tom, že báseň je naďalej vnímaná ako dokument zlyhania. Texty sa podľa vzoru kaligrafie zakladajú na hutnej expresii náhleho precitnutia, zjavenia. Napriek verbalizovaniu deprivácií, ktoré sú výsledkom toho, že text môže byť len odkazom na nezredigovateľný život, básne Gestiky pôsobia meditatívne stimulujúco.

         Od roku 2000 sa autor sústavnejšie prezentuje prózou. Spomedzi dosiaľ vydaných diel zbierka poviedok Lešenie a laná (2004) predstavuje druhový pendant k sebareferenčnej poézii v tom zmysle, že sa experimentálnym spôsobom sústreďuje na obnažovanie epických stavebných princípov, kategórií a ťažiskových charakteristík (žáner, téma, fabula, sujet, konflikt, postava, miesto, čas, príbehovosť, zážitkovosť), keď z nich napríklad robí postavy. Ďalšie tri knihy spája popri dekonštruktívnych výstavbových princípoch (fragmentarizácia, intertextualita, miešanie žánrov a pod.) psychická a emocionálna konštitúcia ich hlavných mužských protagonistov a groteskná povaha epických situácií, ktorými prechádzajú. V novelistickom pokuse Frustraeón (2000) prostredníctvom odpatetizovaného iniciačného sujetu vypovedá o frustrujúcej spriahnutosti sveta proti krehkému indivíduu. V žánrovo, kompozične aj štýlovo heterogénnom románe Fabrikóma (2002) rozširuje svoj záber na postihovanie všadeprítomnosti ideologicky manipulatívneho usporiadania sveta ľuďmi (medzinárodnopolitický rámec, náboženstvá, rodové stereotypy, životné vzorce, roly v pracovných vzťahoch, partnerskom spolužití etc.). Autobiografické situovanie jej hlavného hrdinu do intelektuálno-umeleckej society vedie k posilneniu pamfletovej roviny rozprávania, keď viaceré postavy románu odkazujú na verejne známe osoby nášho kultúrneho, politického i ekonomického života. V Klebetrománe (2004), ktorý vznikol v autorskom partnerstve s D. Fulmekovou, sa toto čitateľsky atraktívne predvádzanie groteskného života slovenskej intelektuálnej mocenskej elity a smotánky stáva nosné zásluhou premiešavania postupov bulvárnej literatúry s princípmi karnevalizácie, grotesky a frašky. Za návnadou aktuálneho škandalizovania jednotlivcov sa pritom skrýva očistné obnaženie dennodennej tragikomickej medziľudskej a spoločenskej praxe ako systému, o čom svedčí aj to, že jeho obeťami aj vykonávateľmi zároveň sú napokon aj obaja hlavní protagonisti románu.

         Macsovszkého radikálne anestetická a analyticky sebareferenčná poetika pôsobí v  kontexte našej súčasnej poézie esteticky aj vývinovo produktívne. Práve jeho vystúpenie zmenilo tvár slovenskej poézie v 90. rokoch a iniciovalo záujem o subverzný či problematizujúci prístup k básnickému gestu u viacerých mladších básnikov (M. Habaj, N. Ružičková a i.). Jeho prozaická tvorba zasa inovatívne prispieva do momentálnej tematickej škály osviežujúco demýtizujúcimi zásahmi do umelecko-intelektuálnych slovenských kruhov.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Richard Brautigan: Pomsta trávnika (1995), David Antin: Definície a meditácie (1999), Márton Koppány: Náhoda nie je metóda (2000),

    Richard Brautigan: Pomsta trávnika (1995), David Antin: Definície a meditácie (1999), Márton Koppány: Náhoda nie je metóda (2000), Sándor Márai: Kniha byliniek (2001), Sándor Márai: Nebo a zem (2003), Don Miguel Ruiz: Mágia vzťahov (2004), Sándor Márai: Zem, zem!... (2010)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    POTOČÁR, Radovan: Presuny hmoty a príčiny presunov. (Peter Macsovszky: Povrch vašej planéty). In: VLNA , roč. XIX, 2017, č. 71, s. 129 – 131. PASSIA,

    POTOČÁR, Radovan: Presuny hmoty a príčiny presunov. (Peter Macsovszky: Povrch vašej planéty). In: VLNA, roč. XIX, 2017, č. 71, s. 129 – 131.

    PASSIA, Radoslav: Jeho povrch planéty (Kniha týždňa: Peter Macsovszky: Povrch vašej planéty). In: Sme, roč. 25, 1. 7. 2017, č. 151, s. 14.

    ČÚZY, Ladislav: Peter Macsovszky: TANTALÓPOLIS. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 115 – 117.

    ŠAH: Peter Macsovszky – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 11, s. 158.

    SOUČKOVÁ, Marta: Obrazy našťastie nepotrebujú prekladateľov. Interview s Petrom Macsovszkym, tohtoročným víťazom Anasoft litera. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 94 – 97.

    HOLETZOVÁ, Katarína: Aj oceňovania umeleckej tvorby môže mať nadhľad. In: Sme, roč. 24, 7. 10. 2016, č. 233, príloha Magazín o knihách, s. XVII.

    OPOLDUSOVÁ, Jena: Cena Anasoft litera letí do Brazílie. Cenu Anasosft litera získal Peter Macsovszky za román Tantalópolis (+ foto autora). In: Pravda, 19. 9. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/405512-cena-anasoft-litera-leti-do-brazilie/

    JUROVSKÁ, Michaela: Kniha týždňa: Veľká pusta(tina) à la Peter Macsovszky. In: Pravda, 18. 9. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/405343-kniha-tyzdna-velka-pusta-tina-a-la-peter-macsovszky/

    KOVÁČIK, Daniel: Koncept skladiska, skladisko konceptov. Peter Macsovszky: Tantalópolis. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 7 – 8, s. 117 – 119.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Mám si namýšľať, že som dobrý? Anasoft literu vyhral Peter Macsovszky. Nevie, či sa hodnota diela dá merať cenou. (Rozhovor). In: Sme, roč. 24, 20. 9. 2016, č. 218, s. 14.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Z opačnej pologule. Cenu Anasoft litera získal Peter Macsovszky. Zvíťazil jeho ironický odstup od závažných tém. In: Sme, roč. 24, 20. 9. 2016, č. 218, s. 14.

    HOSTOVÁ, Ivana – MACSOVSKY, Peter: "Dá sa čúrať proti vetru pominuteľnosti?" Rozhovor Ivany Hostovej so spisovateľom Petrom Macsovským. In: Vertigo, 2016, č. 4, s. 16 – 24.

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII.

    HOSTOVÁ, Ivana: Devolúcia, moja láska. O niektorých aspsektoch básnických zbierok P. Macsovszkého, M. Habaja a M. Milčáka z r. 2014 a 2015. In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 105 – 109.

    MARKOVIČ, Pavol: Poetologické a textotvorné stratégie v súčasnej slovenskej poézii (tri súčasné básnické knihy: M. Habaj, P. Šulej, P. Macsovszky). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 100 – 104.

    GAVURA, Ján: Horror vacui a strata vitality. Peter Macsovszky: Santa Panica. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 4, s. 29 – 32.

    PSCHMARCOVÁ, Ľubica: Impakt paniky. Peter Macsovszky: Santa Panica. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 4, s. 29 – 32.

    HOSTOVÁ, Ivana: Deus est machina. Generator x_2: Nové kódexy. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 68 – 70.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Fragmenty fragmentov dneška. Peter Macsovszky: Želáte si novú kúpeľňu? In: Vlna, roč. XV., 2014, č. 54, s. 148 – 149. 

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Návrat subjektu básne. Peter Macsovszky: Pohodlná mníška. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 7, s. 66 – 68.

    MARKOVIČ, Pavol: Metabolizmus kultúry, dialektika kúpeľne. Peter Macsovszky: Želáte si novú kúpeľňu? In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 5 – 6, s. 23 – 26.

    SZENTESIOVÁ, Lenka: Neofília bez známok života. Peter Macsovszky: Želáte si novú kúpeľňu? In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 5 – 6, s. 23 – 26.

    TURAN, Andy: Denisa Fulmeková + Peter Macsovszky: Klebetromán. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 111.

    HUDYMAČ, M.: Pohľad do spätného zrkadla. In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

    VLNKA, Jaroslav: Fabrikát v období recyklácie (Peter Macsovszky: Fabrikóma). In: Knižná revue, roč. XIII, 2. 4. 2003, č. 7, s. 5.

    ŠRANK, J.: Prečo si neupliesť záchranné lano. In: OS, 7, 2003, č. 6.

    PASSIA, R.: Pôrodné bolesti básne. In: Romboid, 38, 2003, č. 2.

    MALÍČKOVÁ, M.: O dozrievaní bytosti. In: Romboid, 38, 2003, č. 4.

    HUDYMAČ, M.: "My, rortyovci-", alebo, Načo je nám Macsovszky. In: Romboid, 38, 2003, č. 4.

    ANDRIČÍK, M.: My "nerortyovci"-, alebo, Načo je nám taká kritika? In: Romboid, 38, 2003, č. 9.

    KUCHNER, D.: A verbálny valec len fučí. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 19 – 20.

    KOVÁČ, M.: Labyrint neistôt. Peter Macsovszky: Frustraeón. (Recenzia) In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 2, s. 101 – 103.

    HABLÁK, A.: Ľahké rozumenie. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 18.

    VLNKA, Jaroslav: Čudný strach večného dieťaťa (Peter Macsovszky: Frustraeón).In: Knižná revue, roč. XI., 18. 4. 2001, č. 8, s. 5.

    MACSOVZSKY, Petr: Bol by som... (Portér RAK-a: P. Macsovszky) In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 55 – 56.

    GÁLIS, Vladislav: Portrét RAK-a (Peter Macsovszky). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 54 – 55.

    RÁKAYOVÁ L.: Koán pre Ferda Mravca. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 22.

    GAVURA, J.: Užitočné, zbytočne. In: Romboid, čo. XXVI, 2001, č. 5 – 6.

    TÁRNOKI, V.: Písať, kompilovať v metaforickom bytí. In: OS, 2000, č. 4.

    BALÁŽ, I.: Macsovszky versus Macsovszky. In: Dotyky, roč. XII., 2000, č. 1.

    MALÍČKOVÁ, Michaela: CD – trojkolo: beh fiktivity. Fujak, Macsovszky, Varso. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 7, s. 88 – 89.

    GAVURA, Ján: Je jedna stolička a sú dve stoličky. Kolombovo vajce v Macsovszkého poézii. In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 5, s. 38 – 39.

    HARÁK, Ivo: Próza. Próza? Próza! Peter Macsovszky: Cvičná pitva. (Recenzia). In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 3 – 4, s. 41 – 42.

    HABLÁK, A.: Akrobat: vyplazovanie jazyka jazyku. In: OS, 1999, č. 4.

    GAJDOŠ, M.: Nové dimenzie svojbytnosti. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 12.

    BALÁŽ, I.: Surrealistické piruety. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 12.

    ŠRANK, J.: Postrehy o nezastupiteľnosti ničoho. In: Dotyky, 9, 1997, č. 7 – 8.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Peter Macsovszky: Cvičná pitva. In: Romboid, 32, 1997, č. 9 – 10.

    GÁLISOVÁ, Martína: ReAKcie (P. Macsovszky: O veciach poznateľných). In: RAK, roč. II., 1997, č. 1, s. 63.

     















     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Ak aj nevieme identifikovať jednotlivé použité texty, vždy v nich cítime, že to nie je autorov hlas, že sú z niečoho prebraté, hoci

    „Ak aj nevieme identifikovať jednotlivé použité texty, vždy v nich cítime, že to nie je autorov hlas, že sú z niečoho prebraté, hoci i s nepatrnými obmenami, alebo že ide vždy o konglomerát takýchto vyňatých sekvencií, v ktorom sa ocitajú vedľa seba útržky povedzme z vedeckého traktátu a populárnej prózy v bizarných súvislostiach. Práve o tie však ide – ak sa autor v niečom tvorivo prejavil, ak je vôbec niečím, resp. nejako prítomný vo svojich textoch, tak predovšetkým vyberaním a zostavovaním.“

    Zoltán Rédey

    „Snáď najpregnantnejšou charakteristikou takéhoto typu lyriky by mohli byť pomenovania: kamuflácia a zastieranie, kalkulácia s efektom, teatrálne predvádzanie, mystifikácia, merkúrovská obojpohlavnosť a neuchopiteľnosť (Tento text teda nemá nijaký iný význam, / ... / Jeho jediným významom je, že sám osebe / nijaký význam nemá, čo však nie je totožné s bezvýznamnosťou. / Tento text je súčasťou tajných náuk. s. 58) V Ambite spomínanú intertextualitu nahrádza obdobným spôsobom ezoterická symbolika. Predovšetkým odkaz tzv. tradičných vied. (...) Macsovszkého fascinácia ezoterickou symbolikou je typickým príkladom toho, čo Eco nazýva hermetickou semiózou. Vzťahy analógie sa chápu ako všetky možné druhy nahradenia. Jednoducho povedané: všetko môže byť všetkým, len nie sebou samým. Triviálny fakt, že veci sú, je nahradený obsesívnym hľadaním ich skrytého významu.“

    Peter Zlatoš

    „Zbierku Gestika tvoria mikroútvary o tvorivom procese, často s gnómickým zakončením – ide zväčša o fiktívne metatexty o neexistujúcich, nenapísaných či rodiacich sa textoch. Báseň sa opakovane sprítomňuje akoby zdvojene – poza chrbát reálneho artefaktu, ktorý už autor dokázal dať na papier, poškuľuje na čitateľa nenapísaná a nezapísateľná Báseň. Celá zbierka sa pohráva s vertikálnou štruktúrovanosťou identít – báseň vystupuje striedavo ako znakovo nesprostredkovateľný obsah vedomia, aj ako reálny artefakt, ale i ako textový subjekt, ktorý je na rádovo rovnakej ontologickej úrovni ako štylizovaný autorský subjekt.“

    Radoslav Passia

    „Ústrednou postavou textu (Frustraeón), členením aj obsahom zreteľne súvisiaceho s veľkou enigmou tarotu, s mágiou čísel, s pythagorovskou numerológiou a predovšetkým s posadnutosťou číslom 22, je frustronaut Orfaust (Orfeus a Faust, zlúčený aj alchymistickou, aj sémantickou syntézou), ktorý sa v priebehu deja (zdanlivo?) vyvíja, a tak ho autor premenúva najprv na Famula a nakoniec na Exhausta. Postava je na ceste, všeličo frustrujúce prežíva, ale putuje ďalej a stále hľadá frustronautov – spriaznené duše, aby sa spoločne mohli pustiť do budovania Frustraeónu, terapeutickej stavby, kde by sa vedno nabíjali energiou frust. Opakom tohto chrámu je tzv. Degeón, z ktorého čerpajú energiu ostatní občania, tenisti a futbalisti a podnikatelia a rôzni ďalší majstri sveta, jednoducho tí, ktorí sú tu doma, na svojom mieste, zatiaľ čo frustronaut stále iba hľadá, načúva znameniam, nachádza zneisťujúce synchronicity a až zúfalo ničomu normálnemu normálne nerozumie.“

    Balla

     „Karnevalovosť, vlastnosť typická pre určité typy parodickej a satirickej literatúry, je v Klebetrománe nielen základný princíp, ale aj objekt narážky. Autori, podobne ako obálka knihy, na svet vyplazujú jazyk. Zámerne, cez deformáciu, postupujú identicky v akomsi rabelaisovskom štýle. Svedčí o tom aj fakt, že názvy kapitol sú siahodlhé a bohaté na predvídanie deja, čo korešponduje s konceptom staršej literatúry. Prirodzene, postmoderné dielo v sebe skrýva dostatočne veľa chodníčkov, akými sa dá uberať, a pozorný čitateľ počas prechádzky nemôže nezakopnúť ani o fučíkovské heslo mečané v dávnych heroických časoch.

    Fulmeková a Macsovszky predviedli viacvrstvový umelecký duet, ktorý svojou razantnosťou balansuje na hranici lásky a nenávisti. Dá sa teda očakávať, že po prečítaní Klebetrománu si drzých spisovateľov buďto zamilujete, alebo sa im budete v knižniciach a kníhkupectvách rozhorčene vyhýbať.“

    Peter JílekRo

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Po istých úvahách a redukciách som dospel k záveru, že schopná literatúra je perfektne premyslená manipulácia. Nič viac. Ale
    Po istých úvahách a redukciách som dospel k záveru, že schopná literatúra je perfektne premyslená manipulácia. Nič viac. Ale o niečo menej. Podobne ako videoklipy, cyberpunk bez slova punk, ale aj virtuálna realita. Človek je mašina s gombíkmi. Literát pozná klávesnicu. Pri stláčaní sa na vnútornom displayi čitateľovi zjavujú obrazy, ktoré literát-manipulátor vtĺkol do mäkkého tkaniva klávesnice.

    Keď sa rozdávajú literárne ceny, vždy myslím na dávnych spisovateľov, ktorí nijaké ceny nedostávali. Neviem, čo je lepšie. Žiť v časoch bez literárnych cien – ako žili trebárs Cervantes, Dostojevskij a Hašek – alebo si namýšľať, že hodnotu spisovateľov ho diela určujú získané trofeje? (2016)

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Anasoft litera za rok 2015 za dielo Tantalópolis

    Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2008 knihu Hromozvonár
  • Ukážka z tvorby

    (zo zbierky Pohodlná mníška)   Diaľková linka   V tomto bare sú všetky dievčatá čiernovlasé. Ale len

    (zo zbierky Pohodlná mníška)
     
    Diaľková linka
     

    V tomto bare sú všetky dievčatá
    čiernovlasé. Ale len dozajtra.
    Potom nastúpia do autobusu a
    začnú telefonovať. Zmenia sa na:
     
    Psychoanalytičky. Začína sa mi
    hnusiť priateľ. Matkine mánie.
    Kolega, s ktorým spávam, nie a
    nie sa rozviesť. Sestra mi klame,
     
    dcéra detto. Cesta plynie: Šofér a
    slnečné okuliare. Za hodinu
    sme v Córdobe. Krútia sa okolo nás
    olivovníky. A táto rozdáva rady.

    Dnes v tomto bare sú dievčatá
    čiernovlasé. Zajtra nasadnú
    do autobusu. Povezieme sa, až
    kým sa nevynorí La Giralda.

    Dvere

    V tejto vete niekto kráča.
    A čo stvára v ďalšej?
     
    V nasledujúcej vete.
    Takisto kráča. A v tejto?
     
    A v tejto vete čo robí?
    V tejto? Alebo v nasledujúcej?
     
    V tejto môže znamenať,
    že v predchádzajúcej.
     
    V niektorej
    z predchádzajúcich.
     
    A medzitým sa ten niekto
    presunie do ďalšej vety.

    Do tejto? Napríklad.
    V tejto vete niekto kráča.
     
    A čo sa deje v ďalšej?
    Tam kráča niekto iný?
     
    Nie. V ďalšej vete
    len málokto kráča.
     
    Ani prv tam nik nekráčal.
    Nik nezanechával stupaje.
     
    Nik nič nemeral.
    Nesedel, nečakal. Nevstal.
     
    A predsa. Predsa šuchot.
    Niečo, niekam. Šlo a šlo.

    Exponát
     
    Zmietajú mnou nálady. Názory mením bez meškania,
    podľa situácie. Lákajú ma klebety. Potia sa mi dlane.
    Osočujem, potom sa ukrývam. Slintám. Vrývam si
    do palcov jazvy. Neliečim sa. Toľko sa toho deje. Naraz.
    Rozdávam rady. Špekulujem. Budím sa predčasne.
    Pamätám si krivdy. Manipulujem a odhalia ma. Slovo
    intriga si spájam s eleganciou. Zosmiešňujem, čo iní
    velebia. Veriť už nevládzem, no rozmýšľať sa mi nechce.
    Váľam sa v emóciách. V akýchkoľvek. Pre mňa sú
    lepkavé všetky. Jemné, sivé bahno. Šírim klamstvá.
    Obnažujem sa. Predvádzam svoje súkromie. Vystavujem
    katalóg mojich slabostí. Nechal som sa inšpirovať frigiditou
    videoinštalácií. Postrehy druhých mi pripadajú primitívne.
    Druhé šance dávam, len aby som si potvrdil prvotné
    podozrenie. Keby sa dalo, udával by som. Čoskoro sa
    bude dať. Nový režim už prešľapuje. Chcem, aby ste sa
    ma báli. Telocvikár ma ponižoval. Chcem poťahovať
    nitky, mykať končatinami. A názormi druhých.
    Postarám sa, aby sa nepretrhli. Nepadol som ďaleko
    od stromu. Hoci v úlohe jablka som už dávno zlyhal.
     
    Chcem sa mstiť, lebo ma nútia závidieť.
     
    Som najhorší z vás. Nenamáhajte si predstavivosť.
    Vyklopím všetko, a nič nevyzradím. Som neporovnateľne
    horší ako vy, ktorí sa vyhrievate na plachetniciach
    svojej poctivosti, na balkónoch, v záhradkách usilovnosti,
    na námestiach. Som smradľavejší než starci, ktorí križujú
    krajiny v karavanoch a zaprasujú Faunove zákutia. Som
    naivnejší, koktavejší, uslintanejší a bezradnejší ako
    univerzitní výrastkovia. Z úzadia aj ich niekto režíruje,
    a ja ho chcem poznať osobne. Slúžiť mu. Potom ho
    podraziť. Dokonca som taký podliak, že spovedám sa
    len preto, aby sa k svojej špine priznali aj druhí. Kydajte
    na seba bahno; iba tak sa zbavím svojho. Ani mi
    neuplynula lehota a už sa nesiem. Nesmrteľne smiešny.

    Poznámky
    o mníške
    Nasledovné poznámky neukážem. Po smrti ich môže
    ktokoľvek. Nielen po nej. Ak ich nespálim. Nespálim
    ich. Niežeby také vzácne. Nepotrebujú pretrvať. Iba
    som lenivý. Dnes, v tejto hodine. A pritom? Otázka
    niekoľkých minút. Dali by sa, pravda, aj spláchnuť.
    Nechcem však nič. Upchať ani skryť. Záleží už iba
    na tom, aby sa nič. Neznečistilo. Keby som ich spálil, 99
    vietor by. Popol. Alebo naopak. Ešte by ich nakoniec
    niekto. Vdýchol. Podráždili by nozdry, pľúca pošteklili.
    Treba to? Keby ho nevdýchol, dopadol by. Popol
    na pôdu. Skôr však na mačacie hlavy. Ale keby som
    ho spláchol: živočích, čo niekde tamdolu telom
     
    plieska – neubránil by sa údivu. O takých prípadoch
    nielen počuť. Dostali by sa mu do očí. Tie poznámky
    rozmočené v popole. Zásada, ktorá mi je blízka, no
    nedodržateľná. Znie: neznečistiť: vzduch, pôdu, vodu.
    Nikto nevieš, kto sa cez ňu pozerá. V očiach zakaždým
    plávajú dajaké zdrapy. Napísať: oblohou sa plavia?
     
    A prevrátení námorníci nepopadajú? Poznámky, ako
    som sľuboval, cudzí neprečítal. Nedostali sa ďalej. Ani
    ja sa k nim nevrátim. Vlastný škrabopis otravuje. Zostali
    na tejto strane, v zošite, ktorý. Škatuľa od topánok. Popol,
    obloha, topánky. Pekná spoločnosť. Odkopol som ju
    pod stôl, pod písací. Byt zatiaľ nezostal neopustený.

    Ticho
    ľahostajných
    dravcov
    Len kúsok od radnice drobné. Či nemám.
    Štvrtku aspoň. Som chudobnejší vravím
    Ako oni. Ako vy povedal som vtedy. A oni
    že tenisky. Že mám predsa tenisky. Biele.
    Prepych tak nech len pekne pošmátram.
     
    Zbehnem do metra. Miesto na sedenie. Dychčí
    úľava. Ale opatrne. Súprava jachá hodnú chvíľu
    po povrchu. Prechádza štvrťami oškúlenými
    medzi centrom a predmestím. A zrazu vstupujú.
    Periférne vidím že oni. Traja. Čierni. Jeden

    hneď na sedadlo pri mne a teraz mlčí. Mlčanie
    zvedavých dravcov. Zábavychtivých. Potom sa
    tento obráti ku mne že čo tie drobné. Zdúpniem
    lebo ja že už zabudli. Vidím že vôbec nie.
    Lenivo sa tešia ako na minúty zaženú nudu
     
    z cesty. Nemám hovorím. Prichádzam z krajiny
    kde budovali komunizmus. Že čo? škerí sa tento
    zmätene. Komunizmus opakujem. A to je čo?
    pýta sa ma temné ohromenie. Predsa komunizmus.
    Trpezlivosť vyprší. Mávnu pochábeľ. Pracú sa.

    (z knihy STRACH Z UTÓPIE)

    THIS IS A REAL THING Toto je viazaná reč básnického prejavu.

    Označuje stupeň textovej viazanosti,

    usporiadanie textu v jeho tvarovej podobe.

    Vzťahuje sa skôr na formu ako na obsah.

    Jej prednosť je v stručnosti.

     

    Toto tu je základná jednotka

    básnického rytmu, spravidla jeden riadok.

    Vyznačuje sa zvukovým usporiadaním.

     

    Doteraz povedané sa v plnej miere

    vzťahuje aj na toto zoskupenie

    základných jednotiek básnického rytmu

    na základe spoločnej rýmovej schémy

    a uplatnenia

    rovnakého metrického pôdorysu.

     

    Najmenšou strofou je dvojveršie.

     

    Ak sa schéma v texte sústavne mení

    a nepodlieha pravidelnosti,

    vzťahuje sa skôr na obsah ako na formu.

     

    7 VŠEDNÝCH SITUÁCIÍ (z knihy STRACH Z UTÓPIE)

    Predstava, že niekto počul náš hlas,

    a dvere boli pritom zavreté,

    nás, pravdupovediac, napĺňa pocitmi

    neistoty. Predstavme si to.

     

    Predstavme si to tak, že ten, kto

    to tvrdí, počul hlasy z našej izby,

    zdalo sa mu, že nás poznáva,

    ale nie si je istý, či nám náhodou

    nehralo rádio.

     

    Aj to je možné, že sme tam neboli,

    ale naše rádio hralo:

    niekto iný ho zapol.

     

    Ale ani to nie je vylúčené,

    že sme boli tam, no rádio nehralo.

     

    V ten večer sme teda boli

    na dohovorenom mieste,

    v danom uzavretom priestore.

    Alebo nám hralo rádio.

     

    Ak sme tam neboli a ani rádio nehralo,

    tak sú na falošnej stope,

    nie je pravda, že nás niekto počul.

    Dúfajme, že v ten večer sme boli.

     

    Ešte aj vtedy, ak naozaj niekto hovoril

    v našej izbe, ale my sme tam neboli

    a rádio bolo vypnuté.

     

    NESPROSTREDKOVATEĽNÉ SPROSTREDKOVANÉ (z knihy STRACH Z UTÓPIE)

    Tento text pravdepodobne reprezentuje

    nejaký iný text. Zastupuje. Nahrádza.

    Nevysvetľuje. Odkazuje na nejaký iný,

    oveľa hlbší význam –

    význam nedostižných hlbín.

     

    Tento text pravdepodobne reprezentuje

    sám seba, zastupuje sám seba, pravda,

    iba keď tu nie je, je sám sebou osebe,

    sám seba nahrádza, potvrdzuje. Sám

    sebe je odkazom odkazujúcim na seba.

     

    Tento text teda nemá nijaký iný význam,

    iba ten a len ten, ktorý má. Okrem neho

    mu nemožno svojvoľne pripísať, ba ani

    odňať žiaden ďalší význam.

     

    Jeho jediným významom je, že sám osebe

    nijaký význam nemá, čo však nie je

    totožné s bezvýznamnosťou.

     

    Tento text je súčasťou tajných náuk.

     

    MOST (z knihy AMBIT)

    slová tejto básne

    nemôžu prežiť osamote.

    boja sa: strachu

    z pohyblivých hraníc

    prázdnoty…

     

    slová tejto básne

    potrebujú súputníkov,

    aj keď sú zavše

    zákerní a nespoľahliví…

     

    slová tejto básne

    potrebujú ďalšie slová

    tejto básne,

    aby vytvorili reťaz:

    reťazový most,

     

    po ktorom sa budú môcť

    prechádzať a zhadzovať

    opotrebované zvuky

    a zošúverené,

    invalidné významy,

     

    s ktorými sa nikdy

    nekryli

    a nikdy nijaké putá

    sa medzi nimi nevytvorili.

     

    STERIL SUICIDAL (z knihy STRACH Z UTÓPIE)

    môj básnický jazyk

    po sterilizácii

    poklesol

    do slizkých barín

     

    ukazovacích,

    privlastňovacích

    a neurčitých

    zámen.

     

    nad Vodou ho držia

    už iba hnáty

    pomocných slovies,

     

    spomedzi ktorých

    pomocné sloveso

    byť

    v prítomnom čase

    a tretej osobe

    Je

     

    najubíjajúcejšie,

    najnudnejšie

    a najmŕtvejšie…

     

    ABSENCIA: AMOR FATI (z knihy CVIČNÁ PITVA)

         Bola by taká, aby sa o nej nemuselo písať. Písalo by sa iba o písaní o nej. (Ako napríklad teraz?)

         Bola by predmetom jediného môjho písania. Toto jediné moje písanie by muselo prebiehať neosobne.

         Bola by taká, že by sa v súvislosti s písaním o nej nemusela používať paradigma slovies „musieť“ a „nemusieť“.

         Bola by jednou z tém jediného môjho písania o bytostiach jej pohlavia. (Bolo by to však iba gramatické pohlavie.)

         Bola by podnetom na také interpretácie, ktoré by ju posúvali do oblasti čírej fikcie či metafory.

         Bola by taká od prvej chvíle.

         Bola by skutočne metaforou, ale iba vtedy, keby ju niekto – tým niekým by mohlo byť to, čo by sa dalo vtesnať do toho, čo označujeme osobným zámenom „ja“ – previedol cez most transkripcie.

         Bola by, samozrejme, nejednoznačnou metaforou: jej metaforizovaná prítomnosť, zakliata do písma, by ani v najmenšom neobjasňovala, či sa píše o veci vyššej alebo nižšej.

         Bola by naozaj zakliata, a preto: boli by: hrad, rytier, drak. Možno to, čomu hovoríme „ja“, by mohlo byť tým rytierom. (To sotva.)

         Bola by manifestáciou súcna, úzko spätého s dynamizmom gramatických vzťahov. Tie vzťahy, tie spletence, by predstavovali sedem dračích hláv.

         Bola by niečím, čo by presahovalo takúto manifestáciu, prekonávala by sedem stupňov dozrievania.

         Bola by mimo syntaktických vzťahov, aj keď písanie o nej by vznikalo ako dôsledok schopnosti vytvárať také vzťahy. (Hrad.)

         Bola by iba natoľko imaginárna, nakoľko sú imaginárne vlastnosti jazyka, v ktorom sa o nej píše, hovorí, číta.

         Bola by bezo zvyšku a naplno obsiahnutá iba vo svojej absencii, nech už sa tá absencia manifestuje v čomkoľvek.

     

    MULTIPRIECHODY (z knihy CVIČNÁ PITVA)

         Užívateľovi tohto kódu by nemal prekážať žiaden z avizovaných kolapsov dôsledného a praktického myslenia.

         Užívateľ tohto kódu práve dorazil k nebezpečnému priechodu. Prejsť nemožno, iba prekĺznuť. Vo chvíli, ktorú ani užívateľ tohto kódu nezbadá. Po dekódovaní už nič neostane na svojom mieste a ten, kto sa bude chcieť vrátiť, musí rátať s tým, že familiárne prostredia pohltila zmena.

         Užívateľ tohto kódu súhlasí s paradoxmi, ktoré mu naservíruje tvorca kódu. Tvorca kódu nechápe, prečo by mal slepo aplikovať tú alebo onú konvenciu, keď nevie, kto, kedy a s akým úmyslom ju začal konštruovať. Tvorca kódu nechápe, prečo bol z procesu tvorby tej alebo onej konvencie vynechaný a prečo sa od neho vyžaduje, aby danú konvenciu prijal.

         Vyľudnenými poľami intelektu sa nesie hlahol absentujúcej tradície. Iba jedna tradícia môže byť autenticky osvojovaná: tá subjektívna (privátna), ktorú aranžuje tvorca, užívateľ a interpretátor osobného kódu.

         Tvorca kódu nechápe zabehané návyky cvičených opíc. Zatiaľ sa iba vyžíva v melancholických gestách koronerov. Konečne sa začína v epileptickej syntaxe spriechodnievať.

         Užívateľ kódu neprenikne celkom do tajov kódu, v ktorom sa práve udomácňuje, ostane na povrchu, uspokojí sa s banálne konkrétnymi dekoráciami – karnevalové vírenie ako výplň trvania úplne postačuje.

         Užívateľ iného kódu identifikuje v tejto fortifikcii čosi iné. Čudne zoradené grafické znaky: čiarky, bodky, kolmičky, vlnovky, oválne formy... Nevedome sa v priestore, kde sa podľa všetkého má nachádzať koncept mysle, vytvoria prekvapujúce analógie.

         Ktorékoľvek písmeno začne považovať za znak, estetizujúcu štylizáciu zvukového prejavu, trvajúceho v našom koncepte (a konvencii) času. Zo súčtu analógií sa zrejme stane kód, ktorý nebude mať nič spoločné ani s jazykom, ani s literatúrou. A teda ani s dekoráciami tejto fortifikcie.

         Nech užívateľ (takmer ktoréhokoľvek) kódu nájde svoj primeraný priechod, ak vôbec vie, čo sa tým myslieva. A koroner nech sa vráti k obhliadke zosnulých cvičených opíc.

     

    SAMA SO SVOJIMI (z knihy SANGAKU)

    (1. strofa):

    Daná je: depersonalizácia, uvažujúc o sebe,

    sebe samej sa vzďaľuje: narcis pátra po vhodnom

    odstupe od zrkadla. Zrkadlo mysle, bez vánku ani

    lístok, bez kamienka ani kruhy na hladine. Nečítam

    sa ľahko. S počúvaním je to ešte horšie.

     

    (2. strofa):

    Zdanie je: akoby v črtách tváre už nepulzovala žiadna

    anima, tá oživujúca mašina. Oči: čierne otvory, keby som

    teraz napísal, že na maske, nepochybne by to vyznelo

    banálne, ale napísal som to už. Na to som obzvlášť hrdý.

    Aj na slovo obzvlášť. Ani neviem, odkiaľ sa sem priplavilo.

    Ale druhá strofa mala byť o čomsi úplne inom. Riešme to v tretej.

     

    (3. strofa):

    A zasa: snímky jej samej, v rozličných prevlečeniach; postrašiť

    trochu iritujúcou diagnózou? Že v nej niet nijakej identity; nehrá,

    iba presvedčivo stvárňuje svoju absenciu, možné totožnosti, ich

    uchvacujúcu manipulovateľnosť; prestalo kvázi biologické rozvíjanie osobnostného jadra; generovanie plurálnych identít. (Cindytime.)

     

    (4. strofa):

    Iba deti s nevyvinutými prsiami, bez ochlpenia. Túžbu dokážu rozdúchať nosené a neoprané nohavičky školáčok, v krajine schovávajúcej sa Amaterasu.

     

    (5. strofa):

    0609 122 252 (Urobím sa pred tebou)

    0609 119 137 (Živá zábava)

    0609 122 266 (Chceš to robiť? Ozvi sa!)

    0976 730 206 (Počúvnem si, ako to…)

    0976 730 102 (Som sama so svojimi fantáziami)

     

    SÚMRAČNÁ REČ (úryvky)

    25:

    návrat v prestrojení za

    súmračnú reč

                        s nepríjemným pocitom vyčerpanosti

                                                                     petra macsovszkého

    nevyhnutné

                   toto nie je skúsenosť bežného človeka

    v prestrojení za petra macsovszkého

                                  stojaceho na prahu nového milénia

    25. a:

    rečnenie na súmraku

                              mne uveriť nie je ľahké nevyhnutné

    peter macsovszky ako metafora

    toto je veľké dobrodružstvo ducha

                                  s kým iným by som sa mohol asi tak

    v prestrojení za súmrak

                                                      zopakujem ho 2 a 2dsaťkrát

    petra macsovszkého

                                            podeliť o svoju osobnú empíriu

    kto si stavia pamätník

                                                                                    ak nie so sebou

    stavia ho zbytočne

     

    25. b:

    kto vytvára prízraky

                             ak by bol v miestnosti ešte niekto

    raz ich určite využije

    nevyhnutné axiómy

              nikto sa nikdy nedozvedel aké bolo jeho

                                                                     skutočné poslanie

    na súmraku

     

    25. c:

    ale peter macsovszky sníva medzitým

                                                                     na svojom súmraku

    o tom že jedného dňa nechá všetko tak

                                       z pohľadu petra macsovszkého sa

    a zabudne na literárne debaty

                                                                          príbeh práve začal

    na toto chimérické konfúzne písanie

     

    25. d:

    pokúsi sa definovať svoje oporné body

                                                                bol majster prevlekov

    svoje a nikoho iného

                                                                kým nestrácal hlavu

    stará duša návratov bezpočet

                                             bol jednoducho nenahraditeľný

    návraty z petra macsovszkého do

                                                                          petra macsovszkého

    (echo: petra macsovszkého)

    body a vzťahy navzdory

                    čitateľom sú bližšie obrázky ako texty

    početným deštrukciám dekonštrukciám redukciám

     

    25. e:

    niečo tým svojím polovičatým štýlom

                                                                          petra macsovszkého

    a týždeň čo týždeň sa tešiť že sa niekde

                                  zdanlivo voľná obrazová a textová

                                                                                         štruktúra

    objaví meno petra macsovszkého

                                                      nikto nevedel že je to on

    nikto nevedel definovať rozdiel

    medzi petrom macsovszkým a petrom macsovszkým

     

    25. f:

    ale nápad použiť petra macsovszkého

                             stratil sa vo virvare každodennosti

    ako metaforu

                             nikto nikdy sa nedozvedel za koho

                                                                                    sa maskoval

    - - a či sa vôbec maskoval

    - - a či v sebe maskoval petra macsovszkého

                                                                          alebo niekoho iného

    tiež odkiaľsi prevzal

                                            nikto z nás ho ani len nevidel

     

    25. g:

                                                                               peter macsovszky

    viazaný sľubom mlčanlivosti

    petra macsovszkého

     

    25. h:

    autoportrét autoportrétu

                                                                          petra macsovszkého

    metafora autoportrétu

    inštalácia metafory petra macsovszkého

    dezinterpretácia inštalácie

                                                                          petra macsovszkého

     

    25. ch:

    fluxus peter macsovszky

    ešte sa nenarodil

                                                 viazaný sľubom mlčanlivosti

    dvadsiata prvá inštalácia mena

                                                                          petra macsovszkého

                                            pretože trikrát sedem operácií

    zamlčanie

    a peter macsovszky dvadsiatydruhýkrát

     

    GESTIKA (úryvky)

    +++

    Túto báseň som nikdy nenapísal.

    To, čo tu predkladám, je úlomok,

    *

    smietka.

    *

    Unikla záhube, unikla mojej ostražitosti.

    Tajne kdesi pretrvávala,

    prežila svoj osobný nečas.

    Prežila úbytok metafor, aby sa dnes,

    tu, na chvíľu, sama zmocnila napätia

    rozčesnutých metafor.

     

    +++

    Žiaľ, len čo som túto báseň dopísal,

    položil som ju niekam

    a dodnes som nezistil kam.

    Musím teraz žiť v byte s hotovou básňou

    na neznámom mieste.

    Musím žiť s pocitom,

    že aj taký malý priestor,

    akým je tento byt, obsahuje ešte

    neznáme teritóriá,

    nebezpečné exotické krajiny,

    pahltné pukliny, v ktorých miznú:

    *

    dopísané básne.

     

    +++

    Vždy som túžil

    napísať niečo trvalé.

    Niečo, čo by

    dnes večer ešte

    zabávalo,

    a s čím by sa potom

    zajtra dalo

    bez obáv vyjsť na ulicu.

    Napísať niečo

    nezničiteľné,

    aby si potomkovia

    mohli chváliť múdrosť

    dávnych.

    *

    Vyhĺbiť myšlienku

    do vody.

     

    +++

    Chcel som, ale čakalo ma

    len zlyhanie, pokus práve

    dodýchal.

    Túto báseň som chcel

    napísať na ohnutý pancier

    kameňa – vlhkosť ma

    umlčala.

    Potom som skúšal

    na tvár skaly –

    maska popraskala.

    Aj teraz, keď to skúšam tu,

    cítim sa odmietnutý.

    *

    Prestávam rozumieť písmu:

    nestvoril som ho.

     

    PRÍBEHOVÝ ROMÁN, KONEČNE (z knihy LEŠENIE A LANÁ)

         Čo má robiť Príbeh v tomto románe? Je osamelý, kamkoľvek sa obráti, odnikiaľ nemôže očakávať oporu. Takto to nepôjde. Je stratený. Nie naveky, samozrejme. Len dočasne, ale aj to je viac, než koľko môže uniesť. Hranice tolerancie Príbehu nebývajú nekonečné, bezhraničná zhovievavosť by ho mohla úplne zničiť. Potom by to už nebol Príbeh, len text.

         Toto je text, v ktorom je Príbeh stratený.

         To je dobrodružné konštatovanie. Alebo aspoň tvrdenie, z ktorého cítiť prítomnosť nastávajúceho dobrodružstva. Aby sa dobrodružstvo mohlo naplno a nefalšovane prejaviť, nesmel by chýbať dynamizmus. Príbeh by sa mohol napríklad potulovať. Lenže nemôže: je statický.

         Nie je statický preto, lebo neobsahuje dostatok dynamickej informácie: to gramatika ho zakukľuje do nepotrebnej, obťažujúcej rigidity, teda statiky. Príbeh teda musí zápasiť s gramatikou textu. Je na to celkom sám.

         Čo tento text prichystal pre náš Príbeh?

         Príbeh je zrazu náš? To čítame prvýkrát, odkedy sme sa vydali po jeho stopách. A prečo je náš? Čo také ho s nami spája?

         Takéto otázky môže položiť iba Text. Takto sa bráni, nechce, aby pohľad po ňom rýchlo lietal. Kĺzal. Nechce byť konzumovaný, zábavnosť je preňho druhoradá. Jediné, po čom naozaj túži, je prinavrátenie rituálneho rozmeru. Kde prišiel k takémuto rozmeru? Samovoľne si ho prisúdil. Príbeh by mu rituálny rozmer nebol poskytol, pretože on sám chcel byť rituálom.

         A dlho aj bol.

         Alebo si to o ňom aspoň mysleli.

         Bol rituálom, ktorý nás čakal pri raňajkách, a keď sme večer zaspávali, posledný zhasínal nočnú lampu. V spálni sa však jeho pôsobisko nekončilo: často nám prenikol aj do sna a tam nás zabával ďalej. Trošku postrašil, trošku rozosmial, pošteklil. Len aby sme sa kĺzali a nevšímali si Druhé významy.

         Druhé významy zatiaľ povyliezali na povalu Textu a tam tíško chradli. Po uplynutí istého času prestali čakať na svoje vyslobodenie. Vízia rytiera, ktorý by do nich vlial novú silu, sa rozplynula.

         A my sme sa len kĺzali a kĺzali a vôbec nepomysleli na to, že pod ľadom je ešte voda. A pod vodou dno.

         A Príbeh nám tvrdil, že ľad je z ľadu. Verili sme mu, lebo ľad nevyzeral ako voda. To nás držalo nad vodou. Nikdy sme neuvažovali o tom, či je pod vodou naozaj nebezpečne.

         Príbeh nemá rád vodu, lebo nevie plávať tak dobre ako Text. Príbeh vie plávať iba jedným smerom, jedným štýlom a iba v takom bazéne, kde dočiahne na dno.

         Napriek tomu, že Príbeh zriedkakedy opúšťa svoj bazén, neopovrhne ani riekou. Rieka sa tiež valí len jedným smerom a niekedy, keď sa po výdatných dažďoch vzduje, zvalí most. Tým mostom je Text.

         Keď je Text pevný a dostatočne odolný, môžeme po ňom prejsť na druhý breh a stretnúť sa tam s Druhými významami. Nemusíme sa vždy ponáhľať: chvíľku môžeme na moste postáť a len tak hľadieť na drobné smietky unášané riekou. Odpadkov je však toľko, že sa poľahky môže stať, že si nevšimneme Príbeh.

         V podstate sme celkom altruistickí, keď sme obetovali čas a vydali sa hľadať Príbeh. Jeho zábavné triky napáchali v našom živote už toľko škôd, že si vlastne nezaslúži, aby sme ho hľadali. Keď sa raz stratil, tak sa stratil, asi to tak malo byť, treba ho nechať tam, kde je. Nech aj on chvíľu chradne. Nezabúdajme na to, čo vykonal Druhým významom: nechal ich chradnúť na povale, kde sa ich mohli zmocniť pavúky, myši, potkany, ba aj nejaká nenásytná a perverzná mačka.

         Hľadajme ďalej.

         Povedalo sa, že Príbeh sa stratil v Texte. Tak prečo sa tu hovorí o moste, rieke a druhom brehu? Och, pravdaže, veď nevieme, čo je Text. Dlho ležal chorľavý v lazarete zvanom Príbeh! Zabudli sme, že Text, ktorý by sme počas svojho života nemali nechať neprečítaný, nie je vždy zaznamenaný v písme. Vrátime sa teda k mostu, rieke a brehu? Pravdaže!

         Text je trojrozmerný, a keby sme mali rukolapný dôkaz, že existujú aj ďalšie rozmery, tak pokojne aj viacrozmerný. Ostaňme však nateraz pri tom, že náš Text má tri rozmery, vzduch, vodu, oheň, drevo, železo, zem. Sú v ňom vybudované mestá, ktoré sa zas striedajú s vyľudnenými krajinami. Mestá a krajiny obývajú ľudia, zvieratá, vtáky, ryby, deti. Na dorozumievanie i zavádzanie používajú rozličné jazyky. Tie jazyky majú svoje písma – aby sa spôsoby dorozumievania a zavádzania mohli zvečniť. Myšlienky a činy obyvateľov trojrozmerného sveta sa rozbiehajú toľkými smermi, že vtesnať ich do zábavného príbehu by bolo čosi ako fašizmus alebo kastrácia, aby sme príliš neodbiehali k abstraktným pojmom. Skrátka: príbehy kastrujú svet. Veď myšlienky a činy sú len spochabený hmyz nad nočnou lampou. Ako ich skrotiť, aby sa správali podľa pravidiel príbehu? Aký by z toho mali úžitok?

         Poletujú všetkými smermi, zavše sa pária, inokedy do seba zúrivo vrážajú. Myseľ poprevŕtavali spleťou chodieb a urobili si z nej hanebnú a hygienicky veľmi pochybnú nocľaháreň. A tie časti mysle, ktoré táto architektonická neposednosť nápadov a pohnútok ušetrila, sa teraz podobajú na poľutovaniahodný, nedostatočne zásobovaný antikvariát.

         A v tomto antikvariáte teraz šaškujem, predstieram, že hľadám nejaký Príbeh, ktorý sa stratil v nejakom Texte.

         Nijaký Príbeh nehľadám, nič sa nestratilo. Z pitvora ku mne preniká upokojujúce kotkodákanie. Nie som v nijakom antikvariáte, neznášam plesnivé, zaprášené knihy a labyrinty.

         Z Obsahu bude dobrá polievka. Obsah zatiaľ žije, no ak sa nechceme vzdať polievky, budeme ho musieť zarezať.

         Tomu, čo sa nachádza medzi živým Obsahom a polievkou, sa hovorí Príbeh.

     

    ŠPIONÁŽNY ROMÁN (z knihy LEŠENIE A LANÁ)

         Istý recenzent včera v jednej recenzii napísal:

         Na úrovni vety vie štylizovať ako málokto, čo potvrdzuje hneď prvá veta prvej poviedky.

         Prvá veta prvej poviedky sedí teraz v útulnej kaviarničke, pôsobivý výstrih, ľahostajný pohľad, súmerná noha prehodená cez druhú súmernú nohu. Lebo Prvá veta prvej poviedky má dve nohy a nehanbí sa ani za jednu z nich.

         Čo robí Prvá veta prvej poviedky v útulnej kaviarničke? Číta. A čo také číta?

         Číta toto:

         Autorovi absolútne chýbajú témy a námety, takže svoje remeselné schopnosti písať nemá na čom realizovať. H. neponúka v tejto knihe nijaký zaujímavý či nebodaj originálny príbeh.

         Prečo Prvá veta prvej poviedky číta? Chce azda takto zabíjať čas? Veru áno. Nudí sa, no do tejto útulnej kaviarničky sa neprišla nudiť, ale čakať. Čakať? Veru áno, na svojho milenca.

         Jej tajným milencom je Príbeh.

         Och, zas tá nenásytná pažravosť! Bez príbehu sa už ani nenaraňajkujeme! Ale prečo musí byť zaujímavý a originálny?

         Na Príbeh si počkáme.

         Príbeh je veľmi rozlietaný, takpovediac mystický. Čo to znamená? To znamená, že so svojimi nepriateľmi vychádza dobre. Uvedomuje si ich didaktické poslanie na tomto slzavom svete. Ďakuje im za napätie, v ktorého plodnosti sa rodia šumy rôznych recenzií. Príbeh vie, že to zvyšuje trpezlivosť Prvej vety prvej poviedky.

         Prvá veta prvej poviedky a Príbeh majú dohovorený presný čas stretnutia, no Prvá veta prvej poviedky aj tak loví vo vodách recenzie po nejakej výrečnej stope Príbehu. Prvá veta prvej poviedky si rada domýšľa Príbeh: impulzy pritom čerpá z toho, čo na stránkach periodík zanechali literárni kritici, prípadne spisovatelia, ktorí sa dali presvedčiť, aby napísali recenziu.

         Prvá veta prvej poviedky vie, že by nemala vymýšľať príbehy o Príbehu alebo o prvých vetách prvých poviedok, pretože by ju kritik mohol obviniť z toho, že nemá tému. Prvá veta prvej poviedky však nesmie teraz nechať ležať úhorom ani svoje vnady inšpirujúce k fantáziám klzkým ako úhor: povytiahne teda okraj svojej sukienky, aby kritika, ktorý sedí pri stolíku naproti, priviedla na iné myšlienky.

         Iba slepý si nevšimol, že jediné, čím sa kritik oproti zapodieva, je nehanebné pozorovanie Prvej vety prvej poviedky. Len aby sa to neskončilo vraždou, pomyslí si mierne frustrovaná Prvá veta prvej poviedky. Vražda by síce na chvíľu presvedčila kritika, že téma a príbeh nechýbali, no súčasne by ho priviedla k úvahám o braku.

         (Citlivejší kritik však musí vedieť, že prvá veta, ktorá na seba čo len trošku dá, býva taká oslňujúca, až to paralyzuje aj tie najaltruistickejšie záchvaty príbehu. Ešte citlivejší kritik vie aj to, že prvotriedna prvá veta a príbeh sú dve veci, dva navzájom neprepojené fenomény, natoľko neprepojené a nezávislé, že to niekedy ústi až do krajnej nevraživosti.)

         Prvá veta prvej poviedky však vie, že ak chce mať rukolapný sexuálny úspech, nesmie sa zľaknúť ani braku.

         Veď sa ani neľaká.

         Spoza azylových skiel slnečných okuliarov pozoruje dianie v útulnej kaviarničke. Príbeh nesmie uniknúť jej pozornosti. Hoci ho pozná už dlho, veď spoločnú rozkoš okúsili v nejednom hodinovom hoteli priemernej štylistiky, jeho výzor je zakaždým iný. Príbeh vystupuje v tomto príbehu ako veľký gigolo, no je to len zdanie, pretože v skutočnosti je monogamný a s vetami nezahýba. Aj s Prvou vetou prvej poviedky spáva zriedkavo, hoci tá by privítala hustejší výskyt tejto nízkej a živočíšnej zábavky. Lebo Prvá veta prvej poviedky má temperament, čo sa o Príbehu nie vždy dá s istotou povedať.

         Prvá veta prvej poviedky je oveľa skúsenejšia ako ostatné vety: Autor sa najviac potrápil práve s ňou. Čím ďalej v príbehu pokročil, tým menej pozornosti venoval vznikaniu ďalších viet: únava materiálu. Autor sa nenamáhal zbytočne: Prvá veta prvej poviedky je taká krásavica, že sa pokojne môže prihlásiť do súťaže krásy. To sa však nikdy nestane, lebo jej telesnú krásu zatieňuje múdrosť. Je to múdrosť posplietaná zo strategických, takpovediac až špionážnych manévrov: preto tie slnečné okuliare.

         Keďže Prvá veta prvej poviedky je skúsená a múdra, nemá ilúzie, a preto presne pozná svoje poslanie v tomto príbehu. Pozná hranice svojich možností. Pozná hranice tohto príbehu. A keďže má sklony k špionážnym manévrom, vie aj to, že v tomto príbehu sa sleduje niečo iné, nie tento príbeh. Na Príbeh sa tu, samozrejme, čaká len naoko.

         Prvá veta prvej poviedky vytiahne z kabelky malý zápisník a napíše: „sabotáž uznaných pravidiel pravopisu“. Prvá veta prvej poviedky vie, že tam, kde sa práve nachádza, vládnu pravidlá mužského sveta. A ten nesľubuje a neobľubuje vybočenia, výnimky, nečakané udalosti, nepravidelnosti, inšpiráciu, improvizáciu, hru.

         Prvá veta prvej poviedky vie aj to, že svoje inovácie jazyka musí skryť pod zdanlivo uhladenú štylistiku, pod nenápadnú, suchú, frigidnú syntax. Takže sabotáž prebieha pod povrchom dodržiavania pravidiel pravopisu a pod povrchom sabotáže sa odvíja návrat k pravidlám. A to všetko len naoko.

         „Nikoho sme sem neprišli zabávať,“ napíše po chvíľke zamyslenia do svojho zápisníčka Prvá veta prvej poviedky. A potom dopíše: „ale aby sme ukázali alebo utajili svoju odvahu byť v opozícii za každých okolností.“

         Prvá veta prvej poviedky, hoci je múdra a krásna, jej pohľad melancholický a živočíšny, hlas gotický, vyznačuje sa aj neopatrnosťou. Keby tieto zápisky u nej našli, mohlo by to vážne ohroziť ďalšiu realizáciu plánu. Čo bude potom s Príbehom?

         Príbeh sa bude musieť pridať k homosexuálom, pajácom a fašistom. Osvojí si heslo: „Nechaj žiť, aby bolo možné ďalej vraždiť.“

         Kde je Príbeh?

         Príbeh stojí pred bankomatom.

         Kritik v útulnej kaviarničke dopil kávu. Autor dopísal. Z výrazných komiksových postáv tu sedí už len Prvá veta prvého príbehu.

         Kávu dopil, ale neodišiel. Dopísal, ale od písacieho stola nevstal. Obaja blažene vyfukujú dym.

         V útulnej kaviarničke sa nečakane zjaví Príbeh.

         Prvá veta prvej poviedky sa tvári, že si ho nevšimla.

         Príbeh prejde rovno k barovému pultu. Za pultom, v prestrojení za barmanku, čaká naňho Predposledná veta prvej poviedky. Prvá veta prvej poviedky ju neidentifikovala, a preto neplatí, že Príbeh nezahýba s inými vetami.

         Príbeh odloží klobúk na barový pult. V skutočnosti chcel len zakryť lístok, na ktorom stálo:

         „Toto celé je len návod, schéma, vzorec. Nedajte sa oklamať. Každý si dosadí to, čo mu bude práve vyhovovať. Ľúbim ťa. Stretneme sa pri zadnom vchode.“

         Kritik ostražito sleduje povedomého elegantného pána pri barovom pulte, nevie však, že je to Príbeh.

         Autor nechápe, načo stvoril príbeh, keď aj tak nemá záujem oklamať tých, ktorí sa podľa Príbehu nemajú dať oklamať.

         Prvá veta prvej poviedky ešte stále nevenuje pozornosť tomu, čo pri barovom pulte stvára Príbeh. Pomaly si zloží slnečné okuliare a pohľadom začne provokovať Kritika.

         Kritik sklopí oči.

         Chce účet, ale čašník sa kamsi vytratil.

         Čašník podáva Príbehu klobúk, ktorý sa ocitol na dlážke. Príbeh ho akoby náhodou zhodil, aby si barmanka mohla vziať lístoček.

         Barmanka nie je bársaká žena: má literárne ambície. Spáva s Autorom, ktorý si ju sem príde večer vyzdvihnúť. To všetko sa však udeje v nejakom inom príbehu iného autora.

         V tom inom príbehu Prvá veta prvej poviedky vie, že Predposledná veta prvej poviedky s Príbehom flirtuje len naoko. V skutočnosti ide o zastierací manéver. Zastrieť sa má buď nejaká špionážna akcia alebo tajný milenecký vzťah. Alebo príchod skutočného Príbehu, ktorého dvojníkom je henten tam pri barovom pulte.

         Prvá veta prvej poviedky spáva teda s dvojníkom. Skutočný Príbeh by do hodinového hotela s nijakou vetou nešiel. Skutočný Príbeh nezahýba, lebo nemá komu: je promiskuitný.

         Na miestnej komandatúre sa jeho análny otvor stáva večer čo večer vrcholnou pochúťkou rozpálených gestapákov.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory