Tomáš Záhumenský
Tomáš Záhumenský




  • Životopis autora

    Radoslav TOMÁŠ sa narodil 29. decembra 1982 v Poprade, kde v rokoch 1994 až 1998 absolvoval gymnázium. Neskôr vyštudoval žurnalistiku na

    Radoslav TOMÁŠ sa narodil 29. decembra 1982 v Poprade, kde v rokoch 1994 až 1998 absolvoval gymnázium. Neskôr vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti žije a pôsobí ako mediálny analytik. Tomášove básnické prvotiny siahajú už do obdobia stredoškolských štúdií a jeho publikačné aktivity sú spojené s časopismi Dotyky, Slovo mladých, Literárne kroky a i. Jeho texty boli predstavené aj poslucháčom Slovenského rozhlasu. Je členom Spišského literárneho klubu.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Meno Radoslava Tomáša nie je na slovenskej básnickej scéne neznámym pojmom, a to najmä u mladšej generácie

         Meno Radoslava Tomáša nie je na slovenskej básnickej scéne neznámym pojmom, a to najmä u mladšej generácie čitateľov. Ako hovorí sám autor, svojím písaním pozýva čitateľa k otvorenému dialógu a kreatívnej výmene. Počiatočnou iskrou jeho tvorivej práce je zrodenie určitého konceptu písania, ktorý potom ďalej vedome spracováva do konečnej podoby, akú nachádzame v jeho knihách.

         Tomáš vstúpil do literatúry v roku 2005 zbierkou Chlapec, ktorá je ale z veľkej časti výberom i jeho skorších básní písaných v 90. rokoch minulého storočia a zachytáva tak počiatky jeho tvorivých aktivít. Texty Rada Tomáša predstavujú záznamy, fragmenty zážitkov, spomienok, ktoré na priestore svojich básní oživuje a dáva im nové formy a významy. Každá z kníh autora je potvrdením vývinu jeho poetiky a predstavuje rôznorodé roviny, prostredníctvom ktorých básnik vníma svet a komunikuje s ním. Každá z nich je hľadaním novej úrovne vlastnej poetiky. Inšpiračným východiskom mu boli napr. texty Ivana Kraska, no ako sám priznáva, najväčšmi ho zasiahla poézia Štefana Strážaya.

         Výber textov zbierky Chlapec je rozdelený do dvoch celkov (Chlapec, Chlapec a krajina) a doplnený doslovom Petra Karpinského. Už vo svojom debute Tomáš potvrdzuje svoj zmysel pre metaforu, pričom najzreteľnejšie pracuje s jej vizuálnom rovinou. V tejto súvislosti potom pochopiteľne vyznieva i možné nachádzanie paralel s poéziou konkretistov – okrem iných sa v básni Jej ktorá spí objavuje ondrušovský motív vajíčka („srdce je vyfúknuté vajíčko“), s ktorým vo svojich textoch pracoval tiež Ján Stacho. Nechýbajú však ani auditívne či vizuálne metafory, pri ktorých do popredia vystupujú fragmenty veršov determinované farbou či obrazom broskyne (broskyňové svetlo, broskyňový kopec a i.). Na úrovni motívov básnik často pracuje s jednoduchými prvkami, ktoré sú súčasťou každodennej reality, ako sú napr. šálka/hrnček, jablko, kostol, či prvky určujúce prírodnú krajinu – pole, slnko, sneh – alebo aj samotný motív dediny či záhrady, meniaci sa cez obrazy ročných období. Básne v tejto časti predstavujú intimizujúcu poéziu lyrického subjektu, ktorá je vyjadrená radostnými obrazmi detského sveta plynule prechádzajúcimi k dospelému vnímaniu sveta. Ten je doplnený aj o ženský subjekt, a to i s akousi erotizujúcou líniou, čím Tomáš nepriamo odkazuje aj na rúfusovskú literárnu tradíciu. Obrazy intimity dostávajú rôznorodé podoby práve vďaka zmyslovým metaforám a výraznému emocionálnemu náboju, ten je výrazný napr. v básni Otec, v ktorej básnik veľmi subtílnym spôsobom skicuje až akýsi archetypálny obraz otca: „muž čo brúsi nôž na chlieb / plače keď odchádzam / je hrdý a krásny ako dýka“ (podobne v básňach Doma, Na chvíľu atď.). Druhú časť zbierky otvára súveršie Štefana Strážaya, poukazujúce na krajinu ako subjekt, čo tejto časti dominuje a autor to naznačuje aj samotným názvom druhého celku knihy. Krajina je explicitne vyjadrená len zriedka, básnik vo veľkej miere pracuje s jednotlivými aspektmi, ktoré ju bližšie určujú. Krajina je inšpiráciou. Mení sa však kompozícia textov. Básne nadobúdajú imaginatívny, hĺbavejší charakter a oproti úvodným básňam sú náročnejšie i na rozsah a percepciu. Básnik pracuje s obrazmi dažďa či rozbitého skla a ťaživá atmosféra básní je v niektorých prípadoch naznačovaná aj priamo ich názvami (básne Bolesť, Smútok, Stratené a i.). Podobné konotácie dosahuje autor aj prostredníctvom antropomorfizmov („krajina zaspala v rozbitej škrupinke“, „dážď dvíha svoje ťažké ruky“) či použitím stachovskej metafory estetizácie škaredého, ako potvrdzuje napr. verš „do zreničiek vrastie ti vlastná koža / z viečok“. Takúto polohu Tomášovej poézie odľahčujú verše prírodnej lyriky, spomienky na detstvo či priestor vidieka.

         Kompozične a tematicky je azda najprepracovanejším v poradí druhý Tomášov titul s názvom Vlčie svadby (2009), ktorý začal vznikať náhodne na základe autorovej inšpirácie divadlom a ktorý predpokladá náročného čitateľa so širším intelektuálnym pozadím. „Kniha vznikla ako intelektuálna hra s významami a presahmi, s množstvom odkazov a interpretácií,“ poznamenáva autor. Biblické a mytologické príbehy, ktoré básnik transformuje vlastnou optikou, sa mu svojou univerzálnosťou stávajú prostriedkom na vyjadrenie situácií a vzťahov zapadajúcich i do kontextu súčasného sveta. Zbierka je zložito komponovaná do troch častí pomenovaných podľa troch osudov z gréckej mytológie – Clotho, LachesisAtropos –, pričom každá z nich je ďalej rozčlenená na samostatné, no tematicky vzájomne poprepájané časti, ktorým básnik dáva zaujímavú („príbehovú“) podobu. Prvá časť zbierka zahŕňa štyri celky korešpondujúce s bájnymi príbehmi o Medei, Iasonovi, Minotaurovi a Theseovi, ďalšiu časť tvoria celky Judáš, Mária Magdaléna, Salome a Ján Krstiteľ, kým záverečnú, tretiu časť predstavuje básnický celok s názvom Starec a Boh. Autor vo veršoch prezentuje veľmi silné obrazy o vine, výčitke a smrti. Psychologizujúcimi postupmi je zvýraznený najmä morálny aspekt, čo potvrdzuje hneď prvý z textov, hovoriaci o dcére kolchidského kráľa stelesňujúcej symbol krutej pomsty. Tej však Tomáš i napriek ohavnosti jej činu (vražda vlastných detí ako trest za neveru manžela) neuberá na ľudskosti, ba naopak, Medea paradoxne o to viac zosobňuje samotný aspekt materstva („Práve vtedy / keď váha / je najviac / matkou / A aj sama vie / že nijaký iný divý zver / by to nespravil“). Jedným z výrazných prvkov zbierky je zvuková stránka veršov, refrénovito sa opakujúce pasáže či jednotlivé (i deestetizujúce až morbídne) obrazy a slovné hry. Vo veľkej miere využívaný voľný verš básnik na niekoľkých miestach narúša lineárnym usporiadaním textu, ktoré má v niektorých prípadoch podobu epického rozprávania. Zbierkou najväčšmi rezonuje motív smrti, ale aj úzkosti a samoty. Autor svoje texty prepája s pôvodným príbehom prostredníctvom idey, artefaktu či symbolu (ktoré častokrát korešpondujú s modernou realitou).

         Ostatná zbierka básní Statusové hlásenia (2011) s podtitulom Antológia súčasnej európskej poézie predstavuje akúsi interaktívnu hru, ktorá sa zmenila na koncept písania, a zároveň i o čosi inú líniu poetiky Rada Tomáša. Básne-hry (ako potvrdzuje sám autor v krátkom doslove knihy), texty imaginárnych tvorcov európskej básnickej scény, majú byť len akýmisi podnetmi podporujúcimi úvahy o stereotypných aspektoch, ktoré môžu do percepcie textu zasiahnuť. Tomáš otvorene ponecháva spôsoby a cesty, ako tieto texty uchopiť, na čitateľovi, píše: „... na otázky, ktoré Statusové hlásenia položili aj mne samému, neexistujú správne odpovede.“ Jednotlivé texty sú rôzne kompozične usporiadané, okrem voľného verša autor využíva aj básne v próze. Takisto rôznorodá je tematická rovina a najmä repertoár motívov, v rámci ktorého sa ale básnik nevzďaľuje ďaleko od jemu dobre známej lexiky zahŕňajúcej pojmy ako dom, mama, jablko, anjel či šálka a i. Hravé vyznenie striedajú pocity samoty a odcudzenosti lyrického subjektu s niekedy abstraktným až tajuplným vyznením: „Lebo to najkrajšie príde až nakoniec – príbeh sa poddá, odhalí nový význam a zároveň zachová všetko z nášho súkromia, našej tajnej intimity“ (Ken Chiron, Po napnutom lane /denníky/, Grécko). Hoci v prípade tejto zbierky nejde o nezvyčajný nápad s hrou medzi identitou autora, jeho geografickým či rodovým určením, Tomáš predstavuje zaujímavý a umelecky hodnotný spôsob práce s jazykom, obraznosťou či zachytenia prostých fragmentov sveta.

    Mária Pavligová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Básne autora boli preložené do nemčiny, angličtiny a poľštiny.

  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Hostová, Ivana: Ružová je dobrá. In: Knižná revue , roč. 22, 2012, č. 2, s. 4. Palasčák, J.: Made in... In: Romboid , roč. 47, 2012, č. 1, s. 73

    Hostová, Ivana: Ružová je dobrá. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 2, s. 4.

    Palasčák, J.: Made in... In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 1, s. 73 – 75.

    Badín, M.: Ľahký dotyk slov. In: Orol Tatranský, roč. 10 (11), 2010, č. 8, s. 3.

    Brück, Miroslav: Posolstvá motýlích krídel (Radoslav Tomáš: Vlčie svadby). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. 5.

    Folentová, V.: Poézia nie je zisková, je to záležitosť menšiny (Rozhovor). In: blog.martinus.sk, 5.11.2010 (http://blog.martinus.sk/2010/11/radoslav-tomas-poezia-nie-je-ziskova-je-to-zalezitost-mensiny)

    Hudák, T. – Kodoň, L.: Básnik s dušou chlapca (Rozhovor). In: Sme, 11.9.2010 (http://tv.sme.sk/v/17238/basnik-s-dusou-chlapca.html)

    Kraicová, I.: To, že rozmýšľam nad básňami, zo mňa nerobí lepšieho človeka (Rozhovor). In: Sme, 24.10.2010 (http://trnava.sme.sk/c/5608088/to-ze-rozmyslam-nad-basnami-zo-mna-nerobi-lepsieho-cloveka.html)

    Rácová, V.: Jednoduchosť pohľadu. In: Romboid, roč. 45, 2010, č. 9, s. 95 – 97.

    Dzúr, M.: O (básnikových) istotách a pochybnostiach. In: Let, roč. 2, 2006, č. 11, s. 138 – 139.

    Gavura, J.: V ústach si nosí svetlo (zanovito). In: Romboid, roč. 41, 2006, č. 6, s. 77 – 78.

    Karpinský, P.: Poézia je ako hudba. In: Slovenské pohľady, roč. VI + 122, 2006, č. 6, s. 99 – 102. 

    Matejov, R.: Ľahkosť i bremeno mnohorakosti (Výročná, bilančná štúdia o slovenskej poézii roku 2005). In: Knižná revue, roč. 16, 2006, č. 16 – 17, s. 10 – 19.

    Šrank, J.: Rustikálne karaoke. In: RAK, roč. 11, 2006, č. 10, s. 43 – 47.

    Zambor, Ján: Pod srdcom jej rozkvitajú ľalie (Radoslav Tomáš: Chlapec). In: Knižná revue, roč. XVI, 15. 2. 2006, č. 4, s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Nie je tu nič nadbytočné, všetky slovné významy, presahy a odkazy sú funkčné. Dôrazne dbá na disciplínu tvaru

    Nie je tu nič nadbytočné, všetky slovné významy, presahy a odkazy sú funkčné. Dôrazne dbá na disciplínu tvaru a nepodlieha opisnému odbiehaniu. Jeho prednosťou je sústredený a koncentrovaný výraz zasahujúci do najabsolútnejších vrcholkov.

    Miroslav Brück

    R. Tomáš sa v knihe uspokojuje s „typologickou“ obraznosťou, miera konkrétnosti sa pri smerovaní od všeobecného k jedinečnému zastavuje na úrovni typov. Ľudské postavy sú pomenované ako „starec“, „chlapec“, gramatické „ty“, ona sa spredmetňuje ako „hrdlo“, „prsia“, „kolená“, priestory ako „dedina“, „izba“, „pole“, „kostol“ a bezprostredné veci zastupuje „stôl“, „jablko“ či „nôž“. Takýto spôsob zobrazovania prináša so sebou presné poetologické dôsledky, opisované vzťahy sa nevnímajú v úplnej konkrétnosti, ale ako abstraktnejšia sústava.

    Ján Gavura

    Svet detstva charakteristický pre prvú časť zbierky (zb. Chlapec – pozn. M. P.) je v autorových básňach plný hľadania, plachosti a neistoty, ale aj hravosti a detskej idealizácie reality. Tak ako lyrický subjekt – dieťa (chlapec) – ani autor nestráca radosť z poetického objavovania sveta, ktoré sa v jeho básňach prezentuje vo forme originálnych obrazov, metafor a prirovnaní. K veku mladosti samozrejme patrí aj láska a ľahká erotika.

    Peter Karpinský

    V Tomášových básňach sa i to, čo sa tradične vníma ako negatívne, mení, ak nie na svoj protiklad, tak aspoň na akceptovateľnú alternatívu. Tým v nich zostáva stále miesto pre základný princíp akejkoľvek viery, ktorým je nádej. Tomáš však na túto plochu nejde explicitne [...]. Takúto perspektívu dosahuje skôr tým, že v niektorých básňach využíva špecifické detské nazeranie na svet. Detská optika, vnímanie, pre ktoré je charakteristická i istá naivita, prostota (aj vďaka nej môžu k čitateľovi v zbierke prehovárať neživé predmety a javy – dom, stôl, cesta či noc), ale našťastie negatívne nepoznamenáva celkovú autorskú výpoveď.

    Veronika Rácová

    V kontexte súčasnej barbarizujúcej sa literatúry a umeleckej produkcie vítam Tomášovu zameranosť na báseň ako na hodnototvorný akt. Autor pritom nepredkladá umelý idylický obraz, vie o ambivalentnosti ľudského subjektu, vie o ambivalentnosti vecí, vie o nenávisti, zle. V jednej významovej intencii je jeho báseň ich stíšením. Tomáš sa vracia k elementárnosti, prvotnosti videnia, k prostote...

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Prvá kniha predstavuje zozbieranie toho, čo som mal, ako to už pri debutoch často býva. Druhá je odrazom môjho záujmu o mytológiu

    Prvá kniha predstavuje zozbieranie toho, čo som mal, ako to už pri debutoch často býva. Druhá je odrazom môjho záujmu o mytológiu a príbehovosť v poézii. V tomto rukopise (Statusové hlásenia – pozn. M. P.) pracujem s autorskou identitou básní [...]. Začalo to ako hra, v ktorej som si chcel vyskúšať rôzne autorské pozície a štýly, nakoniec je z toho projekt na knihu. No napriek tejto hravosti je tam viac rovín – či už je to tá autorská a rodová identita, štýlová rôznorodosť, alebo forma komunikácie, keďže niektoré básne publikujem na internete pod vymyslenými menami prostredníctvom statusov na sociálnych sieťach.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Radoslav Tomáš je pravidelným účastníkom mnohých literárnych súťaží, na ktorých sa predstavuje už od svojich

    Radoslav Tomáš je pravidelným účastníkom mnohých literárnych súťaží, na ktorých sa predstavuje už od svojich autorských začiatkov. Medzi ne patrí napr. Wolkrova Polianka, Akademický Prešov, Literárna Senica Laca Novomeského, Múza či Literárny Zvolen a i., na ktorých bol viac ráz pozitívne hodnotený, no azda jedno z najprestížnejších ocenení jeho básnickej tvorby predstavuje Cena Ivana Kraska, ktorá mu bola udelená za jeho debutovú zbierku Chlapec (2005). Okrem slovenského kontextu sa predstavil i v Českej republike (Poetický květen).

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    akoby navždy (zo zbierky Chlapec )   malinové slnko skryje sa do ticha a hĺbky starej lúky   rastie tam tráva po

    akoby navždy (zo zbierky Chlapec)

     

    malinové slnko skryje sa

    do ticha a hĺbky

    starej lúky

     

    rastie tam tráva po stehná

    dýcha a vo vetre

    sa kolíše raz na jednu

    raz na inú

    stranu

     

    líham si na chrbát

    kým ty spievaš a do hliny kreslíš

    nás oboch

     

     

    izba (zo zbierky Chlapec)

     

    večer doma je oblý

    hreje

     

    cítim vôňu jej kolien

    a sledujem ústa

    pripravené na výkrik

     

    plachými prstami

    dotýkam sa jej tváre

    sedí

    a mesiac žltý ako med

    leje sa po stene

     

    do dlane mi prstom

    kreslí zvonicu

     

     

    anjel (zo zbierky Chlapec)

     

    čarovná alica

    mi stíchla v ústach

     

    potme si dala

    pod námornícke tričko

    vankúš

    a povedala: poď

    budeme rodina

     

    a bola to jediná

    bytosť

    pod slnkom

     

    čo ma

    zazrela

     

    z očí do očí

    plakať

     

     

    Medea – 2. (zo zbierky Vlčie svadby)

     

    Ráno počíta

    koľko slov sa zmestí

    do boľavých úst

     

    Medzi písmenami

    jej padá dážď

     

    Jeho špinavá mokrá duša

    smutno puká

     

    raz z nenávisti

    raz z lásky

     

    Len oči

    ako pošliapaný obzor

    sledujú

     

    nôž

     

    ktorý placho

     

    šumí

     

     

    A nie je viac

     

    ako

    prst

    na

    ústach

    bohýň

     

     

    Mária Magdaléna – 2. (zo zbierky Vlčie svadby)

     

    Nájsť ju bolo možné tam

    kde sa pred sebou

     

    najviac skrývala

     

    (V každej cudzej dlani

    ktorá sa jej dotkla

    akoby nejaká moľa

    vyhrýzla malú dierku)

     

    Zo spánku hladila

    dospelého chlapca

    po vlasoch

     

    a hádala

    kto komu vchádza v noci

    viac do srdca

     

    On sa v snoch presviedčal

    že pod krídlami v jeho očiach

    je stále ona

     

    (láska je všetko čo Boh

    zabudol celkom na začiatku

    vložiť do dotykov)

     

    Ale cez deň

    každé jeho slovo

    aj tak pokryla

    suchá tvrdá koža

     

     

    Aleš Razavski, Skorosamota

    (Bielorusko) (zo zbierky Statusové hlásenia)

     

    V čase e-mailov máš zrazu chuť písať listy.

    No zisťuješ, že nemáš ani adresár svojich známych,

    všetci sú elektronickí.

    A aj keď vezmeš do ruky pero,

    nevieš, ako by si začal, ani prvé slovo, nič.

    Tak sa na to vykašleš – metaforicky

    aj reálne. Na rukáve nájdeš drobné červené

    kryštáliky, ktoré majú v sebe čosi veľmi staré,

    možno ešte z minulých životov.

    Naleješ si pohár alkoholu

    a pôjdeš spať. Keď sa v noci náhle s horúčkou

    zobudíš na sen, v ktorom si sa

    dotýkal vykašlanej krvi, presne ti dôjde

    ten tichý, neviditeľný posun:

    skorosamota nie je odstup od vecí,

    ale ľahostajnosť. A čo ťa najviac zaráža –

    nebadane ju už máš rád.

     

     

    Éric Stéphane, Les Mariages de Loups

    (Belgicko) (zo zbierky Statusové hlásenia)

     

    Všetky kľučky,

    ktoré sú na dverách vo mne,

    sú dúhové.

    Jednu stlačím a len cez škáru

    nakuknem dovnútra.

    Niekoľko kníh,

    rozvešaná bielizeň

    a posteľ, na ktorej sa

    v tejto chvíli milujeme.

    Sedíš na mne a končekmi vlasov

    ma bodáš do zatvorených očí.

    Smeješ sa, že to nemám rád,

    a keď nechceš prestať,

    vstúpim cez dvere do izby

    a dlaňou ti prejdem po chrbte.

    Strasieš sa od chladu

    a ja viem, že teraz si ľahneš ku mne

    a stúliš sa tak, že ťa nebude spod periny

    vidieť.

    Potichu vyjdem, nezamknem.

    Všetky kľučky,

    ktoré sú na dverách vo mne,

    sú dúhové.

    Nevieš o tom.

    Môžeš

    alebo nemusíš vstúpiť.

     

     

    Georgij Kirailski, O inom

    (Bulharsko) (zo zbierky Statusové hlásenia)

     

    Možno práve takto sa milujú hady,

    bez viery v niečo iné, dráždivo a jedovato.

    Ich láska deň po dni tvrdne

    ako slimačie ucho kdesi

    v rašeline. A keď láska umrie,

    hady ostávajú pripútané k sedimentu histórie,

    k vysušenej blane zeme a času.

    Medzi nimi je len kamenná ulita a v nej

    zabudnuté šumenie, niekoľko rýchlych

    dotykov a kŕčov, uhryznutí,

    myší a duchov. Lebo je láska, ktorá sa

    k citu približuje iba svojou podobou

    a formou. Takou bezútešnou, že by

    jej mohol aj ktosi uveriť. Možno práve takto

    sa milujú hady a ich láska je len zálohou

    za prvý počatý dotyk, ktorý im nepatril.

    Vyzlečenou tvrdou kožou v piesku.

     

     

    Eusebio Ventisquero, Prvý sneh

    (Španielsko) (zo zbierky Statusové hlásenia)

     

    Keď prvýkrát napadol sneh,

    stará mama ešte v noci vyšla pred dom,

    vzala ho do rúk a jedla.

    Nám deťom sa ho dovolila dotknúť až ráno.

    Bolo to ako schovať si do kútikov úst

    celú oblohu. Vtedy som si myslel,

    že podobne chutí aj láska.

    Večer nás škriabalo v hrdlách,

    nadránom sme dokonca chvíľu blúznili

    v horúčke. Ale na obed ďalšieho dňa

    už zostali po snehu len mláky. Odvtedy

    k nám už nikdy neprišiel. No láska

    chutila a chutí presne tak,

    ako si to pamätám.

    Zobraziť všetko