Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka



Obrázky kníh


Návštevy - 2014
Návštevy - 2014

Čierny zošit - 2017

  • LQ – literárny kvocient #12 _ Trhlina / Čierny zošit O knihách bez obalu. O knihách Trhlina Jozefa Kariku a Čierny zošit Richarda Pupalu debatujú Zora
    LQ – literárny kvocient #12 _ Trhlina / Čierny zošit O knihách bez obalu. O knihách Trhlina Jozefa Kariku a Čierny zošit Richarda Pupalu debatujú Zora Prušková, Peter Darovec a Juraj Malíček. Moderuje Marta Součková. Podujatie organizuje OZ literarnyklub.sk a z verejných zdrojov ho podporil Fond na podporu umenia.
    https://www.youtube.com/watch?v=kkcRjYkKX0E&feature=youtu.beLQ
    Zobraziť všetko
  • Viac o osobnosti

     Ako tvorca umeleckej prózy debutoval koncom roka 2014 zbierkou poviedok Návštevy (PT Marenčin). Kniha vznikala pozvoľna, niekoľko rokov, až kým autor nebol
     Ako tvorca umeleckej prózy debutoval koncom roka 2014 zbierkou poviedok Návštevy (PT Marenčin). Kniha vznikala pozvoľna, niekoľko rokov, až kým autor nebol s ňou spokojný. Návštevy boli v roku 2015 nominované na Cenu Anasoft litera. Poviedka zo zbierky Návštevy (Zo školy a domov) vyhrala v roku 2007 súťaž Poviedka  (KK Bagala) a o rok neskôr dostala v tej istej súťaži poviedka Timova vetrovka druhú cenu. V roku 2017 vydal autor druhú knihu (strašidelných) poviedok Čierny zošit (PT Marenčin). Kniha vznikala približne osem rokov. Richard Pupala pracoval na hraných (napr. séria Nesmrteľní), zábavných formátoch (Legendy popu), ale aj na reality šou (Vyvolení, Nákupné maniačky). Scenáristka Martina Madejová adaptovala dve poviedky z jeho debutovej zbierky do hraného celovečerného scenára s názvom Timova vetrovka, na čom sa R. Pupala dramaturgicky podieľa. V súčasnosti producentka zháňa na projekt financie. Od roku 2015 je podľa autorovho scenára v štádiu postprodukcie film Pivnica v medzinárodnej koprodukcii (Slovensko, Česko, Rusko).
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Richard Pupala (1972) Narodil sa 19. augusta 1972 v Hnúšti, okres Rimavská Sobota. Detstvo, až po maturitu, prežil na juhu stredného Slovenska vo Veľkom
    Richard Pupala (1972) Narodil sa 19. augusta 1972 v Hnúšti, okres Rimavská Sobota. Detstvo, až po maturitu, prežil na juhu stredného Slovenska vo Veľkom Krtíši, kde v roku 1990 zmaturoval na gymnáziu. Začal študovať žurnalistiku na FF UK v Bratislave, vtedy v novovytvorenom odbore žurnalistika v audio-vizuálnych médiách, neskôr si pridal štúdium kunsthistórie (obidva odbory ukončil bakalárskym titulom). Počas vysokoškolských štúdií sa utvrdil v myšlienke venovať sa literatúre a jej tvorbe. Začal študovať scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, toto štúdium ukončil v roku 2000, absolvoval aj doktorandské štúdium a dva roky učil študentov scenáristiky.  Počas štúdia, od roku 1994, prešiel niekoľkými zamestnaniami, čo bolo nevyhnutné pre živiteľa rodiny. Pracoval ako barman, ako redaktor v niekoľkých printových týždenníkoch, dva roky v agentúre Monarch ako kreatívec, v súčasnosti je „na voľnej nohe“. Býva s manželkou a dcérou Teréziou v bratislavskej Petržalke. V súčasnosti je scenáristom a dramaturgom pre produkčné spoločnosti a televízie. V roku 2007 zvíťazil v súťaži Poviedka. Knižne debutoval roku 2014 zbierkou krátkych poviedok Návštevy, roku 2017 mu vyšla zbierka poviedok Čierny zošit.

     
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Tma pre hviezdy (2008)
  • Charakteristika tvorby

         U niektorých prozaikov – absolventov scenáristiky si možno všimnúť priam úspornosť, lakonickosť vo vyjadrovaní, čo
         U niektorých prozaikov – absolventov scenáristiky si možno všimnúť priam úspornosť, lakonickosť vo vyjadrovaní, čo vôbec neuberá na kvalite ich textov. Platí to aj o Richardovi Pupalovi, ktorý pritom úspešne a zaujímavo pracuje s detailom. Tomu sú prispôsobené i vety, zväčša krátke, strohé a rytmické, ktorými vie povedať veľmi veľa. V jeho prózach je menej rozprávania, menej dialógov, ale viac opisov – veľmi dobrých, precíznych, s drobnosťami a podrobnosťami (napr. opisy oblečenia), ktoré takmer úplne nahrádzajú dej. Veľmi úsporne používa aj opisy prírodné, čo možno kvalifikovať ako lyrické prvky, tie však majú vždy dôležitú funkciu. Sú napríklad istým chvíľkovým „odbremenením“ ťažkých, až naturalistických tém. Aj vnútorné monológy postáv sú krátke, náznakovité. Pupalov štýl by sa dal označiť ako vecný, priam informatívny.
         Napriek týmto znakom sú jeho prózy v knihách (Návštevy, Čierny zošit) dramatické. Napätie je jemné, dávkované po troche, stále trvajúce, stupňujúce sa. Tajomstvo i tajomnosť, skryté v príbehoch, fungujú zväčša v náznakoch a o to je príbeh silnejší. Príjemca si ho môže rôznorodo vysvetliť, rozuzliť podľa seba. A vôbec to neplatí iba o  knihe Čierny zošit, ktorej poviedky viacerí označujú za strašidelné, priam hororové. Prozaický rukopis je totiž v oboch knihách pre autora príznačný. Er-forma autorského rozprávača sa strieda s príťažlivou ich-formou postáv, čo dodáva niektorým jeho prózam zvláštnu vnútornú kompozíciu a vonkajšia kompozícia sa vyznačuje zaradením krátkych reflexívnych textov pomedzi tie nosné, základné. Ku kompozičným znakom možno pričleniť aj prácu s motívmi a postavami, mnohé totiž prechádzajú z prózy do prózy. Súvisí to, pravdaže, aj s témami a do istej miery aj s prostredím. Ak do Čierneho zošita zaradil prevažnú časť poviedok nadpísanú Petržalské rozprávky, nie je to náhoda. Naozaj, Petržalka ako časť Bratislavy či iné sídliskové štvrte mesta a miest sú tým základným prostredím, v ktorom jeho postavy (od detí až po starcov a umierajúcich) žijú, pohybujú sa. Ide vždy o ľudí niečím poznačených, zväčša nedobrými vzťahmi. Frekventovanými protagonistami Pupalových próz sú sídliskové deti – ich častá opustenosť, samota, ale aj chlapčenské hry, tajné fajčenie, kľúčik na krku, ich vzťahy s dospelými, najmä rodičmi – rozvedenými, často alkoholikmi; ide aj o frustrácie zo školského prostredia, súrodenecké vzťahy, o syna bez otca, syna bez matky či o opätovné stretnutia partnerov.
         Pupalove poviedky sú obrazom všedného, ale niečím výnimočného života dvoch generácií stvárneného dôkladným prekreslením psychiky jednotlivcov. Ide v podstate o každodenné témy a motívy súčasného života, ktoré autor objavil, o jednoduché, ale silné príbehy, umocnené autorovým ozvláštneným spôsobom ich zachytenia. Pupala vie prekvapovať témou, motívom, vetou, dokáže zrazu udrieť na čitateľovu pozornosť a emócie. Pre autora je to náročný spôsob, pre čitateľa fascinujúci ponor do psychiky napríklad mentálne narušeného človeka, do clivoty úbožiaka, ktorý sníva o tom, čo nezažil, ale chcel by, človeka túžiaceho po rodinnej láske, po rodisku, ťažké psychické stavy mladej matky – odchovankyne detského domova, nastupujúce šialenstvo mladej ženy, osudy pijanov. Postavy sú konfrontované so starobou, umieraním a smrťou, ide aj o ťažké vzťahy medzi ľuďmi, ak napríklad jeden má rád, a druhý nie. Vzťahy sú zložité, silné, no mohlo by sa zdať, že v autorových prózach sú témy a motívy vykonštruované, aby sa dosiahol efekt dramatickosti a napätia nebodaj na úkor hodnovernosti. Pupala sa pri stvárnení reality „poistil“ tým, čo je na jeho prózach zvlášť zaujímavé (osobitne to platí pre Čierny zošit) – halucinácie, fantazijnosť, sny, predstavy, samovražedné motívy, prelínanie reálneho s ireálnym, ale niekde aj irónia a rozprávkovitosť i navodzovanie strachu u čitateľa prostredníctvom strachu postáv. Pupalove poviedky sú plné života, súčasného i nedávneho a hoci ide zväčša o ťažké situácie, z próz plynie aj istá nostalgia za minulým, pozitívnym, hoci sídliskovým.
         O čom sa treba ešte nevyhnutne zmieniť – to je lexika jeho próz – miestami totiž rušivo pôsobí novodobý, nezrozumiteľný slang, súčasný hovorový jazyk i vulgarizmy, čo síce dodáva jeho príbehom živosť, ale istá jazyková korekcia by azda bola na mieste.
         Napriek tomu sú Pupalove poviedky veľmi dobrým čítaním. Jeho prózy obohatili súčasnú slovenskú prózu o nový rozmer.
     
                                   PhDr. Gabriela Rakúsová, november 2017     
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5
    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 108.

    NÁDASKAY, Viliam: Horor všedného dňa (Richard Pupala: Čierny zošit). In: VLNA, roč. XIX, 2017, č. 72, s. 129 – 131.

    GRÜNMANNOVÁ, Beáta: Zlo prichádza potichu (Richard Pupala: Čierny zošit). In: Sme, roč. 25, 6. 10. 2017, č. 230, príloha Magazín o knihách, s. XIII.

    DAROVEC, Peter: Nebáť sa a čítať. In: Pravda, 21. október 2017.

    MIKŠÍK, Matúš: Nie Čierny zošit, skôr sivá písanka. Richard Pupala: Čierny zošit. (Fórum). In: Sme, roč. 25, 9. 9. 2017, č. 208, s. 14.

    GEŠVANTNER, Mário: S hrôzou treba zaobchádzať opatrne (recenzia). In:  Denník N, 29. september 2017.
     
    HEJTMÁNKOVÁ, Mária: Chýba nám tradícia rozprávania. (rozhovor+ukážka) In: Denník N, 26 augusta 2017.

    VLNKA, Jaroslav: Richard Pupala: Návštevy. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 119 – 120.

    BARBORÍK, Vladimír: Možnosti poviedky. (Kniha týždňa. Richard Pupala: Návštevy). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 4. 2015, č. 89, s. 30.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/352793-kniha-tyzdna-moznosti-poviedky/

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Je obdobie statusov, treba o tom písať. (Rozhovor). In: Sme, roč. 23, 4. 2. 2015, č. 28, s. 14.
    http://kultura.sme.sk/c/7625803/richard-pupala-deti-ziju-v-statusoch-treba-o-tom-pisat.html#ixzz3SkI8Foot

    MARKOVIČ, Pavol: Obyčajný, nie samozrejmý realizmus. Richard Pupala: Návštevy. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. I, 2015, č. 3, s. 14 – 17.

    JAREŠ, Michal: Na návštevách v modelovém, měste. Richard Pupala: Návštevy. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. I, 2015, č. 3, s.14 – 17.

    DAROVEC, Peter: Na okraj spoločnosti sme už vytlačení prakticky všetci. (Recenzia). In: Sme, roč. 23, 4. 2. 2015, č. 28, s. 14.

    KOMŽÍKOVÁ, Radka: Každý deň klope niekto in: Kniha na týždeň na www. teraz.sk a www.book review, 24.1. 2015
    http://www.teraz.sk/import/kazdy-den-klope-niekto-iny/116273-clanok.html

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Rozdýchavam napísané. (Rozhovor). In: Sme, 13. 7. 2007.
    http://www.sme.sk/c/3392056/rozdychavam-napisane.html

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pupala sa prvý raz objavil na literárnej scéne už pred desiatimi rokmi, keď vyhral súťaž pre začínajúcich autorov Poviedka 2007. Dlho o ňom nebolo
    Pupala sa prvý raz objavil na literárnej scéne už pred desiatimi rokmi, keď vyhral súťaž pre začínajúcich autorov Poviedka 2007. Dlho o ňom nebolo počuť, aj keď ako víťaz mal možnosť vydať svoj debut. Ten nakoniec vyšiel až pred dvomi rokmi a súbor poviedok Návštevy sa hneď dostal do desiatky finalistov Anasoft litera.  
         Často ťaživé témy so sociálnym podtónom zaujali svojím realistickým spracovaním, ktorým sa mu podarilo dosiahnuť nielen presvedčivosť, ale dokázal z bežných životných situácií vytvoriť zaujímavé a silné minipríbehy.
         Silu jeho príbehom dodáva aj prostredie – buď sa odohrávajú v Petržalke, ale môže to byť hocijaké slovenské sídlisko, alebo v malých mestečkách, presne takých, ktorých atmosféru tiež dobre poznáme. Sú to dva Pupalove svety, ktoré sú mu blízke, v ktorých žil alebo žije, a ktoré akoby ho fascinovali.
                                                  Mário Gešvantner, In: Denník N, 29. septembra 2017
     
         Tri roky po úspešnom prozaickom debute Návštevy prichádza Richard Pupala so svojou druhou knihou nazvanou Čierny zošit. Tak ako pri prvej knihe, aj teraz ide o zbierku poviedok. A predsa je tu istý žánrový rozdiel. Týmto žánrovým oživením sa Pupala rozhodol riešiť možný problém druhej knihy. O druhých knihách sa totiž zvykne hovoriť ako o najťažších a najproblematickejších – najmä ak prichádzajú po úspešných debutoch.  
         Opäť totiž v zásade ide o sociálne ladené príbehy, v ktorých sa prejavuje empatický záujem o ľudí, čo v živote nevyhrali. Akurát že teraz nie sú ich konce realisticky smutné, ale hororovo strašné...
         Pupala ďalej píše svoje realistické príbehy o biednych ľuďoch, ktorí nestačia na svoj život, a do každého z nich vkladá kdesi pred koncom hororovú rekvizitu. Typickú hororovú rekvizitu. Až takú typickú, že je občas aj nechcene komická. O týchto nešťastných, ale tak veľmi skutočných postavách Richard Pupala naozaj píše. Lepšie než žánrovým rekvizitám totiž rozumie ľuďom.
         V poviedkach zbierky Čierny zošit prichádza k opakovanej kolízii životnej skutočnosti so žánrovou neskutočnosťou. Našťastie pre dobrú literatúru, skutočnosť to v tomto prípade zväčša vyhráva. Tak si ju prečítajme.
                                                                               
                                          Peter Darovec, In: Pravda, 21. októbra  2017
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Celé detstvo som sa domnieval, že budem prírodovedec. Na základnej škole som sa s vášňou začal venovať hmyzu – hmyz ma priťahuje dodnes,
    Celé detstvo som sa domnieval, že budem prírodovedec. Na základnej škole som sa s vášňou začal venovať hmyzu – hmyz ma priťahuje dodnes, považujem sa za entomológa – amatéra.“
     
    „Povolanie vysokoškolského pedagóga na scenáristike ho „veľmi prekvapilo a bavilo.“
     
    „Považujem sa za Petržalčana. Máme psa, francúzskeho buldočka Mášu.“
     
    „Pracujem z domu a nechcem na tom nič meniť.“
     
    „Naučil som sa, že za žiadnu prácu sa nesmiem hanbiť a že všetko sa dá robiť dvoma spôsobmi: dobre a zle. V roku 2010 som bol bez práce, a preto si každú príležitosť a ponuku vážim.“
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    „Zistil som, že mám problémy s autoritami.“ „Píšem, keď mám čas. Nemám sa kam ponáhľať. Jedinou mojou ambíciou je
    „Zistil som, že mám problémy s autoritami.“
    „Píšem, keď mám čas. Nemám sa kam ponáhľať. Jedinou mojou ambíciou je dať dohromady texty, s ktorými budem spokojný a potom nájsť vydavateľa.“
    „Strašidelné poviedky som čítal rád už v detstve. Vôbec prvýkrát som dostal chuť sám niečo písať práve pri ich čítaní. Dlhodobo zbieram a zapisujem si vhodné námety na dobré strašidelné príbehy. V písaní ďalších čiernych zošitov chcem pokračovať.“
    „Snažím sa vyhýbať označeniu horor, ktorý sa mi vidí zväzujúci a zužujúci.“
    „Keď získate cenu, povzbudí vás to, ale eufória trvá veľmi krátko.“
    „Moje poviedky sa píšu pomaly. Niekedy odložím text aj na pol roka a potom sa k nemu vrátim.“
    „Veľmi často ma inšpirujú spomienky na detstvo. V zásade je to tak, že jadro poviedky mám prežité a ostatné je obalené výraznou fabuláciou.“
    „Ak sa o niečo snažím cielene, tak napísať príbeh, ktorý si čitateľ pre niečo zapamätá.“
     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    2007 – prvé miesto v súťaži Poviedka 2007 Datalock za prózu Zo školy a domov 2008 – druhé miesto v súťaži Poviedka za

    2007 – prvé miesto v súťaži Poviedka 2007 Datalock za prózu Zo školy a domov
    2008 – druhé miesto v súťaži Poviedka za prózu Timova vetrovka
    2009 - finalista 6. ročníka scenáristickej súťaže s dielom Tma pre hviezdy; získal špeciálnu cenu poroty
    2015 – finalista Ceny Anasoft litera za knihu Návštevy (2014)
    ,
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Životný priestor   Roman čakal Lenu v predsieni, v tričku a šortkách a s informáciou, že zomrel Karlíček. Lena postavila tašky s
    Životný priestor
     

    Roman čakal Lenu v predsieni, v tričku a šortkách a s informáciou, že zomrel Karlíček. Lena postavila tašky s nákupom na zem a nasledovala manžela do kuchy­ne.
    Karlíček ležal uprostred kuchyne, na boku, v celej svojej králičej nádhere: vyvrá­tená hlava, uši zložené na chrbte, vystreté labky. Roman si zastal nad neho, ako keby ho Lena mohla prehliadnuť. Nechápe, čo sa mu mohlo stať. Lena si čupla k mŕtvolke. „Chudáčik." Pozrela na Romana. Opatrne sa dotkla Karlíčka nad ňufákom. Takto ho už našiel.
    Na kožušine zostal po Leninom ukazová­ku biely fliačik.
    „Musíme zavolať Sise," vyhlásila Lena.
    Sisa dostala králička k trinástym naro­deninám a rýchlo o neho stratila záujem; mali jej ho kúpiť skôr, vo veku, keď diev­čatká s nadšenou zodpovednosťou vymenia bábiku za živú bytosť. Roman mu vymyslel meno. Lena nosila z hypermarketu balené seno a zmesi semien obohatené vitamínmi a stopovými prvkami. Raz do týždňa vymie­ňali podstielku v starom koši na prádlo, ktorý slúžiť Karlíčkovi ako pelech. Mali mu zadovážiť klietku, ktorú by neopúšťal, keď si zmyslel, ale na to prišli neskoro. Spočiatku im pripadalo milé, že voľne hopká po byte. Karlíček však čoskoro teritorizoval priestor a z koša na prádlo si spravil záchod, kam chodil trúsiť bobky. Stal sa z neho nevyspy­tateľný obyvateľ bytu, tráviaci väčšinu dňa vylihovaním pod gaučom, odkiaľ podnikal výjazdy do okolia. Nenechal sa chytiť, takže mu nemohli strihať pazúry. Ohrýzol rohy kobercov a pred vápnikom zo zmesí dával prednosť olizovaniu maľovky. Za poskytnu­tú slobodu im z času na čas doprial pohľad na natiahnuté telo pri večernom sledovaní televízie - lahodný pohľad s ilúziou domá­ceho miláčika, ktorým nebol. Pred rokom odišla Sisa na vysokoškolský internát a od­kedy prišiel Roman o ďalšiu prácu a zostal doma, staral sa o Karlíčka on.
    „Miláčik, stalo sa niečo strašné," poveda­la opatrne do telefónu Lena.
    Roman stál pri kresle, v ktorom sedela a pomalým, akoby rozvážnym pohybom si hladkal brucho. Lena oznámila dcére smutnú správu.
    „Ocino ho našiel v kuchyni. Asi už prišiel jeho čas."
    Lenže s Karlíčkom dostala Sisa aj obráz­kovú knižku o chove a pamätala si, že trpasličie králičky sa v pohode dožívajú osem rokov. Karlíček nemal ani päť.
    „Vraj nebol starý," oznámila Lena Romanovi a späť do telefónu navrhla, že bol možno chorý.
    Napadlo jej, že by ho mohli pochovať v záhradke pred panelákom a zachytila Romanovu ruku, ktorou si hladkal brucho. Znervózňovala ju. Spýtala sa dcéry, či ho môžu pochovať v záhradke.
    „Tebe je to jedno?!"
    S výčitkou, ktorá mala patriť dcére, pozrela na manžela. „Bol to tvoj králik. Ty si ho chcela!"
    Sisa sa snažila ubezpečiť matku, že jej to nie je jedno. Ak chcú, môžu ho pochovať
    v záhradke. A pripomenula, že na víkend nepríde
    domov.
    „Ty ideš na chatu?"
    Už to predsa spomínala minule.
    „Dobre. Dohodni sa s ocinom."
    Lena prudko vstala a podala Romanovi mobil. Vzala nákupné tašky a vrátila sa do kuchyne. Zavrela dvere a otvorila okno. Sadla si za stôl. Z tašky pri nohách vytiah­la škatuľku červených elemiek. Zapálila si a hľadela na mŕtveho králika. Kedysi chodili fajčiť na balkón, no jedného dňa zvyk prelomili a popolníky mali na stole v kuchyni aj v obývačke a v predsieni na komode.
    Z predsiene k nej doliehali útržky Romanovho rozhovoru s dcérou. Na nie­čom sa zasmial, a to niečo patrilo len im dvom. Zahlodal v nej nespravodlivý pocit krivdy. Kým bola Sisa malá, chodil s ňou na piesok a neskôr ju brával na výlety. Čítal jej pred spaním. Na Lene zostali praktické stránky rodinného života, a na tom sa nič nezmenilo. Roman si so Sisou rozumel viac a Lena si bolestne uvedomovala, že sa už dcére nedokáže priblížiť.
    Roman sa objavil vo dverách.
    Vyťahané tričko vydúvajúce sa na bru­chu a šortky. Lena si nepamätala, kedy ho naposledy videla v inom než domácom oblečení.
    „Pustil si ju?"
    Nevidel na tom nič zlé. Bude tam so spo-lužiačkami.
    „Áno. A budú sa celý víkend učiť." Lena zahasila cigaretu a zahľadela sa na manže­la. „Volal ti Zdeno kvôli práci?"
    Nie, Zdeno nevolal.
    Roman ukázal na králika a spýtal sa, kam ho pochovajú.
    „Je mi to jedno," odvrkla Lena a vstala, aby vyložila nákup. „Aj vám je to jedno." Zo skrine s kompótmi vytiahla bielu igelitku a podala ju Romanovi.
    „Odnes ho preč."
    Pomalé pohyby, ktorými mŕtvolku nadvi­hol, vložil do igelitky a precízne zahol okraj, ju privádzali do zúrivosti. „Naozaj veľmi pekné." Ďalšiu cigaretu si zapálila na balkóne. Sledovala manžela, ťapkajúceho v gume­ných žabkách na ceste ku kontajnerom. Balíček na jeho dlani pripomínal zákusky zabalené v lahôdkach. Roman zmizol pod strieškou smetiakov a keď sa znovu vynoril, už bez balíčka, Lena sa stiahla dnu. Pripojil sa k nej na cigaretu. „Prečo ti Zdeno nevolal, keď to sľúbil?"
    spýtala sa.
    Hľadel z balkóna a fajčil.
    „Vezmi ho niekam na pivo. Prečo ho nevezmeš na pivo? Je to tvoj kamarát, nie?"
    Romanových starých kamarátov nemu­sela a nikdy by jej nenapadlo, že ho bude ponúkať, aby šiel s nimi von do mesta, hoci teraz musia šetriť viac ako inoke­dy. Čo nechápe, že z domu si dnes prácu nenájde?!
    „Mám mu zavolať ja?"
    Počula, ako potichu, niekam k paneláku oproti, zamrmlal, či si fakt myslí, že sa dosť nesnaží.
    Vošla do bytu.
    Do úzkej spálne sa ledva zmestila man­želská posteľ, nočný stolík a skriňa, ktorá bránila dverám, aby sa dali poriadne otvo­riť. Lena sedela na kraji postele, v noha-vičkách a podprsenke. Spálňa bola jediné miesto, kam sa mohla utiahnuť. Vystrela bosú nohu a z celej sily sa zaprela do skri­ne, akoby ju chcela odtlačiť.
    Pôvodne mali spálňu vo väčšej z dvoch izieb, no keď Sisa podrástla, rozhodli sa jej z nej spraviť detskú. Teraz, keď väčšinu roka trávila na internáte, mohli by si izby vymeniť naspäť. S Romanom to už prebra­li. Súhlasil. Prikývol. Bolo jej jasné, že je na nej, aby sťahovanie spustila. Vlastne to chcela spraviť minulý víkend. Ale napokon nespravila. Víkend bol preč. Keď nad tým teraz uvažovala, neurčito jej došlo, že to môže súvisieť s tým, čo sa stalo s bytom. Nepatril jej tak, ako predtým. Každé ráno stál Roman vo dverách, kým si privolala výťah. A čakal na ňu, keď sa vracala domov. S výnimkou sobotných nákupov byt neopúšťal. Čo robil celý deň? Spočiatku mu zvykla volať z práce, aby sa necítil sám. Pozeral telku. Driemal. Alebo práve umýval riad. Ale to neboli odpovede na Leninu otázku. Niečo sa stalo.
    Roman prebral všetky domáce práce. Byt bol čistý, koberce povysávané, popol­níky vysypané, poťahy vystreté. Mohla byť spokojná, ale nebola. Bola z toho zmätená. Keby nie pachu cigaretového dymu, cítila by sa ako po návrate z dovolenky; cítila dym a Romana.
    Čo robí teraz? napadlo jej. Fajčí na balkó­ne? Alebo niekde stojí a len tak čaká, kým vyjde zo spálne?
    Predstavila si ho: stál uprostred kuchyne, tam, kde pred chvíľou ležal Karlíček.
    Ešte chvíľu sedela na posteli a potom sa prinútila vstať. Obliekla si staré letné šaty, ktoré už nemohla nosiť medzi ľudí. Vyšla zo spálne a prichystala večeru.
    Najedli sa bez slova v izbe pri televízii. Správy, reklama, seriál.
    Roman sa pri jedle ozval a povedal, že volal Zdenovi. Hľadel pri tom na telku, akoby to nehovoril Lene, ale niektorej zo seriálových postáv. Má mu zavolať zajtra, vraj určite. Možno sa stretnú v meste.
    Zahľadel sa na manželku. Naklonil sa k nej. Lene pripadalo, že k nej chce vystrieť ruku a dotknúť sa jej, ale nespravil to, akoby vycítil, že si to neželá. Vie, že je to ťažké, hovoril pomaly, ale spolu to zvládnu. Nejakú robotu si nájde. Musí si nájsť. Len mu musí viac dôverovať.
    Lene sa zdalo, že má jeho tvár príliš blíz­ko. Pohybujúce sa ústa.
    Roman sa odmlčal. To, čo z neho vyšlo, všetky tie pomalé, malátne slová, vní­mala ako zvuk bez ozajstného významu. S prekvapivo pokojnou istotou jej napadlo, že si už poriadnu prácu nikdy nenájde. Vstala a odniesla taniere do kuchyne. Pozrela na hodiny na stene, ale bolo iba pol deviatej, málo na to, aby si išla ľahnúť. Najradšej by vybehla z bytu a chodila po sídlisku, kým by sa neunavila.
    Vrátila sa do kresla v obývačke.
    „Karlíček nezomrel," povedal Roman.
    Lena nevedela, o čom hovorí. Chvíľu trvalo, kým Roman nadviazal:
    „Zaútočil na mňa."
    Slová z neho vypadávali postupne, v hro­mádkach. Boli celkom zreteľné. Ruku mal položenú na bruchu a keď práve nehovoril, ruka sa pohybovala a priťahovala Lenin zrak: bola súčasťou akéhosi mechanizmu.
    Hovoril, že na neho Karlíček útočil stále častejšie. Spod vane, spod gauča, v ho­ciktorej miestnosti, do ktorej vstúpil. Keď sa chcel dnes poobede natiahnuť na gauči, čakal ho uprostred obývačky.
    Roman ukázal rukou do stredu miest­nosti.
    „Nevieš si to predstaviť."
    Karlíček sa rozbehol a chňapol mu po nohe. A potom znovu. Vôbec sa nebál. Až keď ho Roman nakopol, ušiel pod vaňu.
    „Vzal som tyč z vysávača."
    „Ty si ho zabil."
    „Mal som strašnú zlosť, Lena. Strašnú. Celý som sa triasol."
    Vytiahol Karlíčkovo telo spod vane a očistil ho od chuchvalcov prachu. Kefou mu učesal srsť. Uložil ho na koberec do kuchyne a čakal, kým sa Lena vráti z prá­ce.
    „Neviem, čo to do mňa vošlo."
    Lena nemohla zaspať. Vedela, že ani Roman, ležiaci vedľa nej, nespí. Dýchal nepravidelne a Lena počula, ako pregíga. Noc odkvapkávala s tikaním budíka a oka­mih, keď sa niekto z nich mohol ozvať, ten okamih bol zrazu preč, vytlačený tichom. Lena mala zavreté oči a zdalo sa jej, že sa Roman zväčšil, naberal na objeme a zaplnil priestor. Ešte skôr, ako sa prepadla do ďal­šieho dňa, v akomsi pude sebazáchovy si zaumienila, že cez víkend vymenia izby.

     
    Zo školy a domov
     
    „Zmizni! Hajzeľ“
    Bežíme, Robo a ja. S taškami v rukách. Obzeráme sa. Nevieme sa ho striasť, Tomáša. Na to, že je druhák, beží rýchlo; s taškou na chrbte.
    Bežíme von z mesta, do lesa. K bunkru, ktorý nás priťahuje ako magnet už niekoľko dní, od soboty. Vieme o ňom len my dvaja a nikto ďalší sa o ňom nesmie dozvedieť. Nikto sa nesmie dozvedieť o cigaretách, ktoré vzal Robo otcovi a má ich schované v taške. Tomáš už vôbec nie.
    Musel na nás striehnuť pri škole.
    „Je tam?“
    Donedávna vodič kamiónu, radiaci rýchlosti neviditeľnou pákou, kvíliaci v zákrutách, teraz špión. Pohybuje sa prískokmi, od jedného bodu v priestore k druhému. Plazí sa v tráve. Hlási do vysielačky pod golierom.
    „Nevidím ho.“
    „Pozri sa poriadne,“ dychčí Robo.
    „Okej,“ hlásim zadychčaný, „vzduch je čistý.“
    Asi už stopuje niekoho iného.
    Ešte raz sa obzriem a vojdem do lesa za Robom. Je tu ticho a pokoj, tiché prítmie; akoby tu platil iný čas, bližšie k súmraku. Pod nohami nám šuští lístie, a keď zafúka vietor, lístie, ktoré zostalo v korunách, nám šuští nad hlavami. Robo sa otočí, kontroluje, či idem za ním. Pridám do kroku, aby som ho dobehol. Bunker našiel on, povedal mi o ňom a priviedol ma sem.
    Náš bunker: diera v miernom svahu po vyvrátenom strome, maskovaná šípovým kríkom. Máme plány, veľa plánov. Chceme ho rozšíriť. Zaoberáme sa myšlienkou na tajnú chodbu, ale pustíme sa do nej až na jar, keď bude mäkšia pôda. Zišla by sa nám rozhľadňa. Zišla by sa nám aj strieľňa na kušu, v prípade napadnutia. Robo si vyzlečie sveter a hovorí, že by mohol požičať od starého otca, poľovníka, trieder. Sveter si odkladá do tašky. Ja si tiež vyzlečiem sveter, ale najprv nohou nahrniem lístie na veľkú kopu. Sveter, odložený v taške, nenasmradne dymom. Dymom z cigariet a dymom z ohňa.
    Máme malý oheň z konárikov, ktorých je všade dosť, stačí sa natiahnuť.
    Uvelebení v lístí fajčíme, striedavo prikladáme a oheň praská a neďaleko nás sa ozve sýkorka. Je to náš oheň a tak trochu naša sýkorka.
    Robo si ukazovákom skúma ďasno. Od fajčenia mu krvácajú ďasná, tvrdí. Keď zachytí môj pohľad, vystrie prst so stopou krvi. Mračí sa pri tom. Uznanlivo zamrmlem. Potiahnem si. Robo sa pýta, či mi už niekedy tiekla z fajčenia krv. Nemôžem hovoriť, len zavrtím hlavou a ďalej pozorujem dym, ktorý pomaly vypúšťam z úst; asi pri tom škúlim. Pomalý dym, ktorý zo mňa vychádza, pripomína jedovatý plyn.
    Krúti sa mi hlava. Dym sa mi na fajčení páči najviac; páči sa mi, že vychádza zo mňa, z mojich útrob. Páči sa mi, ako sa mi z cigarety krúti hlava.
    Robo chce čosi povedať, ale zarazí sa a vyskočí. A vzápätí som na nohách aj ja.
    „Ja vás vidím!“
    Rozbehnúť sa nemá zmysel, hádžeme hrudy. Krúti sa mi hlava a prvá hruda sa rozprskne o neďaleký strom, ale potom už hádžem lepšie a Tomáš bláznivo poskakuje a smeje sa. Otec nám často hovoril, že musíme držať spolu, ale chcel by som vidieť jeho, keby mal takého brata, ako je Tomáš.
    „Poviem maminke, že fajčíš!“
    Je to ako tromf, po ktorom nasleduje špeciálne číslo, prekvapenie. Tomáš zmizne. Ale ja už tuším, hoci v duchu dúfam, že nie, a keď sa zase vynorí, drží si ucho a vzápätí les zaplaví siréna, od ktorej mi zamrzne krv.
    Tomáš odchádza a sirénu ťahá za sebou.
    Vlastne som to videl celkom jasne: mojej hrude sa uhol a nabehol na hrudu, ktorú za ním poslal Robo.
    A to je koniec. Oštíme oheň. Plamene zasyčia, do vzduchu sa vznesie páchnuca para.
    Vraciame sa do mesta. Z tašiek vyťahujeme svetre, v chvate sa obliekame. Mlčky zo seba oberáme suché kúsky listov.
    Pred nami, v diaľke medzi prvými panelákmi, zazriem Tomáša. Vidí ho aj Robo, určite. Pozrie na mňa, ako keby chcel niečo povedať, no ja sa naňho nepozriem, a tak nič nepovie. Tomáš zatiaľ zmizol. Musím myslieť na to, čo povie doma, a cítim hnev, sklamanie a už aj strach, a časť hnevu patrí Robovi. Ak má niekto právo trafiť Tomáša do hlavy, som to ja.
    Zastavíme sa pred naším domom.
    „Hovoril som ti, aby si sa dobre pozrel.“
    „Nemal si ho trafiť,“ hovorím. „Do hlavy.“
    „Aj ty si ho mohol trafiť.“
    Hľadím na konárik, ktorý zostal Robovi zapletený vo vlasoch.
    „Tak zajtra,“ povie a mne sa zdá, že v tom, ako to hovorí, už nie je bunker.
    Prekvapí ma, keď zbadám Tomáša, ako stojí pred dverami, nahnutý, s kľúčom v ruke, s kľúčom na šnúrke okolo krku. Pozrie na mňa hlúpym, vystrašeným pohľadom a zvrieskne, preventívne, skôr než k nemu priskočím: „Nerob!“
    Klepnem mu hánkami po hlave a hneď sa mi uľaví.
    „Áu!!!“
    Schmatnem ho za ucho na taške a odtiahnem od dverí.
    „Nedá sa odomknúť,“ kňučí a šúcha si hlavu.
    To sa už otvárajú dvere na byte oproti. Stojí v nich suseda Strešnáková, zamračená, s rukou vbok. Stará čarodejnica.
    „Čo je to tu za bordel?!“
    Na rozdiel od Tomáša, ktorý je v momente zase pri mne, strach nemám. A vyslovujem pomaly, s dôrazom na každom slove:
    „Tu nie je žiaden bordel.“
    Lebo si to môžem dovoliť. So starou Strešnákovou vedieme vojnu. Nemusíme sa jej zdraviť, čarodejnici. Otec o nej nehovoril inak než ako o starej čarodejnici.
    Ani môj kľúč nevojde do zámky.
    „Ste vymknutý?“
    V jej hlave hrkoce smiech, aj keď sa nesmeje naozaj.
    Tomáš vyvolí oči: „Sme vymknutí?!“
    Najradšej by som mu dal ďalšieho kokesa.
    „Nevšímaj si ju.“
    „Musíte zvoniť.“
    „Nemusíme,“ poviem potichu a iba stojím a čakám. Tomáš spýtavo hľadí raz na mňa, raz na Strešnákovú, ktorá nás informuje:
    „Mamu máte doma.“
    A po chvíli: „Videla som ju, keď sa vracala z obchodu.“
    Odmlčí sa, ale niečo nevyslovené zostáva visieť na chodbe. Vidím ju, ako stojí v papučiach a kvetovanej šatovke vo dverách, s pohľadom pod helmou šedivých vlasov a prikyvuje, spokojná. Vidím ju, hoci sa na ňu nepozerám.
    „A nerobte bordel,“ povie napokon a zalezie do bytu.
    Zazvoním a počúvam – nič, z bytu ide ticho. Tomáš sa vrhne na zvonček. Odstrčím ho; ale potom už nie: striedavo zvoníme, klopeme, načúvame a zase zvoníme. A čím dlhšie zvoníme, tým znie ticho v prestávkach ťažšie. Na medziposchodí zabzučí mäsiarka. Mäsiarka v novembri? Tomáš zabúcha na dvere päsťou:
    „Mami!“
    „Prestaň!“
    Stavil by som sa, že nás Strešnáková pozoruje cez priezor. Jej pohľad ma šteklí v zátylku.
    Poviem: „Asi spí.“
    Tomáša to neupokojilo.
    „Čo ak sa jej niečo stalo?“
    A ani mňa:
    „Čo by sa jej stalo, ty debil?“
    Strešnákovej oko nie je jediné, napadne mi a mám pravdu. Hneď vedľa sú dvere do ďalšieho bytu, a keď zaklopem, ozve sa piskľavý hlas Denisy Kalašovej, tesne vedľa nás:
    „Kto je?“
    Denisa chodí do tretej.
    „To sme my,“ povie Tomáš.
    „Otvor nám,“ hovorím.
    „Nemôžem.“
    „Prečo?“
    „Nemôžem nikomu otvoriť, kým sa naši nevrátia z práce.“
    „Len na chvíľu.“
    Odpovie po krátkom zamyslení, s nádejou: „Zahráte si so mnou človeče?“
    Tomáš prevráti oči. Zachytím ruku, ktorou si ťuká na hlavu.
    „Tak dobre,“ hovorím.
    Vo dverách zarachotí kľúč. Denisa si nás premeriava, špúli pri tom narúžovanými perami. Hlavu má plnú pukacích sponiek. Za dverami stojí stolička, z ktorej práve zliezla.
                Zamieri ku kuchynskému stolu s rozloženou hracou doskou; vytrhli sme ju z hry so štyrmi malými bábikami namiesto figúrok.
    „Vyberte si,“ povie veľkoryso.
    Kalašovci majú iba jednu izbu. Siahnem na kľučku, ale izba je zamknutá.
    „Tam teraz nikto nesmie. Ani ja.“ Denisa pozrie na nástenné hodiny v tvare sovy. „ Až keď sa naši vrátia z práce.“
    „Prečo?“
    „Spravila by som tam neporiadok.“
    „Potrebujeme sa dostať k oknu,“ hovorím.
    „Naša maminka je v nebezpečenstve,“ povie Tomáš a zarazí sa, vlastné slová mu naženú do očí slzy, natiahnu kútiky úst a účinkujú aj na Denisu, ktorá s odhodlaním v tvári prejde kuchyňou, aby z dózy na starej vrniacej chladničke vylovila kľúč. Naša mama sa jej páči. Je to najkrajšia žena v dome, hovorí. Viem, že naša mama je najkrajšia v dome, ale znie to hlúpo, keď to vysloví Denisa. A hovorí to skoro stále, aj keď sa pýta, koľko má rokov, alebo keď chce vedieť, aký používa šampón. Odomkne izbu a odstúpi od dverí.
    Izba Kalašovcov je spálňa, obývačka aj detská v jednom. Manželská posteľ, televízor, bábiky s ostrihanými vlasmi usadené na Denisinej válende.
    „Ako by vaši zistili, že si bola v izbe?“ pýtam sa.
    Denisa je čudná, vymýšľa si, ale keď povie, že by to zistili, dáva to zmysel. Jej rodičia sú ešte čudnejší. Tichí ľudia, ktorí chodia vždy spolu, držia sa za ruky a nosia rovnaké veci. Čo by sa stalo, keby sa vrátili domov? Keby nás tu našli?
    Otvorím okno.
    „Ale potom si zahráme človeče.“
    Vyleziem na parapet. Pozriem dolu a naspäť do izby: Tomáš spravil krok dopredu, sleduje ma s otvorenými ústami. Denisa si hryzie do pery a prsty zatína do pästí.
    „Dokážeš to, viem, že to dokážeš...“
    Natiahnutou pravou nohou nahmatám zábradlie. Naširoko objímam múr. Odhodlám sa a prenesiem váhu ponad prázdnotu podo mnou. Skáčem.
    Náš balkón je vykachličkovaný modro-čiernou šachovnicou; pripadá mi, že som sa na ňom ocitol po prvýkrát. Vstanem, opriem sa do sklených dverí. S možnosťou, že by mohli byť zamknuté, som nerátal – a nie sú. Až teraz sa mi rozbúcha srdce. Skríknem na Tomáša, ktorý lezie na okno u Kalašovcov:
    „Choď okolo!“
    Prejdem tichým bytom a odomknem a Tomáš vbehne dovnútra.
    Denise zabuchnem dvere pred nosom.
    Mamu nájdeme v obývačke. Leží na kvetovanom koberci uprostred rozhádzaných obalov od gramoplatní. Na sebe má nočnú košeľu, ktorú teraz nosí stále. Cez deň aj v noci. Často si púšťa staré piesne o láske. Často plače. Hlavu má vyvrátenú, ústa pootvorené.
    Tomáš sa k nej skloní. Myká ju jemne, ale nástojčivo, za plece. Keď si všimne krvavú ranku na kolene, vystrčenom do strany, zodvihne hlavu:
    „Čo sa jej stalo?“
    Hlas mu mäkne navierajúcim plačom.
    Teraz ja; mykám ju silnejšie ako Tomáš. Potiahnem ju za ruku. Cez nohavičky, odhalené vyhrnutou nočnou košeľou, jej presvitajú medené, poskrúcané chĺpky. Potľapkám ju po líci a s každým tľapnutím vo mne silnie vzdor, posledné potľapkanie je už skoro facka. Mama zamrmle, ale nezobudí sa.
    „Čo robíš?!“ skríkne Tomáš.
    Nevšímam si ho. „Vstávaj,“ trasiem mamu za plece.
    „Čo jej to robíš?!“
    „Je opitá.“
    Tomáš krúti hlavou.
    „Nie je!“
    Útok je nečakaný. Pod Tomášovou váhou sa prevalím na chrbát. Jeho tvár, s jazykom zaseknutým medzi zubami, smiešna a strašná, visí nado mnou ako maska, okolo ktorej sa mihajú päste. Tomáš nevidí a nepočuje. Narieka a funí. Odkopnem ho za seba.
    Zostane ležať na zemi, s hlavou zloženou na rukách; smrká vo svojej jaskyni.
    Najprv sa mu upokojí chrbát. Hľadí na mňa jedným okom. Sedím kúsok od neho, opretý o gauč. Dychčím. Pohľad Tomášovho oka nespoznávam; akoby ma videl po prvýkrát. Vidí, ako sa mi z nosa pustí krv; vzápätí na to prídem sám. Vstanem a so zaklonenou hlavou idem do kúpeľne.
    Volám babke, otcovej mame.
    Nevideli sme ju odvtedy, ako sa otec pred dvoma mesiacmi zbalil a odišiel a ako sa s ňou mama pohádala. Som tu poslednýkrát, kričala babka. Teraz je tu a zvoní.
    „Kde ju máte?“
    Babka, zamračená žena s hrubým hlasom, odloží do červeného kresla v predsieni tašky, ktoré sme zabudli na chodbe pred dverami. Zažína svetlá; kým sme na ňu čakali, byt sa ponoril do šera. V lese už musí byť tma.
    Stojí v obývačke nad mamou a krúti hlavou, a hovorí, že ľudia, ktorí to nevedia, by nemali piť.
    Zohne sa a napraví mame nočnú košeľu. Pohľadom, ktorému nič neujde, vypátra pollitrovku so zvyškom ginu, pri starom gramofóne. Podá ju vyjavenému Tomášovi.
    „Čo stojíš? Vyliať a hodiť do koša!“
    Keď sa Tomáš vráti, vydá ďalšie pokyny: ona chytí mamu odzadu popod pazuchy, ja za nohy, Tomáškovou úlohou je odsunúť konferenčný stolík a všetky veci, ktoré by nám mohli zavadzať, z cesty.
    „Pripravení?:!
    Tomáš vzrušene prikývne.
    „Tri-štý-ri!“
    Mama je ťažká, napínam všetky sily, aby mi jej nohy nevykĺzli z rúk. Opatrne ju uložíme na gauč. Babka ju prikryje dekou.
    „Musí sa vyspať.“
    Hľadí na mamu tak, až sa ma zmocní pocit, že ju pohladká po hlave.
    Ale hladká až Tomáša, po chrbte, potom. Má krátke tučné prsty a pod nechtami zeminu zo záhradky. Sedíme v kuchyni a cez pootvorené okno, z novembrovej tmy, k nám doliehajú zvuky: klepot hokejok a hlasy našich kamarátov.
    Tie zvuky sa nás zvláštnym spôsobom netýkajú.
    „Musíte jej pomáhať,“ hovorí babka.
    „Budeme,“ sľubuje Tomáš.
    „Nie ste hladní?“
    Na tú otázku sa hlad ako divé zviera vyrúti zo skrýše. Chleby vo vajíčku! Nikto na svete nevie robiť také chleby vo vajíčku ako naša babka! Chrumkavé a nadýchané, s mäkkým stredom. Pijeme čaj.
    „Nehltajte, lebo vám bude zle!“
    V predsieni nás babka vezme do náručia. Najprv Tomáša, potom priberie aj mňa. Sme tichí, aby sme nezobudili mamu. Hľadí na nás ustarane, ale potom sa pokúsi o úsmev a povie, aby sme boli dobrí a poslúchali. A potom odíde; zamknem za ňou.
    Stojím v predsieni. Neviem, čo robiť. Chvíľu sa neviem ani pohnúť.
    Do obývačky sa odvážim nazrieť, až keď ma premôže strach z predstavy, že mama v spánku zomrie, že jej zapadne jazyk alebo niečo také, že sa zadusí a ráno ju nájdeme bledú a stuhnutú (s vyhrnutou nočnou košeľou). V poodchýlených dverách načúvam. Pristúpi ku mne Tomáš, oprie sa o mňa, unavený. Na nič sa nepýta. Potom to začujem. Mamino chrápanie, slabučké – strašidelný, ale aj upokojujúci zvuk. Nie som si istý, či ho počuje aj Tomáš.
    „Neboj sa, ja to nepoviem,“ povie.
    „Čo nepovieš?“
    „Že ste s Robom fajčili a hádzali do mňa skaly.“
    „To neboli skaly.“
    „A čo to bolo?“
    „Hrudy.“
    Tomáš si sám spraví úlohy a pobalí si veci na zajtra do školy. Umyje si zuby. Prezlečie sa do pyžama a veci si uloží na stoličku. K povinnostiam pristupuje s vážnosťou, akoby od nich závisel nový život, ktorý práve začal.
    „Mám ti niečo prečítať?“ pýtam sa, keď už leží v posteli.
    Čítam mu z knižky o malom chlapcovi menom Virgil, ktorý žil u pekára v kurníku. Jedného dňa objavil za mlynom draka a spolu s kamarátmi ho priviedol do školy.
    Zaspí skôr, ako sa príbeh skončí.
    Tvár môjho brata na vankúši: hladká, okrúhla, zbavená napätia.
    Zhasnem lampu a zaľahnem do postele. Nemôžem spať. Zmocnil sa ma pocit prázdnoty a myseľ, ešte o čosi prázdnejšia, ňou pláva ako neforemný balón. Ležím na chrbte. Dýcham a vzduch naberám po malých dávkach, hrudník sa mi sotva hýbe. Do ticha sa vkradne zvuk z obývačky. O chvíľu na to počujem šuchtavé kroky. Otvoria sa dvere. Zavriem oči. Zastavím prísun kyslíka. Aj tak ju vidím. Ako stojí opretá o zárubňu a hľadí do tmy na postele. Ako nás hľadá. Pukne jej v kolene a dvere sa zavrú. Počujem, ako si ide ľahnúť do spálne. Zhlboka, ako keď sa v lete vynorím z vody, sa nadýchnem.
     
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory